Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_19CoCsp-30-2020.pdf
PDF · 119.28 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/30/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. N. XX, XXX XX S., právne zastúpená: Mgr. Peter Baran, advokát, so sídlom Námestie SNP 538/16, 091 01 Stropkov proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o, IČO: 47 234 679 pobočka pre doručovanie: Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o primerané finančné zadosťučinenie 829,84 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/243/2019-36 zo dňa 10.03.2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku II.
Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 400 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 829,84 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 12.09.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadala zaviazať žalovaného nahradiť jej trovy konania v rozsahu 100 %. Nárok uplatnila ako primerané finančné zadosťučinenie s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7Csp/62/2017, kde bola úspešná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 14.12.2017. Žalovaný so žalobou nesúhlasil tvrdiac, že absentuje dôvod a výška zadosťučinenia.
3. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 219 ods. 3 a § 297 písm. b) z. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ako aj ust. § 3 ods. 3, 5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa; § 52 ods. 1 - 4; § 53 ods. 1 - 3, 5 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 7 Csp 62/2017-77 zo dňa 25.10.2017 v právnej veci žalobkyne S. Z., nar. XX.XX.XXXX proti žalovanému Home Credit Slovakia, s.r.o. súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 829,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 05.01.2017 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia, a zároveň priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 14.12.2017. Za nepochybné považoval to, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu 09.01.2013 je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a nasl. OZ.
4. V prejednávanom prípade mal súd prvej inštancie za to, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných prostriedkov. Pri finančných službách je odopreté plnenie veriteľovi na základe jeho žaloby výlučne z dôvodu, že sa vyžaduje bez platného právneho dôvodu (nedostatok zmluvnej náležitosti) alebo ide o nekalú obchodnú praktiku, príp. neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaný zneužil svoje postavenie tým, že do zmluvy nezahrnul všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (napr. údaj o RPMN), čo spôsobilo, že bol právoplatne zaviazaný vydaním bezdôvodného obohatenia, čoho sa musela domáhať žalobkyňa žalobou. Žalobkyňa musela aktívne uplatňovať svoje práva podaním žaloby a súd v prejednávanej veci s prihliadnutím na vyššie uvedené dospela k záveru, že výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 ZOS môže, aleaj nemusí zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila.
5. Aj keď ust. § 3 ods. 3 a 5 z. č. 250/2007 Z.z. je ustanovením s relatívne neurčitou hypotézou, nestanovujúcou žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku, súd vychádzal z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Akcentoval tiež skutočnosť, že žalovaný na ňu vyvíjal rôzne formy nátlaku (telefonáty, SMS), aby uhrádzala svoju pohľadávku, ktorú napokon preplatila, pričom žalovaný tieto tvrdenia žalobkyne nepoprel.
6. Čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie považoval za primeranú výšku sumu 400 eur, a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorá síce nie je v rovnakej numericky vyjadrenej výške, avšak ako primerané zadosťučinenie je dôvodná. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu, pričom už bolo bezdôvodné obohatenie v sume 829,84 eur vydané. Preto súd vyhovel žalobe v časti sumy 400 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Akcentoval to, že nemožno „ukracovať“ v tomto konaní žalobkyňu (v kontraktačnom procese dlžníčku) od možnosti domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia. Napokon bol to v tomto konaní žalovaný (v kontraktačnom procese veriteľ), kto porušil spotrebiteľské práva, preto musí znášať aj riziko žalobného efektu, všetko vo svetle toho faktu, že je to žalobkyňa, ktorá je pri iniciácii sporu tzv. dominus litis. Úspešnosť žalobkyne v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia nebola sporná, teda došlo k naplneniu hypotézy právnej normy viazanej na inštitút primeraného zadosťučinenia.
7. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016, podľa ktorého minimálna výška primeraného finančného zadosťučinenia na to, aby bola odradzujúca pre dodávateľa, by mala byť nad 50 % sumy, o ktorú by sa chcel potenciálne dodávateľ spotrebiteľa pripraviť. V predmetnom konaní preto súd prvej inštancie priznal sumu nepredstavujúcu ani nie 50 % v zmysle uvedeného, a tak priznal sumu 400 eur.
