Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Sa-3-2021.pdf
PDF · 184.67 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: I. U., T.. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez cestovných dokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 14. 12. 2020, č.: PPZ-HCP- SO17-116-010/2020-ZAV o zaistení žalobcu, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím zo dňa 14. 12. 2020, č.: PPZ-HCP-SO17-116-010/2020-ZAV, žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba zákon o pobyte cudzincov, resp. ZoPC) zaistil žalobcu dňom 14. 12. 2020 ako žiadateľa o udelenie azylu, štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného dňa 31. 10. 2020 o 13:30 hod. na základe rozhodnutia o zaistení č.: PPZ-HCP-SO17-115-008/2020-ZAV podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia zo dňa 31. 10. 2020, č. PPZ-HCP- SO17-110-012/2020-ZAV, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia SR a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu a existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa § 88a ods. 2 cit. zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na do 03. 05. 2021. Podľa § 88 ods. 5 cit. zákona bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 30. 10. 2020 v čase o 15:22 hod. bol žalobca kontrolovaný pred hraničným priechodom Vyšné Nemecké - Užhorod hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké (OHK PZ) nakoľko sa nachádzal ukrytý v odkladacom priestore pod návesom kamióna zn. Volvo zelenej farby, EČ Z., náves zn. Schmitz, EČ Z., ktorého vodič D. F., občan Ukrajiny, uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, nevedel uviesť, kedy a kde sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku na hraničnom priechode Roszke v Maďarsku, kde mali dlhšiu povinnú prestávku. Nakoľko žalobca ako účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez cestovných dokladov, bol podľa § 79 ods. l ZoPC predvedený na OHK PZ Vyšné Nemecké na začatie konania o administratívnom vyhostení. Vykonaným šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na území SR zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a platného víza. Vzhľadom na uvedené OHK PZ Vyšné Nemecké ako vecne príslušný správny orgán začalo podľa
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a zákona o pobyte cudzincov správne konanie vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Týmto konaním žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Právoplatným rozhodnutím vydaným OHK PZ Vyšné Nemecké dňa 31. 10. 2020, č. PPZ-HCP-SO17-114-012/2020-ZAV, bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) cit. zákona žalovaný neurčil lehotu na vycestovanie, pretože možno predpokladať, že účastník konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalobca nemal pri sebe žiadne cestovné doklady, takže jeho totožnosť nebolo možné hodnoverne zistiť. Na základe uvedeného bolo dňa 30. 10. 2020 začaté konanie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účely administratívneho vyhostenia a dňa 31. 10. 2020 bolo vydané rozhodnutie o zaistení č.: PPZ-HCP-SO17-115-008/2020- ZAV. Podľa § 88 ods. 4 bola stanovená doba zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28. 02. 2021. Dĺžka doby zaistenia žalobcu bola stanovená podľa informácie ÚPZC Sečovce (č. PPZ- HCP-SE-2020/031790-053 zo dňa 12. 10. 2020), ktorá je súčasťou spisu, podľa ktorej potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces. Pracovníci zariadenia po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. Zariadenie na základe doterajšej praxe zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. UPZC Medveďov odovzdáva žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore MZVaES SR. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto ÚPZC odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Iránskej islamskej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu 5 mesiacov. Dňa 31. 10. 2020 bol žalobca podľa § 88 ods. 5 ZoPC umiestnený do zariadenia - ÚPZC v Sečovciach.
