Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_4Cob-48-2020.pdf
PDF · 96.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/48/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: Winners Group, a. s., so sídlom Mlynské nivy 73, 821 05 Bratislava, IČO: 44 092 890, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou IILC, s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 73, 821 05 Bratislava, IČO: 47 257 229,proti žalovanej: B.. B. V., C.. XX.XX.XXXX, S. W. XXXXX/X, XXX XX M., o zaplatenie 140,77 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 24Cb/194/2019-74 z 26. februára 2020 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaná uzatvorili 9. marca 2013 zmluvu o spolupráci (ďalej len „zmluva o spolupráci“), predmetom ktorej bol okrem iného záväzok žalovanej vyvíjať pre žalobcu činnosť smerujúcu k tomu, aby klient mal príležitosť uzatvoriť produktovú zmluvu so zmluvným partnerom, poskytovať klientom odborné poradenstvo a služby súvisiace s uzatvorením produktovej zmluvy a aktívne sa podieľať na rozširovaní obchodnej siete žalobcu. Podľa článku V. ods. 2. zmluvy o spolupráci sa sporové strany dohodli, že nárok žalovanej na odmenu vzniká okamihom, keď žalobca obdrží v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a zmluvným partnerom takúto odmenu od zmluvného partnera, viažucu sa na činnosť žalovanej, za ktorú jej má vzniknúť nárok na odmenu podľa tejto zmluvy. Podľa článku V. ods. 3. zmluvy o spolupráci zmluvné strany sa ďalej dohodli, že v prípade, ak klient žalobcu, ktorého vyhľadala žalovaná a ktorý na základe následnej činnosti žalobcu uzatvoril produkčnú zmluvu so zmluvným partnerom, zrušil produkčnú zmluvu, ktorú uzatvoril so zmluvným partnerom alebo si klient neplní svoje záväzky vyplývajúce z produkčnej zmluvy alebo klient zmenil produkčnú zmluvu a na základe takejto zmeny bolo určené nižšie plnenie klienta voči zmluvnému partnerovi, žalovanej zaniká nárok na odmenu. Ak však už bola odmena žalovanej zaplatená, žalobca je oprávnený započítať si jednostranne takúto odmenu proti pohľadávke žalovanej na odmenu voči žalobcovi a v prípade, ak jednostranný zápočet nie je možné uskutočniť, žalovaná je povinná vrátiť vyplatenú odmenu žalobcovi do 14 dní odo dňa zaslania výzvy na vrátenie odmeny zo strany žalobcu. Podľa článku V. ods. 4. zmluvy o spolupráci žalovaná je povinná vrátiť odmenu žalobcovi aj v prípade, ak na základe príslušnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a zmluvným partnerom bol žalobca povinný vrátiť zmluvnému partnerovi svoju odmenu podľa takejto zmluvy uzatvorenej so zmluvným partnerom, viažucu sa k činnosti žalovanej, za ktorú by žalovanej mal vzniknúť alebo vznikol nárok na odmenu podľa tejto zmluvy. Žalovaná bola v období od 7. júna 2013 do 4. apríla 2014 zapísaná ako podriadený finančný agent pre žalobcu, pričom podľa výpisu z interného systému žalobcu je celkový dlh žalovanej voči nemu vo výške 140,77 eur. Žalobca po započítaní hodnoty rezervného fondu žalovanej vyzval žalovanú listom z 31. júla 2017 na vrátenie vyplatených provízii
vo výške 142,07 eur. Žalovaná na výzvu nereagovala, avšak v priebehu konania vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu uplatneného žalobou.
3. Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaná sa zmluvou o spolupráci zaviazala vykonávať pre žalobcu, resp. jeho zmluvných partnerov dlhodobú činnosť spočívajúcu v získavaní nových klientov a uzatváraní zmlúv s nimi. Žalovaná vykonávala túto činnosť ako finančný agent, ktorý sa považuje za podnikateľa a mala byť za ňu odmeňovaná vstupnými a následnými odmenami, teda províziami v zmysle § 652 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“).
