Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/54/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Marka Anovčina a členiek senátu JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Evy Vékonyovej, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. F. XXX/XX, práv. zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Ivan Žilík PhD. spol. s r. o., so sídlom Nitrianske Hrnčiarovce, Pod pánskym lesom 846/13, IČO: 36 869 121, proti žalovaným 1/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXX/X, a 2/ C. D., nar. XX.XX.XXXX a manželke G. D., nar. XX.XX.XXXX, obom bytom C., D. XXX/X, zastúpeným JUDr. Romanom Henčelom, advokátom, so sídlom v Prievidzi, G. Švéniho 8, IČO: 51 007 746, o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, resp. o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 87 813,49 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. – 254 zo dňa 16. januára 2023, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 87 813,49 eur, a vo výroku o náhrade trov konania r u š í a v e c mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. C., zapísaných Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX - rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na pozemku parcela č. XXXX, parc. č. H. XXXX záhrada o výmere 170 m2, parc. č. H. XXXX zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 113 m2, parc. č. H. XXXX záhrada o výmere 64 m2, v podiele jedna polovica (ďalej aj len „predmetné nehnuteľnosti), alternatívne sa domáhal uložiť obom žalovaným povinnosť z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť mu sumu 87 813,49 eur. Vo výroku II. súd priznal žalovaným proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Žalovaný 1/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. C., zapísaných na LV č. XXXX, v spoluvlastníckom podiele 1, ktorý nadobudol na základe Osvedčenia o dedičstve, vydaného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. dňa 10.01.2017, po neb. E. I. D., matky žalovaného 1/, zomrelej dňa XX.XX.XXXX. Druhá polovica nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C., je v BSM manželov, žalovaného 1/ a jeho manželky G. D., ktorú nadobudli na základe kúpnej zmluvy od sestry žalovaného 1/, J. K., ktorá svoje podielové spoluvlastníctvo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam nadobudla taktiež na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. zo dňa 10.01.2017 po svojej matke E. I. D.. E. D., nar. XX.XX.XXXX, bola v čase svojej smrti prihlásená k trvalému pobytu na tej istej adrese ako žalobca, C., D. E. F. XXX/XX, a to od 12.11.2007. Žalovaní nepopreli tvrdenia žalobcu, že spolu s E. D. žil v spoločnej domácnosti od roku 1994, a to najskôr v jeho

byte v Bratislave-Devínska Nová Ves, na adrese I. I. B. XXXX/XX, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Žalovaní v priebehu konania takisto nenamietali, že žalobca spolu s E. D. v uvedenom byte v Bratislave žili spolu až do 12.11.2007, kedy sa spoločne presťahovali do Prievidze, na adresu Ul. E. F. XXX/XX. V tom čase už bola E. D. výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných v súčasnosti na LV č. XXXX pre k. ú. C., ktoré nadobudla do svojho výlučného vlastníctva po rozvode svojho manželstva s C. D., nar. XX.XX.XXXX. Na Okresnom súde Prievidza sa pod sp. zn. viedlo konanie o vyporiadanie BSM C. D. a E. I. D., ktoré bolo zastavené, pričom následne medzi E. D. a jej bývalým manželom došlo dňa 07.03.2003 k dohode o mimosúdnom vyporiadaní BSM, podľa ktorej sa E. D. stala výlučnou vlastníčkou rodinného domu v Prievidzi na Ul. E. F. spolu s pozemkami, zapísanými vtedy na LV č. XXXX. Na základe tejto dohody sa E. D. zaviazala do 05.04.2003 zaplatiť svojmu bývalému manželovi C. D. sumu 550 000,- Sk na vyrovnanie majetkovej hodnoty za rodinný dom č. XX na D. E. F. v C.. Z návrhu na vyporiadanie BSM E. I. D. (v konaní odporkyňa) a jej manžela, C. D. (v konaní navrhovateľ), v konaní vedenom pod sp. zn. , mal súd zistené, že predmetom vyporiadania medzi manželmi okrem rodinného domu a pozemkov, zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C. a viacerých hnuteľných vecí, boli aj vložené investície do rodinného domu v C., L. D. B. X, k. ú. C., v celkovej sume 585 000,- Sk a takisto zostatky na účtoch v jednotlivých peňažných ústavoch v celkovej výške 1 867 149,- Sk. V návrhu je uvedená celková hodnota vecí patriacich do BSM 3 846 879,- Sk. Predmetom vyporiadania boli okrem iného aj finančné prostriedky na účtoch v Ľudovej banke, M. L. N. a A. N., pričom z oznámenia Ľudovej banky vyplýva, že v roku 1999, resp. v roku 2000 boli tieto účty zrušené, teda peniaze z účtov vybrané, pričom v tomto oznámení je uvedený len výber peňažných prostriedkov v roku 2000 v sume 190 228,44 Sk. Čísla účtov, uvedené v predmetnom oznámení, sú totožné s číslami účtov uvedenými v návrhu na vyporiadanie BSM pod položkami 38, 39, 40 a 42, ktoré prostriedky, čo nebolo medzi E. D. a jej manželom sporné, vyberala E. D. a s týmito teda aj disponovala. Dňa 07.03.2003 bola uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej sa E. D. ako kupujúca zaviazala zaplatiť svojmu bývalému manželovi za polovicu nehnuteľností (rodinný dom a ostatné pozemky) zapísaných na LV č. XXXX sumu 550 000,- Sk, a to do 05.04.2003, pričom uvedená zmluva bola zavkladovaná pod V XXX/XX. Podľa vyjadrenia žalobcu, ktoré žalovaní nerozporovali, vyššie uvedená zmluva bola zavkladovaná dňom 04.04.2003 a C. D. prevzal osobne sumu 550 000,- Sk v hotovosti dňa 28.03.2003. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že E. D. nemala finančné prostriedky, a preto svojho bývalého manžela z vyporiadania BSM vyplatila z peňazí, ktoré jej formou pôžičky poskytol on sám, a to na základe písomne uzavretých zmlúv o pôžičke zo dňa 03.03.2003 na sumu 300 000,- Sk a na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05.03.2003 na sumu 250 000,- Sk. V oboch vyššie uvedených zmluvách o pôžičke je uvedené, že pôžička je určená na finančné usporiadanie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam vedených na LV č. XXXX v k. ú. C. s tým, že C. D. ako podielový vlastník na vlastníckom podiele 1 ich predáva v prospech E. D. za cenu 550 000,- Sk. V článku III oboch zmlúv je uvedené, že sa zmluvné strany dohodli, že dlžník (E. D.) vráti veriteľovi (C. D.) požičanú sumu s 3 %-ným ročným úrokom z omeškania. Podľa článku IV oboch vyššie uvedených zmlúv sa zmluvné strany dohodli, že dlžník (E. D.) vráti veriteľovi (žalobca) dlh jednorazovo po predaji nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. C., ktoré sú vo vlastníctve dlžníka (E. D.). Skutočnosť, že ešte pred uzatvorením vyššie uvedených dvoch zmlúv o pôžičke požičal žalobca E. D. sumu 250 000,- Sk na kúpu susediaceho rodinného domu č. XXX/XX na Ul. E. F. pre dcéru E. D., J. K., a to dňa 15.03.1997 a takisto sumu 100 000,- Sk na vklad na novú vkladnú knižku po narodení vnučky Terezky dňa 03.01.1999, preukazoval žalobca zmluvami o pôžičke zo dňa 15.03.1997 na sumu 250 000,- Sk, v ktorej je uvedené, že pôžička je určená ako časť peňazí na kúpu susediaceho rodinného domu č. XXX/XX v radovej zástavbe na Ul. E. F. v Prievidzi v celkovej sume 1 250 000,- Sk, a zmluvou o pôžičke zo dňa 03.01.1999 na sumu 100 000,- Sk, v ktorej je uvedené, že pôžička je určená ako vklad na novú vkladnú knižku pre budúcu vnučku, čo sa má narodiť približne v apríli 1999. Aj vo vyššie uvedených dvoch zmluvách o pôžičke si zmluvné strany dohodli úrok vo výške 3 % a takisto, že dlžník (E. D.) vráti veriteľovi (žalobca) dlh jednorazovo po predaji nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. C.. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že v dome v Prievidzi, vlastnícky patriacom E. D., v ktorom plánovali spolu žiť, bolo potrebné vykonať rozsiahle rekonštrukcie, z dôvodu ktorého bol nútený predať záhradnú chatku v k. ú. O. P. M. za sumu 300 000,- Sk a takisto trojizbový byt s príslušenstvom v Bratislave za kúpnu cenu 1 900 000,- Sk dňa 29.10.2007. Skutočnosť, že k predaju nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C. vo vlastníctve E. D. došlo dňa 04.04.2007, kedy uvedené nehnuteľnosti boli predané I. Q. a jeho manželke za kúpnu cenu 2 500 000,- Sk, žalobca preukazoval kúpnou zmluvou zo dňa 04.04.2007. Žalobca k vyššie uvedenej zmluve tvrdil, že v skutočnosti bola kúpna cena 3 000 000,- Sk, ktorú kupujúci v hotovosti vyplatili žalovanému 1/ a teda E. D., matka žalovaného 1/, ani nemala možnosť mu vrátiť

sumy, ktoré sú uvedené v zmluvách o pôžičke, pretože ich nemala k dispozícii, keďže ich prevzal a použil pre svoju potrebu žalovaný 1/. Spolu so žalobou predložil žalobca aj písomnosť označenú ako Uznanie dlhu zo dňa 13.04.2016, na základe ktorého v súlade s ustanovením E. D. uznala svoj dlh voči žalobcovi čo do dôvodu poskytnutých jej pôžičiek zo strany žalobcu, pozostávajúcich z istiny vo výške 29 874,53 eur a úrokov vo výške 13 501,63 eur a sumy 44 437,33 eur z titulu vynaložených nákladov v jednotlivých rokoch podľa ňou vedenej knihy výdavkov a osobitne ňou vedenej evidencie v celkovej výške 44 437,33 eur. Uznaný dlh predstavuje spolu sumu 87 813,49 eur. V uznaní dlhu sa takisto uvádza, že svoj dlh mala veriteľovi splatiť z peňazí, ktoré dostala z predaja nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností v C., zapísaných na LV č. XXXX. V uznaní dlhu sa takisto uvádza, že o svojom rozhodnutí informuje aj svoje deti, J. K. a najmä svojho syna C. D. (žalovaný 1/). Listom zo dňa 08.06.2021 vyzval žalovaný 1/ so svojou manželkou (žalovaná 2/) žalobcu na odsťahovanie a vypratanie jeho osobných hnuteľných vecí z nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXXX, najneskôr do dňa 30.09.2021 s tým, že v predmetnej nehnuteľnosti býva bez právneho dôvodu, bez uzatvorenej platnej nájomnej zmluvy alebo inej zmluvy, prípadne dohody, nemá v nej prihlásený trvalý pobyt, ktorý mu bol zrušený vlastníkmi nehnuteľností, z dôvodu ktorého nie sú povinní mu zabezpečiť ani bytovú náhradu. Kúpnou zmluvou, uzavretou dňa 25.09.1995, predala Q. M. kupujúcej E. J. K. rodinný dom s príslušenstvom, zapísaný na LV č. XXXX v k. ú. C. za kúpnu cenu 621 500,- Sk s tým, že záloha na kúpnu cenu bola uhradená v sume 200 000,- Sk a zostatok kúpnej ceny bol zaplatený dňa 25.09.1995 pri podpise tejto zmluvy. Dňa 02.12.2019 bola uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcou E. J. K. a kupujúcim C. D. s manželkou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. C., zapísaných na LV č. XXXX, v podiele 1 (rodinný dom s príslušenstvom). Predávajúca a kupujúci sa dohodli na kúpnej cene vo výške 70 000,- eur s tým, že prvá časť kúpnej ceny vo výške 15 000,- eur bola zaplatená v hotovosti pred podpisom zmluvy, druhá časť kúpnej ceny mala byť kupujúcimi vyplatená v sume 15 000,- eur do 31.12.2020, tretia časť kúpnej ceny vo výške 15 000,- eur do 31.12.2021, štvrtá časť kúpnej ceny vo výške 15 000,- eur do 31.12.2022 a piata časť kúpnej ceny vo výške 10 000,- eur do 31.12.2023. Z dedičského spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. po poručiteľke E. I. D. mal súd zistené, že v zápisnici o predbežnom šetrení, ktorého sa zúčastnila len E. J. K., sú ako potenciálni dedičia po poručiteľke uvedené jej deti E. J. K. a C. D. (žalovaný 1/), majetok poručiteľky - nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v k. ú. C., vklady na účtoch v dvoch peňažných ústavoch a takisto pohľadávka CP v Centrálnom depozitári. V zápisnici nie je žiaden zápis ohľadne osôb, ktoré žili so zomrelou najmenej počas jedného roku pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť. Zápisnicu podpísala E. J. K.. Z osvedčenia o dedičstva vydanom v konaní pod sp. zn. mal súd zistené, že dedičia E. J. K. a C. D. (žalovaný 1/) uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej obaja nadobudli hnuteľné i nehnuteľné veci vo vlastníctve ich matky E. D. v rovnakom podiele, t. j. každý v 1, pričom čistá hodnota dedičstva predstavovala sumu 75 861,60 eur a predmetom dedenia boli aj nehnuteľnosti v k. ú. C., zapísané na LV č. XXXX (rodinný dom a pozemky). Rozhodnutie, zo dňa 10.01.2017 nadobudlo v ten istý deň aj právoplatnosť. Skutočnosť, že rekonštrukčné práce na rodinnom dome E. F. M. C. financoval žalobca, preukazoval tento faktúrami z obdobia od 27.01.2006 do 30.10.2015 spolu na sumu 8 282,94 eur. Skutočnosť, že E. D. z dôvodu jej nízkeho príjmu nemohla financovať rekonštrukčné práce na dome, preukazoval rozhodnutiami Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku E. D.. Z oznámenia Okresného úradu Prievidza, katastrálny odbor, zo dňa 08.12.2022, doručeného R. B., synovi žalobcu, vyplýva, že parcely registra CKN č. XXXX - záhrada o výmere 170 m2 a parcela registra CKN č. XXXX - zastavaná plocha o výmere 113 m2 v k. ú. C. boli zapísané na liste vlastníctva č. XXXX v prospech vlastníkov C. D. a I. D. v podiele 1/1. Na základe kúpnej zmluvy V823/2003 zo dňa 07.03.2003 medzi účastníkmi C. D. a E. D. nadobudla predmetné nehnuteľnosti E. D. do výlučného vlastníctva a tieto parcely boli zapísané v jej prospech na už na jej meno evidovaný list vlastníctva č. XXXX. K zmene zápisu na LV (prechod parcely registra CKN č. XXXX - záhrada o výmere 170 m2 a parcely registra CKN č. XXXX - zastavaná plocha o výmere 113 m2 z listu vlastníctva č. XXXX na list vlastníctva č. XXXX) došlo na základe kúpnej zmluvy V XXX/XXXX pol. VZ č. XXX/XXXX, vklad a zápis nehnuteľností na list vlastníctva boli povolené a zrealizované dňa 08.04.2003. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa , , až 3, , a , a , , , a , a . Uviedol, že zhodnotiac výsledky dokazovania dospel k právnemu záveru, že žalobu žalobcu je potrebné v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Nárok žalobcu, uplatnený v prvom petite žaloby, súd posúdil podľa a aj písm. d) , keďže žalobca na jednej strane žiadal určiť, že nadobudol spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe rozsiahlej rekonštrukcie rodinného domu, odvolávajúc sa na ust. §

136 ( ) a takisto tvrdil, že medzi ním a E. D. bola tiež uzavretá ústna dohoda, na základe ktorej sa stal podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností ( ), teda žalobcovi išlo o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, avšak podľa právneho názoru súdu, takéto určenie zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva (súdu nie je známy). V danej právnej veci mal žalobca podľa právneho názoru súdu právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti sú jeho vlastníctvom podľa . Pretože žalovaný popieral toto jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, právo medzi stranami k predmetným nehnuteľnostiam bolo sporné, pričom stav neistoty právneho postavenia žalobcu nebolo možné odstrániť inak, len predmetným určovacím výrokom (podľa ). Druhým petitom žaloby sa žalobca od žalovaných domáhal zaplatenia sumy 87 813,49 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a v tejto časti sporu ide o žalobu na plnenie podľa . Je nepochybné, že žalobca si v konaní uplatnil alternatívne oba vyššie uvedené nároky voči žalovaným, pretože vyjadril ochotu uspokojiť sa namiesto žiadaného určenia (prvý petit žaloby) aj prípadným plnením zo strany žalovaných, ktoré bol ochotný prijať (druhý petit žaloby). V sporoch podobného druhu ako je tento (prvý petit žaloby), je právna úprava, ktorá by tieto spory mala riešiť, uvedená v a . Pretože táto právna úprava nie je dostatočne určitá a nestanovuje konkrétne predpoklady, pravidlá alebo hľadiská pre vznik podielového spoluvlastníctva stavebníkov, záleží potom len na súde, ako sám rozhodnú hypotézu v súlade s ustálenou judikatúrou vymedzí. Vlastníctvo k novej zhotovenej veci nadobúda originárnym spôsobom ten, kto vec zhotovil. Pokiaľ ide o stavbu, nadobúda k nej takto vlastníctvo stavebník v občianskoprávnom zmysle, teda ten, kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Nie je rozhodujúce komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. Pri posudzovaní vlastníckych a iných právnych vzťahov k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých osôb je treba vychádzať z obsahu dohody uzavretej medzi týmito osobami. Takáto dohoda, ktorá nemusí byť písomná, založí spoluvlastníctvo, ak je z jej obsahu, prípadne s prihliadnutím k ďalším zisteným skutočnostiam zrejmé, že účastníci dohody chceli založiť spoluvlastnícky vzťah. Nie je potrebné, aby sa účastníci dohodli o výške podielov. Taktiež vzhľadom k tomu, že stavba nie je súčasťou pozemku, nie je pre nadobudnutie vlastníctva k stavbe rozhodujúce vlastníctvo pozemku, na ktorom je umiestnená. Pokiaľ však stavbu zhotovuje viacej osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu, pričom z okolností vecí nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorých z týchto osôb, nemožno vylúčiť záver, že stavebníkmi v občianskoprávnom zmysle sú všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi stavby. Tak tomu bude spravidla vtedy, pokiaľ viacej osôb bez dohody o vlastníctve k stavbe zhotoví stavbu za účelom jej spoločného užívania a podieľali sa na jej vzniku vlastnou prácou i dodaním materiálu, ak nevyplýva z okolností veci ohľadom vlastníckych vzťahov ku stavbe niečo iné. Samotná skutočnosť, že sa stavebníci dohodli len o spoločnom užívaní bez toho, aby čokoľvek dojednali o vlastníctve ku stavbe, ešte nevylučuje vznik ich spoluvlastníctva. Pri posudzovaní takýchto prípadov je treba vždy prihliadať ku všetkým okolnostiam veci. Pokiaľ ide o oba v žalobe uplatnené nároky, z vykonaného dokazovania (výpovede strán, svedkov a aj z listinných dôkazov predložených žalobcom), bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca s E. D. žili ako partneri v družskom vzťahu od roku 1994 až do smrti E. D. dňa 29.05.2016. Najskôr spoločne bývali z dôvodu pracovných povinností v N. v byte žalobcu a od roku 2007 bývali v C. v rodinnom dome, v súčasnosti zapísanom na LV č. XXXX, ktorú nehnuteľnosť nadobudla do svojho výlučného vlastníctva E. D. po vyporiadaní BSM so svojím bývalým manželom dohodou. Žalovaní v priebehu celého konania nenamietali tvrdenia žalobcu, a vyplýva to aj z výpovedí svedkov, že predmetný rodinný dom bol po jeho nadobudnutí do výlučného vlastníctva E. D. rekonštruovaný. Kým však žalobca tvrdil, že predmetný rodinný dom sa rekonštruoval výlučne, alebo takmer výlučne z peňazí v jeho vlastníctve, z dôvodu ktorého sa mal žalobca s E. D. dohodnúť na tom, že časť nehnuteľností (spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam) bude prepísaná na neho, žalovaní tvrdili, že rekonštrukcia rodinného domu bola realizovaná aj z finančných prostriedkov E. D.. Žalobca na podporu svojich tvrdení, že rekonštrukcia rodinného domu vo vlastníctve jeho partnerky sa realizovala z jeho peňazí, predložil viacero listinných dôkazov, osobitne viacero zmlúv o pôžičke uzavretých medzi žalobcom a E. D. a kúpnych zmlúv, na základe ktorých žalobca predal svoje nehnuteľnosti v N. a takisto faktúr, vystavených na jeho meno v období rokov 2005 až 2016 spolu na sumu 8 282,94 eur. Vzhľadom na to, že vzájomný vzťah medzi žalobcom a E. D. bol veľmi pekný a plánovali spoločný život, navyše, keď E. D. bola o 13 rokov mladšia, než žalobca, a teda bol predpoklad, že E. D. žalobcu prežije, je logické, že žalobca svoje nehnuteľnosti v N. už pre seba nepotreboval, tieto predal a peniaze z ich predaja boli použité aj na rekonštrukciu rodinného domu, v ktorom spolu s E. D. bývali a aj v budúcnosti mienili bývať. Vyplýva to aj z toho, že nie malú časť rekonštrukčných prác na dome realizoval sám žalobca. Na druhej strane z vykonaného dokazovania

mal súd preukázané, že okrem žalobcu aj E. D. v čase rozvodu jej manželstva a následne aj v čase vyporiadania BSM disponovala určitými financiami, pretože z návrhu na vyporiadanie BSM E. D. a jej bývalého manžela jednoznačne vyplýva, že predmetom vyporiadania boli okrem iného aj finančné prostriedky na účtoch vo viacerých peňažných ústavoch, pričom z oznámenia v spise sp. zn. vyplýva, že v rokoch 1999 a 2000 boli zrušené tam uvedené účty, v roku 2000 bola vybraná z jedného z účtov suma 190 228,44 Sk, ktorú, čo potvrdil na pojednávaní ako svedok bývalý manžel E. D., vyberala E. D. a s týmito účtami disponovala. Podľa návrhu na vyporiadanie BSM išlo o peňažné prostriedky v celkovej výške 1 867 149,- Sk. Je teda pravdou, že minimálne v období rokov 1998 až 2000 E. D. disponovala približne sumou 1 900 000,- Sk, keďže účty v peňažných ústavoch zrušila ona a teda je predpoklad, že aj finančné prostriedky buď vybrala ona, alebo ich previedla na iné účty. Žalobca svoj žalobný návrh v petite č. 1 zdôvodňoval ust. , keď poukazujúc na dôvodovú správu k tomuto ust. zákona tvrdil, že rozsiahlym investovaním jeho peňazí do rodinného domu vzniklo podielové spoluvlastníctvo žalobcu a E. D. k predmetnej nehnuteľnosti, s čím sa žalovaní nestotožnili. Aj podľa právneho názoru súdu, vychádzať z dôvodovej správy nie je v danom prípade na mieste, pretože na základe spoločnej činnosti žalobcu a výlučnej vlastníčky nehnuteľností E. D. (ich prípadnej spoločnej činnosti) nemohlo vzniknúť podielové spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu, pretože nešlo o vytvorenie novej veci, ale o jej rekonštrukciu, kde už stavba reálne existovala a bola zapísaná v katastri nehnuteľností na meno E. D. (predtým BSM s jej bývalým manželom), pričom z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by rekonštrukcia predmetného rodinného domu bola tak rozsiahla, že by ňou vznikla nová vec. Navyše žalobca sa domáhal aj určenia, že je takisto podielovým spoluvlastníkom pozemkov, patriacich k rodinnému domu, hoci v skutočnosti sa tieto nijako nerekonštruovali a teda podielové spoluvlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam mu ani vzniknúť nemohlo (iná by bola situácia vtedy, ak by sa na vzniku podielového spoluvlastníctva k pozemkom žalovaný s E. D. dohodol). Z výpovedí strán a svedkov a takisto z obsahu pripojených písomností žalobcom do spisu (faktúry) bolo preukázané, že v čase spolužitia žalobcu s E. D. sa v podstatnej miere zrekonštruoval len interiér predmetného rodinného domu. Nebolo v konaní preukázané, že by sa rekonštrukciou nejako zmenil charakter alebo vzhľad rodinného domu, že by sa k domu realizovala nadstavba alebo prístavba, že by sa búrali napríklad priečky a podobne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané len to, že dom bolo potrebné podľa predstáv žalobcu a E. D. „zobytniť“ a teda v tejto súvislosti zrekonštruovať celý jeho interiér. Vyplýva to v konečnom dôsledku aj z investícií preukázateľne vložených na samotnú rekonštrukciu (žalobca vydokladoval súdu investície vo výške 8 282,94 eur) a takisto aj z toho, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané ani to, že pri rekonštrukcii predmetného rodinného domu boli použité len finančné prostriedky žalobcu, keďže, ako už bolo uvedené vyššie, v konaní bolo preukázané, že v období rokov 1998 až 2000 E. D. disponovala peňažnými prostriedkami takmer vo výške 1 900 000,- Sk (63 068,- eur). Je síce pravdou, že v uznaní dlhu zo dňa 13.04.2016 podpísanom E. D. je uvedené, že do rodinného domu vo vlastníctve žalovanej bola žalobcom investovaná z jeho peňazí suma 44 437,33 eur, no v skutočnosti na rekonštrukciu rodinného domu mohla byť z tejto čiastky použitá „len“ suma 39 037,33 eur, pretože zaplatením zálohy na drevenú chatku v sume 200,- eur, jej privezením z P. A. a namontovaním za sumu 1 800,- eur, kúpou kuchyne na objednávku v sume X XXX,- eur, kúpou vstavaných šatníkových skríň na objednávku v sume X XXX,- eur a kúpou rohového regálu a policového regálu do knihovne za sumu 600,- eur (viď uznanie dlhu) k rekonštrukcii rodinného domu nedošlo. Je potrebné konštatovať a súčasne dať za pravdu žalovaným, že pokiaľ žalobca až s odstupom 5 rokov od smrti E. D. sa domáha určenia, že je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, neuplatňuje si tento svoj nárok v reálnom čase, v dôsledku čoho sťažil žalovaným možnosť v súdnom konaní sa účinne brániť, čo je v rozpore s článkom 6 . V konaní žalobca takisto nijako nepreukázal (rozporné tvrdenia strán a svedkov), že by medzi ním a E. D. bola uzavretá nejaká ústna dohoda ohľadne toho, že z dôvodu financovania rekonštrukcie rodinného domu vo vlastníctve E. D. z vlastných finančných prostriedkov by sa mal stať podielovým spoluvlastníkom v žalobe uvedených nehnuteľností. Ak by tomu naozaj tak bolo, mal žalobca za spolužitia s E. D. v C. dostatok času takúto dohodu uzavrieť aj písomne (po formálnej stránke bola potrebná písomná dohoda), k čomu však jednoznačne nedošlo. Zo samotného postoja žalobcu k spoluvlastníckemu právu k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tento problém neriešil v reálnom čase, je zrejmé, že on sám nepovažoval za potrebné spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam za života E. D. riešiť. Keby takáto neformálna dohoda existovala a žalobca aj mal záujem o vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, určite by nejaká písomná dohoda medzi ním a E. D. v minulosti bola (zvlášť pri tak dobrom vzájomnom vzťahu) uzavretá. To, že medzi žalobcom a E. D. nebola uzavretá žiadna dohoda, na základe ktorej sa žalobca mal stať

podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, podľa právneho názoru súdu jednoznačne preukazuje aj žalobcom do spisu predložená listina uznanie dlhu zo dňa 13.04.2016, podpísaná E. D.. Ak by totiž nejaká taká dohoda uzavretá bola, spísanie uznania dlhu by nemalo akýkoľvek význam (E. D. by už predsa nemala čo žalobcovi ohľadne rekonštrukcie jej nehnuteľnosti z peňazí žalobcu dlhovať). Z rozporných výpovedí strán a takisto svedkov (podľa toho, ktorá strana navrhla ich výpoveď), nebolo v konaní preukázané ani to, že by vôbec žalobca s E. D. uvažovali o uzavretí nejakej dohody ohľadne toho, že žalobca bude podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Pokiaľ žalobca na podporu svojich právnych záverov poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 19.04.2018 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , tak v predmetných právnych veciach súdy riešili nadobudnutie vlastníckeho práva k novo zhotovenej veci (nie rekonštruovanej v tom rozsahu, ako to bolo zistené v tomto konaní), keď vyslovili právny názor, že vlastnícke právo k novo zhotovenej veci (spoločnou činnosťou) nadobúda originárne ten, kto vec zhotovil s úmyslom mať ju pre seba. V tejto právnej veci bolo zistené, že nešlo o postavenie novej stavby alebo rekonštrukciu pôvodnej stavby v takom rozsahu, že by vznikla stavba nová, resp. že by do pôvodnej stavby boli v súvislosti s jej rekonštrukciou investované finančné prostriedky len žalobcu, a to v takom rozsahu, že sa stavba (rodinný dom vo vlastníctve E. D.) podstatne zhodnotila. Na základe uvedených skutkových zistení a právnych záverov súdu súd žalobný návrh žalobcu, ktorým sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, ako nedôvodný zamietol. Aj pokiaľ ide o druhý petit žaloby, bolo podľa právneho názoru súdu potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca opieral o pôžičky, ktoré mal poskytnúť E. D. v celkovej výške 29 874,53 eur (preukazoval to zmluvami o pôžičke a listinou uznanie dlhu), ktoré peniaze mu mala vrátiť spolu s úrokmi (ku dňu podpisu listiny uznanie dlhu, teda k 13.04.2016 vo výške 13 501,63 eur), no nevrátila, a takisto z investícií do rodinného domu vo vlastníctve E. D. v celkovej výške 44 437,33 eur (preukazoval ich faktúrami a listinou uznanie dlhu). Žalovaní síce spochybnili uzavretie zmlúv o pôžičke medzi žalobcom a E. D. a takisto aj to, že by E. D. podpísala uznanie dlhu dňa 13.04.2016, no na preukázanie týchto svojich tvrdení nenavrhli doplniť dokazovanie. Uviedli však, že o predmetných zmluvách a ani o uznaní dlhu nevedeli a dozvedeli sa o týchto písomnostiach až v priebehu súdneho konania, pričom žalovaný 1/ takisto uviedol, že neverí, že by jeho matka za svojho života tieto listiny podpísala. Zo správy Okresného úradu Prievidza, katastrálny odbor, zo dňa 08.12.2022 však vyplýva, že až dňa 08.04.2003 LV č. XXXX bol pridelený nehnuteľnostiam, vtedy vo vlastníctve E. D., preto žalobca ani E. D. v čase uzavretia zmlúv o pôžičke, datovaných dňom 15.03.1997, 03.01.1999, 03.03.2003 a 05.03.2003, nemohli mať vedomosť o LV č. XXXX, a teda vzniká tu dôvodné podozrenie, že vyššie uvedené zmluvy boli v skutočnosti vyhotovené v neskoršom období, keďže vo všetkých vyššie uvedených zmluvách v článku IV bola dohodnutá splatnosť pôžičiek, ktorá sa viazala na predaj nehnuteľností zapísaných práve na LV č. XXXX v k. ú. C., pričom nie je vylúčené, ako to tvrdil aj právny zástupca žalovaných, že to bolo až v roku 2007, kedy bola uzatvorená kúpna zmluva medzi E. D. a manželmi Q., pretože práve v tejto zmluve bol uvedený nesprávny údaj o čísle LV predávaných nehnuteľností. Nehnuteľnosti, ktoré nadobudli manželia Q. od E. D. v skutočnosti ani neboli zapísané na LV č. XXXX, ale na LV č. XXXX. V konaní doposiaľ nebol nikým predložený dôkaz o tom, že by tieto nehnuteľnosti boli evidované na LV č. XXXX, no splatnosť jednotlivých pôžičiek z vyššie uvedených zmlúv sa viaže práve na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX. Právny zástupca žalovaných správne v tejto súvislosti poukázal aj na to a tvrdil to sám žalobca, že splatnosť týchto pôžičiek sa viazala na predaj nehnuteľností, ktoré boli v roku 2007 predané manželom Q., teda sa musela viazať na predaj iných nehnuteľností, a síce nehnuteľností, ktoré neboli zapísané na LV č. XXXX v k. ú. C.. Pochybnosti o vyhotovení zmlúv o pôžičke v reálnom čase umocňujú aj rozpory v tvrdeniach žalobcu a jeho svedkov o spôsobe vzniku zmlúv o pôžičke, keďže žalobca najskôr uviedol, že tieto zmluvy vyhotovoval on minimálne na dvoch počítačoch a následne na poslednom súdnom pojednávaní uviedol, že listiny vyhotovovala E. D.. Rozpory v tvrdeniach žalobcu a E. R. B. vzhliadol súd aj v ich výpovediach k okolnostiam vzniku obsahu uznania dlhu, podpísaného E. D. dňa 13.04.2016, keď žalobca tvrdil, že uznanie dlhu v takom znení, v akom ho predložil súdu, mu predložila E. D. a následne svedok B. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že spoločne so žalobcom korigovali, upravovali obsah uznania dlhu. Napokon, tak, ako to uviedol aj právny zástupca žalovaných, údajné pôžičky z 15.03.1997 na sumu 250 000,- Sk a z 03.01.1999 na sumu 100 000,- Sk mali byť uzavreté v čase trvania manželstva E. D. a jej manžela C. D., pričom podľa tvrdenia žalobcu peniaze z pôžičiek mali byť poskytnuté deťom E. D., a teda pokiaľ by reálne tieto pôžičky vznikli a existovali v čase trvania ich manželstva, mali byť takisto predmetom vyporiadania v rámci BSM, k čomu však nedošlo. Tak, ako bolo uvedené vyššie, v konaní bolo preukázané, že žalobca a E. D. žili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome vo výlučnom vlastníctve E. D., obaja sa mali radi, z dôvodu

ktorého plánovali spoločnú budúcnosť. Je teda logické, že nejakú časť svojich peňažných prostriedkov do rekonštrukcie rodinného domu vo vlastníctve E. D. poskytol aj žalobca. Rekonštrukčné práce na predmetnom dome sa realizovali, avšak v akom rozsahu sa tieto práce realizovali a akou sumou sa na nich podieľala E. D. v konaní jednoznačne preukázané nebolo, a to aj napriek údajne poskytnutým pôžičkám zo strany žalobcu E. D. a takisto jej vyhlásenia v písomnosti označenej ako uznanie dlhu zo dňa 13.04.2016. Pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo potrebné sa zamerať na samotné dedičské konanie po neb. E. D. a v tejto súvislosti posúdiť aj to, či nárok žalobcu je, resp. nie je premlčaný, pretože žalovaní 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania v časti druhého petitu žaloby. Takisto bolo potrebné posúdiť, či žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tejto časti sporu, keďže je zrejmé, že žalovaný 2/ kúpili predmetné nehnuteľnosti, resp. spoluvlastnícky podiel týchto nehnuteľností od sestry žalovaného 1/. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaní 1/ a 2/ sa na jeho úkor bezdôvodne obohatili tým, že išlo z jeho strany o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd sa stotožnil s právnym názorom právneho zástupcu žalovaných, že žalovaní 2/ sa nemohli na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, pretože nenadobudli nehnuteľnosti (podiel) po E. D. priamo (na základe dedičského konania), ale až následne od dedičky E. K., voči ktorej si mohol a mal žalobca v konaní prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť, čo však neurobil. Z týchto dôvodov bez ďalšieho by bolo potrebné žalobu voči žalovaným 2/ v tejto časti petitu ako nedôvodnú zamietnuť. Z výpovede žalovaného 1/ a svedkyne E. K. (sestry žalovaného 1/) mal súd preukázané, že obaja sa zúčastnili dedičského konania po svojej matke (aj keď v zápisnici o predbežnom vyšetrení je uvedená len sestra žalovaného 1/). Podľa tvrdenia žalovaného 1/ bol o celom priebehu dedičského konania informovaný aj žalobca, ktorý to v konaní pred súdom nijako nenamietal. Žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že do dedičského konania sa neprihlásil, hoci o ňom preukázateľne vedel (minimálne od žalovaného 1/), údajne z dôvodu, že ho o to požiadal žalovaný 1/ tvrdiac, že dedičské konanie tak bude skôr skončené a zbytočne sa nebude komplikovať s tým, že žalovaný 1/ mu mal sľúbiť, že po dedičskom konaní sa s ním vyrovná. Tieto tvrdenia však okrem synov žalobcu nikto iný v konaní nepotvrdil. V tejto súvislosti, vzhľadom aj na proklamované vysoké právne vedomie žalobcu jeho právnym zástupcom, je nelogické, pokiaľ by bol žalobca opakovane ubezpečovaný zo strany žalovaného 1/, že po dedičskom konaní sa s ním dedičia vyrovnajú, čo sa však v dohľadnom čase po jeho skončení nestalo, pričom o výsledku dedičského konania, teda o tom, že toto je už právoplatne skončené, sa žalobca dozvedel už niekedy v mesiaci marec 2017 (sám to na súdnom pojednávaní uviedol), že sa svojich nárokov voči žalovaným domáhal až s odstupom viac ako 4 rokov, navyše až potom, ako bol žalovanými listom zo dňa 08.06.2021 vyzvaný na vypratanie predmetných nehnuteľností. Pokiaľ žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že žalovaný 1/ a jeho sestra ho úmyselne neuviedli v dedičskom konaní ako spolužijúcu osobu s E. D. a týmto spôsobom mu znemožnili dediť, súd skonštatoval, že to z vykonaného dokazovania preukázané nebolo. Je síce pravda, že v zápisnici o predbežnom šetrení v rámci dedičského konania po neb. E. D. nie je uvedené nič o tom, že by žalobca žil minimálne jeden rok pred smrťou poručiteľky s ňou v spoločnej domácnosti, z čoho však nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že sa tak stalo z dôvodu, že zamestnanec notára sa na túto skutočnosť deti poručiteľky aj pýtal a súčasne, že deti poručiteľky túto skutočnosť vedome zamlčali. Podľa žalobca nebol zákonným dedičom po E. D., čo mu bolo alebo malo byť známe. Tiež vzhľadom na jeho vedomosť o prebiehajúcom dedičskom konaní si musel byť vedomý aj toho (prihliadajúc aj na jeho vysoké právne vedomie), že ak mal v čase smrti E. D. voči nej nejaké pohľadávky, že je potrebné tieto si ako veriteľ prihlásiť do dedičstva po nej, čo však neurobil. V tejto súvislosti nemôže nijako obstáť tvrdenie žalobcu, že sa spoľahol na to, že sa s dedičmi po skončení dedičského konania nejako dohodne, a to aj v prípade, že by takýto prísľub aj existoval, čo však v priebehu konania preukázané nebolo (tvrdil to len žalobca). Žalobca na pojednávaní uviedol, že o skončení dedičského konania po neb. E. D. sa od žalovaného 1/ dozvedel niekedy v mesiaci marec 2017 (dedičské konanie bolo právoplatne skončené v mesiaci január 2017). Minimálne od marca 2017 teda žalobca musel vedieť, že dedičské konanie právoplatne skončilo a teda aj kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil (dedičov po E. D. poznal). Odvtedy začala žalobcovi plynúť podľa subjektívna premlčacia doba na uplatnenie svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde. Ešte predtým, dňa 11.01.2017 (deň nasledujúci po právoplatnom skončení dedičského konania) začala žalobcovi plynúť nezávisle od plynutia subjektívnej premlčacej doby aj trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto práva na súde. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že premlčacia doba na uplatnenie jeho práva na súde mu začala plynúť až doručením listu od žalovaných, ktorými bol vyzvaný na vypratanie nehnuteľností (predmetný list žalobca prevzal dňa 11.06.2021). Z vyššie uvedených skutkových zistení a právnych záverov súdu je preukázané, že podaním žaloby v tejto časti sporu (o vydanie bezdôvodného obohatenia) dňa 06.09.2021 už žalobcovi uplynula dvojročná

