Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_2CoPr-1-2020.pdf
PDF · 97.3 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne C.. F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX N., zastúpenej JUDr. Justínou Lajčákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 16, 058 01 Poprad, proti žalovanému: B. N., zastúpenému JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 03.10.2019, č .k. 11Cpr/21/2018
- 152 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a IV.
Odmieta odvolanie proti výroku III.
Priznáva žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.06.2018 je neplatné. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V časti zaplatenia odstupného súd prvej inštancie vylúčil vec na samostatné konanie a vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný nemohol ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžite, nakoľko žalobkyňa podľa § 68 ods. 3 Zákonníka práce je zamestnankyňou, ktorá sa stará o osobu blízku, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Žalovaný mohol ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer, ale výpoveďou, ale nie okamžitým skončením pracovného pomeru, preto v tejto časti žalobe vyhovel.
3. Zamietol žalobu žalobkyne v časti určenia, že pracovný pomer sa ukončil dňom 31.05.2018. Uviedol, že aj keď žalobkyňa predložila žalovanému návrh dohody o skončení pracovného pomeru, kde v článku I. je uvedený dátum skončenia pracovného pomeru dňom 31.05.2018, táto dohoda bola predložená žalovanému ku dňu 29.05.2018, nesúhlasil s tým, že predloženie tejto dohody je prijatie návrhu zo strany žalobkyne a akceptácia zo strany žalovaného. Ak žalovaný neakceptoval túto dohodu, právny úkon tak vzniknúť nemohol. Je tiež zrejmé, že žalovaný listom z 29.05.2018 vyzval žalobkyňu, aby v čo najkratšom čase odovzdala agendu zvereného úseku a 07.06.2018 vyzval žalobkyňu na predloženie lekárskeho posudku do 11.06.2018, nakoľko žalobkyňa si nárokovala na odstupné podľa § 76 Zákonníka práce. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa oneskorene predložila návrh dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý mal podľa jej návrhu skončiť 31.05.2018, avšak túto dohodu predložila žalovanému
29.05.2018, kde v článku II. sú uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru - zdravotné dôvody. Nepredložila lekársky posudok, na základe ktorého by žalovaný mohol zaujať stanovisko, resp. uzatvoriť so žalobkyňou dohodu, čo sa týka žiadaného odstupného. Nepriaznivý zdravotný stav bola povinná preukazovať žalobkyňa. Nie vinou žalovaného nedošlo k akceptácii predloženej dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný nemohol spätne k 31.05.2018 ukončiť pracovný pomer, keď zo strany žalobkyne boli predložené lekárske posudky až dňa 13.06.2018. Keďže žalobkyňa mala záujem na ukončení pracovného pomeru dohodou a zo zdravotných dôvodov, tak povinnosťou žalobkyne bolo si splniť povinnosť, aby preukázala zdravotné dôvody pre ukončenie pracovného pomeru. Čo sa týka dcéry žalobkyne, súd prvej inštancie zistil, že je matkou I. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorá je ťažko zdravotne postihnutá. Z uvedeného posudku vyplýva, že I. F. z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia je odkázaná na sprievodcu pri realizovaní sociálnych aktivít a úkony starostlivosti zvláda za pomoci rodičov. Dcéra žalobkyne má vzhľadom na svoj zdravotný stav zníženú orientačnú schopnosť, je odkázaná na individuálnu prepravu, má narušenú schopnosť dorozumievania z dôvodu poškodenia duševných funkcií a kontakt so spoločenským prostredím jej zabezpečujú rodičia. Dcéra žalobkyne pracuje, resp. pracovala v Domove seniorov a v Zariadení opatrovateľskej služby N. ako pomocná opatrovateľka, súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením žalobkyne v zmysle tom, že v čase, keď aj ona vykonávala práce u žalovaného, tak aj dcéra, ktorá je ťažko zdravotne postihnutá, vykonávala tieto práce v uvedenom zariadení hlavne z