Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-284-2002.pdf
PDF · 96.81 KB
Case nature
Subarea
0Er/284/2002
Uznesenie
Okresný súd Bratislava II v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: R. X., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. P. XXXX/XX, XXX XX V., vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf krutý, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o sťažnosti oprávneného, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 0Er/284/2002 -36 zo dňa 08.10.2020, z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Uznesením zo dňa 08.10.2020, č.k. 0Er/284/2002 -36 tunajší súd zamietol námietky oprávneného proti Upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zo dňa 24.06.2020 vedenom pod sp. zn. 0Er/284/2002 , EX 67031/17 vydanom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD..
2. Dňa 28.10.2020 bola tunajšiemu súdu doručená sťažnosť oprávneného proti vyššie uvedenému uzneseniu. Oprávnený vo svojej sťažnosti uviedol, že tunajší súd napadnutým uznesením zamietol námietku oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, v ktorej oprávnený namietal, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. ešte nedošlo k uplynutiu rozhodnej doby podľa § 3 , nakoľko podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. rozhodná doba neuplynie skôr ako 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu, ak súd ku dňu, keď sa má stará exekúcia zastaviť, rozhoduje o zastavení starej exekúcie. S dôvodmi zamietnutia námietok oprávnený nesúhlasí a má za to, že právny záver o uplynutí rozhodnej doby a aplikovaný výklad príslušných právnych noriem (najmä § 3 v spojení s § 4 zákona č. 233/2019 Z.z. ) nie je správny. Súd vec nesprávne právne posúdil, keď v danej veci nesprávne aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. a vyvodil nesprávny právny záver, že k predĺženiu rozhodnej doby nedošlo, nakoľko sa predmetné ustanovenie podľa názoru súdu viaže na podanie povinného. Takýto záver (že relatívna výnimka sa viaže na podanie povinného) z hypotézy predmetnej právnej normy (§ 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. ) v žiadnom prípade nevyplýva. Výklad právnej normy súd uskutočnil v rozpore s jej znením. Ak by mal zákonodarca vo vzťahu k výkladu znenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. na mysli, že ide výlučne o rozhodovanie o zastavení starej exekúcie na návrh povinného, bol by to v predmetnom ustanovení jednoznačne a jasne uviedol, rovnako ako to uviedol aj napríklad v znení ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) . V dotknutom zákonnom ustanovení však zákonodarca rozhodne nemal na mysli výlučne návrh povinného na zastavenie exekúcie, preto vyvodený právny záver nie je správny a súd v dôsledku tejto nesprávnej aplikácie vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnemu záveru o uplynutí rozhodnej doby. Podľa § 57 ods. 1 písm. b) EP v znení účinnom do 31.3.2017 „Exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.“ Podľa § 58 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017 súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia súd je v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania povinný skúmať, či tu nie je prekážka, pre ktorú je exekúcia neprípustná a ďalej by prebiehať nemala, pretože opak by bol v rozpore s platným právom. Oprávnený má za to, že
rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie sa stalo po uplynutí lehoty desiatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia neúčinným a predmetné exekučné konanie malo byť zastavené podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) EP účinného ku dňu 31.03.2017 pre neúčinnosť exekučného titulu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty na vymoženie pohľadávky. Charakter lehoty vyplývajúci z uvedeného zákonného ustanovenia je prekluzívny, a preto jej márnym uplynutím právo na vykonanie rozhodnutia zaniklo. To znamená, že v lehote desiatich rokov bolo potrebné rozhodnutie vykonať, t.j. výkon rozhodnutia nielen nariadiť, ale výkon rozhodnutia musel byť v uvedenej lehote aj skončený, pričom na zánik tohto práva súd prihliada z úradnej povinnosti, aj keď to dlžník nenamietne. Slovenská konsolidačná, a. s. ako oprávnený, ktorý vstúpil do konania iniciovaného jej právnym predchodcom, podaním z roku 2019 (malo by byť súčasťou súdneho spisu) na preklúziu práva vymáhať pohľadávku uplatnenú v predmetnom exekučnom konaní súd upozornil a inicioval zastavenie konania podľa v tom čase platného § 57 ods. 1 písm. b) EP. O podanom podnete na zastavenie konania podľa § 57 ods. 1 písm. b) EP nebolo do nadobudnutia účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. , t.j. do 01.01.2020 rozhodnuté, a to napriek tomu, že od podania podnetu uplynulo viac mesiacov. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. je podľa názoru oprávneného jasné, určité a zrozumiteľné, a to aj v zmysle právnej (predikátovej) logiky, ktorej úlohou je ukázať prijateľnosť premís a ich aplikovateľnosť v praxi. Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia a jeho aplikácie je potrebné subsumovanie zisteného empirického skutkového stavu (doručenie podnetu na zastavenie exekúcie v danom prípade podľa § 57 ods. 1 písm. b) EP) a logické aplikovanie záveru právnej regulácie (rozhodná doba neuplynie skôr ako 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu). Aj po zohľadnení účelu a cieľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 233/2019 Z.z. , ktorej zmyslom nepochybne bolo odbremenenie súdov od rokmi nahromadenej exekučnej agendy, možno pripustiť len záver, že prijatá právna úprava sa nedotýka konaní, kde už bol iniciovaný proces smerujúci k zastaveniu konania, resp. konaní, kde mal súd skúmať procesné podmienky postupu a po zistení, že sa rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, stalo neúčinným, mal konanie bez prieťahov ex offo zastaviť. Právna regulácia aj v tomto prípade bola jednoznačná a podporovala ju aj následná rozhodovacia činnosť do prijatia zákona č. 233/2019 Z.z. , kedy súdy konania, v ktorých došlo k prekludovaniu exekučného titulu postupovali podľa § 57 ods. 1 písm. b) EP a konania zastavovali. Iniciovanie konania o zastavení je výrazom procesnej aktivity, pokiaľ sú na to splnené zákonné podmienky (rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, sa stalo neúčinným - § 57 ods. 1 písm. b) EP) a na takéto konanie má následne nadväzovať postup exekučného súdu, ktorý má vo veci konať a rozhodnúť, a to rýchlo, účelne a hospodárne, a tým napĺňať princíp procesnej ekonómie. Nie je žiaden zákonný dôvod, aby sa na vzťahy založené medzi subjektami civilnej exekúcie pred 31.12.2019 vzťahovali normy účinné od 01.01.2020, pokiaľ boli naplnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcií v zmysle zákonnej úpravy platnej do 31.12.2019, navyše za situácie, keď aj nová právna norma vo svojej dispozícií uvedenú situáciu reguluje tým, že v takýchto prípadoch sa rozhodná v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. predlžuje o 12 mesiacov, ktorú zákonodarca pravdepodobne považoval za dostatočnú pre prijatie rozhodnutia o zastavení starej exekúcie. Nepochybné je aj to, že v takýchto prípadoch k zastaveniu starých exekúcií k 01.01.2020 nedošlo, keďže rozhodná doba ešte neuplynula, ale bola v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. predĺžená o 12 mesiacov. S dôvodom zastavenia exekúcie pritom úzko súvisí aj povinnosť uhradenia trov súdneho exekútora. Ak mala byť predmetná exekúcia zastavená podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) EP, nemôže byť na trovy súdneho exekútora zaviazaný oprávnený, ale povinný. Oprávnený má za to, že v predmetnom exekučnom konaní by mal súd rozhodnúť o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) EP a na trovy exekúcie mal zaviazať povinného, nakoľko oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia konania, keďže oprávnený nemohol ovplyvniť postup súdneho exekútora v predmetnom exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto postupu, teda ani prípadné vykonanie exekučného titulu do straty jeho účinnosti v priebehu konania.
3. Podľa § 248 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP “), o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 4. Podľa § 249 CSP , súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
5. Podľa § 250 ods. 1 CSP , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
6. Podľa § 250 ods. 2 CSP , ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
7. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z. “) na účely tohto zákona sa starou exekúciou rozumie exekúcia začatá pred 1. aprílom 2017 a vedená podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. Stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak a) uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2, b) oprávnený alebo povinný zanikol bez právneho nástupcu alebo dedičské konanie po oprávnenom alebo povinnom bolo zastavené z dôvodu, že nezanechal žiadny majetok alebo zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, c) zastavenie starej exekúcie navrhol oprávnený alebo d) dôvod na zastavenie starej exekúcie vyplýva z osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie;1) na tento účel platí, že stará exekúcia sa zastavila vznikom dôvodu na jej zastavenie.
9. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. , ak sa stará exekúcia zastavila, exekútor vyhotoví upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktorého vzor zverejní Slovenská komora exekútorov po dohode s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo “) na svojom webovom sídle v strojovo čitateľnom elektronickom formáte.
10. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. , upovedomenie o zastavení starej exekúcie zašle exekútor oprávnenému najneskôr do 120 dní od zastavenia starej exekúcie podľa tohto zákona. Ak ide o starú exekúciu, ktorá sa zastavuje ku dňu účinnosti tohto zákona, upovedomenie o zastavení starej exekúcie zašle exekútor oprávnenému do 180 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
11. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. , exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak a) oprávnenému zaslal upovedomenie o zastavení exekúcie po uplynutí lehoty podľa § 5 ods. 3 alebo b) ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií.
12. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. , proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré bolo vydané v rozpore s týmto zákonom, môže oprávnený podať do 30 dní od jeho doručenia u exekútora námietky. Námietky proti paušálnym trovám nie sú prípustné.
13. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. , námietky spolu s upovedomením o zastavení starej exekúcie predloží exekútor do 30 dní súdu. Ak námietky neboli podané, exekútor do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie námietok doručí súdu upovedomenie o zastavení starej exekúcie.
14. Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. , súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.
15. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. , ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok - zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinný do 31. marca 2017, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g) .
16. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok “), účastníkmi konania sú oprávnený a povinný.
17. Po opätovnom preštudovaní predmetného exekučného spisu súd uvádza, že ak pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z.z. existuje alebo existoval dôvod pre zastavenie starej exekúcie vyplývajúci z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a nadobudnutím účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. vznikol dôvod na zastavenie starej exekúcie (§ 2 ods. 1 písm. a) alebo tento dôvod vznikol po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. a k uvedenému okamihu nebolo rozhodnuté o zastavení exekučného, stará exekúcia sa zastavuje ex lege k 01.01.2020 podľa zákona č. 233/2019 Z.z. . Je dôležité rozlíšiť dve situácie. Ak ide o návrh na zastavenie exekúcie podaný oprávneným pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z.z. a nejde o starú exekúciu, ktorá sa ex lege zastavuje účinnosťou zákona [najmä § 2 ods.
1 písm. a)], súd zastaví starú exekúciu podľa ustanovení Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 3.2017. V predmetnom prípade ide o starú exekúciu. Ak ide o návrh oprávneného na zastavenie starej exekúcie po účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. , súdny exekútor vydá upovedomenie o ukončení exekúcie podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/2019 Z.z. .
18. Tento záver súdu je v súlade s princípom právnej istoty a zákazom retroaktivity, ako aj so vzťahom uvedených právnych predpisov (Exekučného poriadku na jednej strane a zákona č. 233/2019 Z.z. na strane druhej). Podľa názoru súdu je potrebné pri výklade zákona č. 233/2019 Z.z. aplikovať teleologický výklad, a teda sledovať účel zákona. I napriek tomu, že existoval dôvod na zastavenie exekúcie ešte pred 01.01.2020, je postup súdneho exekútora pri vydaní upovedomenia o skončení starej exekúcie zákonný, nakoľko účelom zákona bolo urýchliť zastavenie exekúcií tým, že táto kompetencia bola čiastočne presunutá na súdnych exekútorov. Súdny exekútor teda riadne vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktoré obsahuje všetky náležitosti stanovené zákonom, čím si splnil svoju zákonnú povinnosť.
19. V zmysle usmernení Ministerstva spravodlivosti SR ku zákonu č. 233/2019 Z.z. , v prípade kumulácie dôvodov na zastavenie starej exekúcie podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. je potrebné vychádzať z tej skutočnosti, že k zastaveniu starej exekúcie podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. , ak nejde o absolútnu alebo relatívnu výnimku, dochádza priamo zo zákona, t. j. vznikom dôvodu predpokladaného zákonom č. 233/2019 Z.z. . Preto sa stará exekúcia zastavuje len na základe toho dôvodu, ktorý nastal ako prvý. Preto v prípade kumulácie dôvodov pre zastavenie starej exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z.z. a Exekučného poriadku je potrebné skúmať okamih, kedy nastala okolnosť odôvodňujúca zastavenie starej exekúcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. je teda nutné v každom exekučnom prípade skúmať, či nedošlo k zastaveniu starej exekúcie ex lege na základe ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z. , pretože tento zákon je vo vzťahu k Exekučnému poriadku zákonom lex specialis, ak nejde o prípad, kedy je povinným podaný návrh na zastavenie exekúcie. Uvedené znamená, že ak pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z.z. existuje (existoval) dôvod pre zastavenie starej exekúcie vyplývajúci z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 a nadobudnutím účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. vznikol dôvod na zastavenie starej exekúcie (§ 2 ods. 1 písm. a) ) alebo tento dôvod vznikol po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. a k uvedenému okamihu nebolo rozhodnuté o zastavení exekučného konania (prípadne nejde o prípad podľa § 4 ods. 2 písm. b) ), stará exekúcia sa zastavuje ex lege podľa zákona č. 233/2019 Z.z. .
20. V zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z.z. stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. rozhodnou dobou je doba piatich rokov. Rozhodná doba plynie odo dňa doručenia prvotného poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. V predmetnom exekučnom konaní bolo poverenie na vykonanie exekúcie doručené súdnemu exekútorovi dňa 14.10.2002, teda rozhodná doba uplynula dňa 14.10.2007. K prekludovaniu vymáhaného nároku došlo v roku 2008, Z uvedeného je zrejmé, že rozhodná doba v zmysle zákona č. 233/2019 Z.z. nastala skôr, ako preklúzia predmetnej pohľadávky oprávneného.
21. Súd na námietku oprávneného, že zákon č. 233/2019 Z.z. nadobudol účinnosť 01.01.2020 a podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona, stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2., pričom z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že ak sa jedná o starú exekúciu, ktorá by mala byť k 01.01.2020 ex lege zastavená a súd ku dňu, keď sa má stará exekúcia zastaviť, teda k 01.01.2020 rozhoduje o zastavení starej exekúcie, potom platí výnimka podľa ustanovenia § 4 ods 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. a rozhodná doba neuplynie skôr ako 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu, uvádza v zmysle usmernení Ministerstva spravodlivosti SR ku zákonu č. 233/2019 Z.z. , že zákon č. 233/2019 Z.z. upravuje možnosť predĺženia rozhodnej doby piatich rokov v ustanovených prípadoch, pričom je potrebné zdôrazniť, že táto relatívna výnimka je spojená výlučne len s dôvodom zastavenia starej exekúcie spočívajúcim v uplynutí rozhodnej doby piatich rokov, t. j. s § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z.z. . Ide o relatívne výnimky zo zastavenia starých exekúcií, pri ktorých uplynula rozhodná doba, avšak existuje tu niektorá zo skutočností odôvodňujúca jej predĺženie (§ 4 ). Relatívna výnimka znamená, že rozhodná doba, po uplynutí ktorej by na túto starú exekúciu dopadal § 2 ods. 1 písm. a) , sa predlžuje (o dobu podľa § 4 ). V prípade kumulácie relatívnych výnimiek sa uplatní tá relatívna výnimka, ktorá ako prekážka zastavenia starej exekúcie prestane pôsobiť najneskôr. Exekučné konanie sa v základe vedie ako nesporové a aj súd vyhodnocuje dôvody na zastavenie exekúcie aj bez návrhu a permanentne. Relatívna
výnimka podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. sa teda nemôže vzťahovať na všetky situácie, kedy súd posudzuje, či má starú exekúciu zastaviť, keďže takýto výklad by nedával zmysel. Adekvátny výklad bude založený teda na teleologickej redukcii a na systematickom výklade zmyslu tohto ustanovenia. Nebude zrejme sporné, že uvedená relatívna výnimka dopadá výlučne na situácie, kedy návrh na zastavenie starej exekúcie podal povinný. Táto relatívna výnimka sa nebude týkať situácií, kedy niekto, kto nie je účastníkom konania, podá podnet na zastavenie exekúcie (napr. súdny exekútor). Inak povedané, stará exekúcia sa na základe zákona zastavuje, ak existuje dôvod pre jej zastavenie (§ 2 ods. 1 ) a nejde o niektorú z absolútnych alebo relatívnych výnimiek, pričom konanie súdu o „akomkoľvek“ podnete na zastavenie exekúcie nie je relatívnou výnimkou. V tomto prípade by mal súd postupovať tak, že požiada exekútora o preskúmanie, či v danej veci nedošlo k zastaveniu starej exekúcie zo zákona, s prípadným poučením o povinnosti vydať upovedomenie o zastavení starej exekúcie podľa ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z. .
22. Súd dodáva, že oprávnený predložil súdu podnet na preskúmanie preklúzie vymáhania v roku 2019, o ktorom tunajší súd nerozhodol a prijatím zákona č. 233/2019 Z.z. vo vzťahu k výkladu § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019Z.z. ako relatívnej výnimke súd považuje za nevyhnutné uviesť, že napriek tomu, že toto zákonné znenie expressis verbis nešpecifikuje „rozhodovanie o zastavení exekúcie“, tak pri použití teleologického výkladu je celkom nepochybne možné vyvodiť záver, že zákonodarca mal na mysli rozhodovanie o zastavení exekúcie na návrh povinného. Tento výklad najlogickejšie sleduje zámer skutočne ukončiť staré „neefektívne“ exekúcie, pretože v opačnom prípade by len (chtiac či nechtiac) vytvoril priestor pre jeho účelové obchádzanie predovšetkým zo strany oprávneného, ktorý by každých 12 mesiacov mohol podávať obdobný návrh na čiastočné zastavenie exekúcie v akejkoľvek nepatrnej výške a tým by zamedzil naplneniu účelu zákona. Relatívna výnimka, v dôsledku ktorej sa predlžuje rozhodná doba podľa § 4 ods. 2 písm. b) sa logicky nemôže aplikovať v prípade návrhu oprávneného na zastavenie, pretože ak aj má za to, že stará exekúcia sa mu má zastaviť, použitie výnimky by viedlo k úplne nelogického výkladu. Výklad ad absurdum je potrebné vždy odmietnuť. Uvedené je v súlade s výkladovým usmernením zákona zverejneného na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie je po preskúmaní vydané v súlade so zákonom č. 233/2019 Z.z. , a v konaní nejde o relatívnu výnimku.
23. V neposlednom rade súd poukazuje na to, že povinnosť úhrady trov starých exekúcií bol jedným z nosných problémov témy zastavenia starých exekúcií. Za normálnych okolností platí trovy exekúcie povinný. Keď však nastanú zákonom predvídané skutočnosti má povinnosť platiť trovy oprávnený - teda osoba v prospech ktorej je exekúcia vedená. Povinnosť platenia trov oprávneným v exekúcii namiesto povinného tu bola vždy. Dopĺňali sa však dôvody, pre ktoré bol oprávnený zaviazaný ich platiť. Pri podanom návrhu na zastavenie exekúcie oprávneným bol oprávnený zaviazaný na úhradu trov exekúcie. Ak bola exekúcia zastavená pre nemajetnosť povinného - platí oprávnený trovy v exekúciách začatých od roku 2002. V prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného (OdK) oprávnený platí trovy exekúcií začatých od roku 2012. Zákonom takto boli definované výnimky, kedy pri nevymožení pohľadávky od povinného súd nemohol priznať náhradu trov exekútorovi ani voči oprávnenému. Exekútori pracovali de facto pro bono. Tieto výnimky (nemajetnosť do 2002, preklúzia práva) súčasný zákon ruší stanovením paušálnej odmeny a exekútor dostane zaplatené od oprávneného aj za ukončené exekúcie, pri ktorých by za aktuálneho právneho stavu pri ich ukončení nedostal nič.
24. Súd poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu č. IV. ÚS 160/2020 -28 zo dňa 13.05.2020, v ktorom konštatuje, že je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z. nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie. Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu, sú kvázi technickej povahy - administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju už citovanú judikatúru považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateliek, ktorou sa domáhali ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. za nedôvodnú, pretože súdni exekútori v dotknutých exekučných konaniach
nemali diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií a tento nárok si uplatnili v súlade s platným právom.
25. Na základe uvedeného súd opätovne preskúmal námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ako aj sťažnosť oprávneného proti uzneseniu tunajšieho súdu 08.10.2020, č.k. 0Er/284/2002 -36 a zistil, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
26. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné