Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_43Sa-18-2019.pdf
PDF · 104.3 KB
No categories available
43Sa/18/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Odbytová organizácia výrobcov - družstvo ČB, Hlavná 5469/60A, 929 01 Dunajská Streda proti žalovanému: Daňový úrad Trnava, Hlboká 8/1, 917 65 Trnava, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia rozhodnúť o žalobcom uplatnenom sankčnom úroku zo sumy 69 940,83 eur týkajúcom sa nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011.
II. Žalovaný je povinný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia doručiť správnemu súdu vydané rozhodnutie o sankčnom úroku.
odôvodnenie:
1. Žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy zo dňa 3.10.2019, doručenou správnemu súdu 4.10.2019 sa žalobca domáhal uloženia povinností žalovanému rozhodnúť o priznaní sankčného úroku zo sumy 69 940,83 eur uplatneného žalobcom z nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011.
2. V žalobe namietal, že mu nebol priznaný sankčný úrok z rozdielu medzi nadmerným odpočtom vráteným po daňovej kontrole a nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní zo sumy 69 940,83 eur. Poukázal na to, že suma nadmerného odpočtu zadržiavaného od roku 2011 vo výške 69 940,83 eur mu bola poukázaná na účet až dňa 4.10.2018. V tejto súvislosti uviedol, že daňová kontrola bola u neho skončená dňom doručenia protokolu (22.3.2013), čo znamená, že nadmerný odpočet mu mal byť vyplatený podľa § 79 ods. 6 zák.č. 222/2004 do desiatich dní od skončenia kontroly, t.j. do 2.4.2013, pričom reálne k tomu došlo zo strany daňového úradu až dňa 4.10.2018. Za tohto stavu mal za to, že daňový úrad mu zadržiaval nadmerný odpočet 2009 dní. Tvrdil, že v súčasnosti by sa obdobný prípad riešil na základe ustanovenia § 79a zák.č. 222/2004 Z.z., teda vo veciach, kedy daňová kontrola nebola skončená do roku 2017. Z uvedeného dôvodu preto žiadal o vyplatenie úroku z omeškania vo výške 38 447,02 eur vypočítaného zo sumy 69 940,83 eur, a to s poukazom na ust. § 79 zák.č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku s tým, že tento úrok z omeškania vypočítal nasledovne: za rok 2013 10% úrok pri počte dní 273 predstavuje 5 231,19 eur, za roky 2014 až 2017 pri 365 dňoch v každom roku predstavoval sumu 6 694,08 eur v každom z týchto rokov a za rok 2018 pri 275 dňoch 5 169,51 eur, čo celkom predstavovalo sumu vo výške 38 447,02 eur. Doposiaľ však daňový úrad o tejto jeho žiadosti z novembra 2018 nerozhodol.
3. V ďalšej časti svojej žaloby poukázal na Smernicu Rady EÚ 2006/112/ES ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci ENEL, ktorý je výkladovým rozsudkom k čl. 183 ods. 2 smernice a ktorého aplikácia znamená, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodársky znevýhodnením, ktoré má byť kompenzované zaplatením úrokov. Smernica Rady EÚ 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský
štát záväzná a má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne je orgán aplikujúci právo takéto ustanovenia nepoužiť. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, uznesenie z 21.10.2015 vo veci C-120/2015 Kovozber, s.r.o. proti Daňovému úradu v Košiciach, ktorý posudzoval právnu úpravu SR týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH uvedenú v zákone č. 222/2004 Zb., pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava (vo vyššie naznačenom smere) nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality. Okrem toho mal za to, že štát má platiť tento sankčný úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jej vrátenia. V súvislosti s týmto rozhodnutím súdu došlo ku zmene rozhodovacej praxe daňových úradov (napr. rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 10042604/2018 zo dňa 21.2.2018 vo veci ZetaPark s.r.o., v ktorom priznal daňovému subjektu úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu). Samotná neoprávnenosť zadržiavania peňažných prostriedkov vyplýva v zmysle ust. § 35 ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. z následného vydania právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu, na základe ktorého boli daň alebo rozdiel dane zaplatené a z neskoršieho vydania nového rozhodnutia, ktorým boli (hoci aj čiastočne) zaplatená daň alebo rozdiel dane znížené.