subjektívna (najneskôr 31.03.2019) i trojročná objektívna premlčacia doba (10.01.2020) na uplatnenie jeho práva na súde, a preto, prihliadajúc na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných, súd žalobný návrh žalobcu v tejto časti sporu z dôvodu uplynutia premlčacej doby zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa . Žalovaní boli v spore v celom rozsahu úspešní, a preto súd rozhodol tak, že im priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h). Uviedol, že už v samotnej žalobe a aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 08.09.2022 uviedol, že s nebohou E. D. sa ešte počas spoločného bývania v N. dohodli, že začnú s postupnou a rozsiahlou rekonštrukciou domu na D. E. F. XX M. C., ktorý bol neobývateľný. Tiež sa neskôr dohodli, že táto domová nehnuteľnosť bude po skončení rekonštrukčných prác ich spoločným vlastníctvom, pričom výška podielov mala by predbežne pol na pol, resp. podľa vzájomnej dohody. Už v podanej žalobe je uvedené, že pôvodná dohoda medzi žalobcom a nebohou E. D. bola taká, že žalobca poskytne finančné prostriedky na rekonštrukciu predmetného rodinného domu, budú tam spolu žiť a E. D. na neho neskôr prepíše polovicu domu. K týmto tvrdeniam navrhol žalobca vypočuť svedkov, ktorí existenciu spolužitia, rekonštrukciu nehnuteľností a tiež dohodu o podielovom spoluvlastníctve (aj keď nie úplne detailne) potvrdili. Ide o svedkov R. B., R. B., J. S., E. S. a Q. T., ktorí potvrdili existenciu dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Skutočnosť, že medzi žalobcom a E. D. bola uzatvorená dohoda o vzniku podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, vyplýva predovšetkým z výpovede žalobcu a svedkov R. B., R. B., J. S., E. S. a I. T.. Pri posudzovaní obsahu tejto dohody je potrebné zobrať do úvahy aj ostatné skutkové okolnosti na strane žalobcu, ktoré dohode predchádzali. Žalobca najskôr požičiaval peniaze E. D. na vyplatenie jej bývalého manžela z titulu vyporiadania ich BSM, čo sa neskôr premietlo do uznania dlhu, pretože v čase jeho podpisu peniaze vrátené neboli. Ako vysvetlil žalobca, dohoda o podielovom spoluvlastníctve mala byť právne usporiadaná až po skončení uvedených rozsiahlych rekonštrukčných prác. Pokiaľ nebude podpísaná dohoda o podielovom spoluvlastníctve, mal žalobca k dispozícii len predložené zmluvy o pôžičke ako dôkaz o tom, že finančné prostriedky v sume 87 813,49 eur boli investované do nehnuteľností, ktoré žalobcovi právne nepatrili. Nemôže byť namieste tvrdenie súdu, že žalobca za spolužitia s E. D. mal dostatok času takúto dohodu uzavrieť aj písomne. Skutočnosť, že mali veľmi pekný a slušný vzťah nasvedčuje tomu, že nebolo potrebné riešiť otázku podielového spoluvlastníctva, pretože žalobca mal k dispozícii podpísané zmluvy o pôžičkách a neboli úplne ukončené ani rekonštrukčné práce na nehnuteľnostiach. Vznik podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a žalovanou vyplýva aj z logickej úvahy, ktorá spočíva v tom, že E. D. podpísala všetky zmluvy o pôžičkách a aj uznanie dlhu, hoci vedela, že nemá finančné prostriedky na vrátenie tejto sumy. Podpísanie uznania dlhu nasvedčuje tomu, že jednoznačne rátala s tým, že táto otázka bude vyriešená v dohode o vzniku podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Žalobcovi preto nie je známe, z akého dôvodu súd tvrdí, že nepreukázal existenciu ústnej dohody medzi ním a menovanou, a že ide o rozporné tvrdenia strán a svedkov. Vo výpovedí žalobcu ohľadne dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva nie sú žiadne rozporné tvrdenia, naopak vo svojej výpovedí uvádza, že najprv bola dohoda o výške spoluvlastníckych podielov pol na pol, ale v čase, keď plánovali svadbu, došlo medzi nimi k ústnej dohode, že výška podielov bude závisieť od toho, kto koľko z nich do domu a okolia domu investuje. Podiel žalobcu mal byť väčší, pretože on preukázateľne investoval viac. Žalobca poukázal na výpoveď svedkyne T. s tým, že táto potvrdila existenciu dohody o podielovom spoluvlastníctve a potvrdila aj iné skutočnosti, ako financovanie a konkrétne rekonštrukčné práce. Svedkyňa bola pritom zrejme najbližšou priateľkou E. D. a nemala tak dôvod uvádzať skutočnosti, ktoré by boli nepravdivé. Žalobca považuje za logické, že ak sa s E. D. dohodli na vzniku podielového spoluvlastníctva k domu, bolo by úplne prirodzené, že táto dohoda sa bude automaticky vzťahovať aj na pozemky. Žalobca za polovicu nehnuteľností zaplatil 550 000,- Sk tým, že výhradne z jeho peňažných prostriedkov bol vyplatený bývalý manžel E. D.. Následne postupne financoval rozsiahlu a nákladnú rekonštrukciu rodinného domu a investoval svoje peniaze do kompletného zariadenia domu. Tiež investoval svoje peniaze a svoju pracovnú silu do vybudovania základovej dosky pre záhradnú chatu a kôlňu v záhrade a vybudoval základy pre oplotenie zadnej časti záhrady. Vzhľadom na neurčitosť právnej úpravy pri vzniku podielového spoluvlastníctva možno ustáliť, že samotná ústna dohoda o vzniku podielového spoluvlastníctva bola dostatočne určitá na to, aby mohla založiť pomer o vzniku podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a E. D., každého v polovici. Žalobca tiež preukázal, že dom sa zrekonštruoval takmer výlučne za jeho finančné prostriedky a tvrdenia žalovaných, že rekonštrukcia bola robená aj za finančné prostriedky E. D., zostali iba v rovine ich tvrdení. Žalobca ďalej považoval

za nesprávny záver súdu o tom, že aj E. D. mala dostatok finančných prostriedkov, pričom poukázal na dôkazy v spise o vyporiadaní jej BSM s bývalým manželom pod spis. zn. , pričom už v roku 2000 žiadne peniaze nemala. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti o peňažné plnenie, žalobca v prvom rade uvádzal, že žalovaní a pani J. K. mali o zmluvách o pôžičkách a o uznaní dlhu vedomosť celé roky. K záverom o viazanosti splatnosti pôžičiek na predaj nehnuteľností, ktoré boli evidované na LV č. XXXX, ktorý podľa súdu k datovaniu zmlúv nebol k nehnuteľnostiam pridelený, žalobca uviedol, že LV č. XXXX existoval už dávno pred 08.04.2003 a viazali sa k nemu nehnuteľnosti nachádzajúce sa na ulici L. X, C., ktoré vlastnila E. D.. Takže na zmluvách o pôžičkách zo dňa 15.03.1997, 03.01.1999, 03.03.2003 a 05.03.2003 bola uvedená ich splatnosť, ktorá sa viazala na predaj nehnuteľností v tom čase zapísaných na LV č. XXXX a E. D. bola ich výlučnou vlastníčkou od roku 1994. Potvrdil to aj Okresný úrad Prievidza, katastrálny odbor, vo svojom podrobnom vyjadrení zo dňa 10.01.2023, čím vyvracia aj nesprávne vyhodnotenie súdu prvej inštancie. Toto vyjadrenie dostal žalobca až po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Práve z predaja týchto nehnuteľností E. D. manželom Q. mali byť splatené uvedené pôžičky. K predaju týchto nehnuteľností skutočne došlo, ale peniaze neprevzala E. D., ale žalovaný 1/, ktorý ich minul pre vlastné potreby. Akékoľvek antidatovanie uvedených zmlúv o pôžičke je týmto vylúčené, pretože všetky údaje na nich sú korektné, vrátane čísiel listov vlastníctva. Žalobca si pohľadávky v dedičskom konaní neprihlásil z dôvodu ubezpečovania a sľubom žalovaného 1/ a žalobu podal až po tom, čo bol v júni 2021 vyzvaný na vysťahovanie sa z nehnuteľností. Žalobca nebol účastníkom dedičského konania po E. D., nebolo mu doručené dedičské rozhodnutie a v marci 2017 ani nepoznal jeho obsah. Nie je preto namieste úvaha o začatí plynutia premlčacej doby od 11.01.2017, ale až od 11.06.2021, kedy sa skutočne dozvedel, že bol oklamaný. Súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil tým, že v danom prípade nebolo preukázané, že došlo k uzatvoreniu dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva, resp. že neboli splnené podmienky na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba i objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie jeho práva na súde. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za zákonný a spravodlivý a odmietajú tvrdenia žalobcu, že v rozsahu prác vykonaných žalobcom mohol tento nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam. Aj z predložených dôkazov je zrejmé, že išlo len o práce na rekonštrukcii interiéru už reálne existujúcej stavby, ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľností na meno E. I. D.. Žalobca nepreukázal, že by jeho prácami vznikla nová stavba, nadstavba alebo prístavba, ku ktorej by mohol vzniknúť aj nový vlastnícky vzťah. Tiež nepreukázal, že by medzi ním a pani E. D. bola počas jej života uzatvorená akákoľvek zmluva, na základe ktorej by sa stal podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Predmetnú nehnuteľnosť žalobca spolu s E. I. D. spoločne užívali skoro 20 rokov. Pokiaľ by existovala ústna dohoda o nadobudnutie vlastníctva spoluvlastníckeho podielu k predmetnej nehnuteľnosti, mohla E. I. D. na žalobcu kedykoľvek previesť príslušný spoluvlastnícky podiel v rozsahu, na akom boli dohodnutí, čo počas svojho života a spoločného takmer 20 – ročného užívania nehnuteľnosti neurobila. V konaní nebolo preukázané, že by realizované práce boli financované výlučne z peňazí žalobcu. Spôsobom, ktorý žalobca uvádza, nikdy nemohol získať vlastnícke právo spoluvlastníckeho podielu k predmetnému pozemku. Žalovaní 1/ a 2/ (v rámci druhého žalobného petitu) vzniesli námietku premlčania tohto nároku žalobcu, pretože tento preukázateľne vedel, kedy E. I. D. zomrela a vzhľadom na svoje vzdelanie a inteligenciu si musel byť vedomý toho, že po jej smrti prebehne dedičské konanie. Dokonca uviedol, že mal vedomosť o prebiehajúcom dedičskom konaní. Začiatok plynutia premlčacej doby žalobca nesprávne určil dňom doručenia výzvy na vypratanie nehnuteľnosti. Žalovaní poukázali aj na nesprávnu pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných 2/, pretože ak by aj došlo k údajnému bezdôvodnému obohateniu, bezdôvodne sa mohli obohatiť len dedičia po poručiteľke. Manželka žalovaného 1/ sa stala podielovou spoluvlastníčkou až na základe kúpnej zmluvy. O zmluvách o pôžičkách a o uznaní dlhu žalovaní nevedeli a dozvedeli sa o nich až v priebehu tohto konania. Žalovaní zároveň namietli pravosť týchto listín. Žalovaní odmietajú tvrdenie, že by im E. I. D. vzhľadom na ich dobré vzťahy, nepovedala o pôžičkách a o uznaní dlhu. Žalobca a ani E. D. nemohli mať v čase datovania zmlúv o pôžičkách vedomosť o existencii LV č. XXXX, a preto vzniká dôvodné podozrenie, že zmluvy boli vyhotovené až v neskoršom období, keďže vo všetkých je splatnosť pôžičiek viazaná na predaj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX. Pochybnosti o vyhotovení zmlúv o pôžičkách, ako aj o uznaní dlhu umocňujú aj rozpory v tvrdeniach žalobcu a jeho svedkov o spôsobe vzniku zmlúv. Vzhľadom na skutočnosť, že E. I. D. bola v čase údajného poskytnutia prvých dvoch pôžičiek vydatá, je zarážajúce, že neboli predmetom vyporiadania BSM. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, pretože v konaní sa vyskytol celý rad nezrovnalostí a nejasností, ktoré žalobca neodstránil a ani nevysvetlil. Súd

