Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-411-2019.pdf
PDF · 133.8 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/411/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a Sandry Veľkej v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, IČO: 36 613 843, proti žalovanému S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, Č., o zaplatenie 1.689,49 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 3. júna 2019, č. k. 17Csp/427/2017-92
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom v rozsahu sumy 245,- Eur konanie zastavil (I.), vrátil žalobcovi súdny poplatok 8,- Eur cestou prevádzkovateľa systému Slovenská pošta a.s. (II.), vo zvyšku žalobu zamietol (III.) a žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov konania (IV.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodne podľa odôvodnenia rozsudku žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.689,49 Eur, úroku v sume 377,38 Eur, úrokov v sume 596,35 Eur, zmluvného úroku vo výške 25,5% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. so žalovaným uzavreli dňa 07.08.2012 zmluvu o úvere č. 7308089212 (ďalej len ,,zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.700,- Eur. Súčasťou tejto zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky (VOP) a Obchodné podmienky (OP) pre úver. V súlade s obchodnými podmienkami vznikla žalovanému povinnosť za poskytnutý úver zaplatiť úroky pri úrokovej sadzbe 25,5% ročne aj pre prípad, že sa stane úver predčasne splatným. Žalovaný sa zaviazal tento úver splatiť v 60 mesačných splátkach po 54,29 Eur. V prípade, ak je súčasťou zmluvy o úvere aj dohoda strán o poistení schopnosti splácať úver, v mesačnej splátke je zahrnuté aj dohodnuté poistné podľa Sadzobníka. V prípade, ak ide o poistenie dobrovoľné vo forme doplnkovej služby, poukázal na to, že takéto poistné sa nezapočítava do celkových nákladov úveru, a to s poukazom na § 2 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný svoju povinnosť riadne neplnil a úver riadne nesplácal v stanovených lehotách, z tohto dôvodu právny predchodca žalobcu, po predchádzajúcom upozornení pred zosplatnením úveru, vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňa 29.9.2014. Následne Poštová banka na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 postúpila pohľadávku voči žalovanému na spoločnosť žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, IČO 47 967 692, Bratislava. Doplňujúcim podaním žalobca analyzoval jednotlivé zložky uplatnenej pohľadávky a uviedol, že zmluvné i sankčné úroky boli vyčíslené za obdobie do vyhlásenia splatnosti úveru v sume 101,84 Eur (924,76 Eur + 25,52 Eur), od ktorých bola odpočítaná úhrada 848,44 Eur a následne za obdobie po zosplatnení úveru, t.j. do 31.5.2017 v sume 872,17 Eur. Žalovaný po podaní žaloby uhradil jednotlivými platbami
špecifikovanými žalobcom sumu 245,- Eur, ktorú žalobca započítal do úrokov, a preto v tejto časti vzal žalobu späť a upraveným žalobným petitom sa domáhal zaplatenia istiny 1.689,49 Eur, úroku v sume 132,38 Eur, úrokov v sume 596,35 Eur, zmluvného úroku vo výške 25,5% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel bez zvyšku zo skutkového stavu, zodpovedajúceho týmto tvrdeniam žalobcu; zároveň tiež zistil, že zo zmluvy o úvere zo dňa 07.08.2012 vyplýva, že výška úveru bola v sume 1.700,- Eur, splátka bola určená na 54,29 Eur so splatnosťou prvej splátky dňa 07.09.2012, každá ďalšia splátka mala byť zaplatená do 7. dňa v mesiaci s tým, že počet splátok bol určený na 60 mesiacov, ročná úroková sadzba bola 25,50 %, RPMN vo výške 28,70 %, priemerná hodnota RPMN 21,68 %, termín konečnej splatnosti 07.08.2017, so „základným súborom poistenia“ (bez uvedenia sumy ani spôsobu jej výpočtu), celková výška nákladov 1.289,88 Eur. V zmluve bolo drobným písmom uvedené, že celková čiastka úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov úveru. Z upozornenia - výzvy