Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/116/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov: 1. E. C., nar. XX.XX.XXXX, T. 5, XXX XX J. Q., 2. Ing. L. P., nar. XX.X.XXXX, D. XXX, XXX XX D., 3. Ing. Q. A. V., nar. XX.X.XXXX, D. XXX, XXX XX D., 4. Anna G., nar. XX.X.XXXX, P. 7, XXX XX P. pri J., všetky práv. zast. D.. Justínou Lajčákovou, advokátkou, Štúrova 131/16, 058 01 Poprad, adresa pre doruč. Jarabina 184, 065 31 Jarabina, proti žalovaným: 1. Obec Jarabina, Jarabina 58, 065 31 Jarabina, IČO: 00 329 932, pr. zást. Hagyari & Partners, s.r.o., so sídlom Vlčkova 8/A, 811 04 Bratislava, IČO: 51 473 208, 2. O.. H. J., nar. XX.X.XXXX, E. č. XX, XXX XX J. Q., 3. W. J., nar. XX.X.XXXX, E. č. XX, XXX XX J. Q., 4. E. P., nar. XX.X.XXXX, B. XX, XXX XX B., 5. C. P., nar. XX.X.XXXX, B. XX, XXX XX B., v konaní o určenie vlastníckeho práva k pozemkom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 24. mája 2019 č.k. -333 takto jednohlasne

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému v 1. rade vo vzťahu k žalobcom sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovaným v 2. až 5. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaným v 1. až 5. rade priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú povinné zaplatiť žalobkyne v 1. až 4. rade, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyne sa podanou žalobou na tunajšom súde domáhali v zmysle spresneného výroku zo dňa 24.8.2017 určenia, že žalobkyňa v 1. rade E. C., žalobkyňa v 2. rade Ing. L. P. a žalobkyňa v 3. rade O.. Q. V. A. sú vlastníčkami nehnuteľností - pozemkov vedených Okresným úradom J.K. pre k.ú. D., a to na LV č. X KNC parcela č. XXX/X o výmere 5859 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria v podiele každá 8/72 a 32/576, parcela č. XXX/XX výmere 500 m2 druh pozemku zast. plochy a nádvoria každá v podiele 8/72; na LV č. XXXX parcela KN C č. XXX/X o výmere 514 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria v spoluvlastníckom podiele každá 32/576; na LV č. XXXX parcela KN C č. XXX/XX o výmere 500 m2 druh pozemku zastarané plochy a nádvoria každá v spoluvlastníckom podiele 8/72, a žalovaná v 4. rade sa domáhala určenia, že nehnuteľností vedené na LV č. X, parcela KN C č. XXX/X o výmere 5859 m2, druh pozemku zastavané

plochy a nádvoria v podiele 32/192 a 8/24, parcela KN C č. XXX/X o výmere 500 m2 zastavané plochy a nádvoria v podiele 8/24; na LV č. XXXX, parcela KN C č. XXX/X o výmere 514 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria v spoluvlastníckom podiele 32/192 a na LV č. XXXX parcela KN C č. XXX/ X výmere 500 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria v spoluvlastníckom podiele 8/24 patria do dedičstva po E. P. rod. H.. Zároveň žiadali, aby žalovaní boli zaviazaní na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobu dôvodili tým, že z rozhodnutia Štátneho notárstva v J. Q. č. XXX/XX zo dňa 5.9.1989 vyplýva, že žalobkyne v 1. a 3. rade sú vlastníčkami nehnuteľností - pozemkov, ktoré sú pôvodinami vedenými Okresným úradom J. Q. pre kat. územie D. v pozemnokonižnej vložke č. XX pod p.č. XX mpč. XXXX každá v podiele 1/3 z podielu pod bodom T v podiele 9/192, pod bodom T v podiele 3/192 a pod bodom XXc v podiele 20/192. Taktiež žalobkyne v 1. a 3. rade sú vlastníčkami pozemku mpč. XXXX vedeného v pozemnoknižnej vložke č. XX pod bodom T každá v 1/3 z podielu 8/24 (t.j. každá v podiele 8/72 pod bodom T XX a XXc), a to titulom dedičstva po L. A., rod. H., zomrelej XX.X.XXXX. Ďalej v žalobe poukázali, že žalobkyňa v 4. rade je jedinou právnou nástupkyňou a dedičkou po svojej matke E. H., vydatej P., zomrelej XX.X.XXXX, ktorá je na pozemnoknižnej vložke č. XX vedená pod bodom T v podiele 9/192, pod bodom T v podiele 3/192 a pod bodom T v podiele 20/192 a v pozemnoknižnej vložke č. XX je vedená pod B6 v podiele 3/24, pod T v podiele 1/24 a pod T v podiele 4/24, po ktorej dedičské konanie neprebehlo. Uvedené nehnuteľností boli prečíslované na parcelu č. XXX a mali byť v roku 1987 vykúpené v prospech Obce D. spolu s inými pozemkami, kde bol vybudovaný bazén a športové ihriská. K vykúpeniu pre odmietnutie ceny vlastníkmi nikdy nedošlo, čo preukazujú rozhodnutím štátneho notárstva o dedičstve D 254/89 z 1.9.1989, keďže stále boli vo vlastníctve právnych predchodkýň žalobkýň a tiež z listu vlastníctva č. X Obec D. zo dňa 11.1.1996, kde parcela č. XXX nie je vedená vo vlastníctve Obce D.. Ďalej žalobkyne uviedli, že Obec D. vlastníctvo k parcele č. XXX si usporiadala až v rámci prebiehajúcej ROEP kat. územia D., ktoré bolo schválené koncom roka 2014. Ďalej uviedli, že je nutné poukázať na to, že súčasne s obcou si podala do ROEP v roku 2006 návrh na vydržanie vlastníctva k predmetným pozemkom, a to mpč. XXXX a mpč. XXXX aj žalobkyňa v 1. rade, ktoré bolo vedené pod č. Vy XXXX/ XX-Ja-X. Okrem iného poukázali aj na podiely E. H., vydatej U., ktorá odišla do K. v roku 1921 a v roku 1934 prenechala svoje podiely svojej sestre - matke žalobkyne v 1. rade L. A., rod. H., ktorá mala na oboch pozemkoch rovnaký podiel, ako právna predchodkyňa žalobkyne v 1. rade. Na základe toho žalobkyne mali zato, že obec nemohla mať ani možnosť, ani právo nadobudnúť vlastníctvo k parcele č. XXX, prinajmenšom v rozsahu vlastníctva žalobkýň. Žalobkyne ďalej uviedli, že porovnaním kópie z pozemkovej mapy z 28.5.1987 a snímky z mapy SKEAGIS pred skončením ROEP a terajšej kópie z katastrálnej mapy z 27.6.2017 ich vzájomnou komparáciou sa javí, že časť parcely XXX/X a celá parcela XXX/X a XXX/X sa nachádzajú na pôvodných mpč. parcelách č. XXXX a XXXX vo vlastníctve žalobkýň v 1. a 3. rade a dedičskej postupnosti žalobkyne vo 4. rade. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa javí žalobkyniam, že z pôvodného vlastníctva žalobkýň sa istá časť výmery nachádza na parcele KNC č. XXX/X, ako susediacej parcely XXX/X, resp. ako susediacej parcely XXX/X. Žalobkyne majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko na dotknuté pozemky je zapísaný ako vlastník Obec D., ktorá zasiahla do vlastníckych práv žalobkýň a privlastnila si to, čo právom vlastnia žalobkyne v 1. až 4. rade. Žalobkyne navrhli vykonať dôkaz znaleckým posudkom, ktorým budú určené presné výmery vlastníctva žalobkýň, v tej ktorej parcele KNC z vyššie popísaných parciel.

4. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení v žalobe zo dňa 13.11.2017 uviedla, že v zmysle rozhodnutia Okresného národného výboru - odboru výstavby v J. Q. č. XXX R.. XXX/XX-Kk z X.X.XXXX došlo k vyvlastneniu mpč. XXXX EN XXXX o celkovej výmere 780 m2, vlastníckym právom patriacu E. H., vydatej U. v podiele 8/24, E. H., vydatej P. v podiele 8/24, L. H., vydatej A., všetkým za náhradu X Kč za 1m2, tj. 780 m2 spolu 3.376 Kčs a k vyvlastneniu mpč. XXXX EN XXXX o celkovej výmere 640 m2 vlastníckym právom patriacu E. H. v podiele 1/6, E. H., vydatej P. v podiele 1/6, L. H., vydatej A. v podiele 1/6, I. J., rod. D., E. O., rod. D. v podiele 3/32, D. D. v podiele 3/32, E. D. v podiele 3/32 a E. H. v podiele 4/32, všetkým za náhradu 4 Kč za 1 m2, t.j. 640 m2 spolu 2.560 Kčs. Predmetné parcely boli predmetom vyvlastnenia v prospech Československého socialistického štátu - v správe MNV D., a to v zmysle o stavebnom poriadku, vyvlastnené za náhradu rozhodnutím Okresného národného výboru - odboru výstavby v J. Q. č. XXX R.. XXX/XX-Kk z 6.3.1970, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19.4.1971. O vyvlastnení bola L. A., rod. H., toho času bytom D. XXX informovaná (viď. rozhodnutie o vyvlastnení, posledná strana). Bydliskom p. E. P., rod. H. nebolo toho času známe. Štát sa stal skutočným vlastníkom právoplatnosťou Rozhodnutia č. XXX R.. XXX/XX-Kk z X.X.XXXX, t.j. dňa 19.04.1971. Žalovaná v 1. rade ďalej poukázala na ust.

ods. 1 a 2 ods. 7 o obecnom majetku v zmysle, ktorých došlo k prechodu majetku z vlastníctva štátu na obec, a to zo , nakoľko štát bol vlastníkom predmetných parciel na základe vyvlastnenia a zo zákona prešlo vlastnícke právo na žalovanú v 1. rade. Ďalej žalovaná v 1. rade uviedla, že žalobkyňami rozporované rozhodnutie ROEP z roku 2014 zosúladilo skutočný stav so stavom v katastri nehnuteľností a to tak, že bolo určené, že žalovaná v 1. rade je vlastníkom predmetných parciel. Žalovaná v 1. rade zaevidovala v katastri nehnuteľností svoje právo k pozemkom na základe rozhodnutia správneho orgánu o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov podľa , ktorým bolo určené, že žalovaná v 1. rade predmetné parcely vydržala. Vzhľadom na uvedené žiadala žalovaná v 1. rade žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyne k náhrade trov právneho zastúpenia.

5. Žalovaní v 2. a 3. rade zhodne uviedli, že dňa 7.6.2017 podpísali kúpnu zmluvu s Obcou D. (žalovanou v 1. rade), predmetom ktorej bol pozemok KN C č. XXX/X kat. územia D., a to na základe dohodnutej kúpnej ceny 17.990,- eur, ktorá bola prevedená na účet Obce D.. Predaj bol schválený obecným zastupiteľstvom Obce D. a spĺňal všetky zákonnom stanovené podmienky. Následne na základe katastrálneho konania bolo vydané rozhodnutie o povolení vkladu kúpnej zmluvy. V skutočnosti, či sa v minulosti stal nejaký omyl pri dedení, resp., že došlo k zlému zapísaniu v katastri, nevedia žalovaní v 2. a 3. rade nič uviesť, nakoľko v obci D. nebývali. Zároveň priložili k vyjadreniu kúpnu zmluvu a list vlastníctva.

6. Žalovaní v 4. a 5. rade vyjadrením zo dňa 9.11.2017 uviedli, že pozemok kúpili od žalovanej v 1. rade v dobrej viere a majú za to, že žaloba, ktorou sa žalobkyne domáhajú určenia vlastníckeho práva je bezdôvodná a účelová. Počas procesu, ktorý predchádzal samotnej kúpnej zmluve a zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti nič nenasvedčovalo tomu, že ide o sporné pozemky, ktoré by mali byť vo vlastníctve niekoho iného. Obecné zastupiteľstvo schválilo zámer predaja predmetných pozemkov a počas tohto procesu sa žiadna zo žalobkýň nedomáhala svojho údajného vlastníckeho práva.

7. Žalobkyne podaním doručeným súdu dňa 19.2.2018 uviedli, že matka žalobkýň v 1. a v 3. rade L. A., rod. H. nikdy nebola informovaná o vyvlastnení podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia a toto jej nikdy nebolo doručené. Samotné konštatovanie o tom, že vyvlastňovacie rozhodnutie má byť niekomu doručené ešte nepreukazuje, že doručenie bolo v súlade so zákonom vykonané. E. P.ová, rod. H. bola sestrou L. A., rod. H. a v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žila v T., pričom D. navštevovala pravidelne a často. Žalobkyne poukazujú na 2 odsek na strane 5 vyvlastňovacieho rozhodnutia podľa, ktorého MNV previedol rokovania s vlastníkmi pozemkov o dobrovoľnom výkupe. Ak by k nim skutočne došlo, E. P.ová by bola prítomná alebo by aspoň MNV od L. A. zistilo jej adresu. Ďalej žalobkyne uviedli, že žalovaná nepredložila žiaden dôkaz o tom, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo právnym predchodkyniam žalobkýň riadne doručené do vlastných rúk v súlade so zákonom. Taktiež žalovaná v 1. rade nepredložila, že došlo k doručeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia opatrovníkovi R. U. (za E. P.ovú), ktorý mal prevziať vyvlastňovacie rozhodnutie. Ak by tomu aj tak bolo a žalovaná by takéto doručenie preukázala, vyhradzujú si žalobkyne toto rozporovať a popierať jeho skutočnosť, a to s ohľadom na už zmenený fakt, že pobyt a adresa E. P. bol v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia známy. Ďalej žalobkyne uviedli, že v rokoch 1970 žalovaná v 1. rade zriadila na častiach pozemkov, ktoré sú predmetom sporu stavbu, a to vodnú nádrž, ktorá bola používaná ako kúpalisko. So zriadením tejto stavby však právne predchodkyne žalobkýň nikdy nesúhlasili, avšak nemali možnosť sa mu brániť, a to z ohľadom na vtedajšie spoločenské pomery. Ďalej žalobkyne namietali vyplatenie, resp. uloženie náhrady za vyvlastnenie, ktoré nebolo preukázané a podľa ich názoru nebolo ani realizované, resp. uložené v úschove. Žalobkyne zdôraznili, že vyznačenie právoplatnosti na vyvlastňovacom rozhodnutí samo o sebe nepotvrdzuje jeho správnosť a s obsahom vyvlastňovacieho rozhodnutia sa nikdy neoboznámili a nikdy im nebolo doručené. Žalobkyne sú toho názoru, že ak by aj právne predchodkyne žalobkýň mali byť, resp. boli zbavené vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré sú predmetom sporu, potom by takýto postup bol v rozpore so zákonom a preto vyvlastňovacie rozhodnutie ani nemohlo byť platné.

