Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Cob/121/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: Ing. Juraj Chrien CENTURION 3D, s miestom podnikania Kmeťova 12, 949 11 Nitra, IČO: 43 627 595, zastúpený: JUDr. Marek Ďuran, advokát so sídlom Štefánikova 34, 949 01 Nitra, IČO: 30 788 285, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený: AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o zaplatenie 56 251,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. - 413 zo dňa 02. 05. 2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. - 413 zo dňa 02. 05. 2019 v napadnutej časti II. a III. výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 15 527,49 eura s príslušenstvom zastavil (I. výrok), žalobu vo zvyšku zamietol (II. výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na , , , , , , , v časti zastavenia konania podľa , , , (ďalej len „“) a v časti trov konania podľa , . Uviedol, že predmetom sporu bola žaloba žalobcu, ktorou sa po pripustení zmeny žaloby uznesením súdu vyhlásenom na pojednávaní dňa 20. 10. 2014, domáhal určenia neplatnosti zmluvy o finančnom leasingu č. 9120071 uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 18. 06. 2007 a súčasne uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 71 779,33 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol prvýkrát rozsudkom č. k. - 98 zo dňa 20. 10. 2014 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 19,60 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôsledku odvolania žalobcu rozhodoval Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd, ktorý rozsudkom č. k. - 159 zo dňa 18. 10. 2016 rozsudok v časti o určenie neplatnosti zmluvy potvrdil a v časti o zaplatenie sumy 71 779,33 eura zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po zrušení a vrátení veci žalobca podaním zo dňa 20. 02. 2018 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 15 527,49 eura späť. Keďže žalovaný s čiastočným späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 15 527,49 eura zastavil. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca ako nájomca a právny predchodca žalovaného (Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s.) ako prenajímateľ uzatvorili dňa 18. 06.

