Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Co-141-2020.pdf
PDF · 102.45 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/141/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: Obec Sokoľ, Kostolianska 10, Sokoľ, IČO: 00 324 752, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hencovskou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovanému: I.. N. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., E. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 24.3.2020 č.k. 12C/283/2019 - 73 takto
rozhodol:
M e n í napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice -okolie (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým uznesením konanie zastavil a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Rozhodol tak na základe späťvzatia žaloby danej žalobcom dňa 9.3.2012 s odôvodnením, že po podaní žaloby, žalovaný dobrovoľne odovzdal žalobcovi predmetný byt s tým, že žalobca si uplatnil tiež náhradu trov konania podľa § 256 CSP s poukazom na to, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorších správaním žalovaného, na základe čoho žalobca nenesie zodpovednosť na zastavení konania. K požiadavke žalovaného, aby súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmal dôvody hodné osobitého zreteľa, žalobca zdôraznil, že súd má prihliadnuť aj na okolnosti, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku na súde, a to skutočnosť, že žalovaný svojim správaním ohrozoval život a zdravie ostatných obyvateľov, na čo bol výslovne upozornený a čoho si bol žalovaný vedomý, no napriek tomu v byte bezdôvodne zotrval. Po odcitovaní § 144, § 145 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 a 2 CSP konanie v celom rozsahu zastavil. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď mal za preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, čím je dané jeho procesné zavinenie na zastavení konania, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre. V ďalšom sa zaoberal posúdením § 257 CSP s poukazom na to, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako prenajímateľ na základe nájomnej zmluvy zo dňa 24.8.2016 v súlade so všeobecne záväzným nariadením č. 2/2009, ktorým sa ustanovujú zásady prideľovania obecných bytov v obci Sokoľ, pridelil predmetný byt žalovanému do užívania na dobu určitú od 22.9.2016 do 30.9.2019. Nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným skončil ku dňu 30.9.2019, keď k obnoveniu, teda predĺženiu nájomného vzťahu nedošlo pre nesplnenie podmienok zo strany žalovaného a žalovaný naďalej užíval predmetný byt bez právneho dôvodu. Súčasne za najpodstatnejší dôvod žaloby označil skutočnosť, že žalovaný ako nájomca sa správa k ostatným nájomcom v nájomnom bytovom dome agresívne, títo sú vystavovaní jeho vulgárnym atakom, osočovaniu a rušeniu nočného pokoja, čím žalovaný narúša ich osobnú integritu, právo na pokojné bývanie, vyvoláva v nich strach a dôvodnú obavu o život a zdravie, hrubo narušuje domový poriadok, pričom predmetnú nehnuteľnosť napriek opakovaným výzvam odmieta vypratať. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že jeho konanie bolo spôsobené akútnou fázou jeho psychického ochorenia, pričom po preliečení sa, pristúpil k vyprataniu predmetného bytu žalobcu, pričom navrhol,
aby práve túto skutočnosť súd zohľadnil a nezaviazal ho z tohto dôvodu na náhradu trov konania. Poukazujúc na uvedené súd uznal, že žalovaný uvedomujúc si svoje správanie po preliečení, zachoval sa v zmysle žalobného návrhu žalobcu, keď byt, ktorého vypratania sa žalobca domáhal, vypratal. Zároveň súd vnímal aj pozíciu žalobcu, ktorý v snahe riešiť vzniknutú situáciu v bytovom dome v záujme ochrany života a zdravia ostatných nájomcov podal žalobu dôvodne. Práve v týchto reláciách súd vzhliadol mimoriadne okolnosti, ktoré podľa neho odôvodňujú osobitý postup podľa § 257 CSP z pohľadu okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tiež z pohľadu posúdenia následného správania sa žalovaného v spore po doručení žaloby ako dôvodu hodného osobitého zreteľa. Aj napriek tomu, že procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania má za následok, že podľa § 256 ods. 1 CSP žalobcovi patrí právo na náhradu trov konania voči žalovanému, zohľadniac dôvody pre osobitný postup podľa § 257 CSP tak, ako na ne súd poukázal vyššie, súd o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, a v rozsahu 50 % mu náhradu trov konania, s poukazom na dôvody hodné osobitého zreteľa spočívajúce v okolnostiach posudzovaného sporu, nepriznal. 