8. Prvoinštančný súd konštatoval, že práva žalobkyne boli bezpochyby porušené, keďže o tom svedčí úspech v spore v základnom konaní, vo veci vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnej podmienky. Už toto základné konanie vytvára právny rámec pre uplatnenie si nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keďže vychádza priamo zo znenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Je preto možné vyvodiť, že samotné úspešné uplatnenie porušenia práva vytvára rámcový právny základ pre uplatnenie si práva na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výška je už na posúdení súdu.
9. Prvoinčtančný súd rovnako zamietol žalobu v časti týkajúcej sa úroku z omeškania z priznaného finančného zadosťučinenia majúc za to, že by išlo o úrok v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že už tento bol žalobkyni priznaný v pôvodnom konaní z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia, z totožného spotrebiteľského vzťahu a jednak pre samotnú špecifickosť konania o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
10. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
11. Proti uvedenému rozsudku, a to okrem výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodňoval ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP tvrdiac, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia považuje za nedôvodné a nepodložené. Poukázal na to, že práve žalobkyňa požiadala o poskytnutie úveru, s podmienkami poskytnutia ktorého súhlasila. Nie je mu zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza pri vyhlásení úveru za bezúročný a bez poplatkov, kedy spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, iba istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výhodu a nie škodu. Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane, je samotný veriteľ. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobkyni úver, za ktorý požadoval od žalobkyne zaplatenie úrokov. Nemalo by zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie žalobca ako klient. Vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 7Csp/62/2017, v ktorom bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 829,84 eur s príslušenstvom uviedol, že nemožno z neho logickým výkladom dospieť k záveru, akého porušenie práv alebo povinností ustanovených z. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi sa žalovaný na žalobkyni dopustil. Vyslovil svoj nesúhlas s prezentovaným výkladom ust. § 3 ods. 5 cit. zákona žalobkyňou, ktorý je založený výlučne na svojvôli spotrebiteľa bez akceptácie zákonných požiadaviek. Poukázal na rozsudky Okresného súdu Bratislava II. v konaní sp. zn. 16Csp/71/2016, Okresného súdu Trebišov v konaní sp. zn. 9Csp/154/2017, Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Csp/147/2016 a ďalšie, podporujúce jeho názor. Aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo/146/2017 je potrebné prihliadať pri doterajšej úprave z. č. 129/2010 Z.z. na jeho zmenu. Vo vzťahu k výkladu nevyhnutných náležitostí úverovej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 uvedeného zákona aj v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ako aj uvedeného uznesenia NS SR by sa mal prispôsobiť výklad vnútroštátnych súdov pri vyhodnocovaní bezúročnosti a bezpoplatnosti jednotlivých úverových zmlúv v prípade žalôb týkajúcich sa neuvedenia nevyhnutných zákonných náležitostí v spotrebiteľských zmluvách, aby to v konečnom dôsledku nebol dodávateľ, komu nesprávnym výkladom zákonných ustanovení bude vznikať nedôvodne škoda. Tiež poukázal na nevyhnutnosť skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného nároku. Žalobkyňa nepreukázala, v čom pociťovala porušenie svojich práv, aké malo to pre ňu dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného zadosťučinenia až v hodnote 400 eur. Podľa názoru odvolateľa žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak, získal výhodu bezúročnosti a bezpoplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka, ani iná inštitúcia, ak súd vyhlásil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí. Ak by na základe tejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané finančné zadosťučinenie, výklad právnej normy § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. nie je správne aplikovaný. V ďalšom uvádzal ďalšie rozsudku tak Krajského, ako aj Okresného súdu v Prešove so záverom o nesplnení podmienok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. V predchádzajúcom súdnom konaní bola úverová zmluva vyhodnotená za bezúročnú a bezpoplatkovú, tak žalobkyni mohla potenciálne vzniknúť len ujma za zaplatené úroky, ktorá už bola nahradená rozsudkom v konaní pod sp. zn. 7Csp/62/2017. Iná ujma žalobkyni nevznikla, ani ju v žalobe neuviedla, ani inak nešpecifikovala. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nepostačuje, aby dodávateľ iba porušil svoje povinnosti, lebo primerané finančné zadosťučinenie nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. Inak by to znamenalo, že za jedno nedodržanie náležitosti úverovej zmluvy by bol žalovaný postihnutý 2x - vydaním bezdôvodného obohatenia a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Na podporu svojho názoru poukázal na rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, ktorý špecifikoval spisovou značkou a dňom vydania. Žalobkyni žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo a snaží sa len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by nemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznávať primerané finančné zadosťučinenie. Nie je možné, aby súdy poskytovali bezbrehú ochranu spotrebiteľom voči dodávateľom ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. Navrhol preto rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne ho zmeniť a priznať mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že ak žalovaný tvrdí, že k poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec nedošlo, fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti nastáva ex lege, teda priamo
zo zákona bez potreby súdneho rozhodnutia. Ide o sankciu pre dodávateľa za to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky zákonom vyžadované náležitosti. Ak v prípade úverovej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným vznikla takáto situácia, žalovaný nemal nárok na úroky a poplatky. Spotrebiteľka sa ich vrátenia musela domáhať žalobou na príslušnom súde. Nebyť aktívneho prístupu žalobkyne nedošlo by k náprave materiálnej ujmy, ktorá spotrebiteľke nepochybne vznikla. Ak odvolateľ poukazuje aj na iné rozsudky okresných súdov, tie sú bez spojitosti s prejednávanou vecou. Od účinnosti z. č. 132/2013 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z.z., sa vyžadovala iba hrozba ujmy, pričom od účinnosti tohto zákona (od 10.06.2013) sa už nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie ani len hrozba ujmy. Uvedený názor podporuje rozhodovacia prax odvolacieho súdu, čo podporila konkrétnymi rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove. K tvrdeniu odvolateľa, že prvoinštančný súd aplikoval svojvoľne výklad § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. uviedla, že z jeho odôvodnenia (bod 23) jasne vyplýva, k akému porušeniu povinnosti dodávateľa došlo, preto o svojvôli nemožno ani uvažovať. Vo vzťahu k primeranosti výšky finančného zadosťučinenia uviedla, že táto nedosahuje ani 50 % výšky ujmy, ktorá spotrebiteľke vznikla. Pritom v zmysle rozhodnutí Krajského súdu v Prešove za primeranú je potrebné považovať sumu nad 50 % sumy, o ktorú chcel potencionálne dodávateľ spotrebiteľa pripraviť. Nevyhnutným predpokladom pre vznik je úspešné uplatnenie porušenia povinnosti dodávateľom na súde, čo v danej veci bolo splnené. Preukázanie ujmy nie je podmienkou pre vznik tohto nároku. V zmysle judikatúry NS SR sa pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti rozumie okrem iného aj úspešné uplatnenie konkrétneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Toto vyplýva z rozhodnutia NS SR zo dňa 14.09.2016, sp. zn. 6Cdo/389/2015. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
13. K replike žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa tento už nevyjadril.
14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 26.11.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
15. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
16. Vzhľadom na to, že odvolanie nebolo podané proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, tento výrok v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP nadobudol právoplatnosť.
17. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutom rozsahu, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.
18. Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá (§ 3 ods. 5 z.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).
19. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z citovaného ust. § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Toto ustanovenie upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenia práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená aj nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.
20. Odvolací súd rovnako, ako aj súd prvej inštancie má za to, že v danej veci boli splanené zákonné podmienky na vyhovenie žaloby tak, ako o nej bolo rozhodnuté. Žalovaný v súvislosti s úverovou zmluvou zo dňa 09.01.2013 sa obohatil na úkor spotrebiteľa- žalobkyne a to vo výške 829,84 Eur, proti čomu sa žalobkyňa musela brániť podanou žalobou vo veci Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 7Csp/62/2017, kde bola plne úspešná. Konanie žalovaného, ktorý v úverovej zmluve, uzavretej so žalobkyňou, neuviedol zákonnom požadované údaje, akými sú uvedenie údaju o RPMN, termín konečnej splatnosti úveru, ktoré nie sú iba „ formálnymi nedostatkami zmluvy“ lebo ide o zákonom predpísané povinné náležitosti zmluvy, je nutné považovať za porušenie práva spotrebiteľa - žalobkyne. Žalobkyňa si aktívne uplatňovala svoje práva ako spotrebiteľka v uvedenom konaní a bola úspešná. Z toho vypláva, že tvrdenie odvolateľa, že nie je splnený predpoklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je správnym.
