Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_28CoPr-3-2023.pdf
PDF · 208.61 KB
Case nature
Area
Subarea
28CoPr/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, E., zastúpeného splnomocnencom: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 50 217 020, proti žalovanému: PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom Automobilová ulica 1, Trnava, IČO: 36 256 013, zastúpenému splnomocnencom: PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná zložka, so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 884 703, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 20Cpr/17/2019-310 z 21. marca 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 18.1.2019 je neplatné.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 9 ods. 3, § 57 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 74 ods. 1, § 77, § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „ZP“), § 137, § 214 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne dôvodil, že žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 15.3.2019 v spojení so zmenou žaloby pripustenou súdom uznesením zo dňa 14.12.2020 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 18.1.2019, je neplatné a že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 12.3.2019 do vyhlásenia tohto rozsudku (vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy od 12.3.2019 do zaplatenia a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril so žalovaným pracovný pomer, ktorý trval od 1.4.2005 na pracovnú pozíciu vedúci výrobnej skupiny. Obsahom jeho pracovnej činnosti bola kontrola a koordinácia podriadených zamestnancov v priebehu výrobného procesu. Dňa 18.1.2019 mu bol zo strany žalovaného doručený list - okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny - čím malo byť jeho neprimerané správanie vykazujúce znaky sexuálneho obťažovania (snaha o bozkávanie) voči inej zamestnankyni na spoločenskej akcii, kde sa stretli mimo pracovného času zamestnanci žalovaného dňa 24.7.2018, pričom spoločenská akcia nebola organizovaná ani financovaná zamestnávateľom. S tvrdeniami žalovaného a jeho dôvodmi nesúhlasí, nesúhlasí ani s opísaným skutkovým dejom. Zamestnankyňu F. D. neobťažoval spôsobom, že by ju mal oprieť o stôl a snažiť sa ju bozkávať. Naopak bol svedkom jej správania, keď bola v čase spoločenskej akcie pod značným vplyvom alkoholu,
nebola schopná sa ovládať, koordinovať svoje telo, rozbila a rozliala niekoľko pohárov, v dôsledku čoho sa celá spoločenská akcia ukončila. G. H. doslova obťažoval kolegov telefonátmi a sms správami, aby žalobcu očiernili. Podujatie organizovali sami zamestnanci, mimo pracovného času, nebol predložený dôkaz žalovaným o tom, ako, za akých okolností a ako malo k incidentu dôjsť, ako sa mal o tom dozvedieť. Tvrdenia v okamžitom skončení pracovného pomeru z 18.1.2019 sú tendenčné a účelové. Daň 11.2.2019 žalobca žalovanému oznámil, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a žiadal predloženie dôkazov. Dňa 12.3.2019 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a preto si uplatňuje v konaní aj náhradu mzdy.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril, tak, že o udalosti na letnom večierku sa dozvedel v rámci prešetrovania podnetu na sexuálne obťažovanie zo strany žaloby, ktorý podala jedna zo zamestnankýň. K nabádaniu na očierňovanie osoby žalobcu zo strany žalovaného nedošlo. Zamestnanci boli kontaktovaní v rámci prešetrovania. Skutok, ktorý bol dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru sa stal tak, ako je v ňom uvedený. O skutku sa žalovaný dozvedel 19.12.2018, jeho priebeh potvrdili viaceré zamestnankyne, ktoré sa večierku zúčastnili vrátane F. D.. Žalobca podľa jej výpovede ju na letnom večierku oprel o stôl a začal ju bozkávať, čo jej bolo nepríjemné. K charakteru letného večierka víkendovej zmeny uviedol, že išlo o akciu organizovanú žalovaným ako zamestnávateľom, v jeho mene a pod jeho záštitou. Organizuje sa každoročne s cieľom zocelenia kolektívu, sú naň pozývaní zamestnanci tejto zmeny. Zúčastňujú sa aj vedúci zamestnanci, ktorí reprezentujú zamestnávateľa. Nejde o súkromnú aktivitu ani náhodné stretnutie zamestnancov. Konanie žalobcu vykazovalo znaky sexuálneho obťažovania, takéto konanie ako vedúceho zamestnanca je neprípustné, nemôže byť tolerované ani na akciách organizovaných žalovaným a už vôbec nie na pracovisku. Konanie žalobcu dňa 24.7.2018 bolo v rozpore s jeho povinnosťou konať v pracovnoprávnych vzťahoch s dobrými mravmi, povinnosťou vedúceho zamestnanca nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa a povinnosťou vytvárať priaznivé pracovné podmienky, zásadou rovnakého zaobchádzania a pravidlom 7 Etického kódexu skupiny PSA. Poukázal aj na ďalšie konanie žalobcu, ktoré by mohlo vykazovať znaky sexuálneho obťažovania na pracovisku. Žalovaný mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo platné, pre prípad, že by súd dospel k záveru, že neboli naplnené znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, navrhol, aby súd rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca ďalej zamestnával a nepriznal mu náhradu mzdy nad čas presahujúci 12 mesiacov.
5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámení sa s obsahom predložených listinných dôkazov, obsahom celého súdneho spisu, výsluchom strán sporu a svedkov. Vzhľadom na to, že ide o pracovnoprávny spor, súd vo zvýšenej miere prihliadal na hospodárnosť konania a v danom štádiu konania, na základe vykonaného dokazovania, rozhodol o základe uplatneného procesného nároku - platnosti/neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
6. Podľa zisteného skutkového stavu, žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu na základe ktorej vznikol pracovný pomer, ktorý trval od 1.4.2005, jednalo sa o pracovnú pozíciu vedúci výrobnej skupiny. Dňa 18.1.2019 bol žalobcovi zo strany žalovaného doručený list - Okamžité skončenie pracovného pomeru - z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, keď sa dňa 24.7.2018 zúčastnil podujatia – letnej aktivity konajúcej sa v reštaurácii Pizza Expres Trnava, na ktorom sexuálne obťažoval zamestnankyňu F. D., oprel ju o stôl a začal ju bozkávať. Zamestnankyni bolo jeho správanie zjavne nepríjemné, bránila sa mu a jasne sa vyjadrila, že ho odmieta. Zamestnávateľ sa o incidente dozvedel 19.12.2018. Žalovaný správanie žalobcu vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a okamžite ukončil so žalobcom pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 17.1.2019. Žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal dňa 18.1.2019. V rámci okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný skonštatoval, že pri prešetrovaní prípadu sexuálneho obťažovania zistil, že zo strany žalobcu došlo k viacerým prípadom verbálneho, neverbálneho alebo fyzického správania sexuálnej povahy, ktoré spĺňajú znaky sexuálneho obťažovania, v dôsledku čoho bolo pracovné prostredie na prevádzke, ktorá mu bola zverená, zneucťujúce a zastrašujúce. Výzvou z 11.2.2019 žalobca vyzval žalovaného na platné skončenie pracovného pomeru v súlade so Zákonníkom práce. Oznámením z 12.3.2019 žalobca oznámil žalovanému, že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Z e-mailu (č.l. 29) vyplynulo, že I. I. pozvala A. J. na letný večierok (weekendovej zmeny) do Pizza Expres, DJ G. K., ktorý sa bude konať 24.7. o 17:00 hod. K obťažovaniu na pracovisku podpísali vyhlásenia L. M., N. J., G. G., F. D.. N. J. v písomnom vyjadrení
z 12.1.2019 uviedla, že 24.7.2018 na večierku videla, že F. D. je opretá o stôl, žalobca je na nej a snaží sa ju bozkávať, bránila sa a bolo jej to očividne nepríjemné. G. G. vo vyjadrení z 11.1.2019 uviedla, že žalobca F. D. položil na stôl a začal ju bozkávať. F. D. vo vyjadrení z 19.12.2018 uviedla, že na večierku v júli 2018 ju opitý žalobca oprel o stôl a začal ju bozkávať, čo jej bolo nepríjemné.
