Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-41-2020.pdf
PDF · 119.8 KB
No categories available
3Co/41/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Martina Čelková, advokátka, Štefániková 22, 066 03 Humenné, IČO: 37938754, právne zastúpená JUDr. Anna Drugdová, advokátka, so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, IČO: 42383901, proti žalovanému: J. V., V.. XX.XX.XXXX, P. XXX XX C. XX, právne zastúpený Advokátska kancelária Bauer s.r.o., so sídlom Dénešova 19, 040 23 Košice, IČO: 47 254 874, o zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 15C/65/2018-176 zo dňa 09. marca 2020, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 3.000,- eur spolu s príslušenstvom titulom uzatvorenia zmluvy o poskytnutí právnych služieb so žalovaným, proti ktorému bolo začaté trestné stíhanie. V zmysle tejto zmluvy bola dohodnutá odmena vo výške 5.000,- eur, ktoré bol žalovaný povinný advokátke uhradiť v prípade, ak bude vec jeho syna riešená v druhostupňovom konaní. Vec si na žalovaného ako obvineného bola riešená v druhostupňovom konaní, teda na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove bol syn žalovaného prepustený z väzby na slobodu, pričom k tomuto rozhodnutiu došlo na základe podania sťažnosti cestou žalobkyne ako advokátky obhajujúcej syna žalovaného. Žalovaný prostredníctvom rodinnej príslušníčky uhradil zálohu odmeny na právne služby vo výške 2.000,- eur dňa 17.08.2017, ale neuhradil doplatok odmeny vo výške 3.000,- eur.
2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Súd žalobu o zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom z a m i e t a.
II. Súd žalovanému vo vzťahu k žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia § 489, § 491 ods. 1, § 52 ods. 1 a 2, § 52 ods. 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 724, § 730 ods. 1, § 730 ods. 2, § 731 a § 31 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa § 39 ods. 2, prvá veta Trestného poriadku, § 1 ods. 2, § 18 ods. 1, § 18 ods. 2, § 18 ods. 5, § 24 ods. 1, § 24 ods. 3 Zákona o advokácií, § 1 ods. 2 Vyhlášky o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 2 ods. 1 a § 5 predmetnej vyhlášky spolu s § 6 predmetnej vyhlášky.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 3.000,- eur s príslušenstvom, a to titulom zaplatenia doplatku odmeny za poskytnuté právne služby vo veci obhajoby syna žalovaného v konaní o jeho prepustenie z väzby podľa dojednaní v písomnej Zmluve o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 15.08.2017. Žalobkyňa bola toho názoru, že jej vznikol nárok na túto odmenu, pretože vec žalovaného bola riešená v druhostupňovom konaní a na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove bol syn žalovaného prepustený z väzby na slobodu, pričom podľa jej názoru tak došlo na základe podanej sťažnosti cestou žalobkyne a jej pričinením tiež tým, že svojou taktikou pri späťvzatí žiadosti o prepustenie z väzby v októbri, podaním žiadosti o prepustenie z väzby v čase, v akom bola podaná, a neprevzatím uznesenia o zamietnutí sťažnosti tak ako v iných prípadoch hneď v deň rozhodnutia, prispela k tomu, že krajský súd nemal inú možnosť ako prepustiť syna žalovaného z väzby na slobodu. Žalovaný považoval tento uplatnený nárok za nedôvodný, pričom jednak poukázal na to, že dohodnutá odmena je v rozpore s dobrými mravmi, pretože je neprimeraná vzhľadom na obsah a rozsah vykonanej práce s porovnaním odmeny vypočítanej podľa tarifnej odmeny v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. a taktiež žalovaný poprel. že by k prepusteniu jeho syna došlo na základe podanej sťažnosti cestou žalobkyne. Spornou skutočnosťou nebolo to, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí právnej pomoci medzi stranami sporu, ale spornou bola jednak výška dohodnutej odmeny z pohľadu jej posúdenia s dobrými mravmi a hlavne otázka, či žalobkyni vykonávajúcej advokáciu vznikol nárok na odmenu podľa článku VIII tejto Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 15.08.2017.