Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cob-92-2018.pdf
PDF · 162.23 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/92/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: MGM, s.r.o. so sídlom Hliny 2719, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 31 577 270, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. ROJKO s.r.o. so sídlom Železničná 90/12, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 47 251 794 proti žalovanému: Z.. J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX, XXX XX R. U., právne zastúpenému spoločnosťou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o. so sídlom Šoltésovej 346/1, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, v spore o zaplatenie 23.609,84 Eur príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 9Cb/109/2010-391 zo dňa 23. júla 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.902,43 Eur a úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 3.902,43 Eur od 24.07.2010 do zaplatenia a vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá čo do nároku na zaplatenie 9.308,20 Eur.
M e n í rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcovi sa priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
M e n í rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov štátu tak, že žalovaný je povinný nahradiť štátu 100 % za znalečné, ktoré štát vyplatil znalcovi Ing. Jaroslavovi Moravíkovi.
M e n í rozsudok súdu prvej inštancie o náhrade znalečného nekrytého preddavkami tak, že žalovaný je povinný nahradiť Ekonomickej univerzite v Bratislave 100 % znalečného nekrytého preddavkami.
Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 23.609,84 Eur tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.902,43 Eur a úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 3.902,43 Eur od 24.07.2010 od zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 66,94 %. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť štátu 83,47 % zo znalečného, ktoré štát vyplatil znalcovi Ing. Jaroslavovi Moravíkovi, žalovanému uložil povinnosť nahradiť štátu 16,53 % zo znalečného, ktoré štát vyplatil znalcovi Ing. Jaroslavovi Moravíkovi. Zároveň žalobcovi uložil povinnosť nahradiť Ekonomickej univerzite
v Bratislave 83,47 % zo znalečného nekrytého preddavkami a žalovanému uložil povinnosť nahradiť Ekonomickej univerzite v Bratislave 16,53 % zo znalečného nekrytého preddavkami. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca sa dňa 08.09.1999 stal vlastníkom zariadenia na výrobu plastových okien, a to na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 02.09.1999 s predávajúcim R. s.r.o. Taktiež mal z vykonaného dokazovania za nesporne preukázané, že dohoda spoločníkov žalobcu zo dňa 19.10.2000 o rozdelení majetku žalobcu, na základe ktorej mal žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľným veciam - k dvojkotúčovej píle PERTICI, fréze FWS 380, fréze MINI COPY, zváračke KPSM E-VIII, zasklievaciemu stojanu, píle GLZ 419 a frézke ROTOX SAF 376 tvoriacich súčasť zariadenia na výrobu plastových okien, je neplatná, lebo len žalobca ako vlastník vecí, a nie jeho spoločníci, mohli s týmito vecami nakladať, teda aj prevádzať ich. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 10Cb/398/2002-219 zo dňa 15.10.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/177/2008 zo dňa 12.08.2009 bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobcovi vyššie uvedené hnuteľné veci - teda dvojkotúčovú pílu PERTICI, frézu FWS 380, frézu MINI COPY, zváračku KPSM E-VIII, zasklievací stojan, pílu GLZ 419 a frézku ROTOX SAF 376. Žalovaný dňa 12.10.2009 vyzval žalobcu na prevzatie uvedených hnuteľných vecí, tieto bol pripravený vydať mu dňa 13.10.2009 v F.. Zo znaleckého posudku č. 57/2013 prvoinštančný súd zistil, že píla PERTICI UNIVER, fréza FWS 380, frézka MINI COPY, zváračka KPSM E-VIII, píla GLZ 419 a frézka ROTOX SAF 376 sú určené a pracujú v technologicky na seba nadväzujúcich pracovných operáciách pri výrobe plastových okien a dverí a samostatné profesionálne využitie pre inú výrobu je bez ich úpravy technicky obmedzené, že technický stav nosných strojov linky k 02.09.1999 bol cca 70 % a že stroje v období po 01.05.2006 začali pracovať za hranicou prognózovanej životnosti, čo však neznamená, že neboli schopné prevádzky. Zo znaleckého posudku č. 7/2016 mal za preukázané, že obvyklé nájomné za pílu PERTICI, frézu FWS 380, frézku MINI COPY, zváračku KPSM E-VIII, pílu GLZ 419 a frézku ROTOX SAF 376 bolo 82.614,68 Sk za rok 2008 a 63.154,31 Sk za obdobie od 01.01.2009 do 30.10.2009 a že v máji 2006 bola všeobecná hodnota predmetných hnuteľných vecí 256.901,61 Sk. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku na zaplatenie 23.609,84 Eur s príslušenstvom uplatneným žalobcom titulom náhrady za užívanie uvedených hnuteľných vecí poukázal na to, že nebolo povinnosťou žalobcu uplatnený nárok právne kvalifikovať, avšak pokiaľ v žalobe tvrdil, že žalovaný užíval technologické zariadenia bez právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatil, bolo jeho povinnosťou uviesť, aký majetkový prospech získal žalovaný a opísať skutkový dej vyúsťujúci k tomu, že žalovaný na úkor žalobcu niečo získal. Vychádzajúc zo znenia ust. § 451 ods. 2 Obč. zák. definujúceho inštitút bezdôvodného obohatenia prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal existenciu reálne získaného prospechu zo strany žalovaného. Poukázal však na to, že znaleckým posudkom č. 7/2016 bola preukázaná ako obvyklá cena nájomného za pílu PERTICI, frézu FWS 380, frézku MINI COPY, zváračku KPSM E-VIII, pílu GLZ 419 a frézku ROTOX SAF 376 suma 9.467,70 Eur, z čoho vyplýva, že ak by bol žalobca ako vlastník tieto hnuteľné veci prenajal, získal by sumu v uvedenej výške titulom nájomného. Nakoľko žalobca tieto veci prenajať nemohol, keďže ich v danom čase nemal v držbe, k zväčšeniu jeho majetku o nájomné nedošlo, teda žalobcovi ušiel zisk. Ušlý zisk je škodou, preto sa súd prvej inštancie v ďalšom zameral na posúdenie toho, ktorý predpis, či Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník, bude na žalobou uplatnený nárok aplikovať. Skonštatoval, že nie sú dané dôvody na postup podľa ustanovaní o náhrade škody podľa Obchodného zákonníka, lebo žalovaný nie je podnikateľom, nie je ani subjektom verejného práva, a aj keď žalovaný bol spoločníkom žalobcu, nejde o vzťah týkajúci sa jeho účasti na spoločnosti, resp. o vzťah zo zmluvy, ktorou sa prevádza podiel spoločníka, tak, ako to vyplýva z ust. § 261 ods. 1, 2, 6 písm. a) Obch. zák. Pri právnom posúdení opodstatnenosti nároku na náhradu škody preto vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 420 Obč. zák. boli naplnené všetky zákonom vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu t.z. existencia škody vo výške 9.467,70 Eur, porušenie právnej povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou zavinenou škodcom. Uviedol že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že vlastníkom píly PERTICI, frézy FWS 380, frézky MINI COPY, zváračky KPSM E-VIII, píly GLZ 419 a frézky ROTOX SAF 376 je žalobca. Ak však napriek tejto skutočnosti bol v rozhodnom období detentorom týchto vecí žalovaný, porušoval tým povinnosť mu vyplývajúcu z ust. § 123 Občianskeho zákonníka. Zároveň existoval aj kauzálny nexus medzi porušením tejto právnej povinnosti a vznikom škody, lebo tým, že žalovaný zadržiaval hnuteľné veci patriace žalobcovi, znemožňoval mu, aby predmetné veci prenajal (čím by žalobca získal nájomné) alebo aby s použitím hnuteľných vecí začal sám vyrábať plastové okná (čím by získal tržby za predaj vyrobených okien) alebo aby hnuteľné veci predal (čím by získal kúpnu cenu). Pokiaľ ide o zavinenie, žalovaný nepreukázal,
