Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-113-2023.pdf
PDF · 162.55 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/113/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX D., prechodne bytom E. F. XX, XXX XX G., zast. Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom Nám. SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4.084,32 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/25/2023-215 zo dňa 12. septembra 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.084,32 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške (druhá výroková veta). 1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 4.084,32 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca svoj nárok odvodil od nesprávnej implementácie, resp. od neimplementovania smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu vznikla žalobcovi porušením únijného práva škoda. Žalobca pôsobí v Hasičskom a záchrannom zbore vo Zvolene, na hasičskej stanici v Krupine, ako technik špecialista, veliteľ družstva v služobnej hodnosti kapitán; v žalovanom období od marca 2021 do februára 2023 odpracoval celkom 1.368,53 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej); do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, od januára 2022 sú tieto rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Len v rámci určenej služobnej pohotovosti, priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby, odpracoval žalobca v období od marca 2021 do decembra 2021 442,69 hodín; v období od januára 2022 do februára 2022 (správne decembra, pozn. odvolacieho súdu) odpracoval 634,94 hodín určenej služobnej pohotovosti a v období od januára 2023 do februára 2023 celkom 128 hodín; hoci sa žalobca v čase služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, žiadna z takto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu tak v žalovanom období bol 51,47 hodín týždenne. Žalobca v žalobe zdôraznil, že napriek tomu, že v práci strávi v rámci jednej zmeny minimálne 24 hodín,
tak 8 hodín z tohto času, ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaný za pracovný čas, v dôsledku ktorej skutočnosti sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín; priemerný týždenný pracovný čas v priebehu žalovaného obdobia pravidelne značne prevyšoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) tak, ako to ustanovuje §85 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín predpokladaný čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Žalobca argumentoval, že v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. sa služobná pohotovosť hasičov nepovažuje za súčasť ich služobného času. Keďže slovenský právny poriadok nemá špeciálnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva únie, určil výšku nemajetkovej ujmy analogicky, vychádzajúc pritom z ustanovenia §122 ods.1,2 písm.a) zákona č. 315/2001 Z.z.; žalobou uplatnená primeraná náhrada škody predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu) a výškou náhrady určenej za služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu. 1.2 Žalovaný sa k žalobe vyjadril v odpore proti platobnému rozkazu; v tomto vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu prvej inštancie; mal za to, že smernica č. 2003/88/ES sa vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje; žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v spore; smernica č. 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne s poukazom na ustanovenia §85 až §92 zákona č. 315/2001 Z.z.. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že čl.6 smernice č. 2003/88/ ES je spomenutý v čl.17 ods.1, ktorý umožňuje členským štátom odchýliť sa od jeho uplatňovania za predpokladu, že je dodržaná všeobecná zásada ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany; vyjadril presvedčenie, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal výšku uplatneného nároku; zdôraznil, že obdobie roku 2021 je potrebné vnímať aj v kontexte výrazných zmien v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej choroby COVID-19; výšku náhrady nemajetkovej ujmy označil za neprimeranú. 1.3 Okresný súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný účinne nepoprel; rovnako ním neboli akokoľvek spochybnené listinné dôkazy predložené spolu so žalobou žalobcom. Aplikoval čl.2, čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, čl.2 Smernice č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/EHS), ako aj ustanovenia §85 ods.1, §86 ods.1, §92 ods.1, §93 ods.1, §103 ods.1, §116 ods.1, §122 ods.1, §130, §135e, §12 ods.6 a §193 zákona č. 315/2001 Z.z., §85 ods.9 a §96 ods.2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“ alebo aj „ZP“), čl.7 ods.2,5 a čl.36 ods.1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky a ustanovenia §11, §13 ods.1,2 a §853 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). 1.4 Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na služobný pomer žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, pretože príslušníci HaZZ sa podieľajú na plnení úloh civilnej ochrany. Okresný súd pri svojom hodnotení vychádzal jednak zo znenia smerníc č. 2003/88/ES a č. 89/391/EHS ako aj z uznesenia Súdneho dvora Európskej únie C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, z ktorého obsahu mal za to, že čl.2 smernice č. 89/391/EHS ako aj čl.1 ods.3 smernice č. 