Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 140 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (145)Rozsudok_22CoCsp-41-2020.pdf
PDF · 99.66 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoCsp/41/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava- Mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom ul. Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej: F. E., J.. XX.XX.XXXX, G. Č. XX, XXX XX Č., o zaplatenie 705,41 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 07.07.2020 č.k. 19Csp/279/2019-76 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Stranám sporu sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo výroku I. zamietol žalobu a vo výroku II. nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.
2. Citoval ustanovenie § 39a, § 107, § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 7 ods. 1,2,15,16 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ZoSÚ).
3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci z ustanovení ZoSÚ s prihliadnutím na ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Konštatoval, že v konkrétnom prípade žalobkyňa brala úver v stave finančnej tiesne a túto jej tieseň dodávateľ zneužil, poskytol bez náležitého zváženia jej bonity úver a dohodol úžerné úroky vo výške 23,03 %, pretože výška priemerných úrokových mier poskytovaných pre nové spotrebiteľské úvery predstavovala v čase uzavretia zmluvy výšku 12,54%, teda prekročenie tejto úrokovej miery poskytnutej navyše pri úvere so splatnosťou 7 rokov, o skoro 100 %, nemožno považovať za iné, než úžerné. Žalovanú súd prvej inštancie považoval pre status vdovy, starobnej dôchodkyne s príjmom 280 eur mesačne za zraniteľnú spotrebiteľku, a preto mal dané aj subjektívne znaky úžery. Uviedol, že nakoľko žalobca si mal nárok na súde uplatniť v dvojročnej subjektívnej lehote, ktorá mu začala plynúť poskytnutím plnenia žalovanej a najneskôr začala plynúť dňom, kedy nezaplatila prvýkrát splátku, ale neuplatnil ju ani v trojročnej objektívnej lehote od tohto dňa, prihliadol k námietke premlčania a deklaroval, že nárok je premlčaný a žalobu bolo potrebné zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 54a OZ v spojení s § 879v OZ. Dodal, že pokiaľ by aj nepovažoval úverovú zmluvu za absolútne neplatnú pre úžeru, poskytovateľ úveru nesplnil svoju povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu žalovanej, čoho dôkazom je aj to, že v časti formulára o iných mesačných výdavkoch a to SIPO, bývanie, telefón je uvedená 0, čo je absolútne nepredstaviteľné, aby nejaká osoba nemala žiadne výdavky s týmito nákladmi súvisiace. Súd prvej inštancie preto aj pre nezodpovedné konanie dodávateľa pri zisťovaní s odbornou starostlivosťou schopnosti žalovanej počas
doby trvania dohodnutej v zmluve splácať splátky, považoval úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ.
4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 255 a § 262 zákona č. 160/2015 z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalovaná bola vo veci úspešná, avšak jej trovy konania nevznikli, a preto súd prvej inštancie jej nárok na ich náhradu nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné pre vnútorný rozpor vyplývajúci z odôvodnenia, keďže súd prvej inštancie v bode 23. odôvodnenia uvádza, že premlčanie skúmal na námietku žalovanej, pričom v závere odôvodnenia je uvedené (bod 32), že súd prihliadol ex offo na premlčanie. Považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy pre úžeru spočívajúcu v neprimeranej výške úveru. Aplikácia § 39a OZ nebola na mieste, nakoľko dojednaná odplata v úverovej zmluve vo výške 23,03 % nepresahuje dvojnásobok priemernej výšky RPMN zverejnenej MF SR v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2014 vo výške 12,40 % pre obdobné úvery. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v úverovej zmluve 23,03 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa § 53 ods. 6 OZ. Dojednaná odplata je primeraná, v súlade so zákonom a dobrými mravmi. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vydané v rozpore s ústavným príkazom preferencie v prospech platnosti právneho úkonu. Vo vzťahu k preverovaniu bonity žalovanej uviedol, že jeho právny predchodca pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bral na vedomie príjem spotrebiteľa a účel spotrebiteľského úveru, dôsledkom čoho poskytol žalovanej úver na dobu 6 rokov. Žalovaná v úverovej zmluve preukázala výšku jej mesačného príjmu v sume 280 eur, ako aj výšku jej výdavkov 61 eur. Vzhľadom na uvedené jej bola stanovená výška mesačnej splátky 20 eur. Žalovaná počas jedného roka riadne hradila predpísané splátky, čo nasvedčuje jej schopnosti splácať úver. Vzhľadom na uvedené jeho právny predchodca postupoval v súlade s ustanoveniami ZoSÚ pri uzatvorení úverovej zmluvy so žalovanou. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu prvej inštancie o premlčaní žalovaného nároku uviedol, že ten bol uplatnený v trojročnej premlčacej doby podľa § 103 OZ, ktorá začala plynúť od prvej nezaplatenej splátky splatnej dňa 20.01.2017, pre ktorú jeho právny predchodca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a uplynula dňa 20.01.2020. Žaloba bola na súd podaná dňa 30.12.2019 a teda nárok nie je premlčaný. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť v súlade so žalobným petitom.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
8. Podľa právneho záveru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné.
9. V prejednávanej veci uzavrel právny predchodca žalobcu, spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. so žalovanou dňa 28.11.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX R., na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá pôžička vo výške 817 eur na účel kúpy nábytku s kúpnou cenou 817 eur, počtom splátok 72, výškou splátky 20 eur splatnou vždy k 10.dňu v mesiaci, fixnou ročnou úrokovou sadzbou 23,03 %, RPMN 23,03 %, celkovou čiastkou 1.440 eur, prvou splátkou splatnou dňa 20.12.2014 a termínom konečnej splatnosti 11/2020.