že škodu nezavinil. Pretože žalovaný vzniesol proti nároku žalobcu námietku premlčania, súd prvej inštancie skúmal, či je možné žalobcovi priznať celú preukázanú škodu (t.j. 9.467,70 Eur), resp. či je možné priznať iba časť z tejto sumy. Vychádzal z ust. § 106 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá o škode sa poškodený pritom dozvie, akonáhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne jej rozsah. Z obsahu spisu tamojšieho súdu sp.zn. 10Cb/365/2002 vyplynulo, že žalobca už minimálne 08.10.2002 (deň podania žaloby vo veci sp.zn. 10Cb/365/2002) vedel, že jemu patriace hnuteľné veci sú u tretej osoby. Keďže práve fakt, že veci patriace žalobcovi sú u tretej osoby, je v danom prípade z hľadiska vzniku škody konštitutívnou okolnosťou, je zrejmé, že žalovaný vedel o tom, že mu vzniká škoda (tým, že nemôže užívať svoje hnuteľné veci) už 08.10.2002. V momente, keď sa žalobca dozvedel o tom, že mu vzniká škoda, musel vedieť aj to, aký je rozsah tejto škody, keďže každý vlastník hnuteľných vecí musí aspoň orientačne vedieť, o čo prichádza (t.j. aká škoda mu vzniká) už ihneď potom, ako sa dozvie, že svoju hnuteľné veci nemôže používať, lebo tieto sú u tretej osoby. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca už v roku 2005 v žalobách vedených pod sp.zn. 9Cb/221/2005, 9Cb/223/2005 a 9Cb/224/2005 kvantifikoval výšku svojej ujmy na 25.000 Sk/mesačne. Zo spisu sp.zn. 10Cb/365/2002 je zrejmé aj to, že žalobca sa dozvedel o tom, že škodcom je žalovaný, už dňa 12.06.2007, keď v tento deň do konania sp.zn. 14Cb/398/2002 predložil dohodu o ukončení zmluvy o bezplatnom prenechaní technológie, na čo žalobca reagoval tak, že navrhol, aby do konania pristúpil Ing. E. (teda žalovaný). S prihliadnutím na všetky tieto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k názoru, že 2-ročná premlčacia doba začala plynúť dňa 13.06.2007 (toto bol prvý deň, keď žalobca mohol podať žalobu potom, ako sa dňa 12.06.2007 dozvedel o identite škodcu a potom, ako sa najneskôr 08.10.2002 dozvedel, že mu vzniká škoda). Vzhľadom na túto skutočnosť bolo možné ohľadom nárokov na náhradu škôd vzniknutých od 01.05.2006 do 12.06.2007 podať žalobu bez obavy z ich premlčania 02.05.2008, resp. 13.06.2009. Žaloba však bola podaná až 05.05.2010 a pretože žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie žalobu v časti škôd vzniknutých od 01.05.2006 do 12.06.2007 zamietol. Ďalej uviedol, že premlčané sú aj škody vzniknuté v období od 13.06.2007 do 03.05.2008. Pokiaľ totiž žalovaný mal u seba hnuteľné veci žalobcu aj dňa 03.05.2008 a žalobca preto tieto hnuteľné veci nemohol použiť na výrobu okien, resp. prenajať ich, žalobca mohol žalobu na náhradu škody vzniknutej dňa 03.05.2008 bez obavy z premlčania podať najneskôr 04.05.2010. Žaloba však bola podaná až 05.05.2010 a teda nárok na náhradu škody vzniknutej dňa 03.05.2008 (a v dňoch pred týmto dátumom) sa žalobcovi premlčal. Vzhľadom na premlčanie prvoinštančný súd žalobcovi priznal iba náhradu tých škôd, ktoré vznikli od 04.05.2008 do 30.10.2009, a to iba v tých sumách, ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku č. 7/2016. Z tohto posudku konkrétne vyplynulo, že v roku 2008 bolo obvyklé nájomné za hnuteľné veci 6.884,56 Sk/mesačne (82.614,68 Sk deleno 12 mesiacov), čo za obdobie od 03.05.2008 do 31.12.2008 predstavuje 54.410,23 Sk (6.884,56 Sk : 31 dní x 28 dní + 7 mesiacov x 6.884,56 Sk). Pokiaľ ide o nájomné za obdobie od 01.01.2009 do 30.10.2010, zo znaleckého posudku je zrejmé, že obvyklé nájomné za hnuteľné veci bolo 63.154,31 Sk, čo spolu s ušlým nájomným za rok 2008 predstavuje 117.564,54 Sk, resp. 3.902,43 Eur. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal DPH zo sumy 3.902,43 Eur z dôvodu, že náhrada škody vôbec nie je predmetom dane z pridanej hodnoty (viď § 2 zákona č. 222/2004 Z.z.). Vo zvyšku žalobu zamietol - jednak z dôvodu premlčania, a jednak z dôvodu preukázania toho, že ušlé nájomné bolo 6.884,56 Sk mesačne, resp. 6.315,43 Sk mesačne (teda nie až 25.000 Sk mesačne). Pretože žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného dlhu, žalobcovi patria aj úroky z omeškania. Pri náhrade škody platí, že dlžník je v omeškaní v deň, ktorý nasleduje potom, ako ho veriteľ vyzval na zaplatenie náhrady škody (R 27/1977). Pretože žalobca nepreukázal, že žalovaného na zaplatenie vyzval skôr, súd za deň doručenia výzvy na zaplatenie považoval 23. júl 2010, teda deň, keď žalovaný prevzal žalobu. V závere svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobca v konaní opakovane prezentoval názor, že hnuteľné veci spolu s hnuteľnými vecami, ktoré boli u tretej osoby (spoločnosti J.), tvoria linku, s týmto sa nestotožnil, lebo táto skutočnosť nie je rozhodujúca pre určenie výšky ušlého nájmu. Konštatoval, že ku každej z predmetných hnuteľných vecí je na trhu dostupný nejaký ekvivalent, a teda ak žalobcovi chýbala napr. vzduchová fréza DN alebo kopírovacia fréza 6x14/60 S8 (nakoľko tieto boli u spoločnosti J. Y.), žalovaný nezodpovedá za tým vzniknutý škodu, nakoľko podľa § 417 Občianskeho zákonníka bol žalobca povinný na odvrátenie tejto škody sám zakročiť. Ak by teda chcel niekomu prenajať celú „linku“ na výrobu okien, mal chýbajúce hnuteľné veci dokúpiť. V tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenie znalca, že zaradenie alebo nezaradenie strojov do linky nemá vplyv na ich všeobecnú hodnotu. O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 2 CSP. Žalovaný sa bránil zaplateniu 23.609,84 Eur a bol neúspešný vo výške 3.902,43 Eur; pomer úspechu a neúspechu žalovaného bol teda 83,47 % ku 16,53 % a žalovaný má právo na náhradu 66,94 % trov potrebných na účelné uplatňovanie práva. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, súd prvej inštancie uviedol, že odborná literatúra (Civilný sporový poriadok Komentár C.H. Beck 2016) skutočne pripúšťa, že odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany. V súdenej veci však podľa jeho názoru bolo v možnostiach žalobcu, aby výšku škody presne kvantifikoval aj bez znaleckého posudku. Ďalej uviedol, že nakoľko v priebehu konania bolo znalcovi Ing. Moravíkovi priznané znalečné 717,12 Eur a toto znalečné bolo znalcovi vyplatené zo štátnych prostriedkov a súd preto zaviazal strany, aby štátu tieto prostriedky refundovali. V priebehu konania bolo aj Ekonomickej univerzite v Bratislave priznané znalečné 3.051,46 Eur, preto rozhodol aj o tom, že preddavkom nekryté znalečné zaplatia žalobca aj žalovaný.
