Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-61-2020.pdf
PDF · 141.5 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/61/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, sudkyňou Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: S. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: G., bez cestovného dokladu, trvale bytom: C.Í., t. č. umiestnený v Ú. J. B. J. M. R., L. Č.. XX, XXX XX R., Slovenská republika, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 815 05 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké č. 124, 072 51 Krčava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-104-010/2020-ZAV zo dňa 26.10.2020, o zaistení žalobcu, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou vo veciach zaistenia zo dňa 19.11.2020 doručenú Krajskému súdu v Košiciach (ďalej správny súd alebo súd) dňa 25.11.2020 žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-104-010/2020-ZAV zo dňa 26.10.2020 (ďalej len napadnuté rozhodnutie), Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké č. 124, 072 51 Krčava, zo dňa 26.10.2020, č.: PPZ-HCP-S017-104-010/2020-ZAV, ktorým rozhodol o jeho zaistení. Žalobca, toho času umiestnený v I., Slovenská republika, žiadal nariadiť, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia a žalovaný zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania.
I. administratívne konanie
2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný - Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance konajúc podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov") zaistil žalobcu dňa 26.10.2020 o 12.45 hod., podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu. Žalobca je štátny príslušník tretej krajiny prvotne už zaistený dňa 17.08.2020 o 17.30 hod., na základe rozhodnutia č. PPZ- HCP-SO17-ZAV-94-008/2020, podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, ktoré bolo vydané pod č. PPZ-HCP-SO17-91-011/2020- ZAV dňa 17.08.2020.
3. Žalovaný v rozhodnutí vychádzal z toho, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a to po predchádzajúcom postupe správnych orgánov o jeho zaistení a administratívnom vyhostení.
4. Uviedol, že žalobcu odhalila na území Slovenskej republiky pri kontrole hliadka MZJ RHCP Sobrance dňa 16.08.2020. Žalobca nevedel hliadke hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Vykonaným šetrením bolo zistené, že žalobca je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza a dopustil sa tak neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 2 ods.1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov.
5. Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké administratívne vyhostilo žalobcu rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-91-011/2020-ZAV zo dňa 17.08.2020 z územia Slovenskej republiky z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a neurčil lehotu na vycestovanie žalobcovi, z dôvodu že nemal žiadne cestovné doklady a jeho totožnosť nebolo možné hodnoverne konštatovať. Dňa 17.08.2020 pod č. PPZ-HCP-SO17-94/2020-ZAV bol žalobca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-ZAV-94-008/2020 podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistený. Správny orgán dĺžku doby zaistenia pritom stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.02.2021, vychádzajúc z dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov Z. odporúčanej Úradom hraničnej a cudzineckej polície pod č. PPZ-HCP-ME-2019/009031-002. Žalobca bol dňa 18.08.2020 podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnený do zariadenia - Útvar policajného zaistenia pre cudzincov R..
6. Žalobca počas doby jeho umiestnenia, dňa 27.08.2020 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalovaný v uvedenej súvislosti, preskúmal v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, účelnosť jeho zaistenia. Uviedol, že Migračný úrad Slovenskej republiky môže rozhodnúť o žiadosti žalobcu o azyl podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon o azyle"/ a jeho konanie nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Rozhodoval o zaistení žalobcu po získaní informácie od migračného úradu, že vo veci žalobcu nebude vydané rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu žalobcovi na území SR v 60 dňovej lehote, žalobcu preto 26.10.2020 prepustil z dôvodu, že zanikol účel zaistenia daný na základe rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-SO17-ZAV-94-008/2020 podľa § 88 ods. 1 písm. b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia zo dňa 17.08.2020, avšak dospel k záveru, že účel zaistenia aj po začatí konania o udelení azylu naďalej existuje, vzhľadom na osobu žalobcu, ako