Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/9/2019

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.11.2020, v trestnej veci proti obžalovanému V. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo dňa 16.05.2019, takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolania obžalovaného V. L. a okresného prokurátora.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného V. L. vinným pre skutok pod bodom 1./ rozsudku zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a pod bodom 2./ rozsudku z prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

1./ v období najneskôr od apríla roku 2001 v dome na O. ulici číslo XXX/XX v G., okres N., následne počas rokov 2004 a 2005 v byte na ulici N. N. XX v N., a od januára roku 2011 až do decembra roku 2012 v dome na O. ulici č. XXX/XX v G., okres N., v nepravidelných intervaloch, nielen pod vplyvom požitého alkoholu svoju manželku F. L., nar. XX.XX.XXXX verbálne a fyzicky napádal tak, že manželke F. L. vulgárne nadával, vyhrážal sa jej zabitím, udieral ju otvorenou dlaňou, po úderoch ju boleli lícne kosti, vytáčal jej ruky, na ktorých mala podliatiny, v roku 2005 jej pritlačil prsty do dverí, ktoré mala modré a puchnuté, avšak na ošetrenia k lekárovi vtom čase nešla, v mesiaci december 2011 jej vulgárne nadával, dňa 29.12.2011 ju fyzicky napadol tak, že vyvesil vchodové dvere, ktoré jej pustil na pravú nohu z vnútornej strany, čím jej spôsobil zranenie a to opuch a vodu v kotníku, s nožnom v ruke s čepeľou o dĺžke 15 cm sa jej vyhrážal zabitím, nahlas púšťal hudbu, niekoľkokrát po takýchto fyzických útokoch poškodená v neskorých nočných hodinách spolu s deťmi utiekla z domu preč, v stíhanom období ničil zariadenie bytu a veci v domácnosti, pričom rozbil sklenenú výplň na dverách, poškodil 2 ks drevených dverí, znehodnotil práčku zn. Gorenje, rozrezal gumené plášte na detskom kočiari, a týmto konaním obžalovaný u poškodenej manželky F. L., vzbudzoval obavu o jej život a zdravie a spôsoboval jej fyzické a psychické utrpenie,

2./ v období roku 2013 si neoprávnene uplatnil ako daňovník nárok na daňový bonus u svojho zamestnávateľa, na tri deti, mesačne od januára 2013 do júna 2013 v sume 63,09 eur a od júla 2013 do decembra 2013 v sume 64,23 eur, pričom zatajil skutočnosti, že dňa 22.1.2013 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o rozvode jeho manželstva vydané Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. -39 zo dňa 21.09.2012, ktoré zamestnávateľovi nepredložil, a tiež, že v uvedenom období nežili vyživované deti s ním v spoločnej domácnosti, čím takto porušil povinnosť uloženú v zmysle o dani z príjmov v platnom znení, a tiež podmienku uloženú v zmysle , čím týmto konaním spôsobil štátnemu rozpočtu v zastúpení Daňového úradu N. škodu z titulu neoprávnene mu vyplateného daňového bonusu vo výške 763,90 eur.

Za to mu podľa § 208 ods. 1 Tr. zákona s poukazom na § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovil skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona zároveň uložil obžalovanému obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.

Podľa § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zákona zároveň uložil obžalovanému povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona zároveň uložil obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Podľa odkázal poškodenú F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, G. s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj dodatočne prostredníctvom zvoleného obhajcu písomne odôvodnil a to pôvodne proti výroku o vine ako aj o treste rozsudku v celom rozsahu, ktoré potom zúžil len voči výroku rozsudku, ktorým bol uznaný vinným pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. V jeho dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny a nezákonný, súd prvého stupňa totižto rozhodol o jeho vine napriek tomu, že po vykonanom dokazovaní existujú dôvodné pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, nesprávne vyhodnotil dôkazy, v danej trestnej veci vykonané dôkazy nevyúsťovali do takého jednoznačného a nepochybného záveru, ktorý by netrpel prítomnosťou rozumných pochybností. Súd uviedol, že vykonaným dokazovaním sa vytvorili dve skupiny dôkazov, jedna, ktorú predstavujú výpovede poškodenej F. L. (ďalej v texte len „poškodená“), jej matky K. N. a brata B. N.. Druhú skupinu dôkazov predstavujú výpovede rodičov obžalovaného V. L. a F. L. a súrodencov obžalovaného G. L. a Y. L.. Súd prvého stupňa neprihliadol na výpovede svedkov V. L., F. L., G. L. a Y. L. a nevysporiadal sa s dôležitými skutočnosťami vyplývajúcimi z ich výpovedí. Títo svedkovia boli priamymi svedkami incidentov medzi poškodenou a ním. Z výpovedí týchto svedkov vyplývajú zásadné skutočnosti, ktoré majú jednak vplyv na vierohodnosť výpovede poškodenej, zároveň sú dôležité pre posúdenie, či ich manželské nezhody mali trestnoprávny charakter. Svedok V. L. uviedol, že bol svedkom v dvoch až troch prípadoch, ako ho poškodená z ničoho nič udrela a ako mu sprosto nadávala. Svedkyňa F. L. videla ako ho poškodená škrabala, bila ho a udrela po tvári, vulgárne mu nadávala. Pod vplyvom alkoholu bola agresívna. Svedok G. L. uviedol, že ho videl ako na Silvestra nechtiac oblial poškodenú šampanským a ona mu vylepila facku, uviedol, že pod vplyvom alkoholu bola poškodená výbušná. Svedkyňa Y. L., ktorú navrhla vypočuť samotná poškodená, uviedla, že on sám bol bitý poškodenou a práve poškodená pod vplyvom alkoholu s ním vyvolala hádku. Poškodená prezentovala vo svojich výpovediach ako aj pred znalcom jednostrannosť vzniku hádok, stavala sa do pozície obete a za agresora označovala jeho. Poškodená sa prezentovala výlučne pozitívne. Zo svedeckých výpovedi však vyplynulo, že k hádkam dochádzalo aj naopak, kde iniciátorom hádok a útokov bola práve poškodená. Táto skutočnosť má zásadný vplyv na posúdenie otázky či sa jedná o týranie, alebo či ide o hádky medzi manželmi, kde jeden i druhý partner volia neadekvátnu formu vzájomnej komunikácie. Ak by dochádzalo k domácemu násiliu, musela by v incidentoch existovať trvalá a nemenná diferenciácia rolí na ohrozenú osobu a násilnú osobu. Tam, kde dochádza k striedaniu útokov v akejkoľvek podobe, je domáce násilie a teda aj týranie z podstaty vylúčené. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dochádzalo ku obojstranným hádkam medzi ním a poškodenou. Dochádzalo k verbálnym aj fyzickým atakom zo strany poškodenej voči nemu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že v jeho prípade nebola znalcom zistená prítomnosť agresie, ako črty jeho osobnosti. V prípade poškodenej nebola znalkyňou zistená submisivita. Vzhľadom na zistenú skutočnosť, že poškodená nie je submisívnou osobou, nemožno vylúčiť, že pri opisovaných konfliktných situáciách, kde jej obžalovaný mal dať facku alebo ju mal chytiť za ruky, vyhrotenie konfliktných situácií poškodenou. Pokiaľ za kľúčovú

považoval súd výpoveď poškodenej, ktorá podľa názoru súdu predstavuje relevantný obraz skutočnosti a jeho správania sa voči nej a ktorej výpoveď považuje za dôveryhodnú, tak má zato, že výpoveď poškodenej je nevierohodná a účelová, pričom poukázal na skutočnosti, ktoré svedčia o nevieryhodnosti a o účelovosti jej výpovede. Tvrdenie poškodenej, že obžalovaný dňa 29.12.2011 ju fyzicky napadol tak, že vyvesil vchodové dvere, ktoré jej pustil na pravú nohu z vnútornej strany, čím jej spôsobil zranenie a to opuch a vodu v členku a s nožom v ruke čepeľou o dĺžke 15 cm sa jej vyhrážal zabitím, ktoré súd považoval za preukázané, je nepravdivé. Tento incident zo dňa 29.12.2011 bol riešený políciou a následne Okresným úradom Kežmarok ako priestupok (číslo Pr- 132/2012/Ká zo dňa 15.03.2012). Pri zisťovaní skutkového stavu príslušný orgán vychádzal z jeho výpovedí, z výpovedí svedka B. N. a poškodenej učinených v priestupkovom konaní. Z rozhodnutia o priestupku vyplýva, že dvere spadli na nohu poškodenej, keď svedok B. N. s obžalovaným zápasili. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v rozhodnutí o priestupku nie je žiadna zmienka o vyhrážaní sa s nožom, vyhrážaní zabitím, tak ako to tvrdila v konaní pred súdom poškodená. Nepotvrdil to ani svedok B. N., ako priamy účastník konfliktu, ani matka poškodenej svedkyňa K. N.. Vzhľadom na vyššie uvedené, je tvrdenie poškodenej aj svedka B. N., že on vyvesil vchodové dvere, ktoré jej pustil úmyselne na pravú nohu z vnútornej strany jednoznačne nepravdivé. Tak poškodená aj svedok B. N. účelovo a vedome uvádzajú skutočnosti inak ako sa stali. V súvislosti s posúdením vierohodnosti výpovede poškodenej je potrebné poukázať na okolnosti, za ktorých poškodená podala trestné oznámenie ako aj na dôvody, ktoré poškodená uvádzala ako dôvody rozvodu manželstva. Je potrebné poukázať na to, že poškodenou popisované konanie obžalovaného, ktoré sa mu kladie za vinu a bolo kvalifikované ako trestný čin, nebolo spúšťačom na podanie trestného oznámenia, teda takéto konanie akceptovala a nespôsobovalo jej žiadne príkorie v zmysle týrania, lebo spúšťačom na podanie trestného oznámenia po jedenástich mesiacoch od posledného incidentu bolo to, že podal dňa 26.09.2012 trestné oznámenie na poškodenú F. L. na OO PZ Kežmarok vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, kde bezprostredne po výsluchu podozrivej F. L. v tejto veci, ktorý bol vykonaný dňa 24.10.2012 a to v čase 12,00 hod. - 12,45 hod., podala a to o 13,30 hod., poškodená na inom policajnom oddelení trestné oznámenie pre týranie. Vychádzajúc z uvedených skutočností teda poškodená mala motív k tomu, aby mu chcela uškodiť. V súvislosti s okolnosťami, za ktorých podala poškodená trestné oznámenie, súd pripustil, že tieto okolnosti, vyvolávajú odôvodnené otázky o účelovosti jej konania. Pokiaľ súd uvádza, že táto skutočnosť však nespochybňuje pravdivosť jej výpovedí o jeho správaní sa k nej, preto opäť poukázal na skutočnosti, ktoré zvýrazňujú nevieryhodnosť výpovede poškodenej. Ako bolo vyššie uvedené, poškodená o podstatných okolnostiach týkajúcich sa úmyselného pustenia dverí na jej nohu vypovedala nepravdivo. V súvislosti s posúdením vierohodnosti výpovede poškodenej je potrebné poukázať na skutočnosť, že po incidente zo dňa 29.12.2011 poškodená podala 25.01.2012 návrh na rozvod, pričom tento incident uviedla ako hlavný dôvod rozvodu spolu s údajným zadlžovaním sa obžalovaného. Poškodená pri uvádzaní príčin rozvratu manželstva neuvádzala konflikty, konkrétne incidenty (2001,2005), ktoré neskôr v trestnom oznámení opisovala a teda je zrejmé, že ich nepovažovala za tak závažné, ktoré by zasahovali do jej telesnej a duševnej integrity. Teda poškodená najskôr 25.01.2012 pri podávaní návrhu o rozvod tieto konflikty a správanie sa obžalovaného k nej nepovažovala a nevnímala ako závažné zasahujúce do jej psychickej a telesnej integrity a v októbri 2012, takmer rok po opustení spoločnej domácnosti, ich začala prezentovať inak. V takomto slede poškodenou prezentované skutočnosti svedčia o nevieryhodnosti a účelovosti konania poškodenej a vyvolávajú vážne pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení. Poškodená zdôraznila okrem vyššie uvedeného incidentu zo dňa 29.12.2011, incidenty z roku 2001 a 2005, ktoré však na rozdiel od rozvodového konania už v trestnom oznámení považovala za závažné. Poškodená uviedla, že okrem týchto incidentov žili normálne ako normálne rodiny, hoci poukázala na časté požívanie alkoholu z jeho strany. Preto je potrebné poukázať na príčiny týchto hádok. Príčinou incidentu v roku 2001 malo byť to, že chcel, aby deti, ktoré mali 2 a 3 roky, poobede spali, poškodená sa postavila na obranu detí, už boli vraj dosť veľké, aby spali poobede. K tomuto incidentu mala byť údajne privolaná polícia, ako to vyplýva z výpovede poškodenej. Zdôraznil preto, že nikto nebol riešený trestnoprávne alebo priestupkovo, z čoho vyplýva, že tento incident nebol ani tak závažný, aby bol riešený ako priestupok. Tvrdenia poškodenej týkajúce sa tohto incidentu z roku 2001, kedy mala pod vplyvom jeho úderov upadnúť do bezvedomia, neboli preukázané. Nepopiera, že došlo k hádke, ale popisuje incident inak. Poškodená ďalej popísala incident zo Silvestra 2005. Pri tomto incidente malo dôjsť k neúmyselnému pricviknutiu prstov do dverí. Dôvod incidentu podľa poškodenej, bol ten, že on údajne chcel deti zobudiť, aby oslávili spolu Nový rok. Poškodená nesúhlasila a došlo k hádke. Svedok Tomáš Romaňák však príčinu hádky popísal inak, a to obliatie poškodenej šampanským a popísal následnú agresívnu reakciu a atak zo strany poškodenej voči nemu. Poškodená ďalej popísala vyššie uvedený incident zo dňa 29.12.2011. On ako otec udrel svoju dcéru M. po zadku za to, že si nechcela obliecť pyžamo. Reakcia poškodenej bola,

