Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Saz-2-2024.pdf
PDF · 119.56 KB
Case nature
Area
Subarea
4Saz/2/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť : Marocké kráľovstvo, s trvalým pobytom v Marockom kráľovstve, bez cestovného dokladu, umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpeného: Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-20-032/2024-AV zo dňa 27.02.2024, takto
rozhodol:
I. R u š í rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.02.2024, č. PPZ-HCP-BA5-20-032/2024-AV a n a r i a ď u j e žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu : A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť : Marocké kráľovstvo, s trvalým pobytom v Marockom kráľovstve, bez cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Konanie pred orgánom verejnej správy
1.Rozhodnutím zo dňa 24.10.2023, č. PPZ-HCP-BA5-10749-010/2023-AV žalovaný administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Marockého kráľovstva, postupom podľa ust. 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov ( zákon č. 404/2011 Z.z., v ďalšom texte ako „zákon o pobyte cudzincov,“ ), nakoľko zistil, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru.
2.Rozhodnutím žalovaného zo dňa 24.10.2023, č. PPZ-HCP-BA5-10749-013/2023-AV bol žalobca zaistený postupom podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ( na účel výkonu administratívneho vyhostenia ) na čas nevyhnutne potrebný najviac do 24.12.2023 a bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
3.Dňa 28.11.2023 žalobca vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
4.Žalovaný dňa 29.11.2023, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-10749-024/2023-AV rozhodol o zaistení žalobcu, ako žiadateľa o udelenie azylu, postupom podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Vo výroku tohto rozhodnutia žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 29.2.2024 ( podľa ust. § 88a ods.
2 zákona o pobyte cudzincov ). Zároveň bol žalobca ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
5.Dňa 20.12.2023 bol žalobca eskortovaný z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce ( v ďalšom texte ako „ÚPZC Sečovce“ ).
6.Rozhodnutím zo dňa 27.02.2024, č. PPZ-HCP-BA5-20-032/2024-AV, žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a ponechal tohto umiestneného v „Útvare policajného zaistenia pre cudzincov“. Žalovaný tým istým rozhodnutím zároveň stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 29.05.2024 s poznámkou, že lehota predĺženého zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia ( t. j. po 25.02.2024 ). Nutnosť predĺžiť zaistenie žalobcu žalovaný v rozhodnutí odôvodnil tým, že zopakoval dôvody, pre ktoré považuje žalobcovu žiadosť o udelenie azylu za účelovú s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a uviedol, že do 29.02.2024, dokedy malo trvať zaistenie žalobcu na základe rozhodnutia o jeho zaistení, ako žiadateľa o udelenie azylu, nebolo vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu rozhodnuté. Žalovaný na doplnenie uviedol, že dňa 22.02.2024 v uvedenej veci kontaktoval Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý potvrdil, že vo veci žalobcovej žiadosti o udelenie azylu nebolo možné doteraz rozhodnúť, azylové konanie stále prebieha a pravdepodobne bude potrebné vykonať so žalobcom ďalší pohovor. Žalovaný v tejto súvislosti tiež poukázal na zápisnicu č. PPZ-HCP-BA5-20-031/2024-AV, spísanú so žalobcom dňa 27.02.2024, kde tento uviedol, že všetko už „vypovedal v predošlom výsluchu vedenom na správnom orgáne“.