2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaný.
3. Žalobca odvolaním napadol rozsudok prvoinštančného súdu v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol čo do zaplatenia 9.308,20 Eur, ktorým priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 66,94 %, v časti výroku, ktorým žalobcovi uložil povinnosť nahradiť štátu 83,47 % zo znalečného štátom vyplateného znalcovi Ing. Jaroslavovi Moravíkovi, ktorým žalovanému uložil povinnosť nahradiť štátu 16,53 % zo znalečného štátom vyplateného znalcovi Ing. Jaroslavovi Moravíkovi, ako aj v časti výroku, ktorým uložil žalobcovi povinnosť nahradiť Ekonomickej univerzite v Bratislave 83,47 % zo znalečného nekrytého preddavkami, a ktorým žalovanému uložil povinnosť nahradiť Ekonomickej univerzite v Bratislave 16,53 % zo znalečného nekrytého preddavkami. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu 9.308,20 Eur bez DPH a zároveň žalovanému uloží povinnosť nahradiť mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia v rozsahu 100 % a žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť náhradu trov štátu resp. Ekonomickej univerzite v Bratislave v rozsahu 100 %. Pre prípad, ak by odvolací súd dospel k záveru, že nedostatky rozsudku prvoinštantného súdu nemožno napraviť v odvolacom konaní, navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP uviedol, že za inú vadu konania považuje nepreskúmateľnosť rozsudku, nakoľko prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia protichodne dôvodil tým, že on ako žalobca nebol povinný v žalobe uviesť právnu kvalifikáciu svojho nároku, pričom však zároveň uviedol, že vyčerpávajúcim spôsobom neoznačil skutkové tvrdenia, z ktorých odvodzoval svoj nárok na bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Obč. zák. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že on svoj nárok opieral predovšetkým o to, že bol vlastníkom predmetného technologického zariadenia, pričom žalovaný jeho vlastnícke právo popieral, vylúčil ho z držby užívania nakladania so zariadením a bratia úžitkov z neho. Žalovaný dôvod na užívanie predmetného technologického zariadenia relevantným spôsobom nepreukázal. Z tohto dôvodu žalobca zastával názor, že ani nemohol objektívne preukázať, v čom konkrétne spočívalo užívanie zariadenia žalovaným, pretože objektívne to nemal ako zistiť. Nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že by konkrétny spôsob užívania bol kľúčový pre právne posúdenie, pretože podľa jeho názoru zásah do jeho vlastníckeho práva vznikol bez ohľadu na to, či technologické zariadenie bolo reálne užívané na výrobu plastových okien, alebo či bolo zamknuté v sklade. Zdôraznil, že on v konaní preukázal konkrétne užívanie predmetného zariadenia, pričom prvoinštantný súd v odseku 6.4 odôvodnenia svojho rozhodnutia mal za preukázané, že spoločne s J.. v období od marca 2007 do apríla 2008 vykonala výmenu okien na fakulte sociálno-ekonomických vzťahov Univerzity Alexandra Dubčeka, v období od apríla 2007 do septembra 2007 vymenila okná na rektoráte univerzity a v období od mája 2008 do septembra 2008 dodala a namontovala okná na bytovom komplexe, pričom táto spoločnosť nedisponovala žiadnou inou technológiou na výrobu plastových okien, takže je nesporné, že predmetné dodávky realizovala využitím technologického zariadenia, ktoré bolo jeho vlastníctvom. Žalovaný bol pritom od 23.07.1991 do 02.02.2017 spoločníkom uvedenej spoločnosti a od 21.12.1992 do 02.02.2017 bol aj jej konateľom. Z týchto dôvodov sa žalobca nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že nebolo preukázané z jeho strany užívanie predmetných hnuteľných vecí žalovaným takým spôsobom, ktorý by mu priniesol obohatenie. Žalovaný totiž neustále tvrdil, že je vlastníkom predmetného
zariadenia, s týmto zariadením v spornom období aj skutočne disponoval, rozhodoval o jeho užívaní a bral z neho úžitky a pokiaľ aj uvádzal, že toto zariadenie ponechal do bezplatného užívania, toto jeho tvrdenie je nepravdepodobné, a nepochybne mal i z takejto dohody profit. Žalovaný dlhodobo a vedome zasahoval do jeho vlastníckeho práva k predmetnému technologickému zariadeniu, technologickú linku pritom vedome a úmyselne rozdelil medzi seba a spoločnosť J. Y. s.r.o., a to v čase, keď už prebiehali súdne spory týkajúce sa vydania predmetného zariadenia. Takýmto spôsobom žalovaný jeho, žalobcu, vylúčil z práva vecou disponovať a užívať ju a mať z nej prospech. Za týchto okolností je teda jeho ujmou minimálne všeobecná cena nájmu predmetných vecí neoprávnene zadržiavaných žalobcom, resp. na strane žalovaného bol minimálne výnos v tom, čo by zodpovedalo všeobecnej cene nájmu predmetných vecí, pričom pri vlastnej výrobe by jeho ujma bola ešte vyššia, nakoľko by sa započítaval aj zisk z príslušnej dodávky prác. Žalobca zdôraznil, že každý, kto zasiahne do práva iného, musí znášať dôsledky takého nezákonného zásahu, preto neobstojí argumentácia žalovaného, že „on veci iba uskladnil“. Žalobca k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že žalovaný má právne postavenie fyzickej osoby, v dôsledku čoho nie je možné v danom prípade aplikovať