Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4CoZm-12-2020.pdf
PDF · 127.47 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoZm/12/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: F. Š., I.. XX.XX.XXXX, PoĽ. XXXX/X, XXX XX Y., zast. JUDr. Janou Ondrášikovou, advokátkou, Bernolákova 12, 934 01 Levice, o zaplatenie zmenkovej sumy 7.936,- eur s príslušenstvom a odmenou zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/577/2015-172 zo dňa 30.4.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 3CbZm/577/2015-172 zo dňa 30.4.2019 v napadnutej časti potvrdzuje.
Žalovaná má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) I. výrokom konanie v časti zmenkovej sumy 4.240,- eur, 6 % úroku ročne zo sumy 2.880,- eur od 10.05.2015 do 28.05.2015, zo sumy 3.040,- eur od 29.05.2015 do 07.07.2015, zo sumy 3.200,- eur o 08.07.2015 do 21.07.2015, zo sumy 3.360,- eur od 22.07.2015 do 28.09.2015, zo sumy 3.520,- eur od 29.09.2015 do 20.10.2015 , zo sumy 3.680,- eur od 21.10.2015 do 10.12.2015, zo sumy 3.840,- eur od 11.12.2015 do 24.01.2016, zo sumy 4.000,- eur od 21.01.2016 do 21.04.2016, zo sumy 4.080,- eur od 22.4.2016 do 06.07.2016, zo sumy 4.240,- eur od 07.07.2016 do zaplatenia a v zmenkovej odmene 9,60 eur zastavil. II. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. III. výrokom zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 65,72 %. Rozhodol tak s poukazom na §§ 497, 263 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ). V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 02.06.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 7.936,- eur so 6 % ročným úrokom z tejto sumy od 10.05.2015 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 26,45 eur a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je majiteľom vlastnej zmenky, vystavenej žalovanou dňa 08.04.2014, znejúcej na zmenkovú sumu 7.936,- eur, splatnej dňa 09.05.2015. K žalobe pripojil prvopis zmenky. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 09.05.2016 žalobu doplnil a zároveň vzal žalobu späť v zmenkovej sume 1.200 eur z dôvodu, že žalovaná po splatnosti zmenky túto sumu postupne uhradila, a v sume 2.880 eur zodpovedajúcej zmluvným sankciám. Následne vzal žalobu späť aj v sume 160 eur, nakoľko žalovaná túto sumu dňa 07.07.2015 a 05.05.2016 uhradila. Písomným podaním doručeným súdu dňa 28.03.2017 sa k žalobe vyjadrila žalovaná. Poukázala na to, že žalobca jej poskytol úver vo výške 2.000,- eur a nie 5.760,- eur. Tvrdila, že úver splácala, pokiaľ sa nedostala do platobnej neschopnosti, nakoľko žalobca jej už predtým poskytol jeden úver a je voči nej vedená exekúcia. Mala za to, že úver si nebrala ako podnikateľka na podnikateľskú činnosť, ale na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie. Poukázala na to, že je síce živnostníčkou na území L. L., kde
vykonáva prácu opatrovateľky a dostáva pravidelný honorár, ale na výkon tejto činnosti nepotrebovala úver. Poskytovateľ úveru do jej osobných údajov na zmluve uviedol údaje týkajúce sa zamestnania/ živnosti. Tiež v žiadosti o úver sú uvedené jej osobné údaje, rodné číslo, dátum narodenia, bydlisko a je uvedené, že je opatrovateľkou a predmet podnikania je vyčiarknutý. V žiadosti sa uvádza, že úver sa má platiť v 24 mesačných splátkach, pričom v zmluve je dohodnutá návratnosť 36 mesiacov. Zdôraznila, že zmluva o revolvingovom úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Skonštatovala, že doposiaľ realizovala platby vo výške 2.480,- eur. Domnievala sa, že zabezpečenie dlhu zmenkou nie je v spotrebiteľskom práve prípustné od 01.05.2014. Uviedla, že žiadnu zmenku neodovzdala, vôbec nebola na danú situáciu pripravená a sprostredkovateľ úveru už mal tieto papiere na predtlači nachystané a žiadal ju vyplniť na blankozmenke osobné údaje. Dohoda o blankozmenke a vyplnení podľa nej nepožíva právnu ochranu, veriteľ si mohol prakticky vyplniť ľubovoľnú sumu. Na záver poukázala na to, že v zmluve nie je uvedené RPMN, preto sa považuje úver za poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Navyše tiež nie je prípustné, aby úroky boli splatné