Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5Co-50-2023.pdf
PDF · 102.27 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/50/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera Kolenčíka a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, t. č. D. E., so sídlom F. G. X, Ilava, proti žalovanému: JUDr. Ing. Ronald Kočiščák, advokát, so sídlom Nitra, Farská 12, o zaplatenie sumy vo výške 10 100 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20. apríla 2023, č. k. 18C/85/2019-207, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nitra) rozsudkom zo dňa 20. apríla 2023, č. k. 18C/85/2019-207, žalobu zamietol. Zároveň žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 18 ods. 1 až 3, § 26 ods. 1, 3, 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii“), § 420 ods. 1, 3, § 489, § 724, § 725 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).
3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 10. 10. 2019 domáhal zaplatenia zadosťučinenia od žalovaného vo výške 10 000 eur ako i sumy 100 eur titulom náhrady majetkovej ujmy pre prerušenie záväzkov vyplývajúcich zo zákona o advokácii, pre porušenie čl. 6, 13 dohovoru, pre porušenie čl. 46 a nasl., Ústavy SR a pre porušenie ust. § 11, 415 a iné OZ.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadal žalobou zaplatenie sumy vo výške 10 000 eur, pričom uviedol, že ide o uplatnený nárok titulom zadosťučinenia, náhrady nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že v súlade s platnou judikatúrou strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len
skutkovým vymedzením v žalobe, v ktorej žalobca uviedol, že povinnosťou advokáta bolo poskytnúť vo všetkých veciach, ktorých ho žalovaný zastupoval riadnu a účinnú právnu pomoc, čo sa však nestalo. Súd prvej inštancie preto posudzujúc žalobu žalobcu podľa jej obsahu ako aj s poukazom na výsluch žalobcu vyhodnotil, že žalobca sa domáha nároku na náhradu škody od žalovaného s poukazom na ustanovenia zákona o advokácii.
5. V danom spore žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať ním tvrdené skutočnosti, pričom zo strany žalovaného bolo povinnosťou preukázať, že žalovaný nemohol zabrániť škode ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať, príp. spoluzavinenie klienta, neposkytnutie potrebnej súčinnosti (včasnej, správnej a úplnej informácie a potrebných listín), resp. poskytnutie nepravdivých, nesprávnych, neúplných či chýbajúcich informácií, výslovný príkaz klienta.
6. S poukazom na vykonané dokazovanie bolo nesporné, že žalobca udelil žalovanému splnomocnenie na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 9C/181/2009. Právny vzťah medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii sa subsidiárne riadi ustanoveniami o zmluve príkaznej (§ 724 a nasl. OZ). Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobcom (klient) a žalovaným (advokát klienta) subsidiárne podľa § 724 a nasl. OZ. Ako vyplýva z dokazovania a to predovšetkým po oboznámení sa s predmetným spisom 9C/181/2009, žalovaný ako právny zástupca žalobcu v danom konaní dňa 25. 06. 2019 nahliadol do spisu, zúčastnil sa pojednávania dňa 01. 07. 2019 na ktorom bol prítomný i žalobca, a na ktorom bolo aj rozhodnuté. Žalobca v priebehu tohto súdneho pojednávania na vlastnú žiadosť opustil pojednávaciu miestnosť. Žalovaný listom zo dňa 14. 05. 2019 oznámil žalobcovi, že mu bol doručený rozsudok v danom spore, a preto žiadal žalobcu, aby sa vyjadril k rozsudku a k prípadným odvolacím dôvodom, pričom uviedol, že odvolanie pripraví. Súčasťou daného listu bol aj predmetný rozsudok. Žalobca sa k uvedenému nevyjadril, ako vyplýva z obsahu spisu žalobca podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, odvolanie bolo podané žalovaným (v tom čase právnym zástupcom žalobcu), pričom Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Zároveň zo spisu vyplýva, že bolo žalobcom podané dovolanie, ktoré však bolo odmietnuté. Žalobca tvrdil, že žalovaný ako advokát primárne nezabezpečil dôkazy, ktoré z väznice sám zabezpečiť nemohol - a to z univerzitnej knižnice kópiu článku, ktorý žalovaný vo veci sp. zn. 9C/181/2009 uverejnil o žalobcovi a advokát mal vykonať opravu a doplnenie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v spore 9C/181/2009, súd konštatoval, že žalobca tvrdil, že mu zo strany súdu nebolo umožnené listinné dôkazy predložiť a žiadal o dodatočnú lehotu, pričom súd uviedol, že žalobca mal viac ako 10 rokov na to, aby články zabezpečil a do spisu založil, pričom bol na to upozornený aj na pojednávaní dňa 05. 12. 