2. Proti predmetnému uzneseniu v časti výroku, ktorým súd žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 50 %, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa odvolacích dôvodov § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Žalobca namietal rozsah nároku na náhradu trov konania, ktorý mu bol priznaný napadnutým uznesením. Zdôraznil, že § 257 CSP ponecháva súdu možnosť, aby zmiernil dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Hoci posúdenie existencie dôvodov hodných osobitého zreteľa je nezávislé, diskrečné oprávnenie súdu, musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý zároveň musí byť v rozhodnutí súdu riadne a presvedčivo odôvodnený. V danom prípade sa súd bez riadneho odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalovaného, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou ochorenia. Neskúmal pritom, či žalovaný skutočne prechádzal akútnou fázou ochorenia a ani to, akým spôsobom táto akútna fáza ovplyvnila konanie žalovaného. Žalobca bol toho názoru, že záveru súdu by bolo možné prisvedčiť iba v tom prípade, ak by skutočne bolo preukázané, že žalovaný sa počas celého rozhodného obdobia nachádzal v akútnej fáze ochorenia, v dôsledku ktorej si nebol vedomý svojho konania alebo ho nevedel ovládať. Súd sa však týmito otázkami nezaoberal. Súčasne mal za to, že podľa jeho skúseností so správaním sa žalovaného, ako aj tvrdeniami svedkov, ktorých v žalobe označil, žalovaný si bol vedomý svojho konania a toto vedel aj ovládať. Preto sa žalobca domnieva, že žalovaný sa len snaží vyťažiť z uvedenej situácie a účelovo predložil súdu vyjadrenie o tom, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou formou ochorenia. Žalobca je presvedčený o tom, že na to, aby súd mohol aplikovať § 257 CSP, nepostačuje len samotné tvrdenie žalovaného, ale je nevyhnuté, aby súd spoľahlivo a dostatočne zistil, či sú tieto tvrdenia žalovaného pravdivé. Okrem toho dal do pozornosti súdu, že žalovaného ešte dňa 27.9.2019 za účasti pracovníkov Obecného úradu Sokoľ upovedomil o ukončení nájomnej zmluvy. Pri osobnom kontakte žalovaný vulgárne osočil starostu obce a uviedol, že má nárok na dvojmesačnú výpovednú dobu. Je zaujímavé, že žalovaný aj napriek svojmu tvrdeniu o akútnej fáze ochorenia zrazu vedel, že má nárok na dvojmesačnú výpovednú dobu a požadoval sa podpísania novej nájomnej zmluvy na 10 rokov. Z reakcie žalovaného tak zreteľne vyplýva, že mal vedomosť o skončení nájmu a bol si vedomý aj povinnosťou vypratať predmet nájmu. Napriek tomu tak neurobil. Súd pritom aplikoval § 257 CSP bez toho, aby skúmal, ako mala akútna fáza, pokiaľ ňou žalovaný vôbec trpel, ovplyvniť jeho konanie, keď podľa jeho vyjadrení, ktoré predniesol dňa 27.9.2019, vôbec nie je zrejmé, aby bol žalovaný akokoľvek ovplyvnený akútnou fázou ochorenia alebo, aby nevedel, že ďalšie zotrvanie v priestoroch predmetu nájmu je neoprávnené. Skutočnosť, že žalovaný konal vedome, vyplýva aj z jeho textovej správy, ktorú žalobca predložil súdu, kde zreteľne a súvislo poukazuje na to, že má mať zo zákona jednoznačný, nepopierateľný a nevypovedateľný nárok na nájomný byt z dôvodu paranoidnej schizofrénie. Opätovne je teda zrejmé, že žalovaný si bol dobre vedomý svojho konania. Tvrdenia žalovaného o ovplyvnení akútnou fázou ochorenia žalobca považuje len za účelové a ničím nepodložené. Navyše dôkazy predložené do súdneho spisu tieto vyjadrenia žalovaného vyvracajú, teda, že by