Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Sa-14-2020.pdf
PDF · 193.18 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/14/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd sudcom JUDr. Petrom Molčanom v právnej veci žalobcu A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom A. Y. XXX, XXX XX X., proti žalovanému Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, Krajský dopravný inšpektorát, Ul. 9 mája č. 1, 974 86 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BB-KDI2-32-002/2018 zo dňa 31. decembra 2018, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Revúcej (ďalej len „prvostupňový orgán") č. ORPZ-RA-OPDP62-22/2018-Sk z 21.05.2018 bol obvinený z priestupku A. F., trvale bytom A. Y. XXX, X. (ďalej len „žalobca") uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch"), nakoľko porušil § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z.z.") na tom skutkovom základe, že dňa 06.02.2018 v čase o 17:30 hod viedol ako vodič jazdnú súpravu zloženú z osobného motorového vozidla zn. J. X. ev. č. X. XXX W. a prívesu nákladného špeciálneho zn. K. G. ev. č. X. XXX N. po ceste II. triedy č. XXX na ulici A. X. K. v obci X., kde bol pri čerpacej stanici M. zastavený a kontrolovaný policajtom Okresného dopravného inšpektorátu, odboru poriadkovej a dopravnej polície ORPZ v Revúcej, kde počas kontroly bolo zistené, že viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3 500 kg a nepresahovala 4 250 kg, pričom takáto jazdná súprava môže byť vedená držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť, len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole, alebo zložil osobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že viedol vyššie uvedenú jazdnú súpravu s vodičským oprávnením skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu, čo vyplýva aj z evidenčnej karty žalobcu. Podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 400,- Eur a tiež sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov, pričom zákaz činnosti sa počíta odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení označeného rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol, že vychádzal zo správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy zo 06.02.2018, z evidenčnej karty vozidla zn. J. ev. č. X. XXX W., evidenčnej karty vozidla zn. K. G. ev. č. X. XXX N., evidenčnej karty
žalobcu a zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku z 21.05.2018. Prvostupňový orgán uviedol, že vyhodnotil všetky dôkazy v spisovom materiáli, ktoré sú hodnoverné a dôveryhodné, lebo boli zistené a získané zákonným spôsobom a z týchto jednoznačne vyplýva, že žalobca viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3 500 kg a nepresahovala 4 250 kg, pričom takáto jazdná súprava môže byť vedená držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť, len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole alebo zložil osobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že viedol vyššie uvedenú jazdnú súpravu s vodičským oprávnením skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu. Na základe toho prvostupňový orgán zastával stanovisko, že žalobca ako obvinený z priestupku svojím konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch. Ďalej uviedol, že pri určení druhu a výmery uložených sankcií prihliadal na závažnosť priestupku a ako aj na to, že vodič viedol po ceste II. triedy v obci jazdnú súpravu, ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3 500, ale nepresahovala 4 250 kg, pričom takáto jazdná súprava môže byť vedená len držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole alebo zložil osobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že ak viedol vyššie uvedenú jazdnú súpravu s vodičským oprávnením skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu, čo vyplýva z evidenčnej karty žalobcu, podľa ktorej je držiteľom vodičských oprávnení skupiny W., W., W., I., I., T., C, W., J. a teda mal za zrejmé, že je držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu. Ďalej mu z uvedenej karty vyplynulo, že za sledované obdobie posledných piatich rokov sa žalobca 9x dopustil priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Po zhodnotení všetkých dôkazov prvostupňový orgán dospel k záveru, že uložené sankcie sú primerané a budú dostatočne preventívne a výchovne pôsobiť na osobu páchateľa, aby sa v budúcnosti obdobného skutku nedopustil. Zákaz činnosti bolo možné uložiť za tento priestupok, nakoľko ide o činnosť, na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu a páchateľ spáchal priestupok práve touto činnosťou. 2. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie, kde namietal náležitosti a spôsob jeho predvolania, ako aj prerokovania priestupku v jeho neprítomnosti a v odvolaní mimo iného uviedol, že po tom, ako sa dozvedel o tej skutočnosti, že vodičské oprávnenie skupiny B a C nepostačuje na vedenie jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. začal kurz v autoškole pre príslušné vodičské oprávnenie na vedenie takejto jazdnej súpravy. Uviedol tiež, že prvostupňový orgán sa pri uložení, určení druhu a výmery sankcie podľa 12 ods. 1 zákona o priestupkoch nevysporiadal a neuviedol, akú správnu úvahu použil. Taktiež nevzal do úvahy skutočnosť, že ako podnikateľ v oblasti poľnohospodárstva potrebuje každodenne dochádzať na svoju farmu, kde potrebuje obriadiť dobytok, nosiť krmivo, obsluhovať poľnohospodárske stroje a pod. Odobratie vodičského oprávnenia pre neho znamená stratu živobytia, pravdepodobný koniec jeho podnikania a následne aj vrátenie dotácií, čo by koniec koncov znamenalo pre neho ako človeka katastrofálne následky. Bol ochotný uhradiť aj vyššiu pokutu, ak by to znamenalo, že mu nebude udelený trest zákazu činnosti, poprípade mal záujem odpracovať to na verejnoprospešných prácach a v najhoršom prípade ísť aj do väzenia mimo sezónnych poľnohospodárskych prác, či prijať inú vymeranú sankciu. 3. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici, krajský dopravný inšpektorát (ďalej len „žalovaný") rozhodnutím č. KRPZ-BB-KDI2-17-002/2018 z 25.07.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie zrušilo a vrátilo prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že prvostupňový orgán nepostupoval v súlade s § 72 písm. a/ zákona o priestupkoch, ako aj z ustanovení § 41 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok"), pretože v predvolaní na ústne pojednávanie len formálne konštatoval, že začína konanie o priestupku vo veci podozrenia zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a súčasne účastníka konania predvolal bez uvedenia procesného postavenia v predmetnom konaní. Mal za to, že prvostupňový orgán mal v tomto konaní v predvolaní na ústne pojednávanie uviesť, že predvoláva účastníka konania ako dôvodne podozrivého zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tam uvedeným spôsobom. Na základe uvedeného dospel žalovaný k názoru, že z predloženého spisového materiálu vznikli počas konania pochybnosti v prospech obvineného a absencia práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré súvisia so získavaním podkladov pre rozhodnutie v postavení obvineného. Odôvodnenie uloženej sankcie v prvostupňovom rozhodnutí považoval žalovaný za nedostatočné, nakoľko ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní, a preto musí obsahovať podstatné náležitosti