2018, teda z uvedeného vyplýva, že ním navrhované dôkazy sám nepredložil, hoci mal na predloženie dôkazov dostatok času, a to ešte pred udelením splnomocnenia žalovanému. Žalovaný podal opravné prostriedky proti rozhodnutiam, pričom i sám žalobca podal opravný prostriedok. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na uvedené neboli skutočne naplnené všetky zložky zodpovednosti za škodu, t. j. porušenie povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal porušenie povinnosti žalovaným ako advokáta žalobcu v spore 9C/181/2019, ktoré by malo za následok vznik žalovaného zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi ako klientovi v súvislosti s výkonom advokácie žalovaného. Nebol preukázaný nielen vznik škody, ale ani príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou a výkonom činnosti žalovaného ako advokáta. Zhodnotením vykonaného dokazovania preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je daný právny základ nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému na základe skutkových tvrdení uvedených v žalobe a vykonaných dôkazov v danom spore. Žalobcom požadovaná výška škody 10 000 eur nebola v konkrétnych skutkových okolnostiach nijako argumentačne podložená. Okrem všeobecných okolností a uvedenia sumy v podstate žalobca neuviedol iné argumenty. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že neúspešnosť v spore sama o sebe nezakladá právo na náhradu škody voči žalovanému a nárok na náhradu škody nemožno odvíjať od potencionálneho výsledku a úspechu, resp. neúspechu v skoršom konaní. S poukazom na uvedené mal prvoinštančný súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k správnym žalobám, keď žalovaný uviedol, že doplnenie žalôb spravil, žalobca na pojednávaní potvrdil, že žalovaný žaloby doplnil a upravil. Žalobca na preukázanie jeho tvrdenia, že žalovaný nepostupoval v zmysle jeho pokynov nepreukázal.
7. Žalovaný si vyčíslil škodu vo výške 100 eur, ktorá mu mala vzniknúť v konaní 9C/181/2019 ako i v správnych konaniach. Výšku majetkovej ujmy určil na podklade finančných prostriedkov, ktoré vo vzťahu k žalovanému vynaložil - poštové známky, obálky, písacie potreby. Súd prvej inštancie však mal za to, že žalobca nepreukázal, že mu bola spôsobená škoda žalovaným a zároveň nebola preukázaná ani
uplatnená výška v sume 100 eur. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. Vzhľadom k úspechu žalovaného v konaní, súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, či v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. Súd v predmetnej veci nemal za preukázanú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa ani výnimočnosť okolností u žalobcu, a preto nevidel priestor pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
9. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podanom odvolaní poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a i/ CSP. Žalobca v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie žalobcom uvádzané skutočnosti, dôkazy a argumenty opomenul, pričom toto svoje konanie a postup nijako nevysvetlil ani neodôvodnil. Opätovne poukázal na skutočnosť, že ako osoba nachádzajúca sa vo väznici nemal možnosť zabezpečiť dôkaz vo veci vedenej OS PN pod sp. zn. 9C/181/2008, pričom ak by žalovaný tento dôkaz zabezpečil, tak ako ho žalobca požiadal, tak by konanie vedené OS PN dopadlo v žalobcov prospech. Uvedeným sa preukázalo, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu. Vzhľadom na doposiaľ uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že súd prvej inštancie vytvoril tzv. stav existencie opomenutých dôkazov, porušil zákaz deformácie dôkazov, kedy vyslovoval také skutkové zistenia, ktoré z predmetných dôkazov pri ich pravdivom, racionálnom a logickom hodnotení vyplývať nemôžu. Súd prvej inštancie, podľa názoru žalobcu, porušil zákaz svojvôle a svoje rozhodnutie a postupy náležite nezdôvodnil. Poukázal na ním uvedené argumenty pred súdom prvej inštancie, a to konkrétne, že žalovaný ako advokát neplnil jeho záväzné pokyny, že mu zatajoval stav konania a výzvy súdu, že zatajil, že do konania OS ON sp. zn. 9C/181/2003 nepredložil kľúčový dôkaz a že nepreberal jeho korešpondenciu. Všetky tieto konania žalovaného mali za následok porušenie žalobcových práv a spôsobenie škody – ide teda o argumenty a námietky, ktoré majú rozhodný význam, pričom súd prvej inštancie ich ignoroval a zahmlieval. Žalobca ďalej uviedol, že predmetom žalobného návrhu nebolo len konanie žalovaného vo veci OS PN sp. zn. 9C/181/2003, ale aj konanie vo všetkých ostatných konaniach kde mu bol centrom právnej pomoci žalovaný určený na zastupovanie, ako napr. na zastupovanie pred KS Trenčín vo veci pod sp. zn. 11S/124/2019. Uvedené však súd prvej inštancie neriešil a nezohľadnil.
