Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11S-50-2020.pdf
PDF · 196.36 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/50/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: Ing. I. X. podnikajúceho pod obchodným menom W.. I. X. - D. - P. s miestom podnikania P. XX, XXX XX P., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23. januára 2020, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 15.04.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.09.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) určený rozdiel v sume 362,19 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2017, a to znížením nadmerného odpočtu na DPH zo sumy 684,21 eur na sumu 322,02 eur.
2. Žalobca v podanej žalobe žiada, aby správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo, nakoľko vydaním napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy boli dotknuté práva žalobcu, pričom napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane, považuje žalobca za nesprávne, a to najmä z dôvodov, uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a preto žiada správny súd o zrušenie napadnutého rozhodnutia a súčasne o zrušenie prvostupňového rozhodnutia.
3. Žalobca namietal nesprávny výrok rozhodnutia správcu dane, v ktorom podľa jeho názoru absentujú podstatné a zákonnom obligatórne určené náležitosti. Zo samotného znenia § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku vyplýva, čo musí výrok rozhodnutia obsahovať a za akých podmienok. Ako príklad
možno uviesť, že výrok rozhodnutia musí obsahovať lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť alebo ak ide o peňažné plnenie, tak aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Z uvedeného znenia jasne vyplýva, že uvedenie lehoty plnenia a čísla účtu vo výroku rozhodnutí sú podmienené ďalšími skutočnosťami, a to povinnosťou plniť alebo peňažným plnením. Rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku však nie je podmienené žiadnou inou skutočnosťou, žalobca je preto toho názoru, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku. Žalobca si dovoľuje zásadne zdôrazniť, že význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania, a tiež že náklady správcovi dane nepochybne vznikli. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Sž 66/1998 zo dňa 30.09.1998 konštatoval, že výrok rozhodnutia správcu dane zákonom obligatórne ustanovené náležitosti neobsahuje, je zmätočný a v konečnom dôsledku výroková časť napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti.
4. Žalobca ďalej uvádza, že žalovaný svoj záver v napadnutom rozhodnutí odôvodňuje najmä formálnou stránkou odovzdávajúcich a preberajúcich protokolov, ktoré boli k výkonu daňovej kontroly predložené žalobcom, a tým, že tieto protokoly podľa jeho názoru neboli vystavované na reálnom podklade. Žalobca sa pritom už počas daňovej kontroly vyjadril, že k nesprávnemu uvedenému dátumu na predmetných protokoloch došlo omylom. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou je, že preberajúce a odovzdávajúce protokoly ako také nezakladajú právo na odpočítanie dane. Žalobca s poukazom na § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) poukazuje na to, že preberajúce a odovzdávajúce protokoly ako také nezakladajú právo na odpočítanie dane a zákon ich ani nevyžaduje. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že záver prijatý žalovaným na základe formálnej chyby nemôže byť dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie. Žalovaný dokonca ani neuvádza, či sa jedná o hlavný alebo podporný dôkaz.
5. K ďalším zisteniam v súvislosti so spoločnosťou J. D. s. r. o., so sídlom G. 7, XXX XX J., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „J. D. s. r. o.“) žalobca uvádza, že p. C. Q. (ďalej len M. Q.“) bol pre správcu dane kontaktný a z priebehu preverovania vyplýva, že so správcom dane komunikoval (potvrdenie zdaniteľných plnení v rámci iného konania, oznámenie o práceneschopnosti, zaslanie čestného prehlásenia), a teda nemožno povedať, že by sa zámerne vyhýbal plneniu svojich povinností voči správcovi dane, resp. by sa snažil mariť preverovanie správcu dane. Z preverovania teda vyplýva, že M. Q. bol so správcom dane súčinný do takej miery, ako mu to jeho zdravotný stav dovoľoval. Správca dane má k dispozícii dve vyjadrenia, ktorými potvrdil zdaniteľné obchody so žalobcom. Navyše žalobca navrhoval u M. Q. využiť inštitút miestneho zisťovania alebo zaslanie konkrétnych otázok, ktoré považoval správca dane za potrebné zodpovedať. Správca dane sa k predmetným návrhom žalobcu počas vyrubovacieho konania vyjadril, že nakoľko spoločnosť J., s.r.o. je zlúčená so spoločnosťou D. S. s.r.o., so sídlom O. 7, XXX XX J., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „D. S. s.r.o.“), ktorá bola v čase preverovania pre správcu dane nekontaktná, už nie je možné u spoločnosti J. D. s. r. o. vykonať miestne zisťovanie. Podľa názoru žalobcu však správca dane mohol vykonať miestne zisťovanie u M. Q.. Žalobca je toho názoru, že v danom konaní skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní neboli zistené čo najúplnejšie, čím bolo porušené ustanovenie § 24 daňového poriadku, ako aj ustanovenie § 3 ods. 1 daňového poriadku. Taktiež ani vyjadrenie správcu dane vo vyrubovacom konaní, že čestné prehlásenie M. Q. nemá váhu svedeckej výpovede nemožno za takýchto okolností akceptovať, keďže M. Q. sa nedostavil z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti, ktorá bola preukázaná, a správca dane mal aj iné možnosti, ako získať vyjadrenie od M. Q. (napr. prostredníctvom inštitútu miestneho zisťovania), ktoré však pravdepodobne účelovo nevyužil vzhľadom na to, že M. Q. zdaniteľné obchody so žalobcom dvakrát potvrdil. Hodnotenie dôkazov žalovaným a správcom dane v danom prípade nie je v súlade so zákonom. Takéto hodnotenie dôkazov je absolútnym porušením zásad správy daní, a to najmä porušením zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej (materiálnej) pravdy, zásady právnej ochrany.
6. Ku skutočnostiam týkajúcim sa zlúčenia spoločnosti J. D. s. r. o. so spoločnosťou D. S. s.r.o., ako aj k skutočnosti, že táto spoločnosť bola v čase preverovania pre správcu dane nekontaktná, a preto správca dane u tejto spoločnosti nevedel preveriť predmetné zdaniteľné plnenia, žalobca uvádza, že uvedené nasledovalo v čase po uskutočnených preverovaných zdaniteľných obchodoch so žalobcom, pričom žalobca uvedené nemohol predvídať. Dôkazná núdza na úrovni týchto spoločností preto nemôže byť interpretovaná na ťarchu daňového subjektu. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR, ktorý pri
svojom rozhodovaní vykonal prepojenie medzi dôkaznou povinnosťou správcu dane a judikatúrou ESD napr. M.C - 354/03), V. (C 353/03), J. (C - 484/04), a najmä T. (C - 439/04), pričom z uvedeného jasne vyplýva, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového subjektu, pričom v prípade akéhokoľvek konania alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za takéto konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil), čiže daňovému subjektu nemôže v takomto prípade správca dane neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalobca, ktorý postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou, má za to, že si svojich dodávateľov preveril všetkými jemu dostupnými prostriedkami. Žalobca je toho názoru, že k splneniu zákonných podmienok v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH došlo
- mal faktúru od dodávateľa vyhotovenú v zmysle § 71 zákona o DPH, predmet fakturácie použil ako platiteľ, daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom, ktorému vznikla daňová povinnosť, čo správca dane nespochybnil.