4. Na záver uviedol, že v danom prípade daňový orgán svojou nečinnosťou bráni žalobcovi v uplatnení jeho ústavou zaručených zákonných práv. Tvrdil, že žalovaný mal z úradnej povinnosti okamžite (najneskôr do 15 dní) po vyplatení neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu rozhodnúť o priznaní sankčného úroku, čo doposiaľ neučinil. Okrem púhej informácie, že takýto nárok žalobca nemá, nevydal o tom žiadne rozhodnutie (prípadne opatrenie), ktoré by zákonnou formou v súlade s daňovým poriadkom bolo možné napadnúť. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že daňové konanie vo všeobecnosti je budované na zásade dvojstupnovitosti konania. Riadnymi opravnými prostriedkami proti rozhodnutiu daňového úradu sú námietka a odvolanie. Pokiaľ daňový orgán nevydá rozhodnutie - opatrenie (hoci aj negatívne) daňový subjekt nemá možnosť sa proti nemu zákonným spôsobom brániť a tým má aj zamedzený prístup k súdu z dôvodu potrebnosti vyčerpania všetkých zákonom predpísaných foriem opravných prostriedkov. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v súlade so zákonom (už citované zákonné ustanovenia § 79a ods. 3 zák.č. 222/2004 Z.z., resp. § 79 ods. 3 daňového poriadku) žalobca podal sťažnosť na nečinnosť orgánu verejnej správy podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 5 zák.č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v platnom znení, ktorá však bola negatívne vyhodnotená.
5. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30.10.2019 najskôr opísal ako u žalobcu vykonal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011. Poukázal na to, že kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom za zdaňovacie obdobie júl 2011 priznaným vo vyrubovacom konaní v sume 88 078,26 eur a časťou nadmerného odpočtu vrátenou po daňovej kontrole v sume 18 137,43 eur predstavoval sumu 69 940,83 eur. Uviedol, že časť nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 69 940,83 eur bola vrátená na účet žalobcu v zákonnej lehote dňa 4.10.2018, t.j. do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia č. 101648581/2018 zo dňa 23.8.2018 (týmto rozhodnutím bol žalobcovi určený rozdiel dane v sume 0,00 eur); rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 24.9.2018. Následne žalobca dňa 5.11.2018 doručil na Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda elektronicky podanie viď. č. 6/14592293/2018 označené ako „Žiadosť o zaplatenie úrokov z omeškania“ zo dňa 5.11.2019, v ktorom žiadal zaplatenie úroku z omeškania z nadmerného odpočtu (69 940,83 eur) a z pokuty (6 994,00 eur). Správca dane oznámením č. 102279305/2018 zo dňa 19.11.2018 žalobcovi ako daňovému subjektu oznámil, že u neho sa neuplatní ust. § 79a zákona o DPH, nakoľko podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1.1.2017) zákona o DPH „platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“. Týmto listom bolo žalobcovi oznámené, že jeho podanie považuje za neopodstatnené, a to z dôvodu, že zákon o DPH a ani zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) neupravuje priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016 a teda nemá zákonnú možnosť
na priznanie takéhoto úroku. Žalovaný uviedol, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 bol vrátený v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH. Ďalej poukázal na novelu zákona o DPH (zákon č. 298/2016 Z.z.), ktorou sa s účinnosťou od 1.1.2017 zaviedla ustanovenie § 79a upravujúce náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré sa však v zmysle prechodného ustanovenia § 85ke zákona o DPH neuplatní, nakoľko daňová kontrola bola v prípade žalobcu ukončená do 31. decembra 2016. Oznámenie č. 102279305/2018 zo dňa 19.11.2018 bolo žalobcovi ako listová zásielka doručené dňa 23.11.2018. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, v ktorom je ustanovené, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie má konštitutívny účinok, t.j. zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. V súlade s takouto právnou kvalifikáciou inštitútu rozhodnutia s prihliadnutím na obsah podania správca dane konanie na návrh žalobcu vo veci žiadosti o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu vybavil listom - oznámením č. 102279305/2019 zo dňa 19.11.2018. V uvedenom oznámení zo dňa 19.11.2018 žalovaný zároveň žalobcovi oznámil, že správca dane postupoval v danom prípade v rámci svojich právomocí a v zmysle platnej právnej úpravy.