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že vzťah medzi advokátom a jeho klientom je základným a spravidla zmluvným vzťahom na poskytovanie právnych služieb, pričom zmluva o poskytnutí právnych služieb môže byť uzavretá tak písomne alebo ústne. Zmluva o poskytnutí právnych služieb je tiež zmluvou spotrebiteľskou, keďže ju uzatvára advokát ako dodávateľ právnej služby konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti s klientom, teda spotrebiteľom dodávanej právnej služby, ktorý zjavne nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ má advokát klienta aj zastupovať a teda nielen poskytnúť mu právnu radu, či už pri rokovaniach s protistranou, na súde a podobne, zabezpečuje si advokát od klienta udelenie plnomocenstva v písomnej podobe. Právna úprava týkajúca sa poskytovania právnych služieb advokátom v zákone advokácii je špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu k právnej úprave príkaznej zmluvy v Občianskom zákonníku, alebo mandátnej zmluve v Obchodnom zákonníku, a preto je potrebné tieto všeobecné ustanovenia uplatniť v prípadoch, ktoré nie sú riešené osobitnou právnou úpravou v zákone o advokácii. Právny vzťah založený zmluvou o poskytovaní právnych služieb vo všeobecnosti zaniká s poukazom na § 731 a § 33b Občianskeho zákonníka splnením, to je vykonaním úkonu alebo činnosti, ku ktorej sa advokát zaviazal, alebo odvolaním plnomocenstva splnomocniteľom - klientom alebo vypovedaním plnomocenstva splnomocnencom - advokátom. Advokát poskytuje právne služby za odmenu, ktorá je spravidla výsledkom dohody s klientom, pričom ak k dohode nedôjde, advokátovi patri tarifná odmena. Podrobnosti o výške odmeny advokáta a spôsobe jej určenia sú upravené vo vyhláške č. 655/2004. Z. z., ktorá uvádza možné spôsoby dohôd medzi klientom a advokátom, a to na odmene hodinovej, podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, paušálnej odmene, ktorá je určená paušálnou sumou, podielovej odmene, ktorá je určená podielom na hodnote veci a tarifnou odmenou dohodnutou inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny. Súd pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal predovšetkým z obsahu Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci uzatvorenej medzi žalobkyňou ako advokátkou a žalovaným ako klientom dňa 15.08.2017. Z tejto zmluvy vyplýva, že žalobkyňa sa zaviazala pre žalovaného vykonať určitú obchodnú záležitosť a to obhajovať syna žalovaného v konaní o jeho prepustenie z väzby. Zároveň sa strany sporu dohodli na spôsobe odmeny pre advokátku a to na paušálnej odmene podľa § 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ďalej sa dohodli na vzniku nároku na odmenu a to len v prípade úspešného vybavenia záležitosti, ktorá je predmetom zmluvy, a na výške odmeny, a to pre prípad úplného skončenia a vybavenia veci v prvostupňovom konaní vo výške 2.000,- eur a v prípade zariadenia záležitosti podľa bodu III zmluvy až v druhostupňovom konaní vo výške 5.000,- eur. Splatnosť odmeny si strany sporu dohodli vo výške 2.000,- eur ako zálohy v deň podpisu tejto zmluvy, a odmenu vo výške 5.000,- eur so splatnosťou do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o prepustení obvineného z väzby. Paušálna odmena podľa § 5 písm. b) vyhlášky je odmenou za úplné vybavenie veci alebo súboru vecí. Legislatívny termín „úplné vybavenie“ vyjadruje tú skutočnosť, že advokát je v záujme nároku na paušálnu odmenu povinný vykonávať také úkony právnej služby, ktoré sú nevyhnutné na
dosiahnutia jeho predpokladaného výsledku. V zmysle ustanovenia § 730 ods. 2 Občianskeho zákonníka príkazca je povinný poskytnúť odmenu aj keď výsledok nenastal, a teda pri procesnom zastupovaní, ak výsledok vybavenia veci závisí od tretej strany, nie je možné úplné vybavenie veci stotožniť aj s procesným úspechom klienta. Avšak v rámci zmluvnej voľnosti sa advokát s klientom môžu osobitne dohodnúť na tom, že vec sa bude považovať za úplne vybavenú iba v prípade plného procesného úspechu klienta, prípadne jeho procesného úspechu v určitom pomere, čím sa takto individuálne dohodnutá paušálna odmena výrazne približuje a modifikuje k podielovej odmene podľa § 7 a 8 vyhlášky 655/2004 Z. z.. Paušálna