4. S poukazom na tvrdenie žalobcu, že nárok na vyplatené provízie žalovanej zanikol z dôvodu predčasného ukončenia produktovej zmluvy alebo riadneho neplnenia si svojich záväzkov vyplývajúcich jej z produktovej zmluvy, prípadne z dôvodu zmeny, dôsledkom ktorej bolo určenie nižšieho plnenia klienta voči zmluvnému partnerovi žalobcu, súd prvej inštancie považoval takúto dohodu, ktorou sa zrušuje nárok na províziu z úplne iných dôvodov než neuskutočnenie obchodu medzi žalobcom a príslušným poistníkom a bez akejkoľvek vecnej súvislosti s týmito obchodmi za dohodu v neprospech obchodného zástupcu žalobcu. Zároveň mal za to, že takáto dohoda je podľa správneho výkladu § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka neprípustná a podľa § 39 v spojení s § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) neplatná, v dôsledku čoho žalobca nemôže z tohto právneho úkonu vyvodzovať žiadne práva bez ohľadu na to, či je provízia označená ako „odmena“, „štartovací balík“ alebo „garantovaný príjem“, vždy ide o províziu obchodného zástupcu. Keďže nárok uplatňovaný žalobcom je s ohľadom na okolnosti v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a súčasne z obsahu žaloby nemožno zistiť, z akých dôvodov si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie provízie, resp. ktoré konkrétne ustanovenia zmluvy žalovaný porušil a akým spôsobom (opis rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na predložené listinné dôkazy), súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovanou súd dospel k záveru, že ustanovenia o premlčaní na nárok žalobcu nemožno uplatniť, pretože premlčacia doba v obchodnoprávnych vzťahoch je 4 roky, žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu 16. apríla 2019 a uplatňovaný nárok je za obdobie od 16. novembra 2018 do 30. novembra 2018.
5. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 261 ods. 1, § 265, § 397, § 652 ods. 1, § 654 ods. 1, § 659 ods. 1, § 659a, § 662 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 5, § 9 ods. 1, § 14 ods. 7 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 39, § 41 Občianskeho zákonníka.
6. O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná si nárok na náhradu trov konania neuplatnila, ani jej z obsahu spisu žiadne trovy nevyplývali, nárok na náhradu trov konania jej nepriznal.
7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vzhliadol v posúdení zmluvného vzťahu medzi ním a žalovanou podľa ustanovení § 652 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o obchodnom zastúpení. V súvislosti so zmluvou o spolupráci uzatvorenou medzi ním a žalovanou tvrdil, že nakoľko Obchodný zákonník neupravuje (neponúka) zmluvný typ, ktorý by odzrkadľoval všetky náležitosti, o ktoré mali zmluvné strany záujem, došlo aplikáciou princípu zmluvnej voľnosti k vyhotoveniu a uzatvoreniu zmluvy o spolupráci, pričom odmietol, aby bolo takého jeho konanie posudzované ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Domnieval sa, že zmluva o spolupráci mala dostatočne vyšpecifikované vzájomné práva a povinnosti, avšak súd prvej inštancie napriek tomu, že nie je zmluvnou stranou tejto zmluvy, ich vylúčil a nahradil ich zmluvou o obchodnom zastúpení, čím narušil princíp rovnosti strán, princíp kontradiktórnosti konania, ako aj princíp zmluvnej voľnosti. Žalobca zároveň videl v takomto postupe súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodol „vziať do vlastných rúk“ obhajobu žalovanej, namietané porušenie práva na spravodlivý proces. Čo sa týka nesprávnych skutkových zistení namietal, že v prípadoch položkovito uvedených v priloženom výpise
provízii neboli splnené dohodnuté podmienky, v dôsledku čoho nárok na províziu biznis partnerovi v dohodnutej výške nikdy nevznikol, prípadne vznikol len v čiastočnej výške zodpovedajúcej počtu technických mesiacov pretrvania konkrétnych produktových zmlúv, teda žalovanej vznikla povinnosť žalobcovi vrátiť zálohovo vyplatenú províziu, prípadne jej časť. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi 140,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 140,77 eur od 15. augusta 2017 do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a trovy konania žalobcu v rozsahu 100 %.