že sa postavila na obranu dcéry, vznikla hádka, ktorá bola taká intenzívna, že situáciu prišiel riešiť brat poškodenej svedok B. N. a došlo medzi nimi k šarvátke. Pri tejto šarvátke došlo k tomu, že poškodenej padli na nohu dvere, ktoré sa uvoľnili z pántov. Všetky tri popísané incidenty majú dve spoločné veci

- vždy išlo o ich vzájomnú hádku, pri ktorej bola poškodená aktívna, a to pre rozdielny pohľad na výchovu detí a vo všetkých troch prípadoch bola poškodená pod vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti vypovedali svedkovia, ako je vyššie uvedené, že poškodená si rada vypila, často bola pod vplyvom alkoholu agresívna, útočila na obžalovaného verbálne aj fyzicky. Pri hodnotení výpovede poškodenej je potrebné brať na zreteľ aj závery znaleckého posudku znalkyne B.. T. (B.) z odboru psychológie, z ktorých vyplynulo, že poškodená má tendencie ukazovať sa v lepšom svetle, o sebe podáva skreslený obraz. Toto zistenie zásadným spôsobom ovplyvňuje hodnotenie výpovede poškodenej, keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, ako je konštatované vyššie, že tvrdenia poškodenej nekorešpondujú s obsahom iných dôkazov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v ich manželstve nešlo o jednostranné verbálne a fyzické ataky, ako to prezentovala poškodená. Podľa názoru súdu jeho správanie našlo odraz vo svedeckých výpovediach matky svedkyne a jej brata, ktorí ho zo spáchania skutku usviedčajú. Pokiaľ ide o výpovede svedkyne K. N., matky poškodenej, je treba uviesť, že táto svedkyňa, ako to aj sama uviedla, nebola priamym svedkom toho, aby bil jej dcéru. Poškodená jej mala v roku 2004 alebo 2005 povedať, že ju zbil a vtedy jej dcéra prišla s deťmi k nej. Následne sa jej poškodená mala v roku 2011 opäť sťažovať, že ju bije a nadáva jej. Takto prezentované skutočnosti budia dojem, že poškodená mala byť bitá opakovane. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že tvrdenia svedkyne však neodrážajú skutočnosti tvrdené poškodenou. Poškodená (nikdy netvrdila, že bola opakovane bitá) tvrdila, že v roku 2005 došlo ku hádke s obžalovaným a pricviknutiu jej prstov do dverí, v decembri 2011 k hádke, pri ktorom jej mal obžalovaný pustiť dvere na nohu. Svedkyňa vo výpovedi 17.01.2013 uviedla, že dcéra jej povedala, že má modriny, následne o 10 mesiacov neskôr si svedkyňa spomenula, že na dcére videla modriny. Bez toho, aby uviedla, kde na tele poškodenej videla modriny, nie je možne jednoznačne konštatovať, že vznikli v súvislosti s jeho správaním sa k poškodenej, totižto bez konkretizovania nie je možné overiť, či modriny, ktoré mala svedkyňa vidieť, zodpovedajú „fyzickému ataku“ opísaného poškodenou. Tvrdenie svedkyne K. N., že videla modriny na dcére, je v rozpore s tvrdením poškodenej, ktorá uvádzala, že podliatiny na rukách nikto nevidel. Zároveň poškodená neuvádzala, že by mala modriny na iných častiach tela. Čo sa týka výpovede svedka B. N., brata poškodenej, ten tvrdil, že raz videl ako jej dal facku, o vierohodnosti tvrdenia možno mať pochybnosti, vzhľadom na skutočnosť, že poškodená nikdy netvrdila, že svedkom „facky“ bol jej brat. Tvrdenie svedka, že videl, ako obžalovaný pustil dvere na nohu poškodenej, je vzhľadom na zistený skutkový stav v priestupkovom konaní, jednoznačne účelové a nepravdivé. Ku tvrdeniu, že poškodená po fyzických útokoch v neskorých nočných hodinách utiekla z domu preč, poukázal na skutočnosť, že poškodená uviedla, že po incidente v roku 2005 zavolala rodičom, či sa môže vrátiť, svedok B. N. tvrdil, že po hádke medzi obžalovaným a poškodenou čakal na poškodenú, ktorá zbalila deti a chystala sa odísť k nemu domov, ako vyplýva z jeho výpovede, poškodená sa pred odchodom išla ešte umyť do kúpeľne, je potrebné poukázať, že takto útek pred „tyranom“ nevyzerá. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané úmyselné pustenie dverí na nohu poškodenej, úmyselne pricviknutie prstov poškodenej, nebolo preukázané poškodenou tvrdené jeho konanie v súvislosti s hádkou na Veľkú Noc 2001. Okrem uvedených incidentov poškodená žiadne iné fyzických ataky zo strany obžalovaného neuviedla. Naopak sama poškodená uviedla, že okrem týchto incidentov žili normálne ako normálne rodiny, hoci poukázala na časté požívanie alkoholu zo strany obžalovaného. Je potrebné uviesť, že svedkovia v konaní zhodne uvádzali, že aj samotná poškodená často konzumovala alkohol a samotná poškodená potvrdila, že pri všetkých ňou popísaných konfliktoch mala vypité. Vykonaným dokazovaným bolo preukázané, že medzi ním a poškodenou dochádzalo k hádkam, tieto hádky boli obojstranné, iniciované aj poškodenou sprevádzané verbálnymi aj fyzickými atakmi, tieto hádky medzi obžalovaným a poškodenou možno hodnotiť za konanie medzi manželmi v rámci ich manželského spolužitia, ktoré nedosahovalo intenzitu predpokladanú ustanovením § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, resp. konanie obžalovaného voči poškodenej nebolo takého charakteru, takej intenzity a kvality, aby ho bolo možné považovať za konanie, ktoré napĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania podľa Tr. zákona. Zdôraznil, že ani znaleckým dokazovaním u poškodenej F. L. nebol zistený syndróm týranej osoby. Za takejto dôkaznej situácie navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa zrušil vo výroku o vine a treste, sám vo veci rozhodol a rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny a zásadu „in dubio pro reo" ho spod obžaloby oslobodil podľa , pretože skutok uvedený v bode 1/ odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Kežmarok, sp.zn. zo dňa 16.05.2019 nie je trestným činom. Vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode 2/ výrokovej časti rozsudku, za ktorý bol uznaný vinným z prečinu subvenčného

podvodu podľa § 225 ods. 1/ Tr. zákona navrhol, aby mu odvolací súd za tento prečin uložil primeraný trest.

V zákonom stanovenej lehote podal písomne odôvodnené odvolanie aj okresný prokurátor, v ktorom po rekapitulácii odvolaním napadnutého výroku rozsudku uviedol, že s týmto rozhodnutím súdu vo vzťahu k úprave právnej kvalifikácie konania obžalovaného V. L. v bode 1/ rozsudku a vo vzťahu k uloženému trestu nie je možné súhlasiť. Súd pri hodnotení vykonaných dôkazov poukázal na to, že aj keď ustálil obdobie konania obžalovaného od roku 2001 do roku 2012, toto nemalo z hľadiska intenzity protiprávneho konania páchateľa v priebehu tohto obdobia taký charakter, aby z časového hľadiska bolo možné ustáliť, že sa jednalo o nepretržité útoky na integritu svedkyne - poškodenej trvajúce celých 11 rokov, pretože v konaní obžalovaného boli významné prestávky, ktoré pri posudzovaní časového obdobia trvania skutku neindikuje konanie, ktoré by svojou dĺžkou napĺňalo charakter závažnejšieho spôsobu konania, a to „po dlhší čas“, teda nebolo odôvodnené použitie osobitného kvalifikačného pojmu podľa § 138 písm. b/ Tr. zákona. Vo vzťahu k ďalšiemu použitému osobitnému kvalifikačnému pojmu podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona súd uviedol, že pri rozhodovaní v trestnej veci môže vychádzať len z dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní a ktoré majú zákonný charakter. Konanie obžalovaného malo byť nasmerované aj vo vzťahu k vtedy maloletým M. a X. L.. X. L. na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, pričom súd vyhodnotil, že vzhľadom na absenciu jeho zákonného poučenia pri jeho výsluchu v prípravnom konaní, ktorá vyplýva z DVD záznamu, súd nemohol za použitia jeho výpoveď z prípravného konania vykonať prečítaním jej obsahu. Výsluch M. L. z prípravného konania nesie rovnakú vadu, a aj keď táto v čase výsluchu nebola osobou majúcou vzhľadom na nedostatok veku trestnoprávnu zodpovednosť, aj vo vzťahu k M. L. bola v tom čase povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť jej poučenie podľa , . Podľa hodnotenia súdu toto učinené nebolo, preto aj jej výpoveď z prípravného konania nebola vykonaná spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam . Preto aj pri výsluchu svedkyne - poškodenej M. L. na hlavnom pojednávaní neodstraňoval rozpory s jej predchádzajúcou výpoveďou realizovanou v prípravnom konaní. V kontexte tohto hodnotenia potom súd konštatoval aj to, že znalecký posudok vypracovaný znalkyňou B.. G. T. vychádzal z nezákonných výpovedí svedkov

- poškodených M. a X. L. z prípravného konania a dospel k záveru, že je procesne nepoužiteľný. S vyššie uvedeným hodnotením vykonaných dôkazov a na základe toho vyvodením záveru o ich procesnej nepoužiteľnosti však nie je možné súhlasiť. Pri hodnotení zákonnosti výpovedí svedkov

- poškodených M. a X. L. z prípravného konania je potrebné zohľadniť tú okolnosť, že v čase ich výsluchov realizovaných v prípravnom konaní išlo o maloleté osoby (M. L. mala 13 rokov a X. L. mal 14 rokov), preto bolo potrebné vykonávať výsluchy obzvlášť ohľaduplne, pričom poučenie bolo odôvodnené vykonať tak, aby bolo primerané ich veku v danom čase. Zo zápisníc o výsluch týchto maloletých je zrejmé, že takto poučené boli a zároveň boli oboznámené s tým, že sú vypočúvaní v trestnej veci ich otca - obvineného V. a majúc vedomosť o tejto okolnosti sa vyjadrili, že vypovedať budú, pričom následne podľa ich schopností opísali správanie ich otca v kritickom čase. Konanie obž. V. L., jeho útoky smerujúce voči deťom M. a X. opísala vo svojej výpovedi aj ich matka poškodená F. L., pričom takto zistené okolnosti bolo odôvodnené vyhodnotiť v kontexte záverov vypracovaných znaleckých posudkov. Podľa znaleckého posudku z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých, vypracovaného znalkyňou B.. G. T. k poškodeným deťom X. L. a M. L. u týchto neboli zistené poruchy vnímania, sú plne orientovaní v realite, prežité udalosti sú schopní správne vnímať a dokážu zreprodukovať podstatu prežitých udalostí. U oboch detí bola zistená zvýšená sugestibilita na jednej strane a na druhej strane tendencia unikať pred správaním otca a pred spomienkami na takéto správanie. U oboch boli preukázané neurotické príznaky, zvýraznená úzkosť, neistota, neuspokojená potreba bezpečia súvisiaca s dlhodobo neusporiadaným disharmonickým rodinným prostredím, u oboch bolo konštatované, že mali z otca strach. U oboch detí bol taktiež konštatovaný záver, že išlo u nich o zásahy do psychiky a bolo možné stanoviť syndróm týraného a zanedbávaného dieťaťa. Vo vzťahu k poškodenej F. L. znalkyňa B.. G. T. v znaleckom posudku konštatovala, že neboli u nej zistené poruchy vnímania, poškodená dokáže zreprodukovať podstatu prežitých udalostí, taktiež bolo zistené, že poškodená pravdepodobne podala trestné oznámenie zo strachu pred ešte zhoršeným správaním sa obžalovaného voči nej po podaní návrhu na rozvod manželstva, kedy svoje správanie voči nej zmenil a útočil na ňu. Poškodená absolvovala psychoterapiu a po tejto došlo u nej k zlepšeniu psychického stavu, ale bolo u nej ešte zistené zvýšené napätie a somatické prejavy stresu. Závery, ktoré vyplynuli z vyššie uvedených znaleckých posudkov a na ktorých zotrvala znalkyňa aj pri ich výsluchu na hlavnom pojednávaní, vyhodnotiac ich v kontexte okolností, ktoré vyplynuli z výsluchov poškodených a ostatných svedkov, vzhľadom na zistené následky, ktoré sa u poškodených prejavili, nasvedčujú tomu, že konanie

