Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/4/2020

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.11.2020, v trestnej veci obžalovanej F., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 29.07.2019 takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovanej F. M..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovanú F. M. v bode 1/ rozsudku vinnou zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Tr. zákona a v bodoch 2/,3/ rozsudku zo spáchania pokračujúceho prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zákona a to na tom skutkovom základe, že

1/ dňa 29.10.2015 v čase medzi 22:00 hod. až 24:00 hod, potom čo na dvore rodinného domu s popisným číslom XXX/X, nachádzajúcom sa v katastri obce M., okres M. N., porodila v pokľaku na obidvoch nohách životaschopného novorodenca ženského pohlavia v gestačnom veku 32.-34. tehotenského týždňa o hmotnosti 1800 g a dĺžky 43,5 cm, ktorého v úmysle usmrtiť, najprv rukami oddelila pupočníkovú šnúru a následne ho uchopiac do oboch rúk, podišla k betónovému oploteniu, vysokému 185 cm, kde potom čo vystúpila na poukladané drevo pri tomto oplotení, rozmachom prehodila na susediaci pozemok rodinného domu s popisným číslom 383/26, v dôsledku čoho došlo k prekrvácaniu mäkkých pokrývok lebečných, krvácaniu medzi tvrdé a mäkké mozgové pleny, drobnoložiskové pomliaždenie mozgu a mozočka, čo viedlo k zlyhaniu srdcovocievnej a dýchacej činnosti pri súčasnom podchladení ako bezprostrednej príčine smrti novorodenca, ktorá nastala v priebehu 20 až 30 minút po narodení, pričom tejto smrti bolo možné zabrániť poskytnutím včasnej a adekvátnej lekárskej starostlivosti po pôrode,

2/ dňa 22.8.2015 v čase o 14:30 hod. v obchodnom dome R. B.. o sídlom podnikania A., T. XE, pobočka M. spoločne s maloletou M. M., nar. XX.X.XXXX odcudzila 8 ks čokolád zn. Kinder Chocolate takým spôsobom, že potom čo uvedené čokolády zobrala z predajného regálu, vložila ich do kabelky, ktorú mala maloletá M. M. prevesenú cez rameno, pričom po prejdení cez pokladničnú zónu bez riadneho zaplatenia bola zadržaná pracovníkom súkromnej bezpečnostnej služby tohto obchodného domu, čím takto pre obchodnú spoločnosť R. B.. so sídlom podnikania A., ul. T. 1E bola spôsobená škoda vo výške 10,32 Eur, pričom tohto skutku sa dopustila aj napriek tomu, že dňa 29.5.2015 bola Obvodným oddelením PZ vo Vranove nad Topľou postihnutá v blokovom konaní za priestupok proti majetku podľa o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov, za čo jej bola na základe bloku na pokutu nezaplatenú na vmieste č. 17073916 uložená pokuta vo výške 15,- Eur,

3/ dňa 8.9.2015 v čase o 11:30 hod. v obchodnom dome E. Q., M., spotrebné družstvo so sídlom N. odcudzila 5 ks čokolád zn. Milka Cherry a 4 ks čokolád zn. Milka jahoda, takým spôsobom, že potom čo tieto čokolády zobrala z predajného regálu, vložila si ich do kabelky, avšak následne bola zadržaná ešte pred pokladničnou zónou, čím takto bola spoločnosti E. Q., M., spotrebné družstvo so sídlom N. B. spôsobená škoda vo výške 8,61 Eur, pričom tohto skutku sa dopustila aj napriek tomu, že dňa 29.5.2015 bola Obvodným oddelením PZ vo Vranove nad Topľou, postihnutá v blokovom konaní za priestupok proti majetku podľa o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov, za čo jej bola na základe bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. 17073916 uložená pokuta vo výške 15,- Eur.

Za to jej podľa § 145 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 41 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona obžalovanú na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 78 ods. 1 Tr. zákona uložil ochranný dohľad v trvaní 3 (troch) rokov.

Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení a poučení opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní obžalovaná odvolanie, a to proti výroku o vine a treste, ktoré aj dodatočne písomne prostredníctvom obhajcu odôvodnila. Po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedla, že okresný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal so zisteným skutkovým stavom a na základe toho, potom nesprávne posúdil jej konanie, keď ju uznal vinnou z trestného činu vraždy. Konanie uvedené v bode 1/ obžaloby je totižto možné po právnej stránke kvalifikovať ako trestný čin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona. Vychádza z toho, že pôrod u prvorodičky spôsobí rozrušenie. Je samozrejme podstatné, v akom stave sa nachádza rodička po psychickej aj fyzickej stránke. V takomto rozrušení došlo k tomu, že dieťa bolo porodené a následne prehodené na susedný pozemok. Samozrejme treba brať do úvahy aj závery konštatované znalcami, avšak najmä, že prevládal strach z otca, neuvedomenie si trestnoprávnej zodpovednosti a rozumové schopnosti na úrovni ľahkej mentálnej retardácie. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto navrhla, aby krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a rozhodol tak, že ju uzná vinnou v naznačenom smere a uloží jej primeraný trest. Eventuálne, aby zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a s poukazom na závery znaleckých posudkov postupoval v zmysle § 39 Tr. zákona a mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.

Po oboznámení sa s obsahom odvolania obžalovanej, predložil krajský prokurátor písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že pokiaľ obžalovaná v podanom odvolaní namieta správnosť skutkových zistení súdom, ktorý z tohto dôvodu nesprávne posúdil jej konanie, ktoré podľa jej názoru malo byť právne kvalifikované ako trestný čin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona, jej argumentácia nie je dôvodná. Uvedený názor obžalovaná odôvodňuje tým, že v čase pôrodu sa nachádzala v stave rozrušenia, o čom svedčí aj to, že bezprostredne po pôrode dieťa prehodila na susedný pozemok. Rovnako v tejto súvislosti nemožno opomenúť ani tak rozhodujúce skutočnosti, akými sú strach z otca, neuvedomenie si trestnoprávnej zodpovednosti a rozumové schopnosti na úrovni ľahkej mentálnej retardácie. Všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne podľa názoru obžalovanej svedčia o tom, že v čase pôrodu sa nachádzala v stave rozrušenia a preto jej konanie by mal súd posúdiť ako trestný čin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona. K týmto záverom obžalovanej uviedol, že trestný čin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona je vo vzťahu k trestnému činu vraždy v pomere privilegovanosti a zároveň špeciality. Osobitným znakom trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou je okrem iného rozrušenie spôsobené pôrodom, ktorého podstata spočíva v osobitnom psychickom rozpoložení matky, ktoré má pôvod vo fyziologických procesoch vyvolaných pôrodom. Pri zisťovaní vyššie uvedeného determinantu, resp. stavu obžalovanej bol zabezpečený znalecký posudok, ktorý dňa 22.12.2015 vypracoval znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo a rovnako bolo prihliadnuté aj na priebeh tehotenstva obžalovanej, nevynímajúc pritom ani fyziologický priebeh samotného pôrodu. Zo záverov vyššie uvedeného znaleckého posudku vyplýva, že vzhľadom na celkový priebeh tehotenstva, samotný priebeh pôrodu, ako aj konanie obžalovanej po pôrode, kde počula, že dieťa zaplakalo,

pričom jej kroky viedli k zbaveniu sa tela novorodenca, možno konštatovať, že obžalovaná nebola v čase spáchania trestnej činnosti v stave rozrušenia spôsobeného pôrodom. Rovnako pri ošetrení dňa 01.11.2015 obžalovaná nevykazovala znaky psychickej poruchy. Počas tehotenstva nenavštívila gynekologickú ambulanciu s cieľom riešenia prípadných komplikácií súvisiacich s tehotenstvom. V konaní pred súdom bol vykonaný dôkaz výsluchom znalca z odboru psychológia, odvetvie psychológia dospelých, poradenská psychológia, ktorý zotrval na záveroch, ku ktorým dospel vo svojom posudku č. 12/2015 zo dňa 23.11.2015. Znalec na základe vykonaného skúmania skonštatoval, že osobnosť obžalovanej je jednoduchá, infantilná, málo štruktúrovaná, má zníženú úroveň rozumových schopností, plytkú emocionalitu a ploché až vymiznuté vyššie city. V osobnosti obvinenej dominuje pudové správanie a pasivita. Znížený intelekt sprevádza tzv. defekt súdnosti, ktorý jej neumožňuje posúdiť závažnosť konania a v konečnom dôsledku môže dochádzať k nepredvídaným reakciám, pudovému riešeniu situácie, bez uvedomenia si následkov svojho správania. Znalec síce pripustil, že jedným z motivačných faktorov spáchania skutku obžalovanej bol strach z otca, avšak určujúcim motivačným faktorom bol odmietavý postoj k tehotenstvu, jeho tajenie. Aj napriek konštatovanej mentálnej výbave obžalovaná vedela, čo robí, jej konanie bolo pudové, primitívne, neuvedomujúc si následky svojho konania. Z vyššie uvedených okolností je evidentné, že obžalovaná sa v čase pôrodu nenachádzala v stave rozrušenia a súd vzhľadom na skutočností, ktoré považoval za preukázané na základe vykonaného dokazovania, rozhodol v konečnom dôsledku v súlade so zákonom. Z uvedeného dôvodu preto navrhol, aby súd rozhodujúc o opravnom prostriedku obžalovanej podľa zamietol jej odvolanie, pretože nie je dôvodné.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia , podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej F. M. nie je dôvodné.