10. Nebolo sporné, že predmetná Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 28.11.2014 uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
11. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za úžernú cenu takmer o 100 % prevyšujúcu priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť.
12. Vo vzťahu k ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka odvolací súd dodáva, že uvedené ustanovenie nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty, riadiac sa zásadou dobrých mravov, upravenou v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
13. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadať na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
14. Výška priemerných úrokových mier poskytovaných pre nové spotrebiteľské úvery predstavovala v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere výšku 12,54 %, teda prekročenie tejto úrokovej miery poskytnutej navyše pri úvere so splatnosťou 6 rokov, o skoro 100 %, nemožno považovať za iné, než úžerné, a to najmä za situácie, keď jej poskytol pôžičku bez náležitého posúdenia jej bonity.
15. Z pohľadu subjektívnych znakov úžery, definícia úžery rozoznáva aj finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany - uvedené znaky poukazujú na opakujúce sa vzťahy spotrebiteľa s dodávateľom, kedy spotrebiteľ (resp. občan) je vlastne už ekonomicky závislý od dodávateľa, napr. tým, že u neho došlo k reťazeniu úverov, je preúverovaný, je zaviazaný a ekonomicky závislý na dodávateľovi, ktorý je spôsobilý nepriamo ovládať jeho konanie. Druhým znakom je zneužitie neschopnosti plniť záväzky pri súčasnom zanedbaní posudzovania bonity. Zanedbanie posúdenia bonity a jeho zneužitie dodávateľom veľmi úzko súvisí s finančnou závislosťou, pričom na účely postihnutia úžery postačí naplnenie jedného subjektívneho znaku.
16. Je potrebné zdôrazniť, že odplata za poskytnutie úveru musí byť úmerná okrem iného aj bonite klienta, pričom vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. §
7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
17. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver.
18. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie je zrejmé, že pri overovaní bonity žalovanej právny predchodca žalobcu mal nejaké údaje o výške príjmu žalovanej, avšak nemal k dispozícii dostatočné údaje o výdavkoch žalovanej, pokiaľ ide o jej iné výdavky ako sú SIPO a výdavky na bývanie, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovanej o pôžičku nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jej bonite. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu na predloženie dôkazov o splnení odbornej starostlivosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ pri poskytovaní pôžičky, no žalobca žiadne dôkazy, čo sa týka všetkých výdavkov žalovanej, resp. skúmania týchto výdavkov nepredložil.
19. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd prisvedčuje súdu prvej inštancie, že pokiaľ právny predchodca žalobcu poskytol pôžičku s úžernými úrokmi žalovanej so statusom vdovy a starobnej dôchodkyne s príjmom 280 eur mesačne bez odborného posúdenia jej bonity podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, sú tú dané znaky úžery podľa § 39a OZ. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o úžeru a v takomto prípade je úverová zmluva absolútne neplatná v celom rozsahu podľa § 39a Občianskeho zákonníka.
20. Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prejednávanom prípade je vznik povinnosti žalovanej vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaná z titulu poskytnutého úveru mala žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru 817 eur. Celkovo žalovaná zaplatila čiastku 480 eur, a preto rozdiel medzi touto sumou a sumou poskytnutého úveru vo výške 817 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej vo výške 337 eur, ktoré musí žalobcovi vydať.
21. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podlieha premlčaniu.
22. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. (subjektívna lehota). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. (objektívna lehota)
23. Žaloba vo veci samej bola podaná dňa 31.12.2019. Žalobca si neuplatnil nárok na súde v dvojročnej subjektívnej lehote, ktorá mu začala plynúť najneskôr kedy žalovaná nezaplatila prvýkrát splátku (splatná 20.01.2017). Neuplatnil ju ani v trojročnej objektívnej lehote od dňa poskytnutia úveru (28.11.2014) a preto správne súd prvej inštancie prihliadol ex offo k premlčaniu podľa § 54a OZ v spojení s § 879v OZ.
24. Za takejto situácie, v dôsledku posúdenia ex offo premlčania žalovaného nároku súdom prvej inštancie podľa § 54a Občianskeho zákonníka, nebolo možné žalobcovi v súlade s ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčané právo priznať.
25. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania.
26. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).