podľa § 47 Správneho poriadku, ktorý v § 47 ods. 3 ukladá správnemu orgánu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný skonštatoval, že prvostupňový orgán nepostupoval v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch, keď pri určení druhu sankcie a jej výmery neprihliadal na následky priestupku, t.j. či objekt priestupku bol iba ohrozený alebo došlo k jeho porušeniu, neprihliadal na okolnosti za ktorých bol spáchaný, t.j. subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závažnosť priestupku znižujú alebo zvyšujú, neprihliadal na mieru zavinenia, pri ktorej možno všeobecne určiť, či je úmyselné zavinenie závažnejšie, než zavinenie z nedbanlivosti, neprihliadal na pohnútky, t.j. motív spáchania priestupku, ako aj neprihliadal na to, či a akým spôsobom bol za tento skutok priestupca postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. Žalovaný tak považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia I. za nepresvedčivé, nepresné, neúplné a teda neodôvodnené. 4. Na základe uvedeného bol žalovaný opätovne predvolaný na ústne prejednanie priestupku, kde uviedol, že si myslel, že jeho vodičské oprávnenie pre skupinu C stačí aj na vedenie takejto jazdnej súpravy. Akonáhle sa dozvedel, že k vedeniu takejto jazdnej súpravy potrebuje oprávnenie skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, išiel do autoškoly a požiadal o zápis na oprávnenie skupiny BE. Túto jazdnú súpravu viedol len preto, lebo si požičal vozík a mal odviezť jednu kravu, ktorá sa mala oteliť. Toto auto viedol z X. P. na A. Y. asi celkovo 10 minút, pokým ho zastavili policajti. Jeho náplňou práce ako živnostníka je obhospodarovanie pôdy a chov hovädzieho dobytka. Konanie oľutoval, pričom uviedol, že v žiadnom prípade neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, pretože viezol len zábrany pre dobytok, ktoré slúžia na naháňanie stáda do priestoru, kde chce nahnať dobytok, pričom jedna zábrana vážila 30 kg a mal ich dve, ale hlavne išiel pre tú kravu. Na ústnom pojednávaní bolo opätovne vyhlásené rozhodnutie o priestupku, ktorým sa žalobca uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že dňa 06.02.2018 v čase o 17:30 hod viedol ako vodič jazdnú súpravu zloženú z osobného motorového vozidla zn. J. X. ev. č. X. XXX W. a prívesu nákladného špeciálneho zn. K. G. ev. č. X. XXX N. po ceste II. triedy č. XXX na ulici A. X. K. v obci X., kde bol pri čerpacej stanici M. zastavený a kontrolovaný policajtom Okresného dopravného inšpektorátu, odboru poriadkovej a dopravnej polície ORPZ v Revúcej, kde počas kontroly bolo zistené, že viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3 500 kg. a nepresahovala 4 250 kg, pričom takáto jazdná súprava môže byť vedená držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť, len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole alebo zložil osobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že viedol vyššie uvedenú jazdnú súpravu s vodičským oprávnením skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu, čím porušil § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. s poukázaním na § 76 ods. 7 citovaného zákona. Podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 300,- Eur a taktiež sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 12 mesiacov, pričom zákaz činnosti sa počíta od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"). V odôvodnení písomného prvostupňového rozhodnutia č. ORPZ-RA-OPDP62-22/2018-SK z 09.10.2018 vzal prvostupňový orgán ako podklady rovnaké listinné dôkazy ako v predchádzajúcom prípade, navyše však aj odvolanie voči rozhodnutiu žalobcu o priestupku, úradný záznam z 25.05.2018, vrátenie spisového materiálu od žalovaného, rozhodnutie o odvolaní žalovaného, evidenčná karta žalobcu z 09.10.2018 a zápisnica z ústneho pojednávania o priestupku z 09.10.2018. Prvostupňový orgán uviedol, že vyhodnotil všetky dôkazy v spisovom materiály, ktoré sú hodnoverné a dôveryhodné, lebo boli zistené a získané zákonným spôsobom. Prvostupňový orgán vyhodnotil zápisnicu z ústneho pojednávania o priestupku z 09.10.2018, kde vo svojej výpovedi žalobca ako obvinený z priestupku uviedol, že svoje konanie ľutuje, nakoľko o tom, že viedol vyššie uvedenú jazdnú súpravu a potrebuje na jej vedenie oprávnenie skupiny B s harmonizovaným kódom nevedel. Ďalej hodnotil aj vyjadrenie obvineného, a to že okamžitá hmotnosť jeho jazdnej súpravy nepresahovala 3 500 kg, nakoľko na vozíku viezol len dve zábrany pre dobytok o hmotnosti jednej 30 kg, teda spolu 60 kg, kde túto jeho výpoveď považoval prvostupňový orgán za irelevantnú, nakoľko v zmysle § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. sa uvádza iba pojem najvyššej prípustnej celkovej hmotnosti jazdnej súpravy a nie okamžitej hmotnosti jazdnej súpravy, pričom najväčšia prípustná celková hmotnosť vozidla, ako aj jazdnej súpravy sa zisťuje z osvedčenia o evidencii. Prvostupňový orgán hodnotil aj správu o výsledku objasňovania priestupku, ako aj evidenčnú kartu vozidiel a evidenčnú kartu žalobcu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca viedol dňa 06.02.2018 jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3 500 kg. a nepresahovala 4 250 kg, pričom takáto jazdná
súprava môže byť vedená držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole alebo zložil osobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že viedol vyššie uvedenú jazdnú súpravu s vodičským oprávnením skupiny B bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu. Na základe toho prvostupňový orgán zastával stanovisko, že žalobca ako obvinený z priestupku z nedbanlivosti svojím konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch. Pri určení druhu a výmery uložených sankcií prvostupňový orgán uviedol, že prihliadal na závažnosť priestupku, že sa jedná o závažný priestupok, pričom závažnosť (spoločenská nebezpečnosť) tohto konania je nízka. Ďalej na spôsob následku, mieru zavinenia, pohnútky, osobu páchateľa a okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, pričom správny orgán bral v úvahu subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závažnosť priestupku znižujú alebo zvyšujú, ako aj mieru zavinenia obvineného, kde poľahčujúco vzal do úvahy skutočnosti, že svoj skutok na ústnom pojednávaní oľutoval, spôsob spáchania, že vodič viedol po ceste II. triedy v obciach jazdnú súpravu, ktorej najväčšia prípustná hmotnosť presahovala 3 500 kg ale nepresahovala 4 250 kg, pričom takáto jazdná súprava môže byť vedená len držiteľom oprávnenia skupiny B, pričom o takejto povinnosti nevedel. Ďalej prihliadol na to, že v čase vedenia tejto jazdnej súpravy sa zaoberal svojou náplňou práce, starostlivosťou o dobytok, ktorá je jeho živobytím a taktiež, že jeho konaním nevznikla žiadna škoda na cudzom majetku, resp. zdraví, ako aj na to, že vedením vyššie uvedenej jazdnej súpravy neohrozil plynulosť ani bezpečnosť cestnej premávky. Ďalej prvostupňový orgán zohľadnil, že túto jazdnú súpravu viedol len krátky úsek a po krátky čas, teda priestupok nepáchal dlhšiu dobu. Prvostupňový orgán vychádzal ďalej z evidenčnej karty, podľa ktorej je jednoznačné, že žalobca v čase spáchania skutku, a to dňa 06.02.2018 bol držiteľom vodičských oprávnení skupiny W., W., W., I., B, T., T., W., J. a teda je zrejmé, že v čase spáchania priestupku dňa 06.02.2018 bol držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu. Prvostupňový orgán ďalej vzal v úvahu, že za sledované obdobie posledných piatich rokov sa žalobca 9x dopustil priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, no tieto neboli spáchané závažným spôsobom. Po zhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že uložené sankcie sú vzhľadom k nízkej spoločenskej nebezpečnosti, ako aj k vyššie uvedenému primerané, nakoľko boli uložené v spodnej možnej hranici za spáchaný priestupok a budú v dostatočne preventívne a výchovno-preventívne pôsobiť na osobu žalobcu, aby sa v budúcnosti nedopúšťal protiprávneho konania napĺňajúceho pojmové znaky priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Zákaz činnosti bolo možné uložiť za tento priestupok, nakoľko ide o činnosť, na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu a páchateľ (žalobca) spáchal priestupok touto činnosťou, pričom tento bol uložený v spodnej možnej hranici za spáchaný priestupok. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané žalobcom odvolanie, kde uviedol, že o porušení predpisov v tom čase nemal vedomosť, pretože nevedel, že na vedenie takejto jazdnej súpravy potrebuje vodičské oprávnenie skupiny BE, na základe čoho ihneď išiel do autoškoly, tento odborný výcvik úspešne absolvoval a následne získal vodičské oprávnenie skupiny BE, ktorého je v súčasnosti držiteľom. Uviedol, že uloženie takejto pokuty bude mať pre neho likvidačný charakter, nakoľko je samostatne hospodáriaci roľník a náplňou jeho práce je obhospodarovanie pôdy a chov hovädzieho dobytka, ktorú prácu vykonáva sám. Býva v A. Y. a každý deň dochádza na farmu na okraji obce X. P., pričom potrebuje každodenne obriadiť dobytok, nosiť krmivo a produkty z chovu atď. Túto prácu nie je možné reálne vykonávať bez vodičského oprávnenia. Takáto sankcia zákazu činnosti odobratie vodičského oprávnenia má pre neho likvidačný charakter, na čo bolo potrebné pri určovaní druhu a výmery sankcie prihliadať. Sankcia je v rozpore so zásadou proporcionality, t.j. primeranosti správneho trestania a je zjavne neprimeraná závažnosti skutku a osobe páchateľa. Žiadal, aby žalovaný od uloženej sankcie upustil, pretože táto sankcia má pre neho likvidačný charakter. 6. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-BB-KDI2-32-002/2018 z 31.12.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie"), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že listinné dôkazy, ktoré zhromaždil prvostupňový orgán považuje za hodnoverné a dôveryhodné, lebo boli získané zákonným spôsobom a tvrdenie žalobcu o tom, že vodičské oprávnenie skupiny C, ktorého je držiteľom mu postačuje na vedenie takejto jazdnej súpravy považoval za právne irelevantné. Z uvedených dôkazových materiálov mal za jednoznačne preukázané, že žalobca viedol jazdnú súpravu zloženú z osobného motorového vozidla továrenskej značky J. X. ev. č. X. XXX W., ktorého najväčšia prípustná celková hmotnosť je 2 190 kg. a nákladného špeciálneho prívesu K. G. ev. č. X. XXX N., ktorého najväčšia prípustná celková hmotnosť je 2 000 kg s vodičským oprávnením skupiny B bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý žalobca k vedeniu uvedenej jazdnej súpravy potreboval z dôvodu, že najväčšia prípustná celková hmotnosť
jazdnej súpravy bola 4 190 kg, t.j. viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3 500 kg a nepresahovala 4 250 kg. Žalovaný mal za to, že vodičské oprávnenie skupiny C, ktorého bol žalobca držiteľom ho oprávňovalo viesť vozidlá skupiny C, pričom uvedená jazdná súprava do takejto kategórie motorových vozidiel nepatrí. Žalovaný ďalej dospel k záveru, že vykonané dokazovanie postačuje na vyvodenie odôvodneného záveru o naplnení skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch s poukázaním na § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Nevedomosť žalobcu o tom, že svojím postupom alebo konaním porušuje zákon považoval za irelevantnú, nakoľko na naplnenie skutkovej podstaty priestupku stačí zavinenie z nedbanlivosti, pričom žalovaný svojím konaním ohrozil záujem chránený zákonom a vzhľadom na svoje osobné pomery a okolnosti prípadu mal a mohol vedieť, že takýto záujem môže ohroziť. V zmysle zásady neznalosť zákona neospravedlňuje mal žalobca o tom, že na vedenie uvedenej jazdnej súpravy potrebuje vodičské oprávnenie skupiny B s príslušným harmonizačným kódom vedieť, nakoľko zákonné ustanovenie, ktoré sa zaoberá touto skutočnosťou bolo v zbierke zákonov uverejnené. Ďalej uviedol, že žalobcovi bola uložená sankcia pokuty vo výške 300,- Eur, čo je na dolnej hranici možnej sadzby za najprísnejšie postihnuteľný priestupok a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov, čo je rovnako dolná hranica možnej sadzby za najprísnejšie postihnuteľný priestupok. Preto prvostupňový orgán podľa jeho názoru postupoval v súlade s § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch, pričom prihliadal na závažnosť priestupku, na spoločenskú nebezpečnosť tohto konania, ktorá bola nízka. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán prihliadal aj na spôsob, následky, mieru zavinenia, pohnútky, osobu páchateľa, ako aj okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný, pričom bral v úvahu subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závažnosť priestupku znižujú alebo zvyšujú. Ďalej prihliadal na mieru zavinenia žalobcu, kde poľahčujúco vzal do úvahy skutočnosť, že účastník konania svoj skutok na ústnom pojednávaní oľutoval a ďalej prihliadal aj na to, že skutok spáchal z nedbanlivosti. Podľa jeho názoru prvostupňový orgán prihliadal tiež na to, že žalobca sa zaoberal náplňou svojej práce, ktorá je jeho živobytím a taktiež, že konaním žalobcu nevznikla žiadna škoda na cudzom majetku alebo zdraví a vedením jazdnej súpravy nebola ohrozená ani plynulosť a bezpečnosť cestnej premávky a účastník konania viedol jazdnú súpravu po krátky čas. Na základe uvedeného dospel k záveru, že uložené sankcie sú v súlade s požiadavkami individuálnej prevencie a sú v súlade s požiadavkami generálnej prevencie. K námietke likvidačného charakteru uloženej sankcie zákazu činnosti uviedol, že sankcia pokuty bola uložená na minimálnej výške možnej sadzby za postihnuteľný priestupok, ako aj sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 12 mesiacov bola uložená v minimálnej výške možnej sadzby za postihnuteľný priestupok. Na základe toho nemohol pri preskúmavaní uloženej sankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlo prvostupňovým orgánom zohľadniť námietky žalobcu uvedené v odvolaní, nakoľko sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlo bola uložená v najmenšej možnej sadzbe za postihnuteľný priestupok v zmysle všeobecne záväzného právneho predpisu. Žalovaný uzavrel, že úsudok, ktorý uviedol prvostupňový orgán k uloženiu sankcie pokuty, ako aj k zákazu činnosti viesť motorové vozidlo je v súlade s pravidlami logického myslenia, preto sú obe sankcie uložené v súlade s požiadavkou individuálnej a generálnej prevencie. Uvedené, ako aj ďalšie námietky žalobcu považoval žalovaný za irelevantné, nakoľko z predloženého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že prvostupňový orgán v danom prípade postupoval v súlade so zákonom, pričom pri jeho aplikácii vychádzal zo základných zásad, presne zistil skutočný stav veci a tento zodpovedá reálnej skutočnosti. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán sa nedopustil žiadnych procesných pochybení, ktoré by spôsobovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Záverom zastával stanovisko, že žalobca svojím konaním porušil ustanovenie § 44 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 s poukázaním na § 76 ods. 7 a § 75 ods. 7 písm. b/ citovaného zákona, čím bol uznaný vinným z naplnenia skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch, nakoľko žalobca viedol motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia. Zhrnutie argumentov žalobcu 7. Proti napadnutému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, kde namietal, že nemal vedomosť o tom, že jeho vodičské oprávnenie nepostačuje na vedenie jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. a myslel si, že vodičské oprávnenie skupiny C, ktoré mal mu na vedenie tejto jazdnej súpravy postačovalo. Ihneď ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, požiadal o zápis do autoškoly a absolvoval odborný výcvik na oprávnenie skupiny BE, ktorý úspešne zvládol a následne získal vodičské oprávnenie skupiny BE, ktorého je už toho času držiteľom. Jeho cieľom nebolo porušovať zákon, alebo spoliehať sa na to, že sa vyhne zodpovednosti, a ak by vedel, že pri vedení jazdnej súpravy
potrebuje iné vodičské oprávnenie, určite by ho mal. Poukázal na to, že podľa § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch sa musí prihliadať na závažnosť priestupku, ktorá v tomto prípade bola nízka. Taktiež na spôsob spáchania priestupku, pričom jazdnú súpravu viedol len krátky časový úsek a po ceste II. triedy. Taktiež bolo potrebné prihliadať na následky konania s tým, že jeho konaním nevznikla žiadna škoda na majetku, ani zdraví a neohrozil plynulosť ani bezpečnosť cestnej premávky, to znamená svojím konaním nespôsobil žiadne škodlivé následky. Ďalej bolo podľa neho potrebné prihliadať na okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný, pričom v čase vedenia jazdnej súpravy sa zaoberal náplňou svojej práce, to znamená starostlivosťou o dobytok, ktorá je jeho živobytím. Čo sa týka miery zavinenia, správny orgán uviedol, že spáchal priestupok z nedbanlivosti a nevedel o tom, že k vedeniu tejto jazdnej súpravy potrebuje oprávnenie skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, t.j. ide bezpochyby o nevedomú nedbanlivosť podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch, čo predstavuje najnižší stupeň zavinenia. Čo sa týka osoby páchateľa, tu správny orgán uviedol, že svoje konanie oľutoval, ale do úvahy bral aj fakt, že za posledných 5 rokov sa 9x dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, no tieto neboli