cudzinca z tretej krajiny, ktorého totožnosť nebola vôbec overená, pretože nemá cestovné doklady a krajina jeho pôvodu nie je istá. Konštatoval, že zisťovania potrebných podkladov aj v rámci azylovej procedúry so žalobcom budú zdĺhavé a je tu existencia reálneho predpokladu potreby, že sa tak stane v rámci využitia maximálnej lehoty jeho zaistenia. Konštatoval dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a začal konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Zmarenie administratívneho vyhostenia videl v postupe, ktorý zvolil žalobca, keď nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na jej územie, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru, ale až po zistení jeho neoprávneného pobytu a v konaní o administratívnom vyhostení a zaistení 17.08.2020 a uvádzal pritom svoju rôznu štátnu príslušnosť. V Útvare pre zaistených cudzincov žalobca uviedol štátnu príslušnosť Z. a pri žiadosti o udelenie azylu štátnu príslušnosť C.. Žalovaný mal tak za to, že žalobca predstiera záujem o azyl v Slovenskej republike a existuje riziko úteku žalobcu a vychádzal z toho, čo žalobca vyjadril 26.10.2020 do zápisnice, t.j., že v súčasnosti má finančnú hotovosť asi 309,15 € , nevie zložiť peňažnú záruku, ale chce sa dostať do azylového tábora v Humennom, že si nevie zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, nemá tu žiadnych rodinných príbuzných. Žalovaný konštatoval, že v zmysle Prílohy k „Odporúčaniu komisie z 16.11.2017, existencia „rizika úteku" je jedným z rozhodujúcich prvkov, pokiaľ ide o stanovenie, či sa má alebo nemá poskytnúť lehota na dobrovoľný odchod, ako aj rozhodovanie o potrebe zaistenia. Príloha k príručke uvádza, že hoci majú členská štáty pri určovaní týchto kritérií rozsiahle možnosti vlastného uváženia, mali by náležíte zohľadniť kritériá, ktoré by mohli naznačovať, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže utiecť, medzi ktoré okrem iných patrí neoprávnený vstup a pobyt na územie členských štátov Európskej únie a krajín pridružených k schengenskému priestoru, nedostatok finančných prostriedkov a predchádzajúce správanie.
7. Po preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov žalovaný zhrnul, že je preukázateľná existencia rizika úteku žalobcu z územia Slovenskej republiky a naplnené dôvody zaistenia žalobcu podľa § 88a ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ktorý bol už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia zo 17. 8. 2020 a to na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
preto nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o ktorý požiadal len zo špekulatívnych dôvodov. Tento záver podľa žalovaného potvrdzuje aj obsah jeho výpovede v správnom konaní o jeho prvotnom zaistení a administratívnom vyhostení, kedy uviedol, že nemá presný cieľ, ale chce sa dostať do západnej Európy, doklady stratil, má bratranca vo Francúzsku, je štátnej príslušnosti Z., národnosti C., pochádza zo štátu Z., mesta X., vierovyznania A., je slobodný a cestuje do západnej Európy za lepším životom, nikdy nebol v Slovenskej republike ani v Európskej únii a cieľom jeho cesty bolo dostať sa do západnej Európy a tam žiť a pracovať a Slovenská republika mala byť len jeho tranzitnou krajinou. Na Slovensku nikoho nepozná a na území Slovenskej republiky nežiada o azyl.
8. Vychádzajúc z doterajšej praxe žalovaný prihliadal na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory a ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora sa v zmysle zákona o azyle zastavuje azylové konanie, a oni sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie, kde ako migranti čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, službám bežne dostupným legálnym migrantom. Pričom mal za to, že s nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení správny orgán vychádzal aj z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a uzavrel, že existuje reálne riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi o útek z územia Slovenskej republiky. Žalovaný správny orgán mal za to, že samotným zaistením žalobcovi nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu. Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj článkom 8 ods. 3 písm. b) Smernice Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu a článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, zaručujúcou právo žiadať o azyl ako uznané základné ľudské právo. Správny orgán má za to, že zaistenie účastníka konania je tak v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou a umiestnením do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov toto právo zostalo žalobcovi zachované.