v čase poskytnutia úveru. K žalobe sa vyjadril žalobca, ktorý v zásade poprel spotrebiteľský charakter zmluvy o revolvingovom úvere. Zdôraznil, že už zo samotného označenia žalovanej v zmluve vyplýva, že nejde o spotrebiteľa. Žalovaná od začiatku vystupovala ako podnikateľský subjekt už pri podaní žiadosti o úver, pripojila potrebné listiny na schválenie úveru, ktorými sa rovnako preukazovala ako podnikateľka. Žalovaná obsah zmluvy ani následne nespochybňovala, pričom správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy je tiež určitým dôkazom o tom, čo strany pri uzavretí zmluvy zamýšľali a čo jej uzavretím sledovali. Tiež dodal, že v zmysle bodu 4 ods. 4.1 zmluvy predstavovala suma 3.760 eur odplatu za poskytnutie úveru, ktorá sa stala splatnou započítaním, preto mal za to, že žalovaná svojím vyjadrením, absolútne nerešpektuje charakter zmluvy o úvere, keď tvrdí, že jej bola poskytnutá čiastka úveru vo výške 2.000 eur. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu zaujala stanovisko, v ktorom zopakovala, že nemala úmysel čerpať úver na podnikateľskú činnosť. Žalobca si nepreveroval hospodárske výsledky z podnikateľskej činnosti žalovanej, pričom vedel, že žalovaná je opatrovateľkou a dosahuje príjem, ktorý má povahu mzdy. Poukázala na to, že úver použila na splátky iného úveru a v čase vzatia úveru bola v tiesni. Mala za to, že výkon opatrovateľskej činnosti má charakter závislej činnosti. Zdôraznila tiež, že zmluvná odmena predstavuje 63 % nominálnej hodnoty reálne poskytnutého úveru, čo považovala za rozpor s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Tiež skonštatovala, že započítanie nie je zrozumiteľné a nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko v čase poskytnutia úveru 2.000,- eur neexistovala žiadna vzájomná pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi vo výške 3.760,- eur. Dojednanie o odmene vo výške 3.760 eur splatnej ku dňu poskytnutia úveru považovala za neplatné pre rozpor so zákonom. Za neprimeranú považovala tiež zmluvnú pokutu vo výške 5 % z nominálnej výšky úveru a poukázala na to, že dohodnuté sankcie dezorientujú dlžníka. Výška zmluvnej pokuty, podmienky jej uplatnenia a vyhlásenie dlžníka v bode 12.1., 2, 4, 5 a 6 zmluvy o revolvingovom úvere je podľa jej názoru v rozpore s poctivým obchodným stykom. Zmluvu považovala za neplatnú, nakoľko žalobca odplatu započítava do poskytnutého úveru, ktorý nikdy nebol v deklarovanej výške poskytnutý, žalobca splatnosť odplatnosti určuje v deň poskytnutia úveru, nedefinuje rozsah úroku, RPMN ani anuitné splátky. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby súd žalobu zamietol. Súd na prejednanie sporu nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, a to: zmenkou, Zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX so splátkovým kalendárom, žiadosťou o úver, oznámením o splatení úveru od spoločnosti POHOTOVOSŤ, potvrdením o úplnom splatení dlhu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., potvrdeniami o úhradách platieb. Z prvopisu zmenky, označenej číslom zmluvy XXXXXX-XXXXX, súd zistil, že ju žalovaná vystavila v Leviciach dňa 08.04.2014 a zaviazala sa zaplatiť na rad žalobcu dňa 09.05.2015 v Bratislave zmenkovú sumu 7.936,- eur, bez protestu. Zmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len zmenkový zákon) pre vlastnú zmenku. Jej prvopisom žalobca preukázal, že je riadny majiteľ a má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebola zaplatená, šesťpercentné úroky od dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 zmenkového zákona). Z listinných dôkazov mal súd za preukázané, že zaviazanosť žalovanej zmenkou nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Kauzálnym vzťahom zmenky bola zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX- XXXXX, ktorú žalobca uzavrel so žalovanou, s uvedením živnostenského registra Rakúskej republiky, v ktorom je zapísaná ako živnostníčka. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka. V žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 08.09.2014 žalovaná uviedla účel čerpania úveru - investičný (A).