3. Dňa 03. 12. 2020 bola na OHK PZ Vyšné Nemecké doručená informácia o prijatí vyhlásenia žalobcu o udelenie azylu na území SR, počas doby umiestnenia v ÚPZC v Sečovciach. Žalovaný konštatoval, že v zmysle § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného žalobcu s tým, že konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Následne bol v zmysle § 90 ods. l písm. d) zákona o pobyte cudzincov opätovne preskúmaný účel a účelnosť zaistenia žalobcu. Vzhľadom na možnosť rozhodnutia o žiadosti podľa ustanovenia § 11 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle žalovaný konštatoval, že v danom prípade existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon vyhostenia z územia SR v rámci maximálnej lehoty zaistenia. Žalovaný po zvážení všetkých skutočností a po získaní telefonickej informácie od migračného úradu, že u žalobcu, tohto času umiestneného v ÚPZC v Sečovciach nebude rozhodnuté o udelení azylu na území SR v 60 dňovej lehote, t. j. do dňa 01. 02. 2021, dňa 14. 12. 2020 v čase o 09,00 hodine tohto prepustil z dôvodu, že zanikol účel jeho zaistenia na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 31. 10. 2020 č.. PPZ-HCP-SOI7-115-008/2020-ZAV podľa § 88 ods. l písm. b) ZoPC. Podľa jeho názoru žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a z tohto dôvodu bolo začaté konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. l písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
4. Predmetné konanie bolo začaté predvedením žalobcu podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý bol žalovaným oboznámený o jeho začatí a v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej iba Správny poriadok) vyzvaný, aby sa vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku spísanej dňa 14. 12. 2020 pod číslom č. p.: PPZ- HCP-S017-116-008/2020-ZAV, do ktorej uviedol, že nechce nič uviesť a zároveň si nevie zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, nemá tu žiadnych rodinných príbuzných, v súčasnosti disponuje finančnou hotovosťou asi 4,74 € a 24 srbských dinárov a z toho dôvodu nevie zložiť peňažnú záruku.
5. Citujúc ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC žalovaný uviedol, že zmarenie administratívneho vyhostenia spočíva najmä v úteku účastníka konania, ktorý nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení, menovaný v konaní o administratívnom vyhostení ako i v konaní o zaistení
zo dňa 31. 10. 2020 uvádzal iné meno a priezvisko (I. U.) a iný dátum narodenia (XX. XX. XXXX), ako v ÚPZC pri žiadosti o udelenie azylu.
6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný zaoberal výkladom pojmu riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny z hľadiska § 88 ods. 2 ZoPC i Prílohy k „Odporúčaniu komisie zo 16. 11. 2017, ktorým sa stanovuje spoločná „príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom. Konštatoval, že existencia rizika úteku je jedným z rozhodujúcich prvkov, pokiaľ ide o stanovenie, či sa má alebo nemá poskytnúť lehota na dobrovoľný odchod, ako aj rozhodovanie o potrebe zaistenia, pri posudzovaní ktorého je potrebné náležite zohľadniť kritériá, ktoré by mohli naznačovať, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže utiecť, medzi ktoré okrem iných patrí neoprávnený vstup a pobyt na územie členských štátov Európskej únie a krajín pridružených k schengenskému priestoru, nedostatok finančných prostriedkov a predchádzajúce správanie. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný považoval existenciu rizika úteku žalobcu z územia Slovenskej republiky za preukázateľnú, pretože tento neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, má na jej neoprávnený pobyt, nemá udelený pobyt podľa ZoPC a bol mu uložený zákazu vstupu podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC na dobu troch rokov, ktorému sa žiadosťou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky snaží vyhnúť. Smernice 2003/9 a 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení podal žiadosť o medzinárodnú ochranu ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu.
7. V danom prípade podľa žalovaného sú naplnené dôvody zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. l písm. c) ZoPC, nakoľko tento bol zaistený podľa § 88 ods. l písm. b) zákona o pobyte na účel výkonu administratívneho vyhostenia a nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o ktorý požiadal iba zo špekulatívnych dôvodov, aby sa vyhol prípadnému administratívnemu vyhosteniu z územia Slovenskej republiky. Tento záver potvrdzuje jeho výpoveď, obsiahnutá v zápisnici zo dňa 3l. 10. 2020, kde okrem iného uviedol, že advokáta nemá a nechce si žiadneho prizvať ku konaniu, že sa chce dostať do Nemecka kvôli lepším životným podmienkam, že nemá pri sebe žiadny doklad a údajne má v Nemecku dieťa a manželku, že je iránskej národnosti, je ateista a pochádza z Iránu, mesta Mašhad a kde opísal okolnosti, za ktorých sa dostal na územie Slovenskej republiky a trasu jeho postupu. Domovskú krajinu opustil kvôli rodine, ktorá sa ma údajne nachádzať v Nemecku, na Slovensku nikdy nebol, nikoho tu nepozná a zo štátov Európskej únie bol v Grécku a Chorvátsku, odkiaľ ho vrátili. Na území Slovenskej republiky o azyl nežiadal.