Prvostupňový súd totižto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy potom vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Napokon neúplnosť vykonaného dokazovania v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci nenamietala ani obžalovaná.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný - krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovanej a druhu a výmere trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovanej aj to len výslovne voči výroku o vine pre skutok 1/ rozsudku, a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovanej a určeného druhu trestu a jeho výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného

v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah námietok obžalovanej prezentovaného v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovanej, ktorými argumentovala, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovanej F. M..

Hneď v úvode preto krajský súd považuje za potrebné len v stručnosti sumarizovať skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania tak, ako sa napokon preniesli do skutkovej vety v bode 1/ rozsudku, ktorý podľa obsahu odvolania aj napádala.

Už aj z výpovedí obžalovanej, ale samozrejme i z ďalších dôkazov je nepochybné, že dieťa, ktoré bolo nájdené vo dvore rodinného dojmu J. T., porodila obžalovaná F. M..

Bez akýchkoľvek pochybností bolo zistené i to, že obžalovaná porodila zrelé životaschopné dieťa ženského pohlavia tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia súdneho lekárstva V.. F. K. a V.. V. K..

Uvedeným posudkom, ako aj výpoveďami jeho reprezentanta znalca V.. V. K. je preukázaná aj bezprostredná príčina smrti novorodenca, ktorou bolo zlyhanie srdcovo cievnej a dýchacej činnosti po pôrode pri podchladení, ktorým bez rozumných pochybností predchádzali dokazovaním preukázané skutkové okolnosti (prehodenie dieťaťa obžalovanou cez plot a jeho pád na zem - tvrdý podklad) zodpovedajúce zisteným poraneniam hlavy novorodenca, ktoré boli spôsobené predmetmi o užšej a širšej kontaktnej plochy, ktoré pôsobili na oblasť hlavy strednou silou a prudkosťou a to pri páde na zem.

Nepochybné a ani nenamietané je aj to, že obžalovaná porodila dieťa vedľa stromu stojaceho pri rohu ich rodinného domu. To uvádza jednak ona sama a nasvedčujú tomu aj zistené krvné stopy, spôsob pretrhnutia pupočnej šnúry, bez rezných rán, len ťahom, pričom aj zo znaleckého posudku KEÚ Košice plynie, že pôvodcom tam zaistenej krvnej stopy je obžalovaná, resp. zaistených krvných stôp na a pri plote oddeľujúceho ich dvor a dvor rodiny T. a na mieste, kde bol novorodenec nájdený, zodpovedajú nielen obžalovanej, ale predovšetkým ňou porodenému dieťaťu.

Tieto zistenia sú potom podstatné pre príčinnú súvislosť (prehodením dieťaťa obžalovanou cez plot), z akého dôvodu a za akých okolnosti bol novorodenec nájdený na susednom pozemku rodiny T., čo napokon vylučuje iné alternatívy správania sa obžalovanej po pôrode, ktoré opisovala vo svojich výpovediach a preto príčina smrti dieťaťa je nepochybná. Okolnosti, ktoré tomu predchádzali i miesto, kam bezbranné novonarodené dieťa hodila, bezosporu nasvedčujú tomu, že tak urobila v priamom úmysle dieťa usmrtiť.

Podstatná časť odvolacích námietok smerovala voči právnemu posúdeniu konania obžalovanej, ktoré malo podľa názoru odvolateľa byť posúdené ako zločin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona a nie tak, ako ho kvalifikoval okresný súd, teda ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona.