spáchané závažným spôsobom. S prihliadnutím na osobu páchateľa v zmysle § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch sa podľa neho rozumie napríklad aj postoj páchateľa priestupku, osobné vlastnosti páchateľa, majetkové pomery. Je registrovaný ako samostatne hospodáriaci roľník a náplňou jeho práce je obhospodarovanie pôdy a chov hovädzieho dobytka. Túto prácu vykonáva sám, pričom býva v A. Y. a každý deň dochádza na farmu na okraji obce X. P., potrebuje každodenne obriadiť dobytok, nosiť krmivo a produkty z chovu, viesť poľnohospodárske stroje, atď. Túto prácu nie je možné reálne vykonávať bez vodičského oprávnenia. Sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, teda odobratie vodičského oprávnenia má pre neho likvidačný charakter. Správny orgán by mal pri určovaní druhu a výmery sankcie prihliadať na tieto skutočnosti. Tieto námietky uviedol aj v odvolaní, avšak odvolací orgán sa nimi nezaoberal. Po zhrnutí uvedeného dospel žalobca k záveru, že jeho konanie, t.j. vedenie jazdnej súpravy bez príslušného vodičského oprávnenia skupiny B s harmonizovaným kódom po dobu cca 10 minút po ceste druhej triedy, pričom len potreboval odviezť jednu kravu, pretože sa mala oteliť, ktorým spáchal priestupok, ktorého závažnosť je nízka, a nespôsobil svojím konaním žiadnu škodu a neohrozil ani bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, pričom ani nevedel, že svojím konaním môže spáchať priestupok. Uloženú sankciu vo výške 300,- Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 12 mesiacov považoval za neprimerané. Jeho konanie nemalo pre spoločnosť a štát žiadne nepriaznivé následky, avšak sankcia bude mať pre neho likvidačné následky. Zo všetkých okolností prípadu podľa jeho názoru vyplýva, že sankcia je neprimeraná. Poukázal pritom na zásady ukladania trestov, a to na zásadu proporcionality, t.j. primeranosti správneho trestania, podľa ktorej sa ukladanie a výkon sankcií podmieňuje primeranosťou trestania a závisí od závažnosti skutku a osoby páchateľa. V tomto prípade nebola táto zásada dodržaná, keďže sankcia zjavne neprimeraná závažnosti skutku a osobe páchateľa, a to s prihliadnutím na uvedené skutočnosti. Podľa neho neboli využité zákonné možnosti, aby správny orgán upustil od uloženia sankcie, ktorá má pre neho ako obvineného z priestupku likvidačný charakter. Poukázal na to, že správny orgán bol povinný pri rozhodovaní uplatňovať základné zásady trestného konania a základné zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona. Ďalej poukázal na odporúčanie Rady ministrov, Rady Európy z 13.02.1991, podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny postih protiprávneho správania možno uplatniť len v primeranej lehote. Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba vychádzať z Ústavy SR a analogicky aj z Trestného zákona (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.05.2012 sp. zn. 5Sžf/85/2011). Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z odporúčania ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného výborom ministrov z 13.02.1991, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zastával názor, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorých je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odvodené prirodzenoprávnymi princípmi. Medzi základné zásady trestného práva patrí aj zásada humánnosti trestu, zásada spravodlivosti trestu a zásada individualizácie trestu, z ktorých vyplýva alebo rezultuje zákaz neprimeranej sankcie, predovšetkým ku konkrétnym okolnostiam prípadu a osobe páchateľa. S týmito zásadami úzko súvisí požiadavka primeranosti trestu z hľadiska jeho druhu a výmery, pretože trest, obdobne ako aj sankcia za správny delikt) nemá páchateľovi spôsobovať vyššiu
ujmu, než je potrebné na dosiahnutie účelu, na ktorý bola uložená. Napokon zo zásady spravodlivosti trestu vyplýva aj to, že táto je primerane prepojená so závažnosťou spáchania trestného činu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/85/2011). Podľa zásady individualizácie trestu musí príslušný orgán pri určovaní druhu a výmery trestu prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu vrátane priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osobné pomery páchateľa a k možnostiam jeho sociálnej reintegrácie. V predmetnom prípade podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu uvedených základných zásad, podľa ktorých sa ukladá sankcia žalobcovi v priestupkovom konaní. Sankcia uložená správnym orgánom totiž pre žalobcu neznamená len uloženie pokuty a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, ale v konečnom dôsledku má likvidačný charakter pre žalobcu. Sankcia má výrazný dosah na jeho podnikanie, a teda aj živobytie. Nebola dodržaná ani zásada spravodlivosti, keďže sankcia nezodpovedá závažnosti spáchania skutku a nebola správne aplikovaná na konkrétny prípad. Zásada teda spôsobuje žalobcovi oveľa vyššiu ujmu ako je potrebné na dosiahnutie jej účelu, preventívna funkcia sankcie bola naplnená, keďže už je držiteľom požadovaného vodičského oprávnenia. Ďalej poukázal na to, že podľa § 198 ods. 1 písm. b/ Správneho súdneho poriadku, správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania môže dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Podľa jeho názoru je zrejmé, že k náprave páchateľa došlo a účel správneho trestania bol dosiahnutý ešte pred tým, ako bolo právoplatne ukončené konanie o priestupku. Bezodkladne po tom, ako zistil, že jeho vodičské oprávnenie nie je postačujúce pre jazdnú súpravu ktorú viedol, prihlásil sa na odborný výcvik v autoškole na vodičské oprávnenie skupiny BE a toto vodičské oprávnenie aj získal. To znamená, že obdobné konanie sa už v budúcnosti nebude opakovať, a teda účel správneho trestania bol dosiahnutý. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že rozhodnuté bolo v súlade so zákonom, na základe riadne zisteného skutkového stavu a na základe odôvodneného prvostupňového rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že žalovanému bola udelená sankcia pokuty 300,- Eur na spodnej hranici zákonnej sadzby, ako aj sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov tak isto na spodnej hranici sadzby. Ostatné námietky považoval za právne irelevantné. 9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vec prejednal v súlade a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe zistil, že žaloba je dôvodná. Preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil rozsudkom sp.zn. 20Sa/3/2019-67 z 07.05.2019. 10. Proti označenému rozsudku žalovaný podal kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 4Asan/2/2020 z 10.09.2020, ktorým rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko sa s názorom správneho súdu nestotožnil, pretože zákon o priestupkoch neumožňuje uloženie sankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlá len určitej skupiny. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec opätovne prejednal v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania (žalobca ani žalovaný nepožadovali prejednanie veci na nariadenom ústnom pojednávaní a nebol na to zistený ani iný dôvod), a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, zistil, že žaloba nebola dôvodná. Rozsudok bol dňa 15.12.2020 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 26.11.2020 (§ 137 ods. 4 SSP) .
12. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
13. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
15. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
16. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
(1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
18. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b/ ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c/ ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e/ ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
19. Podľa § 1 zákona o priestupkoch orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú najmä o to, aby občania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný poriadok a občianske spolunažívanie.
20. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
21. Podľa § 11 ods. 1 zákona o priestupkoch za priestupok možno uložiť tieto sankcie: a/ pokarhanie, b/ pokutu, c/ zákaz činnosti, d/ prepadnutie veci.
