Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-75-2020.pdf
PDF · 103.95 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/75/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: S., proti žalovanému Z., o zaplatenie 2.564,99 eur s príslušenstvom, n odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. novembra 2019, č.k. 11C/151/2014-63, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa domáhal žalobca od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 2.254,86 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% z dlžnej sumy od 08.02.2014 do zaplatenia a sumu vo výške 310,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% z dlžnej sumy od 30.01.2014 do zaplatenia, zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1 Obč. zákonníka, § 20 ods. 1 písm. b/, § 29 ods. 1 až 3, § 22, § 114 ods. 5 zák. č. 328/2002 Z.z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla výplatou dávok sociálneho zabezpečenia, náhrady služobného platu počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby poškodených policajtov v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobca vyplatil bolestné ako aj náhradu služobného platu policajtovi H. a G. ako dávky úrazového zabezpečenia, z ktorého dôvodu mu vznikol regresný nárok voči žalovanému podľa § 114 ods. 5 z.č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný nebol odsúdený za zločin útoku na verejného činiteľa v zmysle podanej obžaloby, ale za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Za sporné považoval, či konaním žalovaného utrpeli poškodení policajti H. a G. služobný úraz, pri ktorom vznikla škoda a na základe ktorého sa možno domáhať náhrady škody. Dôvodil, že vychádzajúc z rozsiahleho dokazovania v trestnom konaní, výpovedí svedkov, aj znalcov mal za to, že nebolo preukázané, že sa žalovaný dopustil aktívneho útoku na zasahujúcich príslušníkov polície a použil proti nim fyzickú silu. V trestnom konaní vykonaným vyšetrovacím pokusom bolo zistené, že priebeh skutkového deja tak, ako ho popisujú zakročujúci policajti, nie je preukázaný, skutok, tak ako je popísaný poškodeným policajtom H., nie je technicky možný. V konaní nebolo preukázané, že zavineným konaním žalovaného došlo k tvrdenej ujme na zdraví, nakoľko zo zisteného skutkového stavu nie je zrejmé, že žalovaný spôsobil poškodeným zranenia. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by konaním žalovaného došlo k poškodeniu zdravia zasahujúcich policajtov. Nebol bezpečne preukázaný bezprostredný vzťah medzi konaním
žalovaného ako príčinou a následkom vzniknutými zraneniami poškodených, teda príčinná súvislosť, že konanie žalovaného, resp. nekonanie, neuposlúchnutie pokynu výzvy alebo príkazu vyvolalo následok spočívajúci v poškodení zdravia zasahujúcich pri plnení služobných úloh. Žalobca okrem výsluchov poškodených (vykonaných už v trestnom konaní) na preukázanie poškodenia zdravia spôsobených im žalovaným žiadne iné dôkazy na preukázanie tvrdeného nenavrhol, neuniesol dôkazné bremeno. Nakoľko nebola preukázaná opodstatnenosť uplatneného nároku z hľadiska zisteného a preukázaného skutkového deja a súvislosť konania žalovaného so vzniknutou škodou, súd prvej inštancie nepovažoval žalobu za dôvodnú a pre absenciu základu uplatneného nároku ju zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby tento zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkal, že pri rozhodovaní prihliadol len na výsledky trestného konania a len na základe nich žalobu zamietol, pričom vôbec nevzal do úvahy listinné dôkazy nachádzajúce sa v predložených úrazových spisoch. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že konanie zo strany žalovaného nebolo protiprávne a neexistuje tu príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia policajtov, odvolávajúc sa na výsledky trestného konania, mal sa vysporiadať s existenciou zranení, ktoré zakročujúci policajti utrpeli pri vykonávaní služobného zákroku proti žalovanému a s tým súvisiacimi úrazovými zbernými spismi, ktoré boli súdu predložené ako dôkazný prostriedok. Uviedol, že služobný úrad pri priznávaní dávky úrazového zabezpečenia vychádzal z listín nachádzajúcich sa v súdnom spise, vrátane úradných záznamov zakročujúcich policajtov a ich nadriadených, z ktorých jednoznačne vyplývalo zavinenie žalovaného za služobný úraz poškodených policajtov. Dôvodil, že podaná žaloba pozostávala z dvoch samostatných nárokov, a to sumy 2.254,86 eur (dávky úrazového zabezpečenia vyplatené S. H.) a sumy 310,13 eur (dávky úrazového zabezpečenia vyplatené S. G.), a teda súd prvej inštancie sa mal vysporiadať s obidvoma nárokmi, a to aj s poškodením zdravia S. G., nakoľko v trestnom konaní, z výsledkov ktorého vychádzal pri rozhodovaní, bol poškodeným len S. H.. Žalobca nesúhlasil ani s výrokom súdu o priznaní nároku žalovaného na náhradu trov konania v 100%-nom rozsahu s odôvodnením, že uloženie povinnosti uhradiť náhradu trov konania žalovanému, ktorý sa správal vulgárne, protiprávne a nerešpektoval výzvy verejného činiteľa, by bolo v rozpore so základnými zásadami a princípmi súdneho procesu, predovšetkým princípom spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej považuje za vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalobcu proti správnosti rozsudku za úplne nedôvodné a neopodstatnené. Dôvodil, že žiadneho útoku na policajtov sa nedopustil, žiadny aktívny odpor nekládol a je vylúčené, aby svojím konaním resp. nekonaním spôsobil zasahujúcim policajtom nejaké zranenia. Zdôraznil, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3T/142/2013 bolo dôkladne a precízne skúmané, či sa žalovaný dopustil nejakého násilia voči zasahujúcim policajtom, alebo čím im kládol aktívny odpor. Vypočutý bol žalovaný, vypočutí boli obaja policajti a následne celý rad svedkov danej udalosti a súčasne sa vykonal aj vyšetrovací pokus a kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru chirurgie. Na základe hodnotenia tohto komplexu dôkazov Okresný súd Trenčín, ako aj Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací v danej trestnej veci, zhodne dospeli k záveru, že žalovaný sa voči zasahujúcim policajtom nedopustil žiadneho konania, z ktorého by im vznikli zranenia a konanie žalovaného nie je v príčinnej súvislosti s prípadnými zraneniami policajtov. V trestnom konaní bolo preukázané jedine to, že žalovaný nafúkal, keď ho policajt prvýkrát vyzval, žiadne iné výzvy policajtov, ktoré by žalovaný nerešpektoval, ani tvrdený aktívny odpor z jeho strany preukázané neboli. Zdôraznil, že v prípade kladenia aktívneho odporu v rozsahu tvrdenom zasahujúcimi policajtmi by zároveň muselo byť zákonite posudzované ako útok na verejného činiteľa, pričom v trestnom konaní bolo preukázané, že sa tak nestalo. Okrem zasahujúcich policajtov nikto zo svedkov nepotvrdil, že by žalovaný kládol týmto policajtom aktívny odpor a aj výpovede policajtov boli vzájomne rozporné. Na základe uvedeného bolo pred súdom prvej inštancie bezpečne a nerozporne preukázané, že žalovaný žiadnym konaním (ani nekonaním) nespôsobil zasahujúcim policajtom zranenia a v prípade, ak tieto zranenia v nejakom rozsahu skutočne mali, nevznikli jeho zavineným konaním, ale inak, s najväčšou pravdepodobnosťou pošmyknutím sa a pádom na zem. Nehľadiac na to, že tvrdená zlomenia ruky policajta H. bola priamo vyvrátená znaleckým posudku znalca S.. L. S.. Pokiaľ sa žalobca snaží preukázať svoje tvrdenia o dôvodnosti nároku svojimi administratívnymi spismi a tvrdí, že dané spisy sú dôkazom jeho nároku,
žalovaný zdôrazňuje, že žalobca v konaní môže opierať svoje závery len o výpoveď dvoch policajtov, nie o výpovede policajtov, ich úradné záznamy a odobrenie ich úradných záznamov ich nadriadeným. Stále sa jedná len o jeden dôkaz - výpoveď, ktorá výpoveď však bola - v časti útoku, resp. kladenia aktívneho odporu žalovaným - vyvrátená výpoveďami ostatných svedkov, znalcami a vyšetrovacím pokusom priamo v trestnom konaní. Zároveň žalovaný popieral, že by neuposlúchol výzvy policajtov s poukazom na tú skutočnosť, že Okresné riaditeľstvo PZ Y., Q. v Y. svojím rozhodnutím ČVS: Q.-K.X zo dňa 23.04.2013, konanie o priestupku v tejto časti zastavil, nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaný neuposlúchol výzvy policajtov pri cestnej kontrole dňa 02.02.2012. 4. Žalobca v následnom vyjadrení naďalej vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne skutkové a právne závery. Uviedol, že žalovaný spochybňuje spisový materiál, z ktorého služobný úrad pri priznávaní dávky úrazového zabezpečenia vychádzal, pričom poukazuje len na nepravdivosť úradných záznamov dvoch policajtov, opomínajúc tú skutočnosť, že títo policajti boli v tom čase v postavení verejného činiteľa, a v dôsledku protiprávneho konania žalovaného došlo k poškodeniu zdravia verejných činiteľov. Obaja policajti utrpeli zranenia, a teda bolo povinnosťou služobného úradu zabezpečiť ich výpovede, a tieto zahrnúť do zberného úrazového spisu, na základe ktorého bolo rozhodnuté o priznaní dávky úrazového zabezpečenia. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nevzal do úvahy všetky ostatné dôkazné prostriedky, a to lekárske posudky posudzujúcich lekárov, kontrolu posudkového lekára MV SR, záznamy o prvotnom lekárskom ošetrení poškodených policajtov, záznamy o použití donucovacích prostriedkov a ďalšie listinné dôkazy, nachádzajúce sa v predložených úrazových spisoch.
5. Žalovaný v následnom vyjadrení zotrvával na tom, že sa nedopustil žiadneho útoku na verejného činiteľa, čo bolo preukázané v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3T/142/2013 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 23To/63/2015. Poukazoval na nesprávnu interpretáciu vykonávaných dôkazov žalobcom, kedy sa žalobca snaží o to, aby v rámci hodnotenia dôkazov súd priložil výpovedi policajtov väčšiu váhu než ostatným dôkazom, a to s dôrazom na to, že sa má jednať o verených činiteľov. Uviedol, že takéto hodnotenie dôkazov je neprípustné a nemá oporu ani v Civilnom sporovom poriadku ani v inom zákone (napr. Trestný poriadok). Postavenie verejného činiteľa žiadnym spôsobom neprivileguje jeho výpoveď a tieto osoby nemajú v dokazovaní prednostné postavenie. Uviedol, že Okresný súd Trenčín aj Krajský súd v Trenčíne vo vyššie uvedenom trestnom konaní podrobne a komplexne podrobili výpovede dvoch zasahujúcich policajtov objektívnym dôkazom a dospeli k záveru, že žalovaný na týchto policajtov neútočil (a ani útočiť nemohol), ani nekládol odpor, a teda im ani nemohol spôsobiť žiadne zranenia. Preto aj súdy v trestnom konaní dospeli k záveru, že skutok sa v tejto časti nestal. Z uvedeného pohľadu ani posudky lekárov S., založené v administratívnom spise žalobcu, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu k žalovanému, keďže nie je preukázané ani konanie žalovaného a ani príčinná súvislosť medzi jeho údajným konaním a údajnou škodou zasahujúcich policajtov. Rovnako ani dôkazy typu záznamu policajtov o použití donucovacích prostriedkov nie sú dôkazom skutočnosti, ktorá sa mala stať. Dôkazom v súdnom konaní (civilnom aj trestnom) je výsluch svedka, nie tvrdenie svedka spísané na úradnom zázname. V ostatnom sa pridržiaval skutočností, ktoré uviedol v predchádzajúcom vyjadrení.
6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
8. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú proti tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
9. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
10. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, v uvedenej súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov a dokazovania, ak dokazovanie zopakuje alebo ho doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania, či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie, alebo ak zistí, že súdom prvej inštancie konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov), prípadne, ak má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP). V danom spore odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, pričom vychádzal z predložených dôkazov v konaní a z tohto dokazovania získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nezistil žiaden rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné súdom prvej inštancie prevedené dokazovanie zopakovať, alebo ho doplniť.
11. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver.
12. Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 13. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, akú výpovednú resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu
- ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval, vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je v tomto smere vyčerpávajúce. Do obsahu základného práva strany podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov.
14. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal v rozsahu dôkazných návrhov strán sporu všetko potrebné dokazovanie na posúdenie medzi stranami spornej veci, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku a procesnej obrany, ktorými žalovaný popieral uplatňovaný nárok.
15. Neobstojí námietka žalobcu, že súd prvej inštancie prihliadal pri svojom rozhodovaní len na výsledky trestného konania. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie okrem
výsluchu strán sporu aj ďalšími listinnými dôkazmi (predovšetkým zberných spisov žalobcu, ako aj spisu okresného súdu sp. zn. 3T/142/2013...), keďže listinné dôkazy sú podľa odvolacieho súdu jedným z najfrekventovanejších dôkazných prostriedkov. V danom prípade boli tieto dôkazy vykonané zákonným spôsobom, a to ich prečítaním na pojednávaní a skutočnosti v nich uvedené súvisia s predmetom sporu. Tieto dôkazy boli súdom prvej inštancie vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach aj s inými dôkazmi ako napr. výsluchom žalovaného, resp. vyjadrením právneho zástupcu žalobcu a podobne. Pokiaľ v konaní neboli vypočutí S. H. a S. G., odvolací súd zistil, že takýto návrh zo strany žalobcu podaný nebol. Zároveň je potrebné konštatovať, že by bol nadbytočný, nehospodárny, a to vzhľadom na ich podrobné výsluchy, ktoré sú obsiahnuté v trestnom spise. Súd prvej inštancie v danom spore tak vychádzal pri svojom rozhodnutí o.i. aj z rozsiahleho dokazovania vykonaného v trestnom konaní, a to včítane výpovedí svedkov, ako aj znalcov, z ktorého mal za nesporne preukázané, že priebeh skutkového deja, tak ako ho popisovali zakročujúci policajti (a to vo vzťahu k obidvom), nebol preukázaný, tak ako bol skutok popísaný poškodeným policajtom H. nie je technicky možný. Nebolo preukázané, že zavineným konaním žalovaného došlo k tvrdenej ujme na zdraví zasahujúcich policajtov. Súd prvej inštancie správne nemal bezpečne za preukázaný ani bezprostredný vzťah medzi konaním žalovaného ako príčinou a následkom vzniknutými zraneniami poškodených, teda príčinnú súvislosť, pričom sa vysporiadal s obidvoma nárokmi uplatnenými žalobcom v podanej žalobe.
16. Bez dopadu na vyššie uvedené závery je tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nezaoberal všetkými ním produkovanými dôkazmi, argumentmi. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III./1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani / Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303A a č. 303B) k naplneniu čoho v posudzovanej veci došlo.
17. Odvolací súd nemá žiaden zásadný dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie pojatou ním do odôvodenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, teda najmä záver o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii žalobou uplatneného nároku.
18. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že služobný úrad pri priznávaní dávky úrazového zabezpečenia vychádzal z listín nachádzajúcich sa v zberných spisoch žalobcu, odvolací súd uvádza, že žalovaný za uvedené zodpovednosť nenesie.
19. Pokiaľ v podanom odvolaní je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).
20. Vyššie uvedené odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
21. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
23. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
24. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).