Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-124-2019.pdf
PDF · 145.13 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/124/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Jany Vargovej (sudca spravodajca) a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 43 799 752, práv. zast. KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/4155, O-260/2019 zo dňa 29.07.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Správny orgán prvého stupňa - Inšpektorát práce Žilina rozhodnutím č.: IPZA_KHIP/ ROZ/2019/699-6405, č.: 153/2019-IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 17.05.2019 podľa ust. § 7 ods. 3 písm. i) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o inšpekcii práce), podľa ust. § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok) žalobcovi uložil na základe oprávnenia daného ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce, ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona o inšpekcii práce, ktorý bol vykonaný dňa 28.03.2018 u účastníka konania EDYMAX Flexibility s.r.o., Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 43 799 752, na kontrolovanom pracovisku: CARMEL AUTO, Na Stanicu 22, 010 09 Žilina a dňa 06.04.2018 na inšpektoráte práce, spočívajúce v porušení: - § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov tým, že účastník konania ako zamestnávateľ nepriradil pracovnému miestu „operátor výroby“, na ktoré prijal zamestnancov P. A., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 02.10.2017, P. L., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 09.10.2017, A. O., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 19.10.2017 a P. X., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 19.10.2017, stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Uvedené bolo zistené z dokladu „Náplň práce“ a z neho vyplýva, že tomuto pracovnému miestu priradil účastník konania stupeň náročnosti 1, pričom podľa popisu náplne práce zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je priradené do 2. stupňa náročnosti práce pokutu vo výške 800,00
€. Správny orgán prvého stupňa dňa 28.03.2018 u žalobcu na kontrolovanom pracovisku: CARMEL AUTO, Na Stanicu 22, 010 09 Žilina a dňa 06.04.2018 na Inšpektoráte práce vykonal inšpekciu práce v zmysle § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 až 4 zákona o inšpekcii práce zameranú na kontrolu dodržiavania § 7 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci), na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov v zmysle zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce) a zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 82/2005 Z.z.). Kontrolované bolo obdobie mesiacov október až december 2018. Z inšpekcie bol vyhotovený protokol č.: IZA-25-45-2.3/P-E22,24,25-18 zo dňa 06.04.2018. Správny orgán prvého stupňa citoval ust. § 120 ods. 1, 3 Zákonníka práce uvádzajúc, že k výkonu inšpekcie práce žalobca predložil doklady - pracovné zmluvy, ktoré uzatvoril so zamestnancami: P. A., P. L., A. O. a P. X.. V predložených pracovných zmluvách v prílohe č. 1 Náplň práce dohodol žalobca s uvedenými kontrolovanými zamestnancami, že sa prijímajú na druh práce: „operátor výroby“ a v prílohe č. 2 Mzdový dekrét dohodol žalobca so zamestnancami základnú hrubú mzdu vo výške 2,50 € za jednu odpracovanú hodinu. Po posúdení dokladov „Náplň práce“ a práce vykonávanej kontrolovanými zamestnancami správny orgán dospel k záveru, že zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je zaradené do 2. stupňa náročnosti práce. V žiadnom prípade nemožno práce vykonávané menovanými zamestnancami považovať za práce pomocné, prípravné alebo manipulačné podľa presných postupov a pokynov, ako to charakterizuje príloha č. 1 Zákonníka práce pre 1. stupeň náročnosti pracovného miesta. Ustanovenie § 120 Zákonníka práce zaväzuje zamestnávateľa, aby všetky pracovné miesta ohodnotil z hľadiska kvalifikačnej úrovne vykonávanej práce a ku každému z týchto pracovných miest priradil príslušný stupeň, na ktorý sa viaže zákonný koeficient minimálnej mzdy. Žalobca si však túto zákonnú povinnosť nesplnil, nakoľko nesprávne priradil pracovnému miestu operátor výroby stupeň náročnosti práce, a tým finančne poškodil svojich zamestnancov. Žalobca zistený nedostatok nenamietal a s výsledkom inšpekcie práce sa stotožnil, keď vo vyjadrení k protokolu uviedol, že daný nedostatok berie na vedomie a následne podá správu, akým spôsobom a voči komu inšpekciou práce zistený nedostatok odstránil. Z daných skutkových zistení vyvodil správny orgán prvého stupňa záver, že žalobca nepriradil pracovným miestam dohodnutým v pracovných zmluvách kontrolovaných zamestnancov stupeň náročnosti pracovných miest podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce, čo je v rozpore s § 120 ods. 3 Zákonníka práce. Po citácii ust. § 19 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce správny orgán prvého stupňa konštatoval, že sa žalobca dopustil porušenia ustanovení Zákonníka práce, ktorý je pracovno-právnym predpisom, a preto je správny orgán oprávnený uložiť mu v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce pokutu až do výšky 100.000,00 €. Uloženie pokuty za zistené porušenia je v tomto prípade len oprávnením správneho orgánu v zmysle citovaného ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, nie jeho povinnosťou, avšak vzhľadom na závažnosť porušenia pracovno-právnych predpisov