Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/50/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci proti obžalovanému I. C., pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f) Tr. zák., o sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.02.2020 č. k. - 338, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 3.12.2020 takto

rozhodol:

Podľa sa napadnutý rozsudok zrušuje v celom rozsahu. Podľa sa vec vracia okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava, podľa oslobodil obžalovaného I. C. spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava zo dňa 21.06.2019, sp. zn. v celom rozsahu, nakoľko skutok nie je trestným činom. Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť prokurátor. V písomných dôvodoch sťažnosti namietal, že (citácia): „Vychádzajúc z vyššie uvedeného som z hľadiska dôvodov odvolania toho názoru, že sudca Okresného súdu všetky rozhodné skutočnosti, o ktoré svoj skutkový záver /miera závažnosti skutku/ vyhodnotil nesprávne, a to prioritne v prospech obžalovaného, hoci pri logickom vyhodnotení všetkých okolností skutku a konkrétneho konania obžalovaného, a to aj v kontexte chronologického sledu čiastkových konaní práve závažnosť konania obžalovaného zjavne presahuje mieru závažnosti "nepatrná" v zmysle hodnotiacich kritérií podľa Tr. zákona. Konkrétne som toho názoru, že tvrdenie a skutkový záver sudcu Okresného súdu prezentovaný v odôvodnení predmetného rozsudku, v zmysle ktorého poškodená C. mala obžalovaného sama volať za ňou do hotela neobstojí a nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní. Samotný obžalovaný sám uviedol, že hotel, v ktorom by sa mala poškodená C. nachádzať identifikoval podľa vlastnej úvahy. Rovnako ak by bolo skutkové tvrdenie sudcu Okresného súdu pravdivé a malo oporu vo vykonanom dokazovaní, legitímne by bolo možné predpokladať, že by poškodená C. obžalovanému názov hotela sama oznámila. Rovnako poukázané skutkové zistenie / pričítané na prospech obžalovaného/ neobstojí ani v kontexte, že po významnú časť pobytu poškodenej C. v hoteli táto hotelovú izbu zdieľala s treťou osobou mužského pohlavia, čo pri logickom vyhodnotení skutkových okolností samo o sebe akékoľvek pozvanie obžalovaného do hotela vylučuje. Rovnako skutkový záver o viac menej náhodnom získaní karty od hotelovej izby zo strany obžalovaného nemôže ako skutkový a preukázaný záver obstáť. Toto skutkovo významné tvrdenie sudcu Okresného súdu Trnava je primárne potrebné komparovať skutočnosti, že sám obžalovaný bez akéhokoľvek vyzvania sa preukázal služobným preukazom príslušníka PZ a využijúc tento autoritatívny status následne aj konal spôsobom odporujúcim zákonu. Som vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti toho názoru, že celé konanie obžalovaného bolo od začiatku plánovité, kedy tento pod "legendou" plnenia služobných povinností ako osoba s "autoritatívnym statusom" /postavenie príslušníka PZ/ konal vedome a úmyselne. Len veľmi obtiažne by bez preukázania príslušnosti k Policajnému zboru SR bolo možné predpokladať,

že by obžalovaný získal tak informácie o ubytovaní tretej osoby /poškodenej C./ ale dokonca i prístupovú kartu od hotelovej izby, k čomu vyvoditeľne jeho konanie aj smerovalo. Ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo /okrem jeho vlastného tvrdenia nesúladného ostatným výpovediam, ako aj následnému konaniu obžalovaného/, že by obžalovaný konal v obave o osobu poškodenej. Naopak je z vykonaného dokazovania plne zrejmé a logicky vyvoditeľné, že obžalovaný plánovite pred osobou recepčnej úmyselným predložením služobného preukazu príslušníka PZ vytvoril legendu služobného zákroku, po celú dobu po touto legendou zisťoval relevantné údaje a následne len v dôsledku tejto legendy vykonal neoprávnený vstup do hotelovej izby /za použitia prístupovej karty, ktorú takto získal/ a to výlučne konajúc v súkromnom záujme. Práve závažnosť konania obžalovaného so zreteľom na všetky významné skutočnosti je zvýraznená práve "statusom" obžalovaného, ktorý ako dlhoročný príslušník policajného zboru SR /zaradený na OKP/ má mať a vyvoditeľne má vyššie právne povedomie, v dôsledku čoho každé jeho prípadné protiprávne konanie je potrebné posudzovať prísnejšie už len z dôvodu statusu obžalovaného. Rovnako v kontexte vyššie uvedeného ako skutočnosť, ktorá by mala konanie čo do závažnosti porušenia záujmu chráneného "ospravedlniť“ nemôže ako relevantná obstáť ani pohnútka obžalovaného /vyvoditeľný žiarlivostný motív/. Práve uprednostnenie tzv. "súkromného záujmu" nad dodržaním práva a zachovaním nedotknuteľnosti obydlia iného je ďalšou okolnosťou, pre ktorú v kontexte poukázaného je potrebné konštatovať "závažnosť" skutku, resp. miery porušenia záujmu chráneného v konkrétnom konaní obžalovaného ako vyššiu než nepatrnú. Rovnako z hľadiska závažnosti konania obžalovaného tomuto jednoznačne možno pričítať na ťarchu aj jeho následné konanie /konanie po neoprávnenom vstupe do hotelovej izby/, kedy napriek skutočnosti, že musel mať vedomosť o neprítomnosti poškodenej C. v hotelovej izbe, konal následne v rozsahu "prehľadávania" hotelovej izby, hoci k tomuto nebol za daných okolností v žiadnom smere oprávnený a k tomuto nebol daný žiaden legitímny dôvod, čo závažnosť jeho protiprávneho konania rovnako zvýrazňuje, kedy rovnako vystupoval z pozície autority danej služobným zaradením obžalovaného. Vyššie príkladmo poukázané pochybenia v správnosti skutkových zistení vo výsledku viedli k vydaniu predmetného rozsudku, ktorého výrok v kontexte vykonaného dokazovania a pri zodpovedajúcom vyhodnotení rozhodných skutkových zistení /konštatovanie závažnosti porušenia záujmu chráneného / nemôže ako zákonný podľa môjho názoru obstáť. Vo výsledku som pre vyššie uvedené toho názoru, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a preto navrhujem, aby odvolací súd zrušil predmetný rozsudok a vrátil vec Okresnému súdu Trnava na nové prejednanie a rozhodnutie.“ Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa , : 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa . Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie , e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa ak bolo odvolanie obmedzené podľa alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Podľa ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba alebo je neúplný, môže odvolací súd bez zrušenia napadnutého rozsudku vec súdu prvého stupňa vrátiť s nariadením, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. Podľa odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa odvolací súd nemôže sám a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený, b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle , ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa . Odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovným spôsobom: „Vykonaným procesom dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný C. dňa 28.09.2017 v čase asi o 08.02 hod. predložil recepčnej hotela Spektrum k nahliadnutiu služobný preukaz príslušníka Policajného zboru a zisťoval u nej, či je K. C. v predmetnom hotely ubytovaná. Predložením služobného preukazu obžalovaný bez pochyby navodil u recepčnej hotela dojem služobného dôvodu, na čo mu vydala čipovú kartu určenú k odomknutiu konkrétnej hotelovej izby. Obžalovaný využijúc tento omyl recepčnej čipovú kartu prevzal a bez zákonného oprávnenia a súhlasu K. C. ako oprávnenej osoby následne vstúpil do hotelovej izby, kde v tom čase spal C. X.. Obžalovaný C. teda ako všeobecne trestne zodpovedný subjekt naplnil po formálnej stránke všetky zákonné znaky stíhaného prečinu porušovania domovej slobody, pretože bez zákonného dôvodu a bez súhlasu oprávnenej osoby, tzn. neoprávnene, úmyselne ( Tr. zák.) vnikol do obydlia iného (do priestoru slúžiaceho na bývanie) a čin zároveň spáchal závažnejším spôsobom konania - ľsťou s vyžitím omylu ( Tr. zák.), ktorý vyvolal u recepčnej hotela tým, že legitimovaním sa ako policajt u recepčnej navodil mylne dojem služobného dôvodu. Tým, že obžalovaný bez súhlasu poškodenej C. vošiel do priestoru, ktorý slúži na bývanie, zasiahol úmyselne do jej domovej slobody. Z ustanovenia vyplýva, že zákonodarca umožnil za istých okolností nepovažovať za protiprávne také konanie, ktoré sa síce napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty toho ktorého prečinu, avšak závažnosť takéhoto prečinu je nepatrná. Inak povedané, na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za prečin okrem formálnych znakov trestného činu (objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka) musí existovať aj pozitívny záver o tom, že závažnosť prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti má teda pri prečinoch nesmierny význam na konečný rezultát o vine a treste.