9. Pokiaľ ide o dĺžku doby zaistenia, žalovaný stanovil po dôkladnom vyhodnotení jeho osoby s prihliadnutím k § 20 zákona o azyle, že Ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do šiestich mesiacov od začatia konania, lebo žiadosť o udelenie azylu podal dňa 27.08.2020, preto správny orgán určil čas zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 27.02.2021 a garantoval postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Podrobne popísal potrebné zisťovania takto: „ zisťovanie potrebných skutočností vykonáva iný štátny orgán a to migračný úrad, a pre rozhodnutie vo veci je potrebné zo strany procedurálneho pracovníka migračného úradu vykonať zhromažďovanie podkladov, vstupný pohovor, získať podporné dokumenty a doklady od žalobcu, ak nimi disponuje a ďalšie dôkazy potrebné pre vydanie rozhodnutia a tiež úkony smerujúce k zabezpečeniu tlmočníka a preverenie prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu, preverovanie a bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Dĺžka zisťovania bude závislá od krajiny pôvodu žiadateľa o udelenie azylu a dostupnosti informácií o nej a skúmanie, či udelenie azylu na území SR nepredstavuje bezpečnostné riziko, ktorú na základe vyžiadania spracováva SIS a Vojenské spravodajstvo. V priebehu azylového konania si zároveň podkladové materiály pracovníkmi migračného útvaru, je potrebné následne overiť a preložiť do slovenského jazyka. Z aplikačnej praxe migračného úradu vyplýva, že pre zhromaždenie potrebných podkladov pre vydanie rozhodnutia často potrebné využiť maximálnu dobu, to je 6 (šesť) mesiacov. Túto dobu je možné v odôvodnených prípadoch predĺžiť, a to aj opakovane. Ide predovšetkým o situácie, kedy v priebehu konania o azyle vznikne potreba zložitejšieho znaleckého dokazovania, prekladu väčšieho množstva písomností do slovenského jazyka, overovania pravosti dokumentov, potrebe dopočutia samotného žiadateľa o udelenie azylu k získaným informáciám, či preverovania materiálov dodaných až v priebehu azylového konania. Rovnako môže dôjsť k situácii, keď pred rozhodnutím bude nevyhnutné posúdiť zložité skutkové a právne otázky, alebo aj vtedy, ak žiadateľ o azyl nespolupracuje či iným spôsobom sťažuje posudzovanie jeho žiadosti. Počas tejto doby Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky skúma jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Keďže v čase vydania rozhodnutia o zaistení účastníka konania správny orgán nemá informáciu o tom, aké konkrétne úkony bude ešte potrebné zo strany procedurálneho pracovníka Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonávať k zhromažďovaniu, aký čas k tomu bude potrebný a či počas azylového konania nebude účastník konania
dopĺňať ešte ďalšie podklady, bola správnym orgánom Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké stanovená lehota zaistenia na dobu najviac do 27.02.2021, ktorú na základe uvedeného je možné považovať za primeranú." K uvedenému bude potrebovať súčinnosť žalobcu.
10. Správny orgán sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôkladne zaoberal možnosťou uloženia povinnosti v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že žalobcovi nemožno niektorú z týchto povinností uložiť, nakoľko ten by svoju uloženú povinnosť nevedel reálne splniť, respektíve vykonať. Pokiaľ ide o prvotne uplatňované kritéria zaistenia, žalobca v zápisnici vedenej pod číslom písomnosti PPZ-HCP-SO17-104-006/2020-ZAV uviedol, :" na Slovensku nemá žiadnych rodinných príslušníkov a pri sebe má približne 309,15" bolo nespochybniteľne preukázané, že stanovené podmienky tak nevedel splniť a preukázať. Z toho dôvodu správny orgán nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu. Správny orgán posúdil, že v konkrétnom prípade nebudú miernejšie donucovacie opatrenia dostatočné a účinné pre zvýšenú pravdepodobnosť úteku.
11. Po zohľadnení všetkých skutočnosti správny orgán dospel k záveru, že zaistením žalobcu nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa zistenia žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, nemá tu žiadne zázemie ani iný vzťah, či už rodinný alebo sociálny. Uviedol, že zmyslom konania je vytvorenie podmienok pre hlavný cieľ, aby žalobca mohol byť k dispozícii pre úkony, ktoré je potrebné vykonať a nebol vopred zmarený cieľ posudzovania jeho žiadosti o azyl, tým, že sa cudzinec bude ukrývať, a napokon i pre účely vyhostenia vyhýbať jeho realizácii. Správny orgán mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv žalobcu, teda je preukázaná zákonnosť jeho zaistenia a po vyhodnotení dôkazov považoval jeho zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov za dôvodne.
II. Správna žaloba
12. Žalobca nesúhlasil s napadnutým rozhodnutím žalovaného, ktoré prevzal dňa 17.06.2020 a správnou žalobou sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.10.2020, č.: PPZ-HCP- S017-104-010/2020-ZAV, týkajúce sa žalobcu a jeho prepustenia zo zaistenia a žiada nariadiť, aby bol žalobca, bezodkladne prepustený zo zaistenia a žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.
13. V správnej žalobe uvádza, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a poukazuje na § 88a ods. 1 písm. c) a §89 ods. 1) zákona o pobyte cudzincov a taktiež na ustanovenie § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 správneho poriadku. Poukazuje i na skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR po prvý krát, pričom doposiaľ nepožiadal o udelenie azylu v žiadnej inej krajine EU. Žalobca sa nachádza v zariadení pre cudzincov v R. od 17.08.2020 a podľa názoru žalobcu v jeho veci neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl. Navyše podľa žalobcu je jeho zaistenie neúčelné, nakoľko doposiaľ s ním nebol vykonaný pohovor pred migračným úradom. Žalobca nepovažuje svoje zaistenie za nevyhnutné a má za to, že v jeho prípade by mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v špecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl. Uviedol, že počas obdobia odkedy bol žalobca zaistený prvýkrát, až do súčasnosti, t. j. počas obdobia vyše troch mesiacov, dodržiaval režim zariadenia a podľa žalobcu nemal v úmysle oddialiť ani zmariť svoje administratívne vyhostenie. Namieta, že bol porušený princíp resp. prezumpciu proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Namieta, že neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, preto jeho zaistenie neúčelné, nakoľko doposiaľ s ním nebol vykonaný pohovor pred migračným úradom. Žalobca nepovažuje jeho zaistenie za nevyhnutné a má za to, že v jeho prípade by mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v špecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl.
14. Žalobca poukazuje na existujúce špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, ktoré bolo potrebné prvotne uplatniť, napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, a poukázal na odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) . Podľa tohto sa zaistenie žiadateľov o azyl má uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti.
I. Vyjadrenie žalovaného k žalobe
15. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný zopakoval, že žalobca 16.08.2020 nevedel policajnej hliadke hodnoverne preukázať svoju totožnosť a bol podľa § 18 ods. 4 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore predvedený na OHK PZ Vyšné Nemecké za účelom zistenia totožnosti. Jeho osobe ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 2 ods.1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov (neoprávneným pobytom sa rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou) a dňa 17.08.2020 začalo Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, za prítomnosti tlmočníka, voči žalobcovi konanie podľa IV. časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov vo veci administratívneho vyhostenia a uloženia zákazu vstupu č. spisu PPZ- HCP-SO17-91/2020-ZAV. Konanie o administratívnom vyhostení žalobcu a uloženia zákazu vstupu bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. PPZ-HCP-SO17-91-011/2020-ZAV zo dňa 17.08.2020, na základe ktorého bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobcovi správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie, z dôvodu podľa § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko nemal pri seba žiadne cestovné doklady, takže jeho totožnosť nebolo možné hodnoverne zistiť a možno predpokladať, že žalobca ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
16. Žalovaný uviedol, že podľa § 88a ods. 1, písm. c) zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie". Zopakoval, že zmarenie administratívneho vyhostenia spočíva najmä v úteku žalobcu, ktorý nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení a v konaní o administratívnom vyhostení 17.08.2020. Uvádzal rôznu štátnu príslušnosť /Z./, ako v Útvare pre zaistených cudzincov pri žiadosti o udelenie azylu /C./. V zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že o azyl požiadal účelovo, aby sa dostal z pôvodného zaistenia a ujde alebo sa bude skrývať. Jeho totožnosť nie je istá a nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na Prílohu k „Odporúčaniu komisie z 16.11.2017, „príručka o návrate", ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom. Podľa bodu 1.6, sa za riziko úteku považuje „existencia" dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom. V konkrétnom prípade sa možno reálne domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť.
17. Existencia (alebo absencia) „rizika úteku" je jedným z rozhodujúcich prvkov, k potrebe zaistenia a táto je daná, lebo žalobca neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a bol mu uložený zákazu vstupu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dobu troch rokov, ktorému sa žiadosťou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky snaží vyhnúť. Preto sú naplnené dôvody zaistenia žalobcu podľa § 88a ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, napokon žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia č. PPZ-HCP-SO17- ZAV-94-008/2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a tak žalobca má záujem dostať sa zo zaistenia, nariadeného pre účely jeho vyhostenia a nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, čo žalobca vo výpovedi 17.08.2020 uviedol. Preto žalovaný má za to, že žalobca svojím správaním po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice a na území Slovenskej republiky sa zdržiaval neoprávnene a nepreukázal, že mal skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a o azyl nepožiadal bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že Slovenská republika bola len tranzitnou krajinou a jeho skutočným cieľom bolo dostať sa do západnej Európy. Z jeho vyjadrenia
vyplýva, že z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene pešo cez les. Z tohto je zrejmé, že žiadosť o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu. Žalovaný sa riadil aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. S poukázaním na článok 8 ods. 3 písm. b) predmetnej smernice má žalovaný za to, že zaistenie žalobcu je tak v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou, to je zákonom o pobyte cudzincov, ktorý priamo korešponduje s uvedenou smernicou.
