Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Sa-5-2019.pdf
PDF · 135.22 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/5/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX K., právne zastúpeného: JUDr. Ján Lengvarský, advokát AK, Duklianských hrdinov 1004/9, C. nad Topľou, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29 augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 439-2/2019 BA zo dňa 18. 1. 2019, takto
rozhodol:
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie, rozhodnutia žalovaného č. 439-2/2019 BA zo dňa 18. 1. 2019, ako i rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 22.10.2018 č. 200-043224-CA04/2018 a vec v r a c i a tomuto na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na správny súd správnu žalobu vo veciach sociálnych a žiadal zrušiť rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10 Bratislava zo dňa 18. 1. 2019 č. 439-2/2019-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, Košice zo dňa 22. 10. 2018 č. 200-043224-CA04/2018 a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznať žalobcovi voči žalovanému úplnú náhradu trov konania.
2. Žalobca požiadal 15.10.2018 Sociálnu poisťovňu, pobočka Košice o priznanie materského a jeho vyplácanie. Deklaroval, 9.10.2018, že sa zaviazal prevziať starostlivosť o dieťa - syna V., na základe dohody žalobcu a matky dieťaťa, podľa ktorej sa dohodli, že odo dňa 15.10.2018 preberá starostlivosť o ich spoločné dieťa.
3. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice svojím rozhodnutím zo dňa 22. 10. 2018 podľa § 49 zákona o sociálnom poistení rozhodla, že žalobca nemá nárok na materské, ktoré si uplatnil 15. 10. 2018. Po právnom posúdení veci správny orgán prvého stupňa poukázal na § 49 ods. 1 na a 2 zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že žalobca si v období od 15. 10. 2018 uplatnil nárok na materské predložením žiadosti z dôvodu starostlivosti o syna V. narodeného X. S. XXXX z povinného nemocenského poistenia zamestnávateľa US Steel Košice s.r.o.. Konštatoval, že žalobca uviedol, že uzavrel nový pracovnoprávny vzťah 12. 10. 2018 s nástupom od 15. 10. 2018, ktorým si dohodol so zamestnávateľom vznik nového nemocenského poistenia zamestnanca na základe súbežného pracovného pomeru a tomuto oznámil začiatok čerpania rodičovskej dovolenky od 15. 10. 2018. Správny orgán prvého stupňa uzavrel, že žalobca nesplnil podmienky pre prevzatie dieťaťa žalobcom do osobnej starostlivosti, pretože vykonáva zamestnaneckú činnosť, z ktorej dosahuje príjem v porovnateľnej výške ako z pracovnej zmluvy založenej v predchádzajúcom období a súčasne nedošlo k úprave pracovného času tak, aby žalobca
mohol reálne prevzal starostlivosť o dieťa, ktoré doposiaľ zabezpečovala matka maloletého dieťaťa. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobca nie je považovaný za iného poistenca, keďže je preukázané, že napriek dohode uzavretej s matkou dieťa neprevzal do starostlivosti.
4. Žalobca podal dňa 15. 11.2018 odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a uviedol, že splnil podmienky na priznanie nároku na materské tým, že uzatvoril dohodu a fakticky prevzal do starostlivosti maloletého syna V. narodeného X. X.XXXX. Poukázal na to, že matka v súčasnej dobe nepoberá ani materské ani rodičovský príspevok. Zvýraznil, že zákon nevylučuje, aby rodič, ktorý poberá materské pracoval, ak mu práca umožňuje výkon riadnej starostlivosti o maloleté dieťa. Podľa žalobcu výkon riadnej starostlivosti o maloleté dieťa zabezpečuje, pretože dohodol so svojím zamestnávateľom nové pracovné podmienky. Podľa jeho názoru existenciu nároku na materské a výška jeho príjmu z jeho nového pracovného pomeru, ani dĺžka pracovnej doby nesúvisí s riadnou starostlivosťou o dieťa, pokiaľ ju žalobca poskytuje. Odkázal na § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a mal za to, že zákon nevyžaduje nepretržitú 24 hodinovú starostlivosť o dieťa, ktorú žalobca prebral a ktorú má v zmysle zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Podľa žalobcu neexistovali žiadne zákonné dôvody, pre ktoré správny orgán prvého stupňa nepriznal nárok na vyplácanie materského a namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci orgánmi Sociálnej poisťovne.
5. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím č. 439-2/2019-BA zo dňa 18. 1. 2019, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa -Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 22.10.2018 č. 200-043224-CA04/2018, ktorým zamietla žiadosť žalobcu o priznanie materského a jeho výplatu, s poukazom na § 49 zákona o sociálnom poistení. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že materské je dávkou nemocenského poistenia pre prípad straty, zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva a tvorí súčasť sociálneho poistenia občanov. Žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa bol povinný pri posudzovaní žiadosti žalobcu prihliadať na všetky okolnosti zistené z dokladov, ktoré predložil žalobca, ktorý si uplatnil materské ako otec maloletého dieťaťa z poistného vzťahu zamestnanca. Uviedol, že podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamestnanec a poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Vychádzajúc z tohto žalovaný konštatuje v odôvodnení, že prevzatie dieťaťa do starostlivosti vyžaduje od otca dieťaťa dohodu s matkou, ktorá bola predložená, ale ktorá musí byť naplnená aj reálne. Žalobca predložil žiadosť o materské, ktorou si uplatnil tento nárok dňa 15. 10. 2018 a priložil rodný list maloletého syna V. narodeného X. X. XXXX, rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19. septembra 2019, o tom, že sa matke odníma rodičovský príspevok od 1. 11. 2018, dohodu uzavretú medzi žalobcom a matkou maloletého dieťaťa o starostlivosti o dieťaťa uzavretú podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení z 9. 10. 2018, podľa ktorej sa rodičia dohodli, že starostlivosť o maloleté dieťa preberá žalobca 15. 10. 2018. Čestne prehlásil, že matka nepoberá materské, upravil dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy uzavretej 30. 12. 2005 so zamestnávateľom, druh práce - technik, miesto výkonu práce vstupný areál US Steel Košice s.r.o. a pracovnú zmluvu z 8. 10. 2018 uzavretú medzi zamestnávateľom a žalobcom so vznikom dohody o úprave pracovného času na 38 hodín týždenne a vznikom zamestnaneckého vzťahu od 15. 10. 2018.
6. Žalovaný zvýraznil, že prevzatie dieťaťa nemá byť formálne, ale faktické, má byť prevzatím, ktoré znamená riadnu starostlivosť o maloleté dieťa a konštatoval, že pojem riadna starostlivosť je využívaný zo zákona č. 571/2009 rodičovskom príspevku, ktorý sa poskytuje na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa do troch rokov, pričom rodičom nevytvára žiadne obmedzenia pri uplatňovaní nároku na túto dávku, rodič môže vykonávať zárobkovú činnosť a ani výška príjmov nemá vplyv na jeho výšku. Žalovaný odkazujúc na zákon o rodine a rodičovskú starostlivosť konštatuje, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje existenciu pracovnoprávneho vzťahu k súbehu s uplatňovaným nárokom na materské za splnenia podmienky reálneho prevzatia dieťaťa do starostlivosti.
7. Podľa žalovaného kým rodičovský príspevok sa poskytuje rodičom dieťaťa bez ohľadu na to, či sa osobne starajú o dieťa, materská sa poskytuje len za podmienok poskytovania riadnej faktickej starostlivosti o maloleté dieťa, musí ísť teda o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti.
8. Z mesačných výkazov poistného a príspevkov za mesiac október 2018 z vymeriavacieho základu 1429,49 euro, za november 2018 1371,90 euro a december 2018 1650,63 euro, u zamestnávateľa žalobcu bolo zistené, že navrhovateľ platil poistné za uvedené 3 mesiace roka 2018 a aj z prehľadu predpisov a platieb za obdobie pred čerpaním rodičovskej dovolenky vyplýva, že u toho istého zamestnávateľa dosahoval porovnateľnú výšku príjmu 1.550 EUR mesačne. Žalovaný uviedol názor, že matka maloletého dieťaťa má záujem zapojiť sa do pracovného procesu, bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe jej vlastnej písomnej žiadosti z 25. 9. 2018. Konštatuje, že aj za situácie, že si manželka žalobcu hľadá prácu a bola vyradená z uchádzačov o zamestnanie má byť splnená podmienka prevzatia riadnej osobnej starostlivosti o maloletého pre priznanie dávky na materské.
9. Žalovaný konštatujúc, že čestné vyhlásenie starých rodičov dieťaťa z 15. 11. 2018 o ich starostlivosti o maloletého V. v čase kolízie termínov s pracovnými povinnosťami žalobcu nemá vplyv na jeho povinnosť starostlivosti o maloleté dieťa, pokladal prevzatie starostlivosti o dieťa i zmenu pracovnej zmluvy za formálne a v dôsledku tejto úvahy uchádzanie sa o dávku materského len za účelové. Žalovaný vychádzal zo záveru, že zákon predpokladá účel poskytovania materského z dôvodu kompenzovanie straty príjmov zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku tehotenstva a materstva. V posudzovanom prípade konštatoval, že ide o dávku nemocenského poistenia v prípade, keď žiadateľ o túto dávku s matkou dieťaťa uzavrel dohodu o prevzatí starostlivosti o maloleté dieťa žalobcom pre účely poberania nároku na materské s úvahou matky zamestnať sa. Podľa žalovaného ani dohodnutý pružný pracovný čas nemôže ovplyvniť dĺžku pracovného času navrhovateľa tak, aby zabezpečoval časový priestor na riadnu starostlivosť o dieťa.
10. Poukazujúc na ust. § 49 ods. 1 zákona, poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti na obdobie dvadsiatich ôsmich týždňov od vzniku nároku na materské. Žalobca je podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona iný poistenec.
11. Žalovaný konštatoval, že pre priznanie materského sa vyžaduje skutočné prevzatie starostlivosti o dieťa a skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu, pretože zákonodarca mal zámer, aby starostlivosť dieťaťu bola poskytovaná priamo tou osobou. Konštatoval, že zákonodarca v § 30 písm. b) zákona podmienil vznik nároku na materské stratou príjmu zo zamestnania zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si uplatňuje materské za obdobie starostlivosti o dieťa. Cieľom tejto požiadavky je vytvorenie priestoru na skutočnú starostlivosť o dieťa, pretože dávka materského poskytuje kompenzáciu príjmu z pracovnej činnosti. Podľa žalovaného výkon zárobkovej činnosti nie je prekážkou vzniku trvania priznaného nároku iného poistenca na materské, ak sú pracovné podmienky výkonu upravené tak, aby za súčasného splnenia v súvislosti s prevzatím starostlivosti o dieťa bola reálne a skutočne zabezpečená starostlivosť.
12. Uzavrel, že uzatvorený pracovný pomer po úprave so zamestnávateľom neumožňoval prevziať maloleté dieťa do starostlivosti, lebo nové pracovné zaťaženie, žalobcu neumožňuje reálne prevzatie dieťaťa do starostlivosti, keďže podmienkou je poskytovanie skutočnej starostlivosti o dieťa. Podľa žalovaného z pracovnej zmluvy vyplýva, že len deklaruje prevzatie dieťaťa, pretože ukazuje pracovnú zaťaženosť a objektívne vylučuje súčasné poskytnutie starostlivosti dieťaťu priamo a na dennej báze, ktoré neumožňovalo každodenné poskytovanie starostlivosti dieťaťu.
13. Žalovaný tvrdí, že starostlivosť o dieťa nemá definíciu v zákone, a tak ju prevzal zo zákona č. 571/2009 Z. z., podľa ktorého, starostlivosť o dieťa možno zabezpečiť aj prostredníctvom inej fyzickej či právnickej osoby. Daná povinnosť v osobnej starostlivosti podľa § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku bola vypustená od 1.1.2011. Materský príspevok je sociálnou dávkou poskytovanou z nemocenského poistenia, je kompenzáciou straty príjmov, ktorá vznikla priamo tým, že rodič prevzal dieťa do starostlivosti, o toto dieťa sa stará. Rodičovský príspevok je štátnou dávkou osobitne upravenou v zákone 571/2009 Z. z. na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa v kompetencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Dávku nemocenského poistenia materské nie je možné zamieňať s dávkami rodičovského príspevku, preto nie je daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona o rodičovskom príspevku. Podľa nej riadnu starostlivosť umožňujúcu poskytovanie rodičovského príspevku na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa nie je možné poskytovať aj inou osobou a je
založená na plnení si rodičovskej povinnosti oboch rodičov, ktorú ukladá zákon o rodine v § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Sociálna poisťovňa individuálne posudzuje každý prípad, striktne trvá na splnení zákonných podmienok a dohliada na dodržiavanie zákonných podmienok.
14. Žalobca v správnej žalobe žiadal zrušiť obe označené rozhodnutia a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca už v odvolaní proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne namietal, že rozhodnutie bolo vydané bez riadne zisteného skutkového stavu a bolo nesprávne právne posúdené, pre nesprávnu aplikáciu ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobca poukazuje aj na smernicu 2010/18 Európskej únie, ktorou sa zrušuje smernica 94/34 Európskeho spoločenstva, z ktorej vyplýva, že priznaný nárok žalobcovi ako otcovi dieťaťa preto patrí. Žalobca tvrdí, že prevzal osobnú starostlivosť o dieťa poukazujúc na stanovisko Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny zo dňa 10. 9. 2018, podľa ktorej nárok na materské nie je podmienené celodennou starostlivosťou rodičov a táto môže byť zabezpečená aj za pomoci inej osoby. Tvrdil, že po prevzatí dieťaťa do jeho starostlivosti, výkon jeho práce nebráni jeho starostlivosti o dieťa, pretože starostlivosť o dieťa v čase výkonu práce u zamestnávateľa môže zabezpečovať aj iný subjekt.