a vzhľadom na nasledujúce odôvodnenie je správny orgán toho názoru, že žalobcovi je potrebné pokutu uložiť. Správny orgán prvého stupňa pri ukladaní pokuty za tieto porušenia právneho predpisu zohľadnil jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliadol na zákonné kritériá v zmysle ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, ktoré vyhodnotil nasledovne: „a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov Porušenie § 120 ods. 3 Zákonníka práce správny orgán považuje za závažné. Splnenie tejto zákonnej povinnosti je dôležité z dôvodu, že výška mzdy zamestnanca závisí aj od stupňa náročnosti práce, ktorej výkon od zamestnanca zamestnávateľ vyžaduje. Priradenie príslušného stupňa náročnosti je spojené so zachovaním minimálnych mzdových nárokov zamestnancov, ktorým sa napĺňa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Odmeňovať rovnakou mzdou za prácu rôznej kvalifikačnej náročnosti je v rozpore so spravodlivosťou i zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá má svoj rub a líc. Tak ako je v rozpore s touto zásadou poskytovať nerovnakú mzdu za rovnakú prácu, alebo za prácu rovnocennú, tak isto je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania poskytovanie rovnakej mzdy za prácu rôznej zložitosti a kvalifikačnej náročnosti. Ustanovenie § 120 garantuje minimálnu hranicu tarifnej mzdy v závislosti od kvalifikačnej náročnosti vykonávanej práce a neumožňuje zamestnávateľovi poskytovať rovnakú mzdu zamestnancovi vykonávajúcemu najjednoduchšie práce a zamestnancovi vykonávajúcemu kvalifikačne zložité práce. Toto ustanovenie zaväzuje účastníka konania, aby všetky pracovné miesta ohodnotil z hľadiska kvalifikačnej úrovne vykonávanej práce a ku každému z týchto pracovných miest priradil príslušný stupeň, na ktorý sa viaže zákonný koeficient minimálnej mzdy.
Poľahčujúcou okolnosťou pri rozhodovaní o výške pokuty bola skutočnosť, že účastník konania odstránil zistený nedostatok. Správny orgán má však v prejednávanej veci za to, že bez vykonanej inšpekcie práce by protiprávny stav u účastníka konania pretrvával naďalej, čo je potrebné považovať za priťažujúcu okolnosť pre určovanie výšky pokuty. b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa Účastník konania v čase výkonu inšpekcie práce zamestnával 80 zamestnancov v pracovnom pomere. Správny orgán je toho názoru, že účastníkovi konania je potrebné uložiť pokutu v uvedenej výške, aby táto bola v jeho majetkovej sfére dostatočne citeľná pre naplnenie represívneho účelu pokuty. Kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa je irelevantné, nakoľko pokuta sa neukladá za porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. c) počet nelegálneho zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu Počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb nebol zohľadňovaný, nakoľko pri výkone inšpekcie práce nebolo zistené porušenie zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pokuta sa neukladá za porušenie zákona č. 82/2005 Z. z.. d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku Správny orgán pri určovaní výšky pokuty vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť skutočnosť, že zistený nedostatok sa týkal viacerých zamestnancov účastníka konania (minimálne kontrolovanej vzorky zamestnancov), a teda nejedná sa o ojedinelý výskyt nedostatku. e) opakované zistenie toho istého nedostatku“ Správny orgán ďalej zohľadňoval ako priťažujúcu okolnosť, že sa jedná o opakované zistenie toho istého nedostatku (totožný zistený nedostatok v protokole č. IZA-37-45-2.3/P-E 24, 25-17, zo dňa 07.07.2017)“ Ako poľahčujúcu okolnosť správny orgán prvého stupňa pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadnil spoluprácu žalobcu počas výkonu inšpekcie práce, ktorý pri prerokovaní protokolu uviedol, že berie na vedomie zistený nedostatok a následne ho po vykonaní inšpekcie práce odstránil. Správny orgán prvého stupňa ďalej poukázal na to, že odstránenie nedostatkov je vo svojej podstate splnením nariaďovacej časti protokolu z výkonu inšpekcie práce. Za nesplnenie tejto povinnosti je správny orgán povinný uložiť v zmysle ust. § 19 ods. 2 písm. b) bod 2 zákona o inšpekcii práce pokutu od 300,00 do 100.000,00 €. Odstránenie nedostatkov je pri ukladaní pokuty spravidla zohľadňované ako poľahčujúca okolnosť pri rozhodovaní o výške pokuty, čo v tomto prípade aj bolo zohľadňované, ale nemá vplyv na samotné rozhodnutie správneho orgánu o uložení, resp. neuložení pokuty. Pokuta sa účastníkovi ukladá za porušenie pracovno-právnych predpisov zistených pri výkone inšpekcie práce a ich odstránenie nie je dôvodom na neuloženie pokuty, ale splnením nariadenia inšpektora práce. Ako na priťažujúcu okolnosť prihliadol správny orgán prvého stupňa aj na dobu trvania protiprávneho konania - od uzatvorenia pracovných zmlúv až do výkonu samotnej inšpekcie práce. Po zhodnotení všetkých kritérií v zmysle zákona o inšpekcii práce a ďalších kritérií je správny orgán toho názoru, že adekvátnou za zistené nedostatky bola pokuta vo výške 800,00 €. Pokuta plní funkciu výchovnú aj represívnu a je citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní tiež preventívnu úlohu, preto musí mať silu odradiť účastníka konania od protiprávneho postupu, prípadne zanedbania plnenia povinností. Správny orgán bol preto toho názoru, že pokuta uložená vo výške 800,00 € bola postačujúcou za zistený skutkový stav.