Obchodný zákonník. Zdôraznil, že z doposiaľ zisteného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný vo všetkých doterajších konaniach súvisiacich s predmetným technologickým zariadením mal postavenie spoločníka a konateľa obchodnej spoločnosti, a nie fyzickej osoby - občana. Uviedol, že spor o technologické zariadenie resp. jeho časť a náhrada za jeho užívanie vyplynuli zo vzťahov medzi zakladateľmi obchodnej spoločnosti, preto povaha subjektov a povaha činností týchto subjektov má obchodno-právny charakter. Všetky úkony, ktoré žalovaný vykonával vo vzťahu k predmetným veciam, boli vykonávané z postavenia konateľa spoločnosti, a to v prípade spoločnosti MGM s.r.o., J. spol. s r.o., J. s.r.o., aj J. s.r.o. Žalobca bol názoru, že ani vyslovenie neplatnosti dohody z 19.10.2010 nejudikuje, že by prichádzala do úvahy iba aplikácia Občianskeho zákonníka, neplatnosť dohody bola vyslovená z iného titulu než určenie postavenia žalovaného ako fyzickej osoby v zmysle Občianskeho zákonníka. Je preto nepochybné, že v danom prípade išlo o vzťahy medzi spoločníkmi a konateľmi obchodnej spoločnosti a že žalovaný konal ako konateľ obchodnej spoločnosti, preto ide o obchodno- právny vzťah s poukazom na ust. § 261 ods. 5 Obch. zák. s použitím tretej časti Obchodného zákonníka. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci spočíva v nesprávnom právnom posúdení premlčania a nesprávnom právnom posúdení postavenia žalovaného. Nestotožnil sa s názorom prvoinštančného súdu, že on, žalobca, sa ešte v roku 2002 mal dozvedieť, že mu vzniká škoda, nakoľko v danom čase bolo sporné vlastníctvo k technologickému zariadeniu, nebola určená hodnota vecí, a tým nebola určená ani všeobecná hodnota jeho ujmy, a až po posudku znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity bolo možné určiť výšku nároku. Zdôraznil, že začiatok plynutia premlčacej lehoty nemôže vychádzať iba z domnelej úvahy niektorej strany. Podstatnou skutočnosťou pre začatie plynutia premlčacej lehoty je taká vedomosť oprávnenej osoby o zodpovednej osobe a o rozsahu nároku, ktorý umožňuje, aby oprávnená osoba mohla uplatniť svoj nárok na súde. Vymáhateľnosť je teda základným atribútom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty. Pokiaľ bolo sporné vlastníctvo, žiadna zo strán nemala dostatočný právny titul na uplatnenie tvrdeného nároku. Až z rozsudku v konaní vedeného pod sp. zn. 10C/398/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05.10.2009, sa dozvedel všetky podstatné skutočnosti o výške škody a osobe zodpovednej za jej vznik, a teda až od tohto momentu nastala vymáhateľnosť jeho nároku na náhradu za neoprávnené užívanie vecí. K premlčaniu jeho nároku nemohlo dôjsť z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku preto, lebo žalovaný pokračoval v porušovaní jeho vlastníckeho práva až do vydania vecí, ku ktorému došlo 30.10.2009. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že jeho nároky vzniknuté v období od 01.05.2006 do 12.06.2007 a od 13.06.2007 do 03.05.2008 sú premlčané, jeho záver je nesprávny, pretože v tom čase ešte nebolo rozhodnuté o vydaní veci. Žalobca zastával názor, že podmienky pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nastali až právoplatnosťou rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. z. 10C/398/2002, teda najskôr dňom 05.10.2009. Okrem toho s prihliadnutím na postavenie žalovaného ako spoločníka a konateľa, jeho konanie je potrebné kvalifikovať ako konanie úmyselné, takže v danom prípade ide o škodu spôsobenú úmyselne. Žalobca tiež súdu prvej inštancie vytýkal, že pri posudzovaní otázky premlčania postupoval v rozpore so zásadou čo najrýchlejšieho prejednania a rozhodnutia bez zbytočných prieťahov, rozpore so zásadou hospodárnosti a bez neprimeraného zaťažovania strán sporu, keď bol povinný v rámci predbežného právneho posúdenia veci vysporiadať sa prioritne so vznesenou námietkou premlčania, bez toho, aby vykonal finančne i časovo náročné ďalšie dokazovanie. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie aj v otázke miery jeho úspechu či neúspechu v konaní. Poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v § 255 CSP, komentár k nemu, na Nález Ústavného súdu SR
I. ÚS 457/2017, ako aj na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a zdôraznil, že nakoľko v danom prípade výška plnenia závisela od znaleckého dokazovania, nešlo o procesný neúspech, ako to konštatoval súd prvej inštancie, ale keďže mu bola priznaná časť žalobného nároku podľa znaleckého posudku, bolo potrebné považovať ho za procesne úspešnú stranu. Žalobca sa nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu ani v otázke neaplikovateľnosti zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, nakoľko žalovaný podľa jeho názoru podliehal režimu zák. o DPH, rovnako ako on, žalobca. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie potom rozhodol nesprávne aj o náhrade trov konania, keď nárok na náhradu trov konania mu mal byť priznaný v plnom rozsahu a žalovaný mal byť zaviazaný k povinnosti uhradiť všetky trovy, ktoré boli hradené ním, žalobcom, alebo zálohované štátom.