dôvodu, že dcéra vedela, že je v blízkosti matky. Následne, keď žalobkyňa nastúpila k inému zamestnávateľovi, aj jej dcéra ukončila spomínaný pracovný pomer u žalovaného, nakoľko bola odkázaná na blízku osobu, teda na matku a vykonávala tieto činnosti spolu s matkou. Súd prvej inštancie zdôraznil, že inštitúcie na to spôsobilé určili, že dcéra žalobkyne je osobou ťažko zdravotne postihnutou a je odkázaná na rodičov z uvádzaných dôvodov, a preto zo strany žalovaného nebol zachovaný postup predpokladaný v § 68 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobu o zaplatenie odstupného súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Navrhol, aby v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie a odvolanie opiera o §365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Uvádza, že je pravdou, že dcéra žalobkyne má na základe komplexného posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 15.07.2014 mieru funkčnej poruchy v rozsahu 50 %, na druhej strane však poukazuje na to, že aj keď má tieto zdravotné problémy, v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru mala uzatvorenú riadnu pracovnú zmluvu s Obcou N., ako pomocná opatrovateľka (sanitárka) v Domove seniorov a Zariadenia opatrovateľskej služby N., a to na 37,5 hodinový týždenný pracovný čas od 12.06.2006, o čom žalovaný predložil dôkaz, a to pracovnú zmluvu a pracovnú náplň. Má za to, že dcéra žalobkyne je samostatná, nevyžaduje si striktnú, stálu a sústavnú osobnú starostlivosť, sama dochádzala do skončenia pracovného pomeru s Obcou N. do práce. Tento pracovný pomer s Obcou N. bol ukončený dohodu dňa 06.05.2019. Teda, žalobkyňa sa osobne nestarala o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Dcéra žalobkyne tak nie je osobou odkázanou na sústavnú osobnú starostlivosť žalobkyne - matky. Táto je svojim spôsobom samostatná a v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru bola v riadnom pracovnom pomere. Vykonávala opatrovateľskú starostlivosť pod vedením sestry, bola oprávnená poskytovať opatrovateľskú službu s dodržiavaním zásad individuálneho prístupu ku klientom, pomáhať imobilným klientom pri vykonávaní základných telesných potrieb a následnou hygienickou očistou, donášať stravu z kuchyne na oddelenie, rozdávať stravu a kŕmiť nevládnych klientov a podobne. Podľa jeho názoru, na žalobkyňu sa nevzťahuje § 68 ods. 3 Zákonníka práce, čo súd prvej inštancie nesprávne posúdil. Žalobu žalobkyne tiež považuje za nedôvodnú aj so zreteľom na to, že žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Neprejavila záujem pracovať u pôvodného zamestnávateľa a už dňa 30.05.2018 podpísala pracovnú zmluvu s novým zamestnávateľom. Žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je spôsobilým prostriedkom ochrany práva žalobkyne, neodstráni stav právnej neistoty, keďže žalobkyňa ani neprejavila záujem o to, že chce u žalovaného ďalej pracovať. I keby žalobkyňa bola úspešnou stranou sporu, nie je zrejmé, akú spornosť konanie vyrieši, keď žalobkyňa neprejavila úmysel u žalovanej pracovať. Od 01.06.2018 mala žalobkyňa uzatvorený pracovný pomer s novým zamestnávateľom, a preto výrok o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je podľa žalovaného svojim spôsobom nulitný, keďže žalobkyňa nemá záujem na pracovnom pomere u žalovaného. Žalovaný je ďalej toho názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na odstupné, nesúhlasí preto s výrokom súdu prvej inštancie o vylúčení časti žaloby - vyplatenia odstupného na samostatné konanie. V tejto časti považuje žalovaný rozsudok za nejasný, nezrozumiteľný a
nepreskúmateľný. Rozhodnutie súdu považuje žalovaný za nedostatočne zdôvodnené a namieta tiež výrok o trovách konania strán sporu. Má za to, že s ohľadom na spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobkyňa v danom konaní nebola úspešná, a preto jej nemohol vzniknúť nárok na náhradu trov konania. Na základe týchto dôvodov žalovaný navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.
