Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_1CoE-81-2020.pdf
PDF · 98.53 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/81/2020
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Drahomíry Mikulajovej v exekučnej veci oprávneného: LX libris, s.r.o., so sídlom Begova 27/11, 984 01 Lučenec, IČO: 36 698 547, právne zast.: JUDr. Helena Čerešňová, advokátka, so sídlom Horné predmestie č 216/6, 900 21 Svätý Jur, proti povinnému: F. U., nar. XX.XX.XXXX, M. cesta XX/A, XXX XX A., právne zast.: JUDr. Andrea Balážiková, advokátka, so sídlom Kármana 22/A, Lučenec, o vymoženie istiny 7.956,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 17Er/791/2013-235 zo dňa 27. mája 2020, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým uznesením zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka č. k. 17Er/791/2013-124 zo dňa 02.11.2016 tak, že námietkam povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Pírym pod sp. zn. EX 1157/2013 vyhovuje.
2. Oprávnený sa na základe svojho návrhu na vykonanie exekúcie domáhal vymoženia istiny vo výške 7.956,58 Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05 % za každý deň omeškania zo sumy 7.956,58 Eur od 20.10.2007 do zaplatenia a nahradenia trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní vo výške 486,49 Eur, trov právneho zastúpenia v druhostupňovom konaní vo výške 1.035,02 Eur, súdneho poplatku v sume 477,39 Eur, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 252,96 Eur a súdneho poplatku za vydanie poverenia v sume 16,50 Eur. Rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 6C/202/2007-34 zo dňa 07.12.2007 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/71/2008 zo dňa 16.04.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.05.2008 a vykonateľnosť dňa 02.06.2008, bol zaviazaný E. U. (otec povinného, pozn. odvolacieho súdu) na zaplatenie istiny 7.956,58 spolu so zmluvnou pokutou 0,05% za každý deň omeškania od 20.10.2007 do zaplatenia zo sumy 7.956,58 Eur a na zaplatenie náhrady trov konania. E. U. previedol nehnuteľnosti pôvodne zapísané na LV č. XXX, okres A., obec A., k.ú. Z. (ďalej len „nehnuteľnosti“) na povinného. Oprávnený sa v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2C/25/2012 domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi E. U. a povinným, pričom výsledkom tohto konania bolo, že Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom č. k. 2C/25/2012-464 zo dňa 19.02.2013 určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi E. U. ako predávajúcim a povinným ako kupujúcim je voči oprávnenému neúčinná. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/130/2013 zo dňa 21.05.2013.
3. Oprávnený postupom podľa § 42b ods. 4 zákona č. 40/1963 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) žiadal uspokojenie svojej pohľadávky od povinného. V čase začatia exekučného konania už povinný nebol vlastníkom nehnuteľností, preto sa oprávnený domáhal vymoženia peňažnej náhrady s tým, že minimálna hodnota nehnuteľnosti je daná kúpnou zmluvou, ktorej s úspechom
odporoval, t. j. 16.596,90 Eur, a teda od povinného je možné vymáhať náhradu minimálne do tejto výšky. Okresný súd Lučenec vydal dňa 28.02.2014 súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Pírymu poverenie na vykonanie exekúcie.
4. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal v zákonnej lehote povinný námietky, v ktorých uviedol, že nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom odporovateľného právneho úkonu, a preto nie je možné, aby oprávnený požadoval uspokojenie jeho pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, ale len náhradu do výšky prospechu. Náhrada, ako ani výška, nebola doposiaľ u povinného uplatnená, pričom výška nebola žiadnym spôsobom určená, prípade priznaná. Mal za to, že návrhu na vykonanie exekúcie nepredchádzalo rozhodnutie súdu o výške plnenia, ktoré si oprávnený nárokuje a ktorá podstatne presahuje hodnotu toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku.
5. Námietkam povinného Okresný súd Lučenec vyhovel uznesením č. k. 17Er/791/2013-68 zo dňa 09.07.2014. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 1CoE/155/2015 zo dňa 30.11.2015 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia bolo nevysporiadanie sa s námietkou zaujatosti prednesenou oprávneným.
6. Následne, po vysporiadaní sa s námietkami zaujatosti, Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 17Er/791/2013-124 zo dňa 02.11.2016, vydaným vyšším súdnym úradníkom, námietkam povinného nevyhovel. Voči uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal v zákonnej lehote sťažnosť povinný, ktorú zákonný sudca uznesením č. k. 17Er/791/2013-152 zo dňa 21.12.2017 zamietol. Nálezom sp. zn. III ÚS 141/2018-58 zo dňa 20.06.2018 Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 17Er/791/2013-152 zo dňa 21.12.2017 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie nebolo vo vzťahu k § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka presvedčivo odôvodnené a tvrdenia v bodoch 10. a 11. boli vo vzájomnom rozpore, čo založilo nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka uviedol, že dôsledkom úspešného odporovania právneho úkonu je neúčinnosť takéhoto úkonu, pričom ide o neúčinnosť relatívnu, t. j. platí iba voči veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu. Na uspokojenie vymáhanej pohľadávky možno exekúciu vykonať tak, ako by k zmene vlastníctva z dlžníka na iný subjekt nebolo došlo. Ak to však nie je možné, veriteľ má právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, pričom táto náhrada je limitovaná výškou prospechu, ktorú mal žalovaný z odporovateľného právneho úkonu.
7. Súd prvej inštancie vec opätovne posúdil a rozhodol uznesením č. k. 17Er/791/2013-184 zo dňa 02.04.2019 tak, že námietkam povinného vyhovel. Svoje rozhodnutie v podstate založil na závere, že pokiaľ si chcel oprávnený ako veriteľ uplatniť nárok na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2C/25/2012-464 zo dňa 19.02.2013, tento možno uplatniť len na samotný predmet odporovateľného právneho úkonu, t. j. na predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli scudzené v neprospech veriteľa (oprávneného) zo strany jeho dlžníka E. U.. Pokiaľ sa chcel oprávnený domáhať výkonu exekúcie voči povinnému v zmysle § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, bolo potrebné uplatniť popri nároku na určenie neúčinnosti právneho úkonu eventuálnym petitom aj nárok na náhradu voči E. U., čo však v predložených súdnych rozhodnutiach absentovalo. Ustanovenie § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka neumožňuje priamy výkon exekúcie na iný majetok povinného, pretože oprávnený mal možnosť uplatniť si svoje subjektívne právo a pretaviť ho do nároku jeho uvedením ako eventuálny petit popri určovacej žalobe alebo v samostatnom konaní. S poukazom na uvedené sa okresný súd stotožnil s námietkami povinného. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie č. k. 17Er/791/2013-184 zo dňa 02.04.2019 podal oprávnený odvolanie. O odvolaní oprávneného rozhodol tunajší súd uznesením č. k. 1CoE/124/2019-226 zo dňa 10.12.2019 a to tak, že uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 17Er/791/2013-184 zo dňa 02.04.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že s poukazom na bod 34 nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 141/2018-58 zo dňa 20.06.2018 bolo úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o sťažnosti povinného podanej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.
8. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 17Er/791/2013-235 zo dňa 27.05.2020 zmenil výrok uznesenia č. k. 17Er/791/2013-124 zo dňa 02.11.2016 tak, že námietkam povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Pírym sp. zn. EX 1157/2013 vyhovuje. Uviedol, že konanie o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie. Oprávnený ako veriteľ mal súdom
priznaný nárok voči dlžníkovi E. U. na zaplatenie sumy 16.596,96 Eur. Zároveň však oprávnený dosiahol žalobou neúčinnosť právneho úkonu - zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 26.11.2007 uzavretej medzi predávajúcim E. U. a kupujúcim F. U. (povinným). Z uvedených skutkových okolností mal súd prvej inštancie za preukázané, že povinný mal prospech z prevodu nehnuteľností zo strany dlžníka oprávneného E. U.. Vec sa však už nenachádza vo vlastníctve povinného, a preto má oprávnený možnosť požadovať náhradu len voči tomu, kto mal z úkonu prospech. Jedná sa teda o subjektívne právo veriteľa, ktoré však na to, aby bolo uplatniteľné exekúciou voči subjektu označenému ako povinný vyžaduje exekučný titul, v ktorom by takéto subjektívne právo bolo priznané rozhodnutím súdu s vyčíslenou čiastkou náhrady. Takáto peňažná náhrada však musí byť uložená súdnym výrokom na zaplatenie určitej peňažnej sumy, ktorej sa veriteľ musí domáhať samostatnou žalobou. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ si oprávnený ako veriteľ chcel voči E. U. uplatniť nárok na základe exekučného titulu rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2C/25/2012-464, tento možno uplatniť len na samotný predmet odporovateľného právneho úkonu, t. j. predmetné nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie v zmysle § 42b ods. 4 OZ zdôraznil, že na to, aby sa oprávnený mohol domáhať výkonu exekúcie voči označenému povinnému, bolo potrebné uplatniť popri nároku na určenie neúčinnosti právneho úkonu eventuálnym petitom aj nárok na náhradu škody, avšak v predložených rozsudkoch, ktoré oprávnený predložil ako exekučné tituly, sa takýto výrok nenachádza, v dôsledku čoho nemá oprávnený voči označenému povinnému exekučný titul na exekúciu ním vyčíslenej škody. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhovel námietkam povinného, pretože podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná - neexistencia vykonateľného rozhodnutia o náhrade voči povinnému a v súlade s § 250 ods. 2 CSP zmenil uznesenie vydaného vyšším súdnym úradníkom č. k. 17Er/791/2013-124 tak, že námietkam povinného vyhovel.
9. Proti vyššie uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel námietkam povinného proti exekúcii, podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v predmetnej veci súdny exekútor vymohol pohľadávku oprávneného v zmysle udeleného poverenia na vykonanie exekúcie po tom, ako vyšší súdny úradník uznesením č. k. 17Er/791/2013-124 zo dňa 02.11.2016 nevyhovel námietkam povinného a následne súd prvej inštancie uznesením č. k. 17Er/791/2013-152 zo dňa 21.12.2017 zamietol sťažnosť povinného proti uzneseniu o námietkach. Uviedol, že uznesenie o sťažnosti nadobudlo právoplatnosť dňa a vykonateľnosť dňa 02.01.2018, v dôsledku čoho bol súdny exekútor povinný vymáhať pohľadávku v zmysle poverenia súdu. Exekučné konanie tak bolo skončené v januári 2018 podľa § 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku. Oprávnený má za to, že nakoľko bolo exekučné konanie skončené, nie je možné v exekučnom konaní akýmkoľvek spôsobom konať, resp. rozhodnúť tak, že by sa zmenil právny stav, ktorý platil v čase skončenia exekučného konania. Odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie však svojou povahou mení stav platný v čase exekučného konania, a preto je uznesenie súdu prvej inštancie vzhľadom na § 61 Exekučného poriadku (zásada zákazu navrátenia do predošlého stavu) nezákonné. Z týchto dôvodov oprávnený navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie zrušil, resp. zmenil tak, že námietky povinného v celom rozsahu zamietne.
10. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 141/2018-58 zo dňa 20.06.2018, ktorým bolo rozhodnuté, že práva povinného uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 17Er/791/2013-152 zo dňa 21.12.2017 porušené boli. Povinný uviedol, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nezakladá zmenu právneho stavu, pretože dňa 27.05.2020 keď súd prvej inštancie rozhodol, bolo jeho prvé uznesenie č. k. 17Er/791/2013-152 zo dňa 21.12.2017 zrušené. Uviedol, že ústavnú sťažnosť nemožno považovať za mimoriadny opravný prostriedok, a preto je neprijateľné oprávneným prezentované závery o aplikovaní zásady zákazu navrátenia do pôvodného stavu na použitie mimoriadnych opravných prostriedkov, aplikovať aj na ústavné sťažnosti. Uviedol, že dôsledkom akceptovania právnych názorov oprávneného by bolo ignorovanie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
11. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania tohto rozhodnutia; ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
12. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku; ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal podľa § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na základe rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/202/2007-34 zo dňa 07.12.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/71/2008 zo dňa 16.04.2008, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 2C/25/2012-464 zo dňa 19.02.2013 v spojení s rozsudkom Krasjkého súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/130/2013 zo dňa 21.05.2013.
15. Podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (právny predpis účinný v čase rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky); (6) ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu. (7) Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.
16. Podľa § 134 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Ústavnom súde“); ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
17. Podľa § 239 ods. 1 CSP; proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
18. Podľa § 250 ods. 1 CSP; ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
19. Podľa § 250 ods. 2 CSP; ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
20. Podľa § 248 CSP; o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
21. Podľa § 379 CSP; odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
22. Podľa § 380 ods. 1 CSP; odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
23. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a dospel k nasledovným záverom. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným v bode 34 nálezu Ústavného súdu č. k. III. ÚS 141/2018-58 zo dňa 20.06.2018, opätovne rozhodol o sťažnosti podanej povinným proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorým nebolo vyhovené námietkam povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Oprávnený v odvolaní namietal, že po vydaní uznesenia č. k. 17Er/791/2013-152 zo dňa 21.12.2017 došlo k skončeniu exekučného konania vymožením pohľadávky podľa § 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku a k vráteniu poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Poukazoval aj na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Pokiaľ oprávnený poukazoval na to, že súdny exekútor uspokojil pohľadávku oprávneného po tom, ako sa rozhodlo o sťažnosti podanej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o námietkach, toto tvrdenie zodpovedá priebehu exekúcie zdokumentovanej v exekučnom spise. Táto skutočnosť ale nie je spôsobilá prelomiť záväznosť právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky v tejto veci, ktorý sa týkal posúdenia zákonnosti vedenia exekúcie a v dôsledku ktorého bolo úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa vysporiadať s námietkami proti exekúcii, podanými povinným (v rámci posudzovania
sťažnosti povinného podanej proti uzneseniu o zamietnutí jeho námietok voči exekúcii). Oprávnený v odvolaní namietal len to, že exekučný súd vydal nezákonné rozhodnutie, pretože mení stav platný v čase exekučného konania. Túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý mu uložil zohľadniť východiská ochrany základných práv a slobôd a hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré by nebolo možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel zákonných ustanovení. Ak by bola prijatá argumentácia oprávneného znamenalo by to, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky by bolo prakticky nezrealizovateľné, súd prvej inštancie by nemohol realizovať svoju viazanosť právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky a porušenie základných práv a slobôd, ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval vo svojom náleze, by nebolo možné nijako napraviť. Súd prvej inštancie sa dôsledne a preskúmateľným spôsobom vysporiadal s námetkami vznesenými povinným voči exekúcii v rámci vyhodnotenia sťanosti povinného podanej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka a tieto jeho závery oprávnený v odvolaní nenapadol, nevzniesol voči nim žiadne odvolacie námietky. Súd prvej inštancie bol povinný opätovne rozhodnúť o sťažnosti povinného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o námietkach, prihliadnuc pri tom na právne závery vyslovené v náleze Ústavného súdu. Odvolacie námietky oprávneného nesmerovali proti argumentácii súdu prvej inštancie, teda voči dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie zmenil rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka a námietkam vyhovel, preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, vysporiadal len so vznesenou odvolacou námietkou oprávneného o tom, že súd prvej inštancie pre vrátenie poverenia súdnym exekútorom už nemohol podľa oprávneného rozhodnúť.
24. Nakoľko odvolacie námietky neodôvodňujú zmenu ani zrušenie odvolaním napadnutého uznesenia, odvolací súd napadnuté uznesenie v medziach podaného odvolania ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
25. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).