8. Žalovaný má za to, že žalobca svojím správaním po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice a po tom, čo sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene preukázal, že nemal skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení, pričom v konaní o administratívnom vyhostení zo dňa 31. 10. 2020, ako i v konaní o zaistení zo dňa 31. 10. 2020 uvádzal iné meno a priezvisko, ako v ÚPZC pri žiadosti o udelenie azylu. Z jeho vyjadrenia zároveň vyplýva, že Slovenská republika bola len tranzitnou krajinou a jeho skutočným cieľom bolo dostať sa do Nemecka. Z tohto je zrejmé, že žiadosť o udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny, ktorá sa má údajne nachádzať niekde v Nemecku, bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu. Žalovaný zároveň pri posudzovaní predmetnej veci prihliadal na doterajšiu prax v prípadoch, podľa ktorej po požiadaní štátnych príslušníkov tretích krajín o azyl, ak nebolo rozhodnuté o ich zaistení a ÚPZC, títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, a ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou
migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita.
9. Poukázal na to, že podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie, právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únie a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. Zdôraznil, že samotným zaistením žalobcu tomuto nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu. Pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. S poukazom na článok 8 ods. 3 písm. b) predmetnej smernice má správny orgán za to, že zaistenie žalobcu je tak v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou, t. j. ZoPC, ktorý priamo korešponduje s uvedenou smernicou. Zaoberal sa aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je uvedené, že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom, pričom umiestnením do ÚPZC žalobcovi toto právo zostane zachované.
10. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia sa žalovaný opieral o dôkazné prostriedky (zápisnica o vyjadrení účastníka konania pod číslom PPZ-HCP-SOI7-114-01012020-ZAV a číslom PPZ-HCP- SOI7-116-008/2020-ZAV, výsledky lustrácie v informačných systémoch MV SR, kde nebolo zistené, že účastník konania má povolenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky). Keďže v danom prípade existuje reálne riziko a dôvodná obava, že sa žalobca pokúsi o útek z územia Slovenskej republiky, je v jeho prípade daný dôvod na postup podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC.
11. Dĺžku doby zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu s prihliadnutím na § 20 zákona o azyle, podľa ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do šiestich mesiacov od začatia konania. Vzhľadom na to, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu dňa 03. 12. 2020, čas zaistenia bol určený na čas nevyhnutne potrebný najviac do 03. 05. 2021 s tým, že počas celej doby zaistenia bude žalovaný postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a v prípade, že zistí nové skutočnosti, bude postupovať tak, aby účastníkovi konania nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma.
12. Žalovaný poukázal na to, že z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC priamo vyplýva, že žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený iba na dobu, ktorá je potrebná na zistenie tých skutočností, na ktorých je založenú jeho žiadosť o udelenie azylu a v tejto súvislosti zdôraznil, že zisťovanie týchto skutočností vykonáva iný štátny orgán a to migračný úrad, ktorého procedurálny pracovník po skompletizovaní podkladov rozhodne vo veci žiadosti o udelenie azylu účastníka konania. Pre rozhodnutie vo veci je potrebné zo strany procedurálneho pracovníka migračného úradu vykonať zhromažďovanie podkladov (úkony smerujúce k skompletizovaniu a doručeniu spisového materiálu z útvaru, ktorý prijal vyhlásenie o tom, že cudzinec žiada o udelenie azylu, úkony smerujúce k zabezpečeniu tlmočníka a v prípade že má zvoleného zástupcu, zabezpečuje jeho prítomnosť pri úkonoch, vykonať vstupný pohovor, na