odmena advokátovi patrí bez ohľadu na rozsah právnych služieb, ktoré bolo zo strany advokáta nevyhnutné poskytnúť s tým, že právne nároky klienta voči advokátovi vyplývajúce z nedostatočne alebo vadne poskytnutej právnej služby nie sú dotknuté. Taktiež nie je možné opomenúť ustanovenie § 18 ods. 5 zákona o advokácii, podľa ktorého advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Vyplývajúc zo zmluvných ustanovení Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci teda súdu vyplynulo, že žalobkyni by vznikol nárok na odmenu vo výške 5.000,- eur v prípade úspešného zariadenia záležitosti - obhajovanie syna žalovaného v procese rozhodovania o jeho prepustenie z väzby v druhostupňovom konaní a jeho prepustením z väzby, ktorá odmena by bola splatná v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia o prepustení obvineného z väzby. Aj svedok J.. Z. T. vo svojej výpovedi potvrdil, že nárok na odmenu pre žalobkyňu vznikne, ak bude syn žalovaného prepustený na okresnom súde alebo krajskom súde. Čo sa týka spôsobu uzavretia zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, súd poukazuje, že výpoveď žalovaného a svedkyne R. V., ktorí tvrdili o rýchlom uzavretí zmluvy bez riadneho jej prečítania, považuje za účelové, keďže svedok J.. Z. T. vo svojej výpovedi potvrdil, že Zmluva o poskytnutí právnej pomoci bola výsledkom dohody strán sporu, a že sa jednotlivé jej články spoločne prechádzali a žalobkyňa zmluvu nahlas čítala. Svedkyňa R. V. sa k vyplateniu žalobkyni najprv 2.000,- eur a potom 3.000,- eur vyjadrovať nechcela, len udala, že ústne to bolo dojednané ináč, ako do bolo dané do zmluvy, avšak svedok J.. Z. T. k odmene pre žalobkyňu uviedol, že tá bola členená do dvoch častí podľa toho, či bude rozhodnuté na prvom alebo druhom stupni. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že väzba synovi žalovaného začala plynúť dňa 10.03.2017. V zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov, pričom prokurátorka podala dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím na syna žalovaného obžalobu a oznámila súdu, že žiadosti obvineného nevyhovela a ponúkané inštitúty nahradzujúce väzbu nepovažovala za dostatočné. Termín hlavného pojednávania bol vytýčený na deň 04.10.2017, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenia obhajcu druhého obžalovaného odročené, avšak na tomto pojednávaní súd rozhodoval o žiadosti syna žalovaného o prepustení väzby a o väzby druhého obžalovaného, pričom žiadosť syna žalovaného o prepustenie z väzby bola zamietnutá a druhý obžalovaný bol ponechaný vo väzbe. Po poučení o opravnom prostriedku syn žalovaného a aj prítomný splnomocnenec žalobkyne podali proti uzneseniu sťažnosť. Tu súd poukazuje, že predseda senátu konajúci o väzbe syna žalovaného a druhého obžalovaného neustanovil žiadnu sudcovskú lehotu na podanie písomného zdôvodnenia podaných sťažností, avšak je absolútne zrejmé, že nebola dodržaná lehota v zmysle ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o väzbe tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní a zároveň, aby nadriadený súd mohol rozhodnúť do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní. Súd rozhodujúci o žiadosti syna žalovaného o prepustení z väzby rozhodoval o tejto žiadosti dňa 04.10.2017 (streda), pričom mu ostali len tri pracovné dni na to, aby spis predložil nadriadenému súdu (05.10.2017 - štvrtok, 06.10.2017 - piatok, 09.10.2017 - pondelok, 10.10.2017 - utorok), ktorý nadriadený súd by musel najneskôr rozhodnúť 10.10.2017, čo sa však v danom prípade nestalo a odvolací súd o podanej sťažnosti syna žalovaného nerozhodoval. Súd je toho názoru, že aj keby si žalobkyňa uznesenie o zamietnutí sťažnosti prevzala v deň rozhodnutia tejto žiadosti dňa 04.10.2017 (streda), keďže na pojednávaní uviedla, že si také uznesenia preberá bežne v deň rozhodnutia o väzbe po telefonickej dohode s asistentkami trestných senátov, táto skutočnosť by neovplyvnila zjavne nesprávny postup súdu vo veci rozhodovania o väzbe syna žalovaného, keďže bolo dokazovaním zo spisu sp. zn. 2T/115/2017 preukázané, že len dňa 06.10.2017 