8. Žalobkyne poukázali na ust. a uviedli, že z predložených listín má vyplývať, že rozhodnutie malo nadobudnúť právoplatnosť dňa 19.4.1971. Podľa listiny, ktorou ONV predložilo správe evidencie nehnuteľnosti rozhodnutie a požiadalo o zápis vlastníckeho práva bolo toto rozhodnutie predložené miestnemu príslušnému orgánu geodézie dňa 2.12.1971. Nesporné je, že s prihliadnutím na všetky okolnosti bolo doručenie vydržiaceho rozhodnutia (poznámka

súdu pravdepodobne na mysli mali žalobkyne vyvlastňovacie rozhodnutie), ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva aj k pozemkom, ktoré sú predmetom sporu v prospech Československého socialistického štátu doručené správnemu orgánu príslušnému pre vykonanie zápisu tohto práva po zákonom stanovenej lehote. Z citovanej právnej normy je zrejmá jej kogentnosť a vyplýva z nej aj preklúzia práva, teda podľa názoru žalobkýň v čase podania listiny, ktorou sa navrhovalo, resp. žiadalo o vykonanie zápisu vlastníckeho práva už nebolo možné takýto úkon vykonať. Podľa názoru žalobkýň tvrdenia žalovanej v 1. rade, že „žalobkyňami rozporované rozhodnutie ROEP z roku 2014 zosúladilo skutočný stav so stavom v katastri nehnuteľností“, treba podľa ich názoru považovať za právny blud. Ak žalobkyňa (poznámka súdu z kontextu podania vyplýva, že má byť správne uvedená žalovaná v 1. rade) bola v tom, že pozemky, ktoré sú predmetom sporu vlastní a nadobudla ich titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia, potom by v konaní ROEP vydržala pozemky sama proti sebe. Je otázne, koľko titulov nadobudnutia má žalovanej svedčiť o jej vlastníctve. Podľa názoru žalobkýň je zrejmé, že žalovaná v 1. rade si bola vedomá skutočnosti, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto sporu, ani v roku 2014 nevlastnila. Ak bola vlastníčkou podľa vydržiaceho rozhodnutia od roku 1991 titulom zákonného prechodu vlastníckeho práva zo štátu na žalovanú, nemohol vzniknúť dôvod, aby musela vlastnícke právo vydržať. Ďalej žalobkyne namietali, že žalovaná nijako nepreukázala, aby držba vo vzťahu k predmetným pozemkom na jej strane existovala, pretože pozemky sama neužívala a nesprávala sa k nim ako k svojim. Žalobkyne namietali, že žalovaní v 2. a 3. rade sa mohli oboznámiť s právnym stavom nehnuteľností, ktoré nadobúdali, a to z poznámky zapísanej na liste vlastníctva o začatí konania na Okresnom súde v J. Q. pod sp. zn. . Ďalej žalobkyne poukázali na spis Štátneho notárstva v J. Q., sp. zn. D 254/89 po neb. L. A., právnej predchodkyni žalobkýň v 1. až 3. rade, v ktorom sa nachádza potvrdenie správy evidencie nehnuteľností dedičského konania, konkrétne z 22.8.1989, kde správa evidencie nehnuteľností potvrdila vlastnícke právo k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto sporu právnej predchodkyni žalobkýň v 1. až 3. rade.

9. Žalovaní v 3. až 5. rade v replike zhodne uviedli, že predmetné nehnuteľnosti kúpili v dobrej viere od obce. K argumentácii žalobkýň, že vo svojich vyjadreniach neuviedli žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by popreli tvrdenia žalobkýň urobili tak z toho dôvodu, že sa nemôžu vyjadrovať k veci, o ktorých nič nevedia. Zároveň poukázali, že je otázne, prečo žalobkyne, ak dlhodobo vedeli, že obec neoprávnene používa ich pozemky, tak po celú túto dobu vo veci nekonali a začali konať až v čase predaja pozemkov, pričom nastávajúcich majiteľov o tejto skutočnosti neinformovali, nakoľko vedeli, že k predaju pozemkov má dôjsť, pretože predaj bol riadne zverejnený.

10. Žalovaná v 1. rade v replike uviedla, že ak poukazuje aj na rozhodnutie o vyvlastnení, aj na rozhodnutie ROEP z roku 2014, neznamená to, že si tieto rozhodnutia odporujú, a contrário uvedenie oboch rozhodnutí v rámci vyjadrenia má súvis v otázke preukazovania oprávnenosti držby predmetných parciel žalovanou. Žalovaná na základe rozhodnutia o vyvlastnení vykonávala správu a obhospodarovala predmetné parcely v domnení, že je ich vlastníkom a teda ako oprávnený držiteľ. Právne predchodkyne žalobkyne voči rozhodnutiu o vyvlastnení nepodali odvolanie napriek skutočnosti, že túto možnosť mali, čo je zrejmé aj z poučenia uvedeného v rozhodnutiu o vyvlastnení. Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie o vyvlastnení nie je relevantným právnym titulom pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným parcelám. Žalovaná uvádza, že za právny titul nadobudnutia považuje vydržanie, ktoré bolo deklarované aj rozhodnutím ROEP z roku 2014, nakoľko po dobu viac ako 10 rokov obhospodarovala v dobrej viere predmetné parcely a bola oprávneným držiteľom, pričom oprávnenosť držby sa odvíjala od rozhodnutia o vyvlastnení, ktorým bola obec daná do pozície vlastníka parciel. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na Rozhodnutie NS ČR sp. zn. , ako aj na Rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Z týchto rozhodnutí je zrejme, že nie je podstatný stav v evidencii nehnuteľnosti, ktorý môže byť mnohokrát chybný, ale sú dôležité iné okolnosti, v tomto prípade držba k predmetným parcelám, ktorú žalovaná vykonávala na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Žalovaná bola a je oprávneným držiteľom predmetných parciel, nakoľko na základe rozhodnutia o vyvlastnení vydaného okresným národným výborom, ktoré možno považovať za vyššie spomínaný domnelí právny dôvod, žalovaná vystupovala ako vlastník predmetných parciel v dobrej viere, že ním skutočne je. Zároveň žalovaná v 1. rade poukázala, že žalobkyne sporné nehnuteľnosti žiadnym spôsobom od vydania rozhodnutia o vyvlastnení toto rozhodnutie nepodali, nerozporovali výstavbu na predmetných parcelách a ani viac ako 40 rokov nedožadovali sa svojho vlastníctva, čo potvrdzuje u žalovanej status oprávneného držiteľa. Nakoľko na strane žalovanej boli splnené všetky podmienky pre vydržanie, t.j. oprávnenosť držby, uplynutie zákonom ustanovenej doby oprávnenej držby, spôsobilý predmet vydržania a spôsobilosť žalovanej na vydržanie rozhodnutím ROEP v roku 2014 bolo vydržanie na strane