II. Správne súdne konanie
7.Správnou žalobou vo veci zaistenia zo dňa 08.03.2024 sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia zo dňa 27.02.2024, č. PPZ-HCP- BA5-20-032/2024-AV a zároveň nariadenia svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca v správnej žalobe uvádza, že migračný úrad nerozhodol vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu do 60 dní odo dňa začatia azylového konania a teda nezamietol jeho žiadost' o azyl ako zjavne neopodstatnenú a po tejto lehote už ani v zmysle zákona o azyle nemôže. Ak podľa žalobcu žalovaný zistil, že migračný úrad s ním bude potrebovať vykonať v konaní ďalší pohovor, nemožno predpokladať, že do 29.05.2024 vôbec bude právoplatne ukončené prvostupňové azylové konanie. Ďalšie predĺženie zaistenia žalobcu, ako žiadateľa o azyl, nad 6 mesiacov už pritom nie je podľa jeho názoru v zmysle zákona o pobyte cudzincov prípustné. Žalobca je presvedčený, že akékoľvek rozhodnutie migračného úradu prijaté v jeho azylovej veci už teda bude vo vzťahu k podaniu prípadnej správnej žaloby voči negatívnemu rozhodnutiu zakladať odkladný účinok v zmysle zákona o azyle a Správneho súdneho poriadku. Táto skutočnosť preto podľa mienky žalobcu zároveň ovplyvňuje účelnost' a tým aj zákonnosť obmedzovania jeho osobnej slobody, pretože je zrejmé, že výkon administratívneho vyhostenia nebude možné zrealizovať v stanovených lehotách, a to ani za predpokladu, že mu azyl nebude udelený, keďže správna žaloba v azylovej veci žalobcu privodí odkladný účinok priamo zo zákona. Žalobca vytýka žalovanému, že sa v rozhodnutí, ktorým predĺžil jeho zaistenie vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že v zákonom o azyle stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným účinkom a že je oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v ďalšom priebehu jeho azylovej veci - počas súdneho konania o prieskume rozhodnutia migračného úradu ( § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ). Podotýka tiež, že žiadateľ o azyl smie byť zaistený maximálne 6 mesiacov, pričom túto lehotu zaistenia už nie je možné ďalej predĺžiť. Žalobca vyjadril presvedčenie, že jeho držanie v zaistení, ako žiadateľa o azyl, kde však skutočným motívom je podľa jeho slov vykonať administratívne vyhostenie po skončení azylového konania, je už neúčelné a preto v rozpore s čl. 5 Európskeho dohovoru. Žalobca sa domnieva, že v odôvodnení rozhodnutia o predĺžení jeho zaistenia by nemala absentovať zmienka o týchto skutočnostiach a tiež súvislostiach medzi zákonom o pobyte cudzincov a azylovým konaním a právnymi účinkami rozhodnutí v nich vydávaných, pretože majú vplyv na samotnú účelnosť a teda aj zákonnosť zaistenia žiadateľa o azyl. Žalobca uvádza, že je prvýkrát žiadateľom o azyl na území Slovenska a vôbec na území členského štátu EÚ a preto v jeho veci nie je preukázaná história útekov počas azylového konania z otvoreného azylového zariadenia. V ďalšom obsahu správnej žaloby žalobca dôvodí, že pokiaľ sú v systéme k dispozícii také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Poukazuje pri tom, na odporúčania Rady Európy
( Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003 ) kedy sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
8.Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe datovanom ku dňu 18.03.2024 zopakoval argumentáciu so správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj jemu predchádzajúcich rozhodnutí o zaistení žalobcu zo dňa 24.10.2023 a 29.11.2023 a na doplnenie uviedol, že k uloženiu iných, miernejších donucovacích opatrení alternujúcich zaistenie, nepristúpil aj preto, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení vedenom pod č. PPZ-LICP-BA5-10749-013/2023-AV, PPZ-HCP- BA5-10749-024/2023-AV a PPZ-HCP-BA-20-32/2024-AV sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia a teda existencia rizika úteku u žalobcu je podľa žalovaného dôvodná. Žalovaný uvádza, že vo veci žalobcovej žiadosti o azyl koná Migračný úrad Ministerstva vnútra a žalovaný nedisponuje spisovým materiálom týkajúcim sa tejto žiadosti. Zároveň podotýka, že počas posudzovania žiadosti o azyl sa nevykonávajú úkony smerujúce k výkonu administratívneho vyhostenia. Dôvodom rozhodnutia o maximálnej dĺžke zaistenia žalobcu bol podľa žalovaného predpoklad, že počas uvedenej doby Migračný úrad Ministerstva vnútra rozhodne o žiadosti o udelenie azylu, keďže 6 mesačná lehota na vybavenie žiadosti o udelenie azylu uplynie dňa 28.05.2024 a žalobcovi bola určená dĺžka doby zaistenia do 29.05.2024. Žalovaný v súvislosti s konaním o žalobcovej žiadosti o udelenie azylu uviedol, že Migračný úrad Ministerstva vnútra mu oznámil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť podľa ust. § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle, nakoľko bolo nutné zabezpečiť doplňujúce informácie, ako aj absolvovať doplňujúci pohovor so žalobcom a že v súčasnosti prebieha vyhodnotenie získaných dôkazov a informácií. Bližší časový rámec kedy dôjde k rozhodnutiu vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu, Migračný úrad Ministerstva vnútra žalovanému neposkytol a odkázal ho na ust. § 20 zákona o azyle, podľa ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. Podľa žalovaného žalobca v priebehu správneho konania neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku jeho administratívneho vyhostenia a taktiež žiadne dôvody, na základe ktorých by sa mohol žalovaný domnievať, že by existovala veľká pravdepodobnosť udelenia azylu žalobcovi. Žalovaný má taktiež za to, že ak žalobca považuje svoje zaistenie za nesprávne, jeho námietky sa mali zamerať na osvedčenie nezákonnosti trvania zaistenia a to z dôvodu, že neexistuje dôvodné podozrenie, že podal žiadost' o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
9.S účinnosťou od 01.06.2023 je v zmysle ust. § 17 písm. b/ Správneho súdneho poriadku, na konanie o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia pre územné obvody Banskobystrického kraja, Košického kraja, Prešovského kraja a Žilinského kraja, kauzálne príslušný Správny súd v Košiciach ( ďalej v texte ako „správny súd“ ), ktorý zároveň v tento deň ( 01.06.2023 ) začal svoju činnosť.