7. Žalobca pri výsluchu poprel skutok, ktorý sa mal udiať na večierku, F. D. bola pod vplyvom alkoholu, prispela k prevrhnutiu stola, porozbíjaniu fliaš a následnému ukončeniu akcie. Jediný fyzický kontakt s ňou mal, keď spolu tancovali. Z výsluchu svedka G. H. vyplynulo, že koncom októbra 2018 ho oslovil generálny riaditeľ, nakoľko dostal podnet na sexuálne obťažovanie od zamestnanca. Prešetril ho do januára 2019. Akciu organizovala pani I. ako priama podriadená žalobcu. O incidente s F. D. sa dozvedel v decembri 2018, nevedel, kto hradil náklady na večierok. Z výsluchu svedkyne F. D. súd prvej inštancie zistil, že na večierku 24.7.2018 pila tvrdý alkohol. Zabávali sa a zrazu sa žalobca na ňu vrhol, oprel ju o stôl a začal ju bozkávať. Snažila sa ho odstrčiť, nebolo to ľahké, tak na neho vyliala pohár vodky. Potom sa už nedialo nič. Žiadny nátlak s výpoveďou ani písomným vyjadrením na ňu vyvíjaný nebol. V písomnom vyjadrení je uvedené to, čo povedala. Svedkyňa N. J. uviedla, že súhlasí so svojím písomným vyjadrením. Počas večierka hrala hlasná hudba, započuli krik pani D.. Viacerí sa otočili a videla, že napoly ležala na stole, nohy mala dole. Žalobca bol na nej, kričala a žalobcu odtláčala. Pila alkohol, na večierku bolo asi 30 ľudí. Svedkyňa B. J. pracovala u žalovaného ako personálny manažér na oddelení lakovňa (2018). Ohľadom incidentu mala informácie od G. H.. O nevhodnom správaní žalobcu voči zamestnankyniam nemala informácie. Svedkyňa O. D. na večierku 24.7.2018 správanie žalobcu nezaregistrovala. Na večierok išla ako zamestnanec, oznámila jej ho vedúca. Počas večierka sa bavila so svojimi kamarátkami, netrávila večer so žalobcom. Svedkyňa A. M. uviedla, že na večierku dňa 24.7.2018 nič nevidela. Večierok organizovali ako zamestnanci, skladali sa peniazmi a potom nadriadený zohnal miesto. Nikto iný ako zamestnanci sa večierku nezúčastňoval. Nevhodné správanie žalobcu nezaregistrovala. Oslovovanie zo strany pána H. vnímala ako veľké tlačenie, nemala mu však viac čo k tomu povedať. L. M. ako svedok uviedol, že sa večierka 24.7.2018 nezúčastnil, poukázal na vedomosti, ktoré má ohľadne postupov a ponúk na dovolenky a iné motivácie pre kariérny postup pre ženy zo strany žalobcu. Svedkyňa G. J. uviedla, že sa zúčastnila večierku 24.7.2018, ktorý organizovali každoročne za víkendovú zmenu vedúci pracovníci, bolo to preplácané od žalovaného, mali na to nejaký rozpočet a možno na večeru sa skladali 10 eur. Bavila sa, zrazu počula výkrik a pani D. ležala na stole, ako sedela na kraji stola, tak sa jej snažil dať žalobca pusu, ale nedošlo k tomu, odstrčila ho a skončilo to. Na večierku boli vo svojom voľnom čase, nebolo to zaplatené, nekonala sa tam pracovná porada, nebolo prítomné vedenie, pracovnú náplň, otázky pracovné a firemné tam neriešili. Zamestnávateľ ich pred konaním neupozornil, že by tam bolo zakázané pitie alkoholu. Z výsluchu svedkyne I. I. vyplynulo, že večierok bol organizovaný na dobrovoľnej báze, po dohode s kolegami. Žalovaný na večierok finančne neprispieval, skladali sa len zamestnanci. Pozvánku zasielala z pracovnej e-mailovej adresy, počas voľného času. O skutočnosti, že by na večierku žalobca oslavoval meniny vedomosť nemala. Na večierku videla nevhodné správanie F. D. spočívajúce v rozbíjaní. Skutok žalobcu voči F. D. nezaznamenala. Nebola s ním neustále.
8. Súd prvej inštancie predovšetkým zameral svoju pozornosť na zodpovedanie otázky, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny spôsobom vytýkaným v liste žalovanému z 18.1.2019, ktorým okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom a v prípade, pokiaľ tomu tak je, či vzhľadom na intenzitu a závažnosť porušenia tejto disciplíny, je toto porušenie dostatočným právnym základom na okamžité skončenie pracovného pomeru, tak ako má na mysli § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
9. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že účasť žalobcu na tzv. večierku dňa 24.7.2018 nie je pracovnou cestou, tak ako má na mysli § 57 Zákonníka práce. Aj keď Zákonník práce vo svojich ustanoveniach explicitne neupravuje účasť na „večierku“ a vzťah tejto aktivity k plneniu pracovných úloh, v danom prípade však nebolo možné skonštatovať, že večierok dňa 24.7.2018 by bol súčasťou sociálnej politiky zamestnávateľa, resp. že by sa jednalo o cielenú, žalovaným ako zamestnávateľom zamestnancom nariadenú metódu budovania pracovných vzťahov. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by predmetný večierok bol organizovaný výlučne zo strany zamestnávateľa, prostredníctvom ním na to poverených osôb, že by účasť na predmetnom večierku bola pre zamestnancov povinná, resp. že by sa
započítavala do pracovného času. Zamestnanci, ktorí sa večierku zúčastnili, sa ho zúčastnili vo svojom voľnom čase, pričom financovaný bol príspevkami samotných zamestnancov. Na predmetnom večierku sa žiadnym spôsobom nepreberali pracovné záležitosti, neprebehla ani len formálna pracovná porada. Účasť na takejto aktivite preto podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné považovať za výkon práce, ktorá by sa započítavala do pracovného času zamestnancov, ktorí sa tejto aktivity zúčastnili. Ani samotný žalovaný netvrdil, že by sa zamestnanci, vrátane žalobcu, zúčastnili večierka v pracovnom čase. Účasť žalobcu na večierku dňa 24.7.2018, na ktorom došlo k okolnostiam, ktoré boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je možné považovať za pracovnú cestu a ani za plnenie pracovných úloh žalobcom, resp. ktorýmkoľvek iným zamestnancom.
10. Podľa súdu prvej inštancie, z hľadiska skutkového nebolo pochýb o tom, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru mala byť skutočnosť, že žalobca sa dňa 24.7.2018 zúčastnil na večierku a sexuálne obťažoval zamestnankyňu F. D., oprel ju o stôl a začal ju bozkávať. Zamestnankyni bolo jeho správanie zjavne nepríjemné, bránila sa mu a jasne sa vyjadrila, že ho odmieta. Skutočnosť, že žalobca popísaným spôsobom na predmetnom večierku voči uvedenej zamestnankyni konal, vyplynula celkom jednoznačne nielen z jej výsluchu, ale aj z výpovedí svedkov N. J. a G. J., ktoré predmetné konanie žalobcu zachytili vlastným vnímaním, súd preto nemal pochybnosti o tom, že skutok, tak ako aj bol vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru, sa stal.
11. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že v rámci okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný skonštatoval, že pri prešetrovaní prípadu sexuálneho obťažovania zistil, že zo strany žalobcu došlo k viacerým prípadom verbálneho, neverbálneho alebo fyzického správania sexuálnej povahy, ktoré spĺňajú znaky sexuálneho obťažovania, v dôsledku čoho bolo pracovné prostredie na prevádzke, ktorá mu bola zverená, zneucťujúce a zastrašujúce. V tejto časti je však okamžité skončenie pracovného pomeru nedostatočne skutkovo vymedzené a neobsahuje konkrétne časové, vecné, miestne okolnosti správania sa žalobcu, vrátane konkrétnych osôb, voči ktorým jeho nekonkretizované konanie malo smerovať, je teda za každých okolností skutkovo zameniteľné s inými skutkami. Z uvedených dôvodov vo vzťahu k platnosti/ neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo nadbytočné zaoberať sa skutočnosťou, či sa žalobca takýchto všeobecne vymedzených konaní dopustil, resp. nedopustil, keďže ak by sa aj žalovaný domnieval, že uvedeným konštatovaním tiež založil dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, v tejto časti by potom bolo neplatné pre rozpor s ust. § 70 Zákonníka práce.
12. Významným v danom prípade bolo zistenie, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny tým, že nedodržal právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, s ktorými bol riadne oboznámený (§ 81 písm. c/ Zákonníka práce). Podľa tvrdení žalovaného, zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti konať v pracovnoprávnych vzťahoch v súlade s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 a čl. 6 základných zásad Zákonníka práce a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, povinnosti vedúceho zamestnanca nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa v zmysle § 81 písm. e) a povinnosťou vytvárať priaznivé pracovné podmienky v zmysle § 82 písm. b) Zákonníka práce, zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle § 13 ods. 1 Zákonníka práce a § 2a ods. 5 antidiskriminačného zákona, pravidla č. 7 Etického kódexu, v zmysle ktorého sú zamestnanci povinní zachovávať rešpekt voči členom svojho tímu, ako aj ostatným zamestnancom a vyhýbať sa diskriminačnému konaniu. Súd prvej inštancie uviedol, že zjednocujúcim kritériom všetkých týchto povinností zamestnanca, ktorých porušenie môže byť dôvodom k ukončeniu pracovného pomeru, je, že vyplývajú z pracovného pomeru alebo iného pracovného vzťahu k zamestnávateľovi; závadné správanie zamestnanca, ktorým neboli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu, nemôže byť posudzované ako porušenie pracovnej disciplíny. V danom prípade bolo významným preto zistenie, či vytýkané konanie žalobcu, ktorým mal obťažovať inú zamestnankyňu žalovaného súvisí s plnením jeho pracovných povinností. Niet pochýb o tom, že v danom prípade konanie žalobcu, ktorým mal obťažovať zamestnankyňu žalovaného smerovalo vo vzťahu k osobe inej, ako je jeho zamestnávateľ (žalovaný). Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 31Cdo/633/2006, zdôraznil, že pri vzťahoch vznikajúcich medzi zamestnancami je potrebné rozlišovať, či ide o vzťah pracovnoprávny, nakoľko len porušenie povinností v takomto vzťahu môže zakladať Zákonníkom práce predpokladané sankcie. Významným je zistenie, či nejde o iný právny vzťah medzi týmito subjektmi (zamestnancami navzájom). Jednotiacim kritériom je preto posúdenie, či ide o vzťah (a z neho vyplývajúce povinnosti) vyplývajúci z pracovnoprávneho pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a či tento vzťah má časový, miestny a hlavne vecný (vnútorný účelový) pomer
k výkonu nesamostatnej (závislej) práce. Porušenie iných povinností nemôže predstavovať porušenie pracovnej disciplíny.