5. Žalobkyňa navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdiť ako vecne správny. Je podľa žalobkyne zarážajúce, že žalovaný bezcitne, poznajúc jej pomery a pomery jej dcéry, počas celého konania spochybňoval stav dcéry žalobkyne, a to, že sa o ňu osobne ona stará. To, že je jej dcéra schopná byť v práci, je len výsledkom prístupu a starostlivosti žalobkyne a tiež toho, že bola do práce prijatá v rámci projektu chránenej dielne a vždy bola v práci pod dozorom žalobkyne, či zdravotníckych alebo sociálnych pracovníkov, s ktorými pracovala. Konštatovanie žalovaného, že jej dcéra je samostatná, nevyžaduje striktnú stálu a sústavnú osobnú starostlivosť, je z pohľadu žalobkyne vrcholom arogancie a ignorovania skutočného stavu. Zdôrazňuje, že jej dcéra nie je schopná vo svojom stave ani spočítať peniaze, ktoré dostáva na výplatu a už vôbec nie s nimi nakladať. V domácnosti potrebuje starostlivosť matky, sprevádza ju všade, stará o ňu v každom smere, navštevuje s ňou lekárov a vykonáva s ňou prakticky všetky činnosti. Konštatovanie žalovaného odporuje tiež diagnostickým záverom lekára, aj správneho orgánu, ktorí sú kompetentní posúdiť stav jej dcéry a ktorí určili, že jej dcéra nie je samostatná a je odkázaná na asistenciu a sprevádzanie inej osoby. Dôvodenie tým, že jej dcéra je v pracovnom pomere, či bola v pracovnom pomere, neobstojí. Pre využitie tohto práva nemôže byť nikto diskriminovaný. Nesúhlasí tiež s názorom žalovaného, že nemá naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Poukazuje na to, že žiadne z ustanovení Zákonníka práce neprikazuje zamestnancovi, ktorý sa domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, aby sa musel súčasne s tým domáhať ďalšieho zamestnávania. Ani zákonodarca v takých prípadoch nepodmieňuje jeden právny záujem druhým. Poukazuje v tejto súvislosti aj na znenie § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Citované zákonné ustanovenie teda samo určuje, že v prípade, ak ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, nie je nevyhnutné, aby zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní. Platné právo teda umožňuje zamestnancovi domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru aj v prípade, že netrvá na ďalšom zamestnávaní. Naliehavý právny záujem je teda daný z právneho aj ekonomického pohľadu. Pre žalobkyňu je totiž významné aj to, že s ňou žalovaný nemohol skončiť pracovný pomer takým spôsobom, ako to realizoval v zásade najmä preto, že žalobkyňa k veci pristupovala zodpovedne. Žalovaná však nepostupovala morálne, keď so žalobkyňou ústne uzatvorila dohodu, potvrdila to, že skončí pracovný pomer s ňou tak, ako to navrhovala, k čomu však následne nedošlo. Pokiaľ súd prvej inštancie vylúčil jej peňažný nárok na samostatné konanie, v ňom bude konať a rozhodovať o nároku súvisiacom z neplatným skončením pracovného pomeru a takýto postup zo strany súdu bol dôvodný, rozsudok považuje za zrozumiteľný a preskúmateľný.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného opodstatnené nie je.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (do pozornosti Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).
8. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom je zrejmé, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného od 01.03.2005, potom čo bola vymenovaná do funkcie vedúcej zariadenia Sociálnych služieb v N., dekrétom B. N. z 22.02.2005.
9. Žalobkyňa bola v čase trvania pracovného pomeru od 30.05.2017 do 31.05.2018 práceneschopná a v dôsledku jej nepriaznivého zdravotného stavu s účinnosťou od 13.03.2018 Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, priznala žalobkyni čiastočný invalidný dôchodok po predchádzajúcom rozhodnutí o invalidite žalobkyne s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45 %.
10. Žalovaný ukončil so žalobkyňou pracovný pomer listom zo 14.06.2018 z dôvodov ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pre závažné porušenia pracovnej disciplíny. V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný uviedol, že zo strany žalobkyne došlo k zavinenému závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, keď od 01.06.2018 po skončení práceneschopnosti ku dňu 31.05.2018 nenastúpila do práce a nevykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy z 01.03.2005. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa neprítomnosť v práci neodôvodnila, neospravedlnila ju, zo strany zamestnávateľa jej nebola daná dovolenka a jej neprítomnosť v práci nebola nijako schválená ani ospravedlnená. Žalovaný neprítomnosť žalobkyne v práci považuje za neospravedlnenú neprítomnosť v práci a za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo podľa § 74 Zákonníka práce vopred prejednané so zamestnaneckým dôverníkom, ktorý s touto formou skončenia pracovného pomeru súhlasil. Medzi stranami konania nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené dňa 14.06.2018 a 13.08.2018 žalobkyňa doručila príslušnému súdu prvej inštancie žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
11. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. v znení platnom k 14.06.2018 (ďalej len Zákonník práce), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
12. Podľa § 68 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou, alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako 3 roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Môže však s nimi, s výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenke a zamestnancom na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods. 1), z dôvodov uvedených v ods. 1 skončiť pracovný pomer výpoveďou.
13. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
14. Podľa § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
15. Ak sa dotknutý účastník pracovného pomeru domnieva, že právny úkon, na základe ktorého sa jeho pracovný pomer skončil (na základe dvojstrannej dohody o skončení pracovného pomeru alebo jednostranného úkonu - výpoveďou, okamžitým skončením pracovného pomeru, alebo skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe) je neplatný, môže podľa § 77 Zákonníka práce žiadať o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na príslušnom súde. Platnosť právneho úkonu - spôsobu skončenia pracovného pomeru, súd posudzuje nielen z hľadiska splnenia hmotnoprávnych podmienok platnosti predmetného právneho úkonu upravených v Zákonníku práce (napríklad pri výpovedi sa požaduje jej písomná forma, doručenie, ponuka vhodnej práce a pod.), ale aj z hľadiska náležitosti právnych úkonov, ktoré zakotvuje Občiansky zákonník (náležitosť vôle, prejav vôle, súlad právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi, resp. v súvislosti s obchádzaním zákona).
16. Autoritatívne určiť, či sa pracovný pomer skončil platne alebo neplatne, je oprávnený len súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru na základe právneho úkonu, netreba preukazovať naliehavý právny záujem. Ust. § 77 Zákonníka práce priznáva zamestnancovi možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru na základe právneho úkonu, v danom prípade na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a je v tejto súvislosti bez právneho významu, že zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní u tohto zamestnávateľa. Takúto situáciu predpokladá napokon aj citované ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce, dôvodnosť domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením je daná priamo Zákonníkom práce a ako už bolo uvádzané, žalobkyňa v tejto súvislosti nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
17. Je ďalej zrejmé, že dcéra žalobkyne I. F., nar. XX.XX.XXXX, je invalidnou dôchodkyňou a podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny G. U. z 11.03.2019 (č. l. 124), ide o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na pomoc inej osoby v oblasti orientácie, komunikácie a v oblasti nevyhnutných životných úkonov a prác v domácnosti. Je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom z dôvodu poruchy správania, pri duševných ochoreniach a odkázaná na sprievodcu. Táto skutočnosť plynie tiež z komplexného posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny G. U. z 15.07.2014 (č. l. 32), ktorý stanovil mieru funkčnej poruchy I. F., nar. XX.XX.XXXX a ktorý v dôsledku uvedeného určuje, že je považovaná za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím v nadväznosti na vydaný lekársky posudok. Žalovanému teda nijako neprislúcha vykonávať hodnotenie zdravotnej spôsobilosti dcéry žalobkyne, ktorej posúdenie patrí do kompetencie k tomu určených orgánov štátnej správy. V prípade dcéry žalobkyne tak ide nepochybne o osobu blízku (§ 116 Občianskeho zákonníka) a pri starostlivosti o takúto osobu s ťažkým zdravotným postihnutím nemusí ísť o absolútnu, celodennú a sústavnú starostlivosť tak, ako to tvrdí žalovaný. Zákonník práce totiž v ust. § 68 ods. 3 ráta s možnosťou, že zamestnanec, ktorý sa o takúto blízku osobu stará (tak, ako je to v prípade žalobkyne) je zamestnaný v riadnom pracovnom pomere, avšak stanovuje oprávnenie zamestnávateľa ukončiť z takýmto zamestnancom pracovný pomer z dôvodov uvedených v § 68 ods. 1 písm. b) nie okamžitým skončením, ale výpoveďou z týchto dôvodov.
18. Tieto predpoklady opodstatnene vyhodnotil aj súd prvej inštancie a je správny právny záver o neplatnosti ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou spôsobom, ktorý realizoval žalovaný pri nerešpektovaní predpokladov § 68 ods. 3 Zákonníka práce.
19. Súd prvej inštancie ďalej správne rozhodol aj o trovách strán konania podľa § 255 a nasl. CSP po zohľadnení, že žalobkyňa mala neúspech len v nepatrnej časti. Za tejto situácie rozsudok vo výrokoch I. a IV. potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
20. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že okruh rozhodnutí, proti ktorým Civilný sporový poriadok v § 357 odvolanie pripúšťa, je vymenovaný taxatívne, čo znamená, že proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené v tomto ustanovení, odvolanie prípustné nie je. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozhodnutí vylúčil nárok žalobkyne na zaplatenie odstupného na samostatné konanie, ide v tejto súvislosti o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti takémuto rozhodnutiu, aj keď je obsiahnuté v rozsudku, Civilný sporový poriadok v spomínanom ust. § 357 nepripúšťa možnosť podať odvolanie. Odvolací súd teda posudzujúc prípustnosť odvolania podaného žalovaným proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o vylúčení časti nároku na samostatné konanie urobil záver, že žalovaný podal odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa a v tejto časti jeho odvolanie odmietol postupom podľa § 386 písm. c) CSP.
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov tohto štádia konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).