Platí, že trestný čin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona je vo vzťahu k trestným činom úkladnej vraždy podľa § 144 Tr. zákona aj vraždy podľa § 145 Tr. zákona v pomere špeciality.

Neznamená to však, že tak, ako sa to naznačuje v odvolaní, vo všetkých prípadoch, keď dôjde k úmyselnému usmrteniu dieťaťa matkou pri pôrode alebo hneď po ňom, môže byť takéto konanie páchateľky posudzované len ako zločin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona.

Podľa § 145 ods. 1 Tr. zákona, sa trestného činu vraždy dopustí ten, kto iného úmyselne usmrtí.

Trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona sa dopustí matka, ktorá v rozrušení spôsobenom pôrodom úmyselne usmrtí svoje novonarodené dieťa pri pôrode alebo hneď po ňom.

Posúdiť úmyselné usmrtenie dieťaťa ako trestný čin podľa § 146 Tr. zákona je teda možné len vedy, ak sa ho dopustí matka pri pôrode alebo hneď po ňom a to v rozrušení spôsobenom pôrodom. Obe tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

Ako z vyššie uvedeného plynie, nepochybne bolo preukázané, že obžalovaná svoje dieťa úmyselne usmrtila hneď po pôrode, takže z hľadiska správneho právneho posúdenia konania obžalovanej bolo potrebné skúmať, či sa tak nestalo v rozrušení spôsobenom pôrodom.

Za rozrušenie spôsobené pôrodom je potrebné považovať výnimočné psychické rozpoloženie matky, ktoré má pôvod vo fyziologických procesoch vyvolaných pôrodom (napr. neznesiteľné bolesti, značná strata krvi, celková vyčerpanosť), pričom tento stav rozrušenia môže v závislosti od konkrétnych okolností trvať aj niekoľko dní. Tento psychický stav oslabuje vôľu rodičky, najmä jej schopnosť tlmiť negatívne pudy i odolnosť voči vonkajším a vnútorným podnetom a brzdí plné rozvinutie materského citu. Musí však ísť o stav spôsobený pôrodom a nie rozrušenie vyvolané inými príčinami. S prihliadnutím na uvedené je podľa názoru krajského súdu pre to, aby bolo možné dospieť k správnemu záveru, potrebné posúdiť nielen okolnosti, ktoré samotnému pôrodu predchádzali, ale v súhrne aj okolnosti zistené počas pôrodu a po ňom.

Primárne je pre posúdenie otázky, či matka konala v rozrušení spôsobenom pôrodom, preto je potrebné vychádzať z posudku znalca z oblasti pôrodníctva a podporne sa nevylučuje ani posudok z oblasti psychiatrie. V danom prípade tieto podmienky vykonané dokazovanie spĺňa, pričom ho dopĺňa ešte aj znalecký posudok z odboru psychológie.

Z dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia totižto vyplýva, že súd prvého stupňa svoj záver o tom, že konanie obžalovanej napĺňa skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 Tr. zákona a nie zločinu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 146 Tr. zákona, oprel predovšetkým o závery znaleckého posudku znalca V.. Q. W., z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo, a to súčasne aj v kontexte záverov znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie, resp. odboru klinickej psychológie V.. K. H. a W.. R. M. a následne aj V.. D. S..

Zo záverov tohto znaleckého dokazovania, ktoré v potrebnom rozsahu preniesol prvostupňový súd aj do odôvodnenia rozhodnutia, je možné ustáliť, že stav rozrušenia spôsobeného pôrodom v posudzovanom prípade zistený nebol.

Z obsahu posudku i výpovedí znalca z odvetvia gynekológia a pôrodníctvo V.. Q. W. totižto plynie, že obžalovaná konala úmyselne, o svojom tehotenstve mala vedomosť, toto tajila a jej konanie po pôrode smerovalo k zbaveniu telíčka. Pri pôrode neutrpela žiadne vážnejšie poranenia, ktoré by mali za následok veľkú stratu krvi, čo by mohlo ovplyvniť jej správanie po pôrode a nemala ani žiadnu psychickú poruchu. Veľkú stratu krvi vylučuje aj vyšetrenie krvného obrazu, ktorý bol v norme a v prípade veľkej straty krvi by telo sa v takom krátkom čase nevyrovnalo. Nezistil u nej žiadne vystupňované poruchy po pôrode ako popôrodná depresia alebo popôrodná psychóza a pri prvotnom vyšetrení dňa 01.11.2015 neboli zistené tak príznaky rozrušenia, ktoré by si vyžadovali liečbu, lebo prípadná liečba by trvala týždne, prípadne mesiace. Ani pri ďalších vyšetreniach obžalovaná nevykazovala žiadne znaky rozrušenia, ktoré by mohli byť pri pôrode alebo po pôrode. Popôrodná psychóza sa u ženy totižto