Z vykonaného dokazovania k osobe obžalovaného vyplynulo, že menovaný C. doposiaľ viedol riadny život. Od 01.09.2007 pôsobí ako príslušník Policajného zboru, pričom nadriadený ho hodnotí v rámci výkonu služobných povinností kladne a v rámci osobných a charakterových vlastností ako človeka spravodlivého, čestného a ochotného pomôcť. Vzhľadom na výsledky procesu dokazovania je nespochybniteľné, že obžalovaný jednorazovo ako človek zlyhal, keď so zištným úmyslom zistiť informácie o svojej bývalej priateľke K. C. predložil recepčnej hotela svoj služobný preukaz príslušníka Policajného zboru vedomý si, že ako „obyčajný“ človek by sa zjavne k požadovanej informácii nedostal. V následnom slede udalostí recepčná hotela mysliac si, že ide zjavne o služobný dôvod, vydala obžalovanému kartu od izby, kde bola K. C. ubytovaná, hoci ju o to obžalovaný výslovne nepožiadal. Obžalovaný ponúknutú príležitosť využil, kartu si vzal a pomocou nej vstúpil do hotelovej izby, čím po subjektívnej a objektívnej stránke formálne naplnil skutkovú podstatu žalovaného prečinu. Pri hodnotení závažnosti prečinu v zmysle kritérií stanovených v § 10 ods. 2 Tr. zák. však nemohol súd neprihliadnuť na celkové „špecifiká“ prejednávaného prípadu, kedy z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by obžalovaný predložením služobného preukazu priamo sledoval cieľ získať kartu od izby, pričom k tejto sa dostal v podstate náhodou. Rovnako nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že sama poškodená C. ako jeho bývalá priateľka ho noc pred skutkom v podstate do hotela za ňou volala a písala mu, že jej chýba. Vzhľadom na vzťah obžalovaného a poškodenej a ich vzájomnú komunikáciu noc pred skutkom nie je možné rozumne rozumne vylúčiť argumentáciu obžalovaného, že motívom pre ktorý do hotela ráno prišiel bola jednoducho starosť, resp. záujem o poškodenú C., ktorá mala vypnutý mobilný telefón. Prihliadajúc teda na spôsob vykonania činu a jeho následok v podobe poruchy na záujme chránenom , celkové okolnosti za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného dospel súd k právnemu záveru, že závažnosť spáchaného prečinu v danom prípade nie je vyššia ako nepatrná a preto sa nejedná o trestný čin. V danom prípade vzhľadom na celkové okolnosti prejednávaného prípadu a osobu obžalovaného by konanie obžalovaného malo byť posúdené ako disciplinárne previnenie príslušníka PZ a nie ako trestný čin, keďže prostriedky trestnoprávnej represie ako „ultima ratio“ by mali nastupovať až tam, kde ochrana iným právnym prostriedkom je nedostatočná. S argumentáciou obhajcu sa súd nestotožnil. Pokiaľ obhajca tvrdí, že prvotnou informáciou o skutku, na základe ktorej sa o vec začali zaujímať OČTK bol záznam z odpočúvania C. X. vyhotovovaný v inej trestnej veci, tak ide o ničím nepodloženú hypotézu. V samotnom realizačnom návrhu zo dňa 05.02.2018 sa v rámci odôvodnenia jasne uvádza, že prvotná kriminálna informácia vyplynula z vyťažovania C. X.. Pokiaľ obhajca namieta nezákonnosť zaistenia kamerových záznamov, ktoré v zmysle úradného záznamu OČTK (č.l. 10) boli zabezpečené do spisu inšpekčnej služby ešte pred začatím trestného stíhania, tak ani s touto námietkou sa súd nestotožňuje. Trestné stíhanie možno začať na podklade trestného oznámenia, alebo ex officio. v ustanovení 196 ods. 2 upravuje možnosť doplnenia trestného oznámenia. Ak upravuje možnosť doplniť trestné oznámenia, bolo by nelogické, aby OČTK nemohli