III. Správny súd
18. Správny súd vecne a mieste príslušný na konanie o správnej žalobe vo veci zaistenia žalobcu preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo a podľa ustanovenia § 206 a nasl. SSP, postupujúc neformálne dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto túto podľa § 229 SSP, zamietol.
19. V správnej žalobe žalobca namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na § 88a ods. 1 písm. c) a §89 ods. 1) zákona o pobyte cudzincov a taktiež na ustanovenie § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 správneho poriadku.
- na skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR po prvý krát, pričom doposiaľ nepožiadal o udelenie azylu v žiadnej inej krajine EU. Žalobca v zariadení pre cudzincov v R. od 17.08.2020, počas obdobia odkedy bol žalobca zaistený prvýkrát, až do súčasnosti, t. j. počas obdobia vyše troch mesiacov dodržiaval režim zariadenia a podľa žalobcu nemal v úmysle oddialiť ani zmariť svoje administratívne vyhostenie.
- na princíp resp. prezumpciu proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl.
- na alternatívy, ktorými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.
- na odporúčania Rady Európy, podľa ktorého sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
- na skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl.
- na neúčelnosť jeho zaistenia, doposiaľ s ním nebol vykonaný pohovor pred migračným úradom
- na to, že jeho zaistenie za nevyhnutné a má za to, že v jeho prípade by mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v špecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl.
20. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov Policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
21. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda ak „možno predpokladať, že účastník konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť".
22. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 27.02.2021.
23. Podľa ustanovenia § 88a ods. 2 „žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. c) nesmie presiahnuť šesť mesiacov".
24. V zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
25. Podľa ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, „podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny".
26. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov".
27. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobca bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov R..
28. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku".
29. Podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie, právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967, týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únie a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie.
30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
32. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor") „každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie". Správny orgán sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania uvedeného v článku 8 ods. 1 Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd a po zvážení všetkých skutočností počas konania, neboli správnym orgánom zistené skutočnosti a taktiež neboli potvrdené účastníkom konania žiadne závažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život.
33. Smernica Rady 2013/33/EÚ, stanovuje normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. S poukázaním na článok 8 ods. 3 písm. b) predmetnej smernice zaistenie účastníka konania je tak v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou, to je zákonom o pobyte cudzincov.
34. Podľa článku 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom.
35. Správny súd je toho názoru, že žiadna z námietok žalobcu nie je dôvodná.
36. Zo žaloby vychádzajúc žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci. Podľa súdu žalovaný sa nesprávneho právneho posúdenia veci nedopustil a podrobne v odôvodnení vysvetlil svoje skutkové závery a právne hodnotenie, ktoré zodpovedá požiadavkám na administratívne rozhodnutie tohto typu. Preto súd tiež konštatuje, že žalovaný podrobne uvádza, čo všetko bude musieť Migračný úrad o žalobcovi zistiť, pri azylovej procedúre a jej dokončení. Na to potrebuje súčinnosť žalobcu, takže sa očakáva spolupráca so žalobcom, ktorý tak musí byť prítomný. Žalovaný vysvetlil v odôvodnení, že jeho správna úvaha o riziku úteku žalobcu vychádza z legálnych záverov o jeho predchádzajúcom správaní, preto dôvod zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je záverom zákonným.
37. Pretože žalobca nemá prostriedky, ani príbuzných, nemôže prichádzať do úvahy jeho alternatívne ubytovanie inde, ako tomu je u žiadateľov o azyl. Pretože nemá finančné prostriedky, napokon sám
si nemôže pomôcť zaplatením pobytu v inom zariadení a v tejto pandemickej situácii je to aj tak dosť náročné.
