Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-159-2018.pdf
PDF · 101.12 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/159/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: T. L., W.. X. X. XXXX, F. Š. XXX/X, W. F., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, IČO: 472 344 66, proti žalovanému: T. L..C..I.., T. XX, F., K.: XX XXX XXX, o 1.408,13 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 24. januára 2017 č. k. 6C/23/2016 - 74, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a.
Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.408,13 eur s 8,05 % úrokom z omeškania od 9.4.2016 až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli uzatvorili dňa 23.4.2010 zmluvu o úvere Č.. XXXXXXXXX v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej sa veriteľ - žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške 200,- eur a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 196,- eur v 9 splátkach po 40,- eur mesačne počnúc dňom 18. 5. 2010. Žalobkyňa so žalovaným dňa 29. 7. 2010 uzavreli Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 200,- eur a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému úver zvýšený o poplatok v sume 196,- eur v 12 - splátkach v sume 33,- eur, počnúc dňom 18.08.2010. Žalobkyňa žalovanému uhradila na zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX dňa 17.5.2010 sumu 40,- eur, dňa 15.7.2010 sumu 120,- eur a dňa 10.10.2011 sumu 636,10,- eur. A na zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX dňa 29.07.2010 uhradila žalovanému dňa 09.10.2011 sumu 1052,03 eur. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že nakoľko uzavreté zmluvy neobsahovali podstatné náležitosti uvedené v ust. §2, § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, uvedené úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne celkom vo výške 1.408,13,- eur. Keďže žalovaný na výzvu žalobkyne dlh neuhradil, je povinný zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania. Na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX žalobkyňa uhradila žalovanému sumu vo výške 756,10,- eur, tzn. o 556,10,- eur viac, než mal žalovaný nárok. V rozsahu sumy 556,- eur tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovaného. Na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX žalobkyňa uhradila žalovanému sumu vo výške 1.052,03,- eur, tzn. o 852,03,- eur viac, než mal žalovaný nárok. V rozsahu sumy 852,03,- eur tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Celkové bezdôvodné obohatenie z oboch predmetných zmlúv o úvere predstavuje sumu vo výške 1.408,13,- eur.
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že predmetné zmluvy sú zmluvami spotrebiteľskými. S námietkou premlčania uplatnenou žalovaným sa súd prvej inštancie vysporiadal nasledovne: „Pri použití Občianskeho zákonníka plynie jednak subjektívna lehota, ktorá je dvojročná a tá začína plynúť odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úrok obohatil. Z vyjadrenia žalobcu súd zistil, že o tom, že sa žalovaný na úkor žalobcu obohatil sa žalobca dozvedel vtedy keď udelil právnemu zástupcovi plnomocenstvo na konanie, t.j. 23.3.2014. Keďže žalobca žalobu doručil súdu dňa 12.4.2016, urobil tak v subjektívnej premlčacej dobe. Nakoľko tzv. subjektívna premlčacia doba je limitovaná objektívnou premlčacou dobou, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne ako pri začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. V prípade Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.4.2010 tak začala objektívna premlčacia doba plynúť od 10.10.2011 a v prípade Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.7.2010 začala objektívna premlčacia doba plynúť od 09.10.2011. Na základe uvedeného tak súd ustálil, že žalobca uplatnil svoj nárok voči žalovanému po uplynutí objektívnej trojročnej lehoty. Nakoľko však žalobca žiadal v danom prípade aplikovať objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu, súd skúmal, či v danom prípade sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Úmysel (priamy alebo nepriamy) súvisí so zavineným protiprávnym konaním zodpovedného subjektu. Protiprávne konanie je také konanie, ktoré je v rozpore s právom. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V danom prípade zmluvy o úveroch neobsahovali všetky podstatné náležitosti stanovené ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu "neznalosť zákona neospravedlňuje" v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (uznesenie NS SR pod sp. zn. 6 MCdo 9/2012). Žalovaný práve pri neuvedení obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere mal a mohol vedieť, že prijímaním príslušenstva poskytnutého plnenia sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatí a pre prípad, že tak urobí, bol s tým uzrozumený, je povinnosťou žalovaného poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na problematiku poskytovania spotrebiteľských úverov, žalovaný zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatváral non lege artis na základe netransparentných údajov opakovane vo veľkom množstve prípadov, preto aj v tomto smere je možné ustáliť úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. S ohľadom na uvedené má súd za to, že žalovaný mal vedomosť o tom, že neuvedením všetkých obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z.z. a ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. nastane zákonom predpokladaná sankcia, a to bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru a pre prípad že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Na základe uvedeného súd ustálil, že v danom prípade nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže ku dňu podania žaloby neuplynula 10-ročná premlčacia lehota a vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.“