2007 zmluvu o finančnom leasingu č. 9120071, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu prenajímateľom nájomcovi na dobu určitú za odplatu, neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli Všeobecné podmienky finančného leasingu (VPFL). Podľa zmluvy o finančnom leasingu obstarávacia cena predmetu leasingu, a to 3D tlačiarne, bola 64 950,9228 eura. V konaní nebolo sporu o tom, že predmet leasingu bol žalobcovi dodaný a následne žalobca platil dohodnuté leasingové splátky, a to do polovice roka 2010. Počas doby platenia splátok žalobca oznamoval predávajúcemu, spoločnosti BIBUS SK, s. r. o., vady tovaru, predávajúci vady priebežne odstraňoval. Rovnako tak mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca právneho predchodcu žalovaného písomne nepožiadal o odstúpenie od kúpnej zmluvy a ani neodstúpil od zmluvy o finančnom leasingu a nedal vypracovať znalecký posudok na posúdenie vád tovaru. Vzhľadom na to, že žalobca prestal platiť leasingové splátky, právny predchodca žalovaného listom zo dňa 22. 10. 2010 oznámil žalobcovi ukončenie zmluvy, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Následne dňa 15. 12. 2010 došlo k odobratiu predmetu leasingu za účelom testovania v spoločnosti BIBUS SK, s. r. o., pričom ku dňu odobratia predmetu leasingu uhradil žalobca leasingové splátky spolu vo výške 56 251,84 eura. Po odobratí tlačiarne bola leasingovým prenajímateľom spätne predaná dodávateľovi tovaru, spoločnosti BIBUS SK, s. r. o., za cenu 2 800 eur + DPH, a to bez vypracovania znaleckého posudku na určenie hodnoty na základe kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2011. Z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy leasingový prenajímateľ vyhotovil záverečné vyúčtovanie zo dňa 28. 03. 2011, podľa ktorého dlh žalobcu predstavoval sumu 13 640,82 eura. Žalovaný a ani jeho právny predchodca sa nedomáhali predmetného plnenia voči žalobcovi súdnou cestou. Žalobca ukončenie zmluvy leasingovým prenajímateľom a záverečné vyúčtovanie zmluvy nenamietal. Žalobca v konaní tvrdil, že mu vznikla škoda tým, že žalovaný uzatvoril zmluvu neplatne a neodstúpil od kúpnej zmluvy, ktorou nadobudol vlastnícke právo k predmetu leasingu. Podľa názoru súdu prvej inštancie zmluva bola uzatvorená platne, a preto neplatné uzatvorenie zmluvy nemohlo žalobcovi spôsobiť škodu. Žalovaný mohol od zmluvy odstúpiť zo zákonných dôvodov alebo zmluvných dôvodov a v prípade, že dodaný stroj mal vady, žalobca ich mal preukázať predávajúcemu a preukázateľne si uplatniť nároky z vadného plnenia a v prípade, ak by predávajúci vady neodstránil, mal vyzvať žalovaného na odstúpenie od zmluvy. Žalobca nepostupoval zákonným spôsobom, nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na odstúpenie od zmluvy, a preto nemôže byť na ťarchu žalovaného pripisované porušenie zmluvy a ani neodstúpenie od zmluvy. V konaní žalobca nepreukázal, ktorú zmluvnú povinnosť právny predchodca žalovaného ako leasingový prenajímateľ porušil a v nadväznosti na to nepreukázal, že by porušenie tejto povinnosti malo za následok spôsobenie škody žalobcovi. Podľa bodu 4.1.6 Všeobecných podmienok finančného leasingu (ďalej len „VPFL“), leasingový prenajímateľ mohol od kúpnej zmluvy uzatvorenej s dodávateľom predmetu leasingu odstúpiť až po tom, ako žalobca na základe poverenia právneho predchodcu žalovaného uplatnil u predávajúceho nároky z vadného plnenia, ktoré sú upravené v a . Žalobca nepreukázal, že si u predávajúceho, BIBUS SK, s. r. o., riadne uplatnil niektorý zo zákonných nárokov, či už pri podstatnom alebo nepodstatnom porušení kúpnej zmluvy. Žalobca nepostupoval v súlade so zákonom a zmluvou, neuplatnil si nárok z vadného plnenia u predávajúceho, a preto nemohol žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného, od kúpnej zmluvy odstúpiť. V danom prípade podmienky na odstúpenie od kúpnej zmluvy právnym predchodcom žalovaného neboli splnené práve zavinením žalobcu, v dôsledku čoho právny predchodca žalovaného neporušil zmluvnú povinnosť a žalobcovi škodu nespôsobil. Porušenie konkrétnej zmluvnej povinnosti právnym predchodcom žalovaného žalobca nepreukázal. S ohľadom na pokyny odvolacieho súdu súd prvej inštancie žalobcov nárok na zaplatenie sumy 56 251,84 eura posudzoval v zmysle aj ako prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia žalovaným. Žalobca tvrdil, že predčasným ukončením zmluvy sa žalovaný bezdôvodne obohatil, pretože prijal plnenie získané z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvej inštancie pri posúdení vzniku bezdôvodného obohatenia považoval za potrebné dodať, že zmluvné strany sú si povinné vrátiť plnenie, ktoré si vzájomne poskytli na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol ( ). Žalobca a právny predchodca žalovaného uzatvorili platne leasingovú zmluvu, z ktorej obom stranám vyplývali vzájomné práva a povinnosti. Základnou povinnosťou leasingového prenajímateľa bolo zabezpečiť a odovzdať žalobcovi do užívania predmet leasingu a povinnosťou žalobcu bolo platiť dohodnuté mesačné leasingové splátky. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi bol odovzdaný predmet leasingu, avšak žalobca leasingové splátky neplatil počas celej dohodnutej doby. Odstúpením od zmluvy právnym predchodcom žalovaného zmluva zanikla, zmluvné strany si mali vzájomné plnenia vrátiť. Žalobcovi bol predmet leasingu odobratý a podľa premisy žalobcu mali byť žalobcovi vrátené leasingové splátky. Takýmto konaním by však podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, pretože od uzatvorenia zmluvy až do jej predčasného ukončenia mal predmet leasingu k dispozícii, mohol ho užívať (v prípade

vád si mal uplatniť nárok z vadného plnenia) a takýmto postupom by ho užíval bezplatne, čím by mu vzniklo bezdôvodné obohatenie, teda uhradené leasingové splátky boli platením nájomného za dobu užívania predmetu leasingu. Naviac, v konaní nebola preukázaná hodnota predmetu leasingu v čase jeho odobratia žalobcovi, strany sporu nenavrhli vykonať k tejto skutočnosti dokazovanie, súd prvej inštancie preto nemohol vyhodnotiť, či záverečné vyúčtovanie žalovaného z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy je správne a či žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie časti poskytnutého plnenia. Pokiaľ išlo o námietku premlčania vznesenú žalovaným, súd prvej inštancie túto posúdil ako nedôvodnú a nárok uplatnený žalobcom nepovažoval za premlčaný, pretože na vzniknutý právny vzťah medzi podnikateľmi sa vzťahuje štvorročná premlčacia lehota ( ). Škoda, resp. nárok na bezdôvodné obohatenie, mali žalobcovi vzniknúť odobratím predmetu leasingu dňa 15. 12. 2010, žaloba bola na súd podaná dňa 13. 12. 2013, teda včas. Keďže súd prvej inštancie nemal za preukázané, že konaním právneho predchodcu žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda a ani to, že sa právny predchodca žalovaného na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, žalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania v zastavujúcej časti súd prvej inštancie rozhodol podľa majúc za to, že zastavenie konania zavinil žalobca, ktorý zobral žalobu v časti späť bez uvedenia dôvodu, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v tejto časti. Pokiaľ išlo o zamietajúcu časť súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa tak, že žalovanému, ktorý mal plný úspech, priznal nárok na náhradu trov voči žalobcovi aj v tejto časti.

3. Proti II. a III. výroku vydaného rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa , a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré dostatočne preukázalo vzniknutý skutkový stav. Dokazovaním bolo preukázané, že predmet leasingu od prvého momentu činnosti vykazoval poruchy a neplnil svoju funkciu, a preto žalobca nemohol rozvíjať svoju podnikateľskú činnosť podľa pôvodného zámeru. Z dôvodu nefunkčnosti predmetu leasingu a nemožnosti podnikania sa dostal do finančných problémov a prestal splátky leasingu splácať. Počas celého obdobia sa snažil nefunkčnosť tlačiarne riešiť s dodávateľom predmetu leasingu spoločnosťou BIBUS SK s. r. o. ako aj žalovaným. Rovnako tak písomne reklamoval vady tlačiarne u dodávateľa a aj u žalovaného. Listom zo dňa 23. 09. 2010 sa obrátil so žiadosťou na žalovaného, aby od zmluvy odstúpil sám, čo odmietol a spôsobil tým, že sa dostal do neriešiteľnej situácie, keďže mal u seba predmet leasingu, za ktorý bol povinný uhrádzať leasingové splátky a na druhej strane predmet leasingu nemohol pre jeho nefunkčnosť užívať a ani od zmluvy s dodávateľom odstúpiť. Listom zo dňa 22. 10. 2010 žalovaný oznámil žalobcovi ukončenie zmluvy z dôvodu neplatenia, následne predmet leasingu žalobcovi odobral za účelom uskladnenia a testovania v spoločnosti BIBUS SK s. r. o. Žalovaný od začiatku nemal v úmysle predmet leasingu testovať, čo preukazuje mail zo dňa 28. 12. 2010 adresovaný spoločnosti BIBUS SK s. r. o., v ktorom sa uvádza, či by nemali záujem o odkúpenie stroja v stave v akom sa nachádza, a to bez testovania. Žalovaný žiadnym spôsobom neupovedomil žalobcu o zámere odpredať predmet leasingu, a preto žalobca po celý čas od momentu odobratia očakával výsledky testovania tlačiarne, namiesto toho žalovaný odpredal predmet leasingu za kúpnu cenu 2 800 eur a žalobcovi zaslal finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej zmluvy, v ktorom požadoval zaplatiť ešte sumu 13 640,82 eura. Žalobca nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že si u predávajúceho, spoločnosti BIBUS SK s. r. o., riadne uplatnil niektorý zo zákonných nárokov, či už pri podstatnom alebo nepodstatnom porušení kúpnej zmluvy, pretože žalobca si u žalovaného, ako aj u spoločnosti BIBUS SK s. r. o. uplatňoval nároky z vád dodanej tlačiarne, zástupcovia spoločnosti BIBUS SK s. r. o. opakovane riešili poruchy a mali snahu o sfunkčnenie tlačiarne, prebiehali trojstranné rokovania za účasti žalobcu, žalovaného, ako aj spoločnosti BIBUS SK s. r. o., na ktorých si uplatňoval nároky z vád, cestou právneho zástupcu JUDr. O. vyzval žalovaného, aby v zmysle bodu 4.1.6. VPFL od kúpnej zmluvy odstúpil, čo neurobil. Poukázal na to, že jedným z predpokladov zodpovednosti za škodu nie je porušenie zmluvnej povinnosti, ale porušenie právnej povinnosti, a to aj povinnosti, ktorá nevyplýva len zo zmluvy, ale aj zo zákona. V tomto smere zakladá generálnu prevenčnú povinnosť, ktorú žalovaný svojím konaním jednoznačne a vedome porušil, pretože vedel, že predmet leasingu má nadobúdaciu hodnotu 60 000 eur, a že na základe dohody strán sporu mala byť tlačiareň po jej odobratí uskladnená u dodávateľa na posúdenie nezávislou osobou. Mailom zo dňa 28. 12. 2010 bez akéhokoľvek testovania, zistenia ceny, vyhotovenia znaleckého posudku, inzerovania ponuky na predaj, vypísania verejného ponukového konania, či dražby, ktorými by sa dala vygenerovať trhová cena alebo objektívne zistiť hodnota tlačiarne, spoločnosť BIBUS SK s. r. o. odkúpila tlačiareň za 2 800 eur. Predmetné konanie žalovaného považoval za úmyselné, pričom si musel byť vedomý, že hodnota

tlačiarne je mnohonásobne vyššia ako 2 800 eur. Zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 11. 09. 2017 uviedol, že pri určení ceny vychádzali z vyjadrenia spoločnosti BIBUS SK s. r. o., v dôsledku čoho žalovanému bolo jedno za akú sumu tlačiareň predá a cenu si nechal určiť u osoby, ktorej tlačiareň predal. Svedok J. E., zamestnanec žalovaného na pojednávaní dňa 29. 10. 2018 uviedol štandardný postup po odobratí predmetu leasingu. V tomto smere konanie žalovaného treba podľa názoru žalobcu vyhodnotiť ako absolútne ľahostajné a flagrantné porušenie základnej prevenčnej povinnosti podľa . Pokiaľ žalovaný nevie preukázať cenu predanej tlačiarne, žalobca si uplatnil celú sumu splátok, ktoré zaplatil, pretože nemôže niesť ťarchu s tým, že žalovaný porušil svoje povinnosti a tlačiareň bez zistenia reálnej hodnoty predal za zlomkovú sumu. Všetky predpoklady zodpovednosti za škodu na strane žalovaného boli osvedčené, škoda vo výške 56 251,84 eur vznikla žalobcovi v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného, ktorá vyplýva z . Dôkazné bremeno ohľadne hodnoty predmetu leasingu v čase odobratia znáša žalovaný a pokiaľ nevie uniesť dôkazné bremeno ohľadne ceny odobratého predmetu leasingu, uvedené nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Naviac, konanie žalovaného považoval žalobca za výkon práva, ktoré zasahuje do práv a oprávnených záujmov žalobcu a je hrubo v rozpore s dobrými mravmi, a teda nemôže požívať právnu ochranu. Záverom žalobca dodal, že ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, legitimizoval by tak svojvoľné správanie a postupy leasingových spoločností, znamenalo by to, že leasingová spoločnosť môže po odobratí predmetu leasingu konať absolútne svojvoľne, odobraté predmety leasingu odpredávať známym za zlomkové ceny a leasingový nájomca, ktorý zaplatil takmer celý predmet leasingu, nemá žiadnu možnosť domáhať sa spravodlivého vyúčtovania po ukončení leasingovej zmluvy. Takýto postup by bol v rozpore s koncepciou právneho štátu, základnými hodnotami práva v demokratickom štáte a princípom právnej istoty.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Dôvodil tým, že v danom prípade ide o obchodnoprávny spor, v ktorom bol žalobca zastúpený advokátom, ide o konanie, kde sa kladie dôraz na procesnú diligenciu strán a súd má len rozhodnúť o tom, čo bolo do konania riadne procesne vnesené. Žalobca poukazuje na určité skutočnosti, resp. hodnotí určité skutočnosti nielen nesprávne, ale výrazne selektívne. Žalobca žalobu na zrušenie zmluvy podal z dôvodu údajného nedostatku oprávnenia na jej uzatvorenie osobou konajúcou v mene a na účet leasingového prenajímateľa, od ktorej argumentácie upustil a uvádzal, že leasingová zmluva bola uzatvorená platne. Následne podaním doručeným súdu dňa 02. 09. 2014 podal návrh na zmenu žaloby, ktorú rozšíril o náhradu škody, ktorá mala pozostávať z položiek, ktorou je aj hodnota uhradených splátok za leasing. Žiaden iný dôvod nároku na náhradu škody, resp. žiadne iné skutkové tvrdenia vo vzťahu k tvrdenému nároku do konania vnesené neboli, súd prvej inštancie túto zmenu žaloby v rozsahu zmeny žalobného návrhu (t. j. toho, čoho sa žalobca domáha, teda zaplatenia 71 779,33 eura, nie však v rozsahu rozhodujúcich, nových a doplnených skutkových tvrdení), na pojednávaní dňa 20. 10. 2014 pripustil. Základnou procesnou povinnosťou žalobcu je predniesť dostatočne konkrétne, určité a úplné skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, ktorými sa formuje skutkový základ žaloby. Žiaden návrh na zmenu žaloby spočívajúci v návrhu na pripustenie zmeny tvrdených rozhodujúcich skutočností v konaní podaný nebol. Uvedené považoval žalovaný za významné i z hľadiska posúdenia toho, kedy a aký nárok bol v konaní uplatnený, údajný nárok na náhradu škody z dôvodu neplatnej zmluvy je úplne iným nárokom ako údajný nárok z dôvodu konania v rozpore s dobrými mravmi, či údajný nárok z dôvodu škody vzniknutej v dôsledku porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti, či údajný nárok na vydanie zaplatených splátok, či údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom vznik každého z nich je podmienený existenciou iných skutkovo - právnych okolností a každý musí byť riadne a osobitne vymedzený práve rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami. Tým, že niekto podá žalobu o zaplatenie voči tvrdenému subjektu povinnosti a túto nejako odôvodní, v žiadnom prípade neznamená, že voči žalovanému uplatnil aj akýkoľvek iný nárok (napr. iný škodový nárok). Žalobca uvádza nové tvrdenia, ktoré nielenže neboli do konania vnesené procesne predpokladaným spôsobom, ale ktoré predovšetkým vymedzujú údajný nárok stále inak a v odvolaní tvrdí žalobca, že ide o nárok z dôvodu údajného porušenia prevenčnej povinnosti podľa , čo v konaní vôbec nebolo tvrdené. Vo vzťahu k údajnému nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca netvrdí a nepreukazuje, aká škoda mu vznikla a skutkovo neodôvodňuje príčinnú súvislosť, prečo by takáto škoda mala byť predvídateľná a z akého dôvodu by mal byť subjektom oprávnenia a žalovaný subjektom povinnosti, čo sú základné skutočnosti z hľadiska úspešnosti žaloby o náhradu škody. Ak žalobca tvrdí, že vidí nejakú protiprávnosť v tom, že po odobratí predmetu leasingu žalovaný mal vykonať nejaké ocenenie „bývalého“ predmetu leasingu, a že tak nebola zistená „hodnota“ uvedeného v danom čase, toto treba

posúdiť ako vecne bezpredmetné, ak bolo medzi stranami v zmysle bodu 4.1.6. VPFL dohodnuté, že ak nájomca zistí vady, prípadne iné nedostatky na PL po jeho prevzatí, má nájomca právo a súčasne povinnosť v mene prenajímateľa a na svoje náklady uplatniť u dodávateľa všetky práva kupujúceho spojené so zodpovednosťou za vady s výnimkou práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy, na základe ktorej prenajímateľ získal vlastnícke právo k PL, vrátane zaobstarania znaleckých posudkov potrebných na uplatnenie takéhoto práva, a to na vlastné náklady. Právny zástupca žalobcu JUDr. K. O. listom zo dňa 17. 05. 2010 oznámil právnemu predchodcovi žalovaného, že nájomca je pripravený nechať vypracovať znalecký posudok a listom zo dňa 06. 09. 2010 požiadal žalobca dodávateľa o účasť na testovaní predmetu leasingu súdnym znalcom Ing. R. Naništom. Následne právny zástupca žalobcu listom zo dňa 23. 09. 2010 oznámil, že nájomca poveril súdneho znalca Ing. X. E. a zároveň od prenajímateľa žiadal odstúpenie od kúpnej zmluvy na základe priloženého výpisu chybových hlásení. Znalec E. mailom dňa 16. 09. 2010 oznámil dodávateľovi, že nájomca neobjednal náplne potrebné k testovaniu predmetu leasingu, a preto nevidí relevantný dôvod svojej účasti na testovaní zariadenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobca postupoval v rozpore so svojimi právnymi povinnosťami, nesplnil svoje povinnosti, ani neposkytol potrebnú súčinnosť, čoho dôsledkom bolo to, že nedal zistiť (tak ako to bola jeho povinnosť) znaleckým posudkom stav predmetu leasingu, existenciu a kvalifikáciu vád, ak by postupoval opačne, tak by bol zrejmý stav a cena predmetu leasingu, takže ak brojí proti vyššie uvedenému stavu, uvedené je dôsledkom jeho nekonania, čo vylučuje možnosť priameho kauzálneho nexusu a vznik škody mohol byť dôsledkom len jeho konania (nie konania žalovaného). Na uvedené situácie dopadá ustanovenie , v zmysle ktorého poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinnosti povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. Ak bol predmet leasingu údajne nefunkčný v dôsledku vady, žalobca bol povinný vady uplatniť v súlade s VPFL bod 4.1.6. a nároky z vád uplatniť bez zbytočného odkladu, čo sa nestalo, predmet leasingu mal žalobca v držbe od 18. 06. 2007, avšak až dňa 25. 06. 2008 právny predchodca žalovaného obdržal list nájomcu zo dňa 18. 06. 2008, t. j. žalobca reklamáciu vykonal po viac ako roku. Žalobca porušil viacero svojich právnych povinností. V prípade, ak predmet leasingu od začiatku vykazoval vady, žalobca nielenže nebol oprávnený takýto predmet prevziať, ale ak ho prevzal, bol povinný v mene leasingového prenajímateľa reklamovať vady, a to bez zbytočného odkladu. Z protokolu o prevzatí leasingu vyplýva presný opak, t. j. o riadnej funkčnosti predmetu leasingu. Rovnako nebola nijako preukázaná nielen existencia vád, ale i uplatnenie nárokov z nich bez zbytočného odkladu. Je nepochybné, že uplatnenie nárokov z vád/reklamácie po cca roku od prevzatia predmetu s údajnými vadami, nie je uplatnením bez zbytočného odkladu, čoho dôsledkom je nemožnosť priznania práva v súdnom konaní, nemožnosť vybrať si medzi nárokmi z vád, pričom odstúpenie v takomto prípade vôbec neprichádza do úvahy ( ). Žalobca nekonal bez zbytočného odkladu a odstúpenie tak vôbec nepripadalo do úvahy. Ak niekto konal protiprávne, tak to bol leasingový nájomca. Naviac, v zmysle , uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru podľa a 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu, typicky ide o snahu obísť uvedené ustanovenie cez tvrdený nárok na náhradu škody. Ak bol nájomca povinný bez zbytočného odkladu reklamovať vady predmetu leasingu a domáhať sa nárokov z nich, ale uvedeným spôsobom nepostupoval a údajné vady tak „neboli odstránené“, je zrejmé, že uvedený stav je dôsledkom nedostatku riadneho konania žalobcu, čo vylučuje zodpovednosť žalovaného, resp. vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a (porušujúcim) konaním žalovaného. Žalobca mal primárne využiť nároky z vád tovaru, ktoré mohol a mal riadne uplatniť, uvedeným spôsobom však nepostupoval. Predčasným zánikom zmluvy o finančnom leasingu z dôvodu neplatenia stratil žalobca právny titul na jeho držbu a užívanie, a keďže išlo o majetok žalovaného, bolo povinnosťou žalobcu predmet leasingu vrátiť, ktorú povinnosť žalobca nesplnil a predmet leasingu nakoniec musel byť žalobcovi odobratý. Leasingový prenajímateľ požiadal po odobratí predmetu leasingu dodávateľa o kalkuláciu nákladov na testovanie (nefunkčného) predmetu leasingu, čo bolo dôsledkom jeho rozhodnutia, nie právnej povinnosti, pričom ide o výkon oprávnení vyplývajúcich z existencie vlastníckeho práva k uvedenej veci. Leasingová zmluva zanikla v dôsledku protiprávneho (ne)konania žalobcu a ten nemal k bývalému predmetu leasingu žiadne právo, predkupné právo na odkúpenie predmetu leasingu by mu vzniklo len v prípade riadneho ukončenia zmluvy o finančnom leasingu. Ak niekto porušil prevenčnú povinnosť, tak to bol žalobca, právny predchodca žalovaného naopak postupoval spôsobom, ktorý v súlade s uvedenou prevenčnou povinnosťou mal za následok nezvyšovanie škody, ktorá v dôsledku konania žalobcu vznikla. Dodávateľ bol požiadaný o kalkuláciu nákladov na testovanie predmetu leasingu, ktorý mailom oznámil kalkuláciu nákladov na testovanie predmetu leasingu technikom výrobcu z USA cca vo

výške 10 200 eur bez DPH. Uvedené bolo dôsledkom protiprávneho konania zo strany žalobcu, keď tento ani riadne neuplatnil vady, ani nezabezpečil znalecký posudok, neposkytol potrebnú súčinnosť znalcovi Ing. E., hoci to bola jeho povinnosť. V prípade, ak by žalobca uvedenú povinnosť splnil, bolo by zrejmé, v akom stave sa uvedená vec nachádza, aká je existencia prípadných vád a aké nároky zo zodpovednosti za vady boli uplatnené a za uvedenej situácie vynaloženie nákladov v takejto výške (10 200 eur) len na testovanie bolo natoľko neekonomické, že právny predchodca žalovaného telefonicky oslovil možný okruh záujemcov o kúpu predmetu leasingu, vzhľadom na jeho špecifickosť i nemožnosť garantovať technický stav/funkčnosť prejavil záujem iba dodávateľ a bola akceptovaná odkupná cena 2 800 eur + DPH. Vo vzťahu k údajnému nároku na bezdôvodné obohatenie bol toho názoru, že žalobca si nesplnil ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia, t. j. k tvrdeniu

- identifikácii plnenia (plnení), ktoré žiada vydať, uvádza len to, že platil splátky, uvádza dátumy a výšku, avšak neuvádza, kto konkrétne plnenia vykonal, uvedené platenie ani žiadnym spôsobom nepreukázal, uvedené nebolo dôkaznými prostriedkami (výpismi z účtu) preukázané. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu za odplatu (t. j. leasingové splátky), predmet leasingu bol poskytnutý (financovaním predmetu leasingu) vo výške stanovenej v zmluve na 1 956 711,50 Sk, takže ak by si strany mali vzájomne vrátiť poskytnuté plnenia, žalobca by musel vrátiť uvedené (žalovaný neposkytol predmet leasingu ako nesprávne tvrdí žalobca, ale leasing na financovanie predmetu leasingu, takže ak by mal niekto niečo vracať, tak by to bol žalobca žalovanému). Žiaden dôvod/nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je, tento nebol tvrdený, ani preukázaný, nejde o právny dôvod, ktorý odpadol, a preto je vylúčené, aby ukončenie zmluvy v určitý čas malo vplyv na vzájomné plnenia na základe zmluvy a v čase pred jej ukončením.

5. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že jedným z predpokladov zodpovednosti za škodu nie je porušenie zmluvnej povinnosti, ale porušenie právnej povinnosti, t. j. povinnosti, ktorá nevyplýva zo zmluvy ale zo zákona. Ustanovenie zakladá generálnu prevenčnú povinnosť, ktorú žalovaný jednoznačne a vedome porušil, keď vedel, že predmet leasingu má nadobúdaciu cenu 60 000 eur a podľa protokolu o prevzatí predmetu leasingu zo dňa 15. 12. 2010 sa so žalobcom dohodol, že po odobratí tlačiarne bude uskladnená u dodávateľa, spoločnosti BIBUS SK s. r. o. a bude posúdená nezávislou osobou (technikom) priamo od výrobcu. Poukázal na to, že súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia a strany sporu nie sú povinné uplatňovaný nárok právne kvalifikovať, keďže právna kvalifikácia je vecou súdu. Strany sporu majú povinnosť uviesť iba rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok právne kvalifikoval. V ďalšom odkázal na svoje odvolanie, z ktorého je zrejmé, s ktorými názormi súdu prvej inštancie sa nestotožňuje, z akých dôvodov rozsudok napadol a z akých dôvodov ho považuje za nesprávny.

6. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom ( , ) a po jeho preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania ( ).

8. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. a III. výroku v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu ( ) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil už pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku titulom náhrady škody a ani titulom bezdôvodného obohatenia. V

danom prípade žalobca nepreukázal, ktorú právnu povinnosť právny predchodca žalovaného ako leasingový prenajímateľ porušil, a že porušenie tejto povinnosti malo za následok spôsobenie škody žalobcovi. Rovnako tak žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne výšky škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia povinnosti právneho predchodcu žalovaného a ani ohľadne preukázania splnenia podmienky, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok pritom znáša poškodený (žalobca). Rovnako tak žalobca neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska preukázania dôvodu na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a ani výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia. Keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle odkazuje.

11. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že právna úprava zodpovednosti za škodu je pomerne zložitá, najmä svojím systematickým usporiadaním v predpisoch súkromného práva. Nachádza sa tak v Občianskom, ako aj . V sú upravené osobitné druhy zodpovednosti za škodu, ktoré sa aplikujú aj na zodpovednosť podnikateľov, pričom z sa ďalej aplikujú aj ustanovenia o povinnosti predchádzať škodám a súvisiace ustanovenia ( - ). Zodpovednosť za škodu v je upravená len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť zo záväzku, a to z obchodných záväzkov tak, ako sú vymedzené v a v . Záväzková zodpovednosť za škodu je rozšírená aj na porušenie inej právnej povinnosti, ako povinnosti zo záväzku. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde sa pre vznik zodpovednosti nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinností zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej v ), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Podľa , pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje porušenie povinností z obchodného záväzkového vzťahu alebo porušenie inej právnej povinnosti stanovenej v . Škodou sa rozumie skutočná škoda ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk ako zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť. Zodpovednosť je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinností (kauzálny nexus). Nie každé porušenie povinností zo záväzku alebo inej povinnosti stanovenej v spôsobí škodu. Povinný subjekt môže porušiť viac povinností, ale nie každé porušenie povinností je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou, pretože škoda nebude následkom porušenia povinností. Aj v prípade ak sú dané všetky predpoklady zodpovednosti, povinný nezodpovedá za vzniknutú škodu, ak porušenie povinností je spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť, ktoré sú vymedzené v . Dôkazné bremeno o týchto okolnostiach má povinný. Ak sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti a osoba, ktorá spôsobila škodu porušením povinnosti, nepreukáže existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť, za vzniknutú škodu zodpovedá. Aj v prípade podnikateľských vzťahov treba aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z , a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám ( ), o všeobecnej zodpovednosti za škodu ( a nasl. ), ako aj zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom ( ) a nasl.

12. Pokiaľ žalobca namietal protiprávnosť konania žalovaného, ktorú vzhliadol v tom, že po odobratí predmetu leasingu žalovaný nevykoval ocenenie predmetu leasingu, a tak nebola zistená hodnota predmetu leasingu v danom čase, odvolací súd poukazuje na to, že žiadna takáto povinnosť pre žalovaného nevyplýva z obsahu predmetnej zmluvy o finančnom leasingu. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalovaného listom zo dňa 22. 10. 2010 oznámil žalobcovi ukončenie zmluvy z dôvodu neplatenia leasingových splátok, a že dňa 15. 12. 2010 došlo k odobratiu predmetu leasingu žalobcovi. V danom prípade, tak predčasným zánikom zmluvy o finančnom leasingu z dôvodu neplnenia povinnosti žalobcu uhrádzať leasingové splátky riadne a včas, žalobcovi zanikol právny titul na držbu a užívanie predmetu leasingu, ktorý bol majetkom žalovaného a bolo povinnosťou žalobcu predmet leasingu vrátiť. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu za odplatu (t. j. leasingové splátky), predmet leasingu bol poskytnutý (financovaním predmetu leasingu) v zmluvne stanovenej výške 64 950,92 eura (1 956 711,50 Sk), pričom leasingovými splátkami nesplácal žalobca predmet leasingu, keďže leasingové splátky predstavovali odplatu za užívanie predmetu