prejavuje pocitmi rozrušenia, extrémnymi výkyvmi nálad, výpadkami pamäti, poruchami sústredenia, zmeneným vnímaním času, matka stráca kontakt s realitou, trpí sluchovými aj zrakovými halucináciami, a preto môže ublížiť sebe aj dieťaťu, čo v posudzovanom prípade zjavne zistené nebolo.

Tieto závery potom dopĺňajú aj znalecké posudky znalkýň z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, V.. K. H. a následne aj V.. D. S. ktoré konštatovali, že obžalovaná v čase spáchania skutku ani v čase vyšetrenia netrpela na žiadnu duševnú poruchu ani chorobu v zmysle psychózy. V čase skutku sa u nej nerozvinula ani krátkodobá, či prechodná psychotická choroba alebo porucha, ktorá by súvisela s pôrodom, rozpoznávacie a ovládacie schopnosti neboli teda ničím podstatnejšie znížené v takom rozsahu, aby nemohla reálne predvídať následky svojho konania. Je zrejmé, že k samotnému skutku je jej postoj nanajvýš ľahostajný a ani po skutku netrpela žiadnym duševným ochorením alebo duševnou poruchou v zmysle psychózy a neboli zistené ani žiadne skutočnosti, ktoré by jej bránili účasti na hlavnom pojednávaní.

Poukázať je napokon potrebné aj na závery posudku znalkyne z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a dospelých W.. R. M. ktorá konštatovala, že u obžalovanej zistila známky impulzívneho správania, a teda sklon konať náhle bez rozumovej úvahy, bez toho, aby si uvedomila, aké to bude mať pre ňu následky. Postoj k novonarodenému dieťaťu bol ľahostajný a so silným rešpektom voči otcovi, ktorého sa bála, čo mohlo byť v čase pôrodu signálom impulzívnej reakcie. Tak, ako znalkyne z odboru psychiatrie, aj ona konštatovala, že vzťah medzi matkou a dieťaťom sa nevytvoril, v jej správaní nezistila žiadne emócie spojené s týmto prípadom, nezistila prítomnosť depresie ani úzkosti, ani iné mechanizmy psychologických porúch.

Na základe skutočností vyplývajúcich z vykonaného znaleckého dokazovania, ale i ďalších skutočností vyplývajúcich z vykonaných dôkazov, vrátane výpovedí obžalovanej a svedkov, je možné bez rozumných pochybností urobiť záver o tom, že skutočne v čase, kedy došlo k pôrodu a usmrteniu dieťaťa, u obžalovanej neboli v jej prežívaní zistené také symptómy, na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že konala v stave rozrušenia spôsobeného pôrodom tak, ako to má na mysli znenie skutkovej podstaty ustanovenia § 146 Tr. zákona.

Opierajúc sa o ustálené skutkové zistenia a hore prezentované úvahy, krajský súd má zato, že správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovanej F. M.. Na podklade ustálených skutočností je preto opodstatnené kvalifikovať jej konanie v skutku pod bodom 1/ rozsudku ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona, a to závažnejším spôsobom konania s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Tr. zákona, keďže skutok bol spáchaný na dieťati, blízkej a odkázanej osobe.

Krajský súd v predmetnej veci ani vo výroku o treste nezistil také pochybenie, ktoré by bolo potrebné na podklade odvolania podaného len v prospech obžalovanej napraviť.

Krajský súd na podklade skutkových zistení ustálených prvostupňovým súdom posudzoval, či uložený trest zodpovedá základným zásadám ukladania trestov, teda aj ust. 34 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Súčasne posudzoval (samozrejme okrem ďalších zásad pre ukladanie trestov), či druh trestu a jeho výmera spĺňa kritéria upravené v ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V tomto smere je v prvom rade potrebné uviesť, že v zmysle ust. Tr. zákona je páchateľovi možné uložiť len taký druh trestu a v takej výmere, ako je to ustanovené v .