žalovanej deklarované. K argumentácii žalobkýň, že pani L. A., rod. H. nikdy nebola informovaná o vyvlastnení, a že jej predmetné rozhodnutie nebolo doručené, žalovaná v 1. rade uviedla, že toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko v bode 4 rozhodnutia o vyvlastnení je uvedené, že „túto celú časť si nárokuje vlastníčka L. A., rod. H. titulom deľby“. Z tohto vyplýva skutočnosť, že L. A. mala vedomosť o vyvlastnení. Zároveň tvrdenie, že jej rozhodnutie nebolo doručené, nie je pravdivé, nakoľko v prípade, ak by písomnosť neprevzala, či už z dôvodu nezastihnutia doručovateľom alebo z dôvodu odopretia doručenia v zmysle platného v čase vydania rozhodnutia, by nastala fikcia doručenia. V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade poukázala na , . Ďalej žalovaná v 1. rade uviedla, že nakoľko adresa E. P., rod. H. nebola známa, v jej prípade bol ustanovený opatrovník R. U., predseda MNV. Žalobkyne tvrdia, že nedošlo zo strany žalovanej k preukázaniu doručenia tohto rozhodnutia. Tu žalovaná v 1. rade dala do pozornosti skutočnosť, že samotné rozhodnutie na strane č. 5 ukladalo povinnosť MNV v D., aby jedno vyhotovenie rozhodnutia vyvesil na tabuľu oznamov, vyznačil na ňom dátum vyvesenia a sňatia a po uplynutí 15 dňovej lehoty toto vrátil odboru výstavby. Toto rozhodnutie muselo byť doručené MNV v D., nakoľko bez splnenia povinnosti uloženej rozhodnutím, t.j. uskutočnenia verejnej vyhlášky v zmysle , by nemohlo dôjsť vyznačeniu právoplatnosti na rozhodnutí o vyvlastnení. Tvrdenie žalobkýň, že orgán, ktorý vydal rozhodnutie o vyvlastnení, t.j. Okresný národný výbor - odbor výstavby v J. Q. mal vedomosť o pobyte a adrese E. P., rod. H. je subjektívnym tvrdením žalobkýň, ktoré žiadnym spôsobom nepodložili. Skutočnosť, že adresu mohla uviesť L. A. je pravdivá, avšak, či k tomu v skutočnosti aj došlo, je otázne, nakoľko si vyplatenie celej náhrady za vyvlastnenie nárokovala L. A. a teda mohlo z jej strany dôjsť k úmyselnému neuvedeniu adresy E. P.. K tvrdeniam žalobkýň, či právne predchodkyne súhlasili, resp. nesúhlasili so zriadením stavby - vodnej nádrže odráža fakt, že ani jedna z nich žiadnym spôsobom výstavbu vodnej nádrže nerozporovala a nenamietala. Pokiaľ žalobkyne poukazujú na vtedajšie spoločenské pomery, žalovaná v 1. rade uviedla, že žalobkyne sa mohli domáhať svojich práv po úprave spoločenských pomerov, t.j. obdobie 90 rokov, avšak takto neuskutočnili. Ďalej žalovaná v 1. rade uviedla, že rozhodnutie ROEP bolo vydané na základe toho, že žalovaná v 1. rade v súlade so zákonom vydržala predmetné parcely a teda sa stala ich vlastníčkou, pričom rozhodnutie ROEP deklarovalo vlastnícke právo žalovanej k predmetným parcelám. V závere žalovaná poukázala na to, že prevod vlastníckeho práva na žalovaných v 2. až 5. rade bol uskutočnený v súlade so zákonom, nakoľko žalovaná v 1. rade bola v čase prevodu vlastníckeho práva vlastníčkou predmetných parciel a v tejto súvislosti poukázala na ust. , a .

11. Žalobkyne prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 8.3.2019 doručili súdu podanie, v ktorom reagovali na vyjadrenie žalovanej v 1. rade a uviedli, že podľa ich názoru nemožno povýšiť domnelosť za zákonnú držbu a nezákonné vydržanie nad vlastnícke právo žalobkýň, ktoré nikdy nezaniklo, nebolo prevedené, ani neprešlo na iných a nebolo ani žiadnym zákonným spôsobom preukázateľne zrušené. Žalobkyne v 1. až 3. rade nadobudli vlastníctvo sporných parciel rozhodnutím Štátneho notárstva v J. Q. zo dňa 1.9.1989, s.p. zn. D 254/89. Žalobkyne poukázali na listinu vydanú Krajskou správou geodézie a kartografie v Košiciach, stredisko geodézie J. Q. z 22.8.1989, ako aj na výpis zo zápisnice č. XX, ktoré si vyžiadalo MNV D. a bolo vydané 17.9.1986, z ktorých majú žalobkyne preukázané, že žalovaná v 1. rade nevlastnila sporné pozemky ani v roku 1986, ani v roku 1988, ani v roku 1989, teda v prípade sporných parciel nový list vlastníctva nebol založený, ani neexistoval v roku 1989, kedy došlo k prechodu vlastníctva titulom dedičskej postupnosti na žalobkyne. Ďalej žalobkyne poukázali, že inštitút vydržania v právnom poriadku na území SR bol známy do roku 1950 a od roku 1950 tento inštitút už novoprijatý nepoznal. Prakticky vydržanie vlastníctva nebolo možné. Tento stav platil až do roku 1982, kedy novela upravila, že držba, ako súčasť vydržania je prípustná, avšak platila len obmedzene, nevzťahovala sa na právnické osoby, teda ani na žalovanú. Právna úprava zavedená držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, teda držba žalovanej v čase jej tvrdeného začatia, ak by ju bolo odhliadnuc od reality možné kvalifikovať ako oprávnenú, nemohla viesť k vydržaniu. V zmysle právnej úpravy nemohla žalovaná v 1. rade byť držiteľom ani dobromyseľným, ani oprávneným a nemohla vlastníctvo vydržať. Predmetných sporných parciel sa obec zmocnila a obsadila nezákonne, pričom právne predchodkyne žalobkýň z ohľadom na spoločenské pomery nemali možnosť domáhať sa zmenu stavu užívania. Ďalej žalobkyne poukázali, že usporiadanie vlastníctva k sporným pozemkom sa prakticky vykonávalo až v rámci ROEP, ktorý začal vyvesením oznámenia o začatí konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim zo dňa 21.5.2002. Žalobkyňa v 1. rade dňa 30.12.2004 podala návrh na potvrdenie vlastníctva k pozemkom vydržaním v zmysle , kde žiadala potvrdiť vlastníctvo k sporným parcelám, pričom išlo o vydržanie voči ostatným spoluvlastníkom - súrodencom právnej predchodkyne žijúcim a zomrelým v

K. a v T. voči, ktorým mala záujem vlastnícke právo vydržať. Komisia ROEP vec po posúdení navrhla správnemu orgánu, ktorým bola Správa katastra v J. Q. vlastníctvo sporných parciel žalobkyni v 1. rade potvrdiť. Správny orgán Rozhodnutím zo dňa 30.7.2007 č.j. R. rozhodol tak, že návrh žalobkyne v 1. rade zamietol s odôvodnením, že sporné pozemky majú byť predmetom dedičského konania. Predmetné rozhodnutie správy katastra bolo na základe protestu prokurátora zrušené a opätovne sa vo veci konalo, keď komisia opäť navrhla potvrdiť nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom a žalobkyni v 1. rade, avšak správny orgán už vo veci na návrh žalobkyne nekonal. Žalovaná v 1. rade podala návrh do komisie ROEP až v námietkovom konaní v roku 2014 a správny orgán rozhodol v jej prospech. Žalobkyne majú za to, že potvrdenie, že rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom žalovanej, bolo úplne v rozpore so zákonom. Žalobkyne majú za to, že rozhodnutie správy katastra, ktorý priklepol vlastníctvo k parcele KNC č. XXX a XXX žalovanej je absolútne neplatné, rozhodnutie správneho orgánu a podľa názoru žalobkýň súd má na túto absolútnu neplatnosť prihliadať ex offo. Ďalej žalobkyne uviedli, že žalovaná v 1. rade tvrdí, že vyvlastnenie bolo vykonané zákonným spôsobom, bolo vykonané za náhradu, avšak poskytnutie náhrady žalovaná nijako nepreukázala. Podľa názoru žalobkýň, že ak žalovaná v 1. rade disponuje rozhodnutím o vyvlastnení, zrejme má mať k dispozícii celý spis k danému konaniu a preukázať riadne zaplatenie primeranej náhrady právnym predchodkyniam žalobkýň. Taktiež poukázali na skutočnosť, že vo vyvlastňovacom dokumente nie je uvedené, ani potvrdené, kedy a kde bolo rozhodnutie vyvesené a kedy bolo sňaté a niet dôkazu ani o jeho riadnom doručení žiadnej z právnych predchodkýň žalobkýň.

