Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5To-97-2019.pdf
PDF · 89.15 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/97/2019
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M., a sudcov Mgr. Jána Bednára a JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., v trestnej veci obžalovaného prof. J.. T. T., W.., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. e), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. januára 2021 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/100/2016 zo dňa 25. februára 2019, a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaného prof. J.. T. T., W.., a okresného prokurátora zamieta.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/100/2016 zo dňa 25. 02. 2019 bol obžalovaný prof. J.. T. T., W.., uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. e), ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2016 s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 208 ods. 2, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a obžalovanému uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ktorú podľa § 51 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona ustanovil na 4 roky, bez použitia kontroly technickými prostriedkami.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. c) Trestného zákona súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej Ing. C. T. spôsobenú škodu.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný k povinnosti nahradiť poškodenej škodu vo výške 9.660,- Eur.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní intervenujúca prokurátorka, a to do výroku o uloženom treste, ktoré písomne odôvodnila dňa 02. 07. 2019 v podstate tým, že v danom prípade neboli produkované skutočnosti vedúce k použitiu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktoré umožňujú mimoriadne zníženie trestu. Skutočnosť, že došlo k zlepšeniu zdravotného stavu poškodenej nie sú takými okolnosťami, ktoré by mali byť v danom prípade uplatnené pre zdôvodnenie zníženia trestnej sadzby a následne uloženého trestu páchateľovi. Zlepšenie zdravotného stavu poškodenej má na svedomí skutočnosť, že obžalovaný už nemá dosah na poškodenú, tá sa v značnej miere osamostatnila, k čomu síce prispela skutočnosť, že s obžalovaným nežijú v spoločnej domácnosti, ale tieto okolnosti nastali v dôsledku toho, že došlo k rozvodu manželstva a v podstate obžalovaný bol nútený opustiť spoločnú domácnosť. Navyše, v priebehu
celého konania obžalovaný neprejavil ani náznak ľútosti, resp. ospravedlnenia sa za svoje konanie, naopak, vychádzajúc zo zápisníc z hlavných pojednávaní, opakovane bol na svoje neprístojné správanie upozorňovaný zo strany predsedníčky senátu, teda žiadnym spôsobom neprispel k urýchlenému prejednaniu, či objasneniu okolností, za ktorých dochádzalo k páchaniu zločinu, pre ktorý bolo vedené konanie. Navyše ide o značne citlivú záležitosť tzv. domáceho násilia, ktoré, vychádzajúc o skutkových zistení, bolo zo strany obžalovaného realizované po dlhšiu dobu. Podľa jej názoru, pre uplatnenie § 39 ods. 1 Trestného zákona je potrebné vyhodnotiť také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť povahu, charakter a iné objektívne okolnosti spáchaného zločinu, akými môžu byť napr. aj zákonné znaky skutkovej podstaty, ak charakterom ich spáchania vybočujú z obvyklých prípadov. V danom prípade však nie je možné konštatovať, že také skutočnosti nastali. Na mimoriadne zníženie trestu je potrebné mať preukázané viaceré nie bežne sa vyskytujúce skutočnosti, ktorých existencia nebola vyvolaná páchateľom a ktoré značne ovplyvnili jeho konanie. Nič nasvedčujúce takýmto skutočnostiam však nebolo produkované, naopak, poškodená aj v súčasnej dobe, pri vlastnom výsluchu v rámci konania, mala problémy komunikácie v prítomnosti obžalovaného, teda aj krátkodobá prítomnosť obžalovaného a spätné pripomenutie si konania mali na poškodenú nepriaznivý následok sprevádzaný aj plačom. V danom prípade preto pri zachovaní zákonných ustanovení Trestného zákona pre ukladanie trestov, aj s poukazom na § 34 Trestného zákona, je potrebné ukladať prísnejší trest spojený s odňatím slobody, kde pri základne trestnej sadzbe 7 rokov až 15 rokov uloženie trestu na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby by bol primeraný okolnostiam prípadu a aj následkom, ktoré boli spôsobené. Navrhla preto, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. aby vo veci sám rozhodol.
Proti uvedenému rozsudku po jeho doručení podal odvolanie aj obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, a to písomným podaním zo dňa 06. 03. 2019, v ktorom uviedol, že zásadným odvolacím dôvodom je skutočnosť, že hodnotiace resumé prvostupňového súdu ohľadom posúdenia jeho konania čo do jednotlivých čiastkových konaní opísaných vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je nesprávne, keďže vychádza z nejasných a najmä objektívne nepreukázaných okolností skutkových dejov jednotlivých čiastkových skutkov. Súd prvého stupňa v rámci svojich hodnotiacich úvah o jeho vine postupoval pri vyhodnotení celého dôkazného súboru vyhodnotením dôkazov a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a záverov v jeho neprospech, na čo poukazoval počas celého trestného konania.
K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadrila poškodená prostredníctvom svojho splnomocnca, v ktorom v podstate uviedla, že na rozdiel od obžalovaného je presvedčená, že konanie pred súdom prvého stupňa netrpí žiadnou vadou, súd v rozsudku vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil. Odôvodnenie rozsudku je preskúmateľné a zároveň dostatočne presvedčivé. Nesúhlasí s tvrdením, že rozhodnutie súdu o vine obžalovaného je založené na nedostatočne presvedčivých dôkazoch, pričom poukázala na jednotlivé výpovede spoločných detí, starých rodičov a blízkych príbuzných. Všetci menovaní sa ku skutkom vyjadrili, ich priebeh veľmi podrobne opísala práve poškodená a mal. F. T., z časti aj starí rodičia. Taktiež poukázala na listinné dôkazy a znalecké posudky, kedy bola preukázaná úzkostná depresívna porucha, ktoré je dôsledkom dlhodobého psychického a fyzického týrania zo strany obžalovaného. Že sa skutky stali, bolo ustálené vyhodnotením skupiny priamych aj nepriamych dôkazov, výrok o vine nestojí a nepadá len na tvrdeniach poškodenej, ako to nesprávne interpretuje obžalovaný. Z uvedených dôvodov preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, pričom uplatnený nárok na náhradu škody bol súdom priznaný, zamietnutím odvolania zostane tento výrok nedotknutý.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že navrhuje, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodol sám tak, že uloží obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby bez použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona, a aby obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie obžalovaného navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedol, že žiada, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, prioritne žiadal o oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. Poukázal na to, že na skutok uvedený v napadnutom rozsudku nie sú žiadne pádne dôkazy. Súd musí postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo, pričom nemožno vychádzať z konštrukcií a predpokladov, že sa skutok stal. Nemôže byť akceptovateľné, aby znalkyňa
W.. B. vypracovala znalecký posudok na poškodenú a zároveň na mal. syna poškodenej, čo je podľa neho neprípustné a ide o konflikt záujmov. S tým sa doposiaľ nikto nezaoberal, a nič nebránilo tomu, aby bol vypočutý mal. syn obžalovaného, ktorý by už mohol na súde vypovedať, pričom v prípravnom konaní vypovedal to, čo mu povedala matka. Postačuje teda len tvrdenie poškodenej, že sa nejaké skutky stali, pričom skutok, ktorý sa mal odohrať v Turecku, je preukázaný len tvrdením poškodenej. Ak je teda možnosť doplnenia dokazovania pre spravodlivé rozhodnutie, tak požiadal, aby tak bolo urobené, keďže vypočutí svedkovia nič priamo nevideli ani nepočuli, poškodená počas celého obdobia nespravila žiadny úkon pre nápravu tohto stavu, trestné oznámenie, ktoré podala, vzala späť, lekára nevyhľadala, teda sa nemožno stotožniť s tvrdením okresného súdu, že vina obžalovaného je bezpochyby preukázaná. Vo vzťahu k odvolaniu prokurátorky uviedol, že § 39 Trestného zákona pre jeho uplatnenie nepredpokladá priznanie obžalovaného, ale uvádza, že by bol trest neprimerane prísny, čo by v tomto prípade bol, a to s poukazom na obdobie páchania skutku od roku 2011, až do rozhodnutia krajského súdu. Ak by aj súd pripustil vinu obžalovaného, je potrebné skúmať, aký škodlivý následok nastal u poškodenej, ktorý ale nie je taký, že by bolo možné žiadať uloženie trestu na dolnej hranici trestnej sadzby, pričom aj zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že u obžalovaného neboli zistené agresívne prvky správania. Požiadal preto, aby súd odvolanie prokurátorky zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie prokurátora aj obžalovaného bolo podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolania boli podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora, ako aj odvolanie obžalovaného nie sú dôvodné.
Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu a náhrady škody. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 17 - 24), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.
Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného, krajský súd konštatuje, že vo vzťahu k otázke viny obžalovaného je potrebné poukázať na to, že zo spáchania skutku je usvedčovaný nie len výpoveďou poškodenej J.. C. T., ale aj výpoveďami svedkov Q. S., P. S., V. L., F. T.. Rovnako tak aj vykonaným znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že u poškodenej bola zistená úzkostne depresívna porucha, ktorá je dôsledkom dlhodobého psychického a fyzického týrania zo strany obžalovaného, pričom ide o neurotickú poruchu a jej príčinou je dlhodobo, chronicky pôsobiaca psychotrauma. Výpoveď poškodenej bola primerane konzistentná, mala logickú štruktúru a popis detailov bol natoľko podrobný a špecifický, že pokiaľ človek takú situáciu neprežil, nedokázal by ju takto popísať. Ani krajský súd preto nemal žiadne pochybnosti ohľadne viny obžalovaného. Okresný súd v rámci odôvodnenia rozsudku aj ozrejmil, prečo došlo k úprave skutkovej vety rozsudku, oproti skutkovej vete obžaloby, s čím sa tiež krajský súd stotožnil. Na rozdiel od názoru obžalovaného, skutok spáchaný obžalovaným v Turecku nebol preukázaný len výpoveďou poškodenej, ale aj výpoveďou svedka F. T., ktorý bol v Turecku spolu so svojimi rodičmi. Neobstojí preto obhajoba obžalovaného, že zo spáchania skutku je usvedčovaný len tvrdeniami poškodenej J.. C. T..
Vo vzťahu ku námietkam obžalovaného, že znalkyňa W.. M. B. vypracovala v trestnom konaní znalecký posudok na poškodenému, a zároveň na jej maloletého syna - svedka F. T., krajský súd nad rámec odôvodnenia rozsudku okresným súdom považuje za potrebné konštatovať, že z obsahu oboch znaleckých posudkov, ani z osoby znalkyne, nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať za následok pochybnosť ohľadne jej nezaujatosti, resp. konflikt záujmov, a ktoré by odôvodňovali prípadný postup v zmysle § 142 ods. 3, § 152 ods. 1 Trestného poriadku, alebo § 11 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda skutočnosť, že znalkyňa vypracovala znalecký posudok aj na poškodenú, aj na jej maloletého syna, nie je dôvodom pre jej vylúčenie ako osoby znalca, ani nejde o konflikt záujmov. V oboch znaleckých posudkoch znalkyňa uviedla, na základe akých metód dospela ku svojim záverom. Preto aj krajský súd dospel k záveru, že oba znalecké posudky sú vypracované v súlade so zákonom a procesne použiteľné ako zákonný dôkaz.
Čo sa týka návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania - výsluch svedka, maloletého F. T., tak okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď taký návrh v zmysle § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol. Je potrebné uviesť, že v prípade tohto svedka bolo nutné postupovať v zmysle § 135 ods. 1 Trestného poriadku, a taký procesný postup bol aj pri jeho výsluchu v prípravnom konaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní dodržaný. Jeho opätovný výsluch bol potom vylúčený nie len v zmysle § 135 ods. 2 Trestného poriadku, ale vyplynul aj zo záverov znaleckého posudku W.. B.. Podľa názoru krajského súdu by tak mohlo dôjsť k sekundárnej traumatizácii maloletého, ktorý bol navyše v minulosti svedkom opakovaného protiprávneho konania obžalovaného - svojho otca, voči poškodenej - svojej matke. Správne preto bola na hlavnom pojednávaní prečítaná zápisnica o výsluchu tohto svedka z prípravného konania. Aj podľa názoru krajského súdu ide o procesne použiteľný dôkaz, a to nie len s poukazom na § 135 Trestného poriadku, ale aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj/63/2009, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 4/2010 pod č. 30, pričom je zároveň nutné uviesť, že nešlo o jediný usvedčujúci dôkaz.
Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. K námietkam prokurátorky krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. § 39 ods. 1 Trestného zákona pre jeho aplikovateľnosť v konkrétnom prípade nevyžaduje priznanie páchateľa ku spáchaniu trestného činu, ani jeho postoj k prejednávanej veci. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd konštatuje, že obžalovaný má vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi, a taktiež uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom bude zabezpečené aj právo poškodenej na náhradu škody, ku ktorej povinnosti bol obžalovaný zaviazaný. Takto uložený trest je potom aj podľa krajského súdu postačujúci, spĺňa atribúty generálnej aj individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, ako aj prevýchovu obžalovaného, a zároveň postihuje len obžalovaného.
Vzhľadom k tomu, že nad správaním obžalovaného počas skúšobnej doby súd uložil dohľad probačného a mediačného úradníka, musel mu v zmysle § 51 ods. 2 Trestného zákona uložiť aj niektorú z obmedzení alebo povinností uvedených v Trestnom zákone. Správne potom uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby nahradiť poškodenej spôsobenú škodu.
Napokon okresný súd nepochybil ani pri rozhodnutí o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodenej J.. C. T., keďže výška škody bola objektívne preukázaná vykonaným znaleckým dokazovaním. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obžalovaného, ako aj okresného prokurátora.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.