Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_5CoCsp-30-2020.pdf
PDF · 98.01 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/30/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, N. nad H. o zaplatenie sumy 3.230,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. júna 2020, č.k. 18Csp/179/2018-74, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako aj v časti týkajúcej sa trov konania vo výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.008,40 eur s príslušenstvom zastavil, výrokom II. žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 944,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.794,40 eur od 05.03.2016 do 09.11.2018, zo sumy 1.744,40 eur od 10.11.2018 do 10.12.2018, zo sumy 1.694,40 eur od 11.12.2018 do 10.01.2019, zo sumy 1.644,40 eur od 11.01.2019 do 11.02.2019, zo sumy 1.594,40 eur od 12.02.2019 do 19.03.2019, zo sumy 1.544,40 eur od 20.03.2019 do 11.04.2019, zo sumy 1.494,40 eur od 12.04.2019 do 10.05.2019, zo sumy 1.444,40 eur od 11.05.2019 do 10.06.2019, zo sumy 1.394,40 eur od 11.06.2019 do 10.07.2019, zo sumy 1.344,40 eur od 11.07.2019 do 12.08.2019, zo sumy 1.294,40 eur od 13.08.2019 do 10.09.2019, zo sumy 1.244,40 eur od 11.09.2019 do 10.10.2019, zo sumy 1.194,40 eur od 11.10.2019 do 13.11.2019, zo sumy 1.144,40 eur od 14.11.2019 do 10.12.2019, zo sumy 1.094,40 eur od 11.12.2019 do 10.01.2020, zo sumy 1.044,40 eur od 11.01.2020 do 12.02.2020, zo sumy 994,40 eur od 13.02.2020 do 18.03.2020 a zo sumy 944,40 eur od 19.03.2020 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom IV. žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške 3.230,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.230,80 eur od 02.08.2016 do zaplatenia z dôvodu, že celková výška dlhu z úverovej zmluvy ku dňu podania žaloby tvorí istinu vo výške 5.778 eur a náklady na vymáhanie vo výške 158,40 eur, od ktorých odpočítal sumu úhrad žalovanou vo výške 2.705,60 eur. Výsledná suma tak predstavuje sumu 3.230,80 eur. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou dňa 11.12.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanej pôžičku vo výške 4.500 eur. Pôžičku sa žalovaná zaviazala splácať v 60 mesačných splátkach po 133,40 eur. Ročná úroková sadzba bola dojednaná ako fixná vo výške 28,70 %, RPMN
28,70 % a priemerná RPMN bola stanovená vo výške 18,66%. Celková suma pôžičky predstavovala sumu 8.004 eur a celkové náklady spotrebiteľa predstavovali sumu 3.504 eur. Konečná splatnosť bola určená na mesiac december 2019. Prvá splátka bola splatná dňa 20.01.2015 a splatnosť ostatných splátok bola dohodnutá na 20. deň v mesiaci. Doba trvania zmluvy bola určená do splatnosti všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať splátky riadne a včas, žalobca vyzval žalovanú listom zo dňa 30.12.2015 k úhrade dlžných splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Keďže k úhrade dlžných splátok žalovanou nedošlo, dňa 19.02.2016 úver zosplatnil. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaná celkovo uhradila sumu vo výške 2.705,60 eur.
3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4 § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalobca v priebehu konania zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 850 eur späť z dôvodu úhrady žalovanou a v časti 158,40 eur titulom nákladov na vymáhanie. Súd prvej inštancie preto v zmysle § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Súd prvej inštancie ustálil, že žaloba bola čiastočne dôvodná. Po preskúmaní predmetnej zmluvy možno konštatovať, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko ide o taký typ zmluvy, ktorej obsah spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, pretože táto bola už vopred pripravená, predtlačená. Dodávateľom v tomto prípade je právny predchodca žalobcu, ktorý pri uzatváraní zmluvy vykonával svoju podnikateľskú činnosť a spotrebiteľom je žalovaná, ktorá pri uzatváraní zmluvy nevykonávala žiadnu obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Zákon pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere stanovuje podstatné náležitosti, ktoré táto musí obsahovať, preto súd skúmal, či predmetná zmluva tieto náležitosti obsahuje. Na tomto mieste súd konštatuje, že zmluva bola uzavretá v predpísanej forme, avšak neobsahuje všetky náležitosti tak, ako to predpokladá zákon. Zmluva najmä neobsahuje dobu trvania zmluvy uvedenú tak, ako to predpokladá zákon. V zmluve je len uvedené, že táto trvá do splatenia všetkých záväzkov klienta. Takéto určenie doby trvania však súd považuje za veľmi neurčité, neumožňujúce spotrebiteľovi určiť, dokedy jeho zmluvný vzťah trvá. Podstatou zákonom predpísaných náležitostí je, aby mal spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy presné informácie odkedy a dokedy bude veriteľovi plniť, v akej výške a za akých ďalších podmienok. V danom prípade žalovaná ako spotrebiteľ nemôže na základe údajov uvedených v zmluve jednoznačne určiť, dokedy bude veriteľovi poskytovať plnenia, a preto nemožno uzavrieť inak ako, že zmluva údaj o dobe trvania neobsahuje, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Veriteľ teda nemá nárok na žiadne úroky ani poplatky. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku vo výške 4.500 eur, pričom žalovaná splatila sumu 2.705,60 eur do podania žaloby a vo výške 850 eur po podaní žaloby, t. j. spolu 3.555,60. Keďže žalovaná žalobcovi ani jeho právnemu predchodcovi neuhradila celú sumu poskytnutej pôžičky, uložil jej súd povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 944,40 eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutou pôžičkou a uhradenou časťou pôžičky (4.500 eur - 3.555,60 eur = 944,40 eur) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaná žalobcovi predmetnú pôžičku riadne a včas nezaplatila, dostala sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania, ktoré mu súd priznal v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia vo výške 5,05 % ročne tak, ako to je uvedené vo výroku II. napadnutého rozhodnutia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP. V predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný (žalobca mal úspech vo výške 55,50 %, žalovaná vo výške 44,50 %; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 11 %). Z uvedeného vyplýva, že úspešnejšou stranou bola žalovaná. Z obsahu spisu však nevyplynuli žiadne trovy, ktoré by jej v súvislosti s týmto konaním vznikli, a preto jej súd nárok na náhradu trov konania nepriznal.
4. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku III. a IV., podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia doby trvania zmluvy nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 11.12.2014, splatnosť prvej úverovej splátky, tak nastala dňa 20.01.2015, konečná splatnosť úveru a doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.12.2019. Žalovaná ako spotrebiteľ mala možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich jej z úverovej zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 12/2019 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do decembra 2019. Zmluva taktiež zrozumiteľným spôsobom obsahuje aj údaj o dobe jej trvania a to v základných náležitostiach úverovej zmluvy v čl. III s označením „Pôžička“, ako aj v čl. 8, bod 8.1. zmluvných podmienok úverovej zmluvy, v zmysle ktorých sa zmluvný vzťah založený zmluvou končí splnením všetkých záväzkov klienta zo zmluvy. V prípade riadneho plnenia zmluvných povinností žalovanou by zmluvný vzťah trval do termínu konečnej splatnosti úveru ku dňu 20.12.2019. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. a IV. zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.278 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 1.278 eur od 5.3.2016 do zaplatenia a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. 5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti v zamietavom výroku III. spolu so súvisiacim výrokom IV. o trovách konania ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. odvolaním napadnutý nebol a preto je v tejto časti právoplatný a prieskumom odvolacieho súdu nedotknutý.
8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam dodáva.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou dňa 11.12.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 1613963, na základe ktorej poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 4.500 eur a žalovaná sa zaviazala splácať poskytnuté finančné prostriedky v 60 mesačných splátkach po 133,40 eur. Ročná úroková sadzba bola vo výške 28,70 %, RPMN bola stanovená vo výške 28,70 % a priemerná RPMN vo výške 18,66 %. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť bola vo výške 8.004 eur a celkové náklady na spotrebiteľský úver predstavovali sumu 3.504 eur. Prvá splátka bola splatná dňa 20.01.2015 a splatnosť všetkých ostatných splátok bola stanovená na 20. deň v mesiaci. Termín konečnej splatnosti bol určený na december 2019 (s označením 12/2019), pričom doba trvania zmluvy bola stanovená do splatnosti všetkých záväzkov klienta podľa predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, pričom zároveň aj zmluvou na ktorú sa vzťahuje zákona č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov / § 11 ods. 1 písm. b)/.
11. Žalobca nepreukázal, že v čase, kedy žalovaná podpisovala zmluvu o spotrebiteľskom úvere, žalovaná mala vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť poslednej splátky úveru, resp. aká je doba trvania úveru, keďže tento údaj nebol uvedený v predmetnej zmluve. Rovnako na závere, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy/úveru nič nemení ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že dobu trvania zmluvy možno odvodiť od ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru a od samotného uvedeného termínu konečnej splatnosti. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať dobu trvania zmluvy. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby dobu trvania zmluvy/spotrebiteľského úveru obsahovala aj zmluva o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade posudzovaná zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať túto dobu. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o dobe trvania zmluvy sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o dobe trvania úveru je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, pričom žalobca túto skutočnosť v predmetnej veci nepreukázal, nakoľko údaj uvedený v posudzovanej zmluve ako „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy“ nie je dostačujúcim a kvalifikovaným údajom doby trvania zmluvy.
12. Pokiaľ ide o posúdenie tejto náležitosti / § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. / v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili, tu odvolací súd vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej na ktorú sa žalobca vo svojom odvolaní poukazuje. Odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie údaja o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovanou nie je možná.
13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva /pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47/". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010
Z. z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
14. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorené medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovanou od žalobcu.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd námietky žalobcu uvádzané v odvolaní nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. ako vecne správny potvrdil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá tak má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže jej však žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli, odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).