trestná kancelária dostala pokyn na odoslanie uznesenia v jeho písomnom vyhotovení, ktorým bolo rozhodnuté o väzbe bez predloženia veci nadriadenému súdu a dňa 18.10.2017 vyzývala kancelária obhajcu druhého obžalovaného k doručeniu zdôvodnenia sťažnosti k uzneseniu o ponechaní väzbe. Syn žalovaného bol teda prepustený z väzby na slobodu odvolacím súdom, ktorý dal príkaz na jeho prepustenie, a to z dôvodu, že základná lehota väzby u žalovaného uplynula dňa 10.10.2017 a spis bol krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaných proti rozhodnutiu o väzbe predložený až dňa 25.10.2017. Z uvedeného je evidentné, že skutočne došlo k želanému výsledku, na ktoré dosiahnutie sa tiež žalobkyňa zaviazala v rámci zariadenia záležitosti v
zmysle zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, keďže syn žalovaného bol z väzby prepustený. Súd preto vzhľadom na námietky žalovaného sa ďalej zaoberal, či poskytnuté právne služby zo strany žalobkyne boli vykonané s odbornou starostlivosťou. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa uskutočnila vo veci žalovaného úkony právnej služby:
- prevzatie a príprava obhajoby dňa 15.08.2017,
- porada s klientom dňa 19.08.2017,
- podanie žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 5.09.2017,
- porada s klientom dňa 14.09.2017,
- účasť na hlavnom pojednávaní / verejnom zasadnutí dňa 04.10.2017,
- podanie písomného odôvodnenia sťažnosti dňa 12.10.2017. Zákon o advokácii ukladá advokátovi povinnosť pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi, konať čestne a svedomito, postupovať s odbornou starostlivosťou, porušením ktorej mu nevznikol nárok na odmenu. Pod pojmom odborná starostlivosť treba rozumieť nielen súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosť, ale aj čestné a svedomité konanie advokáta, ktorý primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné a pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Prvoradý je vždy záujem klienta a až potom nasleduje záujem advokáta zaslúžiť si za svoju prácu odmenu. Za účelné a hospodárne právne služby sa môžu považovať len také úkony, ktorými sa zbytočne neriešia právne problémy postupom bez relevantného výsledku tak, aby to bolo čo najviac prospešné pre klienta. Súd je toho názoru, že napriek tomu, že si žalobkyňa riadne splnila svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku, avšak podľa názoru súdu obhajoba žalobkyne syna žalovaného v druhostupňovom konaní nebola vykonaná s odbornou starostlivosťou. Podľa súdu správne poukázal právny zástupca žalovaného, že právne kroky žalobkyne po dni 11.10.2017 boli irelevantné, pretože ani aktivita okresného súdu a ani aktivita žalobkyne nemala po dátume 10.10.2017 žiadny vplyv na konanie a rozhodnutie o väzbe syna žalovaného. Súd je toho názoru, že žalobkyňa ako advokátka so znalosťou práva pri obhajobe syna nevykonala taký úkon, ktorým by príslušné rozhodovacie orgány upozornila, že nebol dodržaný procesný postup podľa ustanovenia § 228 ods. 4 v spojení s ustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku a taktiež v odôvodnení sťažnosti na uplynutie základnej lehoty väzby vôbec nepoukázala. V odôvodnení sťažnosti zo dňa 11.10.2017 žalobkyňa len skonštatovala, že syn žalovaného „je obmedzený na osobnej slobode odo dňa 10.03.2017 a v súčasnosti je už takmer 7 mesiacov vo väzbe“, ale ku dňu vyhotovenia odôvodenia sťažnosti to nebolo „takmer“, ale presne 7 mesiacov a 1 deň. Súd je teda toho názoru, že žalobkyňa nesprávne aplikovala ustanovenia Trestného poriadku, ale ani iným samostatným podaním na túto skutočnosť súdy neupozornila, a v čase od doručenia odôvodnenia sťažnosti okresnému súdu do času prevzatia príkazu krajského súdu bola žalobkyňa pasívna. Túto úvahu súdu nemôže zvrátiť ani názor žalobkyne, ktorá v rámci procesnej obrany svojho nároku uvádzala, že svojou taktikou v podstate prispela k tomu, že krajský súd nemal inú možnosť ako prepustiť obžalovaného z väzby na slobodu. Ak by to bola skutočne pravda, tak žalobkyňa by sťažnosť proti uzneseniu neodôvodňovala na 4 a pol strany, ale učinila by také kroky, aby