7. Žalobca má za to, že v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie dane sa v danom prípade od počiatku ako jeden z kľúčových problémov javí otázka posudzovania rozloženia dôkazného bremena, teda posúdenie, ktoré skutočnosti významné pre právne posúdenie práva uplatneného žalobcom ako daňovým subjektom preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane. Podľa žalobcu správca dane nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. Dôkazná povinnosť sa z daňového subjektu presúva na správcu dane, ktorý je povinný preukázať, že dodanie neuskutočnil dodávateľ, ktorého deklaruje daňový subjekt, ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Žalovaný a správca dane v napadnutom rozhodnutí žiadne relevantné dôkazy tohto charakteru neuvádza. V zmysle § 69 ods. 15 zákona o DPH ak daňový úrad zistí, že u platiteľa nastali dôvody na zrušenie registrácie podľa § 81 ods. 4 písm. b) druhého bodu, finančné riaditeľstvo ho zverejní v zozname takých osôb vedenom na webovom sídle finančného riaditeľstva. V rámci zásady poctivého obchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť, si daňové subjekty overujú spôsobilosť svojich dodávateľov v zozname tzv. rizikových osôb. Je to jeden zo základných spôsobov overovania z verejne dostupných informácií. Ak teda žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že ide o rizikový subjekt, tak ako aj správca dane má tak zo svojej činnosti za preukázané, že dodávateľ žalobcu spĺňa dôvody na zrušenie registrácie na DPH a napriek tomu táto spoločnosť ku dnešnému dňu stále nefiguruje v zozname platiteľov DPH, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie pre DPH, pričom si sám neplní svoje zákonné povinnosti, nemôže žalobcovi vyčítať, že nevynaložil alebo neprijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúci z rizika podnikateľskej zodpovednosti alebo že si riadne nepreveril svojho dodávateľa. Taktiež ak žalovaný poukazuje na obvyklú obchodnú opatrnosť, je potrebné konštatovať, že neuvádza, aký kontrolný mechanizmus žalobca zanedbal či opomenul.
8. Žalobca ďalej namietal, že Protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.06.2019 je neprehľadný, pôsobí zmätočne a nie sú z neho zrejmé kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Uvedený protokol pôsobí zmätočne a nezrozumiteľne, nakoľko v ňom správca dane neuvádza preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenia dôkazov v zmysle § 47 písm. h) daňového poriadku. V súvislosti so zmätočnosťou a neprehľadnosťou protokolu z daňovej kontroly žalobca poukazoval na to, že správca dane v protokole z daňovej kontroly uvádza vyjadrenia jednotlivých svedkov a daňového subjektu, avšak bez uvedenia otázok správcu dane. Z uvedeného dôvodu nie je zrejmé k čomu sa svedkovia a žalobca vyjadrovali a samotné vyjadrenia, resp. odpovede bez uvedenia konkrétnych otázok nedávajú zmysel. Nemožno sa uspokojiť s vyjadrením žalovaného, že daňový poriadok nepredpisuje povinnosť opisovať v protokole z daňovej kontroly jednotlivé otázky a odpovede. Žalobca pritom nenamieta túto skutočnosť ako takú, ale namieta zmätočnosť a neprehľadnosť protokolu z daňovej kontroly, ktorá bola spôsobená práve neprehľadným a zmätočným uvedením svedeckých výpovedí ako kontrolných zistení a ich vyhodnotenia ako dôkazov. Žalobca v súvislosti so zmätočnosťou a neprehľadnosťou protokolu z daňovej kontroly namieta aj skutočnosť, že správca dane v predmetnom protokole uvádza, že získal informácie z iného spisu daňového subjektu, pričom však neuviedol o aký iný spis sa jedná a teda neoznačil dôkaz, resp. neuviedol preukázané kontrolné zistenie, z ktorého vychádzal a na základe ktorého prijal svoje závery. Žalobca má za to, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, a preto nemôže byť právnou skutočnosťou, ktorá by zakladala právny účinok ako predpoklad pre začatie vyrubovacieho konania a nemôže byť ani zákonným podkladom a dôkazom pre vydanie rozhodnutia. V súvislosti s § 68 ods. 3 daňového poriadku žalobca poukazuje na to, že správca dane v rámci vyrubovacieho konania so žalobcom nespísal zápisnicu o
priebehu a o výsledkoch dokazovania, tak ako mu káže daňový poriadok, ale spísal s ním zápisnicu vo veci prerokovania pripomienok a dôkazov.
9. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo žalovaný uvádza, že správca dane nikde v rozhodnutí nepíše o zneužití práva, keď žalobca poukazoval na tvrdenie správcu dane o získaní neoprávnenej daňovej výhody. Správca dane v napadnutom rozhodnutí na str. 12 uvádza nasledovné: „Kontrolovaný daňový subjekt formálne naplnil zákonné predpoklady pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane, ale zo skutočného obsahu a významu predmetného plnenia vyplýva, že hlavným a zrejme aj jediným účelom bolo získanie neoprávnenej daňovej výhody.“ Správca dane potom následne v napadnutom rozhodnutí konštatuje porušenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Na základe uvedeného žalobca konštatuje, že rozhodnutie správcu dane pôsobí zmätočne, keď správca dane na jednej strane tvrdí, že žalobca naplnil zákonné predpoklady pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, ale jeho cieľom bolo získanie daňovej výhody a vzápätí na to uvádza, že boli porušené ustanovenia zákona o DPH. Žalovaný sa však s predmetnou námietkou riadne nezaoberal a riadne sa s ňou nevysporiadal, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu prípadu. Žalobca uvádza, že pokiaľ hodlajú daňové orgány postaviť svoju argumentáciu o nepriznaní práva na odpočítanie dane na zneužití práva, musia byť zneužívajúce prvky alebo skutočnosti, na ktoré sa pri rozhodovaní o daňovej povinnosti nebude prihliadať, pomenované najneskôr v protokole z daňovej kontroly. Zneužitie práva ako hlavný účel skúmanej transakcie musí byť daňovému subjektu preukázané, keďže dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje výlučne správcu dane (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf 52/2016). Na základe uvedeného došlo preto podľa názoru žalobcu k nesprávnemu posúdeniu, nakoľko nemožno tvrdiť, že došlo súčasne k zneužitiu práva, resp. získaniu daňovej výhody, a tiež aj k porušeniu konkrétneho ustanovenia zákona o DPH, správca dane nepomenoval zneužívajúce prvky v napadnutom rozhodnutí, ako ani v protokole z daňovej kontroly, správca dane nepreukázal zneužívajúce úkony ako ani iné skutočnosti, ktoré by boli účelovo vytvorené za účelom získania daňového zvýhodnenia, správca dane sa neodvoláva na konkrétnu judikatúru v súvislosti so zneužitím práva, žalovaný sa riadne nevysporiadal s vyššie uvedenou námietkou, a preto došlo k neprávnemu právnemu posúdeniu veci.