8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadrila.
9. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom v zmysle ustanovení § 378 a nasl. CSP v rozsahu odvolacích dôvodov, bez nariadenia pojednávania, s tým, že na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
10. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
11. Žalobca v odvolaní v prvom rade namietal, že súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah medzi ním a žalovanou podľa ustanovení § 652 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o obchodnom zastúpení. Túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.
12. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením zmluvy o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným ako zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka, a to z dôvodu, že každý právny úkon je nevyhnutné posudzovať podľa jeho obsahu a uvedená zmluva napĺňa pojmové znaky zmluvy o obchodnom zastúpení, podstata ktorej spočíva v tom, že obchodný zástupca sa zaväzuje pre zastúpeného vykonávať činnosť smerujúcu k uzavretiu obchodov.
13. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka ukladá povinnosť posúdiť zmluvy ako zmluvné typy upravené v hlave II Obchodného zákonníka, ak obsah práv a povinnosti dohodnutý zmluvnými stranami zahŕňa podstatné znaky niektorého zo zmluvných typov. Pojmové znaky zmluvného typu sú označené ako podstatné časti zmluvy a predstavujú základne kvalifikačné kritérium pre posúdenie, či konkrétnu zmluvu možno považovať za zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom. Na základe uvedeného je možné medzi zmluvnými stranami uzatvoriť zmluvu, ktorá je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku alebo môže byť uzatvorená podľa iného právneho predpisu, prípadne sa môže jednať o nepomenovanú zmluvu. To znamená, že dohoda o podstatných častiach zmluvy nie je nevyhnutná na platnosť zmluvy, vyžaduje sa však ako kvalifikačné kritérium zmluvného typu. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že obsah zmluvy medzi stranami sporu spĺňa klasifikačné kritérium pre posúdenie zmluvy ako zmluvného typu upraveného Obchodným zákonníkom a to zmluvy o obchodnom zastúpení, preto je nevyhnutné aj práva a povinností vyplývajúce z tohto úkonu posudzovať podľa uvedeného zmluvného typu a nie je možné sa odchýliť od kogentných ustanovení tohto zmluvného typu.
14. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že v prípadoch položkovito uvedených v priloženom výpise provízii neboli splnené dohodnuté podmienky, v dôsledku čoho nárok na províziu biznis partnerovi v dohodnutej výške nikdy nevznikol, prípadne vznikol len v čiastočnej výške zodpovedajúcej počtu technických mesiacov pretrvania konkrétnych produktových zmlúv, teda žalovanej vznikla povinnosť žalobcovi vrátiť zálohovo vyplatenú províziu, prípadne jej časť. Túto jeho odvolaciu námietku považuje odvolací súd za dôvodnú.
15. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal od žalovanej vrátenia neprináležiacej časti odmeny, ktorú jej predtým vyplatil, pričom poukazoval na ustanovenia zmluvy o spolupráci upravujúce podmienky pre vrátenie odmeny a na priložený výpis provízii. Z tohto výpisu vyplýva, že celkový dlh žalovanej po započítaní jej rezervného fondu predstavuje 140,77 eur.
16. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že dohodu, ktorou sa zrušuje nárok na províziu z úplne iných dôvodov než neuskutočnenie obchodu medzi žalobcom a príslušným poistníkom a bez akejkoľvek vecnej súvislosti s týmito obchodmi považuje za dohodu v neprospech obchodného zástupcu žalobcu. Zároveň mal za to, že takáto dohoda je podľa správneho výkladu § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka neprípustná a podľa § 39 v spojení s § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) neplatná, v dôsledku čoho žalobca nemôže z tohto právneho úkonu vyvodzovať žiadne práva bez ohľadu na to, či je provízia označená ako „odmena“, „štartovací balík“ alebo „garantovaný príjem“, vždy ide o províziu obchodného zástupcu. Keďže nárok uplatňovaný žalobcom je s ohľadom na okolnosti v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a súčasne z obsahu žaloby nemožno zistiť, z akých dôvodov si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie provízie, resp. ktoré konkrétne ustanovenia zmluvy žalovaný porušil a akým spôsobom (opis rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na predložené listinné dôkazy), súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.
17. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil dohodu o zrušení nároku na províziu ako dohodu v neprospech obchodného zástupcu žalobcu, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-48/16 K. M., X..O.. proti X. S. z bodu 44, ktorého vyplýva, že článok 11 ods. 1 smernice 86/653 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na prípady úplnej nerealizácie zmluvy uzatvorenej medzi zastúpeným a treťou osobou, ale tiež na prípady čiastočnej nerealizácie tejto zmluvy, teda že sa nedosiahne predpokladaný objem obchodov alebo že táto zmluva nebude trvať predpokladaný čas. V bode 47 Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení ukladá zástupcovi povinnosť vrátiť pomernú časť svojej provízie v prípade, že zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa zrealizuje iba čiastočne, nemožno v zásade považovať za „odchýlenie v neprospech obchodného zástupcu“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice č. 86/653. Naopak táto povinnosť je v súlade s ustanoveniami článku 11 ods. 1 a 2 tejto smernice. V ďalšom obsahu odôvodnenia predmetného rozhodnutia Súdny dvor konštatoval, že článok 11 ods. 1 prvá zarážka smernice 86/653 sa má vykladať v tom zmysle, že nárok na províziu obchodného zástupcu môže zaniknúť tiež v prípade, ak zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa čiastočne realizuje. Je však potrebné spresniť na jednej strane, že povinnosť vrátiť províziu musí byť striktne primeraná rozsahu nerealizovanej zmluvy. Povinnosť vrátiť pomerne vyššiu časť provízie, než bol rozsah nerealizovanej zmluvy, by v skutočnosti predstavovala odchýlenie v neprospech zástupcu, ktoré článok 11 ods. 3 smernice 86/653 zakazuje. Vzhľadom na uvedené závery je nevyhnutné posúdiť, či žalobcom uplatnený nárok na vrátenie alikvotnej časti získateľských provízií je v súlade s ustanovením § 662 Obchodného zákonníka a zároveň v súlade s výkladom čl. 11 smernice č. 86/653/EHS, ktoré podal Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C -48/16.
18. Čo sa týka posúdenia dohody, ktorou sa zrušuje nárok na províziu súdom prvej inštancie ako neplatnej z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo/65/2018 z 12. februára 2019, v ktorom súd uvádza, že v prípade, ak nedošlo k vzniku nároku sprostredkovateľa na províziu podľa § 644 Obchodného zákonníka v dôsledku neuzavretia sprostredkúvanej zmluvy - čo znamená, že tento nárok sprostredkovateľa z právneho hľadiska neexistuje - nemožno tento nedostatok nahradiť ani odkazom na dobré mravy, alebo na zásadu poctivého obchodného styku, a to ani v prípadoch, kedy sprostredkovateľ uskutočnil všetky úkony potrebné na uzavretie zmluvy, ktorá je predmetom sprostredkovania, avšak k jej uzatvoreniu nedošlo z dôvodov na strane záujemcu. Zároveň dovolací súd konštatoval, že „sa môže subjektívne javiť ako nespravodlivé, ak sprostredkovateľ - ktorý uskutočnil činnosť k splneniu jeho záväzku, a ktorému prípadne aj vznikli výdavky pri plnení jeho záväzku - nemá nárok na províziu (odplatu), pokiaľ záujemca sprostredkúvanú zmluvu nakoniec neuzavrie. Je však potrebné uviesť, že v prípade, ak je v zmluve o sprostredkovaní viazaný vznik nároku na províziu na uzatvorenie zmluvy, ktorá má byť predmetom sprostredkovania (podľa § 644 Obchodného zákonníka), uzatvorenie zmluvy s takýmto dojednaním je prejavom zmluvnej voľnosti zmluvných strán. Pokiaľ zmluvné strany (teda aj sprostredkovateľ) s takouto úpravou vzniku nároku na províziu vyslovili súhlas, prebrali na seba aj zodpovednosť za to, že ak k uzavretiu sprostredkúvanej zmluvy nedôjde, nárok na províziu nevznikne a prípadné sprostredkovateľom vynaložené náklady - ktoré by inak boli pokryté províziou - znáša sprostredkovateľ sám. Taktiež dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že právna úprava zmluvy o sprostredkovaní, pokiaľ ide o otázku vzniku nároku na províziu, obsiahnutá v Obchodnom zákonníku je dispozitívna, čo znamená, že zmluvné strany si pri uzatváraní zmluvy mohli dojednať vznik nároku sprostredkovateľa aj inak.“