obžalovaného, jeho útoky voči poškodeným posúdené ako fyzické a psychické týranie malo dlhodobejší charakter, pričom smerovalo voči viacerým osobám. Vyhodnotením zistených skutočností vyplývajúcich z vykonaných a zabezpečených dôkazov nebolo opodstatnené uznať obžalovaného V. L. v bode 1/ rozsudku vinným len pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Potom nie je možné súhlasiť ani s uloženým trestom odňatia slobody v trvaní 3 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 5 rokov. Pri uznaní viny zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona (s poukazom na § 138 písm. b/, písm. j/ Tr. zákona) by takýto trest nebol uložený v rozsahu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Navrhol preto, aby Krajský súd v Prešove vo veci na podklade vykonaného dokazovania sám rozhodol, alebo aby zrušil rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo dňa 16.05.2019 a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V písomne zdôvodnenom vyjadrení k obsahu odvolania okresného prokurátora prostredníctvom obhajcu obžalovaný uviedol, že odvolanie okresného prokurátora a jeho námietky v ňom obsiahnuté, považuje za nedôvodné, pokiaľ namieta, že s rozhodnutím súdu vo vzťahu k úprave právnej kvalifikácie konania obžalovaného v bode 1/ rozsudku a vo vzťahu k uloženému trestu nesúhlasí. K výpovediam maloletých svedkov prokurátor totižto uvádza, že pri hodnotení zákonnosti výpovedí svedkov - poškodených M. a X. L. z prípravného konania je potrebné zohľadniť tú okolnosť, že v čase ich výsluchov realizovaných v prípravnom konaní išlo o maloleté osoby (M. L. mala 13 rokov a X. L. mal 14 rokov), preto bolo potrebné vykonávať výsluchy obzvlášť ohľaduplne, pričom poučenie bolo odôvodnené vykonať tak, aby bolo primerané ich veku v danom čase. Podľa názoru prokurátora zo zápisníc o výsluchu týchto maloletých je zrejmé, že takto poučené boli a zároveň boli oboznámené s tým, že sú vypočúvaní v trestnej veci ich otca a majúc vedomosť o tejto okolnosti sa vyjadrili, že vypovedať budú. S takýmto názorom prokurátora nesúhlasí. Výsluchy maloletých svedkov M. L. a X. L. z prípravného konania neboli vykonané v súlade so zákonom, svedkovia neboli pred samotným výsluchom v súlade so zákonom riadne a náležíte poučení. Poučenie, ktoré sa nachádza v zápisniciach o výsluchu svedkov, je všeobecným poučením prebratým zo zákona bez toho, aby práve vzhľadom na vek a mentálnu úroveň v čase ich výsluchu, bolo svedkom znenie zákonných ustanovení primerane ich veku a mentálnej úrovni vysvetlené. Maloletí svedkovia neboli dostatočným spôsobom poučení o práve odmietnuť vypovedať, pričom obvineným bol ich otec. Zo zápisnice o výsluchu svedkov síce vyplýva, že boli poučení o práve odoprieť výpoveď, avšak bez toho, aby vzhľadom na vek v čase ich výsluchu bolo svedkom znenie zákonných ustanovení o možnosti odoprieť vypovedať primerane ich veku vysvetlené, predovšetkým, že osobou podozrivou je ich otec, že sú oprávnení odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobili nebezpečenstvo trestného stíhania otcovi, či vedia, čo je to trestné stíhanie, odsúdenie, uloženie nepodmienečného trestu, či takto vysvetlenému právu porozumeli a po takomto poučení právo odoprieť vypovedať využívajú alebo nie. Pokiaľ je v zápisnici o výpovedi svedka napísané „Vyjadrenie maloletého k poučeniu a k veci: Poučeniu som porozumel, viem, že mám hovoriť iba pravdu a len to, čo som videl na vlastné oči a čo som počul, viem, že nesmiem klamať, lebo to čo tu teraz poviem, je dôležité a keby som klamal alebo si vymýšľal, mohol by som mať problémy. Taktiež som porozumel, že podozrivý je môj otec, ale ja vypovedať budem“, k tomu je potrebné uviesť, že zo záznamu technickými prostriedkami takéto vyjadrenie maloletého svedka vôbec nevyplýva. Takto zaznamenané „vyjadrenie maloletých svedkov k poučeniu a k veci“ v zápisnici o výsluchu svedka má deklarovať, že svedkovia poučeniu vyšetrovateľa vrátane poučenia o možnosti odoprieť výpoveď voči otcovi porozumeli, avšak takéto vyjadrenia svedkov, ako je zistiteľné a zrejmé z obrazovo-zvukového záznamu, zo strany svedkov neodznelo. Napriek nespochybniteľnej skutočnosti, že po obsahovej stránke vyjadrenie svedka k poučeniu a k veci, v takom znení ako je to zachytené v zápisniciach o výsluchu, neodznelo, upriamil pozornosť na skutočnosť, že po obsahovej stránke vyššie uvedené „vyjadrenie maloletého k poučeniu a k veci“ je doslova totožné vo všetkých zápisniciach o výsluchu maloletých svedkov učinených v prípravnom konaní. Nie je možné, aby sa dve osoby, maloletí svedkovia X. L. a M. L., rovnako totožné vyjadrili k poučeniu, použili rovnaké gramatické tvary jednotlivých slov s rovnakým slovosledom. Nie je možné, aby maloletí svedkovia so sedem mesačným odstupom zopakovali rovnaké vyjadrenie k poučeniu. V prípade výsluchu svedka X. L., svedok nebol v prípravnom konaní pred výsluchom zákonne poučený aj z dôvodu absencie úplného poučenia podľa . Svedok X. L. v čase jeho výsluchov realizovaných v prípravnom konaní mal 14 rokov. Zo zápisníc o výsluchu svedka z prípravného konania ako aj obrazovo-zvukového záznamu je zrejmé, že svedok nebol poučený o trestných následkoch krivej výpovede. Ak je ako svedok vypočúvaná osoba staršia ako 14 rokov, musí byť vždy poučená aj o trestných následkoch krivej výpovede, nakoľko ide už o trestne zodpovednú osobu. V prípade absencie takéhoto poučenia, nebol svedok v prípravnom

konaní zákonne poučený. Pokiaľ prokurátor konštatuje, že poučenie bolo odôvodnené vykonať tak, aby bolo primerané ich veku v danom čase, je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zrejmé, že v danom prípade sa tak nestalo. Výpovede maloletých svedkov z prípravného konania vzhľadom na vyššie uvedené neboli vykonané v súlade so považujem za nezákonný, z dôvodu, že znalkyňa B.. G. T. rod. B. pri jeho vypracovaní vychádzala z výpovedí maloletých svedkov z prípravného konania, ktoré neboli vykonané v súlade so zákonom. Zároveň považujem za správny záver súdu, že výpovedná hodnota záverov, ku ktorým znalkyňa dospela, nie je dostatočná na to, aby mohla tvoriť dôkaz, o ktorý by súd mohol oprieť svoje skutkové a právne závery vo vzťahu k žalovanému skutku týkajúcich sa maloletých detí. Znalecký posudok je neobjektívny, nevierohodný a nesprávny. Znalkyňa sa vo svojom posudku nevysporiadala so všetkými dôkazmi a známymi skutočnosťami, nebrala do úvahy výpovede obžalovaného, nezisťovala jeho stanovisko, nezisťovala problémy detí v škole. Neobjektívne a nekomplexné posúdila psychický stav poškodených, keď pri posudzovaní psychického stavu poškodených nevyhodnocovala komplexne všetky relevantné príčiny, významné faktory, ktoré sa mohli spolupodieľať na zistených symptómoch. Z podkladov, ktoré mala znalkyňa k dispozícii, vyplýva, že znalkyňa mala informácie, že X. L. bol v minulosti už sledovaný pre poruchy správania a problémy v škole a M. L. mala špecifické poruchy učenia. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že poškodená M. L. je integrovanou žiačkou, má špecifické poruchy učenia, trpí dislexiou, poškodený X. L. bol už v minulosti v starostlivosti detského psychiatra pre poruchy správania a problémy v škole. Špecifické poruchy učenia majú jednoznačne vplyv na psychicky stav dieťaťa a sú významným faktorom, ktorý pôsobí na psychiku dieťaťa. Ide o podstatné, dôležité skutočnosti, ktorými sa znalkyňa nezaoberala a ktoré mohli mať vplyv na závery jej znaleckého dokazovania. Je potrebné poukázať, že znalkyňa zistila zvýšenú sugestibilitu u detí, ku ktorej sa vyjadrila vo svojej výpovedi tak, že u oboch detí treba rátať s tým, že preberajú postoje a názory okolia a to sa môže odzrkadliť aj v ich výpovedi a to, že sú fixované na matku, samozrejme ovplyvňuje ich postoj k celému vyšetrovaniu skutku. Zároveň znalkyňa uviedla vzhľadom na to, že vzťah detí k matke bol pozitívny, nemala dôvod nejako do detailov zisťovať výchovné prostriedky matky. Práve pre znalkyňou zistenú zvýšenú sugestibilitu detí bolo potrebné podľa jeho názoru z hľadiska komplexnosti a objektívnosti tieto skutočnosti zisťovať. Zároveň poukázal na skutočnosť, že výpoveďami svedkov bolo preukázané, že poškodená F. L. trestala deti nevhodným spôsobom, pričinila sa o disharmóniu rodinného prostredia vyvolávaním hádok v prítomností detí. V kontexte vyššie uvedeného nie je možné prihliadať ani na výpoveď znalkyne B.. G. T. rod. B. z hlavného pojednávania, v ktorej sa odvoláva na tento posudok. Pokiaľ ide o osobitný kvalifikačný pojem závažnejšieho spôsobu konania, a to po dlhší čas ( Tr. zákona) v prejednávanom prípade sa plne stotožnil so záverom a s právnym názorom súdu na osobitný kvalifikačný pojem závažnejšieho spôsobu konania, a to po dlhší čas. Spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania a to „na viacerých osobách“ a „po dlhší čas“, z vykonaného dokazovania nevyplýva. Súd vychádzajúc z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a ktoré majú zákonný charakter správne rozhodol o úprave právnej kvalifikácie skutku v bode 1/ obžaloby. Navrhol preto, aby odvolací súd odvolanie prokurátora podľa zamietol, lebo nie je dôvodné.

Obsah odvolania okresného prokurátora následne na verejnom zasadnutí konanom doplnil dňa 19.11.2020 aj intervenujúci prokurátor krajskej prokuratúry. V úvode zvýraznil, že z pohľadu skutkových zistení, tak ako boli prezentované v obžalobnom návrhu, boli na hlavom pojednávaní vykonané takmer všetky úkony. Ako plynie z obsahu odvolacích námietok okresného prokurátora, osobitne je potrebné zvýrazniť námietky týkajúce sa nesprávneho hodnotenia dôkazov, najmä pri hodnotení znaleckého posudku z odboru psychológie. Pokiaľ okresný súd nepripustil vykonanie dôkazu prečítaním výpovede maloletého svedka X. L. a to z toho dôvodu, že tento nebol riadne poučený o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede, keďže už bol trestnoprávne zodpovedný v čase výsluchu, poukázal na rozhodovaciu prax súdov, príkladmo Najvyššieho súdu ČR, že takéto chýbajúce poučenie nemôže mať vplyv na obsah samotnej výpovede svedka a vyvodenie jeho trestno-právnej zodpovednosti, čo znamená, že takéto neúplné poučenie nemôže urobiť celú svedeckú výpoveď procesne nepoužiteľnou. Ďalej uviedol, že nedoručenie uznesenia o pribratí znalca nebolo možné tak, ako argumentoval okresný súd zhojiť právnou úvahou, že predsa obžalovaný sa mohol oboznámiť s obsahom výsledkov tohto znaleckého posudku. K samotnému skutku uvedomujúc si, že tento bol posudzovaný ako vyšetrovateľom, tak aj prokurátorom v obžalobnom návrhu, ako aj samotným súdom, poukázal na skutočnosť, že tento sa v podstate v celom rozsahu preniesol podľa jeho názoru z obžalobného návrhu do skutkovej vety výroku rozsudku. Po prvé, skutok mal obžalovaný začať páchať už od roku 2001, no nie je uvedené, dokedy tento skutok mal páchať. Rešpektujúc všetky zásady pre posudzovanie pokračovania v páchaní trestnej

činnosti by malo znamenať, že by tento skutok mal zase začať páchať až od roku 2004 a do roku 2005 a od januára 2011 pokračovať v páchaní trestnej činnosti až do decembra 2012. Z tohto dôvodu existujú zásadné pochybnosti, či takto ustálené skutkové okolnosti vôbec tvora jeden pokračovací trestný čin. Preto navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie práve s dôrazom na riadne ustálenie skutkových okolností a súčasne navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného V. L. a okresného prokurátora nie je dôvodné.

Prvostupňový súd totižto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy potom vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou aj keď nie úplne (konkrétne, v časti hodnotenia zákonnosti produkovaných dôkazov v prípravnom konaní - výpovedí svedkov X. a M. L. a znaleckého posudku znalkyne B.. G. T., rod. B.) stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Napokon neúplnosť vykonaného dokazovania v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci nenamietal obžalovaný ani okresný prokurátor.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný - krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmere trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného a okresného prokurátora, včítane doplňujúcej argumentácie krajského prokurátora na verejnom zasadnutí a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah námietok obžalovaného prezentovaného v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného V. L..

Hneď v úvode krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, ako už bolo naznačené, že sa nestotožnil s argumentáciou okresného súdu pri posúdení zákonnosti dôkazov vykonaných v prípravnom konaní a to výpovedí svedkov X. a M. L. a znaleckého posudku znalkyne B.. G. T., rod. B. s následkom ich procesnej nepoužiteľnosti pre dokazovanie na hlavnom pojednávaní, čo malo mať napokon aj rozhodujúci vplyv pre právne posúdenie konania obžalovaného pre ne/naplnenie kvalifikačného momentu - závažnejšieho spôsobu konania - na viacerých osobách podľa § 138 písm. j/, k § 208 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona účinného do 31.12.2015 v čase, kedy skutok mal byť spáchaný tak, ako mu to kládla za vinu obžaloba.

Krajský súd si totižto nemohol osvojiť argumentáciu akou okresný súd (pritom sa zjavne v celom rozsahu stotožnil so zdôvodnením obhajoby) hodnotil procesný postup vo veci konajúceho vyšetrovateľa pri výsluchu v tom čase ešte maloletých svedkov X. a M. L., konkrétne zákonnosti (úplnosti) ich poučenia pred výsluchom a v nadväznosti na to aj so zdôvodnením, prečo nebolo možné prihliadať na závery znaleckého posudku (pre jeho procesnú nepoužiteľnosť) znalkyne B.. G. T., rod. B. pod č. 75/2013, v ktorom posudzovala osoby svedkov X. a M. L..

Okresný súd mal teda najsamprv zistiť, že výsluch v tom čase maloletých X. a M. L. bol vykonaný nezákonne z dôvodu neúplného poučenia podľa , a u X. L. dokonca aj pre neúplnosť poučenia o trestných následkoch krivého obvinenia podľa Tr. zákona.