ktorom žiadateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podrobne deklaruje dôvody svojej žiadosti, predkladá podporné dokumenty a doklady, ak nimi disponuje a ďalšie dôkazy potrebné pre vydanie rozhodnutia). Po vykonaní vstupného pohovoru dôvody, ktoré sú uvádzané žiadateľom o udelenie azylu, sú preverované prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu, ktorý sa pri následnom preverovaní zameriava na bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu žiadateľa a na ďalšie skutočnosti, ktoré žiadateľ uviedol počas vstupného pohovoru. Dĺžka zisťovania je závislá od krajiny pôvodu žiadateľa o udelenie azylu a dostupnosti informácií o nej. V prípade, že počas vstupného pohovoru žiadateľ predloží doklady a ďalšie dokumenty, tieto je potrebné podrobiť skúmaniu pravosti a vykonať ich preklad do slovenského jazyka. Súčasťou skúmania je taktiež informácia, či žiadateľ o udelenie azylu na území SR nepredstavuje bezpečnostné riziko, ktorú na základe vyžiadania spracováva SIS a Vojenské spravodajstvo. V priebehu azylového konania si zároveň podkladové materiály obstaráva aj samotný žiadateľ o udelenie azylu. Tieto po doručení dokladá do materiálov získaných pracovníkmi migračného útvaru, pričom aj tieto materiály je potrebné následne overiť a preložiť do slovenského jazyka. Vzhľadom na početnosť a časovú náročnosť vykonávaných úkonov, je pre zhromaždenie potrebných podkladov pre vydanie rozhodnutia často potrebné využiť maximálnu dobu, to je 6 (šesť) mesiacov. Túto dobu je možné v odôvodnených prípadoch predĺžiť, a to aj opakovane. Môže sa tak urobiť v odôvodnených prípadoch, teda vtedy, keď existujú relevantné dôvody tak na strane samotného Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky alebo na strane žiadateľa o azyl. Počas tejto doby Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky skúma jednotlivé dôvody, ktorými účastník
konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Keďže v čase vydania rozhodnutia o zaistení účastníka konania správny orgán nemá informáciu o tom, aké konkrétne úkony bude ešte potrebné zo strany procedurálneho pracovníka Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonávať k zhromažďovaniu, aký čas k tomu bude potrebný a či počas azylového konania nebude účastník konania dopĺňať ešte ďalšie podklady, žalovaný stanovil lehotu zaistenia na dobu najviac do 03. 05. 2021, ktorú na základe uvedeného je možné považovať za primeranú.
13. Z vykonaných dôkazov žalovaný zároveň vyvodil záver, že v danom prípade nie je odôvodnený postup podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, pretože žalobca nemá na území Slovenskej republiky príbuzných ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie a nedisponuje ani dostatkom finančných prostriedkov, vzhľadom na ktoré skutočnosti podmienky v ňom stanovené, by nevedel reálne splniť. Miernejšie donucovacie opatrenia by teda neboli dostatočné a účinné a v prípade alternatívy k zaisteniu by bola daná zvýšená pravdepodobnosť úteku.
14. Žalovaný sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru 209/1992 Zb. a po zvážení všetkých uvedených skutočností nezistil dôvody, ktoré by bránili jeho administratívnemu vyhosteniu z uvedeného hľadiska. Jeho zaistením nebude neprimerane zasiahnuté do jeho práv a slobôd, garantovaných v čl. 8 Dohovoru.
15. Žalobcovi bola daná aj možnosť oboznámiť sa s podkladmi administratívneho rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia, ako aj možnosť navrhnúť prípadne doplniť dôkazy podľa § 120 ods. 7 ZoPC. V tejto súvislosti žiadne námietky nevzniesol a doplnenie dokazovania nežiadal. Na základe vyššie uvedeného má žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, teda je preukázaná zákonnosť zaistenia účastníka konania.
16. Žalobou zo dňa 12. 01. 2021, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 15. 01. 2021, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania plnej náhrady trov konania považujúc ho za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov z hľadiska súvislostí medzi ZoPC a azylovým konaním a právnymi účinkami rozhodnutí v nich vydávaných.