2. O odvolaní žalobcu voči vyššie citovanému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodol žalovaný rozhodnutím č.: PO/BEZ/2019/4155, O-260/2019 zo dňa 29.07.2019 tak, že s poukazom na ust. § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil, poukazujúc na skutkové a právne dôvody obsiahnuté v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Nadôvažok žalovaný k odvolacej námietke týkajúcej sa výšky pokuty, ktorú považoval žalobca za nedôvodnú a nezákonnú, navyše nad rámec akejkoľvek objektívnej a odôvodnenej potreby smerom k účelu správneho trestania uviedol, že podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000,00 €, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000,00 €. Výška pokuty je v
napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená s poukazom na zákonné kritériá uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, ako aj s poukazom na ďalšie kritériá (spolupráca účastníka konania počas inšpekcie práce, oznámenie o odstránení nedostatkov zistených počas inšpekcie práce, doba trvania protiprávneho stavu). Žalovaný má tiež za to, že prvostupňový správny orgán rozhodoval v súlade so zásadou materiálnej rovnosti účastníka konania zakotvenej v ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktorou sa sleduje najmä to, aby v rámci rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkou účastníka konania, že sa v rozhodnutí nenachádza zdôvodnenie nevyužitia zákonnej možnosti správneho orgánu neuložiť sankciu, ako to pripúšťa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. V prvostupňovom rozhodnutí na strane 6 sa uvádza: Uloženie pokuty za zistené porušenia je v tomto prípade len oprávnením správneho orgánu v zmysle citovaného ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, nie jeho povinnosťou, avšak vzhľadom na závažnosť porušenia pracovnoprávnych predpisov a vzhľadom na nasledujúce odôvodnenie je správny orgán toho názoru, že účastníkovi konania je potrebné pokutu uložiť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že žalovaný uložením pokuty vo výške 800,00 € sledoval najmä jej výchovné a preventívne pôsobenie, ktoré však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž-oKs 56/2006 „...musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku“.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonom stanovenej lehote žalobu žalobca navrhujúci zrušenie rozhodnutia žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca v odvolacom konaní ako ani v žalobe nenamieta samotný zistený nedostatok v súvislosti s výsledkami inšpekcie práce, ale považuje za nedôvodné a nezákonné uloženie pokuty vo zvolenej výške. V prvom rade žalobca namieta, že sa žalovaný nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu ohľadne uloženia pokuty za správny delikt práve vo výške 800,00 €. Žalovaný sa s námietkami žalobcu predovšetkým ohľadne fakultatívnosti uloženia pokuty, nedostatočného vysporiadania sa správneho orgánu prvého stupňa s kritériami pre určenie výšky pokuty a neobjasnenia mechanizmu výpočtu výšky pokuty nevysporiadal. Súčasne má žalobca za to, že pochybenia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu sú takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. K nedôvodnosti sankčného postihu žalobca predovšetkým poukazuje na svoju spoluprácu počas inšpekcie práce, keď už v rámci vyjadrenia k začatiu správneho konania o uložení pokuty zo dňa 23.04.2019 a v rámci správy o splnení opatrenia zo dňa 10.04.2018 žalobca vo vzťahu k zistenému nedostatku, pre ktorý bolo začaté správne konanie o uloženie pokuty, informoval správny orgán, že žalobca už vykonal opatrenie za účelom odstránenia zisteného nedostatku, nakoľko doplatil kontrolovaným zamestnancom mzdové nároky zodpovedajúce 2. stupňa náročnosti práce, o čom zamestnávateľ predložil inšpektorátu práce v prílohe správy doklady o doplatení predmetných mzdových nárokov ako aj mzdové listy zamestnancov za rok 2017 a 2018. Za účelom predchádzania vzniku vytýkaných nedostatkov v budúcnosti žalobca taktiež vydal usmernenie a napomenutie pre všetky zodpovedné osoby. V dôsledku tohto svojho postupu považuje žalobca uloženie pokuty v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce za neúčelné a neprimerané. Ďalej žalobca namieta, že správny orgán prvého stupňa sa podľa textu odôvodnenia jeho rozhodnutia rozhodol pre uloženie peňažnej pokuty, pričom ale možnosť jej neuloženia vylučuje výslovne s poukazom na všeobecne konštatovanú „závažnosť porušenia pracovno-právnych predpisov“ a odkazom na časť odôvodnenia týkajúcu sa posúdenia jednotlivých zákonných kritérií zohľadňovaných podľa ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a ďalej sa už s touto možnosťou a dôvodmi jej nevyužitia nezaoberal. Žalobcovi však rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ani v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného nedáva dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie. Ďalej má žalobca ohľadne zákonných kritérií pre určenie výšky pokuty za to, že správny orgán nepristúpil k náležitému zdôvodneniu výšky ukladaného sankčného postihu, poukazuje pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2011 sp. zn. 3Sžo/253/2010, z ktorého cituje: „Uloženie vysokej sankcie v správnom konaní vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú uloženie sankcie v určitej výške. Všeobecné konštatovanie protiprávnosti konania a rozsahu jeho následkov bez bližšej špecifikácie nie je podľa názoru najvyššieho súdu dostatočným“. Žalobca poukazujúc na judikatúru správnych súdov zdôrazňuje, že v prípade správneho trestania je potrebné sledovať, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie
sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Zdôrazňuje ďalej, že je obligatórnou povinnosťou správneho orgánu a nie jeho možnosťou na zákonné faktory v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce pri určovaní výšky pokuty prihliadnuť. Napriek tomu, že správny orgán na strane 6 a 7 napadnutého rozhodnutia síce konštatoval skutočnosti, ktoré sú výsledkom konfrontácie okolností a následkov prípadu s uvedenými zákonnými kritériami, žalobca v napadnutom rozhodnutí nenachádza nedostatky pri vyhodnocovaní a zohľadnení uvedených kritérií, ktoré by malo mať podobu presvedčivej správnej úvahy správneho orgánu o spôsobe takéhoto postupu, aby rozhodnutie nemalo arbitrárny charakter. V odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného absentuje zmienka o tom, ako sa tieto vysporiadali, resp. posúdili závažnosť následkov zisteného porušenia povinností a ako túto zohľadnili pri určovaní výšky sankcie, hoci promptné odstránenie zisteného nedostatku uvádzajú ako poľahčujúcu okolnosť. Žalobca zdôrazňuje, že uplatnil v odvolaní konkrétne námietky voči odôvodneniu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa týkajúce sa vyhodnotenia naplnenia kritérií pre určenie výšky pokuty vo vzťahu k špecifikám a následkom skutku, pričom ale žalovaný tieto konkrétne námietky žalobcu samostatne neriešil a reagoval konštatovaním, že výška pokuty je v rozhodnutí riadne odôvodnená s poukazom na zákonné kritériá uvedené v § 16 ods. 6 zákona o inšpekcii práce ako aj s poukazom na ďalšie kritériá (spolupráca účastníka konania počas inšpekcie práce, oznámenie o odstránení nedostatkov zistených počas inšpekcie práce, doba trvania protiprávneho stavu) a ďalej cituje znenie ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Ďalej žalobca poukazuje na skutočnosť, že v prípade posúdenia kritéria závažnosti zisteného porušenia povinností a závažnosti ich následkov, ktoré boli účastníkom konania odstránené promptne (o čom bol správny orgán informovaný už v rámci Správy a Vyjadrenia), správny orgán neodôvodnene konštatuje: „správny orgán má však v prejednávanej veci za to, že bez vykonanej inšpekcie práce by protiprávny stav u účastníka konania pretrvával naďalej, čo je potrebné považovať za priťažujúcu okolnosť pre určovanie výšky pokuty“. Tento záver správneho orgánu o ďalšom pretrvávaní protiprávneho stavu u účastníka konania žalobca považuje za nepodložený predpoklad z jeho strany, preto mu nemožno prisudzovať váhu priťažujúcej okolnosti pre okolnosti pre stanovenie primeranej výšky pokuty. Pri posúdení ďalšieho kritéria, na ktoré je správny orgán povinný pri ukladaní sankcie prihliadnuť, t.j. počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, uviedol správny orgán nasledovné: „Účastník konania v čase výkonu inšpekcie práce zamestnával 80 zamestnancov v pracovnom pomere.“ V prípade posúdenia kritéria počtu zamestnancov je s ohľadom na určený počet zamestnancov v pracovnom pomere - 80 všeobecne konštatované, že „správny orgán je toho názoru, že účastníkovi konania je potrebné uložiť pokutu v uvedenej výške, aby táto bola v jeho majetkovej sfére dostatočne citeľná pre naplnenie represívneho účelu pokuty“. Žalobca nesúhlasí s takýmto spôsobom vysporiadania sa s uvedenými kritériom pre určenie výšky pokuty, nakoľko bola použitá všeobecná konštatácia bez opory v poukaze na konkrétnejšie pravidlá modifikácie výšky pokuty s ohľadom na možnosť zaradenia zamestnávateľa do vopred danej kategorizačnej skupiny zamestnávateľov z hľadiska ich veľkosti. Nie je dokonca ani zrejmé, či počet 80 zamestnancov je chápaný ako priťažujúca či poľahčujúca okolnosť a aké rozlišovacie limity ohľadne tohto aspektu všeobecne uplatňuje, čím by posilnil presvedčivosť svojho odôvodnenia. Následkom uvedeného nemožno hovoriť o dôkladne vykonanej správnej úvahe správneho orgánu týkajúcej sa nastavenia výšky pokuty, ktorá by presvedčivo viedla k záveru o objektívnej opodstatnenosti uplatnenia tejto pravdepodobne priťažujúcej okolnosti. Naostatok žalobca namieta absenciu použitého mechanizmu výpočtu výšky pokuty, predovšetkým absentuje zdôvodnenie, prečo správny orgán neuvažoval o inej výške peňažnej pokuty a prečo považoval primeranú a spravodlivú práve a jedine pokutu vo výške 800,00 €.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.01.2019 obsiahol obdobné skutkové a právne dôvody, aké uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí (obdobne ako je uvedené v bode 2 tohto rozsudku).
