Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-108-2020.pdf
PDF · 88.48 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/108/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice IČO: 00 691 135, proti povinnému: T. T., O.. XX.XX.XXXX, V. M. - G. C., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Mlynárska 16, pod sp. zn. EX 831/2011, o vymoženie 10,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 09.04.2019, č.k. 35Er/832/2011-9
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.
Zrušuje uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví zastavil exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 42,88 EUR do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 06.04.2011 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie voči povinnému na vymoženie 10,- EUR s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je blok na pokutu nezaplatenú na mieste Mestskej polície Košice č. *106135 zo dňa 18.03.2010. Dňa 13.04.2011 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorej mu súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie dňa 18.04.2011. Dňa 17.09.2018 doručil súdny exekútor súdu prvej inštancie podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku s odôvodnením, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Po citovaní § 243h ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku súd prvej inštancie uviedol, že sa oboznámil s exekútorským spisom a zistil, že súdny exekútor zisťoval účty povinného súčinnosťou s bankami, na základe čoho zistil, že povinný nemá evidovaný žiaden účet v banke. Lustráciou katastra nehnuteľností bolo zistené, že povinný nie je vedený ako vlastník nehnuteľného majetku a lustráciou zároveň súdny exekútor zistil, že povinný nie je evidovaný v Sociálnej poisťovni. Zároveň je voči povinnému vedených ďalších 14 exekúcií. Po preskúmaní exekučného spisu súdneho exekútora, najmä však listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie majetkových pomerov povinného súdnym exekútorom súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu exekúciu zastavil.
3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 42,88 EUR podľa ust. § 3, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu v zmysle
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude znášať exekútor.
5. Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne, pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo zistením dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie oprávnenému.
6. Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je čiastočne dôvodné.
8. Uznesenie je vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
12. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
13. Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu zastaviť bez zreteľa na to, či to účastník exekučného konania navrhol (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.
14. O zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd rozhodne až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť povinného skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená a vykonávaná súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ten v rámci exekučného konania (exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadom majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie.
15. S poukazom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené) okolnosti nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko nemajetnosť povinného bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového stavu. Z uznesenia Okresného súdu Košice II č.k. 35Er/832/2011-9 zo dňa 09.04.2019 je zrejmé, že súdny exekútor vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný je nemajetný, nevlastní nehnuteľnosti na území SR, nie je zamestnaný, nemá vedený účet v banke a je proti nemu vedených ďalších 14 exekúcií a teda jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
16. Odvolací súd zároveň zo spisu súdneho exekútora zistil, že povinný nie je vlastníkom ani držiteľom osobného motorového vozidla.
17. V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom prešetrení osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov súdneho exekútora bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.
18. Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2011, teda zistené majetkové pomery povinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v danom prípade sa nejedná len o prechodný stav.
19. Existencia oprávneným tvrdeného dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nebola v konaní preukázaná a ide iba o všeobecné, argumentačne nepodložené tvrdenie oprávneného.
20. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že v posudzovanom prípade správne súd prvej inštancie exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie), z ktorého dôvodu odvolací súd potvrdil uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
21. Podľa § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.
22. Citované ustanovenie vymedzuje osobitý druh procesnej sankcie, ktorá dopadá na trovy súdneho exekútora v exekučných konaniach, ktoré prebiehajú v režime podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. V prípade, ak sú v konkrétnom exekučnom konaní dané okolnosti hodné osobitého zreteľa, môže exekučný súd v uznesení o zastavení exekúcie rozhodnúť tak, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie. Okolnosti hodné osobitého zreteľa bude vyhodnocovať súd v tom- ktorom konkrétnom prípade, pričom zákon len príkladne menuje možné porušenie povinností súdneho exekútora s odkazom na ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Pôjde o situácie, ak súdny exekútor mal vedomosť o existencii dôvodu pre zastavenie exekúcie, no napriek tomu ich exekučnému súdu neoznámil.
23. Spolu s výrokom o zastavení exekúcie odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách exekúcie ako výrok súvisiaci v zmysle § 379 písm. a) CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie neskúmal možnosť rozhodovania o trovách exekúcie v zmysle § 243j Exekučného poriadku.
24. Na základe uvedeného odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách exekúcie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
25. Súd prvej inštancie preto v ďalšom konaní posúdi, či nie sú splnené podmienky pre nepriznanie trov súdnemu exekútorovi. Ak dospeje k záveru, že podmienky pre rozhodnutie podľa § 243j Exekučného poriadku splnené nie sú, opätovne rozhodne o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a zaviaže na ich úhradu oprávneného.
26. V zmysle ustanovenia § 396 ods. 3 CSP rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).