13. Pokiaľ ide o účasť žalobcu ako zamestnanca na večierku, ktorý nie je možné klasifikovať ako výkon práce, resp. pracovnú cestu, nie je možné považovať činnosti zamestnanca po dobu jeho účasti na takomto podujatí za úkony, ktoré súvisia s plnením pracovných úloh. Zamestnanec môže totiž porušiť povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru len vtedy, pokiaľ sa tak stane za situácie, že plní pracovné úlohy alebo vykonáva činnosti, ktoré sú v priamej súvislosti s tým. Ostatné konanie zamestnanca nemožno posudzovať ako konanie, na ktoré by dopadali povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. V danom prípade bolo preto potrebné zodpovedať otázku, či správanie sa žalobcu na večierku spôsobom vymedzeným ako skutok v okamžitom skončení pracovného pomeru vo vzťahu zamestnankyni žalovaného, má priamu súvislosť s výkonom práce alebo ide o konanie, ktoré nie je uskutočňované pre výkon práce. Pokiaľ je motívom konania iná skutočnosť, nemôže mať takéto konanie s výkonom závislej práce príčinnú súvislosť a nemôže potom ísť o prípadné porušenie povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. Vychádzajúc z týchto aspektov súd prvej inštancie posúdil konanie žalobcu, ku ktorému došlo počas večierka dňa 24.7.2018. Súd nemal pochybnosti o tom, že účelom predmetného večierka nebolo získavanie odborných vedomostí, resp. ich zvyšovanie alebo prehlbovanie, ani rozvíjanie zručností a schopností zamestnancov potrebných pre tímovú spoluprácu, prípadne koordináciu jednotlivých tímov. Išlo o stretnutie neformálneho charakteru, organizované zamestnancami za finančnej participácie zamestnancov. Žalovaný síce v priebehu konania tvrdil, že predmetný večierok financoval, uvedená skutočnosť však z vykonaného dokazovania nevyplynula. Bez tvrdenia a preukázania zo strany žalovaného zostala aj skutočnosť, akú presnú sumu mal zamestnancom na večierok prispieť (resp. v prípade, že daný večierok organizoval priamo žalovaný ako zamestnávateľ, aké náklady na jeho organizáciu mal). Ciele podujatia - večierku neboli žiadnym formálnym spôsobom určené, účasť nebola povinná, konalo sa mimo pracovného času zamestnancov.
14. Vychádzajúc z výpovedí svedkov súd prvej inštancie dospel k záveru, že účelom večierku bolo na dobrovoľnej báze založené spoločenské vyžitie sa kolektívu (resp. jeho časti) zamestnancov žalovaného, čomu zodpovedalo aj správanie zamestnancov, ktoré možno označiť za „uvoľnené“. Z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že stretnutie bolo neformálneho charakteru, počas ktorého bolo od jeho počiatku tolerované požívanie alkoholických nápojov, keďže viacerí svedkovia vypovedali, že sami alkoholické nápoje požívali, resp. že v značnom rozsahu požívali alkohol iní zamestnanci. Práve takejto „voľnejšej atmosfére“ zodpovedalo aj správanie žalobcu. Z výpovedí svedkov F. D., N. J. a G. J., ale rovnako vyplynulo, že žalobca prekročil hranice slušného správania, zodpovedajúceho danej situácii, keď svedkovia popísali jeho konanie v podstatných častiach zhodne so skutkom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru. Zároveň však možno podľa názoru súdu prvej inštancie prijať na základe vykonaného dokazovania názor, že takto popísané nevhodné správanie žalobcu vo vzťahu k dotknutej zamestnankyni je síce minimálne v rozpore s dobrými mravmi a nesie v sebe znaky sexuálneho obťažovania, avšak išlo (len) o vzťah medzi zamestnancami navzájom, ktorý sa žiadnym spôsobom po vecnej stránke netýkal plnenia pracovných úloh. Motív takéhoto konania žalobcu, popísaného žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru nie je súdu známy a nevyplynul ani z vykonaného dokazovania, išlo však o konanie žalobcu výlučne osobného (aj keď zavrhnutiahodného) charakteru, ktoré sa žiadnym spôsobom nedotýkali plnenia pracovných úloh žalobcu vo vzťahu k žalovanému.
15. Na základe uvedených úvah nemožno podľa súdu prvej inštancie správanie žalobcu počas večierka dňa 24.7.2018 voči zamestnankyni žalovaného, spôsobom vymedzeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, posudzovať ako porušenie pracovných povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi a toto nemôže byť ani dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, keďže konanie v okamžitom skončení pracovného pomeru popísané ako skutok, nie je možné kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho neboli naplnené zákonné podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
16. Rozhodnutie o trovách konania si súd prvej inštancie vyhradil po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku až v rozhodnutí o nároku na náhradu mzdy a posúdení, či je možné od zamestnávateľa žiadať, aby žalobcu ďalej zamestnával.
17. Proti tomuto medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalovaný namietal nesprávne a nedostatočné skutkové zistenia prvostupňového súdu, že účelom večierku, resp. teambuildingu nebolo získavanie odborných vedomostí, a preto sa podľa malo jednať o stretnutie neformálneho charakteru, že večierok bol financovaný z vlastných zdrojov zamestnancov, a že konanie žalobcu sa po vecnej stránke nemalo netýkať plnenia pracovných úloh. Žalovaný mal za to, že ide o striktne formalistický a neudržateľný prístup konajúceho súdu k citlivej problematike. Súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, vykonanými dôkaznými prostriedkami, týkajúcimi sa porušenia pracovnej disciplíny žalobcu v priamej súvislosti s výkonom práce žalobcu v pracovnom pomere u žalovaného a zameral sa selektívne iba na to, kto takýto večierok hradil a či sa na ňom riešili pracovné úlohy.
18. Žalovaný tiež namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že z výsluchu svedkyne I. vyplynul záver, že večierok bol organizovaný na dobrovoľnej báze, po dohode s kolegami, žalovaný na večierok finančne neprispieval, skladali sa len zamestnanci, pozvánku zasielala z pracovnej e-mailovej adresy, počas voľného času. Žalovaný mal za to, že z výsluchu svedkyne p. I. vyplynul odlišný záver, a síce, že p. I. ako nadriadená zamestnankyňa organizovala predmetnú akciu počas svojho pracovného času (víkendová zmena); nie je teda správnym nepodložené tvrdenie súdu o tom, že organizáciu večierka realizovala vo svojom voľnom čase.
19. Žalovaný mal za to, že súd sa v odôvodnení rozsudku dostatočne nezaoberal vecnou, časovou ani miestnou súvislosťou skutku s pracovným pomerom žalobcu u žalovaného. Podľa žalovaného bolo v konaní preukázané, že sa jednalo o spoločenskú firemnú akciu víkendovej zmeny na prevádzke Lakovňa žalovaného organizovanú prostredníctvom žalovaného ako zamestnávateľa a v jeho mene, a to vedúcou výrobnej jednotky p. I., priamou podriadenou žalobcu, ktorá danú spoločenskú firemnú akciu organizovala výlučne v pracovnom čase, pozvánku naň odoslala z jej firemného emailu v pracovnej dobe, pričom členov tímu, ktorí nemajú pracovnú e-mailovú schránku, p. I. o akcii informovala na pracovnom briefingu v pracovnom čase. Spoločenská firemná akcia sa konala za výlučnej účasti zamestnancov žalovaného, a to víkendovej zmeny na prevádzke Lakovňa, s cieľom rozvíjania a utuženia pracovných vzťahov (teambuildingová akcia), vrátane vedúcich zamestnancov reprezentujúcich na danej akcii zamestnávateľa. Žalovaný v pozícii zamestnávateľa obdobné spoločenské firemné akcie organizoval pravidelne, a to každoročne v letnom a zimnom období, pričom časť nákladov na tieto bolo hradených z tzv. kaizen fondov tvorených žalovaným ako zamestnávateľom za prínos zamestnancov vo forme nápadov na zlepšenie produkcie a výrobných procesov. Nejednalo sa o súkromnú aktivitu zamestnancov žalovaného, ani o náhodné stretnutie zamestnancov danej zmeny, ani o stretnutie, ktoré by bolo dohodnuté len niektorými zo zamestnancov žalovaného. V obdobných situáciách ide o stret práva zamestnancov na súkromný život mimo dosahu zamestnávateľa s právom zamestnávateľa na dobré meno, ako aj jeho povinnosťou zaobstarávať pre zamestnancov čo najpriaznivejšie podmienky na pracovisku, pričom pri kolízii dvoch práv je potrebné vykonať detailný test proporcionality, čo v prípade napadnutého rozsudku absentuje. Vecnú súvislosť skutku s pracovným pomerom žalobcu zakladá tiež skutočnosť, že žalobca sa sexuálneho obťažovania dopustil voči svojej priamo podriadenej zamestnankyni, ktorým konaním zneužil svoje postavenie vyplývajúce z jeho pracovného zaradenia u žalovaného.