5. Žalobca k replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.02.2020 opakuje skutkové a právne dôvody obsiahnuté v žalobe, nadôvažok poukazuje v súvislosti so zásadou subsidiarity správneho trestu aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/19/2018, z ktorého cituje: „V teórii správneho práva hmotného prevažuje vymedzenie, podľa ktorého správnym deliktom je protiprávne konanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú normou správneho práva. Z uvedenej definície sa odvodzujú všeobecné pojmové znaky, medzi ktoré o. i patrí aj sankcia (sankcionovateľnosť). Tá znamená, že právo spája s každým správnym deliktom konkrétnu sankciu (trest). Aj keď hlavným poslaním verejnej správy nie je trestať, čo súvisí so zásadou subsidiarity správneho trestu, že správny trest má miesto len tam, kde nepostačujú iné
nástroje a prostriedky dovolené právom, zákony v niektorých prípadoch limitujú úvahu správneho orgánu o výške pokuty ustanovením jej dolnej hranice. Je nevyhnutné, aby správny orgán odôvodnil nielen dôvod, pre ktorý ukladá sankciu, ale aj výšku uloženej pokuty. Pokuty nesmú byť ukladané ľubovoľne, ale v rámci správneho uváženia, ktoré správny orgán náležitým spôsobom odôvodní. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie - individuálnej a generálnej...“.
6. Žalovaný dupliku k replike žalobcu v súdom stanovenej lehote nepodal.
7. Krajský súd v Žiline prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 24. novembra 2020 za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 177 ods. 1 v spojení s ust. § 194 ods. 1, 2 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu žalobcu bolo potrebné ako nedôvodnú s poukazom na ust. § 190 SSP zamietnuť, vychádzajúc z nasledovných dôvodov:
8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy
Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
Podľa § 198 ods. 1, 2 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a zmene zákona o nelegálnej práci v znení účinnom ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (t.j. ku dňu 01.08.2019) (ďalej len zákon o inšpekcii práce) inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov,2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
2) Napríklad Zákonník práce, zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu,17a)
17a) Napríklad § 37 zákona č. 462/2007 Z.z., § 21 ods. 3 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur,
Podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, za nesplnenie povinnosti uloženej opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b) až i) od 300 eur do 100 000 eur.
Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.
Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom do 31.03.2018 (ďalej len Zákonník práce) zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok) v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
9. Správny súd námietku žalobcu o neúčelnosti a neprimeranosti uloženej sankcie vo výške 800,00 € vyhodnotil ako nedôvodnú vychádzajúc z nasledovných úvah.
10. Na úvod je nutné predostrieť, že ukladanie pokút za správne delikty sa deje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečného práva) správneho orgánu, teda v zákonom dovolenej voľnosti správneho orgánu rozhodnúť vo vymedzených hraniciach, resp. voliť niektoré z viacerých možností riešení, ktoré zákon dovoľuje. Na rozdiel od posudzovania otázok zákonnosti, ktorými sa súd musí pri posudzovaní v správnej veci k žalobnej námietke zaoberať, je oblasť správnej diskrécie súdnej kontrole prakticky uzatvorená. Podrobiť voľné správne uváženie súdnemu preskúmaniu pri hodnotení zákonnosti rozhodnutí možno len potiaľ, pokiaľ správny orgán prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, vybočil z nich alebo správne uváženie zneužil. Nie je však v právomoci správneho súdu, aby vstúpil do úlohy správneho orgánu a použil namiesto správneho orgánu uváženie sudcovské a sám zvážil, aká pokuta by mala byť uložená. To by mohol správny súd učiniť len podľa ust. § 198 ods. 1 SSP, a to len na návrh žalobcu, pokiaľ by dospel k záveru, že orgánom verejnej správy uložená sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter.