12. Žalovaná v 1. rade dňa 23.4.2019 doručila súdu vyjadrenie, v ktorom uviedla, že nehnuteľností nemohli prejsť do vlastníctva žalobkýň na základe rozhodnutia Štátneho notárstvo v J. Q., sp. zn. , nakoľko v tom čase boli rozhodnutím Okresného národného výboru - odboru výstavby v J. Q. č. XXX R.. XXX/XX-Kk zo 6.3.1970 vyvlastnené a nemohli byť predmetom dedenia. To, že vlastnícke právo štátu nebolo zapísané v orgáne evidencie nehnuteľností, nemalo žiaden vplyv na vlastnícke právo, pretože v tom čase zápis geodézie mal len deklaratórny charakter. Zároveň žalovaná v 1. rade poukázala na účinného v čase rozhodnutia o vyvlastnení, z ktorého je zrejmé, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva na základe rozhodnutia štátneho orgánu nebolo rozhodujúce zaevidovanie do evidencie nehnuteľností, ale bola rozhodujúca existencia rozhodnutia štátneho orgánu. Z tohto dôvodu došlo k chybe v evidencii nehnuteľností, kedy bola právna predchodkyňa žalobkýň evidovaná v čase dedičského konania ako vlastníčka, napriek skutočnosti, že tomuto tak nebolo. Žalovaná v 1. rade uviedla, že aj z týchto dôvodov došlo neskôr k ROEP nielen v katastri obce D., ale aj vo viacerých iných katastrálnych územiach. Pravdivosť obsahu rozhodnutia o vyvlastnení nebola doposiaľ rozporovaná inými osobami než žalobkyňami a žiadna iná z osôb, ktorej pozemky boli vyvlastnené týmto rozhodnutím svojho vlastníckeho práva nedovolávala vrátane právnej predchodkyne žalobkýň. Príslušná správa geodézie a kartografie mala uskutočniť zápis rozhodnutia o vyvlastnení a ako vlastníka uviesť štát, avšak nemôže byť na ťarchu žalovanej, že tak nebolo uskutočnené a tým spochybniť obsah rozhodnutia o vyvlastnení. Vzhľadom na uvedené, nemohlo dôjsť k vzniku vlastníckeho práva k sporným pozemkom na strane žalobkýň. Žalovaná v 1. rade má taktiež za to, že v prípade, ak by žalobkyne boli v čase po právoplatnosti rozhodnutia Štátneho notárstva v J. Q. z 1.9.1989 sp. zn. plne presvedčené o svojom vlastníctve voči sporným parcelám, mohli sa domáhať ochrany svojich vlastníckych práv na súde už po skončení dedičského konania. Žalobkyne tak neurobili, nevyzvali žalovanú na vypratanie a uvoľnenie sporných parciel, ani tieto parcely neužívali. Toto konanie žalobkýň žalovaná považuje v úplnom rozpore s ich súčasným postojom. Žalovaná v 1. rade uviedla, že podstatné pre rozhodnutie v tomto spore je vyriešenie dvoch otázok, a to 1. právoplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré doposiaľ nebolo nikým vyvrátené a za 2., vydržanie predmetných pozemkov žalovanou aj v prípade, že bol vyvrátený bod 1, je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaná nadobudla vlastnícke právo o obecnom majetku, t.j. účinnosťou zákona sa dostala do držby a dobromyseľnosti držby citovaných nehnuteľností a od roku 1901 do podania žaloby sa o nehnuteľnosti starala ako o vlastné, bola dobromyseľná a teda prichádza do úvahy aj vydržanie v zmysle . K návrhu žalobkýň prejudiciálne rieši otázku súdnej neplatnosti rozhodnutia ROEP z roku 2014 žalovaná uvádza, že súd nemôže riešiť absolútnu neplatnosť rozhodnutia ROEP z roku 2014 s ohľadom na jeho údajný rozpor so zákonom. Absolútna neplatnosť z rozhodnutia nemôže byť civilným súdom vyslovená, nakoľko táto problematika spadá do právomoci správneho súdnictva a ide o problematiku preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Tento postup mohli žalobkyne uplatniť už v roku 2014, ešte podľa , čo však neuskutočnili. Ďalej žalovaná v 1. rade uviedla, že tvrdenie o nedoručení rozhodnutia prvýkrát súdu predostreli žalobkyne a teda je na nich, aby ho dôkaznými prostriedkami preukázali. Ide o verejnú listinu,

ktorej obsah je nutné považovať za pravdivý, kým nie je preukázaný opak. Ďalej poukázala žalovaná v 1. rade na to, že rozhodnutie bolo vydané Okresným národným výborom, odbor výstavby v J. Q. vyvlastňovacie rozhodnutie a nie žalovanou, a teda nie je možné ukladať jej povinnosť preukázať, že došlo k zaplateniu náhrad za vyvlastnenie. Samotné vyplatenie náhrad za nehnuteľností nie je a nikdy nebolo podmienkou vyvlastnenia, je to iba nárok právnych predchodcov žalobkýň, ktorý je evidentne premlčaný. Takisto nie je v kompetencii žalovanej v 1. rade preukázať vyvesenie a sňatie rozhodnutia o vyvlastnení, nakoľko je zrejmé z rozhodnutia o vyvlastnení, že žalovaná mala len uloženú povinnosť na jednom rozhodnutí vyznačiť dátum vyvesenia, sňatia a po uplynutí 15 dňovej lehoty toto vrátiť odboru výstavby. Preto, toto rozhodnutie s vyznačenými dátumami, nie je možné zo strany žalovanej predložiť.

13. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého z pozemnoknižnej vložky č. XX kat. územia D. (č.l. 202 až 206) má súd preukázané, že dňa 20. „žiara“ 1932, čd. 1932 podľa zápisnice o skutočnej držbe sa zapísalo vlastnícke právo a/ E. U., rod. H., v F. D. č. XXX, zápis X/XX, účasť, b/E. P., rod. H., bytom tamtiež X/XX účasť, c/ mal. L. H. bytom tamtiež na X/XX účasť.

14. Z pozemnoknižnej vložky č. XX kat. územia D. má súd preukázané, že dňa 8.5.1922 došlo na základe Okresného súdu v J. Q. dňa 5.5.1922 k zápisu, a to titulom dedenia v prospech mal. E. H., mal. E. H. a mal. L. H. a dňa XX. žiara XXXX došlo k zápisu o skutočnej držbe vlastníckeho práva a/ E. U., rod. H. na 1/6, b/ E. P., rod. H. na 1/6 a mal. L. H. na 1/6.