6. Žalobca dňa 6.12.2018 doručil na Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda elektronicky ďalšie podanie č. 6/15788814/2018 označené ako „Žiadosť o vyplatenie úroku z omeškania z neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v sume 38 447,02 eur“. V uvedenej žiadosti sa domáhal vyplatenia úroku z omeškania vo výške 38 447,02 eur a v prípade nevyhovenia žiadosti o vyplatenie úroku o vydanie rozhodnutia podľa § 63 a § 65 daňového poriadku.
7. Žalovaný oznámením č. 102637530/2018 zo dňa 19.12.2018 žalobcovi oznámil, že nárok na úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 sa nepriznáva, pričom žalobca bol upozornený, že uvedená skutočnosť mu bola oznámená už oznámením č. 102279305/2018 zo dňa 19.11.2018. V predmetnom oznámení žalovaný ďalej uviedol, že správca dane podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku vydáva len rozhodnutia, ktorými priznáva úrok v prípade oneskoreného vrátenia daňového preplatku, a to z úradnej moci. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktoré neumožňuje daňovému subjektu podávať žiadosti o priznanie úroku; úrok správca dane priznáva z úradnej moci v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote za predpokladu, že nastanú skutočnosti uvedené v § 79 ods. 2 daňového poriadku. V prípade, ak je správcovi dane takáto žiadosť daňového subjektu doručená, nejedná sa o kvalifikované podanie, ktorým sa začína daňové konanie podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Ďalej uviedol, že vyplatenie úroku z omeškania, ktoré žalobca uvádza v predmetnom návrhu, a ktoré je uvedené v žiadosti žalobcu, daňový poriadok neumožňuje a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis neustanovuje právo daňového subjektu na zaplatenie akýchkoľvek úrokov za nevyplatenie nadmerného odpočtu v dôsledku vykonávania daňovej kontroly a následných daňových konaní. Poukázal ďalej na to, že časť nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 priznaná správcom dane v daňovej kontrole v sume 18 137,43 eur bola vrátená žalobcovi do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly a časť nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 69 940,83 eur bola vrátená žalobcovi dňa 4.10.2018, t.j. do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia č. 101648581/2018 zo dňa 23.8.2018; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 24.9.2018, t.j. v lehotách určených v ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH, pričom nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola naplnená podmienka na priznanie úroku daňovému subjektu podľa vyššie uvedených ustanovení daňového poriadku.
8. V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/44/2013 zo dňa 1.8.2014 ako aj viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ týkajúcich sa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES, keď uviedol, že v prípade aplikovania rozsudkov Súdneho dvora EÚ iného členského štátu nemožno takéto rozsudky aplikovať na našu vnútroštátnu právnu úpravu vzhľadom na to, že pritom je potrebné brať do úvahy osobitosti vnútroštátnej úpravy toho ktorého členského štátu, ktorá je odlišná od slovenskej právnej úpravy, na priznanie úroku po dobu výkonu daňovej kontroly na vrátenie nadmerného odpočtu. Poukázal ďalej na to, že priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky upravené. Priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je zakotvené v ust. § 79a zákona o DPH s účinnosťou od 1.1.2017. Uviedol, že zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú
na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a oddaľovanie daňových podvodov. Správca dane mohol postupovať len v súlade s platnou právnou úpravou, v čase vydania napadnutého oznámenia táto nemala zákonnú oporu, neupravovala výšku a ani obdobie, za ktoré by sa takáto náhrada mala priznať. Priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je zakotvené v ust. § 79a zákona o DPH s účinnosťou od 1.1.2017.