Z tohto dôvodu je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade okresný súd ukladal trest obžalovanej F. M. za zbiehajúcu sa trestnú činnosť, teda nielen za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 psím. c/ Tr. zákona, ale aj za skutok pod bodom 2/,3/ rozsudku právne posúdený ako pokračujúci prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zákona, kde postupom podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona bolo jeho

povinnosťou ukladať trest nielen úhrnný, ale aj za použitia tzv. asperačnej zásady sprísňujúcej zákonom ustanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody a to zvýšením hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, ktorým pochopiteľne je trestný čin vraždy podľa 145 ods. 2 Tr. zákona, pre ktorý ustanovuje tento zákon vo svojej osobitnej časti výmeru od 20 do 25 rokov alebo doživotie.

Súčasne platí, že pre limitujúce pravidlo hranice zvyšovania hornej hranice ustanovenej trestnej sadzby tiež upravené v ust. § 41 ods. 2 Tr. zákona s tým, že horná hranica už zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsať päť rokov, nebolo možné v posudzovanom prípade ešte upravovať hornú hranicu trestnej sadzby ustanovenú Tr. zákonom.

Aj preto v danom prípade okresný súd správne, zistil len jednu poľahčujúcu okolnosť, že obžalovaná viedla riadny život pred spáchaním trestného činu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 36 písm. j/ Tr. zákona. Súčasne aj ustálil, že existuje priťažujúca okolnosť uvedená v ustanovení § 37 písm. h/ Tr. zákona, keďže obžalovaná spáchala viac trestných činov.

V dôsledku doposiaľ uvedeného krajský súd má za to, že okresný súd po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií rozhodných pre určovanie trestu, podľa názoru krajského súdu, určil správny druh trestu ako trest odňatia slobody, pričom trest uložený vo výmere 20 (dvadsať) rokov (na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzbe) so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia je podľa krajského súdu, trestom zákonným, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovanej, ako aj jeho osobu, a preto tento trest je primeraný a zodpovedajúci naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelu trestu.

Trest, ktorý bol obžalovanej uložený, je teda trestom úplne na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, takže miernejší trest jej nemohol uložiť ani krajský súd.

Na rozdiel od návrhu prezentovaného v odvolaní, ani krajský súd, rovnako ako okresný súd, nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 39 Tr. zákona, teda uloženie trestu pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom.

Hodnotiac osobu obžalovanej a jej pomery krajský súd z odpisu registra trestov, ako aj priestupkových registrov zistil, že síce doposiaľ bola jeden krát súdne trestaná, no v súčasnosti sa na ňu hľadí, ako by odsúdená nebola a dvakrát postihnutá v priestupkovom konaní, čo svedčí v jej prospech. Zo správ o jej povesti vyplýva, že slobodná a bezdetná žije s rodičmi v spoločnej domácnosti, tieto skutočnosti rozhodne nemôžu byť považované za okolnosť, vzhľadom na zistenie ktorej by postup uvedený v § 39 ods. 1 Tr. zákona prichádzal do úvahy.

K mimoriadnemu zníženiu trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona je totiž možné pristúpiť len vtedy, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má súd za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Ani vzhľadom na okolnosti prípadu (a už vôbec nie spôsob, akým pripravila o život svoje bezbranné dieťa), ani vzhľadom na pomery obžalovanej nie je podľa názoru krajského súdu možné urobiť záver predpokladaný vyššie uvedeným ustanovením, a teda ani ukladať trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.

Trest, ktorý obžalovanej prvostupňový súd uložil, teda trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov, je preto podľa názoru krajského súdu potrebné považovať za zákonný.

Pokiaľ ide o určenie spôsobu výkonu trestu, ani tu okresný súd nemohol nepochybiť, keďže obžalovanú podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona mal ako páchateľa obzvlášť závažného zločinu správne zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, čo aj učinil.

Ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zákona síce umožňuje pri splnení tam stanovených podmienok umiestniť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do akého má byť zaradený, súčasne

však jeho posledná veta vylučuje, aby bol do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo so stredným stupňom stráženia umiestnený páchateľ obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov a takým páchateľom obžalovaná je.

Zákonu zodpovedajúci je aj postup okresného súdu v prípade ukladania ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zákona a v zhode s odôvodnením rozsudku sa krajský súd stotožnil aj so stanovením doby, na ktorú bol uložený, teda troch rokov.

Vzhľadom na vyššie uvedené, preto krajský súd odvolanie obžalovanej F. podľa ako nedôvodné zamietol. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.