20. Žalovaný zdôraznil, že k danému skutku došlo počas teambuildingu, resp. večierka, na ktorom sa poškodená ako zamestnankyňa žalovaného v rozhodnom čase nachádzala výlučne z dôvodu, že naň bola pozvaná jej nadriadenou p. I.. Nebyť organizácie tohto podujatia, poškodená by sa v danom čase nachádzala na úplne inom mieste, a preto mal žalovaný za to, že je daná aj časová súvislosť s pracovným pomerom. Dal do pozornosti, že spoločnosť žalovaného v roku 2018 zamestnávala približne 4000 zamestnancov a žiadny teambuilding nie je organizovaný v pracovnom čase, vzhľadom na nadväznosť jednotlivých procesov pri výrobe vozidiel, keď neprítomnosť celého výrobného tímu by spôsobila zastavenie výroby v celom závode. Z uvedeného dôvodu sa tímové večierky v spoločnosti žalovaného organizujú vždy mimo pracovného času. K osobnému stretnutiu, resp. kontaktu žalobcu a poškodenej mimo pracovného času a miesta výkonu práce došlo výlučne z dôvodu ich účasti na večierku, ktorý bol organizovaný v priamej príčinnej súvislosti s ich pracovnými pomermi (akcie sa
zúčastnili iba zamestnanci žalovaného, jej organizácia sa odohrávala v pracovnom čase a pozvánka bola odoslaná vedúcou pracovnej zmeny z pracovnej e-mailovej adresy).
21. Súd prvej inštancie podľa žalovaného pri svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosti zásadného významu pre rozhodnutie vo veci samej, a to, že žalobca bol v rozhodnom období v priamom hierarchicky nadriadenom postavení voči poškodenej, bývalej zamestnankyni žalovaného; funkcia, ktorú vykonáva - vedúci výrobnej skupiny v prevádzke Lakovňa na víkendovej zmene; opakované incidenty obdobného charakteru vykazujúce znaky sexuálneho obťažovania voči zamestnankyniam žalovaného v pozícii podriadených voči žalobcovi, keď v rámci prešetrovania predmetnej udalosti viacerí zamestnanci potvrdili, že dotknutých zamestnankýň, ktoré mali byť vystavené nežiaducemu správaniu žalobcu, bolo viac (nevhodné narážky, poznámky, návrhy na rôzne materiálne výhody, ako napr. spoločné večere, dovolenky, atď.); spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností
- zneužitie postavenia v priamej, najvyššej nadriadenej pozícii na danej pracovnej zmene, vytváranie nebezpečného precedensu na strane žalovaného v prípade, ak by takého porušenie pracovnej disciplíny bolo zamestnávateľom tolerované; situácia, v ktorej k porušeniu pracovných povinností došlo - spoločenská firemná akcia – tímový večierok žalovaného; dôsledky pre zamestnávateľa - konanie žalobcu je nevyhnutné klasifikovať ako poškodzovanie oprávnených záujmov žalovaného, ako aj jeho spoluzamestnancov, pričom takéto konanie žalobcu vyústilo do poškodenia vzťahov na pracovisku, poškodenia dobrého mena žalovaného ako zamestnávateľa, ako aj poškodenia záujmov spoluzamestnancov.
22. Žalovaný mal za to, že konaním žalobcu formou sexuálneho obťažovania došlo k vytvoreniu negatívneho pracovného prostredia voči ostatným zamestnancom žalovaného, vzťahy v kolektíve boli natoľko narušené, že dôvera voči osobe žalobcu nebola obnoviteľná. Konanie žalobcu na tejto prevádzke vytváralo nepriateľské pracovné prostredie, kedy zamestnankyne, ktoré správanie žalobcu tolerovali, mohli byť neodôvodnene zvýhodňované oproti zamestnankyniam, pre ktoré bolo takéto chovanie žalobcu neprijateľné. Ak by žalobca pokračoval v uvedenom správaní voči podriadeným zamestnankyniam, žalovaného by vystavil značnému riziku z porušovania antidiskriminačného zákona a ďalších pracovnoprávnych predpisov. Viacerí zamestnanci žalovaného boli priamymi očitými svedkami sexuálneho obťažovania žalobcu (napr. p. G., p. J.). Žalobca takto obťažoval jemu priamo podriadenú zamestnankyňu, s ktorou bol v priamom kontakte na dennej báze, pričom takéto správanie má negatívny vplyv nielen na vzťah žalobcu s jeho obeťou, ale tiež na očitých svedkov takéhoto správania a akýchkoľvek iných zamestnancov, ktorý sa o ňom dozvedia. Následkom takéhoto závadného správania žalobcu dôjde k zhoršeniu vzťahov medzi ním, obeťou sexuálneho obťažovania a ďalšími zamestnancami, ktorí budú mať tendenciu sa žalobcovi vyhýbať, aby sa aj oni nestali obeťou sexuálneho obťažovania, pričom uvedené má dopad na komunikáciu medzi zamestnancami, ktorá je pre riadny a bezproblémový chod pracoviska kľúčovou. Žalovaný ako zamestnávateľ je automaticky vždy nepriamo poškodený a dotknutý akýmkoľvek konaním, ktoré má za následok zhoršenie kvality vzťahov na pracovisku, a preto takéto konania majú vždy priamu vecnú väzbu na pracovný pomer páchateľa. Zamestnávanie osôb, ktoré sa dopustili sexuálneho obťažovania v súvislosti s výkonom pracovného pomeru (aj mimo neho), závažne poškodzuje dobré meno zamestnávateľa a môže mu spôsobiť značnú ujmu, nakoľko obdobné prípady často bývajú pod drobnohľadom médií. Napadnutý rozsudok by mohol mať tendenciu vytvoriť neprijateľný precedens vo vzťahu k možnostiam zamestnávateľov zamedziť sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku. Nie je totiž možné od zamestnávateľa spravodlivo očakávať, že bude mať záujem ďalej zamestnávať osobu, o závadnom správaní ktorej sa dozvedel od ostatných zamestnancov a ktoré vyplynulo aj z interného vyšetrovania.
23. Žalovaný tiež namietal vnútornú nekonzistentnosť a nedostatočné odôvodnenie rozsudku, v dôsledku ktorých toto rozhodnutie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces. Podľa žalovaného mu súd neposkytol na jeho argumenty relevantnú odpoveď a nezohľadnil špecifiká prejednávaného prípadu, reflektujúc mimoriadnu senzitivitu celospoločensky diskutovanej témy sexuálneho obťažovania v súvislosti s výkonom pracovného pomeru.
24. Ďalej žalovaný namietal i aplikáciu nesprávnej právnej normy na nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav, a to na podklade striktne formalistického výkladu zákona zo strany konajúceho súdu. Žalovaný mal za preukázané, že sa žalobca svojim konaním dopustil porušenia predovšetkým nasledovných pracovnoprávnych povinností: povinnosti konať v pracovnoprávnych vzťahoch v súlade
s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Základných zásad Zákonníka práce a § 13 ods. 3 Zákonníka práce; povinnosti dodržiavať pracovnú disciplínu podľa § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; povinnosti žalobcu ako vedúceho zamestnanca žalovaného nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa v zmysle § 81 písm. e) Zákonníka práce a s povinnosťou vytvárať priaznivé pracovné podmienky v zmysle § 82 písm. b) Zákonníka práce; zásady rovného zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce a § 2a ods. 5 zákon č. 365/2004 Z. z. a pravidla č. 7 Etického kódexu skupiny PSA, v zmysle ktorého sú zamestnanci okrem iného povinní zachovávať rešpekt voči členom svojho tímu, ako aj ostatným zamestnancom skupiny a vyhýbať sa diskriminačnému konaniu.
25. Konanie žalobcu ako vedúceho zamestnanca je podľa žalovaného neprípustné a nemôže byť tolerované ani na pracovisku, ani na spoločenských firemných akciách organizovaných žalovaným. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny potom závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom podľa ustálenej judikatúry súdov sa pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny má prihliadať nielen na osobu zamestnanca, na pracovnú pozíciu, ktorú zastáva, na mieru zavinenia, spôsob porušenia pracovnej disciplíny, ale aj na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Žalovaný poukázal tiež na ustanovenia Dohovoru C190 o násilí a obťažovaní, 2019, prijatého Medzinárodnou organizáciou práce, ktorej je Slovenská republika členom, v zmysle ktorého je sexuálne obťažovanie v rámci pracovnoprávnych vzťahov zásadne neprípustné.
26. Žalovaný v závere zhrnul, že sa v prejednávanom prípade jednalo o firemnú akciu organizovanú prostredníctvom žalovaného ako zamestnávateľa, uskutočnenú v priamej príčinnej súvislosti s výkonom pracovného pomerom žalobcu u žalovaného, pričom súd v rámci svojho rozhodovania vyložil dotknuté právne predpisy príliš formalisticky, nezohľadňujúc ich zmysel a účel. Správanie žalobcu negatívne ovplyvnilo vzťahy na pracovisku a zároveň negatívne poškodilo oprávnené záujmy žalovaného ako zamestnávateľa. Pri otázke sexuálneho obťažovania sa nemôžu súdy obmedziť na formalistický výklad zákona, ale musia sa zamerať na úmysel zákonodarcu, ktorý nespočíval v ochrane osôb, ktoré sa takéhoto zavrhnutiahodného konania dopúšťajú. Pracovnoprávne predpisy slúžia na ochranu oprávnených záujmov všetkých zamestnancov a zamestnávateľov, ktorí konajú v súlade s dobrými mravmi a nie je udržateľné priznať zvýšenú právnu ochranu práve zamestnancovi, ktorý sa dopustí konania hrubo a závažne porušujúceho dobré mravy, ako aj základné princípy slušného správania. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie uvedenom argumentáciou žalovaného, žalovaný žiadal, aby v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce prvá veta rozhodol, že od žalovaného nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k sexuálnemu obťažovaniu podriadenej zamestnankyne žalobcom došlo, a je preto neprijateľné, aby žalovaný žalobcu ďalej zamestnával; v konaní bolo preukázané, že vzťahy medzi sporovými stranami, ako aj vzťahy medzi žalobcom a ostatnými zamestnancami žalovaného, boli v dôsledku konania žalobcu vážne a trvalo narušené a vzhľadom na povahu skutku, ktorého sa dopustil žalobca, sú tieto nereparovateľné.