na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 12.9.2014, s dátumom podania 16.9.2014 (čl. 31) mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu, Poštová banka, a.s., upozornila žalovaného, že je v omeškaní viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 366,15 Eur, z toho mesačná splátka 365,05 Eur a poplatky 1,10 Eur a poistné 0 Eur. Zároveň ho vyzval, aby daný dlh vyrovnal do 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy s upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, lebo inak banka využije oprávnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlási úver za predčasne splatný. List bol na poštovú prepravu vypravený dňa 16.9.2014, dôkaz o doručení predložený nebol. Listom Poštovej banky, a.s. mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že jeho pohľadávka sa ku dňa 29.9.2014 stala splatnou a vyzval žalovaného, aby do 10 kalendárnych dní uhradil sumu 1.795,54 Eur pozostávajúcu zo sumy istiny 1.689,49 Eur, dlhu na úroku 101,63 Eur, poplatkov za upomienky 4,42 Eur a poistného v sume 0 Eur. Tento list žalovaný prevzal dňa 3.10.2014 (viď doručenka na č.l. 29 spisu). Z prehľadu stavu úveru žalovaného (čl. 28 spisu) zistil, že žalovaný v čase splátok splatných od 7.9.2012 do podania žaloby uhradil 1.495,26 Eur. Z OP pre úver „Dostupná pôžička“ zistil, že podľa bodu 6.2, ak je klient v omeškaní s platením čo i len jedinej splátky v plnej alebo čiastočnej výške, alebo poskytol banke nepravdivé údaje alebo na majetok klienta bol vyhlásený konkurz, exekúcia, alebo klient zomrel (?) je banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva.
4. Právne vec súd prvej inštancie posudzoval podľa § 497, § 502, § 503 ods. 1, 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, § 53 ods. 9, § 524, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „ZoB“), vzťah žalobcu a žalovaného právne posúdil ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy a uzavrel, že žalobca pohľadávku z tejto úverovej zmluvy nenadobudol pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú vzhliadol v nedodržaní zákonných ustanovení pred postúpením pohľadávky banky terajšiemu žalobcovi upravených v § 92 ods. 8 ZoB v spojení s podmienkami zosplatnenia spotrebiteľského úveru vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Dôvodil, že podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti boli dohodnuté len v bode 6.2 OP, ktoré neboli žalovaným podpísané, pričom v samotnej úverovej zmluve takáto dohoda upravená nie je. Pokiaľ teda OP ako jeden z predpokladov vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru status dohody podľa § 565 OZ neboli podpísané žalovaným, tak ako to vyžaduje § 40 ods. 3 OZ, tieto ustanovenia hmotnoprávnej povahy sú podľa § 40 ods. 1 OZ a § 277 Obchodného zákonníka neplatné. Zhrnul, že predpokladmi postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB je 1/ existencia peňažného záväzku voči banke (jeho časti), 2/ výzva banky a 3/ napriek výzve omeškanie trvá nepretržite 90 kalendárnych dní. Pokiaľ sa však úver ako celok nestal predčasne splatným a zosplatnenie úveru ku dňu 29.9.2014 je neplatné, znamená to, že úver „dobehol“ v splátkovom režime, a to až do dňa zmluvnej splatnosti úveru, t.j. dňa 07.08.2017. Po tomto dátume mal veriteľ (banka) vyzvať dlžníka na splnenie takto splatného dlhu a po márnom uplynutí 90 dní mohol celú splatnú pohľadávku postúpiť aj bez súhlasu dlžníka na tretiu osobu. Na podporu svojej argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov a judikatúru, napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ďalej z 28. marca 2017, sp. zn. 7 Cdo/26/2017 a ďalšie. Uviedol, že § 565 OZ má všeobecný charakter oproti ust. § 53 ods. 9 OZ, ktoré je ustanovením špeciálnym. Ust. § 53 ods. 9 OZ neupravuje lehotu, v ktorej musí dodávateľ toto právo uplatniť najneskôr. Vyplýva to však zo znenia § 565 OZ veta druhá, podľa ktorej toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Z toho vyvodil, že podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky podľa § 53 ods. 9 OZ je, že so splátkou,