38. Správny súd je toho názoru, že ubytovanie, zdravotná starostlivosť a stravovanie sú pre žalobcu benefity, ktoré v jeho situácii, nezasahujú do jeho práv ako žiadateľovi o azyl. Právo na slobodu pohybu, ktorá je bežne obmedzená i zdravým a legálne sa nachádzajúcim na území Slovenskej republiky, bude obmedzené v nevyhnutnom rozsahu a závisí aj na spolupráci so žalobcom.
39. To, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR po prvý krát, pričom doposiaľ nepožiadal o udelenie azylu v žiadnej inej krajine EU znamená, že nie sú žiadne informácie o jeho osobe a pokiaľ sa nachádza v zariadení pre cudzincov v R. od 17.08.2020 a doposiaľ v zaistení nesklamal, tak súd dodáva, že sa tak stalo práve z dôvodu jeho zaistenia pre účely administratívneho vyhostenia.
40. Podľa správneho súdu, v jeho veci boli zistené také skutočnosti, ktoré odôvodňujú jeho zaistenie ako žiadateľa o azyl. Žalovaný vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia prečo má pochybnosti, že má žalobca skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Súd sa stotožňuje s úvahami o žalobcovi, pokladá zaistenie žalobcu za zaistenie účelné, potrebné pre zachovanie bezpečnosti a zákonnosti v priestore Európskej únie, nielen Slovenskej republiky. To, že so žalobcom nebol vykonaný pohovor pred migračným úradom, neznamená, že posúdenie dôvodov, ktoré uvádza žalovaný ako riziko úteku nie je založené na racionálnom závere a skúsenosti.
41. Žalobca nedôvodne namietal, že neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, preto je jeho zaistenie neúčelné. Tiež námietka žalobcu, ktorý nepovažuje svoje zaistenie za nevyhnutné, nie je dôvodná vzhľadom na vyššie uvedené.
42. Pokiaľ žalobca poukazoval na existujúce špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, ktoré bolo potrebné prvotne uplatniť, napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, a poukázal na odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) k tomu správny súd udáva, že ako vyplynulo z poznatkov žalovaného, situácia vo veci osoby žalobcu je taká, že ani nie je jasné, odkiaľ táto osoba pochádza, ako tvrdí a uvádza, že nemá finančné prostriedky.
43. Súd poukazuje na to, že žalobca nemá žiadny doklad totožnosti ani cestovný doklad a pôsobí tak nedôveryhodne celé jeho správanie, nikoho na území Slovenskej republiky nepozná, nemá tu príbuzných, nemá prostriedky a sám prvotne uviedol, že cestuje do západnej Európy, spomínal Francúzsko, kde má mať bratanca a pod. Požiadal o azyl, s vedomím, že môže získať voľnosť pohybu. Toto je i názor správneho súdu.
44. Podľa správneho súdu sa zaistenie žiadateľov o azyl má uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný však vysvetlil v odôvodnení, že jeho správna úvaha o riziku úteku žalobcu vychádza z legálnych záverov o jeho predchádzajúcom správaní, preto dôvod zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, je záverom zákonným, vychádzajúc i z §89 ods. 1) zákona o pobyte cudzincov a taktiež na ustanovenie § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku.
45. Skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR po prvý krát, pričom doposiaľ nepožiadal o udelenie azylu v žiadnej inej krajine EU, nie je dôvodom vyvracajúcim záver žalovaného, hoci v zariadení pre cudzincov v R. od 17.08.2020, počas obdobia odkedy bol žalobca zaistený prvýkrát, až do súčasnosti, 3 mesiace dodržiaval režim zariadenia.
46. Podľa správneho súdu aj odporúčania Rady Európy, pre zaistenie žiadateľov o azyl, svojim obsahom by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení. V zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky, čo je prípad žalobcu.
47. Správny súd k žalobným námietkam uvádza, že žalobca bol obmedzený na osobnej slobode a je dôvod sa domievať, že sleduje zmarenie administratívneho vyhostenia a riziko jeho úteku existuje. Naznačuje to fakt, že nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení dňa 17.08.2020. Žalobca sa na území nachádza nelegálne, ide podľa jeho vlastných slov o migranta, cestujúceho do západnej Európy, nie utečenca z politických, náboženských rasových a iných dôvodov, nezaujímajúceho sa o zotrvanie na území Slovenskej republiky. Žalobca zavádzal a uvádzal svoju rôznu a inú štátnu príslušnosť /Z./, ako v Útvare pre zaistených cudzincov pri žiadosti o udelenie azylu /C./ v snahe neodhaliť svoju identitu, potrebnú pre vybavenie svojho náhradného cestovného dokladu. V Útvare pre zaistených cudzincov žalobca uviedol štátnu príslušnosť Z. a pri žiadosti o udelenie azylu štátnu príslušnosť C.. Správny súd má za to, že žalovaný dôvodne mal tak za to, že žalobca predstiera záujem o azyl v Slovenskej republike a existuje riziko úteku žalobcu.