10.Správny súd, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia ( § 221 až § 230 Správneho súdneho poriadku ) preskúmal rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 27.02.2024 pri súčasnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby a preto o potrebe zrušiť rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi predĺžené zaistenie a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.
11.Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil správny súd na deň 03.04.2024 so začiatkom o 12:00 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa tohto pojednávania nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil vo vyjadrení k správnej žalobe pracovnou vyťaženosťou. Neprítomná bola aj verejnosť. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 03.04.2024 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach.
12.Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
13.Podľa ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
14.Podľa ust. § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
15.Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
16.Podľa ust. § 82 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
17.Podľa ust. § 88 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18.Podľa ust. § 88a ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
19.Podľa ust. § 88a ods. 2, veta prvá a druhá zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
20.Podľa § 88 ods. 4, veta prvá a druhá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
21.Podľa ust. § 89 ods. 1 a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
22.Podľa ust. § 12 ods. 2, písm. f/ a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z., o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej ako „zákon o azyle“ ), Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú aj vtedy, ak žiadateľ nespĺňa podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo § 13b a predložil svoju žiadosť o udelenie azylu len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.
23.Podľa ust. čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( ďalej ako „návratová smernica“ ), pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Podľa ust. čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca ( napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba ) prebehnúť iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie, či vydanie. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice, môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.
25.Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že jeho zaistením dochádza k obmedzeniu alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia až k pozbaveniu jeho osobnej slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších základných práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky, vrátane ustanovení relevantných medzinárodnoprávnych dokumentov ( čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Charty základných práv Európskej únie ). Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
26.Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol prvýkrát zaistený dňa 24.10.2023 na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Vzhľadom na žalobcom uplatnenú žiadosť o udelenie azylu dňa 28.11.2023, ktorú žalovaný vyhodnotil ako účelovú so zámerom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, rozhodol žalovaný dňa 29.11.2023 o zaistení žalobcu, už ako žiadateľa o udelenie azylu, pričom dĺžku doby tohto zaistenia ohraničil dátumom 29.02.2024. Keďže, ako žalovaný dôvodil, nebol predpoklad, že by vo veci žalobcovej žiadosti o udelenie azylu bolo do tohto dátumu rozhodnuté, dňa 27.02.2024 predĺžil zaistenie žalobcu najdlhšie do 29.05.2024.