10. Vyjadrenie žalovaného k žalobcom podanému odvolaniu podané nebolo.
11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok a to zvolením procesného postupu v zmysle § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že podané odvolanie žalobcu je nedôvodné, a z toho dôvodu napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z., Zákona o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.
Podľa § 18 ods. 3 cit. zák., advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.
Podľa § 26 ods. 1 cit. zák., advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie, zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.
Podľa § 26 ods. 3 veta prvá cit. zák., každý advokát samostatne zodpovedá voči klientovi za škodu spôsobenú pri poskytovaní právnych služieb okrem prípadov, ak ide o spoločného klienta niekoľkých advokátov.
Podľa § 26 ods. 4 Zákona o advokácii, ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa ods. 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.
13. V prípade tohto odvolacieho konania, odvolací súd vychádzajúc zo svojej zákonnej povinnosti skúmať, či zo strany žalobcu napadnutý – zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie nebol vydaný v konaní postihnutom výskytom niektorej z procesných vád obsiahnutej v ust. § 389 ods. 1 CSP prijal ten záver, že predmetný rozsudok ani jednou z procesných vád obsiahnutou v citovanom ustanovení CSP netrpí, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil. Ako vecne správny s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP bol potvrdený aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej, tak odvolací súd poukazuje predovšetkým na jeho obsah, s ktorým sa stotožňuje a v ďalšom naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Rozsah zisteného stavu konajúcim súdom je potrebné kvalifikovať za plne postačujúci, pričom aj nasledujúce právne posúdenie prejednávanej veci podľa odcitovaných ustanovení špeciálneho právneho predpisu (Zákon o advokácii) v rámci bodov 9. a 10., ako aj všeobecného právneho predpisu hmotnoprávnej povahy (OZ) v rámci bodov 11. až 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku je plne opodstatnené a zároveň aj reagujúce na podstatné okolnosti tohto sporu. Proces hodnotenia dôkazov predložených stranami tohto sporu, či už v rámci procesného útoku žalobcu, resp. procesnej obrany žalovaného, ktorý zrealizoval súd prvej inštancie, je potrebné vyhodnotiť za plne súladný s obsahom ust. §191 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP, čo znamená, že celý komplex nazhromaždených dôkazov vyhodnotil konajúci súd jednak jednotlivo, t. j. každý dôkaz zvlášť a zároveň aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko podstatné vyšlé počas tohto sporu najavo.
14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ohľadom rozhodnutia vo veci samej, ktoré v danom prípade malo za následok zamietnutej podanej žaloby žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena z jeho strany, je potrebné sa stotožniť s konštatáciou provoinštančného súdu v tomto smere, že žalobca neuniesol bremeno vlastných skutkových tvrdení, o ktoré opieral v žalobe uplatnený nárok (10 000 eur nemajetková ujma a 100 eur majetková ujma), čo v konečnom dôsledku vyvolalo procesný neúspech žalobcu spočívajúci v zamietnutí ním podanej žaloby ako nedôvodnej. V tejto súvislosti bola následne zo strany súdu prvej inštancie rozanalizovaná správne aj dôkazná povinnosť zaťažujúca obidve strany tohto sporu, pričom v prípade žalobcu išlo o preukázanie ním tvrdených skutočností a v prípade žalovaného malo ísť o preukázanie nemožnosti zabránenia vzniku škody, ani pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré bolo možné od neho požadovať. Pri nasledujúcom, a potrebné poznamenať aj správnom konštatovaní súdu prvej inštancie ohľadom nenaplnenia esenciálnych predpokladov vzniku škody, pretože žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s výškou ním požadovanej škody, t. j. 10 000 eur, resp. 100 eur a takisto sa mu nepodarilo preukázať ani príčinnú súvislosť medzi „vzniknutou škodou“ a „porušením povinnosti žalovaného ako právneho zástupcu žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 9C/181/2019“, nedošlo k naplneniu opodstatnenosti
v žalobe žalobcu uplatneného nároku. Pokiaľ ide o požadovanú výšku náhrady škody 100 eur ako aj výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy 10 000 eur, tak v nadväznosti na uvedené je potrebné prijať totožný záver ako súd prvej inštancie, t. j. že žalobca obidva tieto finančné nároky ním požadované z hľadiska ich bližšej konkretizácie po skutkovej stránke nevymedzil tak, aby mu v prípade preukázania esenciálnych náležitostí zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (existencia škody, porušenie právnej povinnosti a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a porušením právnej povinnosti), k čomu však v tomto spore nedošlo, obidva tieto finančné nároky mohli byť priznané. Súd prvej inštancie totiž podanú žalobu v celom jej rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