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej požiarnej služby obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže čl.6 bod 2 smernice č. 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín; jeho prekročenie je možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu ako je napríklad katastrofa. 1.5 Pokiaľ ide o smernice Európskej únie, súd prvej inštancie konštatoval, že tieto sú záväzné pre členské štáty, ktorým sú určené, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa nimi má dosiahnuť. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt, ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smerniciach. Prijatím smernice vznikajú dotknutým členským štátom dve povinnosti – implementovať smernicu včas a správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, Súdny dvor Európskej únie však judikoval, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok. Ak ide o netransponovanú, resp. nedostatočne transponovanú smernicu, odvolanie sa na jej ustanovenie je možné, ak (1) je cieľom smernice priznať práva jednotlivcom, (2) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (3) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej
strane. Po splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES priznala priamy účinok, pretože dané ustanovenie priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; vyplýva z nej však aj zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie, ktorá povinnosť platí v prípade každého porušenia práva únie členským štátom bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký orgán verejnej moci má podľa práva dotknutého členského štátu povinnosť túto škodu nahradiť; v zmysle judikatúry súdneho dvora môže zároveň náhradu škody spôsobenú jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t.j. právo únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá je daná bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa dopustil porušenia práva únie, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu nahradiť podľa vnútroštátnych právnych noriem. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že pasívne legitimovaným subjektom v tomto spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor (§11 písm.c/ zákona č. 575/2001 Z.z.), ktorého je žalobca príslušníkom; Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone č. 315/2001 Z.z. a predstavuje aj garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. 1.6 Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s tvrdením žalovaného o správnej implementácii smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.; žalovaný argumentoval, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu č. 2003/88/ES správne. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že vnútroštátna právna úprava môže navodzovať dojem, že zákon č. 315/2001 Z.z. je v súlade s právom Európskej únie, pretože podľa prílohy č.4 bodu 6 tohto zákona bola do jeho znenia smernica č. 2003/88/ES prebratá. Okresný súd však bol toho názoru, že zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Z výpovede žalobcu a stanoviska žalovaného mal okresný súd za preukázané, že ak nedochádza k služobným výjazdom, čas služobnej pohotovosti sa do služobného času nezapočítava, ktorá skutočnosť spôsobuje rozpor s právom Európskej únie. 1.7 Okresný súd upriamil pozornosť na zákonnú definíciu pojmov „služobný čas“, „výkon štátnej služby“, „úkony vykonávané v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby“; poukázal aj na čl.2 smernice č. 2003/88/ES definujúci pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“; vychádzajúc z daného článku smernice konštatoval, že pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie aplikoval závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-518/15 vo veci Ville de Nivelles, v zmysle ktorého sa členské štáty nemôžu odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, a to vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku; smernica zároveň neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia v smernici. Dodal, že súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice č. 2003/88/ ES je aj pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-303/98 vo veci Simap, rozsudok C-151/02 z 09.09.2003). Zároveň, vychádzajúc z viacerých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, reagoval tvrdením, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia. Okresný súd preskúmaním veci zistil, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítavať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi ako príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov – príslušníkov Hasičského a záchranného zboru – neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníka HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas a nebola prekračovaná maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Argumentáciu žalovaného, že žalobca nemusí byť počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti bdelý a aktívny a môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, označil súd prvej inštancie za bezpredmetnú, keďže žalobca počas služobnej pohotovosti musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd, čím ako zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa.