15. Žalobca namietal, že podal žiadosť o materské, podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré je dávkou nemocenského poistenia, na základe dohody žalobcu a matky dieťaťa, podľa ktorej sa dohodli, že odo dňa 15.10.2018 preberá starostlivosť o ich spoločné dieťa. V tejto súvislosti preukázal schválenú žiadosť o pružný pracovný čas u zamestnávateľa od 15. 10. 2018 a zmenu náplne jeho pracovnej zmluvy oproti pôvodnej, vychádzajúc z potvrdenia zamestnávateľa o zriadení osobitného vzdialeného prístupu k plneniu pracovných povinnosti na pracovisku (v domácom prostredí), pretože žalobca pracuje ako internetový špecialista (je IT špecialista).
16. Žalobca odmietol odôvodnenie správnych orgánov, že maloletého syna V. prevzal do starostlivosti formálne a fiktívne. Tvrdil, že jeho dohoda o prevzatie starostlivosti o maloletého spĺňa náležitosti upravené v zákone a on fakticky prevzal osobnú starostlivosť o spoločné dieťa, ktorému starostlivosť do tejto doby poskytovala matka maloletého. Poukázal na to, že matka maloletého dieťaťa sa odhlásila z evidencie Úradu práce, na základe dohovoru o prevzatí starostlivosti so žalobcom a vykonávala jazykové a iné vzdelávanie a absolvovala veľké množstvo pracovných pohovorov so snahou sa zamestnať. Poukázal i na to, že starí rodičia osobne prehlásili, že v prípade kolízií v zamestnaní otca i matky preberú starostlivosť o maloletého V. v ojedinelých prípadoch dočasne a krátkodobo. Žalobca pokladal napadnuté rozhodnutia správnych orgánov za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu potrebného na riadne posúdenie veci, v dôsledku čoho sa žalovaný dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, preto žalobca žiadal zrušiť nielen rozhodnutie žalovaného, ale i správneho orgánu prvého stupňa.
17. Žalobca namietal, že jeho vec bola nesprávne právne posúdená v rozpore s definíciou a znením § 49 zákona o sociálnom poistení. Žalobca namietal, že Sociálna poisťovňa od septembra 2018 začala vykladať odlišne zákon bez toho, aby došlo k zmene zákona o sociálnom poistení a vytvorila tak dve skupiny poistencov a zmenou v rozhodovaní porušila princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca namietal interpretáciu stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny z 10. septembra 2018 ako ničím nepodložený právny názor tohto úradu a ingerenciu do rozhodovania správnych orgánov a súdov.
18. Vo vyjadrení k správnej žalobe 16. apríla 2019 žalovaný uviedol podstatnú časť argumentov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, zamietol odvolanie žalobcu a pokiaľ ide o námietky žalobcu žalovaný reflektuje k jeho výhradám, ako otca maloletého dieťaťa, uchádzať sa o priznanie nároku na materské v dôsledku úpravy pracovnej doby žalobcu a možnosti plniť si pracovné povinnosti z domáceho prostredia.
19. Rozhodujúcou skutočnosťou pre žalovaného, pre jeho závery a právne posúdenie je skutočnosť, že matka maloletého dieťaťa - druhý z rodičov so žalobcom uzavrel zmluvu o starostlivosti o maloleté dieťa za situácie, keď sa manželka žalobcu rozhodla zapojiť do pracovnej aktivity, bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie a žalovaná pokladá za preukázanie účelovosti a fiktívnosti konania žalobcu a jeho dohody a vyhlásenia o existencii starostlivosti o maloletého V. T.. K uzavretiu takejto dohody medzi žalobcom a jeho manželkou 27. decembra 2017, už v minulosti došlo, keď materské uplatňoval od 28.
decembra 2017. Vyhlásil, že sa bude o dieťa starať, že prevzal starostlivosť o maloleté dieťa, ale z tých istých dôvodov mu nebol priznaný nárok na materské rozhodnutím zo 16. 1. 2018.
20. Žalovaný uviedol, že od 1. 1. 2011 došlo k zmene interpretácie zákona upravujúceho nárok na materské odôvodňujúc štatisticky, že narastal počet otcov, ktorí si uplatnili materské v snahe zabezpečiť zvýšenie svojho príjmu a upozorňuje na to, že materské je dávkou nemocenského poistenia, ktorého cieľom je zabezpečiť poistencovi, ktorý stratil alebo bol znížený príjem, mal znížený príjem z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti alebo materstva a je kompenzáciou straty príjmu zamestnanca, čo u žalobcu nebolo splnené.
21. Žalovaný dohodu rodičov pokladal za formálnu nespĺňajúcu podmienky zákona, pretože žalobca je rovnako pracovne vyťažený, a to mu neumožňuje starostlivosť o dieťa. Žalovaný odkazuje na všetky databázy pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu konštatujúc, že žalobca zmenil pracovné podmienky formálne, i dohoda o prevzatí starostlivosti je formálnou, nenapĺňajú zámer zákonodarcu poskytovať materské za stanovených podmienok na strane rodičov i za objektívneho stavu zníženia príjmu, čo nenastalo u žalobcu.
22. Žalovaný obhajuje správnosť svojho záveru, poukazom na to, že žalobca neprevzal dieťa do starostlivosti riadne, ale formálne v snahe získať priznanie nároku na materské a upravil i pre tento postup pracovné podmienky. Popisuje, že u žalobcu neprišlo k zmene výšky jeho príjmov úpravou pracovného času a ten je rovnaký a ani zmena pracovného času na pružný nezmenila jeho príjem, pokiaľ ide o zámer kompenzovať finančnú stratu zmenou a prevzatím maloletého dieťaťa do starostlivosti. Konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by podložil splnenie zákonných predpokladov priznania nároku. Pokiaľ v zamestnaneckom vzťahu bol schopný zabezpečiť náhradnú starostlivosť starými rodičmi pre maloletého V., konštatuje, že ich čestné vyhlásenie nepostačuje na preukázanie, že dohoda manželov o starostlivosti ich maloletého dieťaťa V. skutočne naplnila reálnu starostlivosť žalobcu.
23. Žalovaný opakovane porovnáva nárok na materské a rodičovský príspevok ako 2 dávky sociálneho poistenia, avšak rozdiel je, že kým rodičovský príspevok je štátnou dávkou upravenou v zákone č. 571/2009 Z. z. a slúži na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa a jeho poskytovateľom je Úrad práce sociálnych vecí a rodiny je materské dávkou sociálnou, ktorú poskytuje Sociálna poisťovňa, a to z nemocenského poistenia upraveného v zmysle toho, že sa poskytuje z poistného vzťahu zo zamestnávateľom poistencovi, ktorý prevzal dieťa do svojej starostlivosti a dieťa sa skutočne stará. Žalovaný má za to že vznik nároku na materské je spojený so znížením príjmu za podmienok ďalších ustanovení v zákone a riadnym poskytovaním starostlivosti o maloleté dieťa, tzn. situácii, keď takáto starostlivosť je objektívne možná.
24. V replike z 23. 5 2019 žalobca zopakoval argumenty zo žaloby a dôvody odvolania k jednotlivým právnym otázkam, najmä k zmene jeho pracovnej zmluvy, spôsobu výkonu práce z domu, pôvodného zámeru matky maloletého dieťaťa zapojiť sa do pracovného procesu, schopnosti postarať sa o maloleté dieťa, i zabezpečenie starostlivosti prostredníctvom starých rodičov a poukázal na práceneschopnosť matky maloletého dieťaťa v nasledovnom období a jej rizikové tehotenstvo a priložil o tom lekárske potvrdenia a rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 21. 1. 2018 o nároku matky na dávku v nezamestnanosti. Žalobca tvrdí, že má nárok na materské aj podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona.
25. Žalovaný v duplike z 14. júna 2019 opätovne rozlišoval dávky nemocenského poistenia a sociálneho zabezpečenia, v podobe materského a rodičovského príspevku rozoberal predpoklady vzniku nároku na materské a súčinnosť matky a otca, ako aj ich vzťahu k maloletému dieťaťu a k zabezpečeniu riadnej starostlivosti o maloleté dieťa žiadateľom o priznanie nároku na materské vysvetľujúc, že zmena a príkaz v aplikácii zákona v časti o priznávaní materského bola naplnená zmyslom zákonného normatívu prihliadajúc na individuálne požiadavky.
26. Žalovaný predložil odborné stanovisko Slovenského národného CENTRA pre ľudské práva z 30. 1. 2019, ktoré odborné stanovisko pojednáva o tom, v akom rozsahu má štát participovať na právach a povinnostiach rodičov pri starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré analyzuje rodičovský príspevok a dávku nemocenského poistenia ako rozhodujúcou podporu štátu vo vzťahu k zosúladeniu ich povinnosti
rodičov a zamestnancov. Stanovisko je vydané so záverom, že žalovaný neporušil zákaz diskriminácie, pre prípad, že uvedené dávky posudzuje individuálne, vychádzajúc z konkrétneho prípadu.
27. Žalobca 30.10.2020 konštatuje, že zákonná definícia starostlivosti o dieťa nie je daná, lebo zákonné ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení hovorí o starostlivosti o dieťa, ktoré prevzal iný poistenec a rovnako zákon neukladá osobnú a ani celodennú starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré žiadateľ o dávku na materské prevzal do starostlivosti. Naopak zákon pokiaľ ide o materské, vyslovene neustanovuje žiadnu formu starostlivosti a z toho vyplýva, že eventualitou posudzovania reálnosti výkonu starostlivosti pokladal žalobca zo zákona za splnenú.
28. Pre splnenie podmienok žalobcom odkazuje na § 3 ods. 3 a 4 zákona o rodičovskom príspevku, oba pojmy porovnáva z hľadiska rozsahu starostlivosti o maloleté dieťa vychádzajúc z výkladu zákona pomocou analógie pri komparácii s právnou úpravou v Českej republike. Žalobca argumentuje, že zákon neupravuje, ale mlčí o tom, že obmedzenie vykonávať pracovnú činnosť pri poberaní materského je výslovne v zákone a neuvedené nie je možné vyžadovať pre splnenie nároku na materské. Zo zaužívanej praxi Sociálnej poisťovne došlo k výkladu aj v dôsledku interpretácie bývalým ministrom práce sociálnych vecí a rodiny S. K., ktorý vychádzajúc z textu právnej úpravy mal za to, že ide o dávku, ktorá smeruje na podporu rodičovstva a plnenia pracovných povinností, tzn. že rozsah a počet žiadateľov rodičov maloletých detí, ktorí v snahe optimalizovať svoje príjmy a zosúladiť pracovnú činnosť a riadnu starostlivosť o maloleté deti, vedený snahou využiť zákonnú úpravu uplatňujú svoje nároky na materské za podmienok preukázania a naplnenia pojmu starostlivosť, ako je tomu v prípade žalobcu, ktorý si upravil spôsob vykonávania pracovných povinností prostredníctvom home office a prostredníctvom pružnej pracovnej doby, i prostredníctvom náhradnej starostlivosti starými rodičmi maloletého.
29. Podľa žalobcu je ústavne komfortné, aby právny záver z obsahu pojmu starostlivosť nebol vnímaný ako celodenná osobná starostlivosť pre vznik nároku na materské, ak to zákon nevyžaduje a nepredpokladá. Konštatuje, že nie je v súlade s ústavným výkladom interpretácia zákonných ustanovení, ak v právnej praxi žalovaný zneužíva iné ako zákonné predpoklady pre obmedzovanie priznania nárokov na materské zmenou svojich kritérií a celoplošného odmietania priznať tento nárok osobám, ktoré majú príjem, ktorých príjem sa nezmenil a ktorý len zmenili formu výkonu práce a nie objem finančných prostriedkov zo zárobkovej činnosti.
30. K argumentom žalovanej uvádza žalobca, že nie je možné akceptovať vysvetlenia pojmu rodičovské a materské, ani názor, ktorý sa týka celodennej starostlivosti o maloleté dieťa a zmenu finančnej situácie, keďže dávka materské je charakterizovaná ako dávka nemocenského poistenia oproti dávke rodičovský príspevok, ktorá je charakterizovaná rovnako ako dávka smerujúca do rodiny s malými deťmi na podporu i možností zabezpečovať starostlivosť o deti a plniť riadne rodičovské povinnosti. Žalobca pokladá rozhodnutie za nezákonné, ak pri zmene jedného z rodičov, ktorí sa o dieťa stará, v dôsledku uplatnenia pracovných povinností druhým z rodičov, alebo takéto snahy uplatní, sa dávka na materské nepriznáva s účelovými odôvodneniami.
31. Krajský súd Košiciach ako súd správny preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej, vrátane konania a rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), neviazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d) SSP), túto posudzujúc neformálne, dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
32. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že princíp viazanosti právom ako jeden z princípov dobrej verejnej správy vyžaduje, aby všetky rozhodnutia a úkony orgánov verejnej správy mali oporu v právnom poriadku, ich obsah bol s ním v súlade a boli účinne vynútiteľné. Ide o stav, ktorý predpokladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tento princíp zahŕňa nielen požiadavku na súladný postup verejnej správy s vnútroštátnymi zákonmi, medzinárodným právom a všeobecnými právnymi zásadami, ale aj požiadavku nezneužívania voľnej úvahy a požiadavku výkonu právomoci len za účelom ustanoveným zákonom. Ďalším dôležitým princípom je princíp legality, ktorý možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zmyslom tohto princípu je vyžadovať v rámci právnej istoty rovnaký záver rozhodovania správnych orgánov o rovnakých veciach so snahou individualizovať a napomáhať, hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom právnej úpravy a použitými prostriedkami. „Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno ignorovať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné hľadať len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi. Prílišný formalizmus pri
výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 7. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 1826/11).
33. V danom prípade úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky zákona o sociálnom poistení na rozhodnutie o tom, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v súvislosti s nárokom na materské.
i. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
ii. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
iii. Podľa § 5 ods. 3 SSP pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
iv. Podľa § 5 ods. 4 SSP správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
v. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
vi. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
vii. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
viii. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
ix. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci
x. Podľa § 191 ods. 6 SSP, veta prvá, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný
xi. Podľa § 199 ods. 1 písm. c), ods. 2, ods. 3 SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. V konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
xii. Podľa § 49 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom poistení iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) zákona je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok.
xiii. Podľa § 54 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak nemocenské poistenie trvalo nepretržite najmenej od 1. januára kalendárneho roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, do dňa, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.
xiv. Podľa § 54 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak nemocenské poistenie zamestnanca vzniklo v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, alebo v kalendárnom roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, a obdobie nemocenského poistenia zamestnanca, za ktoré sa platí poistné na nemocenské poistenie, bolo najmenej 90 dní predo dňom, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je obdobie od vzniku nemocenského poistenia do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.
34. Skutkový stav v danej veci je napokon tiež sporný; žalobca - otec dieťaťa ako iný poistenec si uplatnil nárok na materské z dôvodu starostlivosti o maloletého syna, z povinného nemocenského poistenia zamestnanca u zamestnávateľa s tým, že žalobca bude vykonávať v pracovnom pomere dohodnutom v ustanovenom týždennom pracovnom čase prácu z domu. Z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a zamestnávateľom vyplýva, že zmluvné strany uzatvorili pracovnú zmluvu s určením pružného pracovného času s vykonávaním práce doma. Spornou zostala otázka určenia, či boli splnené zákonné podmienky zákona o sociálnom poistení na rozhodnutie o tom, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v súvislosti s nárokom na materské z dôvodu nesplnenia podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa.
35. Správny súd poznamenáva, že účel nemocenského poistenia spočíva v zabezpečení fyzickej osoby pre prípad straty alebo zníženia príjmu, z dôvodu tehotenstva a materstva. Pri posudzovaní splnenia všetkých zákonných podmienok nároku na nemocenské dávky sa prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a na všetky ustanovenia zákona, ktoré súvisia s konkrétnym prípadom a zároveň sa berú ako jeden celok a posudzujú sa v ich vzájomnej súvislosti, pričom je potrebné dbať na účel sledovaný zákonom. Správne orgány nevyhodnotili postup ani príjmy matky, v kontexte straty jej príjmov do rodiny, potrebný pre posúdenie existencie otázky kompenzácie straty príjmu a materského. Rovnako tak sa nevenovali progresívnemu trendu doby vykonávania pracovnej činnosti z domu, alebo on line, ktorý práve v tejto dobe je i riešením zabezpečujúcim v niektorých povolaniach a zamestnaniach možnosť získania príjmu, za súčasnej situácie starostlivosti o maloleté dieťa. Správny súd má na mysli európske trendy presadzovania práce z domu za súčasnej pandemickej situácie.
36. Správny súd konštatuje, že pojem starostlivosti o dieťa je definovaný v § 3 ods. 3 a 4 zák. č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku (ďalej zákon o rodičovskom príspevku). Toto konštatuje napriek názoru žalovanej, že riadna starostlivosť o dieťa je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu. Podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.
37. Povinnosť osobnej starostlivosti bola z ust. § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 01.01.2011. Do tohto dátumu sa za riadnu starostlivosť o dieťa považovala len starostlivosť poskytovaná osobne a len vo výnimočných prípadoch, mohla byť zabezpečená inými osobami. Od 01.01.2011 sa však môže starostlivosť v každom jednom prípade poskytovať aj prostredníctvom inej osoby.
38. Rodič môže vykonávať zárobkovú činnosť akoukoľvek formou, pričom výška príjmu z tejto činnosti nemá vplyv na nárok na rodičovský príspevok ani na jeho výšku. Rodičia v čase vykonávania zárobkovej činnosti môžu zabezpečiť starostlivosť o svoje dieťa inou osobou /druhým rodičom, starým rodičom alebo inou plnoletou fyzickou osobou, alebo umiestnením dieťaťa v zariadení súkromnom, cirkevnom či štátnom, vrátane materských škôl/.
39. Správny súd dáva do pozornosti, že v súčasnej dobe uvedená úprava umožňuje zosúladenie rodinného, osobného a pracovného života rodičov detí v útlom veku, čo patrí medzi hlavné ciele Európskej únie v oblasti vytvorenia podmienok pre zvyšovanie zamestnanosti mladých rodičov s ich rodičovskými povinnosťami. Právna úprava v plnej miere akceptuje výlučnú zodpovednosť rodiča za poskytovanie starostlivosti o dieťa. Rodič sa môže rozhodnúť starať sa o svoje dieťa osobne a nevykonávať žiadnu zárobkovú činnosť, alebo sa môže rozhodnúť vykonávať zárobkovú činnosť a starostlivosť o dieťa zabezpečiť v čase svojej neprítomnosti inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou. Výber fyzickej osoby alebo právnickej osoby, resp. zariadenia, je iba v kompetencii rodiča.
40. Správny súd poukazuje na to, že starostlivosť o dieťa u inej osoby a vykonávanie zárobkovej činnosti je v súlade s účelom dávky nahradiť stratu, respektíve zníženie príjmu za predpokladu starostlivosti o dieťa, a to aj s poukazom na smernicu č. 2010/18/EÚ, a vzhľadom k uvedenému nie je dôvod, pre ktorý by nemal byť priznaný nárok otcovi dieťaťa.
41. V ďalšom správny súd poukazuje na základné pravidlá konania uvedené v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktoré je potrebné v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“.
42. Vzhľadom na uvedené sa správny súd nestotožňuje s interpretáciou podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovenej v § 49 ods. 1 zákona žalovanou, podľa ktorej je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej celodennej starostlivosti. Ak to bolo úmyslom zákonodarcu, tento by v zákone podmienil nárok na materské osobnou a celodennou starostlivosťou, a teda by vylúčil, že starostlivosť o dieťa môže byť zabezpečená čiastočne aj za pomoci inej osoby. Podľa názoru správneho súdu prevzatie starostlivosti je naplnené uzatvorením dohody medzi matkou a otcom dieťaťa. Uzatvorenie tejto dohody je predpokladom smerujúcim k zabezpečeniu a vykonávaniu starostlivosti o dieťa, ktorá opodstatňuje poberanie materského a ktorej zabezpečenie by malo byť primárne skúmané na určenie nároku na dávku. Zároveň je rozhodujúca pre určenie dňa, ku ktorému sa posudzujú podmienky vzniku nároku na materské.
43. Podľa názoru správneho súdu pre účely priznania nároku na materské pojem starostlivosti o dieťa je obsiahnutý v § 49 zákona o sociálnom poistení v súlade s jeho definíciou podľa zákona o rodičovskom príspevku.
44. Žalobca dôvodne namietal, že právne posúdenie veci žalovanej nemá oporu v ustanovení § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý určuje požiadavky pre priznanie nároku na materské inému poistencovi, nakoľko z uvedených podmienok nevyplýva požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť.
45. Rovnako dôvodná je námietka žalobcu, týkajúca sa konštatovania žalovanej, že žalobca upravil pracovný pomer za účelom čerpania materskej dovolenky. Z napadnutého rozhodnutia a postupu žalovanej totiž nevyplýva že žalovaná posúdila všetky relevantné skutočnosti, nielen podania, ale aj ďalšie dôkazy, napríklad vykonávanie práce žalobcom v domácom prostredí, evidencia pracovného času a pomoc starých rodičov.
46. Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej súd dospel k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Z týchto dôvodov preto správny súd podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c), písm. e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec tomuto vrátil na ďalšie konanie.
47. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, sú konajúce orgány verejnej správy v ďalšom konaní viazané (§ 191 ods. 6 SSP). V danom prípade je súd toho názoru, že žalovaná je povinná postupovať vo vyššie naznačenom smere a opätovne je potrebné posúdiť zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v súvislosti s nárokom na materské.
48. Správy súd priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 a nasl. SSP, s odkazom, že o ich výške sa rozhodne podľa § 175 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).