27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K tvrdeniam žalovaného, že podujatie, na ktorom sa zúčastnil žalobca spolu so svojimi spolupracovníkmi, mal byť tzv. „teambuilding“, ktorý mal byť organizovaný žalovaným a kde dochádzalo k plneniu si pracovných povinností zamestnancov, a preto žalovaný vyhodnotil konanie žalobcu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, neboli v konaní preukázané. Skutočnosť, že sa jedna zo svedkýň – p. I. vyjadrila, že posielala email zo svojho pracovného emailu, v pracovnom čase svojej kolegyni, nepotvrdzuje tvrdenia žalovaného, že takéto podujatie bolo pod záštitou zamestnávateľa, na ktorom sa konalo plnenie pracovných úloh zamestnancov. Bola to iniciatíva medzi kolegami za účelom strávenia spoločného času mimo práce. Nedošlo k plneniu žiadnych pracovných povinností, na predmetnej akcii nebol žiadny oficiálny program, neriešili sa žiadne pracovné záležitosti, ani sa nehodnotili pracovné výkony zamestnancov. Skutočnosti tvrdené žalovaným sa nepotvrdili ani výsluchom osoby F. D., ktorá mala byť konaním žalobcu poškodená. Uvedený incident sama nenahlásila, neozrejmila ani prečo tento incident neoznámila. Po incidente vnímala žalobcu podľa jej vyjadrenia „nijak zvlášť, normálne“ – pričom žalovaný v odvolaní tvrdí ako veľmi bola správaním žalobcu p. F. D. poškodená.
28. Sexuálne obťažovanie je definované v zákone č. 365/2004 Z. z. ako verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé
prostredie. Uvedený incident mali pritom na predmetnom podujatí „vidieť“ len kamarátky F. D., iné osoby F. D. nevedela uviesť. Z výpovede F. D. rovnako vyplynulo, že nezažila ani pred incidentom ani po ňom žiadnu situáciu so žalobcom, ktorá by jej bola nepríjemná. Pokiaľ ide o výsluch svedkyne I., žalobca uviedol, že sám žalovaný namieta hodnotenie výpovede svedkyne I. a tvrdí, že tento dôkaz nebol súdom vyhodnotený ako celok, pritom sám žalovaný odignoroval výpoveď tejto osoby ako celok. Predovšetkým časť, kde tvrdila, že si „spravia s kolegami večierok pred letnou dovolenkou na báze dobrovoľnosti, zamestnávateľ neprispieval žiadne financie“. Email, ktorým argumentuje žalovaný, že má preukazovať fakt, že akcia bola organizovaná zamestnávateľom, a ktorý bol posielaný z pracovného emailu jednej zo zamestnankýň p. J., je z pohľadu žalobcu právne irelevantný. Je bežné, že zamestnanci často používajú pracovný email na riešenie súkromných záležitostí a v interných pravidlách žalovaného ako zamestnávateľa nebolo uvedené, že by takýto postup mali zamestnanci zakázaný. Z výpovede svedkyne I. jednoznačne vyplynul záver, že sa jednalo o večierok, na ktorom sa zúčastnení zabávali, najedli sa a tancovali, bol na báze dobrovoľnosti, prišiel kto mal záujem. Podstatná je aj skutočnosť, že sa údajne poškodená F. D. sama nachádzala pod značným vplyvom alkoholu, čo malo nepochybne vplyv na jej rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, pričom práve jej nevhodné správanie bolo podnetom na ukončenie večierka. Práve konanie tejto osoby mohlo poškodiť dobré meno zamestnávateľa.
29. Žalobca mal za to, že žalovaný uviedol nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia, že vzhľadom na charakter správania žalobcu vyúsťujúceho do opakovaných excesov na pracovisku, vykazujúcich znaky verbálneho, neverbálneho a fyzického obťažovania sexuálnej povahy voči zamestnankyniam žalovaného, ktoré eskalovalo predmetným skutkom z 24.7.2018, nebolo možné od žalovaného v pozícii zamestnávateľa spravodlivo vyžadovať, aby žalobcu ďalej po uplatnení prípadnej výpovede ďalej zamestnával. Podľa žalobcu nie je pravdou, že mali z vykonaného dokazovania vyplynúť vyššie uvedené skutočnosti. Žiadne opakované excesy na pracovisku zo strany žalobcu neboli preukázané. Za 14 rokov trvajúceho pracovného pomeru nebol žalobca zo strany zamestnávateľa upozornený na porušovanie pracovnej disciplíny, s výnimkou jedného prípadu, kedy sa jednalo o nezrovnalosti v objednávke materiálu, ktoré bolo spôsobené podriadeným zamestnancom žalobcu.
30. Rovnako tak nie sú pravdivé tvrdenia žalovaného, že v konaní preukázal, že sa v súvislosti s organizovaním večierku jednalo o pracovnú aktivitu, resp. aktivitu v súvislosti s výkonom pracovného pomeru, organizovanú prostredníctvom žalovaného, v jeho mene a za účasti výlučne zamestnancov žalovaného. Svedkyňa I., ktorá organizovala tento večierok, sama potvrdila, že sa jednalo o stretnutie, ktoré bolo zrealizované po dohode s kolegami a nie na „príkaz“, pokyn alebo z iniciatívy zamestnávateľa. Sám K. G. H. ako manažér sociálnych vzťahov vo svojej výpovedi uviedol, že nevedel v čase konania večierku, že sa tento vôbec konal, čo len potvrdzuje tvrdenia žalobcu, že a jednalo o súkromnú aktivitu, kedy sa kolegovia z práce dohodli, že sa stretnú na spoločenskej akcii. Ak by boli uvedené tvrdenia žalovaného pravdivé, osoba vo funkcii manažéra sociálnych vzťahov by o takejto aktivite žalovaného mala mať vedomosť. Ďalej žalovaný tvrdí, že z výsluchu svedkyne I. vyplynulo, že pozvánku na predmetný večierok mala posielať všetkým (danej víkendovej zmeny) z jej pracovného emailu. Ani toto tvrdenie žalovaného sa nezakladá na pravde. Z výsluchu vyplynulo, že p. I. sa vyjadrila, že ten email nebol rozoslaný všetkým.
31. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalovaného, že sa súd v napadnutom rozhodnutí nezaoberal vecnou, časovou ani miestnou súvislosťou skutku s pracovným pomerom k výkonu nesamostatnej (závislej) práce. Práve naopak súd sa uvedeným zaoberá v bode 52 a nasl. rozsudku. Absurdne vyznievajú tvrdenia žalovaného, o tom, že poškodená zamestnankyňa D. sa na večierku nachádzala výlučne z dôvodu, že naň bola pozvaná nadriadenou p. I., že je nepochybné, že nebyť organizácie tohto podujatia, poškodená by sa v danom čase nachádzala na úplne inom mieste. Žiadna takáto skutočnosť nevyplynula z vykonaného dokazovania, práve naopak, svedkami bolo potvrdené, že účasť na večierku bola na dobrovoľnej báze, čo potvrdila aj p. I. ako organizátorka tejto akcie. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že táto akcia bola zorganizovaná za účelom rozvíjania a utuženia vzťahov pracovného kolektívu a vzťahov na pracovisku. Rovnako tak ostali nepreukázané tvrdenia žalovaného, že sa tímové večierky v spoločnosti (žalovaného) organizujú vždy mimo pracovného času. Tieto tvrdenia žalobca namieta, pretože ich žalovaný ničím nepreukázal. V rámci „korporátov“, teda veľkých spoločností, ktoré zamestnávajú stovky až tisícky zamestnancov je bežné, že tzv. „teambuildingy“ organizované zamestnávateľmi sú realizované v pracovnom čase, kedy je zamestnancom poskytované pracovné voľno s náhradou mzdy. Takýmito akciami sú napríklad športové dni organizované práve počas pracovnej doby.
32. K argumentácii žalovaného, že konanie žalobcu vyústilo do poškodenia vzťahov na pracovisku, poškodenia dobrého mena žalovaného ako zamestnávateľa a poškodenia záujmov spoluzamestnancov, žalobca uviedol, že ani jedno z týchto tvrdení nebolo v konaní preukázané. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdeniami žalovaného, že žalobca zneužil svoje nadriadené postavenie voči poškodenej ako svojej spoluzamestnankyni, pretože sa nezakladajú na pravde a nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. K žiadnemu zneužitiu nadriadeného postavenia zo strany žalobcu neprišlo, a to k žiadnemu zo zamestnancov a vôbec nie k „poškodenej“ F. D.. Žalobca zároveň s poukazom súdnu prax mal za to, že ak sa akcia konala v súvislosti s plnením pracovných úloh zamestnancov tak ako tvrdil žalovaný, potom by sa závažného porušenia pracovnej disciplíny dopustili takmer všetci zamestnanci, ktorí sa večierku zúčastnili, lebo požívali alkohol na „firemnom večierku“.
