Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)Uznesenie_6Tos-179-2020.pdf
PDF · 75.48 KB
Case nature
Area
Subarea
6Tos/179/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Martina Žovinca, v trestnej veci odsúdeného Q. O., nar. XX. E. XXXX v B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 9. októbra 2020, č. k. 6PP/99/2020-19, na neverejnom zasadnutí konanom 7. januára 2021 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného Q. O. zamieta.
odôvodnenie:
Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) uznesením z 9. októbra 2020, č. k. 6PP/99/2020-19, podľa § 66 odsek 1, § 66 odsek 2, § 67 odsek 1 Trestného zákona zamietol žiadosť odsúdeného Q. O. (ďalej len odsúdený) o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava z 27. októbra 2015, sp. zn. 7T/17/2014. Zamietnutie žiadosti okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený splnil formálnu podmienku, teda vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu. K splneniu materiálnych podmienok okresný súd uviedol, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Odsúdený bol totiž na podklade rozsudku Okresného súdu Trnava z 27. októbra 2015, sp. zn. 7T/17/2014 uznaní za vinného ako spolupáchateľ mimoriadne ohavného obzvlášť závažného zločinu vraždy a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Z uvedeného trestu odňatia slobody doposiaľ vykonal menej ako 8 rokov. Preto okresný súd dospel k záveru, že generálna prevencia trestu by nebola dosiahnutá vykonaním necelých 8 rokov z uloženého trestu. Samotná ohavnosť spôsobu spáchania skutku a jeho neodstrániteľný následok predurčuje, že generálna prevencia môže byť dosiahnutá jedine vykonaním trestu v celej jeho právoplatne uloženej výmere. Po vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí sa prokurátor vzdal práva na podanie sťažnosti, no odsúdený voči uzneseniu zahlásil sťažnosť. Podanú sťažnosť odsúdený odôvodnil vlastnoručným písomným podaním, ktoré bolo doručené okresnému súdu 24. novembra 2020. V sťažnosti uviedol, že okresný súd venoval neprimerane veľa pozornosti skutočnosti, za aký skutok bol odsúdený, a to s ohľadom na generálnu prevenciu. Napadnuté rozhodnutie založil len na závažnosti spáchaného trestného činu. Takéto odôvodnenie podľa neho nespĺňa kritéria § 176 odsek 2 Trestného poriadku. Závažnosť spáchaného skutku bola predmetom základného konania, v konaní o podmienečnom prepustení nemal tento skutok okresný súd hodnotiť v takom kontexte, ako to urobil v napadnutom rozhodnutí. Takýto postup je porušením zásady „nie dvakrát v tej iste veci“. Taktiež to, že využil svoje právo na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie v súlade so zákonom, potom ako vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu, mu okresný súd nemôže klásť za vinu. Jeho žiadosť nebola objektívne posúdená, vzhľadom na strohé odôvodnenie napadnutého uznesenia. Jeho podmienečným prepustením nemusí byť automaticky zmarený účel trestu. Existujú iné nástroje, ktorými možno zavŕšiť účel trestu v neregulovanom prostredí. Vhodnou kombináciou primeranej skúšobnej doby spolu s uložením dohľadu a uložením primeraných povinností
a obmedzení by bolo možné jeho žiadosť vybaviť kladne a mohol by byť z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený. S poukazom na vyššie uvedené žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a prepustiť ho z výkonu trestu na slobodu. Prokurátor sa k odôvodneniu sťažnosti nevyjadril. Okresný súd predložil spisový materiál Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) na rozhodnutie 18. decembra 2020. Krajský súd ako nadriadený orgán, na základe riadne a včas podanej sťažnosti na to oprávnenou osobou, podľa § 192 odsek 1 písmeno a), písmeno b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému podal odsúdený sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne skonštatoval, že odsúdený už vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu. Presnejšie povedané, odsúdený vykonáva uložený trest odňatia slobody so zarátaním väzby od 27. decembra 2012 s tým, že pevný výstup má 27. decembra 2022. Keďže bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin, bolo potrebné, aby vykonal 3/4 uloženého trestu odňatia slobody, čo splnil 27. júna 2020. Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v ust. § 66 odsek 1 Trestného zákona, odsúdený dôvodne namieta, že sa k nej okresný súd nevyjadril. Krajský súd toto pochybenie napravil, lebo v konaní o sťažnosti, ktoré je dvojinštančné, tvorí rozhodnutie okresného a krajského súdu jednotu, z ktorého dôvodu je možné chýbajúce argumenty doplniť. Pokiaľ teda ide o tzv. prvú materiálu podmienku, teda že odsúdený svojim správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie, túto podmienku považoval krajský súd za splnenú. Pri ustálení tohto záveru vychádzal krajský súd z hodnotenia odsúdeného vypracovaného ústavom, z ktorého vyplynulo, že odsúdený plní ciele programu zaobchádzania, že si riadne plní pracovné povinnosti, že bol doposiaľ 5 krát disciplinárne odmenený, naposledy 8. júla 2020 pochvalou za plnenie pracovných povinností. Taktiež si vytvoril podmienky na preradenie do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, keďže pôvodne vykonával trest odňatia slobody v ústave so stredným stupňom stráženia. Avšak na to, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody musí v zmysle ust. § 66 odsek 1 Trestného zákona spĺňať aj druhú materiálnu podmienku a síce, že je od neho možné očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Tu však krajský súd dospel rovnako ako súd okresný k negatívnemu záveru, teda že od nie je možné očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Odsúdený síce pred spáchaním trestného činu, za ktorý aktuálne vykonáva trest odňatia slobody, nebol súdne trestaný, teda vo výkone trestu odňatia slobody je po prvý krát, no je potrebné zdôrazniť, že hneď prvý ním spáchaný trestný čin bol s fatálnymi následkami. A hoci mu zaň hrozil trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby od 20 rokov do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, v konečnom dôsledku mu bol s použitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody „iba“ vo výmere 10 rokov. Tieto skutočnosti nemožno v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie ani podľa názoru krajského súdu opomínať. Pokiaľ ide o sťažnostné námietky odsúdeného týkajúce sa porušenia zásady ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci), k tomu krajský súd uvádza, že okresný súd nepochybil, keď pri svojom rozhodovaní prihliadol na povahu spáchaného trestného činu. Táto povinnosť mu explicitne (výslovne) vyplýva z ust. § 66 odsek 2 Trestného zákona, podľa ktorého pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Prihliadaním na povahu spáchaného trestného činu si súdy len plnia zákonnú povinnosť (platí tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem), preto je vylúčené, aby tým porušovali akúkoľvek zásadu trestného práva. Naopak, k porušeniu zákona by došlo v prípade, ak by súdy povahu spáchaného trestného činu pri svojom rozhodovaní nebrali na zreteľ. Taktiež nie je pravdou tvrdenie odsúdeného, že by okresný súd hodnotil v jeho neprospech, resp. ho trestal za to, že si podal žiadosť o podmienečné prepustenie. Ide len o subjektívnu predstavu odsúdeného, ktorá nemá oporu v odôvodnení napadnutého uznesenia. Právo odsúdeného podať žiadosť o podmienečne prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody po vykonaní alikvotnej časti trestu vyplýva priamo zo zákona. Tomuto právu odsúdeného zodpovedá povinnosť súdov o jeho žiadosti konať a v primeranej lehote aj rozhodnúť. Odsúdenému však treba na tomto mieste pripomenúť, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu bez zreteľa na to, aká je
prognóza jeho ďalšieho správania. Treba zdôrazniť fakt, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje žiadny právny nárok. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život, teda že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy. Takouto okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať aj doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti. Pokiaľ ide o prognózu budúceho správania sa odsúdeného, aj hodnotenie ústavu u neho konštatuje stredné riziko sociálneho zlyhania a menej priaznivú resocializačnú prognózu akcentujúc jeho len základné vzdelanie a fakt, že pred výkonom trestu nemal stabilné zamestnanie. V súvislosti s hodnotením odsúdeného krajský súd dodáva, že podľa jeho názoru ani nízky počet disciplinárnych odmien v pomere k dĺžke dosiaľ vykonaného trestu (menej ako jednu za rok) nesvedčí pre záver, že doterajší výkon trestu odňatia slobody splnil svoj účel. Ak teda okresný súd prihliadol na povahu spáchaného činu a v kontexte aj hodnotenia ústavu dospel k záveru, že od odsúdeného nie je možné s rozumnou istotou očakávať, že tento v budúcnosti povedie riadny život, tak tomuto právnemu záveru okresného súdu nemožno nič vytknúť. Zjavná neúcta k ľudskému životu a brutálny spôsobom prevedenia skutku nenechávajú ani krajský súd na pochybách o tom, že na dovŕšenie nápravy odsúdeného je potrebné na neho pôsobiť výkonom celého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Iba tak bude naplnený účel trestu z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie ako to má na mysli Trestný zákon. Pretože krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného postupom podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.