21. Cieľom finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi od subjektu, ktorý za to zodpovedá. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Je totiž bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla alebo nie, pretože aj podľa § 3 ods. 5 druhá veta cit. zákona, účinného do 09.06.2013 postačovala iba možnosť vzniku takejto ujmy, čo aktuálne znenie uvedeného ustanovenia ani nevyžaduje. Je preto potrebné vychádzať z toho, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
22. Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, čo v danom prípade bolo splnené konaním vedeným na Okresnom súdu v Prešove pod sp. zn. 7Csp/62/2017, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom, prípadne aj ich právnym nástupcom, proti uplatnenému nároku. V prejednávanom prípade si žalobkyňa aktívne, podaním žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatňovala svoje práva proti žalovanému.
23. Výška primeraného finančného zadosťučinenia, závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, ktorými sú intenzita, časové hľadisko, teda trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a iné. Je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti s tým, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť o sumu 829,84 eur, ktorá mu neprináležala. Preto suma 400 Eur, ktorá bola súdom prvej inštancie priznaná ako zadosťučinenie z pôvodne žalovanej sumy 829,84 Eur, je aj podľa názoru odvolacieho súdu sumou primeranou. Je potrebné dodať, že ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je realizované na základe úvahy súdu, ktorý v predmetnej veci svoje myšlienkové pochody odôvodnil aj čo sa týka uvedeného, pričom súd druhej inštancie nemal dôvod vstupovať do jeho úvahy.
24. Vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že aj odvolací súd má za to, že priznaná suma 400 eur zodpovedá v danej veci svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu a mala by odradiť dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv
spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia bolo prihliadnuté na všetky skutkové okolnosti daného prípadu. Aj odvolací súd vychádzal z toho, že žalobkyňa, ako spotrebiteľka, si úspešne uplatnila svoje porušené práva proti žalovanému vo vyššie uvedenom konaní. Je pritom potrebné opätovne zdôrazniť, že je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia to, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože nie je, podľa aktuálneho znenia právnej úpravy v § 3 ods. 5 cit. zákona požadovaná ani prípadná hrozba ujmy, no pri určení výšky finančného zadosťučinenia je možné vychádzať z ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľky- žalobkyne žalovaným je priznaná výška finančného zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu primeraná.
25. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
26. Odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza právne dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (viď uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.06.2016, sp. zn. I. ÚS 188/06).
27. Keďže v odvolaní sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav.
28. K námietke odvolateľa, že žalobkyňa mala poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, čo by jej malo postačovať, je potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že v úverovej zmluve neboli uvedené zákonné náležitosti musí byť na ťarchu žalovaného, ktorý zmluvu koncipoval. Ak teda nepostupoval pri uzavretí zmluvy v zmysle zákona, čoho dôsledkom bolo to, že nemal nárok na úroky a poplatky, nemôže v prejednávanej veci byť zohľadnené, ak prijal nepatriace mu sumy. Zákon totiž jednoznačne za daného stavu umožňuje spotrebiteľovi žiadať primerané finančné zadosťučinenie, ak si tento úspešne uplatnil porušenie práva (a to v konaní sp. zn. 7Csp/62/2017). Ak by žalovaný pojal do zmluvy všetky zákonné náležitosti, nebol by dôvod, aby spotrebiteľ sa úspešne domáhal ochrany porušenia práva a neboli by splnené podmienky uvedené v ust. § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. Priznanú sumu 400 eur nie je preto možné považovať za sumu, ktorou by došlo k obohacovaniu sa žalobkyne, ani za jej bezbrehú ochranu ako spotrebiteľky.
29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval žiadnu z odvolacích námietok žalovaného za dôvodnú. Ani poukaz na iné rozhodnutia nie je dôvodom na to, aby bolo možné rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť. V predmetnej veci je možné poukázať na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn.6Cdo/389/2015, ktorého názor podporuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci.
30. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami.
31. K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola žalobkyni priznaná ich náhrada v rozsahu 100 %. Keďže výška priznanej sumy vyplývala z úvahy súdu, bolo namieste žalobkyni aj s poukazom na čl. 3 CSP priznať nárok na 100 % náhradu trov konania. Odvolací súd len dodáva, že výpočet priznanej náhrady trov konania bude vychádzať z prisúdenej sumy.
32. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých rozsahu výrokoch I., a III. ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bol voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, ktorý bude vypočítaný z priznanej sumy. Aj o výške trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).