Podľa názoru krajského súdu (ako to správne vyhodnotil v odvolaní aj okresný prokurátor) opierajúc sa aj o obrazovo-zvukový záznam vyhotovený z výsluchu svedkov v časti prehratej za tým účelom na hlavnom pojednávaní súdom, bolo totižto poučenie oboch svedkov - pred výsluchom X. L. dňa 25.06.2013 a M. L. dňa 09.07.2013 - primerané ich veku a rozumovo-vôľovým schopnostiam, keďže v tom čase vypovedali ako osoby mladšie ako osemnásť rokov (dokonca mladšie ako pätnásť rokov) podľa - niet preto pochýb o spôsobilosti poučenia daného menovaným svedkom vyšetrovateľkou z hľadiska obsahu, obaja boli totižto riadne orientovaní tzv. v čase a priestore - vediac, že vypovedajú v trestnej veci ich otca (blízkej osoby) so zdôraznením, v akej veci a prečo je ich otec stíhaný - s možnosťou odmietnuť vypovedať, ak by tým privodili trestné stíhanie osobám blízkym - s tým, že opakovane na otázku vyšetrovateľky uviedli, že vypovedať chcú a budú, a to tak, aby nebolo pochybnosti o ich prejavenej vôli - rovnako za súčasného splnenia podmienok o prítomnosti osôb (sociálneho pracovníka) na výsluchu podľa účinnému k 31.07.2013, preto za danej situácie nebol dôvod odmietnuť vykonanie tohto dôkazu z dôvodov uvádzaných okresným súdom.

V tejto súvislosti si krajský súd osvojil aj argumentáciu intervenujúceho krajského prokurátora na verejnom zasadnutí - k zjavnej absencii poučenia o trestných následkoch krivej výpovede u svedka X. L., keďže v čase výsluchu už mal viac ako štrnásť rokov a bol už teda trestne zodpovedný - s tým, že pokiaľ rozhodovacia činnosť súdu pri vyvodení trestnej zodpovednosti pre spáchanie trestného činu krivého obvinenia podľa § 345 Tr. zákona (ktorého by sa dopustil pri lživom obvinení otca - obžalovaného) výslovne nevyžaduje, aby tomu predchádzalo procesným predpisom predpokladané poučenie - upozornenie páchateľa na následky krivej výpovede - nie je namieste obsah výpovede takejto osoby v tomto prípade označiť pre dokazovanie nepoužiteľné len z hľadiska vytýkanej procesnej vady, naviac pokiaľ by nešlo o dôkaz rozhodujúci, či dokonca jediný pre záver o vine obžalovaného (primerane pozri aj NS ČR sp.zn. ).

K tvrdeniu okresného súdu o procesnej nepoužiteľnosti záverov znaleckého posudku znalkyne B.. G. T., rod. B. pod č. 75/2013, v ktorom posudzovala osoby svedkov X. a M. L. z pohľadu vplyvu konania obžalovaného mu kladeného za vinu v obžalobnom návrhu na ich psychické prežívanie s možným následkom predpokladaným pre žalovanú trestnú činnosť - a to hlavne z toho dôvodu, že pri jeho

vypracovaní brala znalkyňa do úvahy aj obsah nezákonne vykonaných výpovedí maloletých svedkov, krajský súd uvádza nasledovné.

Dlhodobá rozhodovacia činnosť súdov týkajúca sa jednak procesného postavenia znalca a jeho úlohy v trestnom konaní, no predovšetkým týkajúca sa spôsobu hodnotenia záverov znaleckých posudkov (aj v posudzovanom prípade) z hľadiska základných kritérií rozhodných pre posúdenie ich preskúmateľnosti

- správnosti a úplnosti, okrem iného konštatuje, že výsledkom znaleckého skúmania je subjektívny úsu- dok znalca, ktorý musí byť preskúmateľný v súdnom konaní (hodnotenie obsahovej stránky znaleckého posudku) - znalecký posudok teda musí spĺňať podmienku preskúmateľnosti a nesmie sa obmedziť len na odpovede na otázky bez toho, aby z neho bolo zrejmé, ako znalec k týmto záverom došiel.

Preskúmateľnosť znaleckého posudku je totižto základnou vlastnosťou znaleckého posudku. Príjemca posudku musí byť schopný preskúmať znalcov postup, aby mohol znalecký posudok hodnotiť. Znalecký posudok, ktorý nie je preskúmateľný, nie je dôkazom, ale je len obyčajným tvrdením, ktoré nie je možné overiť. Preskúmateľnosť znaleckého posudku je preto nutná podmienka pre jeho hodnotenie ako dôka- zu, preto aby nevznikli pochybnosti o jeho správnosti alebo o jeho nejasnosti, resp. neúplnosti z pohľadu ustálených záverov ( ).

Aby súd mohol znalecký posudok zodpovedne zhodnotiť, nesmie sa teda znalec obmedziť vo svojom posudku na podanie len odborného záveru, ale z jeho posudku musí mať súd možnosť poznať, z kto- rých zistení v posudku znalec vychádzal, akou cestou k týmto zisteniam dospel a na základe akých úvah došiel k svojmu záveru - inak povedané - preskúmateľnosť znamená, že znalecký posudok obsahuje aj podrobné údaje ako sa znalec dopracoval k záverom, aké metódy použil, z akých dôkazov vychá- dzal a podobne.

Pri posúdení záverov znaleckého posudku znalkyne B.. G. T., rod. B. pod č. 75/2013 krajský súd hodnotil nielen naplnenie (už skôr uvádzaných) kritérií preskúmateľnosti znaleckého posudku, ale aj zákonnosť postupu znalkyne pri výkone znaleckého skúmania (vyšetrenia) maloletých.

V tomto prípade krajský súd zistil, že k vypracovaniu znaleckého posudku znalkyne B.. G. T., rod. B. predchádzalo riadne vlastné vyšetrenie oboch maloletých formou tzv. interview, v rámci ktorého umožnila maloletým opísať vlastnými slovami správanie sa ich otca (obžalovaného) v rámci rodinného spolužitia a v obsahu znaleckého posudku menovaná znalkyňa taktiež chronologicky opisuje akú „testovú batériu“

- označila a pomenovala, aké metódy a druhy testových technik - použila pri psychodiagnostickom vyšetrení maloletých a čo za použitia týchto metód zistila, čo sa napokon aj prenieslo do záverov jej posudku.

Z tohto pohľadu je potrebné zdôrazniť, (čo aj na hlavnom pojednávaní v rámci svojej výpovede menovaná znalkyňa zvýraznila), že v takýchto prípadoch domáceho násilia, ktoré má byť páchané „tyranom“ aj na maloletých členoch spoločnej domácnosti, nikdy nemôže byť jediným zdrojom poznatkov rozhodných pre znalecké skúmanie obsah zhromaždených dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní, príkladmo výpovede maloletých, ale je to hlavne vlastné vyšetrenie znalca osôb, ktoré majú byť znalecky posúdené a už spomínane odborné (vedecké) postupy a poznatky pre určený znalecký odbor (odvetvie) pribratého znalca pri takomto vyšetrení.

Hodnotený znalecký posudok je preto podľa názoru krajského súdu z hľadiska sledovaných kritérií dôkazom vykonaným zákonne a jeho obsah je z hľadiska posudzovanej trestnej činnosti riadne preskúmateľný.

Napokon neobstojí ani námietka obhajoby (s ktorou sa stotožnil aj krajský prokurátor na verejnom zasadnutí) o porušení práva na obhajobu obžalovaného - nezákonným získaním - znaleckých posudkov znalkyne B.. G. T., rod. B. pod č. 30/2013 (k poškodenej F. L.) a už označeného pod č. 75/2013 (k X. a M. L.) v rámci prípravného konania a to z toho dôvodu, že v prípade oboch znaleckých posudkov nebolo v tom čase obvinenému V. L. doručené uznesenie o pribratí menovanej znalkyne do konania, čím mu bolo zabránené využiť možnosť podať opravný prostriedok, v rámci ktorého by mohol namietať, či už osobu znalca alebo pre vecné dôvody.

Z obsahu spisu však vyplýva, že obvinený V. L. bol v prípravnom konaní vypočutý dvakrát a to v dňoch 22.05.2013 a 16.07.2013, kde po zákonom poučení opakovane zdôraznil, že obhajcu si nevolí, vo veci sa bude obhajovať sám a súčasne (na čl. 28) výslovne uviedol, že nežiada byť upovedomený už o žiadnych ďalších vyšetrovacích úkonoch, čo potom aj reálne platilo príkladmo aj pre výpovede maloletých X. a M. L. po vznesení obvinenia, ktorých sa nezúčastnil. Obžalovaný V. L. potom dňa 14.10.2013 prevzal upozornenie na možnosť preštudovať vyšetrovací spis po skončení vyšetrovania, ktorého sa aj riadne dňa 18.12.2013 osobne zúčastnil ako je to zrejmé zo záznamu na čl. 234, bez toho, aby sám namietal akýkoľvek dôkaz, či jeho zákonnosť a bez toho, aby predložil akýkoľvek návrh na doplnenie dokazovania. To okrem iného znamená, že obžalovaný mal možnosť sa v celom rozsahu ešte aj pred podaním návrhu na podanie obžaloby vyšetrovateľom prokurátorovi oboznámiť aj s obsahom a závermi oboch už označených znaleckých posudkov. Následne na hlavnom pojednávaní už v zastúpení obhajcom, ale aj osobne bol účastný pri výsluchu znalkyne B.. G. T., rod. B., ktorej mal možnosť klásť otázky, čo aj prostredníctvom obhajcu riadne využil a súčasne bol prítomný aj pri vykonaní týchto posudkov na hlavnom pojednávaní čítaním ich podstatného obsahu.

Za danej situácie, keď obžalovaný mal možnosť sa v celom rozsahu oboznámiť s obsahom namietaných znaleckých posudkov, ako v prípravnom konaní tak aj na hlavnom pojednávaní, mal možnosť klásť otázky znalkyni, inak povedané, mohol namietať závery posudku, jeho obsah a prípadne i osobu znalca, čo zjavne neučinil, tak súčasne opierajúc sa o ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov SR, Ústavného súdu SR, či EĽSP, krajský súd konštatuje, že nedoručenie tohto uznesenia V. L. v tom čase v procesnom postavení obvineného nemožno považovať za tak závažný procesný nedostatok, ktorý by robil znalecký posudok procesne neúčinným dôkazom. (Pozri primerane NS SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.3Tdo/67/2016, či -2015).

Z pohľadu uvedeného krajský súd má za to, že v posudzovanom prípade podľa okresného súdu (ale aj obhajoby) sporné dôkazy a to výpovede v tom čase maloletých svedkov, tak aj označený znalecký posudok boli vykonané procesne spôsobilým postupom v súlade s procesný predpisom - , preto nič nebránilo tomu, aby boli použité aj pre dokazovanie na hlavnom pojednávaní tak, aby bolo na ne možné pri hodnotení skutkového stavu a jeho právneho posúdenia prihliadať.

No súčasne platí, že pokiaľ by sa aj výpovede maloletých X. a M. L. preniesli do obsahu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a to aj v spojení so závermi znaleckého posudku znalkyne B.. G. T., rod. B. pod č. 75/2013, tak iný pohľad má krajský súd, na rozdiel od v odvolaní prezentovanej argumentácie okresným prokurátorom, na ich dôkaznú (obsahovú) hodnotu v kontexte všetkých vykonaných dôkazov v posudzovanej veci z hľadiska naplnenia žalovanej trestnej činnosti kladenej za vinu obžalovanému V. L. tak, ako to bude následne rozvedené.

Produkované dôkazy totižto z hľadiska skutočnosti z nich plynúcich pre hodnotenie správania sa obžalovaného k maloletým X. a M. L. so záverom tak, ako to pôvodne bolo prezentované v obžalobnom návrhu, bol skutočne limitovaný jednak obsahom vykonaných dôkazov, no súčasne, a to predovšetkým, aj obsahom skutkových zistení z nich plynúcich.

Bolo teda zistené, že aj keby okresný súd tento dôkaz (výpovede maloletých z prípravného konania) na hlavnom pojednávaní vykonal, potom čo X. L. odmietol vypovedať, resp. výpoveď M. L. bola neúplná, oproti výpovedi z prípravného konania, tak obsah ich výpovedí z prípravného konania po vznesení obvinenia V. L. nedával podľa názoru krajského súdu bez rozumných pochybností odpoveď na otázku, akým konkrétnym spôsobom sa mal obžalovaný ako ich otec voči nim správať tak, aby jeho konanie bolo možné nielen preniesť do skutkových zistení, ale predovšetkým aby konanie obžalovaného spĺňalo zákonom predpokladané podmienky pre jeho právne posúdenie v súlade s obžalobným návrhom prokurátora. Obsah výpovedí X. a M. L. podľa názoru krajského súdu totižto skutočne bez rozumných pochybností neposkytuje jednoznačný záver o rozsahu a intenzite útokov obžalovaného voči ním. Obsah ich výpovedí nemá samostatnú realisticky a logicky vystavanú štruktúru, obaja nevedeli samostatne vlastnými slovami zrozumiteľným spôsobom opísať správanie obžalovaného v podobe konkrétnych útokov, či už slovných, ale aj fyzických voči ním, pričom ich výpovede boli do značnej miery podmienené usmerňujúcimi otázkami vyšetrovateľa.

Súčasne platí, že obsah ich výpovedí, teda nielenže nedáva jednoznačné odpovede, v čom malo spočívať negatívne správanie sa obžalovaného voči ním - no naviac tieto ich výpovede sa v podstatnom obsahu týkali negatívneho správania sa obžalovaného voči poškodenej, keď sa ich mala zastať, počas spravidla sa opakujúcich situácii, keď ich mal slovne (a ojedinele aj fyzicky) napádať.

A práve tieto ich výpovede o spôsobe správania sa obžalovaného v spoločnej domácnosti sa po obsahovej stránke potom prelínajú aj v rámci ich vyjadrení počas vyšetrenia pred znalkyňou B.. G. T., rod. B. pod č. 75/2013.