15. Z rozhodnutia Okresného národného výboru - odbor výstavby v J. Q. zo dňa 06.03.1970 č. XXX (č.l. 152) R..XXX/XX-KK na základe žiadosti Miestneho národného výboru v D., Okresný národný výbor, odbor výstavby v J. Q. v zmysle § 18 zák. č. 87/58 Zb. v znení vyhlášky č. 144/59 Ú.v. vyvlastnil za náhradu stanovenú podľa § 20 ods. 1 zák. č. 87/58 Zb., § 14 vyhlášky č. 47/69 Zb. časti nehnuteľnosti určených pre výstavbu vodnej nádrže - kúpaliska kat. územia D., a to okrem iného i nehnuteľností vedené v zápisnici č. XX časť mpč. XXX EN XXXX označenú v geometrickom pláne a výkaze plôch výmer „b“ o celkovej výmere 780 m2 vlastníckym právom patriacu E. H., vydatej U. pod T XX, XX/a v X/XX na neznámej adrese sa zdržujúcej, E. H., vydatej P. pod T XX, XX/b v X/XX na neznámej adrese sa zdržujúcej, L. H. A. z D. XXX za náhradu 4,- Kčs za 1 m2, t.j. za 780 m2 sumu 3.120,- Kčs a ďalej nehnuteľnosti zapísané v zápisnici č. XX časť mpč. XXXX EN XXXX označenú v geometrickom pláne písmenom „b“ o celkovej výmere 640 m2 vlastníckym právom patriacu E. H. pod T XX, XX/a v X/X, E. H., vydatej P., pod bodom T XX, XX/b v X/X, L. H., vydatej A. pod T XX, XX/c, v 1/6 zdržujúcej sa v D. XXX, I. J., rod. D., pod T v X/XX z D. XXX, E. O., rod. D. pod bodom T v X/XX zdržujúcej sa v P., D. D. pod bodom T v X/XX z D. XXX, E. D. pod bodom T v X/XX, nebohí neznámi dedičia a E. H. na strane A pol. X v X/XX dávno zomrelej, neznámi dedičia za náhradu 4,- Kčs za 1 m2, teda v sume 2.560,- Kčs. Túto celú časť nároku si nárokuje vlastníčka L. A., rod. H. titulom deľby. Zo strany 4 predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva, že nehnuteľnosti sa vyvlastňujú bez tiarch a po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia: a/ prechádza vlastnícke právo v prospech vyvlastniteľa Československého socialistického štátu - správy MNV v D.; b/ o prevod a zavedení do evidencie EN požiada MNV D., Stredisko geodézie pre okres v J. Q.. Podľa § 16 zákona č. 71/67 Zb. sa ustanovuje pre toto konanie osobám na neznámom mieste sa zdržujúcim opatrovník v osobe R. U., predseda MNV v D.. Predmetné rozhodnutie je opatrené pečiatkou právoplatnosti a vykonateľnosti, a to dňom 19.4.1971.

16. Dňa 20.4.1971 Okresný národný výbor - odbor výstavby v J. Q. č. vyst. XXX/XX-KK (č.l. 151) požiadal Stredisko geodézie pre okres J. Q. právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie na zápis zmeny vlastníctva v EN. Ako vlastník má byť uvedený Československý socialistický štát - v správe MNV D. v celosti 1/1. Predmetné rozhodnutie je opatrené pečiatkou Oblastný ústav geodézie v T., stredisko geodézia pre okres J. Q. zo dňa 2.12.1971 a zároveň pečiatkou, kde je uvedené: v EN prevedené dňa 9.2.1972 zapísané do LV č. 1 s podpisom pracovníka H..

17. Z dedičského spisu D 254/89 Štátneho notárstva v J. Q. (č.l. 91-128) mal súd preukázané, že dňa 21.9.1989 Štátne notárstvo v J. Q. rozhodlo v dedičskej veci po neb. L. A., rod. H., nar. XX.X.XXXX, zomrelej 1X.X.XXXX tak, že okrem iného majetku v rozhodnutí uvedenom, poľnohospodársku pôdu v kat. území D. vedenú v pozemnoknižnej zápisnici č. XX pod A I bod r.č. 2, 3, X-XX, pod bodom bXX/c, XX, XX v podiele 32/192 a v pozemnoknižnej zápisnici č. XX pod AI. r.č. X-XX, pod T XX, XX/c v podiele X/XX nadobúda O.. L. P., rod. A. v podiele X/X, E. C., rod. A. v podiele 1/3 a O.. Q. A. v podiele 1/3. Predmetné rozhodnutie malo nadobudlo právoplatnosť dňa 21.9.1989.

18. Z kópie archívneho dokumentu záznamu č. XXX/XXXX uloženého v archíve Okresného úradu J. Q.

- katastrálny odbor, kat. územie D. v zbierke listín položka vz XX/XX má súd preukázané, že na liste vlastníctva č. X boli dopísané parcely KNC XXX a XXX na základe prešetrenia podľa zrovnávacieho zostavenia podľa THM na parcelu v evidencii nehnuteľností XXXX bolo založené LV č. X na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. XXX R..XXX/XX-Kk podľa geometrického plánu č. XXX-XXXX-XX uložené pod pol. vz XX/XX.

XX. Na základe geometrického plánu vyhotoveného geodetom E. R. dňa XX.X.XXXX, autorizačne overeného O.. R. P. dňa XX.X.XXXX a úradne overeného O.. D. M. dňa X.X.XXXX č. G došlo k vytvoreniu z pôvodnej parcely KN XXX o výmere X.XXX m2 zastavané plochy vedeného na LV č. X k novovytvoreniu nových parciel, a to parcely registra C, parcela č. XXX/X o výmere 5859 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 543 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 514 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 500 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 500 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 500 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 490 m2 zastavané plochy, parcela č. XXX/X o výmere 506 m2 zastavané plochy.

20. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX kat. územia D. má súd preukázané, že vlastníkmi parcely KNC XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 514 m2 sú žalovaní v 2. a 3. rade v bezpodielovom spoluvlastníctve v podiele 1/1 na základe rozhodnutia o povolení vkladu kúpnej zmluvy V-XXXX/XXXX zo dňa 1.8.2017.

21. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX kat. územia D. má súd preukázané, že vlastníkmi parcely KNC XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 500 m2 sú žalovaní v 4. a 5. rade v podiele 1/1, a to na základe rozhodnutia o povolení vkladu kúpnej zmluvy V-XXXX/XXXX zo dňa 10.8.2017.

22. Súd vec právne posúdil podľa článku 20 ods. 1 SR, , , , , , , , , , , , , , , , a dospel k nasledovným záverom.

23. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

24. Žalobkyne v 1. až 3. rade sa domáhali určenia, že časť nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. X, LV č. XXXX a LV č. XXXX ka.t. územia D., sú v ich podielovom spoluvlastníctve, titulom dedenia - Rozhodnutím bývalého Štátneho notárstva v J. Q. sp. zn. D XXX/XX, zo dňa 1.9.1989 po ich nebohej matke L. A., rod. H. a žalobkyňa v 4. rade sa domáhala určenia, že časť uvedených nehnuteľností patrí do dedičstva po jej nebohej matke E. P., rod. H.. H. konkretizáciu aká časť v geografickom zameraní patrí do ich podielového spoluvlastníctva žiadali vykonať znalecké dokazovanie.

25. Žalovaná v 1. rade sa bránila, že uvedené nehnuteľností boli vyvlastnené rozhodnutím č. XXX R..XXX/XX-Kk, zo dňa 6.3.1970, kedy vlastnícke právo prešlo na Československý socialistický štát a nehnuteľnosti boli dané do správy Miestnemu národnému výboru D., pričom v roku 1991 na základe a účinnosťou o obecnom zriadení prešli do jej vlastníctva, a to zo zákona.