22. Podľa § 11 ods. 2 zákona o priestupkoch sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou; pokarhanie nemožno uložiť spolu s pokutou.
23. Podľa § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku.
24. Podľa § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.
25. Podľa § 14 ods. 1 zákona o priestupkoch zákaz činnosti možno uložiť len za priestupky uvedené v osobitnej časti tohto zákona alebo v inom zákone a na čas v nich ustanovený, najdlhšie na päť rokov,
a ak ide o činnosť, ktorú páchateľ vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom pomere alebo na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok touto činnosťou alebo v súvislosti s ňou.
26. Podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, bez osoby spolujazdca 3ba) alebo počas zadržania vodičského preukazu okrem prípadu, ak vedie motorové vozidlo autoškoly v kurze podľa osobitného predpisu, 3bb) podrobuje sa skúške z odbornej spôsobilosti alebo preskúšaniu odbornej spôsobilosti z vedenia motorového vozidla alebo má v čase zadržania vodičského preukazu povolenú jazdu.
27. Podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov.
28. Podľa § 51 zákona o priestupkoch ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
29. Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. vodič nesmie viesť motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, v čase jeho odobratia alebo počas zadržania vodičského preukazu; to neplatí, ak vedie motorové vozidlo autoškoly v kurze podľa osobitného predpisu, 8a) podrobuje sa skúške z vedenia motorového vozidla, preskúšaniu odbornej spôsobilosti z vedenia motorového vozidla alebo má povolenú jazdu podľa § 70 ods. 4 a § 71 ods. 2,
30. Podľa § 75 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z.z. do skupiny motorových vozidiel B patria a/ motorové vozidlá okrem vozidiel skupiny AM, A1, A2, A a T, ktorých najväčšia prípustná celková hmotnosť nepresahuje 3 500 kg a ktoré sú konštruované a určené na prepravu najviac ôsmich osôb okrem vodiča; k motorovému vozidlu tejto skupiny smie byť pripojené prípojné vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou nepresahujúcou 750 kg, b/ motorové vozidlá podľa písmena a) s prípojným vozidlom, ktorého najväčšia prípustná celková hmotnosť presahuje 750 kg za predpokladu, že najväčšia prípustná celková hmotnosť jazdnej súpravy nepresahuje 4 250 kg.
31. Podľa § 75 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z.z. do skupiny motorových vozidiel BE patria jazdné súpravy pozostávajúce z ťažného vozidla skupiny B a prípojného vozidla, ktorého najväčšia prípustná celková hmotnosť nepresahuje 3 500 kg.
32. Podľa § 76 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z.z. žiadateľovi o udelenie vodičského oprávnenia na vedenie motorových vozidiel skupiny B sa udeľuje vodičské oprávnenie skupiny B. Vodičské oprávnenie skupiny B oprávňuje viesť motorové vozidlá skupiny B, ako aj motorové vozidlá skupiny AM a B1; jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/, ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahuje 3 500 kg a nepresahuje 4 250 kg, oprávňuje viesť len vodičské oprávnenie skupiny B s príslušným harmonizovaným kódom, ktoré možno udeliť po absolvovaní osobitného výcviku v autoškole 41a) alebo po zložení osobitnej skúšky z vedenia motorového vozidla. Vodičské oprávnenie skupiny B po dvoch rokoch od jeho udelenia oprávňuje viesť aj motorové vozidlá skupiny A1 s automatickou prevodovkou, a to len na území Slovenskej republiky. Vodičské oprávnenie skupiny B oprávňuje viesť na území Slovenskej republiky aj motorové vozidlá skupiny T, ktorých najväčšia prípustná celková hmotnosť nepresahuje 3 500 kg a jazdnú súpravu pozostávajúcu z motorového vozidla skupiny T a prípojného vozidla za predpokladu, že najväčšia prípustná celková hmotnosť jazdnej súpravy nepresahuje 3 500 kg.
33. Podľa § 76 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z.z. žiadateľovi o udelenie vodičského oprávnenia na vedenie motorových vozidiel skupiny BE možno udeliť vodičské oprávnenie skupiny BE, len ak už je držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B. Vodičské oprávnenie skupiny BE oprávňuje viesť motorové vozidlá skupiny BE.
34. Predmetom preskúmavacieho konania je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým prvostupňový orgán uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 2 písm. a/
zákona o priestupoch a uložil mu podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupoch pokutu vo výške 300,- Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov, ktorý zákaz činnosti sa počíta odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná o správnu žalobu vo veci správneho trestania podľa § 194 a nasl. SSP.
35. Žalobca namietal, že po zhodnotení všetkých okolností veci je zrejmé, že sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorá mu bola uložená je neprimeraná závažnosti skutku a osobe páchateľa, je nespravodlivá, pretože je preňho, ako samostatne hospodáriaceho roľníka likvidačná, uložená bez prihliadnutia na všetky konkrétne okolnosti prípadu a nebola správne aplikovaná na konkrétny prípad, nakoľko spôsobila žalobcovi vyššiu ujmu než je potrebné.
36. Z platnej právnej úpravy a zo zisteného skutočného stavu veci, ktorého zistenie v danej súvislosti sporné nebolo, vyplýva, že žalovaný sa stotožnil so závermi prvostupňového orgánu, ktorý sankciu zákazu činnosti uložil v súlade so zákonom. Nebolo sporné, že žalobca viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. pozostávajúcu z motorového vozidla a prívesu nákladného špeciálneho bez zodpovedajúceho vodičského oprávnenia, čím porušil ust. § 4 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 76 ods. 7, 8 zákona č. 8/2009 Z.z., podľa ktorého vodič nesmie viesť motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, a teda naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch. Za spáchaný priestupok bola žalobcovi podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch uložená sankcia pokuty vo výške 300,- Eur a súčasne sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov. Uloženie sankcie za protiprávne konanie (v danom prípade za priestupok na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky) má spôsobiť zásah do práv porušovateľa, ktorý má dopad na sféru svojich práv pocítiť ako priamy následok, ktorý zákon s jeho protiprávnym konaním alebo opomenutím spája; vrátane ďalších účinkov v podobe individuálnej ako aj generálnej prevencie. Na ukladanie trestov a sankcií všeobecne platí právnym poriadkom rešpektovaná zásada nulla poena sine lege, vyjadrujúca zásadnú požiadavku na uplatňovanie rozhodovacej právomoci orgánov verejnej moci ukladať tresty a sankcie jedine zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, ktorej porušenie zistené nebolo. Uloženie sankcie zákazu činnosti uplatneným spôsobom podľa žalovaného zodpovedalo zistenému skutkovému stavu veci a platnej právnej úprave, t.zn. prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím neporušil zákon a žalovaný tak nemal dôvod ho napadnutým rozhodnutím v odvolacom konaní zrušiť alebo zmeniť.
37. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 4Asan/2/2020 z 10.09.2020, ktorým rozsudok správneho súdu sp.zn. 20Sa/3/2019-67 z 07.05.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie uviedol: „49. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že princíp subsidiarity trestného postihu vo verejnom práve vyjadruje požiadavku obmedziť trestanie (sankcionovanie) na prípady, keď je to odôvodnené závažnosťou a spoločenskou škodlivosťou protispoločenského správania. Je špecifickým premietnutím princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby obmedzenie základných práv jednotlivcov v dôsledku sankcií bolo primerané a súladné s účelom trestania v právnom štáte. Jednou zo zásad ukladania trestov podľa trestného zákona je zásada úmernosti sankcie spáchanému trestnému činu. Vyhodnotenie stupňa spoločenskej škodlivosti správneho deliktu v konkrétnom prípade sa premieta v rozhodnutí o druhu a rozsahu sankcie, ktorú vykonávateľ verejnej správy ukladá páchateľovi. Pri výbere druhu trestu sa uplatňuje princíp nulla poena sine lege. Primeranosť uloženej sankcie sa nepremieta len v druhu sankcie, ktorú správny orgán uložil, ale aj v jej výmere. Výmera sankcie (výška pokuty, dĺžka zákazu činnosti atď.) sa určuje na základe kritérií ustanovených zákonmi. Ak tak ustanovuje zákon v rámci výchovnej funkcie administratívnej zodpovednosti má správny orgán právomoc rozhodnúť o upustení od uloženia sankcie. 50. V súvislosti s námietkou žalovaného, týkajúcou sa ukladania sankcií podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch kasačný súd uvádza, že zákonodarca vyslovene ustanovil, že za priestupky podľa § 22 ods. 1 písm. a) až c) zákona o priestupkoch sa uloží (súčasne) pokuta a zákaz činnosti. Za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch zákonodarca neumožnil orgánu verejnej správy možnosť výberu (alternatívy) jednej z viacerých sankcií, ale za priestupky, ktoré zahrnul v ustanovení § 22 ods. 1 písm. a) až c) zákona o priestupkoch ako priestupky s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou ustanovil povinnosť uložiť sankciu vo forme pokuty (od 300 € do 1.300 €) a súčasne sankciu zákazu činnosti (od jedného do piatich rokov). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje i na svoje skoršie rozhodnutia sp. zn. 1Sžd/15/2011 zo dňa 17.07.2011, sp. zn. 3Sžo/84/2015 zo dňa 22.02.2017. 51. Krajský súd v odôvodnení krajského súdu konštatoval, že napadnutým rozhodnutím bola žalobcovi uložená sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všeobecne, pričom však niet pochýb o tom, že žalobca nespáchal priestupok vedením motorového vozidla (na vedenie motorového vozidla vodičské oprávnenie mal),
ale vedením jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z., pozostávajúcej síce z motorového vozidla, ale aj z nákladného špeciálneho prívesu, na vedenie ktorej jazdnej súpravy sa vyžadovalo ďalšie vodičské oprávnenie. Krajský súd s poukazom na zásadu proporcionality dospel k záveru, že žalobcovi mohla byť za vedenie jazdnej súpravy bez príslušného vodičského oprávnenia spolu so sankciou pokuty uložená iba sankcia zákazu činnosti viesť jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z., neoprávneným vedením ktorej spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. 52. S uvedeným názorom krajského súdu sa kasačný súd nestotožnil, pretože zákon o priestupkoch neupravuje možnosť uloženia sankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlo len určitej skupiny. Zákon o priestupkoch v § 14 ods. 1 ustanovuje všeobecne, že zákaz činnosti možno uložiť len za priestupky uvedené v osobitnej časti tohto zákona alebo v inom zákone a na čas v nich ustanovený, najdlhšie na päť rokov, ak ide o činnosť, ktorú páchateľ vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom pomere alebo na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok touto činnosťou alebo v súvislosti s ňou, pričom v odseku 4 § 14 hovorí o upustení zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlo. Kasačný súd v danej veci dospel k záveru, že žalobca spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch vedením motorového vozidla zn. J. X., ku ktorému pripojil nemotorové prípojné vozidlo zn. K. G., čím vytvoril jazdnú súpravu, vzhľadom na hmotnosť ktorej bolo potrebné vydanie vodičského oprávnenia skupiny B s harmonizovaným kódom 96. 53. Sankcia zákazu činnosti má najmä preventívny charakter a jej účelom je zabrániť možnému opakovaniu páchania priestupku. Kasačný súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že uložením sankcie zákazu činnosti týkajúceho sa len vedenia jazdnej súpravy, by nebol splnený úmysel zákonodarcu sprísniť represívny charakter ukladania sankcií pre páchateľov priestupkov, ktoré spadajú do skupiny najprísnejšie postihovaných a svojimi účinkami môžu najviac ohroziť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, a tým aj záujem spoločnosti. 54. Žalovaný nesúhlasil so záverom krajského súdu, že v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil námietku likvidačného charakteru sankcie zákazu činnosti, ktorá je okolnosťou na strane páchateľa, pretože oba orgány verejnej správy brali pri ukladaní sankcie na zreteľ aj osobu páchateľa a uložili mu sankcie na dolnej hranici za najprísnejšie postihnuteľný priestupok. Vzhľadom na uvedené pri preskúmavaní uloženej sankcie zákazu činnosti už nemohol zohľadniť odvolacie námietky žalobcu, pretože sankcia bola uložená v najmenšej možnej sadzbe. 55. Krajský súd vyslovil názor, že orgány verejnej správy si k náležitému vybaveniu námietky likvidačného charakteru sankcie zákazu činnosti nezabezpečili v podstate žiadne podklady, preto žalovaný nedospel k záveru, že s prihliadnutím na osobu páchateľa by bolo možné alebo vhodné rozhodnúť o sankčnom postihu žalobcu za priestupok inak. Ak by dospeli k záveru, že sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá by mala pre žalobcu likvidačný charakter a súčasne k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku prípadne s inou uloženou sankciou (pokuta), mali možnosť od uloženia tejto sankcie upustiť. Vzhľadom k tomu, že k tejto otázke považoval krajský súd skutkový stav za nedostatočne zistený nemohol uplatniť postup podľa § 198 ods. 1 písm. a), b) SSP a upustiť od uloženej sankcie zákazu činnosti v rámci tzv. sankčnej moderácie priamo súdom. 56. Uvedený záver krajského súdu považuje kasačný súd za nesprávny. 60. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že Správny súdny poriadok v rámci sankčnej moderácie správnym súdom pripúšťa možnosť upustenia od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci (§ 198 ods. 1 písm. b/). Upustenie od potrestania je prostriedkom výchovného charakteru, pri ktorom sa okrem závažnosti deliktu berú do úvahy aj spôsobené následky, priznanie páchateľa, oľutovanie svojho konania, ako i prípadná účinná snaha po náprave spôsobenej ujmy alebo škody. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súd Slovenskej republiky zo dňa 07.12.2011, sp. zn. I. ÚS 468/2011-9, z ktorého cituje: „Najvyšší súd už v minulosti skonštatoval, že plná jurisdikcia umožňuje správnemu súdu priamo ukladať aj sankcie, ktoré neboli pôvodne uložené rozhodnutím správneho orgánu, a preto za použitia logického výkladu (argumentum a maiori ad minus) môže súd zmierňovať uložené sankcie až na úroveň upustenia od potrestania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž 36/2006). Aj podľa ústavného súdu je ústavne konformné a zároveň rešpektujúce účel plnej jurisdikcie správneho súdu v intenciách čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ak správny súd reformačným výrokom zmierni sankciu uloženú pôvodne správnym orgánom. O zmiernení sankcie pritom možno uvažovať jednak v rovine (i) uloženia totožného druhu sankcie v miernejšej výmere, ale aj v rovine (ii) uloženia iného druhu sankcie, ktorý je čo sa týka dôsledkov zjavne miernejší ako pôvodne uložený druh sankcie, či v rovine absolútnej (iii) teda v upustení od potrestania". 61. Na základe zisteného skutkového stavu kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd nerozhodol správne pokiaľ zrušil rozhodnutie žalovaného za účelom doplnenia podkladov potrebných na vyhodnotenie námietky likvidačného charakteru sankcie zákazu činnosti a na nové rozhodnutie v odvolacom konaní. Kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v
zmysle § 462 ods. 1 SSP a k vráteniu veci krajskému súdu na ďalšie konanie. 62. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní opakovane vec posúdiť, prihliadnuť na poľahčujúce okolnosti prípadu (napr. na skutočnosť, že žalobca disponoval vodičským oprávnením skupiny BE už v čase prejednania priestupku, žalobca svoje konanie oľutoval, konaním žalobcu nevznikla žiadna škoda na cudzom majetku, alebo zdraví, vedením jazdnej súpravy neohrozil plynulosť ani bezpečnosť cestnej premávky, atď. Následne zváži možnosť využiť moderačné právo a rozhodnúť o upustení od uloženia sankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, keďže žalobca už v priebehu konania zložil chýbajúcu skúšku a je držiteľom oprávnenia skupiny BE. Prihliadne aj na skutočnosť, akú prácu žalobca aktuálne vykonáva a či vedenie predmetného druhu jazdnej súpravy je nevyhnutné pri realizácii pracovnej činnosti žalobcu."