33. Žalovaný v replike nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu a zopakoval svoje tvrdenia uvedené v odvolaní. Za nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, ktorým sa snaží navodiť dojem, že pozvánka na dané podujatie nebola rozposlaná všetkým zamestnancom víkendovej zmeny žalovaného; naopak, táto bola zaslaná, resp. prezentovaná všetkým zamestnancom víkendovej zmeny žalovaného buď formou pracovného emailu alebo priamo na pracovnom briefingu, prostredníctvom ich nadriadenej zamestnankyne p. I. a počas ich pracovného času. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že zamestnanci žalovaného často používajú pracovný email na riešenie svojich súkromných záležitostí a že interné predpisy žalovaného ako zamestnávateľa takýto postup nezakazujú – naopak, pracovný poriadok žalovaného jednoznačne prikazuje zamestnancom používanie elektronickej pošty výhradne na pracovné účely, pričom použitie elektronickej pošty na súkromné účely je obmedzené iba na nevyhnutné prípady. Organizáciu firemného podujatia, ktorá je štandardnou aktivitou vykonávanou v súvislosti s výkonom pracovnej činnosti, možno kvalifikovať ako činnosť vykonávanú v rámci pracovného účelu, z dôvodu ktorého bola táto uskutočnená prostredníctvom pracovného emailu nadriadenej zamestnankyne p. I.. Svedok p. K. G. H. v rozhodnom období konania predmetnej firemnej akcie nepracoval vo funkcii manažéra sociálnych vzťahov, ale z titulu výkonu svojej pracovnej pozície u žalovaného ani nemal žiaden dôvod byť oboznamovaný s organizáciou firemných podujatí jednotlivých výrobných prevádzok žalovaného. Uvedenú hypotézu žalobcu preto považoval za irelevantnú vo vzťahu k meritu prejednávanej veci.
34. Žalovaný zdôraznil, že nie je rozhodujúcim kritériom, či predmetom daného podujatia je plnenie pracovných povinností zamestnancov, oficiálny program, riešenie iných pracovných záležitostí alebo hodnotenie pracovných výkonov zamestnancov, naopak, cieľom pracovného večierku môže byť rozvíjanie a utuženie pracovného kolektívu a vzťahov zamestnancov, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Táto skutočnosť jednoznačne vyplynula z výsluchu svedkyne p. I., ako aj z výsluchov ďalších svedkov, ktorí dané podujatie hodnotili ako pracovný teambuilding, a nie ako súkromnú aktivitu zamestnancov. V zmysle judikatúry môžu byť obdobne predmetom podujatia organizovaného v súvislosti s výkonom pracovného pomeru (teambuildingu) napríklad športové aktivity; rozhodne však nie výlučne len riešenie pracovných záležitostí zamestnávateľa.
35. K vyjadreniam žalobcu vo vzťahu k poškodenej, že po incidente mala vnímať žalobcu „nijak zvlášť, normálne“, pričom sa žalobca snaží vyvolávať dojem zľahčovania skutku spočívajúcom v sexuálnom obťažovaní poškodenej, žalovaný uviedol, že poškodená predmetný incident zamestnávateľovi neohlásila v dôvodnej obave z možných negatívnych dôsledkov, ktorým by v prípade, ak by sa takéto oznámenie dostalo do dispozície žalobcu ako jej nadriadeného, mohla byť vystavená. Žalovaný poukázal na písomné podanie poškodenej, ako jej výsluch, z ktorých vyplýva, že predmetnú udalosť vnímala osobne mimoriadne negatívne a k tejto došlo proti jej vôli, následne po opakovaných prejavoch nevhodného správania žalobcu voči nej na pracovisku. Poškodená v svojej písomnej výpovedi uviedla, že na nevhodnosť správania žalobcu bola upozornená už pred svojím nástupom do spoločnosti žalovaného v máji 2017. Žalovaný odmietol nepodložené konštrukcie žalobcu, že neohlásením daného incidentu zo strany poškodenej táto nepripisuje danému sexuálnemu obťažovaniu zo strany žalobcu podstatný význam. Takéto vnímanie je spôsobilé vytvoriť nebezpečný precedens zľahčovania následkov takéhoto protiprávneho konania v prospech sexuálnych agresorov a eliminácie z toho vyplývajúcich konzekvencií.
36. V súvislosti s opakovanými excesmi na pracovisku zo strany žalobcu, žalovaný odkázal na písomné vyjadrenia poškodenej, p. J., p. M., svedecké výpovede p. H., poškodenej a p. M., z ktorých vyplýva, že žalobca sa v čase pred spáchaním daného skutku opakovane dopúšťal incidentov obdobného
charakteru vykazujúcich znaky sexuálneho obťažovania voči zamestnankyniam žalovaného, naviac v pozícii podriadených zamestnankýň voči žalobcovi; v rámci prešetrovania predmetnej udalosti viacerí zamestnanci potvrdili, že dotknutých zamestnankýň, ktoré mali byť vystavené nežiaducemu správaniu žalobcu, bolo viac. Podľa žalovaného je bez právneho významu, že žalobca nebol predtým na nevhodnosť svojho správania napomínaný iným spôsobom. Takéto konanie žalobcu ako vedúceho zamestnanca žalovaného je neprípustné a nemôže byť tolerované ani na pracovisku, ani na akýchkoľvek spoločenských firemných akciách organizovaných žalovaným.
37. Žalobca v duplike zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach. V prípade „akcie“ konanej dňa 24.7.2018 sa teda podľa žalobcu nejednalo o podujatie, ktoré by zakladalo pre zamestnancov pracovnoprávne povinnosti. Viacerí svedkovia uvedenú akciu nazvali večierok, kde sa išli najesť a zabaviť. Aj napriek skutočnosti, že si tieto „večierky“ organizovali zamestnanci pravidelne, nemožno z toho vyvodiť záver, že sa jednalo o podujatie spojené s plnením pracovných úloh zamestnancov. Žalovaný nepreukázal, že akcia spĺňala atribúty podujatia, ktoré by malo byť vyhodnotené tak, že na si na ňom zamestnanci mali plniť svoje pracovné povinnosti. Túto skutočnosť potvrdila svedkyňa I., ktorá bola organizátorom daného večierku. Žalovaný však tvrdí presný opak, a síce, že mal prispieť na tento večierok prostredníctvom „kaizen fondov“, avšak zamestnanci si náklady za vlastnú konzumáciu na danom podujatí hradili z vlastných zdrojov v prípade, že finančné prostriedky z kaizen fondov vyčerpali. Z uvedeného vyplýva, že na tomto podujatí sa žalovaný ako zamestnávateľ finančne nepodieľal. Sám žalovaný použil vo svojom vyjadrení citáciu z jeho pracovného poriadku, kde sa uvádza, že v nevyhnutných prípadoch toleruje žalovaný používanie elektronickej pošty aj na súkromné účely, čím v zásade potvrdil tvrdenia žalobcu, že zamestnanci nemajú vyslovene zakázané používať svoje pracovné emaily na súkromné účely.
38. Žalobca tiež namietal tvrdenie žalovaného, že p. H. ako manažér sociálnych vzťahov nevedel o tomto firemnom podujatí z dôvodu, že na tejto funkcii nepracoval. Zo zápisnice z jeho výsluchu zo dňa 21.10.2020 vyplýva iná skutočnosť, keď p. H. sa osobne vyjadril „Ja pracujem u žalovaného na pozícii manažér sociálnych vzťahov už takmer 15 rokov“, a teda v čase konania akcie na tejto pozícii pracoval. K tvrdeniam žalovaného, že žalobca sa snaží vyvolať dojem zľahčovania skutku spočívajúcom v sexuálnom obťažovaní, žalobca uviedol, že je to práve žalovaný, ktorý sa snaží incident „nafúknuť“ do takých rozmerov, ktoré žalovanému zapadnú do jeho konceptu o oprávnenosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca len citoval vyjadrenia F. D., ktoré uviedla vo svojom výsluchu dňa 24.3.2021. Práve žalovaný vkladá „do úst“ svedkyne tvrdenia, ktoré nevyplývajú z jej výsluchu. Svedkyňa na otázku súdu, či zažila pred incidentom také správanie zo strany žalobcu, ktoré by jej bolo nepríjemné a hodnotila by ho ako neštandardné, odpovedala, že vedel byť aj veľmi milý, ale nespomína si, že by k takému správaniu predtým došlo. Pokiaľ žalovaný poukazuje na písomnú výpoveď pani D. z 19.12.2018, v rámci ktorej uviedla, že mala byť upozornená na nevhodné správanie žalobcu, a že prvýkrát mala zažiť jeho obťažovanie na vianočnom večierku v roku 2017, kedy ich mal údajne žalobca spolu s kolegyňou volať k sebe domov, tu žalobca videl zásadný rozpor v týchto dvoch dôkazoch, kedy sa jedná o protichodné vyjadrenia tejto svedkyne. Rovnako žalovaný používa vyfabulované tvrdenia o tom, že poškodená p. D. incident neohlásila z dôvodu, že mala obavu z možných negatívnych dôsledkov, ktorým by v prípade, ak by sa takéto oznámenie dostalo do dispozície žalobcu ako nadriadeného, mohla byť vystavená.