nemal inú možnosť ako žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaných uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich tvrdení prezentovaných v odvolaní. Zo strany žalobcu sa nejednalo len o rekonštrukciu interiéru a už vôbec nie je pravdou, že sa jednalo o investíciu žalobcu len vo výške 8 282,94 eur. Rodinný dom bol v roku 2003 neobývateľný. Vzhľadom k tomu, že nefungovala v celom dome elektrina, neboli funkčné vodovodné rozvody, nefungovalo kúrenie, zatekalo z poškodenej strechy, v dôsledku čoho dochádzalo k zatekaniu celého interiéru domu, plesniveniu nielen stien v celom dome, ale aj ak k plesniveniu podláh, na ktorých bolo v celom dome poškodené, resp. poodtŕhané a zvlnené linoleum. V predmetnom rodinnom dome bola v dôsledku zatekania vody zhnitá a silne poškodená kuchynská linka. A práve z týchto dôvodov bolo potrebné pristúpiť k rozsiahlej a zásadnej rekonštrukcii, pričom počas rekonštrukčných prác sa rodinný dom dostal do štádia holodomu, kde zostali len obvodové múry. Rekonštrukčné práce boli o to nákladnejšie, nakoľko všetko pôvodné bolo potrebné strhnúť, demontovať a vyviezť v kontajneroch na skládku. Žalobca okrem svojich tvrdení, že uvedený dom kompletne zrekonštruoval výlučne za jeho finančné prostriedky, tieto skutočnosti aj následne preukázal tým, že predložil sumy ktoré mal z predaja svojho majetku, predložil súdu kúpne zmluvy za predaj svojho pôvodného majetku, presne špecifikoval jednotlivé rekonštrukčné práce, ktoré sa realizovali, a taktiež predložil aj listinné dôkazy za nákup materiálu, faktúry, dodacie listy, montážne listy, ktoré boli vystavené výhradne na meno žalobcu a takisto hradené výlučne z finančných prostriedkov žalobcu. Súdu preukázané investície žalobcu do rozsiahlej rekonštrukcie rodinného domu predstavujú 44 437,- eur plus práce, ktoré žalobca vykonával svojpomocne, presahujú čiastku ďalších 20 000,- eur. Úvodná investícia žalobcu 550 000,- Sk (18 256,60 eur) za 1 nehnuteľností spolu s investíciou do rozsiahlej rekonštrukcie 64 437,- eur predstavujú celkovú čiastku 82 693,60 eur. Táto celková investícia v tom čase vysoko prekročila hodnotu celej nehnuteľnosti, ktorá bola súdnym znalcom E. Q. vyčíslená na 1 100 000,- Sk (36 513,30 eur). V zmysle uvedeného a na základe výpovedí svedkov, listinných dôkazov a fotodokumentácie sa nejednalo o drobné rekonštrukčné práce na interiéri domu, ale o žalobcom financované a realizované rozsiahle a finančne nákladné rekonštrukčné práce exteriéru domu, interiéru domu a priľahlých pozemkov, ktoré zásadným spôsobom zmenili jednak vzhľad týchto nehnuteľností a samozrejme aj ich hodnotu. Žalobca znovu uviedol argumenty, prečo E. I. D. v roku 2000 už nemala žiadne peniaze. Z výpovedí žalobcu a rovnako aj z výpovedí svedkov je preukázané, že nie je pravdou, že žalovaní a aj J. K. (dcéra E. D.) sa o zmluvách o pôžičke a o uznaní dlhu dozvedeli až v priebehu súdneho konania. Obaja žalovaní a aj J. K. o zmluvách o pôžičkách vedeli a boli o nich informovaní od samotného začiatku a celé roky. Už prvá spísaná pôžička zo dňa 15.03.1997 predstavovala čiastku 250 000,- Sk a tieto peniaze slúžili na vyplatenie dlhu J. K. na dom, v ktorom v súčasnosti býva. V roku 1995 kúpila E. D. pre svoju dcéru J. K. rodinný dom na ul. E. F. XX M. C., pričom uvedená nehnuteľnosť stála 1 250 000,- Sk, pričom E. D. nedisponovala takouto čiastkou a peniaze vo výške 250 000,- Sk si musela požičať. V roku 1997 bolo vzhľadom na naliehanie a tlak veriteľa potrebné požičanú čiastku vo výške 250 000,- Sk urgentne vrátiť a rodina D. a K. to nemali z čoho vrátiť, a preto si v roku 1997 požičali peniaze znova od žalobcu, aby požičanými peniazmi mohli splatiť pôvodne požičaných 250 000,- Sk. Do zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a E. D. sa práve z tohto dôvodu uviedol text na „kúpu domu“, pretože v skutočnosti peniaze aj boli použité na kúpu domu J. K., ktorá je dcérou zosnulej E. D.. Do dnešného dňa tieto peniaze žalobcovi nikto nevrátil. J. K. tak vedela o spísaní už tejto prvej pôžičky v roku 1997, nakoľko sa táto pôžička týkala jej samotnej a jej dlhu na rodinnom dome. Takisto vedela o spísaní druhej pôžičky zo dňa 03.01.1999 medzi žalobcom a E. D., pretože požičané peniaze vo výške 100 000,- Sk slúžili ako vklad pri založení vkladnej knižky pre dcéru J. K., vnučku E. D.. Žalovaní poukázali na dôkaz, z ktorého vyplýva, že až dňa 08.04.2003 bol LV č. XXXX pridelený nehnuteľnostiam vtedy vo vlastníctve E. D., preto žalobca ani E. D. v čase uzavretia zmlúv o pôžičke datovaných dňom 15.03.1997, 03.01.1999, 03.03.2003 a 05.03.2003 nemohli mať vedomosť o existencii LV č. XXXX a teda vzniká dôvodné podozrenie, že vyššie uvedené zmluvy boli v skutočnosti vyhotovené až v neskoršom období, keďže vo všetkých vyššie uvedených zmluvách je dohodnutá splatnosť pôžičiek, ktorá sa viazala na predaj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, pričom ani súd prvej inštancie nevylúčil, že uzatvorenie zmlúv o pôžičkách nastalo až v roku 2007, kedy bola uzatvorená kúpna zmluva medzi E. D. a manželmi Q. (kde bolo nesprávne uvedené číslo LV XXXX). Táto argumentácia žalovaných bola jednoznačne vyvrátená listom z Okresného úradu Prievidza, katastrálny odbor. Akékoľvek antidatovanie uvedených zmlúv o pôžičke je týmto vylúčené.

5. Žalovaní v písomnej duplike k replike žalobcu uviedli, že zotrvávajú na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Žalobca nepreukázal uzatvorenie dohody s E. D., na základe ktorej by sa stal podielovým spoluvlastníkom. Zo strany žalobcu neboli splnené podmienky ani na to, aby nadobudol vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu iným zákonným spôsobom. List Okresného úradu Prievidza, katastrálny odbor, zo dňa 08.12.2022 preukazuje skôr tvrdenia žalovaných. Listina, ktorú žalobca predložil až po 16.01.2023, t. j. po vyhlásení rozsudku, nebola súdu známa a nie je možné považovať ju za dôkaz, ktorý bol predložený zákonným spôsobom a odvolací súd by na ňu nemal prihliadať, v súvislosti s čím žalovaní poukázali na zásadu koncentrácie konania.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti ( a ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti napadnutého zamietajúceho výroku I., v ktorej bola zamietnutá žaloba o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, podľa ako vecne správny potvrdiť, a vo zvyšnej časti napadnutého zamietajúceho výroku I. a vo výroku II. o náhrade trov konania podľa zrušiť a podľa v tejto časti vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že na základe spoločnej činnosti žalobcu a výlučnej vlastníčky nehnuteľností E. D. nemohlo vzniknúť podielové spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu, pretože nešlo o vytvorenie novej veci, ale o jej rekonštrukciu, kde už stavba reálne existovala a bola zapísaná v katastri nehnuteľností na meno E. D., pričom z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by rekonštrukcia predmetného rodinného domu bola tak rozsiahla, že by ňou vznikla nová vec. Podielové spoluvlastníctvo žalobcu nemohlo vzniknúť ani k pozemkom, pretože tieto sa nijako nerekonštruovali. Žalobca takisto nepreukázal uzatvorenie dohody, na základe ktorej sa mal stať podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Pokiaľ ide o časť žaloby na plnenie, tak žalovaní 2/ sa nemohli na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, pretože nenadobudli nehnuteľnosti (podiel) po E. D. priamo, ale až následne od dedičky E. K., voči ktorej si mohol a mal žalobca v konaní prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť, čo však neurobil. Žalobcov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je tiež premlčaný z dôvodu uplynutia dvojročnej subjektívnej i trojročnej objektívnej premlčacej doby.

8. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná na tvrdenia o nesprávnych skutkových zisteniach a o nesprávnych právnych záveroch spočívajúcich v tom, že uzatvorenie dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a E. D. nebolo preukázané, tvrdenia o korektnosti údajov v zmluvách o pôžičke a v uznaní dlhu, a že zmluvy o pôžičkách a uznanie dlhu neboli antidatované a napokon na tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení premlčania nároku žalobcu z dôvodu, že premlčacia doba nezačala plynúť tak, ako to ustálil súd prvej inštancie.

9. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa a , t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pokiaľ ide o časť zamietajúceho výroku I., v ktorej bola zamietnutá žaloba o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, tak v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok potvrdiť, a to z nasledovných dôvodov:

13. V časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, je žaloba žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je, t. j. žalobou podľa . V prípade tejto určovacej žaloby bolo potrebné skúmať, či má žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že na takomto určení je naliehavý právny záujem, pretože žalovaní popierali jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, právo medzi stranami k predmetným nehnuteľnostiam bolo sporné, pričom stav neistoty právneho postavenia žalobcu nebolo možné odstrániť inak, len predmetným určovacím výrokom. V tejto časti sa odvolací súd zo závermi súdu prvej inštancie stotožnil.

14. Pokiaľ však súd prvej inštancie žalobu v časti určenia posudzoval aj podľa , keďže žalobca na jednej strane žiadal určiť, že nadobudol spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe rozsiahlej rekonštrukcie nehnuteľnosti a takisto tvrdil, že medzi ním a E. D. bola tiež uzavretá ústna dohoda, na základe ktorej sa stal podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, nemožno sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi išlo o určenie právnej skutočnosti. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva, t. j. určenia či tu právo je alebo nie je, pričom tituly, z ktorých odvodzoval svoje vlastnícke právo, nič nemenia na ním uplatnenom určovacom žalobnom návrhu z hľadiska jeho procesného posúdenia podľa . Pokiaľ sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva na základe akéhokoľvek titulu, ide vždy o žalobu podľa bez ohľadu na titul, z ktorého svoje vlastníctvo odvodzuje. Súd je povinný preskúmať, či žalobcovi vlastnícke právo z hľadiska ním tvrdeného titulu svedčí, avšak nemožno takú žalobu považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti, pretože žalobca sa nedomáha určenia platnosti dohody, resp. určenia existencie inej skutočnosti, od ktorej svoje vlastnícke právo odvodzuje. Uvedené posúdenie však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia v časti o určenie vlastníckeho práva, keďže súd prvej inštancie ju posúdil aj správne podľa a následne sa ňou vecne zaoberal.

15. Súd prvej inštancie následne dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj k správnym právnym záverom, že žalobca sa nestal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností ani na základe toho, že rodinný dom E. D. bol rekonštruovaný, ani na základe dohody s E. D., ktorej existencia preukázaná skutočne nebola.

16. Bez ohľadu na to, kto z dvojice žalobca - E. I. D. koľko vlastných finančných prostriedkov alebo vlastnej práce do rekonštrukcie domu vložil, boli všetky predmetné nehnuteľnosti pred začatím rekonštrukcie vo výlučnom vlastníctve E. D. a samotnou, žalobcom tvrdenou rekonštrukciou sa tento stav bez ďalšieho zmeniť nemohol, pretože stavba reálne existovala a bola zapísaná v katastri nehnuteľností už pred rekonštrukciou a hoc mohla byť rekonštrukcia rozsiahla, nedošlou ňou k vzniku novej veci a nebola ňou vykonaná ani prístavba, ani nadstavba. Napokon aj sám žalobca v odvolacom konaní uviedol, že z domu po odstránení konkrétnych častí a pred ich nahradením, resp. pred ich výmenou, zostal „holodom“. Rekonštrukciu domu v žalobcom tvrdenom rozsahu, bez ohľadu na to, že tento rozsah ani nepreukázal, nemožno považovať za takú, ktorá by znamenala automaticky vznik novej veci, ktorá by mala patriť do jeho a E. D. spoluvlastníctva. Podľa názoru odvolacieho súdu ani výmena strešnej krytiny, zateplenie domu a výmena okien nepredstavuje taký zásah do domu, ktorým by vznikla nová vec, alebo ktorým by bolo vôbec zasiahnuté do nosných častí domu spôsobom, že je vôbec namieste uvažovať o vzniku novej veci. Takýto zásah nepredstavuje ani úprava interiéru a už vôbec nie výmena zariadení a zariadenia domu, ako napr. kotla, kuchynskej linky a podobne.

17. Pozemok pod domom a pozemky prináležiace k rodinnému domu sú samostatne existujúcimi nehnuteľnými vecami, nie sú súčasťou stavby, ani stavba nie je súčasťou pozemku, a preto by k týmto

nemohlo vzniknúť nielenže podielové spoluvlastníctvo žalobcu v dôsledku akejkoľvek rekonštrukcie domu, ale ani vlastníctvo v prípade, že by žalobca sám na pozemkoch vybudoval vlastnú stavbu.

18. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávnosť skutkových zistení ohľadne dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva a tvrdil, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané uzatvorenie dohody medzi ním a E. D., na základe ktorej sa stal podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Táto odvolacia námietka je zjavne nedôvodná a aj v závere o tom, že žalobca nepreukázal, že by medzi ním a E. D. bola uzavretá nejaká ústna dohoda, na základe ktorej by sa žalobca stal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností z dôvodu jeho podieľania sa na rekonštrukcii rodinného domu vo vlastníctve E. D., je napadnuté rozhodnutie vecne správne.

19. Už z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že k uzavretiu žiadnej dohody medzi žalobcom a E. D., na základe ktorej by sa žalobca stal podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, nedošlo.

20. Žalobca v podanom odvolaní s odkazom na vlastnú žalobu tvrdil, že pôvodná dohoda medzi žalobcom a nebohou E. D. bola taká, že žalobca poskytne finančné prostriedky na rekonštrukciu predmetného rodinného domu, budú tam spolu žiť a pani D. na neho neskôr prepíše polovicu domu. Tiež tvrdil, že dohoda o podielovom spoluvlastníctve mala byť právne usporiadaná až po skončení rozsiahlych rekonštrukčných prác. Odvolávajúc sa na svoje vlastné vyjadrenie uvádzal, že najprv bola dohoda o výške spoluvlastníckych podielov pol na pol, ale v čase, keď plánovali svadbu, došlo medzi nimi k ústnej dohode, že výška podielov bude závisieť od toho, kto koľko z nich do domu a okolia domu investuje s tým, že podiel žalobcu mal byť väčší, pretože on preukázateľne investoval viac.

21. Už zo samotných tvrdení žalobcu je zrejmé, že žiadna dohoda medzi ním a E. D., na základe ktorej by sa stal podielovým spoluvlastníkom v dôsledku podieľania sa na rekonštrukcii jej domu, uzatvorená nebola. Z jeho vlastných tvrdení vyplýva, že ak vôbec nejaká dohoda medzi ním a E. D. bola, tak nanajvýš taká, že táto mu po rekonštrukcii domu prevedie spoluvlastnícky podiel k domu, nie však taká, že by samotnou rekonštrukciou medzi nimi podielové spoluvlastníctvo vzniklo. E. D. však spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam za svojho života na žalobcu nepreviedla.

22. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dohodu o podielovom spoluvlastníctve potvrdili svedkovia R. B., R. B., J. S., E. S., Q. T. a najmä I. T., tak uvedené nie je pravdou. Jedine I. T. sa k dohode vyjadrila, avšak tiež iba v tom zmysle, že E. D. jej povedala, že so žalobcom sa vysporiada tak, že časť domu prepíše na neho. Aj z jej výpovede teda vyplýva, že k vzniku podielového spoluvlastníctva mohlo dôjsť jedine v budúcnosti, a to prevodom spoluvlastníckeho podielu z menovanej na žalobcu. E. D. však za života takýto prevod neurobila, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti by musela byť pod sankciou neplatnosti písomná. Z výpovede uvedenej svedkyne však nevyplýva, že dohoda, na základe ktorej by už žalobca bol podielovým spoluvlastníkom, bola uzavretá. Z výpovedí ostatných žalobcom uvádzaných svedkov žiadne uzatvorenie takejto dohody nevyplýva. Svedkovia sa vyjadrovali k rekonštrukcii domu, k vzťahu žalobcu a E. D., nie však k tomu, že by medzi nimi existovala dohoda, ktorá už podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam medzi nimi založila.