10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že správca dane daňovou kontrolou v súvislosti s dodávateľom J. D. s. r. o. zistil, že odovzdávacie protokoly, s vyčíslením jednotlivých služieb, ktoré ešte len v príslušnom mesiaci mali byť poskytnuté od dodávateľa J. D. s. r. o., a ktoré boli prílohou faktúry, boli vystavené vždy na začiatku príslušného mesiaca. Správca dane spochybnil, že je nelogické, aby boli jednotlivé služby známe na začiatku mesiaca, keďže faktúry za vykonané služby, s dátumom vzniku daňovej povinnosti boli vystavené až koncom príslušného mesiaca. Podľa uzatvorenej zmluvy podkladom pre vystavenie mesačnej faktúry mal byť objednávateľom odsúhlasený protokol o skutočne vykonaných prácach v príslušnom kalendárnom mesiaci, a ak by sa práce, tak ako tvrdí žalobca odsúhlasovali až nasledujúci mesiac po vykonaní služieb, nemal by žalobca podklady pre vystavenie faktúry za prevedené služby v príslušnom mesiaci. Z uvedeného vyplýva, že odovzdávajúce a preberajúce protokoly neboli vystavované na reálnom podklade. Správca dane zároveň identifikoval, že dodávateľská spoločnosť J. D. s. r. o. by na základe predložených protokolov o vykonaných službách, musela manažovať viac ako 90 % zo všetkých vykonaných prepráv. Táto skutočnosť je v rozpore s tvrdeniami žalobcu a zamestnankyne X. E. (ďalej len „Z. E.“), pretože tvrdili, že mali priamych zákazníkov a s najväčšími obchodnými partnermi mali podpísané zmluvy, pričom išlo o dlhoročnú spoluprácu. Z dôvodu, že väčšinu prepráv si zabezpečoval žalobca vo vlastnej réžii, nemohla spoločnosť J. D. s. r. o. poskytnúť služby v sumách deklarovaných v predložených protokoloch. Žalobca počas daňového konania nepreukázal a neuviedol žiadnu konkrétnu prepravu, ktorú spoločnosť J. D. s. r. o. zabezpečovala, a teda nepreukázal, že by prijaté zdaniteľné plnenie od spoločnosť J. D. s. r. o. použil na svoje uskutočnené zdaniteľné plnenie. Zamestnankyňa žalobcu Z. E. uviedla, že so spoločnosťou J. D. s. r. o. nekomunikovala a nepamätala si, že by odovzdávacie a preberacie protokoly niekedy videla. Zároveň na základe odovzdávajúcich a preberajúcich protokolov dodávateľská spoločnosť J. D. s. r. o. mala poskytnúť služby pre pracovníkov žalobcu. Jediná zamestnankyňa Z. E. sa však vyjadrila, že žiadne školenia neabsolvovala. Spoločnosť J. D. s. r. o. nemá podľa výpisu z obchodného registra v predmete svojej činnosti poskytovanie špedičných, prípadne logistických služieb. Dodávateľská spoločnosť J. D. s. r. o., ako aj jej právny nástupca spoločnosť D. S. s.r.o. je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje, neplní si svoje daňové a odvodové povinnosti a teda je riziková. Aj keď bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti M. Q. formálne potvrdil spoluprácu so žalobcom, možno na základe komplexu zistení a vyššie uvedených skutočnosti uzavrieť, že dodávateľská spoločnosť nemohla dodať daňovému subjektu služby v takej kvalite a v takom rozsahu ako deklaroval žalobca
vo svojej evidencii. Žalobcom navrhované vykonanie miestneho zisťovania u M. Q., ktorý sa z dôvodu práceneschopnosti opakovane na výsluchy nedostavil, správca dane nepovažoval za opodstatnené, pretože sa vyjadril, že doklady dodávateľskej spoločnosti J. D. s. r. o. už nemá k dispozícii. Správca dane s dôkazom o tvrdení M. Q., že spolupracoval so žalobcom pracoval, avšak toto formálne potvrdenie obchodov nemohlo prevážiť sumu dôkazov, ktoré svedčia o tom, že k deklarovaným zdaniteľným obchodom nedošlo.
11. Žalovaný s námietkou žalobcu, že výroková časť rozhodnutia správcu dane neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti nesúhlasí, nakoľko výroková časť rozhodnutia obsahuje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, IČO, DIČ, IČ DPH, ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého bol daňovému subjektu určený rozdiel (§ 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku), lehotu plnenia, sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Rozhodnutie o náhradách nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku sa vzťahuje na svedkov, prípadne osoby, ktoré majú listiny a iné veci potrebné k správe daní a samotný subjekt si uplatní nárok u správcu dane, nevzťahuje sa na kontrolovaný daňový subjekt. U žalobcu neboli uplatnené žiadne nároky na náhradu nákladov správy daní. Hmotnoprávny predpis, na základe ktorého bola vykonávaná daňová kontrola (zákon o DPH) je uvedený v predvýrokovej časti rozhodnutia a konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorého správca dane neuznal nárok daňového subjektu na odpočítanie dane je uvedené v odôvodnení rozhodnutia (§ 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a). 12. Žalovaný k žalobcovej námietke zmätočnosti a nezrozumiteľnosti protokolu z daňovej kontroly poukazuje na to, že správca dane v protokole uvádza odpovede jednotlivých svedkov a žalobcu, bez uvedenia otázok správcu dane a žalobcovi nie je zrejmé, ktorá odpoveď súvisí s ktorou otázkou. Ide však len o všeobecné námietky a žalobca neuvádza konkrétne, ktoré vyjadrenia zaznamenané v protokole správcu dane nie sú korektné a zmätočne opísané. V protokole z daňovej kontroly správca dane zaznamenal odpovede jednotlivých svedkov, ako aj preukázané kontrolné zistenia. Nie je účelné v zápisniciach o ústnom pojednávaní uvádzať aj otázky správcu dane. Správca dane však musí odpovede v zápisniciach reprodukovať presne a zrozumiteľne. Ak chcel byť žalobca oboznámený aj s jednotlivými otázkami, ktoré kládol správca dane v zápisniciach, mohol v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nahliadnuť do spisového materiálu. Všetky zápisnice o ústnom pojednávaní sú súčasťou spisu žalobcu. Žalobca namieta, že správca dane nešpecifikoval v protokole iný spis, z ktorého získal informácie. V uvedenom prípade správca dane získal informácie z iného spisu žalobcu a keďže išlo o spis žalobcu z inej daňovej kontroly, ktorá bola u neho vykonávaná na inej dani, žalobca vedel o aký spisový materiál ide a čo sa v tomto spisovom materiáli nachádza. Správca dane zároveň o nahliadnutí do iného spisu žalobcu vyhotovil úradný záznam, v ktorom konkretizoval spis, z ktorého správca dane získal informácie.