od ktorej veriteľ odvíja právo vyhlásiť predčasnú splatnosť pohľadávky, musí byť dlžník v omeškaní nie menej ako 3 mesiace (čo je vyjadrené v § 53 ods. 9 slovami „najskôr“), avšak neuplynula lehota splatnosti splátky, ktorá nasleduje (v podstate v lehote do splatnosti 4. splátky od tej omeškanej) a že v zákonom stanovenej dobe, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil dlžníka na uplatnenie tohto práva. Konštatoval, že lehota 15 dní začína plynúť odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, nasledujúceho po tom, čo veriteľovi vzniklo právo podľa § 565 OZ. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je podmienená tým, že dodávateľ ešte pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije a pokiaľ tak neurobí, bez tohto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z listinných dôkazov vyplýva, že výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 12.09.2014 bola na poštovú prepravu daná dňa 16.09.2014, a hoci reálne doručenie žalovanému nebolo preukázané, vychádzajúc z predpokladu doručenia tretí deň po ich odoslaní (19.9.2014), lehota na plnenie by uplynula až dňa 04.10.2014. Znamená to, že až dňa 5.10.2014 v prípade neuhradenia vzniknutého dlhu, mohol veriteľ vyhlásiť svoju pohľadávku za predčasne splatnú. Už iba z tohto dôvodu má súd za to, že zosplatnenie úveru už dňom 29.9.2014 je neplatné. Podľa názoru súdu, banka vo výzve zo dňa 12.09.2014 účelovo neuvádza, s ktorou konkrétnou splátkou a ako dlho je dlžník v omeškaní. Iba vo všeobecnosti uvádza, že „pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 366,15 Eur a aby ju uhradil do 15 kalendárnych dní. Z výpisu aktuálneho stavu úveru k 07.06.2017 vyvodil záver, že žalovaný nezaplatil už splátky, splatné 07.11.2012, 07.12.2012, 07.1.2013, 07.02.2013, a preto, pokiaľ najneskôr pri omeškaní splátky splatnej dňa 7.2.2013 právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaného podľa § 53 ods. 9 v čase od 08.05.2013 do 06.06.2013, toto právo mu zaniklo. U ostatných splátok nastala táto skutočnosť ešte skôr. Obdobne aj u splátky, neuhradenej 07.09.2013, kedy mohol veriteľ tento úkon vykonať v lehote od 08.01.2014 do 06.02.2014 (3 mesiace + doba do splatnosti najbližšej splátky). Z tohto výpisu ale vyplýva aj to, že v roku 2014 neuhradil splátku, splatnú 07.02.2014 a toto právo zaniklo 06.06.2014. V ďalšom období t.j. v mesiaci 03, 04, 05, 06 a 07/2014 síce s minimálnym oneskorením, ale uhrádzal splátky pravidelne a žalovaný zaplatil poslednú úhradu dňa 14.07.2014. Splátku, splatnú dňa 07.08.2014 už žalovaný nezaplatil. Ak banka už listom zo dňa 12.09.2014 upozornila na možnosť zosplatnenia úveru, na tento úkon jej pri nesplnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ nevzniklo právo, a teda ani možnosť vyhlásiť úver za predčasne splatný. Ak ku dňu 29.9.2014 vyhlásila úver za predčasne splatný v celom rozsahu, neboli splnené právne predpoklady pre vyvolanie týchto účinkov vzhľadom na to, že ku dňu 29.09.2014 (a ani ku dňu 02.09.2014) nebol žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou tak, aby bezprostredne predtým trvalo omeškanie hoci len s 1 splátkou 3 mesiace a tak, aby tento úkon banky bol vykonaný do splatnosti ďalšej splátky. Aj z tohto dôvodu je vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru neplatné. Podľa názoru súdu mohla banka vyhlásiť predčasnú splatnosť, ak by sa výzva zo dňa 12.09.2014 týkala splátky, neuhradenej 07.06.2014. Tá ale, a rovnako tak aj splátka v 07/2014, zaplatená bola. Okrem týchto skutočností o neplatnosti zosplatnenia úveru svedčí aj to, že ak bola výzva zo dňa 12.09.2014, na pošte vypravená dňa 16.09.2014 a doručená dňa 19.9.2014 (aj to iba fikciou), lehota 15 kalendárnych dní by uplynula dňa 04.10.2014. Nakoľko neboli splnené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky žalobcovi a žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, v tejto veci nebol aktívne legitimovaný, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Záverom skonštatoval, že aj pri aplikácii ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je prípustný korektív zo strany súdu v zmysle koncepcie materiálneho civilného procesu (zásada spravodlivej a účinnej ochrany práv - článok 2 CSP, zákaz zneužitia práva - článok 5 CSP), preto nepripísal pasivitu žalovaného v jeho neprospech. Konanie v časti o zaplatenie sumy 245,- Eur podľa § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP zastavil a v zmysle ust. § 11ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. vrátil žalobcovi časť súdneho poplatku v sume 8,- Eur. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP plným procesným úspechom žalovaného v spore, avšak vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, náhradu trov konania mu nepriznal.
5. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu. V prvom rade vytkol súdu, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke ust. § 53 ods. 9 OZ a nepostupoval podľa § 129 CSP. Súd nepostupoval ani rýchle a hospodárne, nakoľko ho nevyzval, aby sa vyjadril k predbežnému posúdeniu veci o platnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Taktiež súdu vytkol, že vo veci nevytýčil termín predbežného
prejednania sporu podľa § 168 CSP a jedinou možnosťou procesnej obrany tak žalobcovi ostalo právo podať odvolanie. Namietal, že výklad súdu ust. § 565 a § 53 ods. 9 OZ, z ktorého vyvodil záver, že banka zosplatnila úver predčasne a tým nedošlo k účinnému predčasnému zosplatneniu celého úveru, nemá žiadnu oporu v zákone a takýto výklad je svojvoľný a príliš formalistický. Dal do pozornosti skutočnosť, že zákon expresis verbis nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostala do dispozičnej sféry dlžníka (spotrebiteľa) a až odvtedy začala plynúť veriteľovi 15 - dňová lehota. Takýto formalizmus je aj v rozpore s akoukoľvek logikou, nakoľko dlžník (spotrebiteľ) už bol v tom čase v omeškaní s mesačnou platbou 3 a viac mesiacov. V konkrétnom prípade žalovaný prestal plniť svoje zmluvne dojednané plnenie dňa 07.09.2012, ktoré neuhradil riadne a včas (vždy k 7. dňu v mesiaci) a ako vyplýva z aktuálneho stavu úveru, žalovaný neuhradil ani jednu splátku včas, až na poslednú dňa 07.04.2016. Upozornil, že odo dňa upozornenia žalovaného na uplatnenie postupu podľa § 53 ods. 9 OZ (12.09.2014) do dňa zosplatnenia úveru (29.09.2014) uplynulo 17 dní, alebo 2 týždne a 3 dni, čo je jednoznačne viac ako zákonom stanovená 15 - dňová lehota. Žalovaný neuhradil splátku úveru ani v 3 - mesačnej lehote, ani v dodatočnej 15 - dňovej lehote, ani po výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, pričom uhradil splátku až dňa 16.09.2015. Za tejto situácie ide zo strany žalovaného o šikanózne uplatňovanie práva a zo strany súdu o denegatio iustitiae, a teda odmietnutie spravodlivosti, nakoľko toto rozhodnutie nemá oporu v zákone a nie je spravodlivé. Citoval ust. § 92 ods. 8 ZoB a poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015, v zmysle ktorého sa slovenská právna prax neustálila. Podľa názoru najvyššieho súdu nejde v prípade § 92 ods. 8 ZoB o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslova najvyšší súd uvádza, že predmetné ustanovenie poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami a nezdá sa, že by ich považovalo za podmienky platnosti postúpenia. Odvolateľ vyjadril názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Navrhol vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil český najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia § 92 ods. 8 ZoB) nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným zákonom o bankách, ako aj k zodpovednosti za škodu. Žalobca citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne z 28. júna 2018, sp. zn. 27Co/31/2018, v zmysle ktorého výzva podľa § 92 ods. 8 ZoB musí predchádzať postúpeniu pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať zosplatneniu úveru. Primárnym účelom výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB vychádzajúc zo znenia zákona nie je upozorniť a umožniť klientovi banky zabrániť zosplatneniu dlhu (to je účelom výzvy, upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ), ale zabrániť postúpeniu pohľadávky na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou (a teda nemá povinnosti určené zákonom o bankách a inými predpismi upravujúcimi činnosť banky) bez súhlasu klienta. Na základe uvedeného žalobca polemizoval, že ak by hypoteticky pripustil, že § 92 ods. 8 ZoB diktuje podmienky platnosti postúpenia, tak potom tvrdí, že výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 29.09.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky, a to v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. Dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní s plnením ich peňažného záväzku už od prvej splátky, a teda v čase postúpenia pohľadávky 13.6.2017 jednoznačne viac ako 90 dní. Trval na tom, že si splnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Záverom poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka.
6. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.
7. Rozsudok vo výroku o zastavení konania v časti 245,- Eur (I.) a vo výroku o vrátení súdneho poplatku žalobcovi (II.) nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 a 3 CSP), a preto nebol v týchto častiach v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako včas podané oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
9. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. ods. 1 písm. a), f) a h) CSP.
10. V odvolaní žalobcom formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že neboli splnené procesné podmienky (§ 161 ods. 1 CSP), preto podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a teda ani procesne účinne uplatnené.
11. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
13. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom sú dôvodné.
14. V danej veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka, teda, či a aké podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu dlžníka na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok.
15. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za tým účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.
16. Žalobca namieta, že dôvod neplatnosti postúpenia pohľadávky podľa záverov súdu prvej inštancie neobstojí, nakoľko je založený na nesprávne vyhodnotených dôkazoch a na ich nesprávnom právnom posúdení. Súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou na žalobcu pre rozpor so zákonom, odvolateľ vytýka rozpor so zákonom a prílišný formalizmus.
17. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu (banka) písomnou výzvou zo dňa 12.9.2014 na zaplatenie záväzku (čl. 32) upovedomila žalovaného, že je v omeškaní so splácaním úveru poskytnutého im na základe zmluvy o úvere o viac ako tri mesiace a vyzvala ho na zaplatenie jeho záväzku po lehote splatnosti vo výške 366,15 Eur. Zároveň ho vyzvala, aby daný dlh vyrovnal do 15 kalendárnych dní od doručenia danej výzvy s upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, lebo inak banka využije oprávnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlási úver za predčasne splatný. Uzavrel, že z listinných dôkazov vyplýva, že výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 12.09.2014 bola na poštovú prepravu daná dňa 16.09.2014, a hoci reálne doručenie žalovanému nebolo preukázané, vychádzajúc z predpokladu doručenia tretí deň po ich odoslaní (19.9.2014), lehota na plnenie by uplynula až dňa 04.10.2014. Znamená to, že až dňa 5.10.2014 v prípade neuhradenia vzniknutého dlhu, mohol veriteľ vyhlásiť svoju pohľadávku za predčasne splatnú. Z toho usúdil, že zosplatnenie úveru už dňom 29.9.2014 je neplatné. Z výpisu aktuálneho stavu úveru k 07.06.2017 