Krajský súd potom zistil (ako to správne, okrem iného namieta aj obžalovaný vo vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora), že aj keď menovaná znalkyňa uviedla, že závery týkajúce psychického stavu maloletých v čase vyšetrenia - o existencii symptómov napĺňajúcich syndróm tzv. „týraného dieťaťa“

- zistila vlastným vyšetrením maloletých a pomocou testovacích metód, že v posudzovanom prípade nebolo možné jednoznačne a bez rozumných pochybností z obsahu znaleckého posudku (a to aj po doplňujúcej výpovedi znalkyne na hlavnom pojednávaní) rozlíšiť, do akej miery malo a v akom rozsahu pri zistenej psychickej ujme (v tom čase) u maloletých (ktorí boli a sú zjavne na matku citovo naviazané) na ich prežívanie vplyv správanie obžalovaného výlučne voči ním, resp. aké správanie voči poškodenej, či priamo voči nej, resp. pri ich ochrane, ktorého boli svedkom, a mohli mať vplyv na u nich zistené psycho-traumatické zážitky, rovnako tak nebolo možné rozlíšiť ani mieru vplyvu dlhodobých podnetov spojených s ich (fyziologickým u X., resp. psychickým - úrovňou intelektu u M., dyslektik) hendikepom a s tým spojenými reakciami okolia, najmä rovesníkov alebo dominovalo výlučne správanie obžalovaného, ktorý najmä po požití alkoholických nápojov ich mal nielen slovne, práve smerujúc slovné útoky aj voči ich hendikepu (ale aj ojedinele) fyzicky napádať. Napokon samotná znalkyňa sama konštatovala, že u oboch detí bola zjavná emocionálna zraniteľnosť a preťaženosť, ktorá zjavne súvisela jednak so správaním otca, nadužívaním alkoholu u otca, ale aj s konfliktmi medzi obžalovaným a poškodenou, ktorých boli svedkom a celkovo neistou situáciou, v ktorej sa pohybovali pred a počas rozchodu ich rodičov.

Za danej situácie sa potom javilo pre bezchybné ustálenie skutkového stavu v tomto smere doplniť dokazovanie vo vzťahu k záverom znaleckého posudku s tým, aby bol vypracovaný doplnok pre špecifikáciu (rozlíšenie) týchto podnetov - no vzhľadom na odstup času, kedy boli X. a M. prvotne vyšetrení klinickou psychologičkou (september 2013) a času, kedy boli na hlavnom pojednávaní vypočutí už ako plnoleté osoby dňa 01.03.2018, by sa ďalšie doplňujúce dokazovanie pre ustálenie týchto skutočností javilo ako neúčelné. Inak povedané, opätovné znalecké skúmanie psychického rozpoloženia poškodených (v aktuálnom čase) v rámci sledovaného cieľa už by nebolo ani reálne a preto pokiaľ ich výpovede v tom čase neobsahovali jednoznačný opis správania obžalovaného - nie je preto rozumný predpoklad, aby tieto svoje výpovede teraz zmenili, či inak doplnili.

Rovnakým nedostatkom potom trpí aj záver plynúci z obsahu správ z psychologického vyšetrenia maloletých v psychologickej ambulancii v Kežmarku u W.. Q. M. zo septembra 2012 (v tom čase ešte stále prebiehajúceho rozvodového konania a prítomnosti obžalovaného v pôvodne spoločne obývanej časti domu, odkiaľ sa mal odsťahovať až v marci 2013) a to aj včítane výpovede menovanej klinickej psychologičky na hlavnom pojednávaní - za súčasného zistenia, že v tom čase u maloletých bola predsa aj vrodená predispozícia spojená s ich hendikepom, pre traumatizujúce zážitky, pre ktoré navštevovali jej ambulanciu.

Doposiaľ uvedenému - pochybnosti o intenzite vplyvu výlučne správania sa obžalovaného na zistenej psychickej ujme v prežívaní maloletých - potom zodpovedá aj okresným súdom opísaný sumár ďalších dôkazov, ako výpoveď praktickej (detskej) lekárky maloletých W.. N., výpovede ich triednych učiteľov S. N. a V. B., či napokon aj správne hodnotenie obsahu výpovedí matky a brata poškodenej K. N., B. N. a rovnako najbližšej rodiny obžalovaného jeho rodičov V. a F. L. a jeho súrodencov G. a Y. L. a teda osôb najbližších v tom čase pre spoločnú domácnosť obžalobného a poškodenej.

Práve pre limitovaný obsah zistených skutočností z vykonaných dôkazov - ktorý zase ovplyvňuje obsah skutkových zistení v posudzovanom prípade, nemožno urobiť jednoznačný záver o konaní obžalovaného, ktoré by napĺňalo kritéria sústavnosti, trvalosti a hlavne intenzity predpokladanej vo vzťahu v tom čase k maloletým X. a M. L. a preto za danej situácie krajský súd považuje záver okresného súdu o nenaplnení skutkových okolností pre posúdenie konania

obžalovaného, ktoré by napĺňalo znaky kvalifikačného momentu konania páchateľa „na viacerých osobách“ podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona k § 208 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona účinného do 31.12.2015 za vecne správny a v súlade s ustálenými skutkovými zisteniami.

Na druhej strane následne v odôvodnení rozsudku rozvinutá sumarizácia okresným súdom vykonaných a správne hodnotených dôkazov, včítane záverov znalkyne B.. G. T., rod. B. prezentovaných v znaleckom posudku pod č. 30/2013 (k poškodenej F. L.) a znaleckom posudku pod č. 75/2013 (opierajúce sa aj o vyjadrenia maloletých počas ich vyšetrenia) o spôsobe a intenzite správania sa obžalovaného voči poškodenej, tieto dôkazy nerozporujú, ale práve naopak svedčia o tom, že aj deti museli byť svedkom správania sa obžalovaného nielen voči ním, čo pochopiteľne každá matka (poškodená) musí vnímať traumatizujúco, ale hlavne aj voči poškodenej, čo sa samozrejme nedá jednoznačne oddeliť (čo sa napokon, okrem iného, odzrkadlilo na zistenej psychickej ujme detí) a spolu tieto podnety, situácie podľa názoru krajského súdu v posudzovanom prípade ako celok zákonom predpokladanú intenzitu pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého (vo vzťahu k poškodenej) bol obžalovaný odvolaním napadnutým rozsudkom uznaný vinným, nepochybne spĺňa. Poškodená F. L. totižto vo svojich výpovediach niekedy správanie obžalovaného vnímala ako skratové a niekedy ako keby chcel úmyselne robiť naschvál, preto jeho správanie ovplyvnilo ich obvyklý spôsob života príkladmo tým, že po týchto udalostiach boli všetci nevyspatí. Konflikty medzi ňou a obžalovaným sa diali bez svedkov a hlavne v situáciách, keď obžalovaný mal požité alkoholické nápoje - okrem vulgárnych nadávok a vykrúcania rúk - príkladmo opísala - ako naznačoval päsťou ruky, že ju udrie do oblasti hlavy (tváre), no udrel buď len do prázdna alebo do dverí (ktoré aj viď fotodokumentácia ňou predložená, poškodil), počas týchto konfliktov ju napríklad aj prenasledoval po byte a tiež naznačoval, že ju kopne a to všetko sa dialo vo večerných hodinách, práve v čase, keď si išla ľahnúť spolu s deťmi, pričom keď si chceli ľahnúť k nej, tak im to nechcel dovoliť, napríklad tak, že si ľahol krížom cez celú posteľ a preto museli všetci odísť do kuchyne a čakať kedy zaspí. Niekedy zo strachu pred ním si museli vziať aj matrace a ísť spať do kuchyne, či obývačky na zem a to aj napriek tomu, že obývačka sa nevykurovala. Pritom v spálni s nimi deti spali najmä v zime, keďže ich izby neboli ešte po rekonštrukcii dokončené a preto neboli ani vykurované. Po narodení Natálky v roku 2010 chodieval domov opitý spolu aj s kamarátmi, ktorých u nich doma hostil a to aj v nočných hodinách, púšťal si nahlas hudbu, čo tiež samozrejme budilo v noci deti, a keď nakoniec kamarátov odprevadila, začal po nej hádzať taniere a poháre, čo mal po ruke, keď začal takto vystrájať, tak spravidla deti utekali dole k jej rodičom na prízemie, no niekedy sa stalo, že ich nechcel pustiť a preto museli spať v obývačke na zemi v nevykurovanej časti domu.

Po takýchto incidentoch sa preto snažila od neho odísť, aby nechránila len seba, ale aj deti. Prvýkrát tomu tak bolo začiatkom roka 2005 (keď ešte bývali v byte v Kežmarku, na ul. Kuzmányho), on ich síce nevyháňal (ako sám obžalovaný priznáva), no ona sama chcela odísť a to zo strachu pred ním, keďže sa už necítila s ním bezpečne, čo napokon vyústilo do jeho snahy zabrániť jej odísť z bytu tak, že ju nechcel pustiť von z kúpeľne, pričom jej pritom úmyselne privrel prsty do dverí.

Rovnako tomu tak bolo potom aj v období od mája 2011 až do decembra 2011. V tomto období bolo tiež pravidelnosťou, skoro každý víkend, že ju po požití alkoholických nápojov slovne napádal vulgárnym spôsobom, spravidla pred deťmi, kde radšej chodili spať dole k jej mame, lebo už nechcela, aby budil deti neskoro v noci najmä v tom čase, keď mal hádzať aj rôzne predmety po byte, aby ich pritom netrafil alebo ju. Tým, že od neho po incidentoch (konfliktoch) odchádzala - chcela predísť tomu, aby deti videli takéto jeho správanie, keď sa hádali a hlavne po požití alkoholických nápojov, keď sa správal agresívne - výsledkom toho boli jej zdravotné problémy, kedy po poslednom incidente a odchode od obžalovaného, do časti domu k mame a bratovi od februára 2012 - pociťovala psychické problémy a preto aj začala navštevovať ambulanciu klinického psychológa B.. Q..

V súlade s uvedeným potom vyznieva lekárska správa - klinického psychológa B. zo dňa 06.09.2012, z ktorej vyplýva, že poškodená sa spontánne dostavila do ambulancie, kde bola dňa 13.02.2012 na vlastnú žiadosť vyšetrená - pacientka uviedla, že dňa 25.01.2012 bola nútená podať žiadosť o rozvod z dôvodu, že manžel požíval alkoholické nápoje a pod ich vplyvom sa správal agresívne voči nej aj deťom, od podania žiadosti o rozvod a pojednávania na okresnom súde vo veci výživného na deti sa manžel s deťmi nestýkal. Po vyšetrení poškodenej v označenej lekárskej správe klinický psychológ konštatuje, že v klinickom obraze pacienta počas vyšetrenia bola zvýraznená depresívna symptomatika, simplexná emotivita, úzkostlivosť (poruchy spánku, nič ju neteší, vytýka si všetko, čo ide zle, strach z toho, že sa

niečo zlé stane) - po absolvovaní psychoterapie v období februára až apríla 2012 sa psychický stav pacienta zlepšil, nakoľko manžel sa s ňou a s deťmi nestýka.

V nadväznosti na to je potrebné zdôrazniť, že vyšetrenie pred znalkyňou B.. G. T., rod. B. absolvovala poškodená pre účely znaleckého dokazovania až dňa 19.03.2013 a teda niečo viac ako po jednom roku - od kedy spolu s deťmi opustila spoločnú domácnosť s obžalovaným; od kedy prvýkrát navštívila ambulanciu klinického psychológa B.. Q. N., kde následne aj absolvovala psychoterapiu; tiež znalecké vyšetrenie absolvovala až po rozvode manželstva v septembri 2012.

Aj tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu mohli mať napokon vplyv aj na závery znaleckého skúmania znalkyne B.. G. T., rod. B. prezentovaných v znaleckom posudku pod č. 30/2013, keď syndróm „týranej osoby“ sa u nej nepreukázal a príznaky, ktoré poškodená F. L. uvádzala v minulosti (pred Dr. N.), už v čase vyšetrenia neboli prítomné, čo skúmané z tohto pohľadu ani nebolo (vplyv psychoterapie na výsledky znaleckého skúmania).

Súčasne krajský súd zistil, že oproti tvrdeniam poškodenej, ale aj vyjadreniam svedkov vypovedajúcich v prospech obžalovaného V. a F. L. a jeho súrodencov G. a Y. L. obžalovaný v rámci svojich výpovedí reagoval k jednotlivým poškodenou uvádzaným skutočnostiam pomerne stroho.

V skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku v troch prípadoch, ktoré mala opísať poškodená ako fyzické napadnutie zo strany obžalovaného a to roku 2001 počas Veľkonočných sviatkov, či na Nový rok 2005 a napokon aj 29.12.2011 - obžalovaný fyzický kontakt - incidenty s poškodenou nepoprel, dokonca potvrdil, že za celú dobu manželstva práve pri týchto troch incidentoch poškodenej dal facku, no zo svojho pohľadu tieto konflikty opísal ako vzájomné konflikty, kde sa obaja navzájom fyzicky napádali, popierajúc, aby úmyselne a vedome chcel poškodenej spôsobiť ublíženie na zdraví, resp. poškodenie zdravia. Taktiež nepoprel, že pokiaľ aj mal robiť na poschodí domu hluk, v čase keď už nežili v spoločnej domácnosti (od 29.12. 2011 do marca 2013), bolo to spôsobené tým, že sa snažil dokončiť jeho rekonštrukciu v obývanej časti domu (príkladmo dorobiť elektriku), nebolo to však s úmyslom v nočných hodinách rušiť poškodenú, resp. deti, či ďalších obyvateľov domu. Tiež priznal, že poškodenie vecí, ktoré poškodená opísala, bolo vlastne na revanš, či už to boli vypustené kolieska na kočiari, či poškodené gombíky na práčke, keďže poškodená mu nechcela vrátiť televízor, resp. ho mali odniesť do záložne. Na druhej strane obžalovaný v rámci obrany (prezentovanej v odvolaní) veľmi podrobne hodnotil dôkazy poukazujúce na nepravdivosť tvrdení poškodenej argumentujúc jej nedôveryhodnosťou pri konfrontácii s dôkazmi, ktoré okresný súd považoval za rozhodujúce pre ustálenie skutkového stavu a jeho právneho posúdenia.