V konaní nebolo sporné, že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o revolvingovom úvere. Zabezpečenie blankozmenkou je dojednané v bodoch 5.2. až 5.6. zmluvy, obsahom ktorých je aj dohoda oprávňujúca na vyplnenie blankozmenky. Zmenka odkazuje na zmluvu č. XXXXXX-XXXXX. Podľa bodov 5.2. až 5.4. tejto zmluvy vystavil žalovaný blankozmenku, t.j. zmenku bez uvedenia sumy a dátumu splatnosti, a odovzdal ju žalobcovi ako zabezpečenie. Žalobca bol oprávnený v blankozmenke vyplniť chýbajúce údaje v prípade, ak sa žalovaný dostane do omeškania s platením akéhokoľvek peňažného záväzku zo zmluvy. Zmenkovú sumu mohol žalobca doplniť až do výšky všetkých jeho pohľadávok zo zmluvy spolu s príslušenstvom a zmluvnými pokutami uloženými podľa čl. 12. zmluvy, ktoré budú splatné ku dňu splatnosti zmenky. Žalovaná namietala, že výška zmluvnej odmeny predstavujúca úroky je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Za poskytnutie úveru bola v bode 4.1 zmluvy dojednaná zmluvná odmena vo výške 3.760,- eur, ktorú sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky zmluvných strán sa v zmysle bodu 9.1 zmluvy započítali ku dňu poskytnutia úveru, a to tak, že proti pohľadávke žalovaného za poskytnutie úveru vo výške 5.760,- eur sa započítala pohľadávka žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 3.760,- eur. Je nesporné, že žalovaná vystavila v Leviciach dňa 08.04.2014 zmenku, označenú číslom zmluvy XXXXXX-XXXXX, a zaviazala sa zaplatiť na rad žalobcu dňa 09.05.2015 v Bratislave zmenkovú sumu 7.936,- eur, bez protestu. Zmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len zmenkový zákon) pre vlastnú zmenku. Súd konštatoval, že predmetom konania je zaplatenie zmenky, ale keďže zmenka bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy a žalobca je prvým majiteľom zmenky, má žalovaný ako vystaviteľ vlastnej zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 zmenkového zákona vznášať kauzálne námietky bez toho, aby preukázal, že žalobca konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jeho škodu. Súd sa musel vysporiadať so skutočnosťou, že sa odmena (úrok) stala splatnou už ku dňu poskytnutia úveru a zaplatená bola započítaním vzájomných pohľadávok, v dôsledku čoho žalobca vyplatil žalovanej len rozdiel 2.000,- eur. Je taktiež nesporné, že zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 5.760,- eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 36 mesačných splátkach po 160 eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 3.760,- eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v skutočnosti žalovanej vyplatil len sumu 2.000,- eur. Súd správne poukázal na § 497 OBZ, podľa ktorého sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vzhľadom na ustanovenie § 263 ObZ sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 OBZ a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. Napriek tomu dospel súd k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 2.000,- eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 3.760,- eur z úveru 5.760,- eur predstavuje 21,76 %, ale z úveru 2.000 eur už úrok 3.760 eur predstavuje 188 % na 36 mesiacov, t.j. ročný úrok 62,67 %, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma, ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje približne 62,67 %. Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 62,67 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov, a niet dôvod na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Tiež je potrebné zdôrazniť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. (k tomu rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 03.03.2016 sp. zn. 1CoZm/14/2015, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2016 sp. zn. 1CoZm/46/2016). Žalobca si bol vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v článku 12. úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalobca znížil