17. Citujúc ustanovenia § 88a ods. l písm. c), ods. 2, § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, § 12 ods. 3, § 22 ods. 1 zákona o azyle, § 2013 ods. 1 SSP, čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. l druhá veta Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej iba návratová smernica) uviedol, že počas jeho zaistenia za účelom výkonu administratívneho vyhostenia požiadal o udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny, pretože jeho manželka a dieťa žijú v Nemecku. Nesúhlasil s postupom žalovaného, ktorý i napriek tomu, že žalovaný získal v konaní telefonickú informáciu od migračného úradu, že v azylovej veci žalobcu nebude rozhodnuté v 60-dňovcj lehote, t. j. do 01. 02. 2021, rozhodol sa ponechať žalobcu v zaistení považujúc jeho žiadosť o azyl za účelovú a jeho zaistenie za efektívne a účelné. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl, prijaté migračným úradom, už bude môcť mať iba odkladný účinok, a teda jeho žiadosť o azyl nebude môcť byť po tejto lehote zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, pričom počas trvania súdneho konania v azylovej veci bude žalobca oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, čo spôsobuje prekážku jeho vyhostenia počas doby niekoľkých mesiacov, a preto je napadnuté rozhodnutie žalovaného neefektívne a neúčelné a tým v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru a čl. 15 ods. l, druhej vety návratovej smernice. Zastáva názor, že do 03. 05. 2021, a následne ešte po dobu niekoľkých mesiacov trvania súdneho azylového konania, nebude možné zrealizovať účel jeho zaistenia, ktorým je administratívne vyhostenie. Žalobca zároveň požiadal o zlúčenie rodiny, z čoho možno taktiež usúdiť, že jeho žiadosť o azyl nie je účelová, ale zákonným prostriedkom na začatie konania o zlúčenie rodiny, ktoré sa deje po podaní žiadosti o azyl v zmysle zákona o azyle a príslušných ustanovení tzv. dublinského nariadenia III.
18. Žalobca poukázal na to, že zaistenie cudzinca za ktorýmkoľvek zákonom predpokladaným účelom musí trvať čo najkratšie a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou realizované úkony smerujúce k naplneniu účelu zaistenia. Citoval závery z rozhodnutí všeobecných súdov, kasačného súdu i Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých predpokladom zaistenia cudzinca je, že účel
zaistenia bude môcť byť naplnený, t. j. pri rozhodovaní je potrebné zvážiť aspoň potenciálnu možnosť jeho naplnenia. Podľa jeho názoru rozhodnutie žalovaného neobsahuje presvedčivé odôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie žalobcu, že žalobcova žiadosť o azyl bola účelová a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Navyše, čo sa týka dĺžky doby zaistenia žalobcu, žalovaný v odôvodnení napadnutého odôvodňoval stanovenú dĺžku z pohľadu ustanovenia § 88a ods. I písm. b) zákona o pobyte cudzincov, čo však nie je v súlade s účelom zaistenia stanoveným výrokom napadnutého rozhodnutia. Povinnosťou žalovaného bolo zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, keďže správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. V prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú v systéme k dispozícii také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. V zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec (2003) 5 zo 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
19. Žalobca zastáva názor, že v predmetnej veci nie je naplnený zákonný predpoklad pre zaistenie žalobcu, a to, že jeho žiadosť o azyl podaná v zaistení bola účelová, čo preukazuje informácia získaná žalovaným zo strany migračného úradu, ktorá preukazuje, že žalobcova žiadosť o azyl nie je zjavne neopodstatnená a že žalobca teda odôvodňuje svoju žiadosť o azyl skutočnosťami v zmysle § 8 zákona o azyle, t. j. skutočnosťami relevantnými pre posúdenie jeho žiadosti o azyl v riadnom, t. j. nie skrátenom azylovom konaní. Žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky prvý krát, má záujem zlúčiť sa s rodinou.