Jedným z argumentov je, že je nepravdivá výpoveď poškodenej a jej brata B. N., pokiaľ ju mal obžalovaný dňa 29.12.2011 fyzicky napadnúť tak, že vyvesil vchodové dvere, ktoré jej pustil na pravú nohu z vnútornej strany, čím jej spôsobil zranenie a to opuch a vodu v členku a s nožom v ruke čepeľou o dĺžke 15 cm sa jej vyhrážal zabitím, poukazujúc pritom na výpovede obžalovaného, poškodenej a jej brata v rámci priestupkového konania pred políciou a následne Okresným úradom Kežmarok ako priestupok (číslo Pr- 132/2012/Ká zo dňa 15.03.2012).

Poškodená totižto mala spolu s B. N., na rozdiel od obžalovaného vypovedať zásadne rozdielne predovšetkým o okolnostiach, za akých jej malo byť spôsobené zranenie na nohe, ktorého príčinou vzniku mal byť pád dverí na jej členok, potom čo mali vypadnúť z pántov.

V prvom rade je potrebné uviesť, že výpovede v rámci priestupkového konania poškodenej a svedka N. skutočne v celom rozsahu nie sú totožné (doslovne) s ich výpoveďami k tejto skutočnosti v rámci trestného konania, čo však rovnako platí aj pre výpoveď obžalovaného, ktorý mal spoločne s bratom poškodenej zápasiť a sotiť ho do dverí, ktoré potom nešťastne, teda nie úmyselne, spadli na nohu poškodenej.

Obžalovaný totižto v rámci dokazovania v posudzovanej veci opísal zo svojho pohľadu, za akých okolností došlo k vypadnutiu dverí z pántov inak a uviedol, že - pri incidente zo dňa 29.12.2012, keď sa spolu s poškodenou naťahovali pri dverách a on do dverí tlačil, lebo nechcel pustiť do nimi obývanej časti domu na poschodí švagra B. N. a v tomto momente (a z tohto dôvodu) tieto vypadli z pántov, keďže

viseli iba na dvoch z nich a teda nie potom, čo doňho sotil B. N. a on mal na tieto dvere spadnúť v momente, keď pri nich stála poškodená. K uvedenému opisu ako sa mal tento konflikt udiať medzi ním (obžalovaným), poškodenou a svedkom B. N. - je potrebné teda zdôrazniť, že obžalovaný v rámci priestupkového konania v zásade rozdielnym spôsobom opísal -tento incident a jeho priebeh a okolnosti, za ktorých malo dôjsť k vypadnutiu dverí z pántov s následkom spôsobenia zranenia poškodenej, no rovnako tak (čo je treba dať za pravdu obžalovanému) nie úplne totožne vypovedala poškodená, či jej brat B. N. - a z toho dôvodu opis skutkového deja ustálený v rozhodnutí o priestupku pod č. Pr- 132/2012/Ká zo dňa 15.03.2012 z hľadiska zachovania totožnosti skutku zjavne nezodpovedá skutkovému deju, ktorý sa mal preniesť do skutkovej vety obžalobného návrhu a napokon aj do odvolaním napadnutého rozsudku. Toto zistenie bolo potom podkladom pre krajský súd pri hodnotení skutočnosti, či o totožnom skutku už bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, v ktorom bola uložená sankcia a teda či v posudzovanom prípade táto skutočnosť by bránila opätovnému prejednaniu tohto čiastkového skutku, keďže už o ňom raz rozhodnuté bolo - uplatňujúc pritom zásadu „ne bis in idem“, čo v tomto prípade tomu tak zjavne nie je. Pokiaľ poukázal aj na to, že v rozhodnutí o priestupku nie je žiadna zmienka o vyhrážaní sa s nožom zabitím, tak ako to tvrdila v konaní pred súdom poškodená a nepotvrdil to ani svedok B. N., ako priamy účastník konfliktu, ani matka poškodenej svedkyňa K. N., krajský súd zistil, že táto skutočnosť nielenže nebola predmetom dokazovania v priestupkovom konaní, no súčasne sa mala stať až potom čo pustil dvere na nohu poškodenej a zišiel dole na prízemie a potom, čo vzal nôž do rúk a vracal sa späť na poschodie, oznámil poškodenej, že ak za ním príde hore, tak ju a potom aj seba zabije. Uvedené správanie obžalovaného predsa bolo spôsobilé vyvolať obavu poškodenej o jej zdravie, či dokonca život.

Obžalovaný v odvolaní tiež konfrontoval tvrdenia poškodenej aj s vyjadreniami svedkov vypovedajúcich v jeho prospech, jeho otca a matky V. a F. L. a jeho súrodencov G. a Y. L., kde ani s týmito jeho závermi, ktoré mali z ich výpovedí vyplynúť, sa krajský súd nemohol stotožniť.

Ako plynie z obsahu výpovedí rodičov obžalovaného V. a F. L. a jeho súrodencov V. a Y. L. - opisujú spolužitie obžalovaného a poškodenej všeobecne, bez konkrétnych jednotlivých situácii, ktoré by mali podporovať ich tvrdenie, že to bola práve poškodená, ktorá vyvolávala v manželstve konflikty a v podstate obžalovanému ubližovala fyzickými útokmi, ale aj deťom, že ich kedykoľvek fyzicky strestala tak, ako to opisoval obžalovaný.

Predovšetkým zvýrazňovali a to všetci menovaní rovnako, jej negatívne charakterové vlastnosti a jej nezáujem o základnú starostlivosť o deti, manžela a vo všeobecnosti o domácnosť (nevarila, neprala, deti chodili špinavé a o všetko a celú domácnosť sa musel starať obžalovaný).

Súčasne platí, že v podstate všetci zhodne potvrdili, že neboli svedkami žiadnych konkrétnych situácií opísaných v skutkovej vete rozsudku a podstatu negatívneho správania sa poškodenej voči obžalovanému vo forme fyzických útokov z ich strany voči nemu opisovali totožne - ona neváhala pred nimi mu kedykoľvek dať facku, ona začínala konflikty, nestarala sa o domácnosť, .... a keď ho mala biť, škriabať, vedeli o tom predovšetkým z počutia od obžalovaného.

Spoločným menovateľom obsahu ich vyjadrení je teda skutočnosť, že sa často nestretávali s poškodenou, lebo ako sami verbalizovali, že sa im nepáčilo ako sa správala k obžalovanému, deťom, čo logicky znamená, že potom neboli a nemohli byť prítomní pri správaní sa obžalovaného voči poškodenej, pri incidentoch, situáciách opísaných v skutkovej vete rozsudku a všetkom sa mohli dozvedieť len sprostredkovane z jeho rozprávania, čo naopak neplatí pre výpovede K. N. a hlavne B. N. opisujúcich zo svojho pohľadu konkrétne situácie (momenty) zo spolužitia obžalovaného a poškodenej, ktorých boli svedkom, čo nepopiera ani obžalovaný, len ich tiež interpretuje vo svojej verzii a ktoré sa napokon aj odzrkadlili v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku.

Obžalovaný v rámci obrany tiež argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dochádzalo ku obojstranným hádkam medzi ním a poškodenou a k verbálnym aj fyzickým atakom zo strany poškodenej voči nemu, preto ak by dochádzalo k domácemu násiliu, musela by v incidentoch existovať trvalá a nemenná diferenciácia rolí na ohrozenú osobu a násilnú osobu. Tam, kde dochádza k striedaniu útokov v akejkoľvek podobe, je domáce násilie a teda aj týranie z podstaty vylúčené.

Pokiaľ obžalovaný argumentuje, že v posudzovanom prípade nebolo dokázané, aby malo ísť o postavenie vo vzťahu obžalovaného a poškodenej „tyran - obeť“, ktoré sa podľa obžalovaného nesmie po celý čas meniť, keďže správanie poškodenej sa malo v tomto vzťahu vymykať bežnému štandardu zaužívanému pre takéto prípady bez naplnenia následkov v podobe -- poškodená by mala byť po incidentoch spojených s fyzickými útokmi ošetrená u lekára; ďalej predpokladá sa, že bola opakovane privolaná polícia kvôli konfliktom v domácnosti pre napádanie manželky manželom, čo verifikujú záznamy polície, či výpovede susedov; resp. súdnej ochrane podliehajúce vysťahovanie z bytu manžela po dobu štyridsať osem hodín a napokon následok so záverom o „týranej osobe“ a podobne -- neznamená, že k správaniu obžalovaného, ktoré bolo spôsobilé vyvolať následok predpokladaný žalovanou trestnou činnosťou, nemohlo dochádzať (keďže k nemu spravidla dochádza za zavretými dverami).

Preto neobstojí (jednostranné) tvrdenie obžalovaného, že všetky tri popísané incidenty 2001, 2005 a 2011, ktoré priznáva (len v týchto troch prípadoch dal poškodenej facku) majú dve spoločné veci - vždy išlo o ich vzájomnú hádku, pri ktorej bola poškodená aktívna, a to pre rozdielny pohľad na výchovu detí a vo všetkých troch prípadoch bola poškodená pod vplyvom alkoholu.

V reakcii na toto tvrdenie obžalovaného krajský súd uvádza, že nemôže sa predsa pre konečné posúdenie konania páchateľa prehliadať skutočnosť tak, ako tomu je aj v posudzovanom prípade, keď „obeť“ poškodená hodnoteného správania sa „tyrana“ obžalovaného, síce spočiatku môže byť aj iniciátorom hádky, no napokon vždy ustúpi, lebo skúsenosť z minulosti ma takú, že ak tak neurobí, môže to skončiť jeho fyzickým útokom voči nej, či dokonca voči deťom, pri ktorom jej spôsobí zranenia na zdraví, ktoré by si za normálnych okolností vyžiadali ošetrenie, pokiaľ by ho vyhľadala. Potom sa prispôsobí takémuto jeho správaniu, „veď to sa v manželstve stáva“ a napokon pokiaľ sa toto jeho konanie stupňuje, konflikt vyrieši konečným únikom zo spoločnej domácnosti, či napokon oznámením týchto skutočností polícii.

A napokon nebolo predsa dokázané, že pokiaľ aj vznikli konflikty, ktoré pripúšťa aj obžalovaný, aby výlučne správanie poškodenej malo prispieť k útočnému (agresívnemu) správaniu obžalovaného.

Naopak dokázané bolo, že požívanie alkoholu obžalovaným sa spravidla spájalo s agresívnymi prejavmi jeho správania, pričom škodlivé požívanie alkoholu zo strany obžalovaného bolo napokon aj objektivizované závermi znaleckého posudku znalcov z odvetvia psychiatrie W.. L. a W.. Y., ktorí u obžalovaného zistili závislosť na alkohole v II. - varovnom štádiu stupnice podľa Jellineka.

V súvislosti s posúdením vierohodnosti výpovede poškodenej obžalovaný v odvolaní poukázal aj na okolnosti, za ktorých poškodená podala trestné oznámenie, ako aj na dôvody, ktoré poškodená uvádzala ako dôvody rozvodu manželstva.

Trestné oznámenie dňa 24.10.2012 totižto podávala nielenže po jedenástich mesiacoch od posledného incidentu, no predovšetkým potom, čo v ten istý deň bola vypovedať na polícii ako podozrivá zo spáchania trestného činu poistného podvodu a preto podnetom pre podanie trestného oznámenia zjavne nebolo jeho “týranské“ správanie, ale jej pomsta zato, že na ňu podal trestné oznámenie pre označený trestný čin. Uvedené tiež dopĺňa skutočnosť, že v návrhu na rozvod, ktorý podala dňa 25.01.2012, okrem incidentu z 29.12.2011 jeho napadnutia z roku 2001, či 2005 však neuvádzala.

V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že v období, kedy mal obžalovaný podať trestné oznámenie na poškodenú a rovnako poškodená dňa 24.10.2012 na obžalovaného pre súdenú trestnú činnosť - už uplynulo nielenže jedenásť mesiacov od ostatného incidentu, ktorý sa mal stať dňa 29.12.2011, ale malo uplynúť aj jedenásť mesiacov, odkedy poškodená sa spolu aj s deťmi odsťahovala z obývanej časti domu, kde spoločne žila s obžalovaným - do prízemia domu, kde žila počas tohoto obdobia spolu s matkou (ktorá bola po mozgovej príhode) a s bratom B. N..

Počas označeného obdobia, ktoré je aj zahrnuté v skutkovej vete rozsudku (až do decembra 2012), mala zjavne poškodená z jeho správania mať aj naďalej strach, pôsobilo na ňu, ale aj deti (od marca 2012 sa s nimi stýkal len minimálne) traumatizujúco. Obžalovaný sa totižto počas tohoto obdobia mal správať tak, že robil na poschodí hluk (akoby presúvaním nábytku), keď chodil neskoro v noci pod vplyvom

alkoholu, búchal na parapetu okna, či vykrikoval pod oknom, kde spali deti, či robiť jej úmyselne napriek poškodzovaním rôznych predmetov, ktoré sú potrebné pri ich používaní pre bežný každodenný život - práčku, či kočík, čo sám obžalovaný potvrdzuje ako pomstu, za to, že „oni dali jeho televízor do záložne“.