38. Podľa § 14 ods. 1 zákona o priestupkoch zákaz činnosti možno uložiť len za priestupky uvedené v osobitnej časti tohto zákona alebo v inom zákone a na čas v nich ustanovený, najdlhšie na päť rokov, a ak ide o činnosť, ktorú páchateľ vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom pomere alebo na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok touto činnosťou alebo v súvislosti s ňou. Vedenie motorového vozidla bolo nepochybne činnosťou súvisiacou s činnosťou, ktorou bol priestupok spáchaný (vedenie jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. bez príslušného vodičského oprávnenia). Podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov. S poukazom na formuláciu citovaného sankčného ustanovenia a na názor najvyššieho súdu v rozsudku sp.zn. 4Asan/2/2020 z 10.09.2020 je zrejmé, že prvostupňový orgán mal povinnosť uložiť žalobcovi sankciu pokuty vo výške 300 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov minimálne v uvedených výmerách, nakoľko žalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch, ktorý spáchal porušením ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. Vzhľadom na to prvostupňový orgán a žalovaný v rámci správnej úvahy pri stanovení výmery uložených sankcií nevybočili z medzí a hraníc zákona. Preto námietka nesprávnej, nezákonnej, neprimeranej alebo nespravodlivej sankcie zákazu činnosti viesť morové vozidlo po dobu 12 mesiacov uloženej žalobcovi dôvodná nebola.
39. Žalobca ďalej namietal, že nemal vedomosť o tom, že jeho vodičské oprávnenie nepostačuje na vedenie jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z., o čom svedčí aj fakt, že hneď ako sa to dozvedel požiadal o zápis na odborný výcvik v autoškole na získanie oprávnenia skupiny BE, ktorý aj získal, a v čase podania správnej žaloby už bol jeho držiteľom. Podľa neho išlo o nevedomú nedbanlivosť podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch, čo predstavuje najnižší stupeň zavinenia.
40. Podľa § 2 zákona o priestupkoch (1) Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. (2) Priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia a/ primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b/ nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.
41. Podľa § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
42. Podľa § 4 zákona o priestupkoch (1) Priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a/ vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo b/ nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. (2) Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo b/ vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.
(3) Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný. Podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, bez osoby spolujazdca) alebo počas zadržania vodičského preukazu okrem prípadu, ak vedie motorové vozidlo autoškoly v kurze podľa osobitného predpisu, podrobuje sa skúške z odbornej spôsobilosti alebo preskúšaniu odbornej spôsobilosti z vedenia motorového vozidla alebo má v čase zadržania vodičského preukazu povolenú jazdu.
43. Z citovaných ustanovení zákona o priestupkoch je zrejmé, že objektívna stránka predmetnej skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky ani subjektívna stránka priestupku (vyjadrené v ust. § 22 ods. 1 písm. a/ a § 3) nevyžadujú pre uznanie viny žalobcu za spáchanie tohto priestupku úmyselné zavinenie. Potom aj nevedomá nedbanlivosť (§ 4 ods. 1 písm. b/), predstavujúca najnižší stupeň zavinenia (ktorú žalobca v správnej žalobe sám uznal), na uznanie viny za tento priestupok postačovala. Pre úplnosť možno poukázať na ust. § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Uvedená zákonná fikcia poznateľnosti právne záväzných aktov vyhlásených v zbierke zákonov všetkými, ktorých sa tieto aktu môžu dotknúť alebo dotkli na ich právach a povinnostiach, prípadne ich postavení a pod. (inak známa ako „neznalosť zákona neospravedlňuje"), pre žalobcu znamená to, že sa proti uznaniu viny za spáchaný priestupok nemôže úspešne brániť nevedomosťou o právnej povinnosti, ktorú svojim konaním porušil, pretože o nej ako vodič jazdnej súpravy (majúci povinnosť dodržiavať zákon č. 8/2009 Z.z.) mal a mohol vedieť. Z uvedených dôvodov ani táto žalobná námietka nemohla byť dôvodná. Ďalšie namietané okolnosti prvostupňový orgán zohľadnil vo výške uloženej sankcie.
44. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal najmä likvidačný charakter uloženej sankcie zákazu činnosti, pričom táto námietka bola aj súčasťou dôvodov odvolania podaného žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu a žiadal v súlade s ust. § 198 ods. 1 písm. b/ SSP rozhodnúť o upustení od sankcie uloženej prvostupňovým rozhodnutím v spojení s napadnutým rozhodnutím.. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal najmä dôvodmi svedčiacimi naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch konaním žalobcu. Viackrát deklaroval, že prihliadal na závažnosť skutku, ktorú vyhodnotil ako nízku, na spôsob, následky, mieru zavinenia, použitím spodnej hranice zákonnej sadzby a uviedol, že z tohto dôvodu nemohol zohľadniť námietky žalobcu v uvedenom zmysle. Uzavrel, že sankcie boli uložené v súlade s požiadavkou individuálnej prevencie a vzhľadom na spoločenskú nebezpečnosť protiprávneho konania žalobcu aj v súlade s požiadavkou generálnej prevencie.
45. Podľa § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku. Príslušný orgán verejnej správy má pri posudzovaní konkrétneho prípadu možnosť, vzhľadom na povahu spáchaného priestupku a s ohľadom na osobu páchateľa a okolnosti prípadu, od potrestania páchateľa upustiť. Na upustenie od uloženia sankcie nie je právny nárok. Potrebné je pritom však zohľadniť povahu zákonného sankčného ustanovenia. Uloženie sankcie môže byť fakultatívne, t.j. príslušný konajúci orgán verejnej správy môže a nemusí uložiť sankciu, resp. ju môže uložiť v ním stanovenom rozsahu. Uplatňujúc inštitút tzv. správnej úvahy tak rozhodnutím síce vysloví vinu páchateľa, ale sankciu neuloží (pretože k náprave páchateľa postačuje prejednanie priestupku), čo ho však nezbavuje povinnosti vydať odôvodnené rozhodnutie o priestupku so všetkými formálnymi náležitosťami. Iná situácia však nastáva, ak zákon určuje obligatórnu sankciu, t.zn. povinnosť jej uloženia v zákonom stanovenej výmere alebo v stanovených hraniciach výmery (v rámci hornej a dolnej hranice), pri spáchaní konkrétne vymedzených priestupkov.