20. V písomnom vyjadrení zo dňa 15. 01. 2021 žalovaný navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. K námietkam žalobcu, obsiahnutým v podanej žalobe uviedol, že zaistenie žalobou považuje za účelné, pretože je potrebné mať žalobcu (ako žiadateľa o azyl) k dispozícii z dôvodu úspešnej realizácie azylového konania. Žalobca bol zaistený najskôr podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC a ako žiadateľ o azyl bol žalovaným zaistený podľa ustanovenia § 88a ods. l písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko Migračný úrad nerozhodne v 60 dňovej lehote. S poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, konštatoval, že táto smernica umožňuje mať zaisteného aj žiadateľa o medzinárodnú ochranu, avšak za veľmi jasne vymedzených okolností. Citujúc čl. 8 ods. 3 písm. b) a písm. d) danej smernice mal za to, že zmarenie administratívneho vyhostenia spočíva najmä v úteku účastníka konania, ktorý nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení. Taktiež v konaní o administratívnom vyhostení zo dňa 31. 10. 2020, ako i v konaní o zaistení zo dňa 31. 10. 2020 uvádzal iné meno a priezvisko (I. U.) a iný dátum narodenia (XX. XX. XXXX), ako v Útvare pre zaistených cudzincov pri žiadosti o udelenie azylu. Zhodne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na výklad pojmu „riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny“ v zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov i prílohy k Odporúčaniu komisie zo 16. 11. 2017, ktorým sa stanovuje spoločná „príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom. A v tejto súvislosti zdôraznil, že existencia (alebo absencia) rizika úteku je jedným z rozhodujúcich prvkov, pokiaľ ide o stanovenie, či sa má alebo nemá poskytnúť lehota na dobrovoľný odchod, ako aj rozhodovanie o potrebe zaistenia. Potrebné je zohľadniť kritériá, ktoré by mohli naznačovať, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže utiecť, medzi ktoré okrem iných patrí neoprávnený vstup a pobyt na územie členských štátov Európskej únie a krajín pridružených k schengenskému priestoru, nedostatok finančných prostriedkov a predchádzajúce správanie.
21. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že je preukázateľná existencia rizika úteku žalobou z územia Slovenskej republiky, nakoľko žalobca neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a žalobcovi bol uložený zákazu vstupu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov na dobu troch rokov, ktorému sa žiadosťou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky snaží vyhnúť.
22. Podľa jeho názoru sú naplnené dôvody zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC, nakoľko žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. l písm. b) cit. zákona na základe rozhodnutia č. PPZ- HCP-SO17-115-008/2020-ZAV na účel výkonu administratívneho vyhostenia a nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O tento požiadal iba zo špekulatívnych dôvodov, aby sa vyhol prípadnému administratívnemu vyhosteniu z územia Slovenskej republiky, čo potvrdzuje jeho výpoveď do zápisnice dňa 31. 10. 2020. Skutočnosti o jeho údajnej manželke a dieťati, nachádzajúcich sa v štáte Európskej únie počas predvedenia na útvar Policajného pobytu, ani v samotnom konaní nijako relevantne nepreukázal a zároveň sú tu pochybnosti jeho žiadosti o udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny, nakoľko o dané mohol žiadať už v Grécku, kde sa zdržiaval celé dva mesiace. Žalovaný má za to, že žalobca svojím správaním po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice a po tom, čo sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene preukázal, že nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, keďže nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, ani počas predvedenia na útvar Policajného zboru po zistení jeho neoprávneného pobytu, ani v konaní o administratívnom vyhostení, pričom uvádzal rôzne údaje o svojej totožnosti. Z uvedených skutočnosti vyplýva, že žiadosť o udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu. Pri posudzovaní predmetnej veci vychádzal z doterajšej praxe a dôkazných prostriedkov, špecifikovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z ktorých vyvodil o (existencii reálneho rizika a dôvodnej obavy, že sa žalobca pokúsi o útek z územia Slovenskej republiky.
23. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí žalovaný špecifikoval úkony a postupy procedurálnych pracovníkov migračného úradu v rámci konania, ktorých početnosť a časová náročnosť odôvodňuje využitie maximálnej doby, t. j. 6 (šesť) mesiacov s tým, že túto je možné v odôvodnených prípadoch (keď existujú relevantné dôvody tak na strane samotného Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky alebo na strane žiadateľa o azyl) predlžiť, a to aj opakovane. Dĺžka doby zaistenia bola stanovená po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu s prihliadnutím na § 20 zákona o azyle. Keďže v čase vydania rozhodnutia o zaistení žalobcu správny orgán nemá informáciu o tom, aké konkrétne úkony bude ešte potrebné zo strany procedurálneho pracovníka Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonávať k zhromažďovaniu, aký čas k tomu bude potrebný a či počas azylového konania nebude žalobca dopĺňať ešte ďalšie podklady, lehota zaistenia bola stanovená na dobu najviac do 03. 05. 202l, ktorú na základe uvedeného je možné považovať za primeranú.