4. Súd prvej inštancie po tom, ako námietku premlčania vyhodnotil ako neopodstatnenú, k samotnému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „na základe predložených listinných dokladov tak súd mal za preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobcu obohatil celkovo o sumu vo výške 1408,13,- eur a vznikla mu povinnosť dlh vydať, preto súd posúdil nárok žalobkyne v plnom rozsahu ako dôvodný.“ Vo vzťahu ku zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. 4. 2010 konštatoval, že „uvedená zmluva neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, RPMN a priemernú RPMN. Keďže sa jedná o obligatórne náležitosti takejto zmluvy, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Povinnosťou žalobcu tak bolo uhradiť žalovanému len sumu vo výške 200,- eur, preto má voči žalovanému nárok na vrátenie sumy vo výške 556,10,- eur.“ Vo vzťahu ku zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.7.2010 konštatoval, že uvedená zmluva neobsahuje dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Povinnosťou žalobcu tak bolo uhradiť žalovanému len sumu vo výške 200,- eur, preto má voči žalovanému nárok na vrátenie sumy vo výške 852,03,- eur.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.408,13,- eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Bezdôvodné obohatenie rovnako predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Keďže tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné, že ide o dlh peňažný, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania. V danom prípade, tak bol žalovaný povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca požiadal (ust. § 563 Občianskeho zákonníka), t.j. dňom 08.4.2016. Nakoľko si žalovaný svoju povinnosť vydať bezdôvodné obohatenia nesplnil, dostal sa tak do omeškania, preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,05% ročne od 9.4.2016 do zaplatenia.“
5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6 Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci má žalobkyňa postavenie spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že dňa 23.4.2010 uzavrel so žalobkyňou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX a dňa 29.7.2010 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorých bol žalobkyni poskytnutý úver na účel povolania. Žalobkyňa v zmluvách o úvere uviedla a aj osobitne podpísala, že poskytnuté peňažné prostriedky sú na tento účel a svojim podpisom potvrdila, že informácie, ktoré žalovanému poskytla, sú pravdivé. Skutočnosť na čo konkrétne žalobkyňa využila poskytnutý finančné úver, žalovaný neskúma a rovnako nie je ani povinný preukázať, na čo boli tieto finančné prostriedky žalobkyňou použité. Keďže teda žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nemá postavenie spotrebiteľa. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je dôvodné. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že na úkor žalobkyne nezískal bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Mal za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej trojročnej premlčacej dobe. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď vo veci aplikoval 10
- ročnú premlčaciu dobu. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe mal za to, že v žalobe absentujú rozhodujúce skutočnosti pre určenie začatia jej plynutia. Žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení dňa 23.3.2014 a žalobu podal až dňa 12.4.2016, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňom 23.3.2016.
7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zmeniť.
9. Odvolací súd sa v prvom rade zameral na posúdenie otázky premlčania predmetného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak by predmetné úverové zmluvy nemali spotrebiteľský charakter, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by sa premlčoval v zmysle § 387 a nasl. Obch. zák. V tejto súvislosti treba uviesť, že to, že Obchodný zákonník výslovne neupravuje počiatok behu premlčacej doby a jej dĺžku pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia, ešte neznamená nutnosť aplikácie
právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka, ale iba to, že aj tieto otázky treba riešiť podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Obchodný zákonník je v pomere k Občianskemu zákonníku zvláštnym právnym predpisom, čo platí aj pre všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní podľa § 387 až 401 Obch. zák. v pomere k § 107 Obč. zák. Z toho možno vyvodiť, že pri riešení otázky určenia právneho režimu premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije právna úprava premlčania obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Ak totiž Obchodný zákonník obsahuje kogentnú a ucelenú úpravu premlčania, je v obchodných záväzkových vzťahoch vylúčené použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní.