46. Ústavný súd Slovenskej republiky k zákonným hraniciam moderácie správnej sankcie vyslovil názor v uznesení sp. zn. II. ÚS 387/2018 z 05.09.2018: „Ústavný súd uvádza, že pri ukladaní sankcie pri správnych deliktoch je prísna individualizácia zodpovednosti za skutok a posudzovanie okolností a následkov skutku samozrejmosťou, no sú možné vždy len v rámci zákonom stanovených hraníc. Zákonodarca sankcie za správne delikty (ktoré sú mimochodom prevažne peňažnej povahy) najčastejšie ohraničí vyjadrením, že správny orgán uloží pokutu do určitej výšky peňažnej sumy, prípadne že uloží pokutu od určitej výšky peňažnej sumy do určitej výšky peňažnej sumy, alebo uvedie, že správny orgán
môže uložiť pokutu, čím mu dá možnosť od jej uloženia upustiť. To ilustruje rôzne variácie hraníc, v rámci ktorých je správny orgán oprávnený sa pohybovať pri úvahe o výške (v tomto prípade peňažnej) sankcie za správny delikt. To, ako je ustanovenie zákona o sankcii naformulované, je výlučne vecou a taktiež zodpovednosťou zákonodarného orgánu a moderácia správnej sankcie, či už správnym orgánom, alebo súdom, je možná len v rámci zákonodarným orgánom stanovených hraníc. Úradu zákon o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase jeho rozhodovania jasne zadefinoval, že za porušenie povinností uvedených v § 149 ods. 1 „úrad uloží" (čiže nemá možnosť od uloženia sankcie upustiť) pokutu v presne a fixne stanovenej výške bez ponechania možnosti správnemu orgánu „pohybovať sa" v určitom rozmedzí a bez možnosti uloženia alternatívnej sankcie. Za porušenie povinností uvedených v § 149 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní už zákonodarný orgán umožnil úradu „pohybovať sa" pri úvahe o výške sankcie vo vzťahu ku každému individuálnemu skutku v určitom rozmedzí, a tak mu nechal priestor na aplikovanie § 149 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní. Z už uvedeného jasne vyplýva, že zámerom zákonodarného orgánu v § 149 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní bolo rigidné ukladanie sankcií za porušenia povinností v ňom uvedených a vylúčenie možnosti úradu do výšky sankcií akokoľvek zasahovať. Ak by úrad, prípadne súd, uložil inú než v § 149 ods. 1 písm. k) stanovenú sankciu, konal by nielen ultra, ale aj contra legem, nerešpektujúc vôľu zákonodarcu".
47. Z citovaného názoru Ústavného súdu SR možno vyvodiť právne závery dopadajúce na prejednávanú právnu vec v tom zmysle, že názor sa obdobne vzťahuje aj na sankciu zákazu činnosti, ktorá bola uložená žalobcovi v priestupkovom konaní. Vo všeobecnosti je zrejmé, že pri ukladaní sankcií musí konajúci orgán verejnej správy rešpektovať odlišnosti stanovené v osobitnej časti zákona o priestupkoch (naznačené v bode 45. tohto rozsudku) a v osobitných zákonoch, zo znenia ktorých vyplýva, že správny orgán nemôže upustiť od uloženia sankcie. V praxi pôjde o formuláciu, že za priestupok sa sankcia (napr. pokuta) "uloží" na rozdiel od fakultatívnej formulácie "môže uložiť", ako aj v prípadoch, ak v zákone o priestupkoch alebo v osobitných zákonoch je stanovená spodná hranica sankcie, prípadne sankcia je stanovená pevnou sumou. Upustiť od uloženia sankcie za priestupok podľa § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch teda možno len vtedy, ak to zákon o priestupkoch alebo osobitný zákon v príslušných sankčných ustanoveniach nevylučuje, t.zn. ak zákon stanovuje fakultatívnu sankciu. Upustenie od sankcie je však v rozpore s účelom obligatórnej sankcie, kde zákon ukladá povinnosť sankciu uložiť, bez možnosti do jej uloženia konajúcim orgánom verejnej správy zasahovať. V takom prípade s naplnením skutkovej podstaty priestupku (alebo aj iného správneho deliktu) zákon automaticky spája uloženie sankcie v ním stanovenej výmere (výške) alebo vo výmere určiteľnej v ním stanovených medziach (od
- do, ako tomu bolo aj v danom prípade). Prípadom, kedy nie je prípustné upustiť od uloženia sankcie je práve prvostupňovým a napadnutým rozhodnutím aplikované ust. § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov. Vzhľadom na to, že išlo o tzv. obligatórnu sankciu, prvostupňový orgán a žalovaný prihliadali pri jej individualizácii na jej namietaný likvidačný charakter len v takom rozsahu, v akom im to zákon stanovením hornej a dolnej hranice doby zákazu činnosti umožňoval.
48. Podľa § 198 ods. 1 až 4 SSP (1) Správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a/ zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b/ upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. (2) Správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy. (3) Ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá bola postihnutá napadnutým rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, nemôže byť správnym súdom rozhodnuté podľa odseku 1 v jej neprospech. (4) Rozsudok správneho súdu podľa odseku 1 nahrádza výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy v takom rozsahu, v akom bolo rozhodnuté o zmene druhu alebo výške sankcie alebo upustení od jej uloženia.
49. Správny súd je pri svojom rozhodovaní o návrhu žalobcu na využitie sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 2 SSP viazaný normatívnou úpravou v rovnakom rozsahu, ako ňou bol viazaný prvostupňový orgán
a žalovaný v konaní o priestupku, t.zn. mohol by upustiť od uloženia sankcie len v tom prípade, ak by to zákon týmto orgánom v priestupkovom konaní umožňoval. Prvostupňový orgán bol povinný žalobcovi uložiť sankciu pokuty vo výške najmenej 300 eur a súčasne aj sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu najmenej 12 mesiacov. Správny súd tak nemal možnosť v súlade s § 198 ods. 1 písm. a/ SSP moderovať - zmierniť výšku sankcií, ktoré boli konajúcim orgánom verejnej správy uložené v rámci zákonom stanovených (kvantifikovaných) hraníc pre ich uloženie, v najnižšej možnej výmere. Uplatneniu oprávnenia na upustenie od sankcie podľa § 198 ods. 1 písm. b/ SSP bránila obligatórna povaha sankčného ustanovenia § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch, podľa ktorého za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov. Pokiaľ z formulácie normatívneho textu citovaného (obligatórneho) sankčného ustanovenia plynie, že uvedené sankcie bol prvostupňový orgán povinný uložiť, a nebolo tak možné podľa § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch od ich uloženia v priestupkovom (administratívnom) konaní upustiť, s rešpektovaním limitov vyjadrených v ust. § 198 ods. 2 SSP tak nemohol urobiť ani správny súd, inak by prekročil svoju právomoc.
50. Inak povedané, v súlade so závermi Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 387/2018 z 05.09.2018, by moderačné oprávnenie správneho súdu na zmiernenie uloženej sankcie alebo upustenie od uloženia sankcie, nadobudlo dôvody legitimizujúce jeho uplatnenie spôsobom, ktorý presadzuje žalobca, iba v prípade, pokiaľ by sankcie neboli uložené v najnižšej prípustnej výmere a súčasne v prípade, ak by išlo fakultatívne sankcie, čo v danom prípade osvedčené nebolo. V prípade, ak by správny súd mohol prikročiť k zmierneniu sankcie, resp. k upusteniu od jej uloženia aj v prípadoch, v ktorých tak nemohol urobiť príslušný orgán verejnej správy oprávnený priestupok prejednať, (okrem toho, že by išlo o postup priamo rozporný s ust. § 198 ods. 2 SSP) mohol by sa so sankčnej moderácie stať prostriedok na dosahovanie priaznivejších rozhodnutí, než aké bolo možné dosiahnuť v administratívnom konaní. Podstatou uplatnenia plnej jurisdikcie v správnom súdnictve je prieskum zákonnosti rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy a nie ich nahrádzanie vlastnou rozhodovacou činnosťou správneho súdu.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ako aj im predchádzajúceho postupu konajúcich orgánov verejnej správy, viazaný právnym názorom kasačného súdu, nezistil dôvody, pre ktoré by bol oprávnený dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom. Súčasne dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné uplatniť sankčnú moderáciu znížením, resp. upustením od uloženia sankcie zákazu činnosti. Preto správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
52. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Podľa § 467 ods. 1, 3 v nadväznosti na § 168 SSP správny sú nepriznal žalovanému (ktorý bol v kasačnom konaní úspešný) nárok na náhradu trov kasačného konania, nakoľko neboli zistené dôvody, pre ktoré by bolo možné trovy kasačného konania od žalobcu spravodlivo požadovať, resp. výnimočné dôvody pre ich priznanie (žalovaný ich ani netvrdil).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.