24. Žalovaný s poukazom na obsah zápisníc obsiahnutých v administratívnom spise konštatoval, že povinnosť hlásiť pobyt alebo zložiť peňažnú záruku podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov by žalobca za daných okolností nevedel reálne splniť, preto nebolo možné takúto povinnosť žalobcovi uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu s tým, že v opačnom prípade by bola zvýšená pravdepodobnosť úteku. Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom konanie podľa zákona o azyle nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Zároveň konštatoval, že zaistenie žalobcu nie je v rozpore s článkom 5 ods. l písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ani s čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.
25. Žalovaný tiež uviedol, že v zmysle § 77 ods. 7 ZoPC podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom spočíva vykonávanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu. Pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. S poukázaním na článok 8 ods. 3 písm. b), d) predmetnej smernice má žalovaný za to, že zaistenie žalobcu je tak v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou, to je zákonom o pobyte cudzincov, ktorý priamo korešponduje s uvedenou smernicou.
26. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so ZoPC, ako aj správnym poriadkom. Pred jeho vydaním bol riadne zistený skutkový stav (v súlade s § 32 ods. l Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (ust. § 47 správneho poriadku). Úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy žalobcu o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z objektívneho hľadiska je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavku preskúmateľnosti.
27. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „ správny súd“) v konaní podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej iba SSP) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu dôvodná nie je.
28. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 31. 10. 2020 vydal žalovaný pod č. PPZ- HCP-SO17-114-012/2020- ZAV, podľa 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutie (v znení opravy zo dňa 03. 12. 2020), ktorým žalobcu (v tom čase pod menom I. U., nar. XX. XX. XXXX) administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky; zároveň z dôvodu, že žalobcova totožnosť nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti) žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený a neurčil ani lehotu na vycestovanie. Vylúčil aj odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 31. 10. 2020.
29. Rozhodnutím zo dňa 31. 10. 2020 č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV, (v znení opravy zo dňa 03. 12. 2020) bol žalobca (v tom čase pod menom I. U., T.. XX. XX. XXXX) podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC dňom 31. 10. 2020 o 13:30 hod. zaistený na účel administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia zo dňa 31. 10. 2020 č. PPZ-HCP-SO17-114-012/2020-ZAV na čas nevyhnutne potrebný najviac na dobu 4 mesiacov, t. j. do 28. 02. 2021 na účel administratívneho vyhostenia, pretože mal na území SR neoprávnený pobyt, pričom umiestnený bol do ÚPZC Sečovce.
30. Dňa 31. 10. 2020 bol na OHK PZ Vyšné Nemecké vypočutý žalobca (v tom čase pod menom I. U., T.. XX. XX. XXXX), ktorý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku okrem iného uviedol, že nemá advokáta alebo iného zvoleného zástupcu a nechce sa dať v konaní o administratívnom vyhostení zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, vie, že je na Slovensku, cestuje za lepším životom do Nemecka, kde má manželku a dieťa, nemá pri sebe doklady, cestuje v skupine, disponuje finančnými prostriedkami vo výške 50 eur, nevie kde v cieľovej krajine bude ubytovaný, prácu sľúbenú nemá. Uviedol tiež, že je občanom Iránu, národnosti iránskej, ateista, pochádza zo štátu Iránu, mesto Mašhad, je ženatý, v krajine pôvodu vykonával práce elektrikára, momentálne je bez práce, nechce, aby bolo o jeho zadržaní vyrozumené zastupiteľstvo jeho krajiny. Nie je nikde proti nemu vedené trestné stíhanie, súdený nebol, domovskú krajinu sa rozhodol opustiť z dôvodu zlúčenia rodiny, nie je