leasingu. Uvedené zodpovedá účelu zmluvy o finančnom leasingu (leasingovej zmluvy), ktorá umožňuje leasingovému nájomcovi užívať predmet leasingu po dojednanú dobu trvania leasingu za odplatu a predmet leasingu je zo strany leasingového prenajímateľa zakúpený za týmto účelom podľa výberu leasingového nájomcu a prenajímateľ sa zaväzuje po ukončení dojednanej doby trvania leasingu umožniť leasingovému nájomcovi odkúpiť predmet leasingu za podmienok stanovených v leasingovej zmluve. Tým, že žalobca nepostupoval v zmysle povinností, ktoré mu vyplývali z predmetnej zmluvy o finančnom leasingu, nemožno uvedené pripisovať na ťarchu (právneho predchodcu) žalovaného, ktorý bol vlastníkom predmetu leasingu a po predčasnom ukončení zmluvy o finančnom leasingu žalobca už nemal k predmetu leasingu žiadne právo s tým, že predkupné právo na odkúpenie predmetu leasingu by mu vzniklo len v prípade riadneho ukončenia zmluvy o finančnom leasingu. Odvolací súd tak v postupe žalovaného po zániku zmluvy nevzhliadol žiadne úmyselné konanie, takéto konanie nebolo pred súdom prvej inštancie preukázané a žalobcom namietané konanie žalovaného nebolo možné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že žalobca nevyužil svoje právo reklamovať zistené vady, nezaobstaral znalecký posudok a nevyužil ani právo uplatňovať prípadné nároky z vád tovaru. Za danej situácie je preto poukazovanie žalobcu na porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného v zmysle prinajmenšom neadekvátne. Žalobca, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok z hľadiska nároku na náhradu škody, nepreukázal porušenie povinnosti žalovaného, výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že výška škody zodpovedá celej sume uhradených splátok, pretože žalobca za obdobie užívania predmetu leasingu bol povinný platiť zaň odplatu, a preto tvrdenie žalobcu, že si z dôvodu nemožnosti žalovaného preukázať reálnu cenu tlačiarne uplatňuje celú sumu uhradených splátok, nemá žiadny právny základ. Ako už bolo vyššie konštatované, dôkazné bremeno na preukázanie výšky škody zaťažuje žalobcu ako poškodeného, a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal vznik škody a súčasne aj výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením povinnosti žalovaného. Dôkazné bremeno však žalobca preukázateľne neuniesol.

13. Súd prvej inštancie v súlade s pokynmi odvolacieho súdu správne posudzoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 56 251,84 eura aj ako prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia žalovaným. Žalobca tvrdil, že predčasným ukončením zmluvy sa žalovaný bezdôvodne obohatil, pretože prijal plnenie získané z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V konaní bolo preukázané, že žalobcovi bol odobratý predmet leasingu z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy pre neplatenie leasingových splátok, pričom od uzatvorenia zmluvy až do jej predčasného ukončenia mal predmet leasingu k dispozícii, mohol ho užívať a bol povinný platiť odplatu za dobu užívania predmetu leasingu. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani z hľadiska preukázania dôvodu na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a ani výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak by žalovaný bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške zaplatených súm leasingových splátok, žalobca by užíval predmet leasingu bezplatne, čo by naopak zakladalo bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Žalovaný neposkytol predmet leasingu, ako nesprávne tvrdí žalobca, ale poskytol leasing na financovanie predmetu leasingu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje, a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného skutkového stavu, t. j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky

neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť, ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t. j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom.

14. Žalobca ako odvolací dôvod uplatnil aj dôvod podľa , ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, teda musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. V prejednávanej veci skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, sú podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolací dôvod podľa neobstojí. Súd prvej inštancie v otázke právneho posúdenia veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku na plnenie ani titulom náhrady škody a ani titulom bezdôvodného obohatenia. Keďže nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia, tento odvolací dôvod je naplnený iba v prípade, keď na zistený skutkový stav súd prvej inštancie neaplikoval príslušnú právnu normu, obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku nie je zaťažený touto právnou vadou, keďže odkazuje na správne právne predpisy, ktoré boli súdom prvej inštancie správne vyložené a na daný skutkový stav aj správne aplikované.

15. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku ako vecne správny potvrdil (, ), vrátane III. výroku o trovách konania, na ktoré súd prvej inštancie správne aplikoval , , keď žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s prihliadnutím na jeho plný úspech v konaní a na zavinenie žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 15 527,49 eura s príslušenstvom.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle .

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v až pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.