svoje obchodné riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. Dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné náležitosti úverovej zmluvy. Žalobca zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. Svojím obsahom a účelom tak zmluva o revolvingovom úvere obchádza zákon a je s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Žalovaná poukázala na reálne poskytnutú výšku úveru a na skutočnosť, že vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva, a s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, ktoré zakazuje zneužitie práva, nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku. Na základe týchto skutkových tvrdení súd, s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä jej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, právne posúdil zmluvu o revolvingovom úvere ako neplatnú pre obchádzanie zákona. Keďže zmenka zabezpečovala záväzky žalovaného z neplatnej zmluvy, súd žalobu v jej nespäťvzatej časti zamietol. Vo zvyšnej časti konanie vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 CSP zastavil. O nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalobca vzal žalobu po úprave späť v časti zmenkovej sumy pozostávajúcej z uplatňovaných zmluvných sankcií vo výške 2.880,- eur a v časti zmenkovej sumy vo výške 1.360,- eur, ktorú žalovaný žalobcovi po splatnosti zmenky uhradil. Späťvzatie žaloby bolo teda čiastočne odôvodnené neskorším správaním žalovanej, ktorá sa zachovala v zmysle žalobnej požiadavky a žalobcovi po podaní žaloby uhradila sumu 1.360,- eur, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalovaná. Zároveň zastavenie konania bolo čiastočne zavinené aj žalobcom, ktorý vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu v časti zmenkovej sumy zodpovedajúcej zmluvným sankciám vo výške 2.880,- eur, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca, v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby. Vo zvyšnej časti mala úspech žalovaná. V konečnom dôsledku tak možno konštatovať, že žalovaná mala úspech vo výške 82,86 % (v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie žalobcu) a neúspech vo výške 17,14 % (v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie žalovanej). Pomerný úspech žalovanej tak predstavuje 65,72 %. O výške náhrady trov konania žalovaného bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti rozhodnutiu súdu podal v zákonnej lehote proti II. a III. výroku odvolanie žalobca. Uviedol, že súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že účelom dojednania o započítaní pohľadávky na vyplatenie peňažných prostriedkov s pohľadávkou na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa bodu 9.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 08.04. 2014 (ďalej aj ako „Zmluva“) bolo obísť zákon. Žalobca s uvedeným záverom súdu nesúhlasí, pretože skutočným dôvodom započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka. Takýto postup na strane žalobcu považujeme za plne legitímny, zákonom dovolený a z podnikateľského hľadiska ho možno hodnotiť ako štandardný a účelný, pretože jeho zámerom je optimalizácia hospodárskeho výsledku. V rámci svojej argumentácie súd vychádza z toho, že žalobca poskytol žalovanej reálne sumu 2.000,- eur, a túto sumu následne dáva do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom) vo výške 3.760,- eur, v dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 62,67 %. Takéto posúdenie veci je nesprávne a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Zmluva o úvere podľa ust. § 497 OBZ je typom konsenzuálneho kontraktu, na rozdiel napr. od zmluvy o pôžičke, ktorá je kontraktom reálnym. V zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX je v bode 1.1 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 5.760,- eur. Zmluvne dohodnutá výška úveru je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 Zmluvy a následné vyplatenie sumy 2.000,- eur na účet žalovanej. Ročný úrok potom správne