10. Ak teda predmetné úverové zmluvy nemajú spotrebiteľský charakter, premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa riadi Obchodným zákonníkom. V zmysle § 391 ods. 1 Obch. zák. premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. Úverová zmluva z 23.4.2010 bola v celom rozsahu uhradená dňa 10.10.2011 a úverová zmluva z 29. 7. 2010 dňa 9.10.2011, 4 - ročná premlčacia doba (§ 397 Obch. zák.) teda v prípade zmluvy z 23. 4. 2010 začala plynúť dňom 11.10.2011 a uplynula dňom 10.10.2015. Žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie až dňa 12. 4 2016, teda oneskorene - po márnom uplynutí premlčacej doby. V prípade zmluvy z 29.7.2010 začala 4 - ročná premlčacia doba plynúť dňa 10.10.2011 a uplynula dňom 9.10.2015. Teda aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z tejto zmluvy je premlčaný. Možno teda uzavrieť, že predmetný nárok je ako celok premlčaný v prípade, ak predmetné úverové zmluvy nemajú spotrebiteľský charakter a ide teda o tzv. absolútny obchod.
11. Je ďalej potrebné vyriešiť otázku premlčania predmetného nároku, ak by sa vychádzalo z toho, že predmetné úverové zmluvy majú spotrebiteľský charakter. V takom prípade by sa premlčanie nároku riadilo Občianskym zákonníkom, pretože úprava premlčania v ňom obsiahnutá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor právnej žalobkyne. K tomu treba uviesť, že keďže Občiansky zákonník a ani iný občianskoprávny predpis pojem a podstatu úmyselného konania nevymedzuje, vychádza sa z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v Trestnom zákone. Ten rozlišuje podľa prítomnosti rozumového (intelektuálneho) a vôľového (určovacieho) prvku medzi úmyselným konaním a nedbanlivostným konaním. O priamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním sa môže bezdôvodne obohatiť a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. V obidvoch prípadoch je teda rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil, o tom, že svojím konaním získava (priamy úmysel) alebo môže získať (nepriamy úmysel) bezdôvodné obohatenie. Samotnú tú skutočnosť, že predmetné zmluvy neobsahujú náležitosti požadované spotrebiteľským právom (zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) nemožno bez ďalšieho vyhodnotiť tak, že žalovaný mal pri uzavieraní predmetných zmlúv úmysel sa na úkor právnej predchodkyne žalobcu bezdôvodne obohatiť. Naviac súd prvej inštancie nevysvetlil, aký je vzťah medzi bezdôvodným obohatením, resp. jeho výškou a tým, že predmetné zmluvy neobsahovali údaj o konečnej splatnosti úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov. Bezpoplatkovosť a bezúročnosť predmetných úverov je zákonným dôsledkom absencie zákonných náležitostí v predmetných zmluvách. Úroky, resp. poplatky dojednané v predmetných zmluvách nie sú dôsledkom „úmyslu“ žalovaného sa na úkor právnej predchodkyne žalobcu bezdôvodne obohatiť, ale sú výsledkom zmluvnej vôle zmluvných strán. Pri nedostatku iných skutkových zistení (úmyselné konanie žalovaného bola povinný preukázať žalobkyňa) treba podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať tvrdenie žalovaného, že s právnou predchodkyňou žalobcu mienil uzavrieť úverové zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka.
12. Ak predmetné zmluvy majú spotrebiteľský charakter, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v zmysle § 107 Obč. zák. 3 - ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 2 Obč. zák. začala žalobkyni plynúť v prípade zmluvy z 23.4. 2010 dňa 11.10.2011 2011 a uplynula dňom 10.10.2014. V prípade zmluvy z 29.7.2010 3 - ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 11.10.2011 a uplynula dňom 10.10.2014. Žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie až dňa 12.4.2016, teda oneskorene - po márnom uplynutí objektívnej premlčacej doby. Ako je to uvedené v predchádzajúcom odseku, 10 - ročná premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 druhá časť vety Obč. zák. neprichádza do úvahy. Možno teda
zhrnúť, že nárok je premlčaný aj v zmysle Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, nebolo možné žalobcovi premlčaný nárok priznať (§ 388 ods. 1 Obch. zák., resp. § 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák.).
13. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. Odvolací sú dodáva, že vo veci nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, pretože odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie s tým, že rozdielne posúdil iba otázku premlčania nároku.
14. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
15. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).