27.Citované ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov určuje pre zaistenie žiadateľa o azyl, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny zaisteným podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, splnenie dvoch podmienok a to, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky v spojení s existenciou dôvodného podozrenia, že tento cudzinec podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
28.Zo znenia základnej vety ustanovenia § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov zreteľne vyplýva, že oprávnenie policajta zaistiť žiadateľa o udelenie azylu prichádza do úvahy až po tom, keď účel zaistenia nemožno dosiahnuť využitím iných menej závažných prostriedkov nahrádzajúcich zaistenie. Inak povedané, k zaisteniu žiadateľa o azyl je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné efektívne, avšak miernejšie donucovacie opatrenia, teda až po úplnom zvážení všetkých možných zakonných alternatív alebo keď monitorovacie mechanizmy nedosiahnu zákonný a legitímny účel. Právny poriadok Slovenskej republiky pod miernejšími donucovacími prostriedkami rozumie len hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej sankcie podľa cit. ust. § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Tieto alternatívy môže pritom policajný útvar uložiť vo vzťahu ku každému účelu zaistenia podľa ust. § 88 a 88a zákona o pobyte cudzincov. A aj keď zákonná formulácia hovorí o možnosti uloženia alternatívnych opatrení, eurokonformný výklad jednoznačne vedie k tomu, že ide o povinnosť policajného útvaru pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia, resp. jeho prípadného predĺžovania, vždy sa v prvom rade zaoberať uložením spomínaných miernejších donucovacích opatrení. Z obsahu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by sa žalovaný, skôr než pristúpil k predĺženiu zaisteniu žalobcu, ako žiadateľa o azyl, skúmaním možnosti
uložiť tomuto niektorú z alternatív nahrádzajúcich jeho zaistenie, zaoberal. Aj keď obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktorým predĺžil zaistenie žalobcu, je aj citácia už spomenutého ust. § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, použite argumentácie citovaním textu právnej normy, bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom predĺženia zaistenia vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia. Možnosťou využiť namiesto zaistenia, iné zákonné náhradné riešenia, sledujúce rovnaký účel, sa policajný orgán musí zaoberať skôr než pristúpi k samotnému zaisteniu štátneho príslušníka tretej krajiny, ale tiež aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny a nepochybne aj v situácii, kedy uvažuje nad predĺžením zaistenia, nakoľko predĺženie zaistenia je jeho pokračovaním. Správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu o ďalšie tri mesiace ( do 29.05.2024 ). Zo správnou žalobou napadnutého rozhodnutia nie je správnemu súdu dostatočne zrozumiteľné ani to, akým spôsobom skutočnosť, že žalovaný podozrieva žalobcu z účelovo podanej žiadosti o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje administratívne vyhostenie, formovala záver žalovaného o neprepustení žalobcu a jeho neumiestnení do záchytného tábora v Humennom.
29.V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorého z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody. Nevyhnutné požiadavky pre zaistenie cudzincov, t.j. účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené nielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
30.Ako už bolo povedané na inom mieste tohto rozsudku, z obsahu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný v ňom zotrval na svojom presvedčení, že v prípade žalobcu je daný dôvod na jeho zaistenie podľa písm. c/ ustanovenia § 88a ods. 1, zákona o pobyte cudzincov a teda, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca požiadal o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
31.Posudzovanie existencie dôvodného podozrenia účelovosti žiadosti o azyl v zmysle ust. § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je nutne vždy úvahou pravdepodobnostnou, založenou v určitej miere na odhade. Preto niekedy pre záver o existencii takéhoto podozrenia postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť však iba v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že na základe dostupných údajov sa tieto javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia. Žalovaný účelovosť žalobcovej žiadosti o azyl vyhodnotil na základe ním prednesených faktov, akými boli, že táto žiadosť nasledovala až po zaistení žalobcu na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, kedy podľa slov žalovaného existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia a tiež vyhlásenia žalobcu, ktoré tento urobil pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, že nežiada o udelenie azylu, ako aj, že z Maroka odišiel kvôli zlej ekonomickej situácií. Uvedené úvahy aj napriek tomu, že v čase kedy nimi žalovaný odôvodňoval potrebu zaistiť žalobcu už ako žiadateľa o azyl, sa nejavili nelogickými a ani netrpeli vadou