sa žalovaný nachádzal v štádiu akútnej fáze ochorenia od septembra 2019 až do 31.1.2020 (od obdobia, kedy žalobcom bol upozornený na ukončenie nájomnej zmluvy a povinnosť vypratania bytu až k dátumu, kedy došlo k odovzdaniu bytu), za obdobie štyroch mesiacov žalovaný bez právneho dôvodu užíval byt, pričom súd bez relevantných podkladov toto konanie žalovaného ospravedlnil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania len v rozsahu 50 %, s čím žalobca nesúhlasí. Žalobca má za to, že takéto rozhodnutie súdu je nespravodlivé s prihliadnutím na všetky okolnosti. Žalobca bol v dôsledku konania žalovaného nútený riešiť petície obyvateľov bytového domu, privolané policajné hliadky a podobne, a okrem času investoval aj peňažné prostriedky na ochranu svojich práv a práv obyvateľov bytového domu. Nie je preto spravodlivé a správne, aby súd v konečnom dôsledku len na základe tvrdení žalovaného priznal
žalobcovi nárok iba na polovicu trov konania. Preto považoval za dôvodné, aby odvolací súd zmenil výrok napadnutého uznesenia súdu tak, že prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolateľ zároveň namietal absenciu výroku o vrátení súdneho poplatku v súlade s § 11 ods. 3 a 4 zák. o súdnych poplatkoch. V danej veci bol žalobcom uhradený súdny poplatok na základe platobného predpisu zo dňa 28.11.2019. V zmysle vyššie uvedeného mal byť súdny poplatok krátený o 1 % žalobcovi vrátený. Žalobca je preto toho názoru, že je daný dôvod, aby súd vo výroku uznesenia rozhodol aj o vrátení súdneho poplatku kráteného o 1 %.
3. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a že súd vracia žalobcovi zo zaplateného súdneho poplatku sumu 49 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s. po právoplatnosti tohto uznesenia.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí. Poukázal na to, že nájomný byt č. 3 zveľadil investíciami do kuchynskej linky, kúpeľne a vstavanej skrine v predsieni v hodnote presahujúcej 1.000 €, ktorú mu obec nepreplatila. Advokátke sa hodilo písať o jeho chorobe v čase podania na súd a teraz sa odvoláva na to, že žiadnou chorobou netrpel. Uviedol, že trpí paranoidnou schizofréniou a v čase zrušenia nájmu bola jeho choroba v akútnej fáze. Od 13.10.2019 do 11.12.2019 bol na liečení tohto stavu. Obec ho zrušením nájmu výrazne poškodila, pretože sa musel presťahovať k svojím rodičom. Bol serióznym nájomníkom viac ako 7 rokov. Preto žiadal o potvrdenie rozsudku.
5. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní dané neboli.
6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
7. Predmetom odvolacieho prieskumu je výrok o trovách konania, na základe čoho výrok, ktorým bolo konanie zastavené, nadobudol právoplatnosť a nebol podrobený odvolaciemu prieskumu.
8. Odvolateľ v odvolaní uplatnil o.i. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súdu uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
9. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia, súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne zhodnotil, že pokiaľ procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium procesného zavinenia je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo konajúca strana v konaní požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, potom je dané procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre.
10. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že súd sa v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania zaoberal tiež prípadnou aplikáciou § 257 CSP, keď správne zhodnotil, čo je účelom citovaného ustanovenia, a o ktoré dôvody hodné osobitého zreteľa vo všeobecnosti môže ísť v prípade aplikácie § 257 CSP.
11. Odvolací súd je však toho názoru, že jeho následné posúdenie, že v prejednávanom prípade je potrebná aplikácia § 257 CSP, čo i len v časti (vzhľadom na to, že súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania iba vo výške 50%), nie je správne.
12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.
14. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
15. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd pri zdôvodnení čiastočnej aplikácie ust. § 257 CSP uznal, že žalovaný uvedomujúc si svoje správanie po preliečení zachoval sa v zmysle žalobného nároku žalobcu, keď byt, ktorého vypratania sa žalobca domáhal, vypratal, pričom poukázal na jeho vyjadrenie k žalobe, v ktorom žalovaný uviedol, že jeho konanie bolo spôsobené akútnou fázou jeho psychického ochorenia, pričom po preliečení sa, pristúpil k vyprataniu predmetného bytu žalobcu, ktorú okolnosť navrhol pri zohľadnení náhrady trov konania. Súd práve v týchto reláciách vzhliadol mimoriadne okolnosti, ktoré podľa neho odôvodňujú osobitný postup v zmysle § 257 CSP, a to z pohľadu okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tiež z pohľadu posúdenia následného správania sa žalovaného v spore po doručení žaloby ako dôvodu hodného osobitého zreteľa.
16. Podstatou odvolania je presvedčenie žalobcu o tom, že súd sa bez riadneho odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalovaného, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou ochorenia, pričom neskúmal, či žalovaný skutočne prechádzal akútnou fázou ochorenia a ani to, akým spôsobom táto akútna fáza ovplyvnila konanie žalovaného a že skutočnosť, že žalovaný konal vedome, vyplýva aj z jeho textovej správy, ktorú žalobca predložil súdu, kde zreteľne a súvislo žalovaný poukazuje na to, že má mať zo zákona jednoznačný, nepopierateľný a nevypovedateľný nárok na obecný nájomný byt z dôvodu paranoidnej schizofrénie. Na základe toho, tvrdenia žalovaného o ovplyvnení akútnou fázou ochorenia považoval len za účelové a ničím nepodložené.
17. Možno prisvedčiť odvolateľovi, pokiaľ tento vytýka súdu, že pri aplikácii § 257 CSP sa bez riadneho odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalovaného, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou ochorenia. Odvolací súd k tomu uvádza, že pokiaľ sa žalobca domáhal vypratania nehnuteľnosti - nájomného bytu, jeho nárok bol odôvodnený tým, že uplynula doba nájmu, pretože v danom prípade žalobca dal predmetný byt do nájmu žalovanému na dobu určitú. Ide teda o prípad, kedy žalovaný užíval predmetný byt bez právneho titulu. Nemožno preto súhlasiť s odôvodnením napadnutého uznesenia v bode 13., v ktorom súd skonštatoval, že za najpodstatnejší dôvod žaloby žalobca označil skutočnosť, že žalovaný ako nájomca sa správa k ostatným nájomcom v nájomnom bytovom dome agresívne, títo sú vystavovaní jeho vulgárnym atakom, osočovaniu a rušeniu nočného pokoja, čím žalovaný narúša ich osobnú integritu, právo na pokojné bývanie, vyvoláva v nich strach a dôvodnú obavu o život a zdravie, hrubo narušuje domový poriadok, pritom predmetnú nehnuteľnosť napriek opakovaným výzvam odmieta vypratať. Aj keď žalobca v rámci skutkového opisu a zdôvodnenia predmetnej žaloby poukázal na takýmto spôsobom vyšpecifikované správanie žalovaného voči ostatným obyvateľom bytového domu, na danú skutkovú okolnosť žalobca vzhľadom na právny dôvod vypratania nehnuteľnosti poukázal podporne a v súvislosti so zdôvodnením, prečo po ukončení nájomnej zmluvy uplynutím dojednanej doby nájmu, žalobca ako prenajímateľ, neuzavrel so žalovaným novú nájomnú zmluvu.
18. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, aj podľa názoru odvolacieho súdu iba samotný poukaz žalovaného na to, že jeho konanie bolo ovplyvnené akútnou fázou choroby paranoidná schizofrénia, ktorou trpí, a že v mesiacoch október až december absolvoval liečenie, bez ďalšieho zhodnotenia všetkých relevantných okolností, ktoré vyšli najavo počas konania, nebolo možné posúdiť izolovane tento tvrdený dôvod, navyše zo strany žalovaného nepreukázaný.