15. V prospech potvrdenia napadnutého rozsudku ako vecne správneho v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP svedčí aj rozsah argumentácie prvoinštančného súdu spĺňajúci náležitosti vety tretej ust. § 220 ods. 2 CSP, pokiaľ ide o jej presvedčivosť, tak ako je obsiahnutá v rámci bodu 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku, vzťahujúcej sa k už právoplatne skončenému konaniu prebiehajúcemu na Okresnom súde v Piešťanoch pod sp. zn. 9C/181/2009, pričom v tomto konaní žalobcu taktiež v postavení žalobcu zastupoval ako advokát žalovaný, a od ktorého konania v súvislosti s porušením záväzkov o advokácii zo strany žalovaného, žalobca odôvodňuje podanou žalobou uplatnený nárok. Na margo tohto už právoplatne skončeného konania súd prvej inštancie dôvodne poukázal na spôsob správania sa žalobcu na pojednávaní pred Okresným súdom dňa 01. 07. 2019, na ktorom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, pričom výsledkom tohto správania bolo opustenie pojednávacej miestnosti žalobcom. Následne žalovaný z pozície právneho zástupcu žalobcu v predmetnom konaní listom zo dňa 14. 05. 2019 oznámil žalobcovi, že mu bol doručený rozsudok, pričom tento mu aj zaslal a zároveň žalobcu požiadal o vyjadrenie sa k rozsudku, a k prípadným odvolacím dôvodom s tým, že on odvolanie vyhotoví. Žalobca na výzvu žalovaného v naznačenom smere vôbec nereagoval a o odvolaní podanom žalovaným ako v tom čase právnym zástupcom žalobcu rozhodol Krajský súd v Trnave tak, že napadnutý prvoinštančný rozsudok potvrdil. Voči rozsudku Krajského súdu v Trnave bolo žalobcom podané dovolanie, ktoré však dovolací súd odmietol.
16. K žalobcovi v tomto spore prezentovanému tvrdeniu, od ktorého sa v podstate odvíjal jeho žalobou uplatnený nárok, t. j. že žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/181/2009 ako žalobcovi ustanovený právny zástupca nezabezpečil potrebné dôkazy, ktoré z výkonu trestu samotný žalobca nemal možnosť vykonať, čím došlo zo strany žalovaného k porušeniu povinností rezultujúcich z obsahu Zákona o advokácii je potrebné uviesť, že už súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku vydaného vo veci pod sp. zn. 9C/181/2009 okrem iného skonštatoval aj to, že žalobca mal k dispozícii dobu viac ako 10-ich rokov počas ktorej mohol zabezpečiť a do spisu doložiť na ním sa odvolávajúce články. Toto časové obdobie však žalobca nevyužil na predloženie týchto dôkazov s tým, že sa tak stalo v období, kedy ho ešte žalovaný nezastupoval.
17. V nadväznosti na uvedené, následne súd prvej inštancie hodnotiac závery plynúce z vykonaného dokazovania dospel po právnej stránke k relevantnému právnemu záveru, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, pod vplyvom ktorého bola podaná žaloba žalobcu ako nedôvodná zamietnutá.
18. Pokiaľ ide o dôvody podaného odvolania žalobcu, ktoré tento subsumoval pod obsah ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a i/ CSP, k týmto je potrebné uviesť, že ich opodstatnenosť v priebehu tohto odvolacieho konania zistená nebola. Čo sa týka namietaného opomenutia uvádzaných argumentov a dôkazov žalobcom v tomto spore, ktoré súd nezahrnul do napadnutého rozsudku, tak v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že napadnutý rozsudok z hľadiska obsahu svojho odôvodnenia vady vo vytýkanom smere nevykazuje, pričom jeho odôvodnenie vykazuje všetky atribúty naň kladené v ust. § 220 ods. 1 až 4 CSP. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje aj na iné konania, v ktorých ho mal žalovaný zastupovať a takisto porušiť príslušné ustanovenia Zákona o advokácii (napr. konanie vedené na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn. 11S/124/2019), tak v súhrne všetkých týchto konaní je potrebné vychádzať z neunesenia dôkazného bremena žalobcom aj vo vzťahu k správnym žalobám, pretože aj v tejto časti nebolo preukázané porušenie povinností žalovaným pre neho plynúcim zo Zákona o advokácii.
19. V kontexte uvedeného, odvolací súd o podanom odvolaní žalobcu zo dňa 03. 05. 2023 smerujúcom voči rozsudku Okresného súdu Nitra, ako o nedôvodnom rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokovej časti tohto rozsudku.
20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovanému majúcemu úspech v tomto konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
21. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).