19. Ohľadom žalobcom uplatneného práva na vrátenie neprináležiacej časti odmeny a jej výšky odvolací súd podotýka, že žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnený nárok nešpecifikoval, teda neuviedol z ktorých predčasne zrušených produktových zmlúv, produktových zmlúv, z ktorých si klient riadne neplnil svoje záväzky alebo produktových zmlúv, v ktorých bolo na základe ich zmeny určené nižšie plnenie klienta má žalobca neprináležiacu časť odmeny vrátiť, t. j. neuviedol relevantné hmotnoprávne skutočnosti, na základe overenia ktorých by bol súd spôsobilý vo veci meritórne rozhodnúť. Taktiež žalobca neuviedol, akým spôsobom dospel ku konkrétnej výške neprináležiacej časti odmeny, ktorú žiada vrátiť.
20. V zmysle § 132 ods. 1 CSP žalobca je povinný v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania uviesť aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, pričom podľa odseku 2 predmetného ustanovenia nemožno opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t. j. dokázala pre súdom pravdivosť tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia by mali byť obsiahnuté v jeho žalobe, resp. v replike a duplike. Skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle ust. § 150 ods. 1 CSP sú prostriedkami procesného útoku. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. uviesť substancované tvrdenia. Súdy v prípade, ak stranami uvádzané skutočnosti nie sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, môžu podľa § 150 ods. 2 CSP požiadať strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia. Preto bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie vyzvať žalobcu na špecifikovanie ním uplatneného práva na vrátenie neprináležiacej časti odmeny s tým, že uvedie konkrétne predčasne zrušené produktové zmluvy, produktové zmluvy, z ktorých si klient riadne neplnil svoje záväzky alebo produktové zmluvy, v ktorých bolo na základe ich zmeny určené nižšie plnenie klienta, deň ich uzatvorenia, zrušenia alebo zmeny, dôvod ich zrušenia, internú normu, ktorá upravuje právo na vrátenie neprináležiacej časti odmeny v súvislosti s takýmito zmluvami a spôsob výpočtu výšky jednotlivých nárokov na vrátenie neprináležiacej časti odmeny.
21. Ak žalobca na základe výzvy súdu nešpecifikuje ním uplatnené právo na vrátenie neprináležiacej časti odmeny, neunesie bremeno tvrdenia, keďže z jeho podaní nevyplývajú jednoznačné skutkové tvrdenia na preukázanie nárokov uplatnených v žalobe.
22. Keďže súd prvej inštancie dôsledne neskúmal skutočnosti relevantné na posúdenie žalobcom uplatneného nároku a nevyzval ho na špecifikovanie ním uplatnených nároku, jeho záver o tom, že v predmetnom prípade nedošlo k naplneniu dôvodu zániku nároku na províziu obchodného zástupcu sa javí ako predčasný.
23. S poukazom na uvedené, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP pre nesprávne právne posúdenie veci, ktoré jeho rozhodnutiu predchádzalo.
24. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní prioritne vyzvať žalobcu na špecifikovanie ním uplatneného práva na vrátenie neprináležiacej časti odmeny, opätovne posúdiť uplatnené právo žalobcu v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí a na základe toho rozhodnúť, či žalobca má nárok na vrátenie neprináležiacej časti odmeny a v akej výške.
25. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania.
26. Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).