11. Len pre úplnosť správny súd dodáva, že využitím sankčnej moderácie súd nahrádza správne uváženie správneho orgánu; takýto zásah je však zásahom dovoleným umožneným súdu len v rámci ust. § 198 ods. 1 SSP. Súd sa v takom prípade „chová“ obdobne ako správny orgán: pre prípady moderácie je mu dané vlastné uváženie, a môže tak zasiahnuť do výšky trestu, ako by ho sám ukladal. Tým, že trest zníži alebo od trestu upustí (za predpokladu, že upustiť od uloženia sankcie by bol oprávnený v zmysle platných právnych predpisov aj samotný správny orgán), nespochybňuje záver správneho orgánu o tom, že žalobca porušil zákon a dopustil sa správneho deliktu, ale vykonáva svoju zvláštnu zákonnú právomoc, ktorá mu náleží rovnako, ako právomoc rušiť správne rozhodnutia (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 30.11.2005 čj. 1 As 30/2004-82).
12. Je potrebné poznamenať, že ukladanie trestu je založené na dvoch základných princípoch - princípe zákonnosti trestu a individualizácie trestu. Uloženie pokuty v medziach zákonných podmienok je súčasťou posúdenia zákonnosti preskúmavaného správneho rozhodnutia. Z ustálenej súdnej praxe plynie nepochybný záver, že správny orgán sa pri ukladaní trestu (v danom prípade pokuty) musí výslovne zaoberať všetkými kritériami, ktoré zákon pre ukladanie pokuty ustanoví. V prípade, že niektoré z kritérií stanovených zákonom nie je pre posúdenie veci relevantné, má správny orgán povinnosť sa s takýmto kritériom aspoň stručne vysporiadať a odôvodniť jeho nepodstatnosť pri aplikácii v danej veci. (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 28.09.2007, čj. 8 As 17/2006-78). Správny súdny poriadok aj za situácie, kedy správny orgán zákonné medze neprekročil a výšku pokuty riadne zdôvodnil, dáva súd do zvláštnych oprávnení moderovať výšku pokuty (§ 198 ods. 1 SSP). Až v rámci tohto moderačného oprávnenia súd skúma, či nedošlo k excesu pri individualizácii trestu, teda či a ako bolo prihliadnuté ku všetkým špecifikám konkrétneho prípadu a či bol v rámci zákonnej trestnej sankcie vybraný pre páchateľa taký druh trestu a v takej výmere, ktorá splní účel trestu a nie je neprimeraná povahe skutku. Medzi hľadiská individualizácie trestu v takom prípade patrí najmä závažnosť správneho deliktu, význam chráneného záujmu, ktorý bol správnym deliktom dotknutý, spôsob spáchania správneho deliktu, jeho následky a okolnosti, za ktorých bol spáchaný.
13. V posudzovanom konkrétnom prípade vzhľadom na absenciu návrhu žalobcu na uplatnenie sankčnej moderácie v intenciách citovaného ust. § 198 ods. 1 SSP bol správny súd oprávnený hodnotiť námietku žalobcu týkajúcu sa neprimeranosti výšky uloženej sankcie vychádzajúc z vyššie uvedených právno- teoretických postulátov len z hľadiska zákonnosti. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní zákonnosti uloženej sankcie správny súd skúma, či pri stanovení výšky sankcie zohľadnil správny orgán všetky zákonom stanovené kritériá, či jeho úvahy o výške pokuty sú racionálne, ucelené, koherentné a v súlade so zásadami logiky a či správny orgán nevybočil z medzí správneho uváženia alebo ho nezneužil. Pri hodnotení zákonnosti uloženej sankcie žalobcovi v tomto smere teda správnemu súdu nie je daný súdu priestor pre zmenu a nahradenie správneho uváženia vlastným súdnym uvážením, teda ani priestor pre hodnotenie prostej „primeranosti“ uloženej sankcie. Primeranosť by pri posudzovaní zákonnosti uloženej sankcie mala význam jedine vtedy, pokiaľ by sa správny orgán dopustil niektorej z vyššie popísanej nezákonnosti, v ktorej dôsledku by výška uloženej sankcie neobstála, a bola by tak povediac neprimeraná okolnostiam prejednávaného prípadu. (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 03.04.2012 čj. 1Afs 1/2012-36).
14. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že správne orgány zohľadnili všetky zákonom stanovené kritériá pre určenie výšky pokuty, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, úvahy správnych orgánov o výške pokuty sú racionálne, ucelené, koherentné a v súlade so zásadami logiky, pričom správny orgán nevybočil z medzí správneho uváženia, ani ho nezneužil.