9. Vzhľadom k tomu, že vnútroštátna legislatíva, t.j. daňový poriadok a ani zákon o DPH do 31.12.2016 neupravoval priznanie úroku počas výkonu daňovej kontroly, nebolo možné zdaniteľnej osobe, ktorá je platiteľom dane priznávať úrok z omeškania za dobu vykonávania daňovej kontroly, a to i napriek tomu, že z rozsudkov ESD vyplýva, že platiteľovi prináleží úrok, ale s tým, že vnútroštátna legislatíva musí určiť aj primeranú lehotu na vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve SR upravené, preto do 31.12.2016 nemožno platiteľovi dane tento úrok priznať a vyplatiť. Až novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z.z. sa zákon o DPH okrem iných legislatívnych úprav doplnil aj o nové znenie ustanovenia, ktorým je § 79a - náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorý absentujúci právny stav vo veci priznania úroku z nadmerného odpočtu z dôvodu oneskoreného vrátenia, resp. zadržania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly upravuje.
10. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol postupom podľa § 23 ods. 2 písm. d) SSP v spojení s § 250 ods. 1 SSP a § 3 ods. 1 písm. d) SSP zák.č. 162/2015 Z.z. a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy bola zo strany žalobcu podaná dôvodne.
11. Podľa § 242 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. Podľa § 244 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre. Podľa § 245 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý podľa žalobcu má povinnosť vydať rozhodnutie alebo opatrenie, vykonať úkon alebo začať z úradnej povinnosti administratívne konanie. Podľa § 250 ods. 1 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby, uznesením uloží žalovanému, aby v určenej lehote konal a rozhodol, vydal opatrenie alebo vykonal úkon, prípadne začal z úradnej povinnosti administratívne konanie. Vydaním tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a žalovaný je povinný správnemu súdu v určenej lehote doručiť vydané rozhodnutie, opatrenie alebo oznámenie o vykonanom úkone, prípadne o začatí administratívneho konania. Podľa § 251 ods. 1 SSP ak žalovaný svoju nečinnosť v určenej lehote bezdôvodne neodstráni, správny súd mu i bez návrhu môže uznesením uložiť pokutu. Pred rozhodnutím o pokute si správny súd môže vyžiadať stanovisko orgánu verejnej správy nadriadeného žalovanému. Podľa § 251 ods. 2 SSP ak orgán verejnej správy správnemu súdu preukáže odstránenie nečinnosti, správny súd konanie uznesením zastaví. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. S právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie z rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. V ustanoveniach § 242 až 251 SSP je upravený osobitný druh konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Táto nečinnosť správneho orgánu predstavuje nezákonný jav správneho orgánu a nastáva v okamihu, keď správny orgán vo veci nekoná, je pasívny, hoci v zmysle zákona je povinný konať. Nečinnosť správneho orgánu je v rozpore so zásadou zákonnosti vo verejnej správe.
12. Uvedené konanie začína na základe žaloby, ktorej obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu verejnej správy treba považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu
boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Táto nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise.
