Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-32-2023.pdf
PDF · 116.21 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/32/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1. M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX X., 2. C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/B, XXX XX A. - T., o zaplatenie 685,23 eur s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 02.05.2023, č. k. 17Csp/33/2022-166, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovaným nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .“
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela so žalovanými dňa 12.06.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytla žalovaným splátkový úver za nasledovných podmienok: výška úveru 1.000 eur, úroková sadzba fixná do splatnosti vo výške 24,90 % ročne, po zohľadnení zľavy výška úrokovej sadzby predstavovala 23,40 % ročne, spôsob poskytnutia úveru jednorazovo, splácanie úveru bolo dohodnuté v mesačných splátkach po 32,63 eur vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, pričom výška poslednej splátky úveru je uvedená v splátkovom kalendári, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá 20.07.2016, počet splátok 48, konečná splatnosť 20.06.2020, RPMN 26,48 %, priemerná RPMN 20,29 % a celková čiastka spojená s úverom predstavovala 1.565,72 eur.
3. Súd konštatoval, že vzhľadom na obsah úverovej zmluvy je nesporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, podliehajúca právnej úprave, obsiahnutej v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ZoSÚ), ako aj príslušnej právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku a zákonu č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ďalej súd uviedol, že žalobca nepreukázal, že by jeho predchodca si splnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať úver. Žalobca nepreukázal, že by si pôvodný veriteľ overoval príjem žalovaného v 1. rade v Sociálnej poisťovni - nepredložil o tom žiaden výsledok dopytu, a teda súd mal za to, že pôvodný veriteľ nemal ani preukázané trvanie pracovného pomeru u žalovaného v 1. rade. Okrem
toho sám žalobca potvrdil, že pôvodný veriteľ príjem žalovanej v 2. rade, prípadne jej zamestnanecký status ani nezisťoval, resp. neoveroval. Pôvodný veriteľ teda žiadnym spôsobom nezisťoval výdavky žalovaných. Žalobca k tomu uviedol, že ako výdavky bola použitá paušálna suma 288 eur (čo by približne zodpovedalo výške životného minima na jednu dospelú osobu 198,09 eur a životného minima na jedno nezaopatrené dieťa 90,42 eur). V danom prípade však zo žiadosti o úver je zrejmé, že obaja žalovaní boli dospelé osoby, a preto ak by malo byť použité životné minimum na jednu dospelú osobu 198,09 eur a ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú osobu 138,19 eur (zodpovedajúce príslušným životným minimám v danom období), uvedené by následne predstavovalo výdavky vo výške 336,28 eur a zostatok disponibilného príjmu v rozsahu 33,72 eur. Zo žiadosti o úver je pritom zrejmé, že žalovaní bývali v prenajatom byte, pričom veriteľ nezisťoval ich výdavky na bývanie. Súd uzavrel, že aj právny predchodca žalobcu jednak s dostatočnou odbornou starostlivosťou (resp. až na úverové zaťaženie vôbec), neskúmal bežné výdavky žalovaných, ale využil iba určitú paušálnu sumu, ktorej výšku ani neozrejmil a navyše nepreukázal, že by si overoval príjmy žalovaných. Napokon potenciálnej, nedostatočnej bonite nasvedčuje neustále omeškanie žalovaných s úhradami splátok (o ktorých svedčia početné upozornenia, upomienky a výzvy), čo malo za následok vyúčtovanie viacerých zmluvných pokút.
