Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-265-2019.pdf
PDF · 111.15 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/265/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Lucie Mizerovej, v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, zastúpený advokátskou kanceláriou AK Herceg, s.r.o. so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. S., o zaplatenie 1.760,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 30. mája 2019, č. k. 5Csp/91/2017-127, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.500 eur od 08.05.2014 až do zaplatenia, výrokom II. súd žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,40 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
1. 1 Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v ďalšom texte „ Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách (v ďalšom texte „zákon o spotrebiteľských úveroch“).
1. 2 Vecne odôvodnil napadnutý rozsudok tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo dňa 11.10.2013 k platnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí pôžičky - úveru, ide o zmluvu spotrebiteľskú, zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aplikoval na zmluvu ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľa a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva medzi účastníkmi bola uzavretá platne. Žalobca resp. jeho právny predchodca sa zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 36 mesačných splátkach po 59,56 eura. Celkom mal žalovaný podľa zmluvy vrátiť sumu 2.150,77 eura. Po preskúmaní obsahu zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ako náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. V jednotlivých splátkach bol zahrnutý dohodnutý úrok, príslušná časť istiny a poistenie. Zmluva teda obsahuje len údaj o počte splátok 36 a výšku splátky 59,56 eura. Z uvedeného potom ale nie je zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov za poistenie. Z uzatvorenej zmluvy síce vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, avšak
nie je zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky. Žalobca jednotlivé splátky nerozšpecifikoval a ani z ostatných ustanovení, ktoré sú súčasťou zmluvy, nevyplýva spôsob splácania úrokov a poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky). Neuvedením takýchto informácií je spotrebiteľ - dlžník potom zavádzaný a neuvedomuje si následok dohodnutého úroku z hľadiska jeho splácania. Súd prvej inštancie sa z uvedených dôvodov nestotožnil s priamou aplikáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíroóvá na tento prípad. Je to z dôvodu, že je názoru, že Súdny dvor EÚ v uvedenom rozhodnutí v odseku 21 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovenia tejto smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v konkrétnom prípade o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámce smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V takom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôžu použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok. Vzhľadom na túto chýbajúcu náležitosť zmluvy súd prvej inštancie považoval zmluvu o pôžičke č. 011006836019091320383687 zo dňa 11.10.2013 za platnú, avšak úver sa považoval v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, za bezúročný a bez poplatkov.
1. 3. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že žalovanému bol na základe zmluvy poskytnutý úver vo výške 1.500 eur, ktorý je bezúročný a bez poplatkov. Z priloženého prehľadu splátok vyplýva, že žalovaný nezaplatil do dňa podania žaloby žiadnu zo splátok. Žalovaný do dňa podania žaloby neuhradil žalobcovi žiadnu splátku, preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom bez úrokov a poplatkov a uhradenými splátkami ( 0 eur ) a vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol ( úroky z úveru a poplatky ). Žalovaný nezaplatil svoj dlh riadne a včas, dostal sa do omeškania a žalobcovi tak vzniklo právo na úroky z omeškania zo sumy priznanej súdom, a preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.500 eur od 08.05.2014 až do zaplatenia.
1. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi priznal podľa pomeru jeho úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,40 %. Žalobca si v konaní uplatňoval sumu celkovo vo výške 1.760,48 eura, bola mu priznaná istina vo výške 1.500 eur. V takomto prípade je úspech žalobcu 85,20 %, a neúspech 14,80 %. Po odčítaní úspechu žalobcu od neúspechu je výsledný úspech žalobcu vo výške 70,40 %.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca s poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) C. s. p.. Napriek skutočnosti, že odvolateľ uviedol, že napáda odvolaním rozhodnutie súdu v celom rozsahu, z textu odvolania a odvolacieho návrhu je zrejmé, že napáda zamietajúcu časť a súvisiaci výrok o trovách konania, keď navrhol, aby odvolací súd svojím rozhodnutím uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.760,48 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 1.500 eur od 08.05.2014 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od doručenia rozsudku.
2. 1. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie tým, že predmetné rozhodnutie považuje za nesprávne, zmätočné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výška, počet a termíny splátok sú definované presne, jasne, určito a zrozumiteľne, a preto je toho názoru, že zmluvné znenie nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a posudzovaná zmluva o úvere spĺňa aj zákonom požadovanú náležitosť v zmysle § 9 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ bol oboznámený s celkovou výškou splátok, ktoré musí vždy pravidelne každý mesiac zaplatiť ako aj počet všetkých splátok, ktoré bude musieť vykonať aby splatil celý úver. Žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie prezentovaným v bode 20/ odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sa týkalo vyporiadania sa s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C 42/15, keď sa súd prvej inštancie nestotožnil s priamou aplikáciou predmetného rozhodnutia. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci 106/77 zo dňa 09.03.1978 a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/133/2017 zo dňa 29.01.2018. V otázke priameho resp. nepriameho účinku uviedol, že každý účastník konania môže žiadať aby súd vykladal vnútroštátne právo v súlade s právom Únie. Podľa názoru žalobcu vnútroštátny súd je povinný uplatňovať eurokonformný výklad práva zohľadňujúci záver Súdneho dvora EÚ vo veci C 42/15, smernica 2008/48/ES z 23.04.2008 neukladá veriteľovi povinnosť uvádzať, ako sa budú jednotlivé splátky započítavať na istinu, úroky a následne príslušenstvo pohľadávky a preto ani súd, pokiaľ by rozhodoval v súlade s eurokonformným výkladom práva, nemôže veriteľa sankcionovať za absenciu náležitostí, ktoré v zmysle uvedeného rozhodnutia nemali byť do vnútroštátneho právneho poriadku vôbec transponované.
3. Žalovaný sa k odvolaniu, ktoré mu bolo riadne doručené, nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom, zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a h) C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti je nevyhnutné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.760,48 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.500 eur od 08.05.2014 do zaplatenia a nahradiť trov konania.
6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol po tom, ako výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.500 eur od 08.05.2014 až do zaplatenia a výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,40 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Súd prvej inštancie tak rozhodol keď úver poskytnutý žalobcom žalovanému vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
7. Odvolací súd súhlasne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že medzi právnym predchodcom žalobcu (ZUNO BANK AG) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 11.10.2013 uzavretá spotrebiteľská zmluva o poskytnutí bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 1.500 eur s mesačnou splátkou 59,56 eura, úrokovou sadzbou vo výške 24,90 % ročne, RPMN 27,89 % a počtom splátok 36, splatnosťou prvej splátky 15.11.2012, celkovou cenou úveru 2.150,77 eura. Ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah, ktorý sa okrem ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka riadi aj ustanoveniami zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v prvom rade skúmal náležitosti úverovej zmluvy vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd však nesúhlasí so závermi, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, keď konštatoval, že je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúci rozpis splátok na istinu a úroky a z tohto dôvodu je možné žalobcovi voči žalovanému priznať len zaplatenie rozdielu medzi poskytnutou a vrátenou istinou úveru, teda sumu 1.500 eur.
8. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správnosť odvolacej námietky žalobcu, že právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého je úver nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu nerozčlenenia úverových splátok na jej jednotlivé zložky je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., c/a Klára Bíróová, zo dňa 09.11.2016 (v ďalšom texte „rozsudok C-42/15“).
9. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 konštatoval, že:
- článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok,
- článok 10 ods. 2 písm. h) stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia,
- z článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky; pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky,
- pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti,
- článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
10. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, je spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
11. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
13. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
14. Najvyšší súd Slovenskej republiky premietol právne závery rozsudku C-42/15 do svojho uznesenia 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018, ktorým riešil aj otázku „bezúročnosti“ úveru v prípade absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí konštatuje, že „Eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (bod 26 uznesenia). Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice (bod 27 uznesenia).Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby (bod 28.4. uznesenia). Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku C-42/15, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“ (bod 29 uznesenia)
15. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo dňa 05. septembra 2019, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. Súdny dvor v rozsudku ďalej konštatuje, že článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.
16. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
17. Podľa ustanovenia § 220 ods. 3 C. s. p., ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
18. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty Ustálená rozhodovacia prax má byť vytváraná najvyššími súdnymi autoritami. Takouto najvyššou súdnou autoritou nepochybne je Súdny dvor Európskej únie a v systéme všeobecného súdnictva Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky. Napriek skutočnosti, že citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 nebolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje.
19. S poukazom najmä na citované rozsudky Súdneho dvora Európskej únie je potrebné prijať záver, že nie je správny právny názor, podľa ktorého spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov ak v zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vnútorné rozčlenenie jednotlivej splátky na istinu, úrok a poplatky, pričom uvedené sa vzťahuje aj na zmluvy o úvere uzavreté pred vyhlásením rozsudku vo veci C-42/15 a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. Odvolací súd preto konštatuje pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, pretože súd prvej inštancie ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nesprávne interpretoval a aplikoval, v dôsledku čoho vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
20. Odvolací súd tak dospel k záveru, že odvolacia námietka žalobcu vychádzajúca z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. je opodstatnená, pretože rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti - výrok II. spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
21. Žalobca uplatnil ako odvolací dôvod aj ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane by uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod žalobca bližšie nešpecifikoval, z odôvodnenia odvolania je možné vyvodiť, že napadnutý rozsudok považuje za zmätočný, v čom zrejme vzhľadal naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. Touto odvolacou námietkou sa odvolací súd bližšie nezaoberal, vzhľadom k opodstatnenosti odvolacieho dôvodu spočívajúceho v poukaze na nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku čoho je potrebné rozhodnutie v napadnutých častiach zrušiť.
22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. v napadnutom zamietajúcom výroku a závislom výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne preskúma, bude sa zaoberať vecnou a právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov na príslušenstvo pohľadávky (úroky, úroky z omeškania, poplatky), vykonané dokazovanie komplexne vyhodnotí, následne vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. odôvodní. Pri novom rozhodovaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, že posúdenie predmetného úveru za bezúročný a bez poplatkov je nesprávne. V novom rozhodnutí rozhodne i o nároku na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).
23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods. 2 C. s. p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).