žalovaný nebol prepustený až dňa 26.10.2017, ale skôr. Taktiež taktika žalobkyne nemohla mať absolútne žiadny vplyv ani na rozhodnutie súdu o stanovení termínu hlavného pojednávania, keďže ide o výlučnú rozhodovaciu právomoc konajúceho sudcu. Súd teda uzatvára, že poskytovanie právnej pomoci žalobkyňou v procese rozhodovania o väzbe syna žalovaného po podaní sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vykonané s odbornou starostlivosťou a preto v súlade s ustanovením § 18 ods. 5 nárok žalobkyni na odmenu voči žalovanému nevznikol. Podľa názoru súdu priznanie odmeny žalobkyne by bolo navyše v rozpore so zásadou súkromného práva „nemo turpitudinem suam allegare potest“, ktorá znamená, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, nepoctivosti, a v širšom význame aj zo svojho vlastného pochybenia. V zmysle vyššie uvedeného súd žalobu zamietol. Vzhľadom k prijatému záveru, že odmena žalobkyni za postup bez odbornej starostlivosti pri poskytovaní právnej pomoci nepatrí, súd sa už nezaoberal námietkou žalovaného k výške dojednanej odmeny v rozpore s dobrými mravmi.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že úspech žalovaného v konaní predstavoval 100 % a úspech žalobkyne predstavoval 0 %. Z tohto dôvodu vzhľadom na pomer úspechu v konaní preto úspešnému žalovanému patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
7. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa má za to, že bolo v súdnom konaní preukázané, že odmena bola viazaná na výsledok, ktorý sa mal dosiahnuť a tento sa aj dosiahol, čo konštatuje aj súd prvej inštancie v bode 45 odôvodnenia rozsudku, a to v jeho prvej vete, preto podľa názoru žalobkyne vznikol žalobkyni nárok na túto odmenu v ňou požadovanej výške. Napriek vyššie uvedenému zistenému skutkovému stavu zo strany súdu prvej inštancie tento sa začal zaoberať námietkou žalovaného, že žalobkyňa mu ako advokátka neposkytla právne služby s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie na jednej strane v bode 47 odôvodnenia rozsudku konštatuje, že žalobkyňa si riadne splnila svoje povinnosti v zmysle ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku, ale obhajoba syna žalovaného v druhostupňovom konaní nebola zo strany žalobkyne poskytnutá s odbornou starostlivosťou, pričom vytkol žalobkyni, že ako advokátka nevykonala taký úkon, ktorým by príslušné rozhodovacie orgány upozornila, že nebol dodržaný procesný postup podľa ustanovenia § 228 ods. 4 v spojení s ustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku a ani túto skutočnosť v odôvodnení sťažnosti neupozornila. S týmto záverom súdu prvej inštancie podľa názoru žalobkyne nie je možné súhlasiť. Žalobkyňa pri podpise zmluvy o právnej službe s klientom ako advokátka predpokladá, že súd pozná právo a v zmysle právnych predpisov bude konať, to znamená, že neupravuje dohodu o odmene s klientom pre prípady pochybenia či nečinnosti súdu. Skutočnosť čo advokát uvádza v odôvodnení, napr. sťažnosti, čo v nej píše alebo aký je jej obsah, dokonca ani absencia odôvodnenia sťažnosti by v danom prípade neovplyvnili dôvod prepustenia syna žalovaného z väzby, pretože išlo o uplynutie lehoty väzby a platí, že ak by aj advokát upozornil v danom prípade súd na uplynutie lehoty väzby, rovnako by bol prepustený na slobodu nie v súvislosti s priamou činnosťou advokáta, ale v dôsledku pochybenia súdu, ktoré nebolo možné predvídať. Žalobkyňa zastáva názor, že s odbornou starostlivosťou a v zmysle zákona mal konať najmä súd a nebolo jej úlohou ako advokátky a dokonca to nebolo ani v záujme jej klienta upozorňovať súd, aby konal, lebo uplynula lehota väzby. Spis bol súdu druhého stupňa predložený nie na základe pokynu žalobkyne ak advokátky a ani jej upozornenie na plynutie lehoty väzby syna žalovaného by podľa jej názoru neovplyvnilo rýchlosť jeho prepustenia z väzby na slobodu. Pretože v zmluve o poskytnutí právnych služieb bolo jasne dohodnuté kedy vzniká advokátke nárok na odmenu a teda, že vzniká, ak sa dosiahne výsledok, má žalobkyňa za to, že žalovaný vedel, že bude potrebné doplatiť žalobkyni sumu 3.000,- eur v prípade, ak bude jeho syn prepustený z väzby rozhodnutím krajského súdu. Toto sa dosiahlo a preto žalobkyni by mal vzniknúť nárok na zaplatenie odmeny. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím neprimerane zvýhodnil žalovaného, ktorý bol úspešný v trestnom konaní o prepustení jeho syna z väzby a napriek tomu nie je zaviazaný plniť v prospech žalobkyne na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, a to napriek tomu, že žalobkyňa ako advokátka nemohla pre jeho syna urobiť viac a stále má za to, že čokoľvek by ako právna zástupkyňa uviedla, napr. v odôvodnení sťažnosti, výsledok by bol stále rovnaký, a to prepustenie syna žalovaného z väzby z dôvodu uplynutia lehoty. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
8. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne a právne správny, a preto sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Napadnutý rozsudok podľa jeho názoru nevykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie dostatočne presvedčivo a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil na základe akých skutočností prijal skutkové a právne závery a tiež prečo sa sčasti stotožnil s obranou žalovaného a nestotožnil sa s argumentmi žalobkyne pre existenciu a dôvodnosť jej nároku. Odvolanie podané žalobkyňou proti napadnutému rozsudku a tiež námietky v ňom uvedené považuje preto žalovaný za nedôvodné a bez podkladu vo vykonanom dokazovaní a platnej právnej úprave. Skutkové a právne argumenty, ktoré použila žalobkyňa sú podľa názoru žalovaného v rozpore so zisteným skutkovým stavom a tiež v rozpore s právnym posúdením vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z týchto dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov konania voči žalobkyni.
9. Sporové strany následne nevyužili podanie odvolacej repliky ani odvolacej dupliky.
10. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 378 a nasl.
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 3 nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté odvolacím súdom postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred vyhlásením rozhodnutia.
11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku alebo iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05). Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP.
13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza odvolací súd nasledovné.
14. Základnou odvolacou námietkou žalobkyne bola skutočnosť, že v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že odmena za právne služby bola viazaná na výsledok a zároveň bolo v konaní preukázané, že tento výsledok sa dosiahol, čo aj konštatoval súd prvej inštancie, preto mal žalobkyni vzniknúť nárok na predmetnú odmenu, ktorú mala právo požadovať od žalovaného, pričom odmena mala patriť žalobkyni vo výške 2.000,- eur, ak by bol syn žalovaného prepustený na slobodu z väzby rozhodnutím okresného súdu a vo výške 5.000,- eur (teda navýšenie o ďalších 3.000,- eur) v prípade, ak by došlo k prepusteniu syna žalovaného z väzby rozhodnutím krajského súdu. Podľa názoru žalobkyne ako advokátky, táto pre syna žalovaného viac urobiť nemohla a bez ohľadu na to, čo by uviedla v odôvodnení ňou podanej sťažnosti, výsledok by bol stále rovnaký, pričom by spočíval v prepustení syna žalovaného z väzby z dôvodu uplynutia lehoty.
15. Odvolací súd konštatuje, že vzťah medzi advokátom a klientom je osobitným typom príkaznej zmluvy. Ide o činnosť, na ktorú sa vzťahujú osobitné predpisy. Práva a povinnosti strán sa tak riadia špeciálnou úpravou, ktorú predstavuje zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len „zákon o advokácii"). Základnou povinnosťou advokáta pri výkone svojej činnosti v zmysle § 18 zákona o advokácii je ochrana práv a záujmov klienta a ich presadzovanie na základe jeho pokynov. Postup advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti, od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné predpoklady. Pri určení postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy záujem klienta (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 454/2019 zo dňa 19.11.2019).