1.8 Po vysporiadaní sa s tvrdeniami žalovaného súd prvej inštancie skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv, plynúcich mu z čl.2 a čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Okresný súd zopakoval, že štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. 1.8.1 Pokiaľ ide o prvú podmienku, táto bola podľa názoru okresného súdu splnená, pretože čl.2 a čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník; minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov je stanovenie 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času, ktorá hranica zahŕňa aj nadčasy a pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno odchýliť; porušenie práva únie je dostatočne závažné, ak je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. 1.8.2 Čo sa týka druhej a tretej podmienky, táto podľa názoru súdu prvej inštancie súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca uplatnil titulom porušenia práva únie. Súdny dvor EÚ ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva a nesmú mať taký charakter, že by spôsobili praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia; zároveň musí byť náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva, preto súd prvej inštancie posudzoval uplatnený nárok žalobcu analogicky podľa zásad uvedených v ustanovení §11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Okresný súd mal za preukázané, že pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo v rozhodnom období (marec 2021 – február 2023) k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na uvedené okresný súd konštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl.2 a čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, keďže dlhodobo dochádzalo k porušovaniu jeho základných osobnostných práv – práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle ustanovenia §13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj satisfakciu peňažnú, a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. Prihliadnuc na prejednávanú vec mal okresný súd za to, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov sa nejavila byť na mieste, a to vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a dĺžku trvania zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu; podľa názoru súdu prvej inštancie neprichádzala do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, kedy čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného času, sa žalobcovi skracuje čas odpočinku, na základe ktorej skutočnosti mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. 1.9 Súd prvej inštancie na základe takto zistených skutočností dospel k záveru, že základ nároku žalobcu je daný, pretože v dôsledku nerešpektovania čl.2 a čl.6 smernice č. 2003/88/ES bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu; samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval okresný súd za dostatočné zadosťučinenie; ako spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy sa javila práve peňažná náhrada; túto súd priznal žalobcovi v sume rovnajúcej sa odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z.z. pri nariadenej služobnej pohotovosti a ktorý spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy si súd prvej inštancie osvojil. 1.9.1 Okresný súd mal za preukázané, že v období marec 2021 – december 2021 odpracoval žalobca 442,69 hodín 15 % určenej služobnej pohotovosti (§92 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z.), za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 0 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktoré by mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa §92 ods.2 písm.a) zákona č. 315/2001 Z.z. v tomto období odpracoval v rozsahu 58,74 hodín. Nemajetková ujma za rok 2021 tak predstavuje 1.477,34 Eur. Za obdobie roka 2022 (január – december) žalobca odpracoval 618,94 hodín 15 % určenej služobnej pohotovosti, 16 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti a nariadenú pohotovosť v rozsahu 104,16 hodín, za ktoré mu vznikla nemajetková ujma vo výške 2.158,56 Eur. V období od januára do februára 2023 vrátane žalobca odpracoval 120
hodín 15 % určenej služobnej pohotovosti a 8 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti, za ktoré obdobie vznikla žalobcovi nemajetková ujma vo výške 448,42 Eur. Takto určenú výšku nemajetkovej ujmy (4.084,32 Eur) považoval okresný súd za primeranú vo vzťahu k zásahu do rodinného života žalobcu a jeho súkromia; zároveň táto suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, ak by sa mu služobná pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. 1.10 Keďže okresný súd považoval nárok žalobcu v celom rozsahu za dôvodný, žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 1.11 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §255 ods.1 v spojení s §262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj „C.s.p.“) a v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa §365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p. tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 Namietol, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí; súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na vyslovenie ne/súladu zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver okresný súd nemohol vysloviť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. 2.2 Pri namietaní pasívnej vecnej legitimácie poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s tým, že ide o dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti smernice č. 2003/88/ES; k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou; Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň mal za to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu; žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný zotrval na tvrdení, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v individuálnom prípade; Slovenská republika pritom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. 2.3 Ohľadom pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES zopakoval, že táto sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevťahuje; rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je vymedzený pozitívne v čl. 2 ods.1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne v jej čl. 2 ods.2; na základe uvedeného konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu? nepovažoval za relevantné, pretože sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike. 2.4 Odvolateľ upriamil pozornosť aj na čl.17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom odchýliť sa od uplatňovania čl.6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.5 Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Vyjadril nepochopenie, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej výšky označil za nejasné; pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný; v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť; môže odpočívať, či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. 2.6 Mal za to, že pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, mal žalobca preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, pretože nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Odvolateľ poukázal na potrebu zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasiča v referenčnom období 4 mesiacov. V zmysle uvedeného mal žalovaný za to, že pre účely tohto konania je irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval, relevantná je iba skutočnosť, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas; žalobca tak nemohol vychádzať pri výpočte žalovanej sumy z počtu hodín služobnej pohotovosti a nie je zrejmé, prečo si žalobca nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,39 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. 2.7 Odvolateľ označil žalobu za zmätočnú - žalobca ňou maskuje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi, čo má za následok, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, pretože mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. 2.8 V sporovom konaní dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu; s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti úlohou žalobcu bolo označiť skutkové tvrdenia, dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti na začiatku konania. Žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu a výšky; súdom prvej inštancie priznanú sumu označil za neprimeranú a privysokú v porovnaní s výškou náhrad, priznávanou obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia. S poukazom na §13 ods.2 OZ žalovaný konštatoval, že žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie; náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná v zmysle §13 ods.1 OZ, resp. ak by takáto satisfakcia nebola postačujúca, a to len za predpokladu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo podľa názoru žalovaného preukázané. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní na základe výpovede ani iným dôkazným prostriedkom nepreukázal, ako súčasný stav zasahuje do jeho osobnostnej sféry, čo je základným predpokladom pre vznik nemajetkovej ujmy. V súvislosti s náhradou škody/nemajetkovej ujmy citoval viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020, Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/192/2019 zo dňa 29.10.2019 či Mestského súdu Košice sp.zn. K2-37C/60/2020). 2.9 Vychádzajúc z iných rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody/nemajetkovej ujmy bola v rozmedzí od 1.000,- Eur do 2.500,- Eur. 2.10 Odvolateľ namietol aj výrok o nároku na náhradu trov konania, pretože nárok žalobcu bol uplatnený nesprávne a súd prvej inštancie aj trovy konania nesprávne právne posúdil.