vyvodil záver, že žalovaný nezaplatil už splátky, splatné 07.11.2012, 07.12.2012, 07.1.2013, 07.02.2013, a preto, pokiaľ najneskôr pri omeškaní splátky splatnej dňa 7.2.2013 právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaného podľa § 53 ods. 9 v čase od 08.05.2013 do 06.06.2013, toto právo mu zaniklo. U ostatných splátok nastala táto skutočnosť ešte skôr. Obdobne aj u splátky, neuhradenej 07.09.2013, kedy mohol veriteľ tento úkon vykonať v lehote od 08.01.2014 do 06.02.2014 (3 mesiace + doba do splatnosti najbližšej splátky). Z tohto výpisu ale vyplýva aj to, že v roku 2014 neuhradil splátku, splatnú 07.02.2014 a toto právo zaniklo 06.06.2014. V ďalšom období t.j. v mesiaci 03, 04, 05, 06 a 07/2014 síce s minimálnym oneskorením, ale uhrádzal splátky pravidelne, a žalovaný zaplatil poslednú úhradu dňa 14.07.2014. Splátku, splatnú dňa 07.08.2014 už žalovaný nezaplatil. Ak banka už listom zo dňa 12.09.2014 upozornila na možnosť zosplatnenia úveru, na tento úkon jej pri nesplnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ nevzniklo právo, a teda ani na možnosť vyhlásiť úver za predčasne splatný. Ak ku dňu 29.9.2014 vyhlásila úver za predčasne splatný v celom rozsahu, neboli splnené právne predpoklady pre vyvolanie týchto účinkov vzhľadom na to, že ku dňu 29.09.2014 (a ani ku dňu 02.09.2014) nebol žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou tak, aby bezprostredne predtým trvalo omeškanie hoci len s 1 splátkou 3 mesiace a tak, aby tento úkon banky bol vykonaný do splatnosti ďalšej splátky. Aj z tohto dôvodu je podľa jeho názoru vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru neplatné.
18. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení zákona č. 213/2014 Z. z., platného a účinného od 31.8.2014 do 31.12.2014, t.j. v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
19. Odvolaciemu súdu sú známe právne názory vyslovené vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napríklad v rozsudku z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, v zmysle ktorého podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podobne, v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v
súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.
20. Nosnou argumentáciou odvolateľa - a spornou otázkou v tomto konaní vôbec - však je skutočnosť, či právny predchodca žalobcu platne predčasne zosplatnil celý úver žalovaného, z ktorého celkový dlh predstavoval ku dňu 29.9.2014 sumu vo výške 1.795,54 Eur a k akému skutkovému záveru z vykonaných listinných dôkazov (výzva banky zo dňa 16.9.2014 a z 29.9.2014) súd prvej inštancie dospel a ako tieto skutkové závery právne posúdil.
21. Odvolací súd zastáva názor, že banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky.
22. Námietku odvolateľa, že list právneho predchodcu žalobcu žalovanému zo dňa 29.9.2014 bol súdom prvej inštancie vyhodnotený len ako „zosplatnenie úveru“, keď z jeho obsahu vyplýva, že je súčasne aj výzvou na úhradu peňažného záväzku v celkovej výške 1.795,54 Eur, pozostávajúceho z istiny 1.689,49 Eur, úrokov vo výške 1.101,63 Eur a poplatkov vo výške 4,42 Eur, a to v zmysle ust. 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 ZoB, považuje odvolací súd za dôvodnú. Zároveň dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 13.6.2017, viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie sú zrejmé úvahy, z ktorých súd prvej inštancie pri hodnotení tohto listinného dôkazu vychádzal, keď predmetnú výzvu posúdil skutkovo iba ako zosplatnenie úveru, hoci označenie, ako aj obsah tohto jednostranného právneho úkonu právneho predchodcu žalobcu je zjavne širší a zahŕňa aj výzvu na úhradu peňažného záväzku. Ustanovenie § 35 ods. 2 Obč. zákonníka predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011). Súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa tohto, kto právny úkon urobil. Výkladom teda možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.