4. Súd mal vzhľadom na uvedené za to, že právny predchodca žalobca pri poskytovaní úveru nekonal s odbornou starostlivosťou pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere ohľadom skúmania schopnosti žalovaných splácať úver, a preto súd hodnotil postup pôvodného veriteľa ako hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má v zmysle § 11 ods. 2 citovaného zákona za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Veriteľ má preto nárok iba na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Z výpisu k úverovému účtu vyplýva, že žalovaným bola celkom poskytnutá suma finančných prostriedkov 1.000 eur a títo za účelom splatenia pohľadávky z úverovej zmluvy uhradili 1.120,27 eur, teda viac ako je výška poskytnutého úveru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalovaní už žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi vrátili poskytnuté finančné prostriedky z úveru bez úrokov a poplatkov, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, pričom za nezmenených skutkových a rovnako právnych okolností došlo vydaním platobného rozkazu k vyhoveniu žaloby a len z dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovaným do vlastných rúk, došlo k zrušeniu tohto súdneho rozhodnutia. Nakoľko Okresný súd Banská Bystrica vyhovel podanej žalobe v skrátenom konaní, žalobca nadobudol legitímne očakávanie, že uplatnený nárok považuje súd za preukázaný a uplatnený dôvodne, pričom s ohľadom na pasivitu žalovaných je rozhodnutie súdu pre žalobcu prekvapivé, nepreskúmateľné (s ohľadom na nespornosť všetkých skutkových tvrdení žalobcu), čím sa súd bezpochyby dopustil nesprávneho procesného postupu. Žalobca v konaní predložil všetky relevantné dôkazy, ktoré deklarujú žalobcom uplatnený nárok a žiaden z nich nebol zo strany žalovaných ani len sčasti spochybnený. Keďže skutkové tvrdenia žalobcu neboli protistranou v celom konaní popreté, ani spochybnené v zmysle § 151 ods. 1 CSP, podľa názoru žalobcu bolo potrebné ich považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Skúmanie bonity spotrebiteľa je bezpochyby otázkou skutkovou, pričom žalobca zastáva názor, že veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa a táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a spotrebiteľ nevyužil svoje právo namietať takéto skúmanie. Okrem toho skúmanie bonity je otázkou odbornou, teda aj prípadná povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum, nie následné vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Žalobca zastáva názor, že odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti žalovaných splácať úver bola zachovaná. V rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa, pri posúdení bonity žalovaných boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, vrátanie údajov zo spoločného bankového/úverového registra. Žalobca už vo svojom vyjadrení zo dňa 28.09.2022 poukazoval, že postupca s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaných splácať úver, pričom z uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že právny predchodca žalobcu pri poskytovaní úveru
posudzoval výšku príjmu žiadateľa, ako aj aktuálnu úverovú zaťaženosť, dobru trvania zmluvy, príjem spotrebiteľov, údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov a výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľov. Uvedené potvrdzuje skutočnosť, že žalovaní žiadali v zmysle žiadosti o úver zo dňa 23.03.2016 výšku schváleného úveru 2.500 eur, avšak právny predchodca žalobcu s ohľadom na skúmanie schopností spotrebiteľov splácať predmetný úver, schválil výšku úverového rámca 1.000 eur. Tiež zo žiadosti o úver vyplýva, že právny predchodca pred poskytnutím úveru bral do úvahy príjem spotrebiteľa, rodinný stav, pracovné zaradenie, dĺžku trvania pracovného pomeru, aj dobu, na ktorý je pracovný pomer uzatvorený, počet členov v domácnosti. Pravdivosť poskytnutých údajov za účelom skúmania platobnej schopnosti žalovaní vlastnoručne svojim podpisom potvrdili. Poukázal na skutočnosť, že sú to práve žalovaní, ktorí ako spotrebitelia sú povinní uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver, a preto je toho názoru, že pôvodný veriteľ pred uzavretím zmluvy posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaných splácať úver, a to aj s ohľadom na rozsah právnej úpravy posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v čase uzatvárania zmluvy. Žalobca má za to, že pôvodný veriteľ disponoval pred poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaných a ich schopnosti predmetný úver splácať, a preto je toho názoru, že pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klientov dostatočne. Z hľadiska výrokovej logiky je preto bez ďalších rozumných pochybností preukázané, že k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti nedošlo, a ak mal súd o tejto skutočnosti akékoľvek pochybností, žalobcovi mal byť vytvorený procesný priestor pre preukázanie opaku. Spôsob akým súd dospel k uvedeným záverom o neskúmaní bonity je podľa názoru žalobcu v tomto prípade značene nepredvídateľný. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 388 CSP zmenil, žalobe vyhovel, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov provinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. aby v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
9. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, že v dôsledku nenariadenia pojednávania vo veci, súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, ale došlo k verejnému vyhláseniu predmetného rozsudku dňa 02.05.2023, ktoré bolo vopred oznámené vyvesením na úradnej tabuli a webovej stránke súdu prvej inštancie.
11. Ustanovenie § 297 CSP zakotvuje výnimku zo zásady ústnosti v spotrebiteľských sporoch a upravuje procesné situácie, v ktorých nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Formulácia ust. § 297 písm. b) CSP korešponduje s § 177 ods. 2 písm. a) CSP, pričom ich spoločnými znakmi sú jednoduché právne posúdenie veci, nespornosť skutkových tvrdení strán a bagateľný cenzus s rozdielnou výškou. Cieľom prvých dvoch znakov je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednávať argumenty strán, týkajúce sa právneho posúdenia veci.
12. Posúdiac predmetnú vec podľa vyššie citovaných procesných ustanovení odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky, aby v predmetnom spotrebiteľskom spore nebolo nevyhnutné na prejednanie sporu nariadiť pojednávanie. Keďže žalovaní nevyužili možnosť vo veci sa vyjadriť, v dôsledku čoho skutkové tvrdenia žalobcu
obsiahnuté v žalobe nerozporovali, je potrebné uzavrieť, že skutkové tvrdenia strán neboli sporné. Zároveň bola splnená i ďalšia podmienka, že išlo o otázky jednoduchého právneho posúdenia veci, keďže išlo len o plnenie z bežnej spotrebiteľskej zmluvy, včítane zákonných podmienok posúdenia skúmania bonity žalovaného pri uzavieraní úverovej zmluvy a zákonných podmienok postúpenia pohľadávky, pričom nejde o posúdenie ojedinelé, ale hromadne sa opakujúce za obdobných zmluvných podmienok. Hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje zákonný limit 1.000 eur, keďže istina predstavuje sumu 685,23 eura.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky, aby súd prvej inštancie postupoval podľa procesného ust. § 297 písm. b) CSP a vo veci nenariadil pojednávanie, pričom realizoval verejné vyhlásenie rozsudku. Takýto postup súdu nemožno hodnotiť ako nesprávny, nedošlo ním k odňatiu procesných práv stranám, ani k porušeniu práva na spravodlivý proces. Táto odvolacia námietka žalobcu preto neobstojí.
14. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že súd prvej inštancie porušil ust. § 181 ods. 2 CSP tým, že stranám sporu neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že takúto povinnosť má súd v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP vykonať na prvom pojednávaní. V danom prípade súd prvej inštancie nenariadil pojednávanie, nakoľko mal splnené procesné podmienky na verejné vyhlásenie rozsudku podľa § 297 písm. b) CSP.
15. Pokiaľ žalobca potrebné zistenia v konaní odvodzoval od jeho nerozporovaného tvrdenia na základe ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, takýto postup v spotrebiteľských sporoch (§ 290 - § 306 CSP) nepovažuje odvolací súd za náležitý v prípade, že súd požaduje skutočné preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti. Súd prvej inštancie požadoval relevantný dôkaz o skúmaní bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Uvedený postup súdu prvej inštancie je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Posúdenie splnenia podmienok na postúpenie pohľadávky bankou je nevyhnutné pre vyhodnotenie právneho úkonu postúpenia z hľadiska jeho platnosti, resp. absolútnej neplatnosti, čo má priamy vplyv na posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, teda na výsledok samotného sporu. Súd je vždy povinný ex offo skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu a taktiež je ex offo povinný poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 679/18).
16. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo a odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
17. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ nepostupoval dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
18. Bonita vyjadruje hodnotu a dôveryhodnosť ekonomického subjektu (napr. firmy, jednotlivca, ale i obce alebo štátu) na finančnom trhu. Súvisí s hospodárením daného subjektu a vyjadruje tak jeho solventnosť, kredibilitu, schopnosť zhodnotiť vkladaný kapitál resp. naplniť svoje záväzky. V širšom pohľade súvisí i s dobrou povesťou. Napriek tomu, že často býva stotožňovaná s ratingom, ktorý predstavuje schopnosť splácať svoje dlhy, má bonita širší rozsah a rating je len jednou z jej zložiek. Bonita subjektu je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi pred majetkovým vstupom do firmy, investovaním, alebo nadviazaním obchodného partnerstva.
Všeobecne má hodnotenie bonity významný vplyv vo veriteľsko-dlžníckych vzťahoch. Ak banka vyhodnotí klienta ako úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky. Čím je bonita lepšia, tým vyzerá pre prípadných veriteľov menej rizikovo, a tým lacnejšie zdroje financovania môže byť schopná získať. Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa (analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa, osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia. U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu, rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti. Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným zo zdrojov (nie jediným) týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku. Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice. Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.
17. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
18. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).
19. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmanie bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatváraní zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie práva úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ a ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaných právny predchodca žalobca náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 ZoSÚ.
21. Žalobca v odvolaní tvrdí, že jeho právny predchodca pred poskytnutím predmetného úveru bral do úvahy príjem spotrebiteľov, ako aj ich rodinný stav, pracovné zaradenie, dĺžku trvania pracovného pomeru aj dobu, na ktorý je pracovný pomer uzatvorený, pričom pravdivosť uvedených poskytnutých údajov zo strany žalovaných, za účelom skúmania ich platobnej schopnosti, žalovaní vlastnoručne svojim podpisom potvrdili. Tvrdil, že sú to práve žalovaní, ktorí ako spotrebitelia sú povinní uvádzať v žiadosti o úver pravdivé údaje a pokiaľ títo uvádzajú vedome nepravdivé údaje, konajú zlomyseľne s cieľom vylákať úver od veriteľa. K odvolaniu žalobca predložil žiadosť o úver zo dňa 23.03.2016, z ktorého vyplýva príjem žalovaného v 1. rade 390 eur a žiadosť o úver zo dňa 12.06.2016, v ktorom je uvedený príjem žalovaného v 1. rade 430 eur. Žiadosť o úver ďalej obsahuje potvrdenie, že žalovaný v 1. rade žije so žalovanou v 2. rade v spoločnej domácnosti, majú prenajatý byt so sídlom zamestnávateľa F. XX, XXX XX A. - mestská časť B. V., s pracovným zaradením žalovaného v 1. rade od XX.XX.XXXX vo funkcii administratívny pracovník, pričom pracovný pomer je uzavretý na dobu neurčitú (č. l. 186 - 187).
22. Žalobca v odvolaní neuviedol relevantné skutočnosti, aby jeho právny predchodca skúmal, overoval výšku čistého mesačného príjmu obidvoch žalovaných, výdavky na ich živobytie, prípadné dlhy na poistení, daniach a pod. Skúmanie bonity zo strany právneho predchodcu žalobcu, bez overenia výšky čistého mesačného príjmu žalovaných, výdavkov na živobytie, prípadne dlhov na poistení, daniach a pod. nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné spomínané aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovaných, výdavky na bývanie, nemohol si utvoriť reálny obraz o ich majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaných splácať dlh zo zmluvy. Nemožno teda konštatovať, že zo strany právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.
23. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaných). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je správny. Žalovaným v 1. a 2. rade bol poskytnutý úver vo výške 1.000 eur, a títo za účelom splatenia pohľadávky z úverovej zmluvy, uhradili celkom 1.120,27 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, za stavu, že žalovaní právnemu predchodcovi
žalobcu už vrátili poskytnuté finančné prostriedky z úveru bez úrokov a poplatkov, správne súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba žalobcu je nedôvodná.
24. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.
25. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešnému žalovanému. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že žalovaným v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto im ich náhrada nebola priznaná (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 CSP). Procesne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).