13. K námietke, že žalobca nebol oboznámený s priebehom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, nebol oboznámený s výsledkami dokazovania, z dôvodu, že správca dane so žalobcom nespísal zápisnicu o priebehu a o výsledkoch dokazovania podľa § 19 daňového poriadku, žalovaný uvádza, že žalobca však vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne nové dôkazy a o všetkých zistených skutočnostiach bol informovaný. Správca dane nespisoval už so žalobcom ďalšiu zápisnicu o priebehu a o výsledkoch dokazovania podľa § 19 daňového poriadku. So žalobcom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.09.2019, ktorej predmetom bolo záverečné prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených k protokolu. O výsledkoch dokazovania bol žalobca oboznámený v Oboznámení č. XXXXXXXXX/XXXX, v Protokole č. XXXXXXXXX/XXXX a v Oboznámení o priebehu a o výsledkoch dokazovania na základe pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu č. XXXXXXXXX/ XXXX. Na základe týchto skutočností žalovaný skonštatoval, že žalobca bol počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania priebežne informovaný o výsledkoch dokazovania a o všetkých zisteniach správcu dane. Keďže žalovaný nepredložil žiadne nové dôkazy, nedošlo k žiadnej ujme na jeho právach a už vôbec nie zmätočnosť či nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci.
14. Žalovaný k námietke ohľadne nesprávneho posúdenia, keď správca dane vo svojom rozhodnutí tvrdí, že došlo súčasne k zneužitiu práva, resp. získaniu daňovej výhody a tiež k porušeniu konkrétneho ustanovenia zákona o DPH uvádza, že správca dane nikde v rozhodnutí nepíše o zneužití práva. Žalobca nepreukázal, že plnenie reálne existuje a bolo dodané tak, ako je deklarované dodávateľom uvedeným na faktúre, deklarovaným spôsobom a v deklarovanom rozsahu. Išlo o obchod,
v ktorom bola spochybnená existencia služby od dodávateľa uvedeného na sporných faktúrach, a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia. Žalobca v uvedenom prípade porušil hmotnoprávne podmienky, ktoré stanovuje zákon o DPH. Správca dane preukázal, že služby daňovému subjektu nedodal dodávateľ uvedený na faktúre. Keďže služby neboli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre, nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a zároveň nevzniklo daňovému subjektu právo odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane v rozhodnutí jednoznačne uvádza, že kontrolovaný daňový subjekt porušil § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH a neodvoláva sa na judikatúru Súdneho dvora. Na základe vyššie uvedených skutočností, žalovaný záverom navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.
15. Žalobca sa písomne (replikou) vyjadril k vyjadreniu žalovaného v tom zmysle, že mu nie je zrejmé, prečo žalovaný opakovane uvádza, že správca dane nikde v rozhodnutí nepíše o zneužití práva, keď žalobca opakovane poukazoval na tvrdenie správcu dane o získaní neoprávnenej daňovej výhody, pričom žalovaný sa s touto námietkou ani teraz opakovane nevysporiadal a pravdepodobne ju zámerne opomína z dôvodu, že zo strany správcu dane (ako aj žalovaného) ide o závažné porušenie pri rozhodovacej činnosti. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku sa hovorí o rozhodnutí o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, pričom toto nevymedzuje len náklady, ktoré vzniknú daňovému subjektu, ale všetky náklady, ktoré vzniknú pri správe daní. V danom prípade náklady nepochybne vznikli, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj žalovaný. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný ako prílohu svojho vyjadrenia predložil správnemu súdu spisový materiál, z ktorého vyplýva, že správnemu súdu nebol predložený úplný originálny spisový materiál, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou (rozsudok NS SR sp. zn. 4Sž/40/97 zo dňa 17.10.1997) a zároveň uviedol, že z rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžf/53/2019 zo dňa 06.06.2017 vyplýva, že pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného a správcu dane sa súd zaoberá i skutočnosťami, či zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza žalobou napadnuté rozhodnutie je v rozpore/v súlade s obsahom predloženého administratívneho spisu. Záverom žalobca uviedol, že zotrváva na svojej argumentácií uvedenej v podanej správnej žalobe, pričom tvrdenia žalovaného vo vyjadrení považuje za nedôvodné a žiada správny súd v zmysle § 191 ods. 3 SSP spolu so zrušením napadnutého rozhodnutia zrušil súčasne aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo.
16. Žalovaný sa písomne (duplikou) vyjadril k replike žalobcu a opätovne uviedol, že správca dane nikde v rozhodnutí nepíše o zneužití práva. Žalobca nepreukázal, že plnenie reálne existuje a bolo dodané tak, ako je deklarované dodávateľom uvedeným na faktúre, deklarovaným spôsobom a v deklarovanom rozsahu. Išlo o „obchod“, v ktorom bola spochybnená existencia služby od dodávateľa uvedeného na spornej faktúre, a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia. O zneužitie práva ide vtedy, keď napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnym poriadkom (a v tejto súvislosti aj riadnemu výkladu daňového práva Únie v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s cieľmi právnej úpravy DPH, pričom z okolností prípadu je zrejmé, že získanie tohto daňového zvýhodnenia je spojené (podmienené) s vytvorením umelých podmienok. V uvedenom prípade žalobca porušil hmotnoprávne podmienky, ktoré stanovuje zákon o DPH. Správca dane preukázal, že služby žalobcovi nedodal dodávateľ uvedený na faktúre. Keďže služby neboli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre, nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane hovorí o neoprávnenej daňovej výhode v tom zmysle, že si žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z „obchodu“, ktorý sa neuskutočnil medzi ním a deklarovaným dodávateľom. Žalovaný uviedol, že nerozumie námietke žalobcu, keď tento vo vyjadrení uvádza, že žalovaný ako prílohu svojho vyjadrenia predložil správnemu súdu spisový materiál, z ktorého vyplýva, že správnemu súdu nebol predložený úplný originálny spisový materiál, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou. K uvedenému žalovaný uvádza, že žalovaný predložil správnemu súdu úplný originálny spisový materiál cez jeho podateľňu, pričom záverom žalovaný uviedol, že trvá na svojom návrhu, aby správny súd podanú žalobu zamietol ako nedôvodnú.
17. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením
žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
18. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.01.2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.09.2019, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel dane v sume 362,19 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2017, znížením nadmerného odpočtu zo sumy 684,21 eur na sumu 322,02 eur.
19. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že dňa 27.09.2018 správca dane začal u žalobcu vykonávať daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie september 2016 - máj 2017 na základe oznámenie o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.09.2018 a dňa 10.06.2019 správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým na základe zistení pri daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie január 2017 bol vyčíslený rozdiel DPH vo výške 362,19 eur, tým že si žalobca neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr od daňového subjektu J.. Uvedený protokol spolu s výzvou na vyjadrenie bol žalobcovi doručený dňa 14.06.2019, pričom na ústnom pojednávaní dňa 16.09.2019 boli prerokované pripomienky žalobcu k protokolu aj k vyrubovaciemu konaniu.