predstavuje 21,76 % - vychádzajúc z pomeru úveru 5.760,00 eur a zmluvnej odmeny 3.760,- eur. Nemožno preto súhlasiť s konštatovaním, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky. K samotnému úkonu započítania na doplnenie uviedol, že bez ohľadu na jeho existenciu to nemá vplyv na rozsah záväzkov žalovanej (dlžníka), pretože žalovaná bola povinná platiť žalobcovi výšku úveru (5.760,- eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (3.760,- eur). Po započítaní bola povinnosť dlh platiť znížená len na výšku úveru, keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. Špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Tento inštitút bol prevzatí aj do ust. § 502 OBZ a umožňuje stranám zvoliť si, v akom rozsahu umožnia dispozíciu so vzájomnými právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy. Zmluvné strany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny - t.j. fixnej sadzby za poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa dohodli na tom, aká bude výška dohodnutých úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. Žalobca si podanou žalobou uplatnil svoj nárok voči žalovanej v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami a zároveň vychádzal z platne uzavretej Zmluvy akceptovanej bez výhrad žalovanou, a preto považuje zamietnutie žaloby v nespäťvzatej časti za nedôvodné. Ak by mal súd napriek tomu pochybnosti o výške úroku za poskytnutie úveru, mohol postupovať napr. tak, že by túto výšku podľa svojich kritérií upravil a nekonštatoval by absolútne neplatnosť zmluvy o úvere. V kontexte s argumentáciou žalobcu poukazuje aj na právny názor aktuálne judikovaný v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04.2019, kde súd v bode 15. odôvodnenia uviedol: „Nedôvodné je tiež tvrdenie žalovaného, že výška odplaty za poskytnutie úveru bola v pomere k výške úveru extrémne vysoká a rovnako ako výška uplatňovaných sankcií, je v rozpore s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný je podnikateľ, znalý svojich práv, a ak by tento nepovažoval výšku dojednanej odmeny za zodpovedajúcu obvyklým úrokom a ďalším podmienkam, nebol by zmluvu uzavrel.“ Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok č.k. 3CbZm/577/2015 - 172 zo dňa 30.04.2019 v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobcovi prizná uplatnené právo v zamietnutej časti a z toho dôvodu mu prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania. Alternatívne žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.
3. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V. Žalovaná považuje odvolanie za účelové. Odvolanie týkajúce sa výpočtu ročného úroku nie je právne udržateľné a akceptovateľné. V konaní pred súdom bolo preukázané, že žalobca žalovanej neposkytol peňažné prostriedky v dohodnutej výške, a to 5.760,- eur, ale iba vo výške 2.000,- eur, čo žalobca vôbec nespochybňuje. V bode 4.1. zmluvy o revolvingovom úvere je uvedené, že dlžník sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť zmluvnú odmenu za poskytnutie úveru vo výške 3.760,- eur, pričom táto zmluvná odmena mala predstavovať ročný úrok. Má za to, že žalobca pri výpočte ročného úroku nesprávne vychádza zo sumy 5.760,- eur, pretože žalovanej reálne takúto sumu ani neposkytol. Tvrdenia žalobcu, že ročný úrok z poskytnutého úveru predstavuje 21,76 % sa nezakladajú na pravde, pričom je neprijateľné, aby sa žalobca, ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej sumu 5.670,- eur, pričom z tejto sumy si započíta, respektíve odráta ročný úrok vo výške 3.760,- eur, žalovanej poskytne iba sumu 2.000,- eur a napokon tvrdí, že ročný úrok by mal byť vypočítaný zo sumy, ktorú ani žalovanej neposkytol. Právny názor súdu v tom smere, že žalobca zámerne pri dojednávaní úverovej zmluvy využil princíp zmluvnej voľnosti a do zmluvy zakomponoval síce dovolené ustanovenia, no