48. Správne vychádzal z toho, čo žalobca vyjadril 26.10.2020 do zápisnice, t.j., že v súčasnosti má finančnú hotovosť asi 309,15 €, nevie zložiť peňažnú záruku, ale chce sa dostať do azylového tábora v Humennom, že si nevie zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, nemá tu žiadnych rodinných príbuzných, preto neprichádza ani podľa správneho súdu do úvahy možnosť inej, miernejšej alternatívy jeho zotrvania na území Slovenskej republiky ani pre účely posúdenia a ukončenia jeho azylovej procedúry.
49. Rozhodujúcim je podľa názoru správneho súdu odôvodnené riziko podozrenia z úteku žalobcu. Existencia (alebo absencia) „rizika úteku" je jedným z rozhodujúcich prvkov, pokiaľ ide o stanovenie, či sa má alebo nemá poskytnúť lehota na dobrovoľný odchod a či je potreba rozhodovania o zaistení. Súd poukazuje na povinnosti Slovenskej republiky chrániť priestor Európskej únie a Odporúčanie komisie z 16.11.2017, ktorým sa stanovuje spoločná „príručka o návrate", ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom, bodu 1.6. Za riziko úteku sa preto považuje existencia dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom prípade sa domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť. Členské štáty pri určovaní týchto kritérií rozsiahle možnosti vlastného uváženia, mali by náležíte zohľadniť kritériá, ktoré by mohli naznačovať, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže utiecť, medzi ktoré okrem iných patrí neoprávnený vstup a pobyt na územie členských štátov Európskej únie a krajín pridružených k schengenskému priestoru, nedostatok finančných prostriedkov a predchádzajúce správanie.
50. Súd poukazuje na Smernicu 2003/9 a 2005/85, ktoré nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, ponechaný v zaistení, na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate, a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu.
51. Správny súd konštatuje, že je ak je preukázateľná existencia rizika úteku žalobcu z územia Slovenskej republiky, kde žalobca neoprávnene vstúpil a je na jej území neoprávnene, lebo mu nebol udelený pobyt, podľa zákona o pobyte cudzincov a bol už zaistený a to z dôvodu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení.
52. Podľa súdu sú naplnené dôvody zaistenia žalobcu podľa § 88a ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia č. PPZ-HCP-SO17-ZAV-94-008/2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia nepreukázal skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní o zaistení súd poukazuje na to, že platí Smernica Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. S poukázaním na článok 8 ods. 3 písm. b) predmetnej smernice má i správny súd za to, že zaistenie žalobcu je v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou, to je zákonom o pobyte cudzincov, ktorý priamo korešponduje s uvedenou smernicou.
53. Súd poukazuje na zistenia uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a o snahe, aby sa vyhol administratívnemu vyhosteniu z územia Slovenskej republiky. Poukazuje na zápisnicu č. p.: PPZ-HCP-
SO17-91-009/2020-ZAV zo dňa 17.08.2020 kde uviedol, že cestuje do západnej Európy a nemá žiadne doklady, vo Francúzsku má bratranca, nežiada o jeho zadržaní vyrozumieť zastupiteľstvo ich krajiny, cestuje do západnej Európy z dôvodu lepšieho života, nebol nikdy členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie, nebol v Slovenskej republike ani inde v Európskej únii a cieľom jeho cesty bolo dostať sa do západnej Európy, kde chcel žiť a pracovať. Slovenská republika mala byť len jeho tranzitnou krajinou. Na Slovensku nikoho nepozná. Na území Slovenskej republiky v daný deň, t. j. 17.08.2020 o azyl nežiadal.
54. Žalobca svojím správaním nepreukázal, že mal skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky a Slovenská republika bola len tranzitnou krajinou a jeho skutočným cieľom bolo dostať sa do západnej Európy. Z tohto je zrejmé, že žiadosť o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu.
55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a nasl. SSP a žalobcovi, pretože nebol v konaní úspešný náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný odôvodnené trovy konania neuplatnil.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.