3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny. 3.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy
transponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.7.2000 či C-429/09 zo dňa 25.11.2010. 3.2 Žalobca označil za nedôvodnú a neopodstatnenú námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol však žiadne nové, skutkovo a právne relevantné argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. 3.3 Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov; žalovaný v tejto súvislosti neuviedol žiadne nové skutočnosti ako tie v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý vyčerpávajúco a presvedčivo vyvrátil námietku žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na činnosť hasičov nevzťahuje. 3.4 Na odvolaciu námietku, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, žalobca uviedol, že ako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie považoval za nepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom v zmysle čl. 2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES. Na margo námietky žalovaného o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času u hasičov v referenčnom období poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-254/18 zo dňa 11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intéreuere, v zmysle ktorého sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie smernice č. 2003/88/ES nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa čl.6 písm.b) danej smernice. 3.5 V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z.z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ustanovenia smernice nerešpektuje. 3.6 Za irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná pohotovosť hasičov má byť považovaná za pracovný čas, žalobca označil tvrdenia žalovaného o možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V kontexte reálneho rozsahu pracovného času hasičov zdôraznil, že v praxi nie je porušovaný len čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, ale aj ustanovenie §85 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z., stanovujúce 40 hodinový týždenný pracovný čas; kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje 37,5 hodinový pracovný čas. 3.7 Žalobca vyjadril presvedčenie, že svoj nárok odôvodnil a preukázal; poukázal na listinné dôkazy priložené k žalobe – výpisy z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky za každý mesiac žalovaného obdobia, ktoré žalovaný nespochybnil. Uviedol, že ním uplatnená suma 4.084,32 Eur nie je s ohľadom na odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti (1.205,63 hodín) neprimerane vysoká, predstavuje 3,39 Eur za hodinu; túto sumu porovnal so sadzbou minimálnych mzdových nárokov pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce (3,66 Eur). 3.8 Súd prvej inštancie priznal nárok vo výške zohľadňujúcej rozhodujúce skutkové a právne okolnosti veci; zároveň rešpektoval rozhodovaciu prax súdov v obdobných sporoch; poukázal na rozhodnutia konajúceho odvolacieho súdu.
4. Žalovaný v písomnej replike namietol, že ním v konaní prezentovaná argumentácia nebola zo strany súdu prvej inštancie aplikovaná správne; zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich podaniach.
5. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.
6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods. 1,2 C.s.p., v rozsahu určenom ustanovením §379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
7. Podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd po preskúmaní všetkých podstatných odvolacích námietok žalovaného ako aj predchádzajúceho konania a napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie mal za preukázané, že tento dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a vec správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s podrobným a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje; naviac dopĺňa ďalšie skutočnosti podporujúce správnosť napadnutého rozsudku:
9. V konaní nebolo sporné, že žalobca je od 10.11.2017 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s miestom výkonu štátnej služby na hasičskej stanici v Krupine. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 4.084,32 Eur titulom náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku dlhodobého porušovania jeho práv, garantovaných normami komunitárneho práva. Procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní čl.2 ods.1 a čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení o porušovaní čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil výpisy z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky; ako uviedol už súd prvej inštancie, žalovaný tieto listinné dôkazy žiadnym spôsobom nespochybnil, preto ich aj odvolací súd považoval za nesporné. 9.1 Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení smernice č. 2003/88/ES, zákona č. 315/2001 Z.z. a OZ; v odôvodnení rozhodnutia správne venoval pozornosť výkladu pojmov „pracovný čas“ či „čas odpočinku“; tieto vyplývajú jednak zo smernice č. 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú okresný súd poukázal a súčasne závery z nej vyplývajúce pri rozhodovaní správne aplikoval.
10. Pokiaľ ide o právomoc súdu prvej inštancie na prejednanie tohto sporu, poukazuje odvolací súd na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr. rozsudok C-429/09). Je namieste konštatovanie, že súd prvej inštancie bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri preberaní smernice č. 2003/88/ ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. 10.1 Reagujúc na odvolaciu námietku žalovaného, že súdu prvej inštancie nesvedčí právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie, odvolací súd dodáva, že právna teória a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej republiky (alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, tento sa nemôže vyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná, a to za účelom zistenia, či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň sa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej ktorej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu a tým považovať smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť porovnaniu znenia smernice s vnútroštátnou právnou úpravou.
11. Čo sa týka transpozície smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku členského štátu, ktorému je určená, tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Z bodu 5 Prílohy č.4 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do predmetného zákona. Súd prvej inštancie však správne konštatoval, že cieľ sledovaný čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý; s uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. 11.1 Článok 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl.2 ods.1 citovanej smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl.2 ods.2). Podľa ustanovenia §85 ods.1 zákona o HaZZ je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne (§85 ods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť rozvrhnutý nerovnomerne;
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§86 ods.1,2 zákona č. 315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia §92 ods.1 citovaného zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa §86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. 11.2 Vychádzajúc z obsahu ustanovení §85 ods.1, ods.2, §86 ods.1, ods.2 a §92 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z., je zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a služobnú pohotovosť; služobná pohotovosť sa však do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. 11.3 Povedané inak, zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej služobnej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. 11.4 Odvolací súd považuje v súvislosti s odvolacími tvrdeniami žalovaného o správnej transpozícií smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore za potrebné upriamiť pozornosť aj na porovnanie znenia posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe; dané ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia §86 ods.1, len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§92 ods.2). V kontexte uvedeného mal odvolací súd za to, že žalovaný v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom pracovníka. V dôsledku tejto skutočnosti potom neobstojí námietka žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so smernicou.
12. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o nevyhnutnosti rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ odvolací súd poznamenáva, že aj keď sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, je táto skutočnosť z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Smernica č. 2003/88/ES je adresovaná členským štátom (čl. 29); žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. V kontexte uvedeného potom žalovanému v prejednávanom spore svedčí aj pasívna vecná legitimácia, pretože je to práve žalovaný, ktorý zodpovedá za správne prebratie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky; za žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Zamestnávateľovi žalobcu by svedčila pasívna vecná legitimácia v prípade, ak by tento v rozpore so správne prebratou smernicou do právneho poriadku Slovenskej republiky (ku ktorej nedošlo) porušil vnútroštátnu úpravu pracovného času. Odvolací súd preto námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie posúdil ako nedôvodnú.
13. Argumentácia žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje je totožná s jeho procesnou obranou, prezentovanou v konaní na okresnom súde. Súd prvej inštancie sa s touto otázkou rozsiahlo a najmä správne vysporiadal v bode 6. a nasl. napadnutého rozsudku, preto odvolací súd už len na zdôraznenie správnosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä na závery vyplývajúce z rozhodnutí C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 vo veci Pfeiffer a i., C-429/09 vo veci Fuss, C-518/15 vo veci Matzak či C-52/04 z 14.7.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, ktoré sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú aj na žalobcu.
13.1 Žalovaný namietol nemožnosť uplatňovania smernice č. 2003/88/ES na žalobcu z dôvodu, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať pod negatívne vymedzenie smernice č. 89/391/EHS, t.j. pod jej čl.2 ods.2. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle čl.1 ods.3 smernice č. 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica č. 2003/88/ES tak výslovne odkazuje na čl.2 smernice č. 89/391/EHS. 13.1.1 Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z jej čl.2 ods.1 vyplýva, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď. - pozitívne vymedzenie smernice); v zmysle čl.2 ods.2 sa táto smernica neuplatňuje tam, kde s ňou sú nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (negatívne vymedzenie smernice). Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa má vykladať v širšom zmysle; výnimky z jej pôsobnosti stanovené v čl.2 ods.2 sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom. 13.1.2 Odvolací súd konštatuje aj, že čl.2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také (ako sa žalovaný snažil presvedčiť súd), ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v tejto smernici. Účelom úpravy obsiahnutej v čl.2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS je zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane mimoriadna udalosť alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prírodná katastrofa, pre ktorú je typické, že rozvrhnutie pracovného času pre zásahové a záchranné tímy nie je možné); táto sa však odlišuje od štandardnej obsahovej náplne práce a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Hoci sa žalobca pri výkone svojej práce bezpochyby stretne aj s nepredvídateľnými situáciami, činnosti, ktoré za zvyčajných podmienok vykonáva, je možné vopred organizovať či naplánovať, a to vrátane rozvrhnutia pracovného času. Odvolací súd na základe uvedeného konštatuje, že na činnosť žalobcu sa vylúčenie z pôsobnosti čl.2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS nevzťahuje, naopak, táto smernica je plne aplikovateľná. Zároveň štátna služba žalobcu sa nevyznačuje takými osobitosťami, ktoré by odporovali súčasnému použitiu smernice č. 2003/88/ES. 13.2 Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že čl.17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl.6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby civilnej ochrany. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl.17 ods.1 sa vzťahuje na vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania (a), rodinných pracovníkov (b) alebo pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách (c); na žalobcu sa vzťahuje čl.17 ods.3 písm. b) bod iii) danej smernice, ktorý odklon od čl.6 neumožňuje.
14. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.084,32 Eur; túto sumu vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (1.205,62 hodín) za žalované obdobie od marca 2021 do februára 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa §122 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa §122 ods.2 písm. a) daného zákona. 14.1 Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s čl.6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval 1.205,62 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli (v rozpore s čl.2 smernice č. 2003/88/ES) započítané do fondu pracovaného (služobného) času. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že tento v období od marca 2021 do februára 2023 vrátane pracoval v priemere viac ako 48 týždenne bol preukázaný; za tento zásah do práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako aj zásah do práva na ochranu jeho zdravia mu patrí nárok na primerané odškodnenie. 14.2 Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného za škodu (čl.6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES priznávajúci pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov maximálne 48 hodín nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky správne transponovaný, keďže zákon o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje, aby týždenný pracovný čas vrátane nadčasov presiahol 48 hodín; porušenie je dostatočne závažné, pretože porušuje jasnú a konkrétnu normu únie; porušenie práva únie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ), priznal žalobcovi peňažné plnenie titulom nemajetkovej ujmy; peňažnú ujmu považuje odvolací súd
za primeranú. Odvolací súd mal za preukázané, že škoda, ktorá má nemajetkovú povahu, vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, ktorý nemohol stráviť s rodinou, blízkymi, priateľmi či fyzickou a psychickou regeneráciou. 14.3 V kontexte uvedeného okresný súd správne aplikoval ustanovenie §11 v spojení s §13 Občianskeho zákonníka týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Len samotné konštatovanie porušenia práva by vzhľadom na odpracovanie viac ako tisíc hodín, ktoré žalobca mohol venovať iným aktivitám, nebolo dostatočným zadosťučinením; dostatočným zadosťučinením sa javí byť práve odškodnenie v podobe peňažnej náhrady takto vzniknutej ujmy, čo v konečnom dôsledku správne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Zároveň netreba opomínať, že aj právo Európskej únie uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej ujmy (čl. 82 Nariadenia Európskej únie č. 2016/679). 14.4 Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia iných okresných či krajských súdov, v ktorých tieto priznali žalobcom nemajetkovú ujmu vo výške od 1.000,- Eur do 2.500,- Eur, odvolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu. Okresný súd správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok); zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy; uplatnený nárok považoval súd za primeraný. Argumentácia súdu prvej inštancie bola aj v tejto časti správna, preto sa odvolací súd v plnom rozsahu s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy stotožnil.
15. Podané odvolanie nebolo v zmysle vyššie uvedeného spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods.1,2 C.s.p. potvrdil, a to aj v závislom výroku o trovách konania.
16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §255 ods.1 C.s.p. a žalobcovi ako v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému účastníkovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. O výške trov konania rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. 16.1 Odvolací súd dôvod na určenie dlhšej paričnej lehoty nevzhliadol; lehotu 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania považoval za dostatočnú, a to aj s ohľadom na množstvo konaní, ktoré sú od roku 2015 vedené na všeobecných súdoch v rámci celej Slovenskej republiky a v ktorých je žalovanému ukladaná povinnosť plniť titulom náhrady nemajetkovej ujmy.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.