20. Žalobca si v zdaňovacom období január 2017 uplatnil odpočet DPH z faktúry č. XXXXXXX (interné číslo XXXXXXXXXX) zo dňa 28.12.2016 vo výške 333,33 eur so základom dane 1.666,67 eur a predmetom fakturácie - služby na základe dohody za mesiac december 2016 od dodávateľa J. D. s. r. o. 21. Správca dane zistil, že žalobca mal od 31.03.2014 s dodávateľom J. D. s. r. o. spísanú Zmluvu o dielo, ktorej predmetom bolo v článku II. dodanie logistických a špedičných služieb, zabezpečenie výjazdu servisnej služby v prípade poruchy alebo nehody na Slovensku a v zahraničí, manažment prepráv spolu s fakturáciou, riešenie sporov v oblasti mýta na Slovensku a v zahraničí a nábor nových vodičov v prípade potreby. V článku IV. v bode 2 je uvedené, že objednávateľ zaplatí za vykonanie diela jeho cenu v súlade s mesačnými faktúrami - daňovými dokladmi, pričom podkladom pre vystavenie mesačnej faktúry bude objednávateľom odsúhlasený protokol o skutočne vykonaných prácach v príslušnom kalendárnom mesiaci. V bode 4 toho istého článku je uvedené, že zhotoviteľ bude fakturovať cenu diela podľa dohodnutej sumy 2. 000,00 eur s DPH. Výška mesačnej fakturovanej sumy bude stanovená v súlade s objednávateľom odsúhlasenými podkladmi. Konateľom spoločnosti J. D. s. r. o. od 15.07.2015 bol M. Q.. Táto spoločnosť zanikla dňa 10.11.2017 v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou D. S. s.r.o., ktorej konateľom je od 21.06.2017 E. J. (ďalej len „Š. J.).
22. V rámci dokazovania sa správca dane zameral na preverenie, či sa zdaniteľné plnenia uskutočnili a to v obsahu aj rozsahu tak, ako ich deklaroval žalobca predloženou faktúrou a zmluvou a teda, či deklarovanému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH v nadväznosti na vznik práva na odpočítanie dane u žalobcu podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Z výpovede žalobcu zo dňa 25.01.2019 vyplýva, že mali priamych zákazníkov, obchodnú spoluprácu nadväzovali väčšinou prostredníctvom databázy O., s ktorou pracovala manželka žalobcu, Z. E.. V určitom období prepravy zabezpečovala spoločnosť J. D. s. r. o. S najväčšími obchodnými partnermi komunikovala Z. E. alebo žalobca a so spoločnosťou J. D. s. r. o. komunikoval žalobca, pričom predmetom spolupráce s uvedenou spoločnosťou malo byť dodanie logistických a špedičných služieb na základe Zmluvy o dielo zo dňa 30.03.2014, v ktorej je uvedené, že podkladom pre vystavenie mesačnej faktúry bude objednávateľom odsúhlasený protokol o skutočne vykovaných prácach v príslušnom kalendárnom mesiaci. Protokoly podľa vyjadrenia žalobcu spracovala jeho účtovníčka a k jednotlivým položkám uvedeným na faktúre uviedol, že položka „manažment prepráv“ sa vyhodnocovala na základe prepráv, ktorú cez spoločnosť J. D. s. r. o. žalobca urobil a z toho sa vyrátala aj odmena, ktorá bola rôzna, čiže nebola stanovená paušálne, pod položkou „logistické a špedičné služby“ bol uvedený počet prepráv, ktoré dodávateľ zabezpečil pre žalobcu, pod položkou „dokumentácia v oblasti mýta zahraničie“ boli uvedené riešenia nezrovnalostí, pod položkou „služby pre pracovníkov“ boli uvedené služby ohľadne školenia a zabezpečenia písomného materiálu alebo vybavenia školenia, J., S. a pod položkou „inštruktáže a usmernenia“ boli uvedené doškoľovacie veci.
23. Dňa 13.03.2019 bola zrealizovaná výpoveď bývalej manželky a jedinej zamestnankyne žalobcu Z. E., ktorá uviedla, že pracovala pre žalobcu, pričom zo začiatku vystavovala len faktúry za vykonané prepravy, potom hľadala špedičnú prácu, robila so softvérom RAAL Trans a Timocom a pripravovala
podklady pre účtovníčku. Komunikovala s mnohými obchodnými partnermi, ale všetko odsúhlasoval žalobca, bez jeho vedomia nemohla zobrať žiadnu prepravu. Účtovníctvo viedla Ing. C. E. (ďalej len Ing. E.“) z Borčíč. Ďalej uviedla, že spoločnosť J. D. s. r. o. pre žalobcu hľadala zákazky, ale nevedela ich bližšie určiť, pričom s uvedenou spoločnosťou komunikoval sám žalobca. K odovzdávacím a preberacím protokolom sa vyjadrila, že si nepamätá, že by ich niekedy videla. Ohľadne spolupráce so spoločnosťou WAG payment solution, a.s. sa vyjadrila, že na webovom portáli mal žalobca vytvorený účet, kde boli prístupné faktúry, evidencia uhradených aj neuhradených faktúr a prístup na tento účet mala len ona a žalobca.
24. Z výpovede W.. E. zo dňa 29.03.2019 vyplynulo, že sa nepovažuje za účtovníčku žalobcu, iba mu vypomáhala s účtovníctvom, doklady kontrolovala iba po formálnej stránke. Žiadne doklady za žalobcu nevystavovala a ani nepodpisovala. Protokoly ani podklady k protokolom, ktoré tvorili súčasť faktúr od spoločnosti J. Slovakia s. r. o. nepripravovala a doklady od uvedenej spoločnosti boli zahrnuté v účtovníctve. Žalobca, ktorý sa zúčastnil na vypočúvaní W.. E., nemal na ňu žiadne otázky, ale doplnil, že doklady nosila W.. E. väčšinou Z. E., ale občas aj on, podklady pre spoločnosť J. D. s. r. o. vyhotovovali a odsúhlasili spolu s manželkou, W.. E. ich už len formálne skontrolovala. 25. Správca dane predvolal na výsluch bývalého konateľa spoločnosti J. D. s. r. o., M. Q., avšak tento sa v deň vypočutia telefonicky ospravedlnil z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti. Z telefonického rozhovoru s ošetrujúcou lekárkou správca dane zistil, že M. Q. je dlhodobo práceneschopný a jeho ďalšia kontrola má byť 26.04.2019. Správca dane opakovane zaslal M. Q. predvolanie na deň 10.05.2019, pričom tento sa v stanovený deň na vypočutie nedostavil a ani sa neospravedlnil napriek tomu, že predvolanie riadne prevzal. Dňa 13.05.2019 sa na správcu dane telefonicky nakontaktovala manželka M. Q. a informovala správcu dane, že jeho práceneschopnosť trvá už od 12.12.2018 a jeho stav sa nezlepšuje. Dňa 15.05.2019 prišlo správcovi dane podanie, súčasťou ktorého bolo potvrdenie o práceneschopnosti M. Q. a informácia, že všetky doklady spoločnosti J. D. s. r. o. boli odovzdané zlúčenej spoločnosti D. S. s.r.o. Správca dane získal informácie z iného spisu žalobcu, v ktorom je uvedená výpoveď M. Q. ako konateľa spoločnosti J. D. s. r. o., v ktorej potvrdil spoluprácu so žalobcom a uviedol, že faktúry vystavoval a podpisoval on. Žalobca sa uvedenej výpovede nezúčastnil, napriek tomu, že bol o nej riadne oboznámený.
26. Správca dane zistil, že dňa 10.11.2017 bola spoločnosť J. D. s. r. o. dobrovoľne vymazaná z obchodného registra a zlúčená so spoločnosťou D. S. s.r.o. Na návrh žalobcu správca dane vyzval spoločnosť D. S. s.r.o. na predloženie dokladov zlúčenej spoločnosti J. D. s. r. o., avšak zásielka sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Správca dane získal informácie z iného spisu žalobcu, že konateľ spoločnosti D. S. s.r.o., Š. J. bol predvolaný na výsluch na Daňový úrad Bratislava, ale zásielka sa vrátila správcovi dane s poznámkou „adresát neznámy“. Na základe toho správca dane požiadal Policajný zbor Rača o predvedenie svedka, avšak ani to sa nepodarilo. Z odpovede z Obvodného oddelenia Policajného zboru J. Rača zo dňa 29.07.2019 vyplýva, že na preverovanej adrese T. námestie XXA, XXX XX Bratislava - mestská časť O. sa nachádza sídlo firmy „C., kde je registrovaných viacero osôb a firiem, ktoré však na adrese nebývajú a ani sa na adrese nezdržiavajú. Bolo vykonané viacnásobné šetrenie v rôznych ranných a poobedných hodinách, napriek tomu s negatívnym výsledkom.
27. Pri kontrole účtovných dokladov, správca dane zistil, že odovzdávacie protokoly od spoločnosti J. D. s. r. o. boli vystavené vždy na začiatku príslušného mesiaca s presnými vyčíslením jednotlivých položiek, t. j. služieb, ktoré ešte len v príslušnom mesiaci mali byť poskytnuté. Protokol k spornej faktúre č. XXXXXXX bol vyhotovený v P. dňa 06.12.2016 za mesiac december 2016. Žalobca sa k týmto nezrovnalostiam vyjadril, že zrejme došlo k omylu a na začiatku mesiaca vždy odsúhlasoval údaje za minulý mesiac. Ako dôkaz zaslal správcovi dane 2 odovzdávajúce protokoly týkajúce sa rokov 2014 a 2015. Tieto protokoly vyhodnotil správca dane ako irelevantné, nakoľko sa netýkajú kontrolovaného zdaňovacieho obdobia. Toto vyjadrenie je tiež v rozpore so zmluvou o dielo, nakoľko protokoly nemohli byť vystavované na začiatku mesiaca, keďže faktúra bola vystavená až koncom príslušného mesiaca. Protokol ako podklad k faktúre č. XXXXXXX nemohol byť vystavený a teda práce odsúhlasené na začiatku nasledujúceho mesiaca, t. j. január 2017, keďže príslušná faktúra za mesiac december bola vystavená 28.12.2016. Podľa zmluvy podkladom pre vystavenie mesačnej faktúry mal byť objednávateľom odsúhlasený protokol o skutočne vykonaných prácach v príslušnom kalendárnom mesiace. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že protokoly neboli vystavované na reálnom podklade.
28. Na základe výpovedí jednotlivých svedkov správca dane zistil, že jednotlivé položky uvedené na spornej faktúre nezodpovedajú skutočnosti. Čo sa týka položky „manažment prepráv“, tak podľa údajov v jednotlivých daňových priznaniach by spoločnosť J. D. s. r. o. musela manažovať viac ako 90 % zo všetkých vykonaných prepráv, čo je v rozpore s tvrdeniami žalobcu a X., nakoľko mali priamych zákazníkov, používali data systém O. P. a Timocom, ku ktorému mali prístup len žalobca a Z. E.. Z. E. sa vyjadrila, že komunikoval s mnohými obchodnými partnermi a všetko odsúhlasoval žalobca. S najväčšími obchodnými partnermi mali podpísané zmluvy, išlo o dlhoročnú spoluprácu, s niektorými spoločnosťami komunikovala Z. E.. Nakoľko väčšinou prepráv si zabezpečoval žalobca vo vlastnej réžii, nemohla spoločnosť J. D. s. r. o. poskytnúť služby v sumách deklarovaných v predložených protokoloch. Pri položke „logistické a špedičné služby“ žalobca počas trvania daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, nepreukázal žiadnu prepravu, ktorú by spoločnosť J. D. s. r. o. mala zabezpečiť. Čo sa týka položky „dokumentácia v oblasti mýta zahraničie“, tak žalobca používal mýtny systém Transpass, WAG a NDS, pričom Z. E. sa vyjadrila, že na účet spoločnosti WAG payment solution, a.s. mali prístup len ona a žalobca. V tomto systéme boli prístupné všetky faktúry, evidencia uhradených aj neuhradených faktúr. Registráciu vozidiel a žiadosť o vydanie karty riešil žalobca sám. Čo sa týka položiek „služby pre pracovníkov“ a „inštruktáže a usmernenia“, tak Z. E. bola jediná zamestnankyňa, pričom sa vyjadrila, že žiadne školenie neabsolvovala.
29. Žalobca vo vyjadrení ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole zo dňa 29.05.2019 uviedol, že dátumy na jednotlivých protokoloch boli iba administratívnou chybou a že so spoločnosťou J. D. s. r. o. komunikoval on a aj Z. E.. Správca dane vydal dňa 10.06.2019 Protokol č. XXXXXXXXX/ XXXX, ku ktorému zaslal žalobca dňa 08.07.2019 vyjadrenie k zisteniam, ktoré boli v ňom uvedené. Na základe uvedeného vyjadrenia žalobcu, správca dane doplnil dokazovanie a zaslal dňa 18.07.2019 výzvu spoločnosti D. S. s.r.o. za účelom získania dokladov týkajúcich sa obchodnej spolupráce žalobcu a spoločnosti J. D. s. r. o., avšak zásielka sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Správca dane o týchto skutočnostiach informoval žalobcu. Žalobca zaslal správcovi dane dňa 15.08.2019 vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby správca dane preveril trvalý pobyt, resp. adresu na doručovanie Š. J. prostredníctvom Registra obyvateľov SR a navrhol jeho opätovné predvolanie. Správca dane vyhovel uvedenej požiadavke žalobcu a z odpovede z Ministerstva vnútra SR, Oddelenie správy registrov zo dňa 02.09.2019 bola zistená adresa trvalého pobytu: T. námestie XXXX/XXA, J., čo je zhodné s predchádzajúcimi informáciami správcu dane a preto správca dane už opakovane nepredvolával Š. J..
30. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane dňa 30.09.2019 vydal prvostupňové rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX s odôvodnením, že správca dane spochybnil jednotlivé položky uvedené na preberacom protokole, ktorý mal byť podkladom pre vyhotovenie faktúry č. XXXXXXX. Preukázanie formálnej stránky uskutočnených obchodov nestačí, daňový subjekt musí byť schopný jednoznačne preukázať správcovi dane, že deklarované dodanie tovaru alebo služieb bolo skutočne zrealizované. Preberací protokol bol vyhotovený v čase, keď žalobca, ani jeho dodávateľ nemohol vedieť aké služby a v akom rozsahu budú v príslušný mesiac poskytnuté. Preberací protokol ako podklad faktúry nezobrazuje skutočne poskytnuté služby. Žalobca nevedel uviesť konkrétne zákazky, ktoré mu spoločnosť J. D. s. r. o. mala sprostredkovať. D. J. D. s. r. o. nemala materiálne a technické vybavenie. Z posledných známych účtovných výkazov správca dane zistil, že spoločnosť J. D. s. r. o. disponovala v roku 2016 iba obežným majetkom (peniaze a pohľadávky). Ide o rizikový daňový subjekt, u ktorého bola vykonávaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie 2. - 4. štvrťrok 2014, 1. štvrťrok 2015, 4 - 12/2015, 1 - 8/2016, v rámci ktorej bolo zistené, že spoločnosť J. D. s. r. o. si neoprávnene uplatnila odpočítanie DPH vo výške 1.241.838,26 eur. Správca dane získal informáciu zo spisu daňového subjektu J. D. s. r. o., pričom z protokolu č. XXXXXXXXX/XXXX vyplýva, že daňový subjekt J. Slovakia s. r. o. si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr od tuzemského dodávateľa. V rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly daňový subjekt J. D. s. r. o. predložil účtovné doklady, ale so správcom dane nespolupracoval. Dodanie služieb bolo len formálne deklarované faktúrami, pričom počas výkonu daňovej kontroly nebolo preukázané vecné naplnenie. Právny nástupca spoločnosti J. D. s. r. o. je spoločnosť D. S. s.r.o., ktorá za rok 2017 nepodala daňové priznanie na daň z príjmov právnických osôb vrátane účtovných výkazov. Z uvedených zistení vyplýva, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky na uplatnenie odpočítanie dane z faktúry č. XXXXXXX vo výške 333,33 eur. Podľa názoru správcu dane, žalobca si neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr od daňového subjektu J. D. s. r. o. Žalobca počas celej daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce reálnosť jednotlivých plnení. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane z nákupu PHM vo výške 100 %. K jednotlivým
motorovým vozidlám predložil evidencie jázd. Uvedené nákupy PHM však v evidenciách jázd neboli uvedené. Žalobca sa do zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX vyjadril, že mohlo ísť o súkromné jazdy. Nakoľko žalobca nepreukázal použitie uvedených nákupov PHM v celkovej výške 28,86 eur na zdaniteľné účely, neoprávnene si uplatnil odpočítanie DPH, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH.
31. Na odvolanie žalobcu žalovaný dňa 23.01.2020 rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH a v súvislosti s vyrubovacím konaním, ako i posúdiť mieru dôkazného bremena na žalobcu, vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní zdaniteľných plnení a určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril k námietkam žalobcu uvádzaným v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré sú takmer totožné s námietkami uvedenými v správnej žalobe a preto sa žalovaný stotožnil s touto argumentáciou aj vo vyjadrení k správnej žalobe (bod 10. až 14. tohto rozsudku). Okrem iného ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že správca dane skúmal predovšetkým tú skutočnosť, či služby reálne dodal žalobcovi deklarovaný dodávateľ, avšak reálne nadobudnutie služieb od deklarovaného dodávateľa žalobca na základe zistených skutočností nepreukázal, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sžf/84/2012. Podľa žalovaného aj Európsky súdny dvor vo svojich rozsudkoch vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vplývalo z predmetných faktúr, a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov, avšak v tomto prípade, týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia nadobudnutia služby od deklarovaného dodávateľa, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016. Pokiaľ žalobca v namietal, že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný dostatočne, žalovaný ako odvolací orgán sa s touto námietkou zhodne s názorom správcu dane nestotožňuje. Záverom napadnutého rozhodnutia uviedol, že na základe uvedených skutočností možno uzavrieť, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúry, na ktorej je uvedený dodávateľ J.. s. r. o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH.
32. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
36. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
37. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
38. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
39. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
40. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 41. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
42. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
43. Podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20210101>, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená.
44. Podľa § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
45. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu, vyjadrení žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ žalobcu dodal, resp. vykonal pre žalobcu služby uvedené na spornej faktúre (faktúra č. XXXXXXX zo dňa 28.12.2016) je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
46. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o
DPH), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH.
47. Správny súd konštatuje, že dodávateľ žalobcu, spoločnosť J. D. s. r. o. bol bez materiálneho a technického vybavenia, rizikovým, ekonomicky nečinným, problémovým, nedôveryhodným a nekontaktným subjektom. V rozhodnom období bol konateľom spoločnosti J.t D. s. r. o. M. Q., ktorý síce formálne potvrdil spoluprácu so žalobcom, avšak tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, nakoľko všetky doklady odovzdal nástupnickej spoločnosti. Nástupnická spoločnosť D. S. s.r.o. je tak isto nekontaktná, riziková, ekonomicky nečinná, problémová, nedôveryhodná, bez reálneho sídla a so správcom dane nespolupracuje. Samotná realizácia služieb ako predmetu zdaniteľných plnení vzbudila oprávnené pochybnosti u daňových orgánov, nakoľko odovzdávacie protokoly, s vyčíslením jednotlivých služieb, ktoré ešte len v príslušnom mesiaci mali byť poskytnuté od dodávateľa J. D. s. r. o., a ktoré boli prílohou faktúry, boli vystavené vždy na začiatku príslušného mesiaca. Ide pritom o rozporuplné konanie, aby jednotlivé služby boli známe už na začiatku mesiaca, pričom jednotlivé faktúry za vykonané služby s dátumom vzniku daňovej povinnosti boli vystavené až na konci príslušného mesiaca. Navyše podľa uzatvorenej zmluvy podkladom pre vystavenie mesačnej faktúry mal byť objednávateľom odsúhlasený protokol o skutočne vykonaných prácach v príslušnom kalendárnom mesiaci, a ak by sa práce, tak ako tvrdí žalobca odsúhlasovali až nasledujúci mesiac po vykonaní služieb, nemal by žalobca podklady pre vystavenie faktúry za prevedené služby v príslušnom mesiaci. Z uvedeného možno uzavrieť, že konštatovanie daňových orgánov ohľadne skutočnosti, že odovzdávajúce a preberajúce protokoly neboli vystavované na reálnom podklade, je správne.