15. Správny súd rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o absencii riadneho odôvodnenia vo vzťahu k výške uloženej pokuty v napadnutom rozhodnutí žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a o arbitrárnosti daných rozhodnutí. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, ktoré má na mysli citované ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Správne orgány v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zdôvodneniu uloženej výšky pokuty reagovali na všetky zákonné kritériá v intenciách ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. V rámci závažnosti zisteného porušenia povinnosti a závažnosti následkov (§ 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce) správny orgán prvého stupňa koherentne argumentuje spoločenským významom povinnosti uloženej v citovanom ust. § 120 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý
je daný skutočnosťou, že výška mzdy zamestnanca závisí aj od stupňa náročnosti práce, v ktorej výkonnosť zamestnanca zamestnávateľ vyžaduje. Priradenie príslušného stupňa náročnosti je spojené so zachovaním minimálnych mzdových nárokov zamestnancov, v ktorých sa napĺňa Čl. 36 Ústavy SR, v zmysle ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Náležitý je tiež poukaz správneho orgánu na súvislosť porušenia zákonnej povinnosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania a spravodlivosti. Je v rozpore s touto zásadou, ako konštatuje správny orgán prvého stupňa, poskytovať nerovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnocennú, takisto je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania poskytovanie rovnakej mzdy za prácu rôznej zložitosti a kvalifikačnej náročnosti. Práve ust. § 120 Zákonníka práce garantuje minimálnu hranicu tarifnej mzdy v závislosti od kvalifikačnej náročnosti vykonávanej práce a neumožňuje zamestnávateľovi poskytovať rovnakú mzdu zamestnancovi vykonávajúcemu najjednoduchšie práce a zamestnancovi vykonávajúcemu kvalifikačne zložité práce. V rámci tohto posudzovaného kritéria je náležitý tiež poukaz správneho orgánu na poľahčujúcu okolnosť, ktorú zohľadnil pri určovaní výšky pokuty, ktorou bola skutočnosť, že žalobca odstránil zistený nedostatok. Takéto úvahy správneho orgánu nemožno považovať ani za svojvoľné, ani za úvahy vybočujúce z medzí správneho uváženia predstavujúcej jeho zneužitie. Medze správneho uváženia podľa názoru správneho súdu neboli prekročené ani konštatovaním správneho orgánu o priťažujúcej okolnosti - t.j., že bez vykonanej inšpekcie práce by protiprávny stav u žalobcu zrejme pretrvával naďalej, keďže k odstráneniu nedostatkov došlo práve v dôsledku vykonanej kontroly u žalobcu a nie pred jej vykonaním. Podľa názoru správneho súdu ďalej z medzí správneho uváženia nevybočil správny orgán ani pri zohľadnení kritéria, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 1 písm. b) zákona o inšpekcii práce, keď sa s týmto kritériom vysporiadal poukazom na vysoký počet zamestnancov zamestnávateľa (80) a uvedenú okolnosť vyhodnotil ako priťažujúcu, t.j. už samotné uvedenie počtu zamestnancov je podľa názoru správneho súdu relevantným údajom z hľadiska posudzovaného kritéria. Správny orgán náležite reagoval v odôvodnení rozhodnutia aj na neaplikáciu kritéria, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 1 písm. c) zákona o inšpekcii práce, konštatovaním, že pri výkone inšpekcie práce nebolo zistené porušenie zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, a preto aplikácia tohto kritéria pre určenie výšky pokuty nie je právne významná. Správny orgán neopomenul vyhodnotiť ani kritérium v zmysle citovaného ust. § 19 ods. 1 písm. d) zákona o inšpekcii práce, t.j. skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, keď konštatoval zistenie, že sa nedostatok týkal viacerých zamestnancov žalobcu (minimálne kontrolovanej vzorky zamestnancov), a teda sa nejedná o ojedinelý výskyt nedostatku. Správny orgán naostatok vyhodnotil aj kritérium podľa citovaného ust. § 19 ods. 1 písm. e) zákona o inšpekcii práce (opakované zistenie toho istého nedostatku), keď skonštatoval, že v prípade zamestnávateľa sa jedná o opakované zistenie toho istého nedostatku (totožný zistený nedostatok v Protokole č. IZA-37-45-2.3/P-E 24, 25-17 zo dňa 07.07.2017) a túto skutočnosť správne vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť. Pri zvažovaní výšky pokuty správny orgán prihliadol aj na skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu, keď ako poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil práve odstránenie zistených nedostatkov (žalobca doplatil kontrolovaným zamestnancom mzdové nároky zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce a za účelom predchádzania vzniku vytýkaných nedostatkov v budúcnosti tiež vydal usmernenie a napomenutie pre zodpovedné osoby). Je preto potrebné konštatovať, že správny orgán bral pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti nielen skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu, ale aj skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Je potrebné podotknúť, že samotná okolnosť, že žalobca odstránil zistené nedostatky, nezbavuje žalobcu zodpovednosti za zistené porušenie právnych prepisov a nemôže byť sama o sebe ani dôvodom na neuloženie pokuty, naopak neodstránenie zistených nedostatkov by znamenalo ďalšie porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu.
16. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nezákonnosti rozhodnutia spočívajúcu v absencii mechanizmu výpočtu výšky pokuty v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu. Správny súd zdôrazňuje, že zákon o inšpekcii práce a ani iný všeobecne záväzný právny predpis nestanovuje žiaden „mechanizmus výpočtu pokuty“, ktorý by bol povinný správny orgán aplikovať pri ukladaní pokuty za správny delikt podľa zákona o inšpekcii práce. Pokiaľ takýto zákonom stanovený mechanizmus výpočtu výšky pokuty nie je, potom nie je správny orgán povinný, ale ani oprávnený si takýto mechanizmus sám vytvoriť. Rešpektujúc zásadu, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), musia preto správne orgány pri ukladaní výšky pokuty za správny delikt podľa zákona o inšpekcii práce zvažovať vždy okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vo svetle kritérií zákonodarcom stanovených v citovanom ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce.