vykonať obdobné šetrenie na potreby preverenia kriminálnej informácie, ktorá zakladá povinnosť začať trestné stíhanie z úradnej povinnosti. Ak teda OČTK na preverenie kriminálnej informácie vykonali šetrenie obdobné ako je uvedené v ustanovení a zabezpečili pri ňom kamerové záznamy, ktoré kriminálnu informáciu verifikovali, na takomto postupe nie je nič nezákonné a získané kamerové záznamy sú zákonným dôkazom. Procesný problém v tomto prípade predstavuje len skutočnosť, že o takomto vydaní kamerových záznamov pred začatím trestného stíhania nebola spísaná žiadna zápisnica, resp. táto sa v spise nenachádza. Tento nedostatok však bol konvalidovaný dňa 27.03.2018, kedy boli (identické) kamerové záznamy dobrovoľne vydané E. J., čo svedok aj potvrdil pred súdom. Ani úvaha obhajcu o nezákonnosti kamerových záznamov s poukazom na nie sú na mieste, pretože priestory hotela nie sú priestorom prístupným verejnosti ako to má na mysli “ Podľa vyššie uvedeného názoru okresného súdu teda vykonaným dokazovaním bolo síce preukázané, že obžalovaný zasiahol úmyselne do domovej slobody poškodenej C., a naplnil po formálnej stránke všetky zákonné znaky trestného činu porušovanie domovej slobody, avšak závažnosť spáchaného prečinu v danom prípade nie je vyššia ako nepatrná a nejedná sa o trestný čin. Okresný súd poukázal pritom na všetky špecifiká prejednávanéo prípadu, vrátane toho, že podľa názoru okresného súdu nebol dokázaný úmysel a cieľ obžalovaného predložením preukazu dostať sa do izby, aj vrátane toho, ako sa mala k obžalovanému správať poškodená, okresný súd odkázal na to, čo mu mala poškodený pred skutkom písať, aj na legitímnu obavu obžalovaného o poškodenú, keďže sa jej nevedel dovolať. Krajský súd ako súd odvolací k uvedenému uvádza, že úlohou prvostupňového súdu bolo vyrovnať sa s obhajobou obžalovaného, s dôkazmi proti jeho osobe, z odôvodnenia rozsudku musí byť

vždy zrejmé, k akým skutkovým zisteniam súd na základe vykonaného dokazovania dospel, pričom tieto skutkové zistenia buď potvrdzujú obhajobné prednesy obžalovaného, alebo ich vyvracajú. Súd sa musí aj vysporiadať s tým, prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalších dôkazov prednesených či už obžalovaným, jeho obhajcom, prokurátorom, prípadne inou stranou v súdnom konaní. Odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah posudzovania dokázaných skutočností podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny nadväzuje na odôvodnenie výroku o vine, ktoré musí vyplynúť z jednoznačného záveru nevzbudzujúceho dôvodné pochybnosti, že skutok zavinene spáchal práve obžalovaný, zisteným spôsobom a z preukázaného motívu a že ním spôsobil súdom ustálený následok, v dôsledku čoho bol podradený práve pod príslušné ustanovenie zákona, prípadne že sú dôvodné pochybnosti, ktoré neumožňujú dospieť k záveru o vine obžalovaného. Krajský súd konštatuje, že okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa formálnych znakov prečinu porušovania domovej slobody. Aj podľa názoru krajského súdu bolo z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom. Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Všetky vo veci vykonané dôkazy okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá, preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal aj s obranou obžalovaného, súvisiacou s nezákonnosťou dokazovania, neoprávnenosťou a nezákonnosťou trestného stíhania, nepoužiteľnosťou kamerových záznamov.