48. Správny súd ďalej poukazuje na výpoveď zamestnankyne žalobcu Z. E., z ktorej vyplýva, že žalobca si manažoval väčšinu prepráv sám, čo je v rozpore so skutočnosťami uvedenými na predložených protokoloch, nakoľko z nich vyplýva, že väčšinu prepráv mal zabezpečovať práve dodávateľ J. D. s. r. o., za čo mu mala byť vyplatená suma na spornej faktúre. Navyše sám žalobca nevedel preukázať a ani uviesť konkrétnu prepravu, ktorú pre neho deklarovaný dodávateľ J. D. s. r. o. obstaral a teda žalobca žiadnym spôsobom nevedel jasne a presvedčivo preukázať, že by zdaniteľné plnenie od deklarovaného dodávateľa J. Slovakia s. r. o. (zabezpečenie služieb podľa spornej faktúry) použil ďalej na svoje vlastné uskutočnené zdaniteľné plnenie. Zároveň správny súd považuje za potrebné uviesť, že jediná zamestnankyňa Z. E. si nespomínala na žiadne odovzdávajúce a preberacie protokoly od dodávateľa J. D. s. r. o., pričom ani neabsolvovala žiadne školenie, ktoré by realizoval dodávateľ J. D. s. r. o. ako jednu z fakturovaných služieb. Z uvedených skutočností je podľa správneho súdu možné prijať záver o pochybnostiach ohľadne reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia formou zabezpečovania služieb, tak ako boli uvedené na spornej faktúre. K týmto pochybnostiam prispieva aj skutočnosť, že dodávateľ J. D. s. r. o. podľa výpisu z obchodného registra nemá v predmete svojej činnosti poskytovanie špedičných prípadne logistických služieb a ani organizovanie kurzov, školení alebo iných podujatí.
49. Podľa správneho súdu pri existencii vyššie uvedených skutočností sú potom pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, oprávnené. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa J. D. s. r. o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.
50. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani žalobnú námietku, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné. Naopak, správny súd je toho názoru, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný jasne formuloval svoje závery, že nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu, resp. služieb dodávateľom deklarovaným na spornej faktúre. Preto, pokiaľ si žalobca z tejto faktúry uplatňoval odpočítanie dane, išlo zo strany žalobcu o získanie neoprávnenej daňovej výhody. Správne preto žalovaný potvrdil právne závery správcu dane o nepreukázaní splnenia zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na odpočet DPH. Za tejto situácie, keď dôvody rozhodnutia správneho orgánu sú zrejmé, nemožno hovoriť o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.
51. Taktiež nie je podľa názoru správneho súdu dôvodná ani námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vychádzajúc z administratívneho spisu je nadovšetko zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré je v každom ohľade dostatočné a v tomto smere mu skutočne nie je čo vyčítať a už vôbec nie to, žeby skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, bol v rozpore s administratívnym spisom alebo by v ňom nemal oporu.
52. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V súvislosti s uvedeným správny súd konštatuje, že správca dane postupoval správne, keď nezrealizoval miestne zisťovanie u bývalého konateľa deklarovaného dodávateľa C.ak ako to navrhoval žalobca. Vykonanie takéhoto dôkazného prostriedku by bolo zjavne nehospodárne a neúčelové a to najmä z dôvodu, že správca dane z iného konania mal vedomosť o tom, že M. Q. už nemá k dispozícií žiadne doklady ohľadne dodávateľa J. D. s. r. o., keď z jeho vyjadrenia vyplýva, že ich odovzdal nástupníckej spoločnosti.
53. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
54. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky SD EÚ z 29.04.2004, N. B. a Y. N., C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Y., a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
55. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že žalovaný prenášal na žalobcu dôkazné bremeno, že nesprávne vykladá zákonné ustanovenie o rozložení dôkazného bremena, že nevyhodnotil dôkazy tak, ako mu to ukladá zákon a správny súd sa nestotožnil ani s námietkou, že si dostatočne preveril svojho dodávateľa. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornou faktúrou, teda či dodávateľ označený na spornej faktúre reálne dodal, resp. uskutočnil služby pre žalobcu. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa opiera o nedostatky v prostredí jeho dodávateľa J. s. r. o. správny súd poznamenáva, že v tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom úniku (rozsudky SD EÚ vo veciach napr. P. plc. a spol., C-409/04 a E. M. NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach C. kft. a G. K. č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch, a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti uskutočnených služieb od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť uskutočnenia služieb bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
56. Žalobnú námietku žalobcu, že výrok rozhodnutia správcu dane zákonom obligatórne ustanovené náležitosti neobsahuje, je zmätočný a v konečnom dôsledku výroková časť napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, považuje správny súd za neopodstatnenú. Podľa správneho súdu prvostupňové rozhodnutie správcu dane obsahuje všetky zákonom obligatórne náležitosti, nakoľko výroková časť obsahuje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, IČO, DIČ, IČ DPH, ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého bol daňovému subjektu určený rozdiel (§ 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku), lehotu plnenia, sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, pričom zákon o DPH ako hmotnoprávny predpis na základe ktorého bola vykonávaná daňová kontrola, je uvedený v predvýrokovej časti. Pokiaľ žalobca uvádza, že každé rozhodnutie správcu dane musí obsahovať i výrok o náhrade nákladov správe daní podľa § 12, správny súd poukazuje na to, že z ust. § 12 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že náklady, ktoré vznikli v súvislosti so správou daní (daňovým konaním), s výnimkou nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu, hradí správca dane. Rozhodnutie podľa ďalších ust. § 12 daňového poriadku sa nevzťahuje na žalobcu, ale na svedkov prípadne iných osôb, ktoré majú listiny a iné veci potrebné k správe daní a samotný subjekt si uplatní nárok u správcu dane. Rozhodnutie podľa § 12 daňového poriadku by bolo obligatórnou náležitosťou výroku v prípade, ak by náklady správcu dane vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu (žalobcu) a práve vtedy správca dane môže tieto náklady požadovať od daňového subjektu, avšak správny súd je toho názoru, že takáto situácia nenastala v prípade žalobcu a preto rozhodnutie správcu dane ani neobsahuje výrok o náhrade nákladov.
57. K námietke žalobcu ohľadne zmätočnosti protokolu z daňovej kontroly správny súd uvádza, že protokol obsahuje všetky zákonom požadované údaje, pričom žalovaný správne poukázal na to, že nie je účelné, aby protokol obsahoval aj otázky správcu dane. Protokol z daňovej kontroly obsahuje všetky podstatné skutočnosti, výpovede jedovlivých svedkov, je tam zaznamenaný priebeh daňového kontroly ako aj preukázané zistenia. S obsahom otázok, ktoré boli podávané účastníkom konania a jednotlivým svedkom, sa mohol žalobca oboznámiť nahliadnutím do spisu. Navyše žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt mal právo byť prítomný na jednotlivých úkonoch zrealizovaných správcom dane, čiže o jednotlivých otázkach mal vedomosť, resp. mohol mať vedomosť. Z uvedených dôvodov správny súd hodnotí žalobnú námietku ako nedôvodnú a neopodstatnenú, keď z protokolu v časti týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia január 2017 vyplývajú skutkové zistenia správcu dane, rozpory zistené správcom dane i záver správcu dane.
58. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
59. Podľa § 190 SSP zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
60. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
61. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
62. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 SSP (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).