zakomponovaním ustanovení sledoval, aby zákon dodržaný nebol práve v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru, keďže žalovanej reálne poskytol peňažné prostriedky len vo výške 2.000,- eur, je správny. Ak by úroky boli posudzované vo vzťahu k reálne poskytnutým peňažným prostriedkom 2.000,- eur, úroková sadzba by predstavovala 62,67 % ročne, čo viacnásobne by prevýšilo obvyklé úroky požadované bankami za úvery, ako to správne uviedol súd prvej inštancie. Zmluvnú odmenu 3.760,- eur žalovaná neobdržala, aj napriek tej skutočnosti, že žalobca uviedol v úverovej zmluve čl. I bod 1.1 zmluvy, ako reálne poskytnuté prostriedky sumu 5.760,- eur. Žalobca ani netvrdí, že by uvedenú sumu žalovanej vyplatil. Žalobca si zmluvnú odmenu vo výške 3.760,- eur zinkasoval v deň poskytnutia úveru ako odmenu za poskytnutie úveru, pričom takýto úverový právny úkon odporuje pojmu úveru, ak si v deň poskytnutia úveru veriteľ započítaním zinkasuje sumu vysoko prevyšujúcu samotný poskytnutý úver. Takéto konanie žalobcu je v rozpore so zákonom a nepožíva žiadnu právnu ochranu. Žalobca ako podnikateľ v činnosti poskytovania úverov zneužil zlú ekonomickú situáciu žalovanej a tým, že jej deklaroval poskytnutie sumy 5.760,- eur a poskytol reálne len 2.000,- eur, pričom odmenu - úrok 3.760,-
eur vyčíslil z neposkytnutých finančných prostriedkov, konal v rozpore s dobrými mravmi, a nepoctivým konaním v obchodnom styku sa mienil na úkor žalovanej obohatiť. Tvrdenie odvolateľa, že dôvodom započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka, je absurdné. Podnikateľské riziko si nesie predsa každý podnikateľ sám a nemôže ho prenášať na iných, pri napĺňaní predmetu svojej činnosti v medziach dobrých mravov a poctivého obchodného styku pri uzatváraní transparentných úverových zmluvných vzťahov by nemusel mať obavy z podnikateľského rizika, ani že by záväzky jeho dlžníkov neboli plnené. V napadnutom rozhodnutí súd poukazuje na niekoľko ďalších rozhodnutí odvolacieho súdu (rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 1CoZm/14/2015 alebo uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 1CoZm/46/2016), kde odvolací súd zhodne zdieľa právny názor s napadnutým rozsudkom súdu. S poukazom na uvedené a vzhľadom na to, že súd vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 3CbZm/577/2015-172 zo dňa 30.04.2019 potvrdil a žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 3CbZm/577/2015-172 zo dňa 30.04.2019 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/577/2015-172 zo dňa 30.04.2019, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
8. Odvolateľ namietal, že súd vychádzal z toho, že žalobca poskytol žalovanej reálne sumu 2.000,- eur a túto sumu následne dáva do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom) vo výške 3.760,00 eur, v dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 62,67 %. Takéto posúdenie veci je nesprávne a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch.
9. Je nesporné, že žalovaná vystavila v Leviciach dňa 08.04.2014 zmenku, označenú číslom zmluvy XXXXXX-XXXXX a zaviazala sa zaplatiť na rad žalobcu dňa 09.05.2015 v Bratislave zmenkovú sumu 7.936 eur, bez protestu. Zmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len zmenkový zákon) pre vlastnú zmenku. Súd konštatoval, že predmetom konania je zaplatenie zmenky, ale keďže zmenka bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy a žalobca je prvým majiteľom zmenky, má žalovaný ako vystaviteľ vlastnej zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 zmenkového zákona vznášať kauzálne námietky bez toho, aby preukázal, že žalobca konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jeho škodu. Súd sa musel vysporiadať so skutočnosťou, že sa odmena (úrok) stala splatnou už ku dňu poskytnutia úveru a zaplatená bola započítaním vzájomných pohľadávok, v dôsledku čoho žalobca vyplatil žalovanej len rozdiel 2.000,- eur.