23. V nadväznosti na skutočnosť, že právny predchodca listom zo dňa 29.9.2014 vyhlásil úver za predčasne splatný, odvolací súd zdôrazňuje, že zákon otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši a preto je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563 Obč. zákonníka a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Dlžníkovi stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje.
24. Preto konštatovanie súdu prvej inštancie, že výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 12.09.2014 bola na poštovú prepravu daná dňa 16.09.2014, a hoci reálne doručenie žalovanému nebolo preukázané, vychádzajúc z predpokladu doručenia tretí deň po ich odoslaní (19.9.2014), lehota na plnenie by uplynula až dňa 04.10.2014, teda, až dňa 5.10.2014 v prípade neuhradenia vzniknutého dlhu mohol veriteľ vyhlásiť svoju pohľadávku za predčasne splatnú, nemá podľa názoru odvolacieho súdu oporu v zákone a je príliš formalistické. Súd pri svojej úvahe tiež opomenul skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní už pri prvej splátke a do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 13.6.2017, bol jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku.
25. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje odvolací súd za opodstatnenú aj odvolaciu námietku, ktorou žalobca súdu prvej inštancie vytýka nedostatky tak v skutkových záveroch, ku ktorým z vykonaného dokazovania dospel, ako aj následné právne posúdenie, keď nebral do úvahy tvrdenia žalobcu a s nimi sa nevysporiadal, že žalovaný ako klient prestal plniť svoje zmluvné povinnosti už
dňa 7.9.2012, a to už prvou splátkou, ktorú neuhradil riadne a včas, i keď podľa zmluvy sa zaviazal splácať vždy k 7. dňu v mesiaci, avšak ako vyplýva z aktuálneho stavu úveru, žalovaný neuhradil ani jednu splátku včas, až na poslednú dňa 7.4.2016. Právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného na možnosť uplatnenia postupu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ listom zo dňa 12.9.2014 a do dňa predčasného zosplatnenia úveru uplynulo 17 dní, alebo 2 týždne a 3 dni, čo je viac ako zákonom stanovená 15 - dňová lehota. Dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný neuhradil splátku úveru ani v 3 - mesačnej lehote, ani v dodatočnej 15 - dňovej lehote, ani po výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, pričom uhradil splátku až dňa 16.9.2015.
26. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný nezaplatil už splátky, splatné 07.11.2012, 07.12.2012, 07.1.2013, 07.02.2013, a preto, pokiaľ najneskôr pri omeškaní splátky splatnej dňa 7.2.2013 právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaného podľa § 53 ods. 9 v čase od 08.05.2013 do 06.06.2013, toto právo mu zaniklo. U ostatných splátok nastala táto skutočnosť ešte skôr. Obdobne aj u splátky, neuhradenej 07.09.2013, kedy mohol veriteľ tento úkon vykonať v lehote od 08.01.2014 do 06.02.2014 (3 mesiace + doba do splatnosti najbližšej splátky). Z tohto výpisu ale vyplýva aj to, že v roku 2014 neuhradil splátku, splatnú 07.02.2014 a toto právo zaniklo 06.06.2014. V ďalšom období, t.j. v mesiaci 03, 04, 05, 06 a 07/2014 síce s minimálnym oneskorením, ale uhrádzal splátky pravidelne, pričom žalovaný zaplatil poslednú úhradu dňa 14.07.2014. Splátku, splatnú dňa 07.08.2014 už žalovaný nezaplatil. K platnému postúpeniu pohľadávky podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade nemohlo dôjsť ani preto, že ku dňu 29.09.2014 (a ani ku dňu 02.09.2014) nebol žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou tak, aby bezprostredne predtým trvalo omeškanie hoci len s 1 splátkou 3 mesiace a tak, aby tento úkon banky bol vykonaný do splatnosti ďalšej splátky.