26. Žalobkyne v konaní spochybňovali právoplatnosť a účinky Rozhodnutia o vyvlastnení z 6.3.1970 tak, ako to je popísané v bodoch 6, 7, 10 tohto rozsudku. Základom pre posúdenie oprávnenosti žaloby bolo preto vysporiadať sa s námietkami žalobkýň, či Rozhodnutie o vyvlastnení je platné.

27. Súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že argumentácia žalobkýň, prečo rozhodnutie o vyvlastní nie je platné sa v priebehu konania menila. V žalobe uvádzajú, že k vykúpeniu sporných nehnuteľností nedošlo pre odmietnutie ceny vlastníkmi. V podaní zo dňa 18.2.2018 (č.l. 131 a nasl.) uvádzajú, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené ich matke L. A., ani opatrovníkovi E. P. - R. U.. Ďalej žiadali, aby žalovaná v 1. rade preukázala vyplatenie náhrady za vyvlastnenie, tvrdili, že táto nebola poskytnutá, ani uložená v úschove a z tohto dôvodu žalobkyne popierajú, že k vyvlastneniu skutočne došlo. Na pojednávaní žalobkyňa v 3. rade uviedla, že ich matka L. A. žiadne peniaze nedostala.

28. Žalobkyne v konaní žiadali, aby žalovaná v 1. rade preukázala, že došlo k doručeniu rozhodnutia o vyvlastnení a vyplatenie náhrady za vyvlastnenie ich právnym predchodkyniam. Žalovaná v 1. rade sa

bránila (č.l. 325), že nebola orgánom, ktorý vyvlastňovacie rozhodnutie vydal a nebolo v jej kompetencii doručovať rozhodnutie o vyvlastnení a ani vyplácať náhradu. Súd v tomto smere považuje obranu žalovanej v 1. rade za oprávnenú, nakoľko Rozhodnutie o vyvlastnení vydal Okresný národný výbor

- odbor výstavby v J. Q. a nie právny predchodca žalovanej v 1.rade - Miestny národný výbor v D.. Žalobkyne v tomto smere nežiadali v konaní vykonať, resp. zaobstarať súdom žiaden dôkaz, preukázanie uvedených skutočností požadovali len od žalovanej v 1. rade, ktorá z objektívnych dôvodov takýto dôkaz nemôže predložiť. Súd v zmysle nie je oprávnený vykonávať dokazovanie, civilné sporové konanie je kontradiktórnym konaním, predkladanie dôkazov, resp. ich navrhovanie je ponechané stranám sporu a naviac strana žalobkýň je zastúpená advokátom, preto súd nemá ani poučovaciu povinnosť v zmysle a nasl..

29. Súd má za to, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali hodnovernými dôkazmi, že rozhodnutie o vyvlastnení nie je právoplatné a účinné, teda neplatné. Naviac ich argumentácia v podanej žalobe a v priebehu konania bola odlišná, ako to je uvedené vyššie, z čoho možno usúdiť účelovosť ich konania po zistení, že došlo k speňaženiu sporných nehnuteľností zo strany žalovanej v 1. rade. Taktiež súd poukazuje na obsah rozhodnutia o vyvlastnení, v ktorom sa uvádza, že L. A. si nárokuje vyplatenie náhrady za vyvlastnenie aj za ostatných spoluvlastníkov titulom deľby. Z tohto možno prijať jednoznačný záver, že právna predchodkyňa žalobkýň v 1. až 3. rade mala vedomosť o vyvlastňovacom konaní a mohla oznámiť príslušnému orgánu adresu pobytu jej sestry, preto súd na základe tvrdení zo strany žalobkýň, nedospel k záveru o pochybnosti platnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobkýň, že z ustanovenia o evidencii nehnuteľností vyplýva preklúzia. Toto ustanovenie ukladá lehotu orgánom, organizáciám predložiť príslušnému orgánu geodézie rozhodnutia najneskoršie do šesťdesiatich dní po tom, keď nadobudli právoplatnosť. Z jazykového výkladu tohto ustanovenia však nevyplýva zánik práva - rozhodnutia, len lehota na predloženie príslušnému orgánu geodézie.

30. Nakoľko v konaní žalobkyne nepreukázali a nevyvrátili platnosť Rozhodnutia o vyvlastnení z 6.3.1970, súd má zato, že došlo k platnému vyvlastneniu sporných nehnuteľností a tieto boli dané do správy Miestnemu národnému výboru v D. (č.l. 155). Žalobkyne v 1. až 3. nemohli nadobudnúť zákonným spôsobom sporné nehnuteľností, a to Rozhodnutím bývalého Štátneho notárstva v J. Q. D254/89 zo dňa 1.9.1989, pretože v čase dedičského konania ich právna predchodkyňa už ich vlastníčkou nebola. Žalobkyňa v 4. rade sa nemôže domáhať určenia, že tieto patria do dedičstva po neb. E. P., lebo táto v čase smrti nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností. V zmysle zásady „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ nemohlo dôjsť k platnému vzniku vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo strany žalobkýň.

31. Argumentáciu žalobkýň vo vzťahu k rozhodnutiu správy katastra o vyvlastnení v rámci ROEP v prospech Obce D. v roku 2014, súd považuje za bezpredmetnú v tomto konaní, pretože podstatnou okolnosťou pre posúdenie oprávnenosti uplatneného nároku žalobkýň bolo posúdenie platnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Rozhodnutie správy katastra v rámci ROEP nezakladá vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalobkyniam, tieto mohli nadobudnúť vlastnícke právo dedením, resp. určením že patria do dedičstva za predpokladu, že rozhodnutie o vyvlastnení by bolo neplatné. Len na okraj súd uvádza, že žalobkyne sa mali možnosť domáhať určenia neplatnosti rozhodnutia ROEP v rámci správneho súdnictva, v čase vydania tohto rozhodnutia. Súd v tomto konaní nemá takúto právomoc (prejudiciálne riešiť otázku platnosti rozhodnutia ROEP) a ani táto skutočnosť by nepreukázala vlastnícke právo, ktoré by malo svedčať žalobkyniam, keďže podstatné pre posúdenie ich nároku je platnosť rozhodnutia o vyvlastnení. Tu súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , , v zmysle ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

32. Súd zamietol návrh žalobkýň na vykonanie dôkazu a/ výsluch svedka E. P. (predseda MNV D. 1987 a starostu obce D. v období 1998-2014) a b/ vykonanie znaleckého dokazovania na určenie hranice a výmer sporných nehnuteľností, nakoľko vykonanie týchto dôkazov by malo opodstatnenie v prípade, ak by súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je neplatné, čo však preukázané v konaní nebolo.

33. Vzhľadom na uvedené súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol takto: 34. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

37. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. , nakoľko žalovaní boli v spore plne úspešní, súd im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V súlade s o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Žalobkyne v podanom odvolaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

40. Poukázali ďalej na to, že žalobkyňami v 1. až 3. rade predložené dedičské rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré vydal notár ako súdny komisár, teda rozhodnutie súdu.

41. Podľa neho žalobkyne v 1. až 3. rade nadobudli dedením vlastnícke právo k pozemkom, ktorých časť je predmetom sporu. Žalobkyne v konaní preukázali, že rozhodnutie notára vychádzalo v tom čase z platne a v súlade so zákonom deklarovaného stavu evidovaného štátnymi orgánmi. Toto rozhodnutie súd nezmenil, ani neurčil jeho neplatnosť. Podľa názoru žalobkýň, ich právne predchodkyne nikdy neboli svojho vlastníckeho práva k sporným pozemkom zbavené v súlade so zákonom.