Prokurátor však v podanom odvolaní namieta skutočnosť, že okresný súd nesprávne vyhodnotil, či bol alebo nebol naplnený princíp ultima ratio pre absenciu materiálneho korektívu. Tu treba jednoznačne poukázať na to, že súd prvého stupňa sa touto otázkou síce zaoberal, avšak krajský súd sa s právnymi závermi okresného súdu nestotožňuje. Okresný súd splnil svoju povinnosť obligatórne zvažovať závažnosť prečinu, túto materiálnu stránku trestného činu (prečinu) však nesprávne vyhodnotil. Prokurátor správne poukázal na skutočnosti, ktoré nepodporujú závery okresného súdu o špecifikách prejednávaného prípadu. Krajský súd odkazuje na odôvodnenie odvolania prokurátora, kde tento vyvodil z vykonaného dokazovania správny záver, že sám obžalovaný bez akéhokoľvek vyzvania sa preukázal služobným preukazom príslušníka PZ a využijúc tento svoj autoritatívny status následne aj konal spôsobom odporujúcim zákonu. Krajský súd plne akceptoval aj tú časť odvolania okresného prokurátora, kde poukazuje na to, že práve závažnosť konania obžalovaného so zreteľom na všetky významné skutočnosti je zvýraznená "statusom" obžalovaného, ktorý ako dlhoročný príslušník policajného zboru SR má mať a vyvoditeľne má vyššie právne povedomie, v dôsledku čoho každé jeho prípadné protiprávne konanie je potrebné posudzovať prísnejšie už len z dôvodu statusu obžalovaného. V danom prípade, práve s ohľadom na všetky aspekty zisteného skutkového stavu, treba v súlade s názorom prokurátora konštatovať, že práve závažnosť konania obžalovaného zjavne presahuje mieru závažnosti "nepatrná" v zmysle hodnotiacich kritérií podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona. Pokiaľ okresný súd argumentuje, že nemožno vylúčiť ani starosť a záujem obžalovaného o poškodenú (podmienené ich vzájomnou komunikáciou pred skutkom), keďže poškodená mala vypnutý telefón, potom takýto argument, práve s ohľadom na už vyššie spomínaný status obžalovaného ako príslušníka PZ, neobstojí. Tento si musel byť vedomý následkov svojho konania, keď zneužil poskytnutú kartu od izby. Pričom však túto kartu nezískal v snahe pomôcť poškodenej, o ktorú mal mať obavy, ale získal ju predložením služobného preukazu v snahe získať informácie o tom, či je tam ubytovaná. Obžalovanému nič nebránilo, v obavách o poškodenú, predniesť tieto obavy na recepcii hotela a požiadať o preverenie, či je poškodená v poriadku, ak mala vypnutý mobilný telefón, respektíve preverenie, či je tam poškodená vôbec ubytovaná, pričom následne by bolo na vyhodnotení recepčnej, či je alebo nie je možné takúto informáciu určitej osobe poskytnúť. Sám okresný súd prišiel k záveru, že obžalovaný po formálnej

stránke spáchal trestný čin, dokonca závažnejším spôsobom konania, keď použil lesť využitím omylu. Nemôže potom tvrdiť, že len využil omyl recepčnej ktorá mu vydala kartu, keď ju sám predtým úmyselne uviedol do omylu navodením dojmu služobného dôvodu a to predložením služobného preukazu. Okresný súd argumentoval vrámci vyhodnocovania tzv. mateiálneho korektívu aj hodnotením osoby obžalovaného, a to poukazovaním na to, že viedol riadny život a je kladne pracovne hodnotený. Na tomto mieste je potrebné dodať, že kritériá závažnosti prečinu sa netýkajú všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, pričom pokiaľ ide o subjekt trestného čimu, vzhľadom na rovnosť všetkých pred zákonom, nie je možné toto kritérium uplatniť s výnimkou niektorých okolností týkajúcich sa osoby a vyjadrených v poľahčujúcich okolnostiach. Okolnosť vedenia riadneho života a kladného pracovného hodnotenia nemožno posudzovať izolovane mimo rámec iných hľadísk zhodnocovania závažnosti prečinu. V kontexte vyššie uvedeného nevyhodnocuje krajský súd význam tejto poľahčujúcej okolnosti takým spôsobom, že by tento znížil stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, teda závažnosť prečinu. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v celom rozsahu akceptoval odvolanie okresného prokurátora, vytknúc okresnému súdu vyššieuvedené chyby pri hodnotení dôkazov, resp. pri vyvodení záveru o naplnení materiálneho znaku prečinu porušovania domovej slobody. Odvolací súd v zmysle ustanovenia nemohol sám rozhodnúť rozsudkom, nemohol zmeniť skutkový stav zistený súdom prvého stupňa na základe toho, že inak hodnotí dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa, nadôvažok keď sám nevykonáva žiadne dôkazy. Podľa ustanovenia odvolací súd zároveň nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený. Po vrátení veci tak bude úlohou súdu prvého stupňa nanovo posúdiť materiálny znak spáchaného prečinu v zmysle ustanovenia . Bude sa musieť zároveň dôsledne riadiť zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť a tak aby skutkové zistenia súdu prvého stupňa nevzbudzovali pochybnosti o svojej správnosti. Dôkazy bude musieť náležite v zmysle jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospieť k úplným a správnym skutkovým zisteniam a záverom, ktoré budú plne zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v celom rozsahu akceptoval odvolanie okresného prokurátora, vytknúc okresnému súdu vyššieuvedené chyby pri hodnotení dôkazov, a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.