27. V tejto súvislosti odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie definície peňažného záväzku klienta podľa zákona o bankách, pod ktorým sa rozumie povinnosť klienta vrátiť istinu a platiť úroky v dohodnutých splátkach, teda nevzal do úvahy, že existuje len jeden peňažný záväzok klienta voči banke vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorý sa plní v splátkach, ale pravdepodobne každú jednotlivú splátku považoval za peňažné záväzky. Keďže banka eviduje voči klientovi len jednu pohľadávku (jeden peňažný záväzok), môže postúpiť len túto, a to v celosti.
28. Pokiaľ posudzované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje právnu možnosť banky v prípade omeškania klienta so zaplatením čo len časti peňažného záväzku postúpiť svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, nemá tým, podľa úvahy odvolacieho súdu, na mysli možnosť postúpenia len časti pohľadávky, so zaplatením ktorej je dlžník v omeškaní, ale možnosť postúpenia len z tohto úverového vzťahu s klientom, v rámci ktorého k omeškaniu došlo, inak povedané, neumožňuje postúpiť pohľadávku aj z iného úverového vzťahu s klientom, pokiaľ si tento voči banke svoje záväzky z neho plní.
29. Zároveň, použitím gramatického výkladu nielen na prvú, ale aj druhú vetu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný a s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Inak vyjadrené, pripustenie možnosti postúpenia len splatnej pohľadávky podľa prvej vety posudzovanej normy sa dostáva do logického rozporu s ďalšími jej časťami. V druhej vete totiž dotknuté ustanovenie rieši situáciu, keď dlžník celý omeškaný úverový záväzok, a teda zročnú časť bankovej pohľadávky, vrátane celého jej príslušenstva, splní. V takomto prípade toto ustanovenie zakazuje banke postúpiť pohľadávku. Logicky sa vynára otázka, čo toto ustanovenie zakazuje previesť, pokiaľ by bolo možné uvažovať nad prípustnosťou postúpenia len zročnej časti pohľadávky. Ak totiž dlžník splní zročnú pohľadávku so všetkým jej príslušenstvom, v tejto časti by úverová pohľadávka zanikla a nebolo by potom čo postupovať.
30. V závere považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že postúpením pohľadávky bankou na iný subjekt by nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa, došlo by len k zmene v osobe veriteľa. Úprava ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, až na zmenu začlenenia tohto ustanovenia v § 92,
je pôvodná, a preto v jej účele nemožno hľadať ochranu spotrebiteľa. I napriek tomu je odlišný výklad tejto normy spotrebiteľským prvkom frekventovane odôvodňovaný, pod rúškom presvedčenia, že sa postúpením pohľadávky právne postavenie dlžníka zhoršuje. Obsah právneho vzťahu medzi bankou a klientom sa postúpením pohľadávky na iný subjekt podľa názoru odvolacieho súdu nijako nemení. Na podporu úvahy, že postúpenie nie je na ťarchu spotrebiteľa, odvolací súd poukazuje na výstižný záver Ústavného súdu SR, ktorý sa vo všeobecnosti vyjadril k skutočnosti postupovania spotrebiteľských pohľadávok takto: „Taktiež je potrebne uviesť, že postúpenie pohľadávok je legálny súkromnoprávny úkon“ (bod 36 odôvodnenia nálezu zo 7. februára 2018, sp. zn. PL. US 11/2016-60).
31. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a právnu argumentáciu dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny pre pochybenia v skutkových i právnych záveroch a nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP), zrušiť a v rozsahu zrušenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie.
32. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť rozhodujúce skutočnosti a zistený skutkový stav právne posúdiť podľa relevantných právnych noriem na vec sa vzťahujúcich, všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) a vysporiada sa pritom aj argumentáciou žalovaných v ich odvolaniach, týkajúcich sa výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.