13. Nečinnosťou je pasivita orgánu verejnej správy spočívajúca v zbytočných prieťahoch, čo sa môže prejaviť buď opomenutím alebo absenciou predpísaných úkonov, tvrdením nedostatku právomoci orgánom verejnej moci alebo vybavením veci listom, zastavením konania, záznamom v spise a pod., aj keď bolo povinnosťou správneho orgánu vo veci rozhodnúť. V danom prípade sa žalobca v administratívnom konaní domáhal, aby žalovaný ako príslušný správny orgán rozhodnutím rozhodol o priznaní sankčného úroku zo sumy 69 940,83 eur, čo predstavoval rozdiel medzi nadmerným odpočtom vrátením po daňovej kontrole žalobcovi a nadmerným odpočtom priznaným žalobcovi o vyrubovacom konaní. Pre posúdenie konania žalovaného ako nečinnosti bolo potrebné preskúmať, či žalovaný konal spôsobom, ktorý predpokladá, resp. umožňuje zákon. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 zákona o DPH bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (ust. § 79a) bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 1.1.2017. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. Z uvedeného vyplýva, že zák.č. 222/2004 Z.z. platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. V čase rozhodovania správcu dane (v danom prípade posudzovania žiadosti žalobcu o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu) už zák.č. 222/2004 Z.z. obsahoval ustanovenie § 79a, ktorého aplikáciu žalovaný odmietol a v zmysle ktorého má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR po prijatí novely zák.č. 222/2004 Z.z., ktorá reagovala na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015 a do zákona zakotvila ust. § 79a, ktoré upravuje podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania a výšku úroku. V tomto smere je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 27.2.2019, v zmysle ktorého pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ust. § 79a zák.č. 222/2004 Z.z. aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zák.č. 279/2016 Z.z., teda z aplikácie ust. § 85ke nemožno vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Správny súd si uvedomuje, že právne názory Najvyššieho súdu SR neboli v otázke priznania kompenzácie zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly z minulosti jednotné, hoci v prevažnej miere sa v rozhodnutiach v rôznych variáciách objavoval názor, že aj bez osobitného vnútroštátneho ustanovenia má daňová správa povinnosť takýto úrok poskytnúť. V tomto smere je potrebné poukázať na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia NS SR z 30. októbra 2019, sp.zn. Snj 36/2019 k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR 6/2019 pod č. 56, v zmysle ktorého: „ustanovenie § 79a zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ust. § 79 ods. 3 zák.č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (daňové preplatky a úrok).
14. Vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ust. § 85ke vety druhej zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení: „ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom tex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.
15. Na základe vyššie uvedeného je potrebné konštatovať, že žalovaný svojim konaním, resp. absenciou predpísaných úkonov nechránil práva a právom chránené záujmy žalobcu, ale prístup k tejto ochrane sťažil. Táto nečinnosť môže spočívať aj v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom, oznámením alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V predmetnej veci možno konštatovať, že pasivita žalovaného je v rozpore s normatívne ustanovenou povinnosťou konať, keď v danom prípade žalovaný ako správny orgán mal v prejednávanej veci rozhodnúť o nároku žalobcu formou rozhodnutia podľa § 63 daňového poriadku. Takáto povinnosť totiž žalovanému vyplýva z tohto ustanovenia, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. č.k. 1Sžfk/49/2019 zo dňa 27.10.2020). Taktiež judikatúra vyhodnotila za nečinnosť aj také konanie orgánu verejnej správy, ktoré zahŕňa vykonávanie nezmyselných a neúčelných úkonov. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť žiadosť žalobcu zo dňa 5.11.2018 evidovanú pod č. 6/14592293/2018 označenú ako „Žiadosť o zaplatenie úrokov z omeškania“ zo dňa 5.11.2018, v ktorom žalobca požadoval zaplatiť úrok z omeškania z nadmerného odpočtu (69 940,83 eur) a z pokuty (6 694 eur). Žalovanému preto bola uložená povinnosť v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia rozhodnúť o žalobcom uplatnenom sankčnom úroku zo sumy 69 940,83 eur, týkajúcom sa nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v zmysle § 79a zák.č. 222/2004 Z.z. a s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti v prejednávanej veci rozhodnúť o nároku žalobcu formou rozhodnutia podľa § 63 daňového poriadku. Vzhľadom k tomu, že išlo o žalobu na odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy v už prebiehajúcom administratívnom konaní, správny súd žalovanému uložil povinnosť v zmysle § 250 ods. 1 SSP, keď mu určil lehotu 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia rozhodnúť o žalobcom uplatnenom sankčnom úroku, ktoré je žalovaný povinný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia doručiť správnemu súdu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Odo dňa 19. januára 2021 do 28. februára 2021 neplynie lehota na podanie kasačnej sťažnosti (§ 8 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov).