Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-33-2020.pdf
PDF · 89.09 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/33/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu A. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R., Na M. XXX/XX, štátneho občana SR, proti žalovaným 1/ B.. X. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. nám. 29XX/X, štátnej občianke SR, 2/ U. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. nám. XXXX/ X, 3/ W. R. - I., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. J. A. I. XXX/XX, štátnej občianke SR a 4/ B. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. nám. XXXX/X, štátnej občianke SR, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku L. súdu T. sp. zn. 21C/126/2016 zo dňa 29. 11. 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 79.300,- € a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným 1/ až 4/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady primeraného zadosťučinenia 79.300,- € z titulu spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla tým, že právny predchodca žalovaných W.. B. R. (ako jeho právny zástupca) zmaril jeho ústavné práva na vyšetrenie trestnej veci, práva na podnikania a práva na ľudskú dôstojnosť tým, že mu neoznámil a nedoručil rozhodnutie Ústavného súdu SR IV ÚS 417/2012-10 zo dňa 16. 08. 2012. Uvedeným konaním žalobcovi uplynula 6-mesačná lehota potrebná na doručenie sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva.
2. Okresný súd rozhodol pôvodne rozsudkom č. k. 21C/126/2016-93 zo dňa 24. 02. 2017, ktorým žalobu zamietol, avšak Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. 16Co/288/2017-147 zo dňa 20. 12. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nutnosti ustálenia predmetu konania, t. j. čoho sa vlastne žalobca domáha, teda, či sa domáha náhrady škody, alebo si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do práv žalobcu nečinnosťou pôvodného žalovaného.
3. Na výzvu okresného súdu žalobca uviedol, že sa v konaní domáha náhrady škody vo výške uvedenej v žalobe ako nemajetkovej ujmy, t. j. morálnej a psychickej ujmy, ktorú mu spôsobil právny predchodca žalovaných úmyselne svojím protiprávnym konaním, ktorý porušil jeho ústavné práva v súvislosti so zachovaním ľudskej dôstojnosti tým, že napriek tomu, že ho žalobca vyzval, aby mu doručil uznesenie Ústavného súdu SR, túto jeho výzvu ignoroval a uznesenie mu vôbec neposlal. Tým, že nemal uznesenie, došlo k zmareniu jeho práva podať sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bez včasného doručenia uznesenia v stanovenej 6-mesačnej lehote. Keby tento súd zistil
pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, tak by nariadil, aby rešpektovali jeho ústavné práva na riadne vyšetrenie jeho trestnej veci.
4. Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil v konaní, že žalobca uzatvoril s právnym predchodcom žalovaných W.. B. R. zmluvu o právnej pomoci, na základe ktorej žalobca udelil právnemu predchodcovi žalovaných dňa 25. 09. 2012 plnú moc k zastupovaniu v konaní pred Ústavným súdom SR. Záznam z jednania zo dňa 25. 07. 2012 podpísaný žalobcom na č.l. 58 preukazuje, že žalobca žiadal od právneho predchodcu žalovaných, aby podal v jeho mene ústavnú sťažnosť proti nezákonnému rozhodnutiu Okresnej prokuratúry so žiadosťou o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- € s tým, že žalobca ako klient bol poučený o okolnostiach podania sťažnosti, ako aj o tom, že výsledok veci je neistý. W.. R. podal dňa 02. 08. 2012 sťažnosť na Ústavnom súde SR, ktorou namietal porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš č. k. Pv 12/12-17 zo dňa 28. 05. 2012. Ústavný súd uznesením IV ÚS 417/2012-10 zo dňa 16. 08. 2012 sťažnosť odmietol ako neprípustnú z dôvodu, ako vyplýva z verejných registrov, pre nevyčerpanie všetkých prostriedkov pred podaním sťažnosti pred Ústavný súd.
5. Okresný súd vec právne posúdil podľa §§ 11, 13 ods. 1, 100 ods. 1, 2, 101, 420 ods. 1 OZ, ďalej podľa ust. §§ 1 ods. 2, 18 ods. 2, 26 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov a podľa článku 35 ods. 1 Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 102/1999 Z. z. o Protokole č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
6. Okresný súd žalobu zamietol, keď mal za to, že na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu spočívajúcu v ohrození osobnostných práv uvedených v § 11 OZ musia byť splnené predpoklady, a to 1/ existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv uvedených v § 11 OZ, 2/ neoprávnený (protiprávny) charakter takéhoto zásahu, 3/ existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou, s tým, že pokiaľ nie je splnený ktorýkoľvek z týchto predpokladov, je vylúčená možnosť vzniku sankcií podľa § 13 OZ. Okresný súd mal za to, že strata možnosti preskúmania rozhodnutia Ústavného súdu SR a orgánov činných v trestnom konaní vo veci žalobcu pred Európskym súdom pre ľudské práva nie je sama o sebe zásahom do osobnostného práva žalobcu. Keďže nárok žalobcu v danom prípade vyplýval len zo skutočnosti, že žalobca si zvolil advokáta JUDr. B. R. na zastupovanie pred Ústavným súdom a tento advokát sa dopustil porušenia svojej povinnosti podľa § 18 ods. 2 Zákona o advokácii voči žalobcovi, nejde o priamy zásah proti osobnostnému právu žalobcu podľa § 11 OZ, keďže v danom prípade absentuje naplnenie predpokladov, ktorým sa všeobecné osobnostné právo vymedzuje. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že uvedeným konaním (nekonaním) právneho predchodcu žalovaných bolo porušené jeho právo na riadne prešetrenie jeho trestnej veci, jedná sa o právo na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, čo je právo pôsobiace voči štátu, avšak porušenie povinností právneho predchodcu žalovaných nepredstavuje samo o sebe zásah do žalobcovho práva na spravodlivý proces.
7. Rovnako súd mal za to, že nedoručenie uznesenia Ústavného súdu žalobcovi právnym zástupcom žalobcu nemôže v priamej súvislosti zasahovať ani do žalobcovho práva na podnikanie a zachovanie ľudskej dôstojnosti a žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi porušením právneho predchodcu žalovaných a spôsobením nemajetkovej ujmy žalobcu, keďže žalobca ani nemohol preukázať, že by výsledok konania pred Európskym súdom pre ľudské práva mohol byť vyhlásený v prospech žalobcu, keď konanie pred Ústavným súdom SR bolo zamietnuté z dôvodu nevyčerpania všetkých prostriedkov pred podaním sťažnosti na Ústavnom súde. Pokiaľ by, teda, aj žalobca podal včas sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva v súlade s článkom 35 ods. 1 Protokolu č. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd mal za to, že je prinajmenšom nepravdepodobné, že by bolo toto rozhodnutie pre neho priaznivejšie, než rozhodnutie Ústavného súdu SR. V tomto smere okresný súd poukázal ako na prameň práva na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/2652/2005 zo dňa 30. 11. 2005, v ktorom Najvyšší súd ČR dospel k záveru, že v dôsledku takéhoto porušenia povinnosti advokáta nešlo bezprostredne o zásah do osobnostného práva žalobcu.
8. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.
9. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP) odvolanie žalobca, v ktorom uviedol doteraz ním tvrdené skutočnosti, teda, že advokát W.. B. R. napriek tomu, že ho žalobca vyzval, mu nedoručil uznesenie Ústavného súdu SR, jeho výzvu ignoroval, čím došlo k zmareniu práva žalobcu na sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva v Strasbourgu, došlo k zmareniu jeho práva na riadne vyšetrenie jeho trestnej veci na Európskom súde pre ľudské práva, W.. R. ho nepoučil o tom, že je potrebné dodržať princíp subsidiarity vo veci samej pred podaním ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR, súd sa nezaoberal dôkazom, a to že sa jedná o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Znovu uviedol, že sa domáha náhrady škody vo výške uvedenej v žalobe ako nemajetkovej ujmy a žiadal o vydanie rozhodnutia, ktorým by sa jeho žalobe vyhovelo. Žiadal teda žalovanému uložiť poskytnúť primerané zadosťučinenie vo forme finančnej satisfakcie z dôvodu porušenia jeho ústavných práv garantovaných Ústavou SR v súvislosti so zachovaním ľudskej dôstojnosti a zaplatiť žalobcovi 79.300,- € z titulu spôsobenia nemajetkovej ujmy.
10. Žalovaní 1/ až 4/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, ktoré podali každý zvlášť, uviedli, že súhlasia s rozsudkom okresného súdu, ktorý je správny.
11. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 1/ až 4/ k odvolaniu žalobcu uviedol, že s ich vyjadreniami nesúhlasí v plnom rozsahu, nakoľko rozhodnutie okresného súdu je protiústavné, svojvoľné a neudržateľné.
12. Žalovaní 1/ až 4/ v ďalšom svojom písomnom vyjadrení uviedli, že trvajú na všetkých svojich písomných a ústnych prednesoch a že rozhodnutie súdu považujú za správne.
13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:
14. Odvolací súd sa v celom rozsahom stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku. Pri rozhodovaní okresný súd vychádzal z dostatočne a správne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti a nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktorým by spochybnil alebo vyvrátil správnosť záverov okresného súdu a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nedoručenie uznesenia Ústavného súdu žalobcovi jeho právnym zástupcom nie je bezprostredným zásahom do osobnostného práva žalobcu a žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi porušením povinností jeho právneho zástupcu ako právneho predchodcu žalovaných a spôsobením nemajetkovej ujmy. Okresný súd neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Súd sa vysporiadal v konaní s každou jednotlivou námietkou žalobcu, na ktorú poukazoval v konaní (a následne i v samotnom odvolaní voči rozsudku okresného súdu). Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania žalobcu je v podstate zhodný s obsahom jeho doterajších tvrdení pred súdom prvej inštancie, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam žalobcu je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom prvej inštancie. Odôvodnenie rozsudku okresným súdom dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo-relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 252/04, I ÚS 50/04, II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).
15. V ďalšom odvolací súd len poukazuje na dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorými, ako je uvedené vyššie, sa v celom rozsahu stotožňuje. Uvádzanie akýchkoľvek ďalších dôvodov rozhodnutia by bolo vlastne len opakovaním dôvodov už uvedených súdom prvej inštancie.
16. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj vo výroku o náhrade trov konania, ako výroku závislom od rozhodnutia vo veci samej. Žalovaní 1/ až 4/ boli v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu úspešní, a preto v zmysle § 255 ods. 1 CSP majú nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.
17. V odvolacom konaní boli žalovaní 1/ až 4/ taktiež v celom rozsahu úspešní, a preto rovnako v zmysle § 255 CSP majú nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré im ale v odvolacom konaní žiadne nevznikli, a preto ich náhradu odvolací súd žalovaným 1/ až 4/ nepriznal.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).