4. Žalovaný napadol odvolaním prvoinštančný súd v časti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.902,43 Eur s príslušenstvom ako aj v časti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov znalečného vo výške 16,53 % pre Ing. Moravíka a Ekonomickú univerzitu Bratislava. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zamietne žalobu aj v časti o zaplatenie 3.902,43 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 24.07.2010 do zaplatenia a prizná mu náhradu trov prvoinštačnného a odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. e), h) CSP, lebo súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania po vypočutí znalca Doc. Ing. Vojtecha Geletu CsC. z odboru strojárstvo zistil, že tento znalec sa neoboznámil so znaleckým posudkom Ing. Jaroslava Moravíka č. 57/2013 vyhotoveným pre potreby tohto súdneho konania dňa 12.06.2013, v ktorom bolo uvedené, že pre udržanie prevádzkyschopnosti linky ako celku v medziach prognozovanej životnosti 10 rokov je potrebná obmena príslušenstva a náradia. V znaleckom posudku Ing. Moravíka bolo ďalej uvedené, že v období po 01.05.2006 bol uvedený súbor strojov za hranicou prognozovanej životnosti, pretože tieto stroje boli zaradené do výroby 05.09.1995 a ich životnosť uplynula 05.09.2005 a k 01.05.2006 mali spolu 10,75 roka. Znalec skonštatoval, že uvedené stroje boli v rozhodnom období od 01.05.2006 do 30.10.2010 technicky za hranicu životnosti. Aj keď znalec nevylúčil, že by nemohli byť schopné prevádzky, túto skutočnosť nemohol objektívne ani vyvrátiť ani potvrdiť, lebo posudok podával až 12.06.2013, keď uvedené stroje neexistovali. Najpodstatnejšie však je, že predmetné strojové zariadenie sa objektívne prestalo používať po 04.10.2004 kedy bolo odvezené do skladu v F. J., kde bolo skladované a následne bolo vydané žalobcovi, ktorý ho odovzdal do zberných surovín ako šrot. Preto podľa názoru žalovaného bolo potrebné vyjadrenie znalca, či takéto okolnosti majú vplyv a aký, na stanovenie obvyklej trhovej ceny nájomného. Znalec tiež uviedol údaje o rozpore so skutočnosťou, že sa predmetná linka mala používať ešte 4 roky od roku 2006, a to i napriek tomu, že tá sa prestala objektívne používať, keď priestory prenajala francúzska firma O. Y., s.r.o. dňa 04.10.2004. Žalovaný preto požadoval, aby sa Ekonomická univerzita Bratislava ako znalecký ústav vyjadrila k znaleckému posudku č. 7/2016, keď na strane 4 tohto posudku uviedla, že pri jeho vyhotovení sa vychádzalo zo skutočností zistených z podkladov poskytnutých zadávateľom. Uviedla, že podklady boli kontrolované len po formálnej stránke, posudok žiadal súd za účelom určenia obvyklej trhovej ceny nájomného za obdobie od mája 2006 do októbra 2009. Pokiaľ znalecký ústav vychádzal z toho, že dĺžka používania strojov bola na úrovni 9,5 roka a že stroje boli využívané ešte 4 roky po ukončení technickej životnosti, toto konštatovanie znaleckého ústavu je v rozpore so skutočnosťou a tiež v rozpore s dôkazmi, pretože stroje boli dané na výrobu plastových okien už dňa 08.09.1995, tak ako to vyplýva z leasingovej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou R. s.r.o. a žalobcom. Túto skutočnosť potvrdil napokon aj sám žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 10Cb/365/2002, keď sám uviedol v žalobe zo dňa 08.10.2002, že uvedené stroje po skončení leasingu predal za 100 Sk späť leasingovej spoločnosti a že dňa 08.10.2002 bola účtovná cena strojového zariadenia 200.000 Sk. S týmito skutočnosťami Doc. Ing. Geleta CsC. nebol oboznámený až do dňa pojednávania konaného dňa 17.01.2018 a práve z tohto dôvodu on, žalovaný žiadal doplniť znalecké dokazovanie na okolnosti, z akých podkladov vychádzal znalecký ústav pri tvrdení, že v máji 2006 bola dĺžka používania strojov na úrovni 9,5 roka, z akých skutočností vychádzal znalecký ústav keď tvrdil, že reálne boli stroje využívané ešte 4 roky po uplynutí technickej životnosti, či znalecký ústav preskúmaval účtovné a daňové doklady ohľadne odpísania strojového zariadenia podľa daňových predpisov a zákona o účtovníctve za účelom zistenia zostatkovej hodnoty zariadenia, či nájom tvrdený znalcom Geletom vo výške 25.000 Sk zodpovedá skutočnosti a z akých podkladov bol preverený zo strany znalca tvrdený údaj o výške nájmu. Takéto
dokazovanie však súd prvej inštancie nedoplnil, hoci pre rozhodnutie o veci bolo podstatné, pretože podľa jeho názoru uvedené strojové zariadenie bolo po dobe životnosti, nefungovalo a bolo uložené v sklade. Ďalej sa žalovaný nestotožnil s právnym názorom prvoinštančného súdu o nemožnosti aplikácie § 261 ods. 6 písm. a) Obch. zák. a taktiež sa nestotožnil ani s posúdením námietky premlčania, ktorú on, žalovaný vzniesol proti nároku na náhradu škody. Žalovaný zastával názor, že predmetný záväzkový vzťah je potrebné posúdiť ako obchodnoprávny, lebo ide v danom prípade o vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a spoločníkom, založený dohodou zo dňa 19.10.2000 o rozdelení majetku, ktoré vykonali spoločníci. Aj keď táto dohoda je podľa názoru konajúcich súdov neplatná pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, na jej základe pripadli podľa zápisnice zo zasadnutia spoločníkov zo dňa 19.10.2000 predmetné stroje jemu, žalovanému, a nie spoločnosti J..r.o. PK. Následne žalobca podal žalobu o vydanie týchto vecí proti spoločnosti J. Y. s.r.o. a nie proti nemu, jeho pojal do konania až následne. On vzniesol námietku premlčania a zastáva názor, že je potrebné otázku premlčania posudzovať podľa príslušných ustanovení obchodného zákonníka, keď premlčanie v obchodno-záväzkových vzťahoch vrátane plnenia na základe neplatnej zmluvy sa premlčuje v 4-ročnej premlčacej lehote podľa § 397 Obch. zák., ktorá začína plynúť odo dňa keď k plneniu došlo. Plnením z neplatnej zmluvy vznikajú záväzky, ktoré majú tiež obchodný charakter. Podľa § 394 ods. 3 Obch. zák. pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa stal právny úkon neplatný. Keďže uvedená dohoda bola súdom vyhlásená za absolútne neplatnú podľa § 37 Obch. zák., beží 4-ročná premlčacia lehota od 19.10.2000. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod R34/2002.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 20.09.2018 uviedol, že trvá na svojom odvolaní v celom rozsahu a odvolanie žalovaného proti rozsudku prvoinštančného súdu v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť plniť mu, označil za neopodstatnené. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že predmetné stroje od 04.10.2004 neboli používané, žalobca poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie na strane 7 vysporiadal s touto skutočnosťou a uviedol, že výroba plastových okien sa realizovala aj v období septembra 2008 použitím predmetných strojov prostredníctvom J. s r.o., kde bol žalovaný v tom čase spoločníkom aj konateľom. Súd prvej inštancie sa tiež vysporiadal náležite s otázkou dĺžky používania strojov a ich technickou životnosťou. Žalobca poukázal na to, že celkom bežne sa stroje a zariadenia používajú aj po dobe uplynutia ich prognózovanej účtovnej alebo technickej životnosti, preto požiadavka na doplnenie dokazovania bola neopodstatnená. Na dané otázky bolo dostatočne zodpovedané znaleckým posudkom Ing. Moravíka ako aj znaleckým posudkom znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity Bratislava. Zdôraznil, že znalecký posudok č. 7/2016 vypracovaný Znaleckým Ústavom Ekonomickej univerzity Bratislava bol vyhotovený za súčinnosti štyroch znalcov z rôznych odvetví, resp. odborov, takže okruh znaleckých otázok bol dostatočne pokrytý. Tvrdenie žalovaného, že strojné zariadenie malo byť uložené v sklade od októbra 2004, je nepreukázané, ide iba o účelovú obranu žalovaného, pričom táto skutočnosť nie je rozhodujúca pre posúdenie jeho nároku. Akým spôsobom žalovaný v danom období s vecami nakladal, bolo výlučne na jeho vôli, pričom to žalovaného nezbavuje zodpovednosti, keď veci odňal z jeho dispozície, hoci neboli ich vlastníkom a neoprávnene ich zadržiaval až do 30.10.2009. Žalobca tiež poukázal na to, že sám žalovaný si vo svojich vyjadreniach odporuje, keď na jednej strane argumentuje tým, že dohoda z 19.10.2000 je neplatná, avšak zároveň uvádza, že na základe tejto dohody mali pripadnúť veci jemu. Premlčacia doba nemohla plynúť od 19.10.2000, lebo v tom čase bola otázka platnosti predmetnej dohody sporná a až právoplatným súdnym rozhodnutím v roku 2009 bolo o tejto spornej otázke rozhodnuté a až odvtedy mohol on, žalobca svoje právo účinne vykonať a svoj nárok vymáhať. Žalobca zdôraznil, že po dobu ktorú žalovaný s jeho vecou nedôvodne disponoval, on musel splácať úver, veci nemohol užívať, tieto mu napokon boli vrátené nekompletné. Žalovaný predmetné veci prevádzal na svoje iné spoločnosti, pričom takto postupoval úmyselne v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Už len samotný tento postup znamenal, že on, žalobca potreboval mať presnú vedomosť o tom, kto jeho práva neoprávnene zasiahol a veci mu zadržiaval a musel mať aj vedomosť o určení konkrétnej výšky nároku. Žalovaný však svojim prístupom k veci naďalej oddiaľuje vykonateľnosť rozhodnutia, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že podal voči prvoinštančnému rozhodnutiu odvolanie.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 03.10.2018 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojom odvolaní. Za nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, že spoločnosť J. s.r.o. ešte v roku 2008 vykonávala výrobu a montáž okien s použitím sporného technologického zariadenia. Uviedol, že spoločnosť J. s.r.o. takéto práce realizovala, avšak všetky okná zakúpila od inej spoločnosti, čo vyplýva z pripojených faktúr. Žalovaný naďalej zastával názor, že pri otázke premlčania
je potrebné vychádzať zo 4-ročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 389 až 401 Obch. zák. v nadväznosti na ust. § 261 ods. 5 Obch. zák. tak, ako to uviedol už vo svojom odvolaní. Bol názoru, že nič nebránilo žalobcovi aby podal žalobu na náhradu škody proti nemu už skôr v konaniach, kde sa domáhal náhrady škody proti spoločnosti J. Y. s.r.o. Trval na aplikácii ust. § 394 ods. 3 Obch. zák. v nadväznosti na ust. § 368 Obch. zák. a keďže dohoda z 19.10.2000 bola pre neurčitosť vyhlásená súdom za neplatnú, premlčacia doba začala plynúť dňa 20.10.2000 a skončila dňa 20.10.2004. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody po tejto lehote, podľa názoru žalovaného takýto návrh je premlčaný.
7. Žalobca v stanovisku zo dňa 15.10.2018 k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojom odvolaní proti rozsudku. K argumentácii žalovaného, že si mal uplatňovať nároky hneď proti nemu a nie proti spoločnosti J., žalobca zdôraznil, že žalovaný ako spoločník a konateľ spoločnostZ. s.r.o. s technologickým zariadením nakladal rôznym spôsobom, toto presúval i delil tak, aby sťažil dôkaznú situáciu a zmaril jeho právo ako vlastníka, čím nepochybne zasiahol do jeho vlastníckeho práva. Naďalej trval na tom, že časti strojového zariadenia boli využiteľné aj po ich účtovnom či daňovom odpise. Za nedôvodnú označil námietku premlčania, a to z dôvodov uvedených vo svojich predchádzajúcich podaniach. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že s predmetným strojným zariadením sa už po roku 2004 nepracovalo, ním predkladané dôkazy preukazujúce zakúpenie plastových okien a dverí u tretej osoby nie sú dôkazom toho, že by sa na predmetnej linke nevyrábalo a že by išlo o jediné plnenie veci uvedenými spoločnosťami. Pokiaľ sa žalovaný neustále odvoláva vo svojich podaniach na zápisnicu z 19.10.2010, žalobca poukázal na to, že žalovaný aj v čase, keď vedel o jej neplatnosti, mu naďalej zadržiaval strojné zariadenie odvolávajúc sa na túto zápisnicu, a to na titul pre svoje vlastníctvo, čím odôvodňoval svoju dispozíciu s predmetnými hnuteľnými vecami. Aj ďalší postup žalovaného, keď kamuflovaním rôznych listín a úkonov a uzatváraním fiktívnych nájomných zmlúv a prevodov žalovaný vytváral podmienky, aby sa vyhol vydaniu veci a aby jemu, žalobcovi sťažil dôkaznú situáciu, čím ho poškodil neoprávneným zadržiavaním uvedených vecí.
8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.10.2018 k stanovisku žalobcu zo dňa 15.10.2018 zotrval na svojej argumentácii o premlčaní nároku žalobcu. Trval na tom, že po roku 2004 už predmetné technologické zariadenie na výrobu okien a dverí nebolo používané a v doplnení k tomuto vyjadreniu zo dňa 22.10.2018 uviedol, že pokiaľ sa žalobca od neho domáha vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 2006 až 2009, znovu prehlásil, že technologická linka sa na výrobu plastových okien v roku 2006 a ž 2009 vôbec nepoužívala, nevyrábalo sa na nej, a teda sa nerealizovala taká úžitková hodnota veci, ktorá by mu priniesla obohatenie. Technologická linka bola v roku 2004 odvezená do skladu v F. J. patriacemu taktiež firme J. s.r.o. a okrem toho nebola kompletná, pretože jej chýbal kompresor, bez ktorého nebolo možné spustiť ani jeden stroj. Uvedené potvrdil aj znalec Doc. Ing. Geleta CsC na pojednávaní 17.01.2018 a keďže sa na tejto linke nedalo vyrábať, on, žalovaný sa nemohol jej používaním bezdôvodne obohatiť. Okrem toho žalovaný poukázal na to, že technologickú linku mala prenajatú spoločnosť J. R. s.r.o. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 02.01.1997, a to na dobu neurčitú, ktorá zmluva nebola ukončená, a teda žalobca sa môže domáhať plnenia z tejto nájomnej zmluvy.
9. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 15.11.2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 19.10.2018, doplneného dňa 22.10.2018, zotrval na svojich predchádzajúcich podaniach. Naďalej trval na svojom tvrdení, že on nemohol uplatňovať žiaden nárok po termíne 19.10.2000, až neskôr sa začali strany sporiť a o vlastníctve technologického zariadenia rozhodol súd prejudiciálne rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/389/2002, na základe ktorého neoprávnená držba žalovaného skončila dňa 30.10.2009, kedy žalovaný mu vydal v podstate len torzo technologického zariadenia. Uviedol, že neobstojí ani námietka žalovaného o tom, že nedisponoval kompresorom, nakoľko linka sa kupovala ako celok, pričom rozhodujúce bolo to, že predmetom konania a predmetom znaleckého dokazovania boli určité konkrétne veci a predpokladané nájomné bolo vypočítavané len za určité konkrétne veci, teda tie, ktoré mal žalovaný nesporne v neoprávnenej držbe. Zdôraznil, že on, žalobca za predmetnú linku zaplatil, musel viesť súdne spory o preukázanie vlastníctva tejto linky. Počas obdobia, kedy s ňou disponoval žalovaný, on nepochybne utrpel ujmu a je nesporné, že neoprávnený zásah do jeho vlastníckeho práva trval až do 30.10.2009. jeho nárok teda nemôže byť premlčaný, on si ho mohol uplatniť až po skončení konania, v ktorom sa rozhodlo, že žalovaný tieto veci drží neoprávnene a že ich má povinnosť vydať.
10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.12.2018 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 15.11.2018 zotrval na všetkých svojich podaniach. Uviedol, že rešpektuje súdne rozhodnutia o vyhlásení dohody spoločníkov
a konateľov zo dňa 19.10.2000 za neplatnú, avšak žalobcovi nič nebránilo, aby si uplatnil náhradu škody proti nemu, a nie proti iným subjektom, ako to žalobca mylne urobil. Preto zotrval na námietke premlčania a tiež poukázal na to, že celý areál na ulici X. v R. U. bol prenajatý francúzskej spoločnosti O.. Okrem toho predmetné technologické zariadenie bez kompresora nemohlo fungovať. Z uvedených dôvodov trval na svojom odvolaní.
11. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu i žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
12. Preskúmaním veci samej z odvolacích dôvodov uvádzaných žalobcom a žalovaným dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo ktoré vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správne právne predpisy, správne ich vyložil a na daný skutkový stav ich aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi odôvodňujúcimi rozsudok prvoinštančného súdu vo veci samej a z tohto dôvodu na ne v celom rozsahu poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.
13. K odvolacím námietkam žalobcu i žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné: 14. V predmetnom spore žalobca a žalovaný argumentovali tým, že spor o peňažnú náhradu za užívanie technologického zariadenia, resp. jeho časti, vyplynul zo vzťahov medzi zakladateľmi obchodnej spoločnosti J. s.r.o. (žalobcu), pričom niektorí z nich boli aj konateľmi uvedenej spoločnosti, preto ide o nárok z obchodnoprávneho vzťahu v zmysle § 261 ods. 6 písm. a) Obch. zák. a vec je potrebné z hľadiska hmotného práva posúdiť podľa príslušných ustanovení Obch. zák.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca - obchodná spoločnosť, podal žalobu proti žalovanému - fyzickej osobe na súde prvej inštancie dňa 05.05.2010. Z ust. § 261 ods. 3 písm. a) Obch. zák. v znení účinnom do 31.01.2013 vyplývalo, že touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia. Aj keď je nesporné, že žalobca bol od 01.12.1999 do 14.10.2001 spoločníkom a od 30.12.1992 do 14.10.2001 aj konateľom žalobcu, samotná táto skutočnosť nie je rozhodujúcim kritériom pre aplikáciu ustanovení Obch. zák. pri posúdení nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Podmienkou je, že nárok musí vyplývať zo záväzkového vzťahu medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti alebo o vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitosti spoločnosti. V prejednávanej veci však, ako správne dôvodil aj súd prvej inštancie, nešlo o nárok zo vzťahu týkajúceho sa účasti na spoločnosti, ani o nárok zo vzťahu pri zariaďovaní záležitosti spoločnosti. V danom prípade sa žalobca domáhal proti žalovanému peňažnej náhrady za hnuteľné veci - technologické zariadenie v jeho vlastníctve z dôvodu, že žalovaný mu ich protiprávne zadržiaval. Je potrebné zdôrazniť, že dohoda spoločníkov spoločnosti MGM s.r.o. zo dňa 19.10.2000, na základe ktorej mal žalovaný predmetné technologické zariadenie vo svojej držbe, bola rozhodnutiami súdov SR v inom konaní prejudiciálne vyhodnotená ako neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť, keď jej predmetom bolo rozdelenie hnuteľných vecí vrátane sporného technologického zariadenia medzi spoločníkov, ktoré boli vo vlastníctve spoločnosti MGM s.r.o., a teda spoločníci s týmito vecami neboli oprávnení nakladať tým spôsobom, že ich prevádzali či darovali - nakladať s nimi uvedeným spôsobom mohol len vlastník (spoločnosť MGM s.r.o.).
16. Ak je teda dohoda spoločníkov zo dňa 19.10.2000 o rozdelení majetku spoločnosti MGM s.r.o. neplatná, pričom v čase jej uzatvorenia nedošlo ani k prevodu obchodných podielov (tieto prevody boli schválené valným zhromaždením spoločnosti MGM s.r.o. už dňa 03.08.2011), nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej náhrady proti žalovanému nie je nárokom vyplývajúcim z účasti žalovaného na
spoločnosti žalobcu, ale ide o nárok žalobcu ako vlastníka veci proti žalovanému ako neoprávnenému držiteľovi veci.
17. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie o vlastníckom práve žalobcu k technologickému zariadeniu a o neoprávnenej držbe tohto zariadenia žalovaným majú oporu vo vykonaných dôkazoch, rovnako ako skutkové zistenie, že technologické zariadenie bolo užívania spôsobilé aj v spornom období, v ktorom toto zariadenie žalovaný protiprávne zadržiaval. K odvolacej námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania, odvolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených, resp. z navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý, stranou sporu navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/2008).
18. V predmetnom spore žalovaný navrhol doplniť znalecké dokazovanie, pričom súd prvej inštancie tomuto návrhu vyhovel len čiastočne a vo zvyšku jeho návrh na doplnenie znaleckého dokazovania zamietol, pričom svoje rozhodnutie o tomto procesnom návrhu riadne odôvodnil v odseku 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď k argumentácii žalovaného ohľadne využiteľnosti strojového zariadenia uviedol, že nebolo preukázané, že stroje sa používali len do dňa 04.10.2004, a že nebolo relevantné, či vlastník strojového zariadenia toto zariadenie účtovne odpísal alebo nie. Súd prvej inštancie v súvislosti so znaleckým dokazovaním uviedol, že znalecké posudky č. 57/2013 a č. 7/2016 mu poskytli dostatočné podklady pre záver o využiteľnosti strojov a obvyklej cene výšky nájomného za ich prípadný prenájom. Zároveň uviedol, že údaje v znaleckých posudkoch predstavovali práve tie odborné znalosti, ktorými disponuje znalec a pre ktoré bol pribratý do konania, a jemu neprislúchalo hodnotiť tieto odborné závery. Podľa názoru odvolacieho súdu teda záver súdu prvej inštancie o nevykonaní žalovaným navrhnutého doplnenia dokazovania nebol zjavne neodôvodnený a nechýbala mu racionálna úvaha, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania.
19. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že posúdenie charakteru žalobou uplatneného nároku, ktorý vychádzal z protiprávneho užívania hnuteľných vecí vo vlastníctve žalobcu žalovaným, a nie zo vzťahu účasti žalovaného na spoločnosť žalobcu, bolo zároveň rozhodujúcim kritériom pre určenie, podľa akého právneho predpisu sa posúdi nárok žalobcu na uplatnené peňažné plnenie voči žalovanému a tiež, podľa akého právneho predpisu sa posúdi námietka premlčania vznesená žalovaným proti uplatnenému nároku súd prvej inštancie predmetný právny vzťah správne posúdil ako vzťah občianskoprávny, pričom vychádzal z ust. § 420 a nasl. Obč. zák. upravujúcich zodpovednosť za škodu ako aj z ust. § 451 a nasl. Obč. zák. upravujúcich bezdôvodné obohatenie a v nadväznosti na posúdenie charakteru nároku žalobcu ako nároku z titulu náhrady škody pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným vychádzal z ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. Záver prvoinštančného súdu o tom, že žalobca nepreukázal bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, k vzniku ktorého malo podľa tvrdenia žalobcu dôjsť protiprávnym zadržiavaním hnuteľných vecí, má oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom súd prvej inštancie v odseku 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku náležite objasnil dôvody, pre ktoré dospel k názoru o neunesení dôkazného bremena žalobcom o vzniku reálneho majetkového prospechu na strane žalovaného. Odvolací súd sa s právnym posúdením predmetného nároku stotožnil, keď nezistil žiaden relevantný dôvod pre aplikáciu príslušných ustanovení o náhrade škody a premlčaní upravených v Obch. zák. Pokiaľ sa teda žalovaný dovolával pri posúdení námietky premlčania aplikácie ust. § 394 ods. 3 Obch. zák., v zmysle ktorého pri práve náhrady škody podľa § 268 Obch. zák. začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným, odvolací súd uvádza, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza do úvahy z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol žiaden obchodnoprávny vzťah. Pokiaľ ide o posúdenie charakteru nároku žalobcu a dôvodnosti jeho výšky, súd prvej inštancie sa s otázkou právnej kvalifikácie tohto nároku a výškou nároku dôkladne vysporiadal v odsekoch 11 až 20, keď dospel k záveru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu škody titulom ušlého zisku v zmysle § 442 Obč. zák. a to v rozsahu stanovenom znaleckým posudkom č. 7/2016, ktorý po dôvodne vznesenej námietke premlčania priznal žalobcovi vo výške 3.902,43 Eur
spolu s 9 % ročným úrokom z tejto sumy od 24.07.2010 do zaplatenia. K tomu odvolací súd uvádza, že pri posúdení opodstatnenosti námietky premlčania správne ustálil okamih vedomosti žalobcu ako poškodeného o škode ako aj okamih vedomosti o tom, že za túto škodu zodpovedá žalovaný. Záver prvoinštančného súdu o posúdení začatia plynutia 2-ročnej premlčacej lehoty na náhradu škody v zmysle § 106 Obč. zák. prezentovaný v odsekoch 15 a 16 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je správny, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov SR a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Z týchto dôvodov ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu, ktorý argumentoval tým, že podmienky pre začatie plynutia premlčacej lehoty nastali až právoplatnosťou rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/398/2002, teda najskôr dňom 05.10.2009, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalovaného vydať mu predmetné hnuteľné veci.
20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovi patrí proti žalovanému z uplatneného nároku vo výške 23.609,84 Eur nárok na náhradu škody titulom ušlého zisku suma vo výške 3.902,43 Eur s príslušenstvom. Z uvedeného dôvodu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.902,43 Eur a úroky z omeškania 9 % ročne z uvedenej sumy od 24.07.2010 do zaplatenia a vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá čo do nároku na zaplatenie 9.308,20 Eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP s tým, že v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej.
21. Preskúmaním napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a trov štátu však odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o náhrade trov konania a trov štátu odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP, keď aplikoval zásadu pomeru úspechu a neúspechu strán sporu a tento pomer ustálil tak, že pomer neúspechu žalobcu bol 83,47 % a pomer jeho úspechu bol 16,53 %, z čoho vyvodil, že žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu 66,94 % trov. Dôvodil tým, že aj keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku, v danom prípade bolo v možnostiach žalobcu, aby výšku škody presne kvantifikoval aj bez znaleckého posudku napríklad tak, že pred podaním žaloby by vykonal prieskum trhu za účelom zistenia možnosti prenájmu obdobných hnuteľných vecí a cenových relácií. Odvolací súd sa s právnym názorom prvoinštančného súdu v otázke uplatnenia zásady pomeru úspechu a neúspechu v danom prípade nestotožnil.
22. Odvolací súd zastáva názor, že zásadu úspechu vo veci vyjadrenú v ust. § 255 CSP treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku (viď Nález Ústavného súdu SR zo dňa 15. apríla 2020 sp. zn. II. ÚS 399/2019). V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nie je totiž možné žalobcu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť to, čo je základné, čiže prioritné a čo druhotné, pričom za základné je treba považovať rozhodnutie o tom, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a samotná výška ujmy je potom už druhotná a nadväzujúca. Aj odborná otázka posudzovania znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napríklad výšku škody iba odhaduje. Aj v takom prípade je primárna skutočnosť, že škoda bola žalobcovi spôsobená; otázka výšky škody je až druhotná, nasledujúca. Aj v preskúmavanej veci, kde ustálenie nároku na náhradu škody titulom ušlého zisku záviselo od znaleckého posudku, bolo žalobcu potrebné považovať za plne procesne úspešného, nakoľko mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a jeho výška závisela výlučne od znaleckého posudku. Z uvedeného dôvodu potom žalobcovi patrí plná náhrada trov konania, avšak vypočítaná mu môže byť iba z prisúdenej sumy. Rovnaký princíp zásady plného procesného úspechu sa uplatní aj pri rozhodovaní o náhrade trov štátu a trov nekrytého preddavku, keď za plne procesne úspešného je potrebné považovať žalobcu a tieto trovy je potom v celej výške povinný znášať neúspešný žalovaný.
23. Odvolací súd preto zmenil napadnutý rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, zároveň zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov štátu tak, že žalovaný je povinný nahradiť štátu 100 % za znalečné, ktoré štát vyplatil znalcovi Ing. Jaroslavovi Moravíkovi a taktiež zmenil rozsudok súdu prvej inštancie o náhrade znalečného nekrytého preddavkami tak, že žalovaný je povinný nahradiť Ekonomickej univerzite v Bratislave 100 % znalečného nekrytého preddavkami.
24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca ani žalovaný. Odvolací súd vyhodnotil vo veci samej ako nedôvodné odvolanie žalobcu proti časti zamietavého výroku, aj odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým sa žalobe čiastočne vyhovelo, čím došlo ku konzumácii procesného úspechu a neúspechu oboch strán sporu.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).