23. Pokiaľ žalobca namietal, že pri posudzovaní obsahu tejto dohody je potrebné zobrať do úvahy aj ostatné skutkové okolnosti na strane žalobcu, ktoré dohode predchádzali, a to požičanie peňazí E. D. na vyplatenie jej bývalého manžela z titulu vyporiadania ich BSM, resp. iné pôžičky, tak už len samotné skutkové tvrdenia žalobcu o pôžičkách a o viazanosti ich splatnosti na predaj iných nehnuteľnosti E. D. a o uznaní dlhu menovanou sú takého charakteru, že vylučujú, aby sa žalobca stal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností. Ak žalobca požičal E. D. na vyplatenie jej bývalého manžela z titulu vyporiadania ich BSM peniaze, ktoré aj mohli predstavovať polovicu hodnoty domu, prijatím pôžičky sa E. D. stala ich vlastníkom so záväzkom vrátiť ich žalobcovi. Ak E. D. uznala svoj dlh voči žalobcovi aj pokiaľ ide o jeho investície do jej nehnuteľnosti, nemohol žalobca zároveň nadobudnúť nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva titulom týchto investícii a zároveň byť veriteľom pohľadávky z titulu investícií. V týchto okolnostiach si žalobcove skutkové tvrdenia skutočne odporujú. Odvolací súd však upriamuje pozornosť na to, že ide o skutkové tvrdenia žalobcu a otázka pôžičiek a investícií zostala sporná, pričom súd prvej inštancie sa s nárokom na plnenie riadne nevysporiadal, k čomu sa odvolací súd vyjadruje nižšie. Pokiaľ ide o to, či E. D. mala alebo nemala, prípadne v akej výške mala a použila aj vlastné prostriedky na rekonštrukciu domu, je z hľadiska vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré sa žalobca

nestal podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, irelevantné, rovnako ako aj okolnosti jej spolužitia so žalobcom.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, ako vecne správny potvrdil.

25. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti o peňažné plnenie, v tejto časti dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Žalobca namietal spochybňovanie zmlúv o pôžičkách, ktoré mali byť uzavreté medzi žalobcom a E. D., zo strany súdu prvej inštancie, pričom poukázal na nesprávne skutkové zistenia ohľadne existencie listu vlastníctva, na ktorom mali byť zapísané nehnuteľnosti vo vlastníctve E. D., na predaj ktorých mala byť viazaná splatnosť pôžičiek. Uvádzal, že všetky údaje v zmluvách o pôžičkách sú korektné a vylúčil, že by boli antidatované, ako to naznačil súd prvej inštancie.

26. Súd prvej inštancie uviedol, že zo správy Okresného úradu Prievidza, katastrálny odbor, zo dňa 08.12.2022 vyplýva, že až dňa 08.04.2003 bol LV č. XXXX pridelený nehnuteľnostiam, vtedy vo vlastníctve E. D., preto žalobca ani E. D. v čase uzavretia zmlúv o pôžičke, datovaných dňom 15.03.1997, 03.01.1999, 03.03.2003 a 05.03.2003, nemohli mať vedomosť o LV č. XXXX, a teda vzniká tu dôvodné podozrenie, že vyššie uvedené zmluvy boli v skutočnosti vyhotovené v neskoršom období, keďže vo všetkých vyššie uvedených zmluvách v článku IV bola dohodnutá splatnosť pôžičiek, ktorá sa viazala na predaj nehnuteľností zapísaných práve na LV č. XXXX v k.ú. C..

27. Uvedené skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú skutočne nesprávne a následne na ich základe súdom prijaté právne závery nepreskúmateľné. Zo správy Okresného úradu Prievidza, katastrálny odbor, zo dňa 08.12.2022 nevyplýva, že až dňa 08.04.2003 bol LV č. XXXX pridelený nehnuteľnostiam vo vlastníctve E. D.. V uvedený deň (08.04.2003) boli na tento list vlastníctva zaevidované iba nehnuteľnosti v správe uvedené, ktoré sú totožné s tými, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je ich podielovým spoluvlastníkom. V správe sa však uvádza, že v nej uvedené nehnuteľnosti boli zapísané v jej prospech „na už na jej meno evidovaný list vlastníctva číslo XXXX“, čo znamená, že dňa 08.04.2003 tento list vlastníctva založený nebol, existoval už predtým a vo vlastníctve menovanej už na ňom zrejme boli nejaké nehnuteľnosti evidované, avšak zo správy nevyplýva aké a kedy bol tento list vlastníctva založený. Súd prvej inštancie tak na základe tohto dôkazu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď z neho vyvodzoval skutočnosti, ktoré z neho nevyplývajú.

28. Aj v dôsledku uvedených nesprávnych zistení, ktoré žalobca v odvolaní namietal, súd vyvodil podozrenie, že zmluvy o pôžičkách boli uzatvorené neskôr, než v dňoch, ktorými sú datované. Uvedené závery súdu, vychádzajúce z nesprávnych skutkových zistení, sú tak minimálne predčasné, nehovoriac o tom, že sú nepreskúmateľné, pretože súd síce spochybnil uvedené zmluvy, avšak jednoznačný právny záver neuviedol, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný.

29. Žalobca ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery súdu prvej inštancie o premlčaní jeho nároku na zaplatenie sumy 87 813,49 eur. Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku v tejto časti a na základe týchto odvolacích námietok žalobcu zistil, že uvedené závery sú taktiež nepreskúmateľné, pretože súd len bez ďalšieho posúdil nárok žalobcu za nárok na vrátenie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie však nikde nevysvetlil, prečo považoval nárok žalobcu za nárok z bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ súd neuviedol jasné a zrozumiteľné právne posúdenie, prečo nárok žalobcu je nárokom z bezdôvodného obohatenia, je aj posúdenie o premlčaní nároku z bezdôvodného obohatenia nepreskúmateľné a predčasné. Rovnako tak je predčasný záver aj o tom, že žalovaní 2/ nie sú vecne pasívne legitimovaní, pretože na ich strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže súd nevysvetlil, prečo by mal byť uplatnený nárok na peňažné plnenie posudzovaný ako bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobca uviedol určité skutkové tvrdenia a na ich základe svoj nárok určitým spôsobom právne posúdil, tak jeho právne posúdenie nie je pre súd záväzné. Pre súd sú záväzné skutkové tvrdenia strany sporu a nie ňou dané právne posúdenie veci. Súd nemôže nekriticky prijať právne posúdenie veci stranou sporu bez toho, aby toto právne posúdenie riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie v tejto veci právne posúdenie peňažného nároku žalobcu bez bližšieho vysvetlenia prijal, čím následne aj žalobcom namietané posúdenie premlčania jeho nároku zaťažil vadou nepreskúmateľnosti. Žalobca pritom uvádzal skutkové tvrdenia o pôžičkách, investovaní do cudzej nehnuteľnosti na základe dohody s jej vlastníkom a o uznaní dlhu, a preto do úvahy

prichádza aj iné právne posúdenie uplatneného peňažného nároku, než je nárok na vrátenie plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že žalobca uvádzal aj skutkové tvrdenia týkajúce sa uznania dlhu a s týmito sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal a k uznaniu dlhu nezaujal žiadne právne závery. Uznanie dlhu je pritom samostatným zabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo, vyvrátiť obsah domnienky.

30. Vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne obsahu zmlúv o pôžičkách, na ne nadväzujúce nepreskúmateľné právne posúdenie, ako aj vzhľadom na nepreskúmateľné právne posúdenie nároku na plnenie a v dôsledku toho predčasné závery o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a o premlčaní uplatneného nároku, ktoré nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba na plnenie (zaplatenie 87 813,49 eur), ale aj vo výroku II. o náhrade trov konania, ktorý je závislým výrokom, podľa zrušil a podľa vrátil vec v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. V ďalšom konaní súd prvej inštancie znovu nariadi na prejednanie veci pojednávanie a opätovne skutkovo i právne posúdi uplatnený nárok žalobcu na peňažné plnenie vo vyššie naznačenom smere, prípadne aj doplní dokazovanie na základe návrhov strán sporu, a všetky vykonané dôkazy vyhodnotí jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach v súlade s ustanovením a dôsledne sa vysporiada s argumentáciou oboch strán v konaní, a to aj s hmotnoprávnymi námietkami uplatnenými v odvolacom konaní a následne vo veci opätovne rozhodne rozsudkom, ktorý bude spĺňať náležitosti podľa v zmysle vyššie uvedeného. Súd prvej inštancie predovšetkým zistí a v novom rozsudku uvedie skutkové zistenia týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu na plnenie, vyhodnotí ich s uvedením a zdôvodnením konkrétnych právnych záverov. Pre komplexné a správne právne posúdenie je nevyhnutné vyhodnotiť okrem iných a predovšetkým platnosť uznania dlhu, pretože v prípade platného uznania dlhu je to pasívne vecne legitimovaný žalovaný, na ktorom je dôkazné bremeno, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Nestačí iba samotné spochybňovanie dlhu. Súd v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí opätovne posúdi aj námietku premlčania vznesenú žalovanými a tiež rozsah prechodu dlhov a pasívnu legitimáciu žalovaných z hľadiska tej právnej skutočnosti, že E. D., ktorej mal žalobca plnenia poskytnúť, zomrela.

32. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k označeniu žalovaných v napadnutom rozsudku, ktoré nepovažuje za správne. Odvolací súd toto označenie prevzal do svojho rozhodnutia len z praktických dôvodov vzhľadom k tomu, že odvolací súd napadnutý rozsudok v časti potvrdil, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie tvoria jednotu a uvedené označenie nie je takou vadou, ktorá by mala akýkoľvek vplyv na právne závery odvolacieho súdu uvedené vyššie. Pokiaľ je však žalovaný 1/ osobou totožnou s jednou z osôb, ktoré sú uvádzané ako žalovaní 2/, nie je potrebné uvádzať osobu žalovaného 1/ opätovne aj ako jedného zo žalovaných 2/ len z dôvodu, že vo vzťahu k nemu je uplatnený nárok odôvodňovaný dvomi rozdielnymi skutkovými tvrdeniami, resp. z dvoch rozdielnych právnych dôvodov. Aj v takej situácii je postačujúce uvádzať žalovaného 1/ iba jedenkrát ako žalovaného 1/ a pod označením žalovaného 2/ uvádzať už len jeho manželku. S prípadnými rozdielnymi alebo viacerými skutkovými zdôvodneniami uplatneného nároku a s odlišným právnym posúdením uplatneného nároku zvlášť ku každému žalovanému je potrebné sa vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. 33. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania ( ).

34. Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný ( ).

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).