39. K poukazu žalovaného na vykonané dokazovanie, v rámci ktorého mali výsluchy viacerých svedkov zhodne potvrdiť, že odmietavé reakcie a postoje iných obťažovaných zamestnankýň zväčša mali vyústiť do negatívnych dopadov v podobe krátenia prémií, či zamedzenia kariérneho postupu a vo viacerých prípadoch boli dotknuté zamestnankyne na vlastnú žiadosť z dôvodu nevhodného správania žalobcu preradené na inú pracovnú pozíciu alebo ukončili pracovný pomer, žalobca uviedol, že ani jedno z týchto tvrdení žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a len preukazuje skutočnosť ako sa žalovaný snaží presvedčiť súd, že ako zamestnávateľ nemal inú možnosť ako so žalobcom okamžite skončiť jeho pracovný pomer, keďže sa správal ako sexuálny agresor. Žalobca záverom uviedol, že v prípade, ak by súd v kontexte vykonaného dokazovania vyhodnotil účasť žalobcu na firemnom večierku ako plnenie si pracovných povinností žalobcu, pri ktorých sa mal dopustiť porušenia pracovnej disciplíny, zastáva názor, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tom zmysle, že by preukázal, že sa jednalo o tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by oprávňovalo žalovaného pristúpiť k takémuto riešeniu vzniknutej situácie.
40. Žalovaný v ďalšom sumarizačnom vyjadrení zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu a zároveň predložil dôkaz – potvrdenie o zamestnaní svedka K. G. H. a uviedol, že svedok v období konania pracovnej akcie nepracoval vo funkcii manažéra sociálnych vzťahov, ale na pozícii vedúci náboru a zamestnaneckých služieb, teda z titulu výkonu svojej funkcie nemal žiaden dôvod byť oboznamovaný s organizáciou akýchkoľvek firemných podujatí jednotlivých výrobných prevádzok žalovaného.
41. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP.
42. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ rozhodol o základe žalobcom uplatneného nároku tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 18.1.2019 je neplatné. Súd prvej inštancie mal za to, že správanie žalobcu počas večierka dňa 24.7.2018 voči zamestnankyni žalovaného, spôsobom vymedzeným v okamžitom skončení pracovného pomeru nemožno posudzovať ako porušenie pracovných povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi a toto nemôže byť ani dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením. Podľa súdu prvej inštancie konanie v okamžitom skončení pracovného pomeru popísané ako skutok, nie je možné kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho neboli naplnené zákonné podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka.
43. Žalovaný v podanom odvolaní so závermi súdu v napadnutom rozhodnutí nesúhlasil a namietal nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo žalovaného spravodlivý súdny proces.
44. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné.
45. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Tento odvolací dôvod by bol naplnený, ak by rozhodnutie súdu prvej inštancie malo skutkové vady, t.j. v prípade, ak by bol nesprávne vytvorený skutkový základ. Nesprávnosť skutkového základu môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov alebo ak by tu bol predpoklad dotvorenia skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či procesného útoku. Z tejto odvolacej námietky žalovaného teda možno vyvodiť, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie.
46. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení
už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov. V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
47. Nemožno sa stotožniť so žalovaným v tom, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosti zásadného významu pre rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu samotného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 18.1.2019 vyplynulo, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru mala byť skutočnosť, že dňa 24.7.2018 na podujatí hradenom a organizovanom zamestnávateľom mal žalobca sexuálne obťažovať zamestnankyňu F. D. tým, že ju oprel o stôl a začal ju bozkávať, ktoré správanie žalobcu jej bolo nepríjemné, bránila sa mu a jasne sa vyjadrila, že ho odmieta, ktoré konanie žalobcu vyhodnotil žalovaný ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Skutočnosť, že žalobca bol v rozhodnom období v priamom hierarchicky nadriadenom postavení voči bývalej zamestnankyni žalovaného a že vykonával funkciu vedúceho výrobnej skupiny v prevádzke Lakovňa na víkendovej zmene, nemala podľa odvolacieho súdu žiadny súvis s incidentom, ktorý sa stal na letnom večierku dňa 24.7.2018. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, účelom večierku bolo na dobrovoľnej báze založené spoločenské vyžitie sa kolektívu (resp. jeho časti) zamestnancov žalovaného, čomu zodpovedalo aj správanie zamestnancov, ktoré možno označiť za „uvoľnené“. Z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že stretnutie bolo neformálneho charakteru, počas ktorého bolo od jeho počiatku tolerované požívanie alkoholických nápojov, a to i v značnom rozsahu a takejto „voľnejšej atmosfére“ zodpovedalo nielen správanie žalobcu, ale i ostatných zamestnancov, vrátane p. D.. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že v rámci prešetrovania predmetnej udalosti viacerí zamestnanci potvrdili, že dotknutých zamestnankýň, ktoré mali byť vystavené nežiaducemu správaniu žalobcu, bolo viac (nevhodné narážky, poznámky, návrhy na rôzne materiálne výhody, ako napr. spoločné večere, dovolenky, atď.), tieto skutočnosti neboli vykonaným dokazovaním preukázané. Práve naopak, samotná p. D. pri svojom výsluchu uviedla, že pred a ani po incidente so žalobcom nezažila žiadne také správanie žalobcu, ktoré by jej bolo nepríjemné, čo je v protiklade s jej písomným vyjadrením vyhotoveným dňa 19.12.2018 svedkom K. H., ktorý bol žalovaným poverený prešetrením podnetu na sexuálne obťažovanie zo strany žalobcu. Preukázané tak v konaní neboli ani tvrdenia žalovaného (uvedené v odvolacej replike), že p. D. predmetnú udalosť (incident na letnom večierku dňa 24.7.2018) vnímala osobne mimoriadne negatívne a k tejto došlo následne po opakovaných prejavoch nevhodného správania žalobcu voči nej na pracovisku, keďže z jej výsluchu takéto skutočnosti žiadnym spôsobom vyvodiť nemožno a je tu zjavný rozpor s jej písomným vyjadrením vyhotoveným dňa 19.12.2018. Ako sám K. H. pri svojom výsluchu uviedol (č.l. 140), „nakoľko sa konanie žalobcu, z ktorého bol obvinený preukázalo, takisto sa zistilo, že mal opakovane vzťahy s podriadenými, s jednou podriadenou má aj dieťa, to sú dosť závažné praktiky od vysokopostaveného manažéra a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru chcel žalovaný dať v súlade so Zákonníkom práce, bolo potrebné to oprieť o skutočnosti, ktoré sa týkali akcie, ktoré spadali do lehoty podľa Zákonníka práce“. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v rámci okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný skonštatoval, že pri prešetrovaní prípadu sexuálneho obťažovania zistil, že zo strany žalobcu došlo k viacerým prípadom verbálneho, neverbálneho alebo fyzického správania sexuálnej povahy, ktoré spĺňajú znaky sexuálneho obťažovania, v dôsledku čoho bolo pracovné prostredie na prevádzke, ktorá mu bola zverená, zneucťujúce a zastrašujúce, avšak v tejto časti je okamžité skončenie pracovného pomeru nedostatočne skutkovo vymedzené a neobsahuje konkrétne časové, vecné, miestne okolnosti správania sa žalobcu, vrátane konkrétnych osôb, voči ktorým jeho nekonkretizované konanie malo smerovať, je teda skutkovo zameniteľné s inými skutkami. Z uvedených dôvodov vo vzťahu k platnosti/ neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sa preto súd prvej inštancie nezaoberal skutočnosťou, či sa žalobca takýchto všeobecne vymedzených konaní dopustil, keďže ak by sa aj žalovaný domnieval, že
uvedeným konštatovaním tiež založil dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, v tejto časti by bolo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné pre rozpor s ust. § 70 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa tiež (napriek opačným námietkam žalovaného) dôsledne zaoberal i situáciou, v ktorej podľa žalovaného k porušeniu pracovných povinností došlo (ako je už uvedené vyššie) a vyhodnotil, že účelom večierku bolo na dobrovoľnej báze založené spoločenské vyžitie sa kolektívu (resp. jeho časti) zamestnancov žalovaného, čomu zodpovedalo aj správanie zamestnancov, ktoré možno označiť za „uvoľnené“. Rovnako tak poukaz žalovaného na dôsledky pre zamestnávateľa, keď podľa jeho tvrdení konanie žalobcu vyústilo do poškodenia vzťahov na pracovisku, poškodenia dobrého mena žalovaného ako zamestnávateľa, ako aj poškodenia záujmov spoluzamestnancov, nebol ničím preukázaný. Z týchto dôvodov nemožno považovať námietku žalovaného o nezohľadnení skutočností zásadného významu súdom prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej za opodstatnenú.
48. Žalovaný taktiež poukazoval na to, že právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom podľa ustálenej judikatúry súdov sa pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny má prihliadať nielen na osobu zamestnanca, na pracovnú pozíciu, ktorú zastáva, na mieru zavinenia, spôsob porušenia pracovnej disciplíny, ale aj na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. V tomto smere sa odvolací súd plne so žalovaným stotožňuje a práve s ohľadom na tieto kritériá, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že konanie v okamžitom skončení pracovného pomeru popísané ako skutok, nie je možné (s ohľadom na vykonané dokazovanie) kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
49. Pokiaľ žalovaný spochybňoval hodnotenie výpovede svedkyne I. súdom prvej inštancie, keď podľa žalovaného z jej výsluchu vyplynul záver, že p. I. ako nadriadená zamestnankyňa organizovala predmetnú akciu počas svojho pracovného času (víkendová zmena), a preto nie je správnym tvrdenie súdu o tom, že organizáciu večierka realizovala vo svojom voľnom čase, odvolací súd uvádza nasledovné. V rámci hodnotenia vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by predmetný večierok bol organizovaný výlučne zo strany zamestnávateľa, prostredníctvom ním na to poverených osôb, že by účasť na predmetnom večierku bola pre zamestnancov povinná, zamestnanci, ktorí sa večierku zúčastnili, sa ho zúčastnili vo svojom voľnom čase, pričom financovaný bol príspevkami samotných zamestnancov, keď bez tvrdenia a preukázania zo strany žalovaného zostala aj skutočnosť, akú presnú sumu mal zamestnancom na večierok prispieť (resp. v prípade, že daný večierok organizoval priamo žalovaný ako zamestnávateľ, aké náklady na jeho organizáciu mal) a ciele podujatia - večierku neboli žiadnym formálnym spôsobom určené. Takéto celkové hodnotenie vykonaného dokazovania, ako už odvolací súd uviedol vyššie, neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
50. Vo výsledku však nebolo rozhodujúcim, či letný večierok bol alebo nebol organizovaný výlučne žalovaným ako zamestnávateľom a či bol hradený žalovaným (ktorá skutočnosť však nebola v konaní preukázaná, t.j. že by na večierok prispieval žalovaným prostredníctvom „kaizen“ fondu ako správne konštatoval i súd prvej inštancie), pretože i v takom prípade by nešlo o podujatie, ktoré by malo súvis s plnením pracovných povinností. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (a ani z tvrdení žalovaného) nemožno vyvodiť, že by sa zamestnanci žalovaného zúčastnili letného večierku dňa 24.7.2018 na príkaz zamestnávateľa, že večierok bol zameraný na plnenie pracovných povinností nebo iných činností zamestnancov v prospech žalovaného alebo na zvyšovanie/ prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov žalovaného, pretože išlo o spoločenské stretnutie zamestnancov žalovaného, zorganizované za účelom zábavy. Inak povedané, jednalo sa o zábavnú akciu, ktorá nemala žiadnu súvislosť s ich pracovnými úlohami, a to ani v prípade, ak by bola zorganizovaná a v celom rozsahu financovaná žalovaným pre jeho zamestnancov. Preto je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že správanie žalobcu počas večierka dňa 24.7.2018 voči zamestnankyni žalovaného, spôsobom vymedzeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, nemožno posudzovať ako porušenie pracovných povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi a toto nemôže byť ani dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením, pretože k nemu nedošlo pri plnení pracovných úloh (účasť zamestnancov na letnom večierku tu nemala žiadnu súvislosť s ich pracovnými úlohami), ani v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (letný večierok nemožno považovať ani za školenie).
51. Pokiaľ ide o novotu uplatnenú žalovaným až v odvolacom konaní (potvrdenie o zamestnaní svedka K. G. H.), je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť v
odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v § 366 CSP. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaného v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto skutkové tvrdenia/dôkazy by boli spôsobilé privodiť žalovanému priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové skutočnosti uvedené žalovaným až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalovaný nepreukázal žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Navyše sa žiada dodať, že potvrdenie o zamestnaní svedka K. G. H., ktorým chcel žalovaný preukázať, že svedok v období konania letného večierku nepracoval vo funkcii manažéra sociálnych vzťahov a nemal žiaden dôvod byť oboznamovaný s organizáciou akýchkoľvek firemných podujatí jednotlivých výrobných prevádzok žalovaného, by bol s ohľadom na vyššie uvedený záver odvolacieho súdu, že letný večierok nemal žiadnu súvislosť s pracovnými úlohami zamestnancov, a to ani v prípade, ak by bol zorganizovaný a v celom rozsahu financovaný žalovaným pre jeho zamestnancov, bez relevancie vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam.
52. Dôvodnou nebola ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne nezaoberal vecnou, časovou ani miestnou súvislosťou skutku s pracovným pomerom žalobcu u žalovaného. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito súvislosťami zaoberal v ods. 52 až 58. Odvolací súd dodáva (ako je už uvedené vyššie), že k incidentu medzi žalobcom a p. D. ako zamestnancami žalovaného nedošlo pri plnení pracovných úloh a ani v priamej súvislosti s ním, došlo k nemu mimo pracovnej doby, a teda vo voľnom čase zamestnancov, teda možno uzavrieť, že správanie žalobcu, tak ako bolo vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru, nemalo časovú, miestnu, ani vecnú súvislosť s plnením pracovných úloh. Za plnenie pracovných úloh je vždy považovaná popri výkone pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru tiež (akákoľvek) iná činnosť konaná priamo na príkaz zamestnávateľa (resp. príslušného vedúceho zamestnanca, ak je zamestnávateľ právnickou osobu), t.j. bez ohľadu na to, či táto činnosť spadá do rámca druhu a miesta výkonu dojednanej práce či nie. K tomu, aký má v tejto súvislosti význam motív nebo pohnútka zamestnanca, má význam záver, či možno takto pojatú činnosť zamestnanca považovať za plnenie pracovných úloh, pričom nie je významný motív, či pohnútka zamestnanca, t.j. vzdialenejšie predpoklady a predstavy, z ktorých zamestnanec vychádzal, ale rozhodujúce je, či sa jednalo vzhľadom k činnosti, pri ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, z hľadiska vecného (vnútorného účelového), miestneho i časového objektívne o činnosť vykonávanú pre zamestnávateľa.
53. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti tiež správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/633/2006 (na ktoré poukázal aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/225/2019), v ktorom bolo zdôraznené, že pri vzťahoch vznikajúcich medzi zamestnancami je potrebné rozlišovať, či ide o vzťah pracovnoprávny, nakoľko len porušenie povinností v takomto vzťahu môže zakladať Zákonníkom práce predpokladané sankcie. Významným je zistenie, či nejde o iný právny vzťah medzi týmito subjektmi (zamestnancami navzájom). Jednotiacim kritériom je preto posúdenie, či ide o vzťah (a z neho vyplývajúce povinnosti) vyplývajúci z pracovnoprávneho pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a či tento vzťah má časový, miestny a hlavne vecný (vnútorný účelový) pomer k výkonu nesamostatnej (závislej) práce. Porušenie iných povinností nemôže predstavovať porušenie pracovnej disciplíny. Následne potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že v prípade nevhodného správania žalobcu vo vzťahu k dotknutej zamestnankyni išlo (len) o vzťah medzi zamestnancami navzájom, ktorý sa žiadnym spôsobom po vecnej stránke netýkal plnenia pracovných úloh. Motív takéhoto konania žalobcu, popísaného žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru nevyplynul z vykonaného dokazovania, išlo však o konanie žalobcu výlučne osobného charakteru, ktoré sa žiadnym spôsobom nedotýkalo plnenia pracovných úloh žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ chcel žalovaný ukončiť pracovný pomer so žalovaným z iných dôvodov (ako vyplynulo i z výsluchu K. H.), je potrebné zdôrazniť, že súd je viazaný tým, ako bol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru (ako výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru) skutkovo vymedzený zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru. Žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že sa v prípade konania žalobcu na letnom večierku dňa 24.7.2018 jednalo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
54. Odvolací súd sa plne stotožňuje so žalovaným v tom, že problematiku sexuálneho obťažovania nemožno v žiadnom prípade zľahčovať, avšak súd musí vždy prihliadať na špecifické okolnosti každej prejednávanej veci. S ohľadom uvedené, keďže v súdenej veci sa jednalo v prípade správania žalobcu na letnom večierku dňa 24.7.2018 o ojedinelý incident, ktorý nemal vecnú, miestnu ani časovú súvislosť s plnením pracovných úloh, nebol založený dôvod na výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru – okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 písm. b/ Zákonníka práce zo strany zamestnávateľa.
55. Dôvodnou nebola ani námietka žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tejto súvislosti žalovaný argumentoval tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil špecifiká prejednávaného prípadu, reflektujúc mimoriadnu senzitivitu celospoločensky diskutovanej témy sexuálneho obťažovania v súvislosti s výkonom pracovného pomeru a daný skutok z hľadiska pracovno-právnych aspektov neposúdil vo svojej komplexnosti a úplnosti, pričom pri svojich úvahách nezobral do úvahy platnú judikatúru, čoho dôsledkom bola aplikácia nesprávnej právnej normy na nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav. Odvolací súd má v tejto súvislosti za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, aplikoval správne zákonné ustanovenia a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že správanie žalobcu počas letného večierka dňa 24.7.2018 nemožno posudzovať ako porušenie pracovných povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi a toto nemôže byť ani dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením.
56. Odvolací súd taktiež nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, podľa ktorej je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uviedol, aký skutkový stav zistil a prečo považoval základ žaloby za dôvodný a naopak námietky žalovaného za nedôvodné. Súd prvej inštancie tiež odkázal na relevantné zákonné ustanovenia § 9 ods. 3, § 57 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 74 ods. 1, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce, v rozsudku ich primerane vyložil a aplikoval na konkrétnu vec. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu a závery súdu (v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 CSP), nemožno považovať za arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok potom vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k vyhoveniu žalobe. Okolnosť, že jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie nepovažuje žalovaný za správne, neznamená ešte jeho nepreskúmateľnosť.
57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, s použitím § 387 ods. 1 CSP, potvrdil. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na vydanie rozhodnutia podľa § 79 Zákonníka práce, ktorý návrh opakovane uvádzal i v konaní pred súdom prvej inštancie, na konanie a rozhodnutie o tomto návrhu je vecne príslušný súd prvej inštancie, ako to i sám uviedol v napadnutom rozhodnutí.
58. Ostatnou odvolacou argumentáciou žalovaného nespôsobilou ovplyvniť rozhodnutie vo veci sa odvolací súd nezaoberal. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní totiž nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
59. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP súd v rozhodnutí, ktorým sa predmetné konanie bude končiť.
60. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).