16. Odvolací súd v rámci uplatneného nároku posudzoval najmä obsah zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorý bol uzatvorený medzi sporovými stranami dňa 15.08.2017. Z uvedenej zmluvy vplynulo, že zmluvné strany sa dohodli na spôsobe odmeny pre žalobkyňu ako advokátku o paušálnej odmene podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a taktiež sa dohodli na odmene v prípade úspešného vybavenia záležitostí, ktorá je premetom tejto zmluvy v podobe odmeny pre prípad úplného skončenia a vybavenia veci v prvostupňovom konaní vo výške 2.000,- eur a v prípade zariadenia záležitostí podľa bodu 3 zmluvy až v druhostupňovom konaní vo výške 5.000,- eur. Taktiež možno konštatovať, že žalobkyňa si uznesenie o zamietnutí sťažnosti prevzala v deň rozhodnutia tejto žiadosti, a to dňa 04.10.2017. Zároveň možno konštatovať, že základná lehota väzby u žalovaného uplynula dňa 10.10.2017 a spis bol
krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaných proti rozhodnutiu o väzbe predložený následne dňa 25.10.2017. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že akýkoľvek úkon poskytnutia právnej pomoci žalobkyne po dni 11.10.2017 bol nehospodárny a neúčelný, keďže akákoľvek jej ďalšia aktivita po dátume 10.10.2017 nemohla myť vplyv na konanie a rozhodnutie o väzbe syna žalovaného. Možno teda uzatvoriť, že žiadne ďalšie právne kroky zo strany žalobkyne po dátume 10.10.2017 neboli potrebné, prichádzal do úvahy iba krok, kde mohla právna zástupkyňa syna žalovaného upozorniť súd na zmeškanie lehoty a nedodržanie procesného postupu podľa ustanovenia § 228 ods. 4 v spojení s § 76 ods. 3 Trestného poriadku, a to, že došlo k uplynutiu základnej lehoty väzby, čo však nevykonala. Možno uzatvoriť, že po obsahovej stránke úkony žalobkyne ako právnej zástupkyne neboli po dátume 10.10.2017 vykonané s odbornou starostlivosťou, a tak ako správne uzatvoril súd prvej inštancie podľa § 18 ods. 5 nároky žalobkyne na odmenu voči žalovaného v ňou požadovanej výške 3.000,- nevznikli. Žalobca teda ako advokát neposkytol súdom posudzovanú právnu pomoc riadne, pretože pri jej poskytovaní došlo k porušeniu povinností advokáta stanovených zákonom o advokácii, t. j. najmä povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou. Odbornou starostlivosťou sa rozumie, že advokát koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom ale aj hospodárne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, a pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Postup žalobcu ako advokáta v konaní pred krajským súdom čo do úkonov žalobkyne ako právnej zástupkyne po dátume 10.10.2017 nezodpovedá kritériu účelnosti a hospodárnosti poskytovaných právnych služieb (aktivita žalobkyne nemala po dátume 10.10.2017 žiadny vplyv na konanie a rozhodnutie o väzbe syna žalovaného, čoho si žalobkyňa aj vzhľadom na obsah jej písomných vyjadrení bola vedomá). Súd je toho názoru, že žalobkyňa ako advokátka so znalosťou práva pri obhajobe syna nevykonala taký úkon, ktorým by príslušné rozhodovacie orgány upozornila, že nebol dodržaný procesný postup podľa ustanovenia § 228 ods. 4 v spojení s ustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku a taktiež v odôvodnení sťažnosti na uplynutie základnej lehoty väzby vôbec nepoukázala. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa nepostupovala v súlade s ustanoveniami Zákona o advokácii, a preto nemožno úkony právnej služby smerujúce ku konaniu pred súdom druhej inštancie považovať za realizované riadne, účelne, hospodárne a teda zároveň vykonané s odbornou starostlivosťou. Z tohto dôvodu žalobkyni nemožno priznať nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytovanie právnej pomoci žalobkyňou v procese rozhodovania o väzbe syna žalovaného v rámci sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu by priznanie nároku na odmenu za poskytovanie právnych služieb žalobkyni v konaní pred krajským súdom bolo v rozpore aj s dobrými mravmi, keďže v konaní pred krajským súdom nedbala na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb s cieľom dosiahnuť vyššiu odmenu vykonaním špecifikovaného úkonu smerujúceho ku konaniu pred súdom druhej inštancie (podanie písomného odôvodnenia sťažnosti dňa 12.10.2017).
17. Odvolací súd ďalšej poukazuje aj na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom odvolanie žalobkyne bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).