Pokiaľ v tomto stále ešte traumatizujúcom období pre poškodenú obžalovaný opätovne vyhrotil situáciu, keď aj napriek tomu, že už boli síce rozvedení s určením spôsobu starostlivosti o deti po rozvode, no stále bez určenia sumy mesačného výživného pre obžalovaného, aj keď nežili v spoločnej domácnosti (no stále s nimi obžalovaný býval v tom istom dome), a za danej situácie v tomto období podal obžalovaný na poškodenú „šikanózne“ trestné oznámenie (vo veci údajného podvodu pri vyplatení sumy po zrušení úrazového poistenia pre ich spoločné dieťa (M.), ktoré napokon bolo aj odmietnuté policajným orgánom, ako nedôvodné), sa javí ako zrozumiteľné, že takéto správanie obžalovaného mohla vnímať poškodená ako jeho snahu aj naďalej jej úmyselne ubližovať, traumatizovať - čo bolo nakoniec podnetom - pre ktorý sa definitívne rozhodla, že oznámi všetky skutočnosti ako sa obžalovaný správal k nej a k ich deťom počas spoločného manželského spolužitia. Napokon z tohto pohľadu podanie trestného oznámenia poškodenou hodnotila aj znalkyňa B.. G. T., keď uviedla, ako dôvod strach pred ešte zhoršeným správaním sa obžalovaného voči nej po podaní návrhu na rozvod manželstva.

To napokon aj vysvetľuje, prečo aj v čase podania návrhu na rozvod 25.01.2012 ešte neopisovala konkrétne aj incidenty z roku 2001, či 2005 a teda fyzické, či psychické týranie zo strany obžalovaného ako dôvod rozvodu. Z tohto pohľadu tieto skutočnosti (podanie trestného oznámenia z údajnej pomsty voči obžalovanému, čí neúplnosť návrhu na rozvod oproti trestnému oznámeniu), ako to správne hodnotil aj okresný súd, nemohli mať vplyv na podstatný obsah (vierohodnosti) vyjadrení poškodenej.

Napokon aj znalkyňa B.. G. T., rod. B. v záveroch prezentovaných v znaleckom posudku pod č. 30/2013, včítane výpovede na hlavnom pojednávaní uviedla, že pamäťové schopnosti poškodenej sú síce priemerné, no dokáže zreprodukovať podstatu prežitých udalostí, ale pri posudzovaní udalostí berie do úvahy najmä svoje vlastné hľadisko a ťažšie berie do úvahy postoje a názory iných ľudí, no súčasne platí, že tendencie k vymýšľaniu u nej neboli preukázané, rovnako nie je pravdepodobné, že by jej výpoveď bola v podstatnej miere ovplyvnená inými osobami.

Pri hodnotení výpovedí poškodenej v kontexte všetkých jej vyjadrení a výpovedí všetkých svedkov, kde oprávnene obžalovaný zisťuje nezrovnalosti a rozpory, krajský súd z pohľadu povahy prejednávanej trestnej činnosti a obdobia, ktoré uplynulo do jednotlivých incidentov uvádza, že je len pochopiteľné a prirodzené, že svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si nebude pamätať na všetky detaily prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od svedka spravodlivo požadovať, aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom popisoval absolútne zhodne so všetkými detailmi. Naopak práve skutočnosť, pokiaľ by svedok absolútne opakovane zhodne aj s väčším časovým odstupom priebeh sporných udalostí popisoval zhodne, mohlo by to vzbudiť pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení, pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore s prirodzeným procesom zabúdania spojeným s plynutím času. Aj krajský súd odlišnosti vo výpovediach poškodenej, ale obžalovaným poznačených svedkov (K. N., či B. N.) hodnotil len ako dôsledok plynutia času a prirodzenej neschopnosti človeka zapamätať si každý jeden okamih útoku na jeho osobu a jeho časovú postupnosť, a to aj (okrem plynutia času) v dôsledku strachu, rozrušenia, či stresu.

Po zhodnotení všetkých opísaných dôkazov, spoločne s dôkazmi hodnotenými okresným súdom krajský súd nepovažuje argumentáciu obžalovaného prezentovanú v odvolaní za dôvodnú, že okrem uvedených (troch neúmyselných) incidentov, keďže poškodená žiadne iné fyzických ataky zo strany obžalovaného neuvádzala, ale naopak sama poškodená mala uviesť, že okrem týchto incidentov žili normálne ako normálne rodiny, preto produkované dokazovanie bez rozumných pochybností nemôže viesť k záveru, že obžalovaný V. L. sa dopustil konania mu kladeného za vinu v odvolaní napadnutom rozsudku v takej intenzite, aby mohlo naplniť skutkovú podstatu žalovanej trestnej činnosti.

Najsamprv je potrebné uviesť, že obdobia, kedy žili ako „normálne“ rodiny, boli obdobia, kedy sa obžalovaný nesprával tak, ako je mu to kladené za vinu, a to najmä vtedy, keď nepožíval alkoholické nápoje vo väčšom rozsahu, no súčasne krajský súd z výpovedí poškodenej, jej vyjadrení v rámci znaleckého skúmania znalkyňou B.. G. T., rod. B., či pred klinickými psychológmi B.. N., W.. M. (k svojmu psychickému prežívaniu a vplyvu správania sa obžalovaného naňho) zistil, že poškodená z už skôr opísaného správania sa obžalovaného tak, ako je časovo vymedzené v skutkovej vete odvolaní

napadnutého rozsudku, zistil, že mala z obžalovaného strach v tom zmysle, že nikdy nevedela, akú bude mať náladu, ak zase začne piť, a či zase začne piť a čosi potom vymyslí, ako dôvod na konflikt, čo následne urobí a voči komu z domácnosti - to u nej vyvolávalo pocity, že stále vyčkávala v napätí, nevedela si oddýchnuť, obávala sa už aj bežných slovných hádok, nie ešte toho, ak sa začal prejavovať násilne a to hlavne po požití alkoholických nápojov, preto žila v určitých obdobiach v neustálom strese

- a to bolo podmienené aj tým, ako sa správal k deťom.

Poškodenou opísané správanie sa obžalovaného o nepredvídateľných a nevyprovokovaných záchvatoch zúrivosti, o verbálnej a fyzickej agresivite, atmosfére strachu v rodine, ubližovanie pred deťmi, javí známky správania, ktoré bolo hrubé, vulgárne a miestami bezohľadné s prvkami sústavnosti, ktoré potom eskalovalo do fyzických útokov voči poškodenej, či ojedinele aj voči deťom a pri ich ochrane, následne zase voči nej - čo viedlo aj k oprávneným obavám poškodenej o zdravie a život svoj, či ich detí a priviedlo ju to napokon k rozhodnutiu, že zo spoločnej domácnosti aj s deťmi odišla k rodičom, a po poslednom incidente k matke a bratovi decembri 2011. Na druhej strane pokiaľ osobnostná štruktúra poškodenej bola a zjavne aj je, (keďže zo znaleckej praxe platí, že každý jedinec na ten istý stres reaguje individuálne, kto má lepšiu frustračnú toleranciu, spracuje stres lepšie) vybavená tak, že takéto správanie obžalovaného sa u nej neprejavilo v podobe (celej škály) symptómov, ktoré ustálená psychologická prax považuje vo svojom súhrne za prejavy syndrómu „týranej osoby“, to neznamená, že zo skutkových zistení plynúce správanie obžalovaného voči poškodenej, ale aj deťom nemohlo v súhrne naplniť znaky žalovanej trestnej činnosti, ako bude neskôr rozvedené.

Je zjavné, že obžalovaný sa snažil svoje konanie bagatelizovať a vo svojej podstate polemizoval so skutkovými zisteniami - svoje správanie vnímal ako bežné manželské hádky, ktorých iniciátorom bola spravidla poškodená, no práve zo skutkových zistení plynie povaha, spôsob a okolnosti, za akých sa k poškodenej a napokon aj k deťom správal, čo tiež vplývalo na samotný následok prejavujúci sa v psychickej ujme v prežívaní poškodenej, ale hlavne samotných detí X. a M. L., ako to plynie (v celku) zo zistení klinického psychológa B.. N., W.. Q. M. a napokon klinickej psychologičky B.. G. T. rod. B.. Hneď v úvode je preto potrebné uviesť, že na jednej strane naplnenie skutkovej podstaty žalovanej trestnej činnosti nepredpokladá aj reálne spôsobenie následku na zdraví obeti týrania v podobe psychického, či dokonca fyzického následku (poškodenému), no súčasne musí byť splnená podmienka, že ustálené správanie páchateľa voči obeti je spôsobilé takýto následok spôsobiť, ako to právne zvýraznil aj okresný súd v odôvodnení rozsudku.

Objektom posudzovaného trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona je primárne záujem spoločnosti na ochrane riadneho a kľudného spolužitia v danom prípade blízkych osôb žijúcich v spoločnej domácnosti, pred závažnými prejavmi, ktoré narúšajú toto spolužitie medzi nimi samotnými, ide o tzv. prejavy domáceho násilia. Závažnosť týchto prejavov je v tom, že k nim dochádza v súkromí, mimo dosah verejnosti a bez ich spontánnej kontroly, medzi blízkymi osobami, medzi ktorými existujú zvláštne vzťahy vzájomnej závislosti so sťaženou možnosťou uniknúť pred negatívnym konaním jedného z nich, lebo obeť pod vplyvom stupňujúcej sa intenzity násilných incidentov spravidla stráca schopnosť tieto zastaviť, pričom zo skúseností vyplýva, že rozdelenie úloh “obeť - agresor “ sa prakticky nemení.

Pod týraním ustanoveným v § 208 Tr. zákona je preto potrebné rozumieť dlhšiu dobu trvajúce protiprávne konanie, ktorého najčastejšie útoky sú charakterizované v citovanom ustanovení. Na naplnenie základnej skutkovej podstaty tohto trestného činu je nevyhnutná určitá opakovanosť, hromadnosť, či sústavnosť konania páchateľa, s následkom spôsobenia fyzického alebo psychického utrpenia. Fyzické alebo psychické utrpenie je pritom potrebné definovať tak, že ide o fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý život poškodenej (týranej) osoby (podstatne narúšajú kvalitu života poškodenej osoby) a netrvajú celkom krátky, prechodný čas. Musí ísť teda o určitú sústavnosť (trvalosť) konania popísaného v písm. a/ až e/ ods. 1, ktoré práve svojou bezohľadnosťou, hrubosťou, či bolestivosťou pociťuje poškodená osoba ako fyzické alebo psychické utrpenie.

Pojem fyzické alebo psychické utrpenie je preto naplnený už vtedy, ak poškodená osoba pociťuje protiprávne konanie páchateľa ako príkorie. Definícia následku trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby odlišuje tento trestný čin od iných trestných činov, ktoré taktiež môžu spôsobovať fyzické alebo psychické utrpenie. Týranie nikdy nie je a nemôže byť jednorazové či osamotené konanie, musí ísť o trvalejšie (sústavnejšie) konanie, ktoré sa opakovane vyznačuje hrubším a zjavne necitlivým

zaobchádzaním, či správaním a tým, že sa pravidelne opakuje, spôsobuje poškodenej osobe psychické, prípadne fyzické útrapy. Ide o určitý čas trvajúce zlé zaobchádzanie, spravidla pozostávajúce z rôznych útokov proti týranej osobe, pričom nie je nutné, aby všetky či niektoré z nich vyústili do ublíženia na zdraví. Útoky uvedené v písm. a/ až e/ ust. § 208 Tr. zákona nemusia samostatne napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu, ak by boli posudzované samostatne, môžu napĺňať len znaky priestupku.

Osobitne pre posudzovaný prípad je preto potrebné ešte zvýrazniť, že k hodnotenému správaniu sa obžalovaného z hľadiska trestno-právnej zodpovednosti pritom môže viesť nielen fyzické, ale i psychické násilie, pričom platí, že čím je intenzita tohto násilia nižšia, tým musí trvať dlhšie, aby ho bolo možné považovať za týranie v zmysle ustanovenia Tr. zákona (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ).

Platí teda, že „týranie“ nemusí mať nevyhnutne len povahu fyzického násilia, ale môže spočívať i v následku - spôsobenie psychických útrap. Už spomínaný vyšší stupeň hrubosti a bezcitnosti je požiadavka, ktorá sa vťahuje ku konaniu páchateľa ako celku. Preto aj tu platí, že jednotlivé dielčie útoky tvoriace konanie páchateľa, ak sú posudzované izolovane, samy o sebe nemusia byť nevyhnutne príliš závažné. Podstatné je, že vyššieho stupňa hrubosti a bezcitnosti dosahujú v kontexte danom konkrétnymi okolnosťami, za ktorých k nim dochádza, svojou povahou, nadväznosťou, početnosťou, opakovaním, stupňovaním intenzity, či charakterom vzájomného vzťahu páchateľa a týranej osoby a pod. Ak sú jednotlivé dielčie akty tvoriace konanie páchateľa posudzované v týchto súvislostiach a predovšetkým potom ako celok, reálne prichádza do úvahy, že celé konanie páchateľa vyznieva z hľadiska stupňa hrubosti a bezcitnosti omnoho závažnejšie, než keď sú jednotlivé dielčie akty tvoriace konanie páchateľa hodnotené oddelene, či samostatne.

Aplikujúc tieto zásady na skutkový stav, ktorý okresný súd zistil, je možné konštatovať, že zo strany obžalovaného za obdobie rozhodné nešlo len o bežné prejavy, ktoré sú inak obsahom obvyklých manželských nezhôd alebo hádok. Konanie obžalovaného voči poškodenej, v kontexte správania sa aj voči deťom, ktoré musela pred ním chrániť, tak ako bolo ustálené ako celok, bolo konaním svojvoľným, ktoré predstavovalo pre poškodenú citeľné ponižovanie a psychické deptanie, bolo pre ňu veľmi urážlivé a ponižujúce, pričom ho opodstatnene pociťovala ako ťažké príkorie. Hore popísané jednotlivé formy konania obžalovaného sa zjavne stupňovali od slovných urážok, k každodenným hádkam, pre maličkosti, či ničením vecí, vyhrážaním sa zabitím pod., ktoré napokon vyústili k odchodu poškodenej aj s deťmi zo spoločnej domácnosti s obžalovaným, kde tieto konflikty ako to plynie (v celku) zo zistení klinického psychológa B.. N., W.. Q. M. a napokon klinickej psychologičky B.. G. T. rod. B., výrazne znížili kvalitu života poškodenej ako aj detí a vyústili k podaniu trestného oznámenia a návrhu na rozvod.