19. Odvolateľ v súvislosti s podaným odvolaním v tejto súvislosti správne poukazuje na to, že zo správania žalovaného vyplýva, že žalovaný si už v čase podania danej výpovede z nájomnej zmluvy a výziev zo strany žalobcu na vypratanie predmetného bytu, bol vedomý svojho konania, pretože táto okolnosť vyplýva nepochybne z listinného dokladu - emailovej komunikácie medzi stranami sporu, ktorý listinný doklad súčasne bol k žalobe pripojený. Odvolací súd uvádza k tomuto listinnému dokladu, že žalovaný v emailových správach reagoval na požiadavku žalobcu o odovzdanie bytu v súvislosti so zmluvou o nájme, ktorá skončila k 30.9.2019. V spomínaných textových správach žalovaný konštatoval, že je zo zákona chránenou osobou kvôli tomu, že je invalidný dôchodca a ako taký má zo zákona priznaný jednoznačný, nepopierateľný a nevypovedateľný nárok na obecný nájomný byt, pričom v inej podobnej správe v súvislosti s obdobnou požiadavkou žalobcu ešte doplnil, že je invalidným dôchodcom z dôvodu paranoidnej schizofrénie. Uvedené podľa odvolacieho súdu jednoznačne naznačuje, že napriek tomu, že žalovaný trpel duševnou chorobou, svoje ochorenie si uvedomoval, vedel o ňom a jeho nesúhlasná reakcia na odovzdanie predmetného bytu nejavila známky nežiaducich prejavov tohto ochorenia, naopak, žalovaný pri písaní týchto správ, a teda vyjadrení svojho nesúhlasného stanoviska odovzdať nájomný byt po ukončení dojednanej doby nájmu, si bol istý svojou pozíciou, hoci nesprávne z dôvodu, že je invalidný dôchodca pre dané ochorenie. Odvolací súd nespochybňuje vážnosť akejkoľvek duševnej choroby, a ani nezľahčuje situáciu, v ktorej sa zrejme žalovaný nachádzal aj v čase ukončenia nájomného vzťahu, avšak samotné konštatovanie, že žalovaný trpel paranoidnou schizofréniou a že jeho konanie bolo ovplyvnené práve jeho akútnou fázou pre aplikáciu ust. § 257 CSP, nie je postačujúce.
20. Odvolací súd konštatuje, že aj keď žalovaný trpel paranoidnou schizofréniou, nepreukázal, že by jeho konanie (zrejme žalovaný má na mysli konanie súvisiace s jeho neadekvátnym správaním vo vzťahu k ostatným nájomcom bytového domu, prípadne iným obyvateľom bytového domu), bolo ovplyvnené akútnou fázou, keď navyše ani za pripustenia akútnej fázy paranoidnej schizofrénie, uvedené nič nemení na tej relevantnej skutočnosti, že predmetná žaloba bola podaná z dôvodu, že dojednaný nájom bytu skončil uplynutím doby nájmu a súčasne možno konštatovať, že obsah už spomínaného listinného dokladu - emailová komunikácia medzi stranami sporu v súvislosti s požiadavkou žalobcu o odovzdanie predmetného bytu po uplynutí doby nájmu, nenasvedčuje o akútnej fáze choroby paranoidnej schizofrénie, naopak, žalovaný si bol vedomý toho, že trpí týmto duševným ochorením, avšak k odovzdaniu bytu nepristúpil z dôvodu neznalosti zákona. Vzhľadom na právny dôvod vypratania predmetného bytu (skončenie nájmu uplynutím dojednanej doby), je bez relevancie, či žalovaného správanie v žalobe popísaným dôvodom, bolo podmienené jeho akútnou formou duševnej choroby.
21. Uvedené odôvodňuje záver odvolacieho súdu o tom, že súd pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol nesprávne, pokiaľ aplikoval na prejednávaný prípad § 257 CSP, hoci na jeho aplikáciu nebol zákonný dôvod, a na základe toho žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu 50%. Tým bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
22. Pretože súčasne neboli splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého uznesenia, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.
24. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o konkrétnej výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia, a to samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.
25. Na záver odvolací súd uvádza, že rozhodovanie o vrátení súdneho poplatku súd realizuje podľa zákona o súdnych poplatkoch, pričom tak môže urobiť aj po konečnom rozhodnutí vo veci samej. Zastavujúce uznesenie preto nemusí obsahovať tiež výrok o vrátení súdneho poplatku.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).