10. Je taktiež nesporné, že zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 5.760,- eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 36 mesačných splátkach po 160 eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 3.760 eur, ktorá
predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v skutočnosti žalovanej vyplatil len sumu 2.000,- eur.
11. Súd správne poukázal na § 497 OBZ, podľa ktorého sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vzhľadom na ustanovenie § 263 ObZ sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 OBZ a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. 12. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu v bode 18. odôvodnenia rozsudku, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 2.000,- eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 3.760,- eur z úveru 5.760 eur predstavuje 21,76 %, ale z úveru 2.000 eur už úrok 3.760 eur predstavuje 188 % na 36 mesiacov, t.j. ročný úrok 62,67 %, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky, a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania.
13. Žalobca tým, že deklaroval poskytnutie sumy 5.760,- eur a reálne poskytol 2.000,-eur, pričom úrok 3.760,- eur vyčíslil z neposkytnutých finančných prostriedkov, konal v rozpore s dobrými mravmi.
14. Tiež sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu v bode 19. odôvodnenia rozsudku, že postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma, ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru, predstavuje približne 62,67%. Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 62,67% zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Tiež je potrebné zdôrazniť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti.
15. Odvolací súd súhlasí s konštatovaním žalobcu, že základnou povinnosťou žalovanej je platiť úver s úrokom, ako vyplýva aj z ust. § 497 OBZ, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Taktiež je pravdivé jeho tvrdenie, že v súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal uvedenými námietkami žalobcu a správne posúdil, že vzhľadom na ustanovenie § 263 OBZ sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 OBZ a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním, ale napriek tomu dospel k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. Odvolací súd sa s jeho názorom plne stotožňuje a odkazuje na jeho odôvodnenie v bodoch 21. a 22.. S poukazom na uvedené právne závery nebolo možné podľa návrhu žalobcu postupovať tak, aby túto výšku úroku podľa svojich kritérií súd upravil, nakoľko dojednanie o zmluvnej odmene posúdil správne ako zneužitie práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. 16. Odvolací súd záverom k argumentácii žalobcu, ktorý poukázal aj na právny názor judikovaný v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04.2019, dodáva, že ním nie je viazaný a môže k danej otázke zaujať aj iné právne stanovisko. Z ustanovení CSP vyplýva príkaz viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie prejednanie len vo vzťahu k súdu prvej inštancie. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva, že odvolací súd je viazaný názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí, a preto po prehodnotení veci môže dospieť k inému záveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/3342/2007 zo dňa 24.10.2007, podľa ktorého „Odvolací soud může změnit svůj právní názor vyjádřený v předchozím zrušujícím usnesení a potvrdit rozhodnutí soudu prvního stupně, jímž ten jeho dřívější právní názor nerespektoval. Tuto možnost odvolacího soudu lze dovodit i z judikatury Nejvyššího soudu, v níž se konstatuje, že odvolací soud není vázán svým dřívějším právním názorem v dané věci, neboť ze žádného
ustanovení občanského soudního řádu nelze dovodit, že by odvolací soud nemohl již jednou vyslovený právní názor ve věci v pozdějším odvolacím řízení změnit (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 19. června 2003, sp. zn. 22 Cdo 880/2003). Tento závěr se jeví logickým i z toho důvodu, že proti rozhodnutí soudu odvolacího již právní řád neposkytuje účastníkovi žádný řádný opravný prostředek. Bylo by proto v rozporu s účelem civilního soudního řízení, jestliže by odvolací soud pod „tíhou“ svého dříve vysloveného právního názoru musel ve věci rozhodnout stejně, byť by ve světle nových právně významných událostí (např. nálezu ústavního soudu či rozhodnutí soudu nejvyššího) byl přesvědčen o neslučitelnosti takového rozhodnutí s právním řádem.“
17. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP a odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na podrobné odôvodnenie v bode 24. napadnutého rozsudku.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).