Konanie obžalovaného v konkrétnych zistených prípadoch gradovalo v takej intenzite, ktorú okresný súd správne považoval za napĺňajúcu, bez rozumných pochybností závažnosť, ktorá bola spôsobilá vyvolať následok predpokladaný žalovanou trestnou činnosťou a teda zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.12.2015.

Ďalej ako to vyplýva z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa okresný súd pri právnej kvalifikácii konania obžalovaného nestotožnil s názorom prezentovaným v obžalobe, že obžalovaný sa mal protiprávneho konania dopúšťať aj závažnejším spôsobom konania a to po dlhší čas, tak ako to predpokladá ustanovenie § 208 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona účinného do 31.12.2015 s použitím § 138 písm. b/ Tr. zákona.

Otázke odôvodnenia právnej kvalifikácie konania obžalovaného sa okresný súd venoval veľmi podrobne a v dôvodoch svojho rozhodnutia konkrétne poukázal na všetky okolnosti, vzhľadom na ktoré dospel k záveru, že obžalovaný sa svojim konaním síce dopustil zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.12.2015, ale nie aj podľa ods. 3 písm. d) Tr. zákona. Aj v tomto smere považuje krajský súd úvahy a závery prvostupňového súdu za správne a stotožňuje sa s nimi.

Aj krajský súd má zato, že protiprávne konanie obžalovaného bolo zjavne nepravidelné - malo povahu epizodických období, najmä keď mal požívať alkoholické nápoje. Tieto epizódy však nie je možné predsa akoby vyňať a oddeliť zo spolužitia s manželkou a deťmi, bez toho, aby nemali do budúcna,

po predchádzajúcich skúsenostiach vplyv na ich vnímanie, očakávania podmienené jeho správaním a nakoniec kvalitu života - čo sa bude zase diať, keď zase začne piť a čo statne, keď už príde opitý - čoho svedkom zjavne boli aj deti.

Vo všeobecnosti je zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty “po dlhší čas“, podľa § 138 písm. b/ Tr. zákona vyjadruje stav, kedy „týranie“ trvá relatívne po dlhšiu dobu, no ako je zrejmé, nie je možné ho vykladať ako pevne stanovenú časovú hranicu, po uplynutí ktorej, je možné týranie označiť za týranie trvajúce po dlhší čas. Tu treba vychádzať nielen z celkovej doby týrania, ale je potrebné prihliadnuť ku konkrétnemu spôsobu vykonania činu, intenzite konania, jeho početnosti a ďalším okolnostiam prípadu a ako už bolo spomínané, pričom platí, že čím je intenzita tohto násilia nižšia, tým musí trvať dlhšie, aby ho bolo možné považovať za týranie v zmysle ustanovenia § 208 Tr. zákona a naopak.

Pre posudzovaný prípad teda platí, že bez rozumných pochybností nie je možné charakterizovať konanie obžalovaného ako také intenzívne, či sústavné konanie, ktoré by sa opakovalo pravidelne, teda spravidla každý deň, týždeň, či mesiac, nepretržite, neprerušovane, bez dlhších prestávok, ktoré by gradovalo a pri ktorom by už doba presahujúca na príklad cca jeden rok mohla byť považovaná za páchanie trestného činu „po dlhí čas“, v zmysle kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Boli teda obdobia, kedy prišiel obžalovaný domov aj dvakrát, či trikrát za týždeň pod vplyvom alkoholických nápojov a správal sa spôsobom a v intenzite naplňujúcej základnú skutkovú podstatu žalovanej trestnej činnosti, no súčasne boli zistené aj dlhé obdobia, kedy sa správal tak, že poškodená to obdobie hodnotila, že žili ako „normálna rodina“.

Splnenie zákonnej podmienky „po dlhší čas“ - vymedzením konkrétneho časového úseku (obdobia) v skutkovej vete rozsudku - teda samo osobe ešte pre záver o spáchaní trestného činu nepostačuje. Pre vyvodenie takého záveru je tiež potrebné, aby v tomto časovom období obvinený konal určitou intenzitou, ktorej objasnenie a následné ustálenie v skutkovej vete je nevyhnutné.

Z uvedeného vyplýva, že len zo samotného časového vymedzenia skutku uvedeného v rozsudku - v období najneskôr od apríla roku 2001 v dome na O. ulici číslo XXX/XX v G., okres N., následne počas rokov 2004 a 2005 v byte na ulici N. N. XX v N. a od januára roku 2011 až do decembra roku 2012 v dome na O. ulici č. XXX/XX v G., okres N. - zo zvýraznením skutkovej okolnosti, že sa tak dialo „v nepravidelných intervaloch“, nie je možné automaticky vyvodzovať, že došlo k spáchaniu trestného činu závažnejším spôsobom konania, t. j. po dlhší čas v zmysle § 208 ods. 3 písm. d) Tr. zákona. Právny výklad preto musí v tomto smere vychádzať z toho, že čím menej intenzívne, či časté bude trvanie protiprávneho konania obvineného, tým dlhšiu dobu bude musieť trvať, aby sa mohol naplniť znak kvalifikovanej skutkovej podstaty spočívajúci v páchaní trestného činu „po dlhší čas“.

V posudzovanej trestnej veci sa obžalovaný síce dopúšťal protiprávneho konania voči poškodenej počas niekoľkých rokov, avšak početnosťou útokov, išlo spravidla o jedno až tri čiastkové protiprávne konania ročne, s intenzívnym obdobím pred v druhej polovici roka 2011, ktoré vyústilo do incidentu dňa 29.12.2011 pred odsťahovaním sa poškodenej aj s deťmi do časti domu k mame a bratovi. Možno preto dospieť k záveru, že základnú skutkovú podstatu stíhaného trestného činu tu naplnila až spoločná hromadnosť týchto útokov, ktoré sa mali stať v čase, ktorý je vymedzený v skutkovej vete rozsudku. Takémuto skutkovému vymedzeniu zodpovedá právna kvalifikácia podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, bez naplnenia hodnoteného kvalifikačného momentu „po dlhší čas“.

Napokon nad rámec doposiaľ uvedeného je možné súhlasiť s argumentáciou krajského prokurátora na verejnom zasadnutí, že by sa javilo lepšie precizovať, špecifikovať, opis skutkového deja v skutkovej vete rozsudku v súlade so skutkovými zisteniami plynúcimi z vykonaného dokazovania, tak aby sa spriehľadnili jednotlivé obdobia, počas ktorých sa mal dopúšťať obžalovaný posudzovaného správania z hľadiska intenzity, početnosti, hromadnosti a teda trvalosti útokov.

Na druhej strane tento nedostatok podľa krajského súdu nie je možné považovať za tak závažný, aby skutkové zistenia opísané v skutkovej vete rozsudku nezodpovedali obsahu vykonaných dôkazov, či dokonca, aby skutkové zistenia boli v extrémnom rozpore (v nesúlade) s vykonanými dôkazmi - čo by malo nevyhnutne za následok nutnosť úpravy znenia skutkovej vety rozsudku a zrušenie rozsudku vo výroku o vine.

Za danej situácie a vykonaného dokazovania má krajský súd bez rozumných pochybností za to, že skutok v bode 1/ rozsudku sa stal, je trestným činom a že páchateľom tohto skutku je obžalovaný V. L..

Hore opísaným postupom si okresný súd teda splnil povinnosť vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo, ako aj vzájomných súvislostiach, v celom ich súhrnne (úplne) v súlade s pravidlami stanovenými pri hodnotení dôkazov bez toho, aby hodnotil dôkazy produkované len v neprospech obžalovaného, ako to v rámci dokazovania namietal obžalovaný, preto správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovaného ako zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.12.2015.

Ani vo výroku o druhu a výmere trestu krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o potrebe tento výrok naprávať a to v prospech, resp. neprospech obžalovaného.

Okresný súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa zjavne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Okresný súd určil trestnú sadzbu postupom podľa § 38 ods. 2 Tr zákona, len za použitia sprísňujúcich ustanovení podľa § 41 ods. 1,2 Tr. zákona tzv. asperačnej zásady, keďže vyhodnotil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 36, § 37 Tr. zákona, bez ich priznania, a teda aj bez priznania priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona (spáchal viac trestných činov), keďže už skutočnosť, že obžalovanému V. L. ukladal trest pri reálnom viacčinnom (rôznorodom) súbehu aspoň dvoch úmyselných trestných činov, kde jeden z nich bol zločinom, bola zohľadnená pri sprísnení zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 208 ods. 1 Tr. zákona po zvýšení jej hornej hranice o jednu tretinu na 9 rokov a 8 mesiacov, za použitia tzv. asperačnej zásady.

Uvedený postup okresného súdu (hlavne neuplatnením dvojitého negatívneho prisúdenia okolnosti spáchania viacerých trestných činov vo viacčinnom súbehu - aspoň dva úmyselné trestné činy § 37 písm. h/ Tr. zákona) možné z hľadiska určeného druhu trestu a jeho výmery síce v konečnom dôsledku považovať za vecne správny, no zjavne asi nedopatrením došlo v opísanom postupe okresného súdu k pochybeniam, no keďže tieto neboli tak zásadného významu, aby mohli mať vplyv druh a výmeru uloženého trestu obžalovanému V. L., preto nebol dôvod rozsudok vo výroku o treste naprávať.

V prvom rade asi nedopatrením okresný súd nesprávne určil rozsah trestnej sadzby (jej hornú hranicu), v rámci ktorej mohol ukladať trest obžalovanému po jej úprave podľa pravidiel upravených v ust. § 41 ods. 2 Tr. zákona, keď ... sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu ..., čo v posudzovanom prípade znamenalo zvýšenie ustanovenej hornej hranice trestnej sadzby podľa § 208 ods. 1 Tr. zákona osem rokov o jednu tretinu (bez použitia pravidla § 38 ods. 8 Tr. zákona ... z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou ....) po jej úprave na 10 (desať - nie deväť) rokov a 8 (osem) mesiacov.

Krajský súd tiež nemal možnosť preskúmať dôvody, pre ktoré okresný súd nepriznal obžalovanému ako okolnosť poľahčujúcu podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, že pred spáchaním trestnej činnosti v posudzovanom prípade viedol riadny život, obžalovaný totižto (a to ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu) nemal záznam v registri trestov, nebol súdne trestaný a len v jednom prípade bol uznaný vinným v rámci priestupkového konania.

Nad rámec uvedeného v reakcii na návrh obžalovaného zohľadniť pri ukladaní trestu aj skutočnosť, že skutkov mu kladených za vinu v posudzovanom prípade sa mal začať dopúšťať ešte v roku 2001 a ukončiť protiprávne konanie ešte v roku 2013, pričom vznesené obvinenie mu malo byť ešte v marci 2013, resp. apríly 2015 (2/. rozsudku), obžaloba na súd bola podaná dňa 20.11.2013 (či 10.07.2015 pre 2/. rozsudku) a rozsudkom o jeho vinne okresný súd rozhodol až v máji 2019, resp. krajský súd až

v novembri 2020, čo zjavne v posudzovanou prípade predstavuje zbytočné prieťahy v konaní, ktoré obžalovaný nemohol zapríčiniť, čo mal súd pri ukladaní trestu a jeho výmery zohľadniť.

Krajský súd zistil, že pri posúdení tohto návrhu obžalovaného skutočne v posudzovanom prípade tak, ako bol už v stručnosti chronologicky opísaný postup orgánov činných trestnom konaní, ale a to hlavne v tomto prípade súdu, kde (v priebehu šiestich rokov vo veci rozhodovali traja zákonní sudcovia) najmä v období od novembra 2013 do apríla 2017, boli zistené zbytočné prieťahy v konaní, ktoré v zásade nezavinil obžalovaný, čo by malo mať za následok jeho tzv. „odškodnenie“ za štátnym orgánom spôsobené bezdôvodné predlženie vedenia trestného stíhania voči obžalovanému. V reakcii na tento návrh krajský súd má za to, že pri zohľadnení rozsahu upravenej trestnej sadzby, kde bolo možné ukladať trest (kvôli negatívnemu odvolaniu okresného prokurátora) v rozsahu od 3 (troch) rokov do 10 (desiatich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov, potom okresný súd po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií rozhodných pre určovanie trestu, podľa názoru krajského súdu, určil správny druh trestu ako trest odňatia slobody, pričom trest uložený vo výmere 3 (troch) rokov (na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzbe) s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 5 (piatich) rokov, za súčasného určenia probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, je podľa krajského súdu, trestom zákonným, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovaného, ako aj jeho osobu a preto tento trest je primeraný a zodpovedajúci naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelu trestu a súčasne aj primerane zohľadňuje dôvodnosť „odškodnenia“ obžalovaného za zistené prieťahy v trestnom konaní.

Osobitne je potrebné ešte zvýrazniť postup okresného súdu pokiaľ v posudzovanom prípade zjavne správne a dôvodne ukladal obžalovanému podľa § 51 ods. 3, ods. 4 Tr. zákona obmedzenia a povinnosti tak, ako je to uvedené vo výroku o treste odvolaním napadnutého rozsudku a to pre lepšie dosiahnutie účelu trestu, ako už bolo skôr uvedené, ktorým je predovšetkým ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Uvedené rovnako platí aj pre uloženie obžalovanému ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.

Ani v postupe okresného súdu, ktorým podľa poškodenú Andreu Romaňákovú odkázal s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces, krajský súd nezistil pochybenie a z toho dôvodu, keďže považoval odvolanie obžalovaného ako aj okresného prokurátora za nedôvodné, postupom podľa toto zamietol. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.