17. Žalobca ďalej namieta, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ani v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného nedáva dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie, keďže uloženie sankcie v danom prípade je fakultatívne. Aj vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcu správny súd opätovne podotýka, že správny súd nie je oprávnený posudzovať, či orgán verejnej správy aplikoval svoju diskrečnú právomoc vhodným spôsobom, ale predmet prieskumu sa musí vzťahovať na to, či preskúmavané rozhodnutie, opatrenie alebo i iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Iná by bola teda situácia, ak by použitie správnej úvahy bolo arbitrárne. V danom prípade podľa názoru správneho súdu nešlo o arbitrárne použitie správnej úvahy, keďže správny orgán dôvod, prečo pristúpil k uloženiu sankcie, náležite odôvodnil a jeho odôvodnenie je v súlade so zásadami logického myslenia. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že tak učinil len stručne, a to poukazom na závažnosť porušenia pracovno-právnych predpisov ako aj poukazom na konkrétne vyhodnotenie jednotlivých kritérií relevantných z hľadiska aplikácie § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce vo svetle skutkových okolností prejednávaného prípadu (strany 6 až 8 rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa).
18. Žalobca ďalej namieta, že sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s konkrétnymi námietkami žalobcu voči odôvodneniu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vo vzťahu k výške uloženej pokuty, a to v prípade posúdenia kritéria závažnosti zisteného porušenia povinnosti a závažnosti ich následkov, keď žalobca namietal, že tvrdenie správneho orgánu prvého stupňa o ďalšom pretrvávaní protiprávneho stavu u žalobcu považuje za nepodložený predpoklad z jeho strany a ďalej žalobca tiež namieta, že sa žalovaný nevysporiadal s odvolacou námietkou smerujúcou k tej časti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, kde sa vysporadúval s ďalším zákonným kritériom, a to počtom zamestnancov zamestnávateľa a rizikami, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, v súvislosti s ktorými žalobca namietal všeobecnú konštatáciu správneho orgánu prvého stupňa o počte zamestnancov, bez poukazu na konkrétnejšie pravidlá modifikácie výšky pokuty. Správny súd k uvedenej námietke žalobcu podotýka, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu smerujúcej k odôvodneniu výšky mu uloženej pokuty správnym orgánom prvého stupňa konštatoval, že výška pokuty je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená s poukazom na zákonné kritériá uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce ako aj s poukazom na ďalšie kritériá (spolupráca účastníka konania počas inšpekcie práce, oznámenie o odstránení nedostatkov zistených počas inšpekcie práce, doba trvania protiprávneho stavu). Správny súd na tomto mieste konštatuje, že správne orgány výšku uloženej pokuty riadne odôvodnili a primerane a zákonným spôsobom uplatnili správnu úvahu, pričom v odôvodnení uviedli, že zohľadnili závažnosť porušenia zákona a jeho následky, význam chráneného verejného záujmu ako aj okolnosti, za ktorých bol delikt spáchaný. Hoci žalovaný neposkytol žalobcovi odpoveď na všetky vznesené odvolacie námietky, , tento nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, a to je v prejednávanej veci podstatné, nemal vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia z hľadiska preskúmateľnosti dôvodov relevantných pre uloženie pokuty žalobcovi. Správny súd podotýka, že nie je povinnosťou správneho orgánu reagovať na všetky argumenty účastníka konania, ale len na tie, ktoré mali vo veci podstatný význam. Správny súd podotýka, že rozhodnutie žalovaného sa nezrušuje v správnom súdnictve len preto, aby sa zopakoval proces, resp. do odôvodnenia rozhodnutia doplnili úvahy vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam účastníka konania, pokiaľ by zrušenie rozhodnutia nemohlo ani hypoteticky prispieť k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo veci žalobcu. Správny súd podotýka tak ako už bolo uvedené na iných miestach tohto rozsudku, že správne úvahy správneho orgánu prvého stupňa pri posudzovaní kritéria relevantného z hľadiska citovaného ust. § 19 ods. 6 písm. a) a b) zákona o inšpekcii práce neprekročili medze správneho uváženia.
19. Vzhľadom na skutočnosť, že správny súd všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, žalobu s poukazom na citované ust. § 190 SSP zamietol.
20. O náhrade trov konania rozhodol súd pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP za použitia § 175 SSP. Nakoľko žalobca nebol úspešný v konaní, nemá ani právo na náhradu trov konania. Rovnako súd nepriznal právo na náhradu trov konania ani žalovanému pri aplikácii § 168 SSP a contrario, nakoľko neboli splnené podmienky na náhradu trov konania - výnimočnosť situácie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.