v úsudku, pri rozhodovaní žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu už ale podľa názoru správneho súdu narážali na skutočnosť, že zákonná lehota ( 60 dní ), v ktorej mohol Migračný úrad, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ako zjavne neopodstatnenú, už v čase rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu uplynula. Jedným zo zákonných predpokladov na zamietnutie žiadosti o udelenie azylu, ako zjavne neopodstatnenej, je aj skutočnosť, že žiadateľ o udelenie azylu nespĺňa zákonné kritériá podľa ust. § 8, 10, 13a alebo § 13b zákona o azyle a že zároveň predložil žiadosť o udelenie azylu len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace vyhostenie z územia Slovenskej republiky, čiže okolnosť, na ktorej žalovaný založil zaisťovací dôvod. Ak sa konanie o udelení azylu začalo u žalobcu 28.11.2023, 60 dňová lehota na posúdenie zjavnej neopodstatnenosti žiadosti žalobcu, uplynula dňa 29.01.2024. O predĺžení zaistenia žalobcu rozhodol žalovaný dňa 27.02.2024 a o tejto skutočnosti preto už v tom čase mal vedieť. Možno dôvodne predpokladať a to aj na základe informácii zistených žalovaným, že so žalobcom má byť v konaní o udelenie azylu vykonaný ďalší výsluch, a keďže, ako už bolo skôr povedané, žiadosť žalobcu nebola zamietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, že Migračný úrad, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu meritórne rozhodne. V zmysle ustanovenia § 20 ods. 1, veta prvá pred bodkočiarkou zákona o azyle, Ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. Správny súd žalovanému pripomína, že aj v prípade neúspechu žalobcu s jeho žiadosťou o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky, mohol by tento rozhodnutie, ktorým mu nebol udelený azyl napadnúť na súde správnou žalobou. V prípade, ak by žalobca spolu so správnou žalobou podal súčasne aj návrh na priznanie odkladného účinku tejto žalobe a tomuto bolo vyhovené, bol by aj naďalej oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu je však limitovaný dobou šiestich mesiacov ( ust. § 88a ods. 2, veta druhá zákona o pobyte cudzincov ). V prípade žalobcu tento uplynie dňa 29.05.2024. Myšlienka, ktorú vyslovil žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí a ktorá má slúžiť na obhajobu potreby predĺžiť zaistenie žalobcu do 29.05.2024, nakoľko do dňa 27.02.2024 nebolo vo veci udelenia azylu žalobcovi migračným úradom rozhodnuté, preto bez ďalšieho nemôže z hľadiska prísnosti splnenia podmienky efektivity a účelnosti zaistenia, ako mimoriadneho inštitútu, ktorým je obmedzená sloboda jednotlivca, obstáť. Pokiaľ ide o skutkový stav, tak ako ho odzrkadľuje administratívny spis žalovaného, z tohto je zrejmý iba fakt, že žalovaný čaká na vydanie rozhodnutia vo veci žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. So správnou žalobou napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa žalovaný mienil vyporiadať so situáciou, ktorá by nastala rozhodnutím o žalobcovej žiadosti o azyl vo vzťahu k dôvodu pôvodného zaistenia žalobcu ( na účel výkonu administratívneho vyhostenia ). Správnemu súdu chýba návod, podľa ktorého žalovaný vyhodnocoval, že účel zaistenia u žalobcu stále trvá. Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Mikolenko vs. Estónsko, rozsudok zo dňa 08.10.2009, sťažnosť č. 10664/05 konštatoval, že zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny bol porušený článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko príslušné orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadateľa o udelenie azylu v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný z formálneho hľadiska neprekročil zákonom prípustnú 6 mesačnú lehotu na zaistenie žalobcu, ako žiadateľa o azyl, materiálna podstata inštitútu zaistenia jeho predĺžením naplnená nebola. Správny súd upozorňuje, že žalobca je zaistený, aj keď pôvodne z iného zákonného dôvodu, už od 24.10.2023, čo vzhľadom na vyššie prezentované závery nezodpovedá požiadavke, aby zaistenie trvalo čo najkratšie a len na nevyhnutný čas.
32.Správny súd je preto presvedčený, že ďalšie pozbavenie osobnej slobody žalobcu po 27.02.2024 je nefunkčné, kedy nesplnenie zákonnej požiadavky účelnosti a efektívnosti zaistenia odôvodňuje nezákonnosť jeho trvania.
33.Keďže podľa záverov správneho súdu je rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-20-032/2024- AV zo dňa 27.02.2024V o predĺžení zaistenia žalobcu nedostatočne odôvodnené a z toho titulu nepreskúmateľné, podľa ust. § 230 ods. 1, písm. a/ Správneho súdneho poriadku toto rozhodnutie zrušil a vzhľadom na konštatovanú neúčelnosť ďalšieho zaistenia žalobcu, súčasne nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia, trvanie ktorého takto prestalo spĺňať podmienku zákonnosti a tiež konformnosti s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
34.O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich plnú náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti
musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia ( sťažnostný návrh ). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.