42. Žalobkyne predložili dôkazy a uviedli tvrdenia, z ktorých nie všetky žalovaná v 1. rade poprela, ktoré svojim obsahom do značnej miery a podľa názoru žalobkýň aj úplne spochybňujú platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia.

43. Absentuje najmä preukázanie vyvlastnenia za primeranú náhradu a vo verejnom záujme. Ak žalovaná v 1. rade odvodzuje svoje vlastnícke právo od takéhoto titulu nadobudnutia, je na jej strane dôkazné bremeno smerujúce k preukázaniu, že atribúty vyvlastnenia boli naplnené.

44. Odvolateľky trvajú na argumentácii, ktorá odôvodňuje absenciu materiálnych podmienok vyvlastnenia a to primeranej náhrady a existencii verejného záujmu. Súd odmietol návrh žalobkýň na vykonanie svedeckej výpovede svedkom E. P., pričom z jeho výpovede, podľa názoru žalobkýň mohli byť zistené skutočnosti svedčiace o neplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia.

45. Žalobkyne rozporujú aj výrok o náhrade trov konania. Žalobkyne sa cítia byť vlastníčkami sporných pozemkov, ktoré nadobudli dedením, čo potvrdil aj notár ako súdny komisár svojim rozhodnutím. Nepochybne sa svojich práv domáhajú pre existenciu takého rozhodnutia a tiež právneho stavu deklarovaného v štátom vedenej evidencii v čase prechodu vlastníckeho práva k sporným pozemkom na žalobkyne. O vyvlastňovacom rozhodnutí získali vedomosť až pri vyjadrení žalovanej k žalobe. Dokonca ani katastrálny odbor, vtedy Správa katastra v roku 2006 neodmietol žalobkyni prvý návrh na vydržanie čiastkových podielov k predmetným parcelám z dôvodu, že sú parcely vyvlastnené, ale z dôvodu, že patria do dedičstva. V neposlednom rade prokurátor na odvolanie žalobkyne 1. po preštudovaní spisu rozhodnutie Správy katastra zrušil. Ak by bol prokurátor si vedomý toho, resp. spis by obsahoval vyvlastňovacie rozhodnutie, rozhodne by nebol zrušil rozhodnutie Správy katastra. Dokumentácia v tomto tvrdení sa nachádza v spise. Od momentu, kedy sa objavilo vyvlastňovacie rozhodnutie a to je až v priebehu tohto konania, ide o vynútenú žalobu, a preto považujú za nespravodlivé a nezákonné postihovať žalobkyne povinnosťou uhrádzať trovy konania.

46. Vyššie uvedené odôvodnenie tohto odvolania uvádza v zásade zhrnutie argumentácie v písomných podaniach a ústnych prednesoch žalobkýň urobených v prvostupňovom konaní, ktoré smerujú k preukázaniu toho, že pre vyvlastnenie sporných pozemkov neboli splnené hmotnoprávne podmienky, najmä že absentuje vyplatenie primeranej náhrady a verejný záujem. Sú tu nesplnené podmienky stanovené procesnoprávnou úpravou pre platnosť a vykonateľnosť a tiež pre samotné vykonanie vyvlastňovacieho rozhodnutia. V skutočnosti nikdy nebol vykonaný žiadny evidenčný úkon deklarujúci existenciu vlastníckeho práva žalovanej v 1. rade k sporným pozemkom, ktoré by odvodzoval vlastnícke právo od vyvlastnenia. Štát potvrdil vlastnícke právo žalobkýň v 1. až 3. rade v dedičskom rozhodnutí, ktoré sa odvoláva na riadne zákonné predpoklady vedúce k jeho vydaniu, najmä zistenie vlastníckeho práva predchodkýň žalobkýň v 1. až 3. rade. Žalovaná v 1. rade neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie riadneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva alebo držby k sporným pozemkom. Žalovaná v 1. rade sa sporných pozemkov zmocnila a obmedzovala žalobkyne v ich vlastníckom práve nezákonným spôsobom.

47. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

48. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení , a preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.

49. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

50. Podľa názoru odvolacieho súdu, k najpodstatnejšej námietke odvolateľov, že štát potvrdil vlastnícke právo žalobkýň v 1. a 3. rade v dedičskom rozhodnutí, ktoré sa odvoláva na riadne zákonné podklady vedúce k jeho vydaniu, najmä zistenie vlastníckeho práva predchodkýň žalobkyne v 1. až 3. rade, a že, dedičské rozhodnutie, ktoré deklaruje nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom žalobkyňami v 1. až 3. rade nebolo zrušené ani zmenené, odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej rozhodnutie Štátneho notárska o tom, ktoré veci a práva prešli z majetku porušiteľa na dediča má iba deklaratórnu povahu (R30/1993).

51. Vychádzajúc z uvedeného Ústavný súd SR v uznesení -10 zo dňa 17. mája 2016 vyslovil právnu vetu, podľa ktorej „nie je možné z ustanovení a (teraz ) vyvodiť záver o tom, že by účastníkovi dedičského konania bránilo osvedčenie o dedičstve podať určovaciu žalobu, ktorou sa domáha určenia, že vec, ktorá bola pôvodne zahrnutá do dedičstva, patrila v čase smrti inej osobe. Pokiaľ konajúce všeobecné súdy poukázali na deklaratórnu povahu osvedčenia o dedičstve, vychádzali zo skutočností, že dedičstvo sa podľa nadobúda smrťou poručiteľa, preto je možné dediť iba ten majetok, ktorý bol vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Deklaratórne osvedčenie o dedičstve nemôže založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol v čase smrti ich právny predchodca, teda poručiteľ“.

52. Ak teda v tejto veci sa súd prvej inštancie zameral na vyriešenie otázky, či právne predchodkyne žalobkýň v čase ich smrti boli vlastníčkami sporných nehnuteľností, postupoval správne.

53. Právne významnými sú, podľa názoru odvolacieho súdu, len argumenty a námietky smerujúce k vyriešeniu tejto, súdom prvej inštancie, nastolenej základnej otázky.

54. Treba zvýrazniť, že s obsahom odvolacích námietok, vo vzťahu k existencii vlastníctva právnych predchodkýň žalobkýň k sporným nehnuteľnostiam, sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal a odvolací súd sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje.

55. V bodoch 39., 40., 41., 42. a 43. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie v dostatočnej miere uviedol dôvody, na ktorých sa zakladá jeho záver o neunesení dôkazného bremena žalobkýň, že rozhodnutie o vyvlastnení nie je právoplatné a účinné, teda neplatné.

56. Čo sa týka námietok spochybňujúcich vlastnícke právo žalovaných, tieto vo vzťahu k predmetu tohto konania nie sú právne významné. Základnou podmienkou úspechu všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu (R 65/1972).

57. K odvolacím námietkam vo vzťahu k náhrade trov konania treba uviesť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia svoj postup náležitým spôsobom odôvodnil, pričom poukázal na zákonné ustanovenia, na základe ktorých vec právne posúdil. Námietky žalobkýň, že od momentu, kedy sa v konaní objavilo vyvlastňovacie rozhodnutie, ide o vynútenú žalobu, a preto považujú za nespravodlivé a nezákonné postihovať žalobkyne povinnosťou uhrádzať trovy konania, odvolací súd nepovažuje za právne významné vo vzťahu k aplikácii ust. V tejto argumentácii totiž absentuje tvrdenie existencie zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa.

58. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

59. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust. Dôvodom rozhodnutia, podľa ktorého žalovaným v 2. až 5. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva, bola skutočnosť, že žalovaným v 2. až 5. rade v súvislosti so odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

60. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).