v krajine pôvodu členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie, v Slovenskej republike alebo inde v Európskej únii nebol, je si vedomý, že na osobnej slobode bol obmedzený z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Nevedel, že prekračuje štátnu, resp. vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky mimo hraničný priechod. Opísal trasu jeho cesty z domovského štátu s tým, že z Iránu vycestoval pred 15 mesiacmi do Turecka, kde v Istanbule sa 2 mesiace pripravoval na cestu do Nemecka. Potom za pomoci prevádzačov šiel autom k tureckým hraniciam s Gréckom, kde v Aténach sa zdržal 2 mesiace. Pokúšal sa dostať do Talianska, ale sa mu to nepodarilo. Z Grécka šiel do Bosny, Chorvátska ale neúspešne. Z Bosny šiel následne do Srbska a tranzitoval k maďarskej hranici, po prekročení ktorej šli na parkovisko nákladnej dopravy, kde ich prevádzač naložil do zadnej časti nákladného auta tak, aby ich vodič nespozoroval. Ďalej pokračovali v kamióne asi 4 dni. Po zastavení kamiónu búchali na veko úložného priestoru, po otvorení ktorého zistili, že sú na Slovensku. Na Slovensku nikoho nepozná, v EÚ má manželku a dieťa. V krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza, nie je ohrozený jeho život z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, ani mu v týchto krajinách nehrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ani trest, nemá obavy vrátiť sa do tejto krajiny z dôvodu hrozby trestu smrti, ani mu takýto trest nebol uložený a neexistuje ani hrozba
jeho uloženia, v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza nie je ohrozená jeho sloboda z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, nehrozí mu nútený návrat do štátu, kde je ohrozený jeho život alebo ohrozená jeho sloboda z už uvedených dôvodov. O azyl na území Slovenskej republiky nežiada, je si vedomý, že na území Slovenska sa nachádza neoprávnene. Nechce v konaní uviesť žiadne dôkazy, ani sa vyjadriť k obsahu zápisnice alebo iným skutočnostiam, ktoré považuje za dôležité, ani doplniť zápisnicu, predložiť nové skutočnosti a dôkazy. Zápisnica bola po prečítaní a schválení na znak súhlasu podpísaná v čase o 13:00 hod.
31. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania - žalobcu (v tom čase pod menom I. U., T.. XX. XX. XXXX) podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 31. 10. 2020, podpísanej o 13:30 hod. vyplýva, že k vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a ku konaniu o zaistení sa vyjadriť nechce, nemá možnosť zabezpečenia ubytovania ani finančného zabezpečenia pobytu, viac sa k veci vyjadriť nechce a nechce ani uviesť nové skutočnosti a predložiť nové dôkazy.
32. Z úradného záznamu zo dňa 11. 12. 2020 k zisťovaniu informácií od Migračného úradu MV SR (ďalej iba MÚ MV SR) k zaistenému cudzincovi, ktorý požiadal o azyl, spísaného na OHK PZ Vyšné Nemecké vyplýva, že dňa 03. 12. 2020 bolo OHK PZ Vyšné Nemecké požiadané o stanovisko Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach k zaujatiu stanoviska k zaistenému cudzincovi št. príslušnosti Iránu, I. U., nar. XX. XX. XXXX, bez cestovného dokladu alias I. U., T.. XX.XX,XXXX, ktorý bol dňa 31. 10. 2020 zaistený podľa § 88 ods. l písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel administratívneho vyhostenia z územia SR na základe. rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ- HCP-S017-114-012/2020-ZAV a dňa 31. 10. 2020 umiestnený v ÚPZC v Sečovciach. Nakoľko dňa 03. 12. 2020 cudzinec v zariadení požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, začala plynúť 60 dňová lehota na rozhodnutie migračného úradu, ktorá uplynie 01. 02. 2021. Na základe telefonického rozhovoru s Ing. Y. H. bolo zistené, že na základe aplikačnej praxe u cudzincov, ktorí požiadali o udelenie azylu na území SR z dôvodu zlúčenia rodiny, konanie o udelenie azylu trvá zvyčajne viac ako dva mesiace a je predpoklad, že u hore uvedeného cudzinca nebude rozhodnuté v 60 dňovej lehote, t. j. do dňa 01. 02. 2021.
33. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zo dňa 03. 12. 2020, spísanej so žalobcom vyplýva, že menovaný uviedol, sa volá I. U. a narodil sa dňa XX. XX. XXXX v Iráne, pričom pri jeho zadržaní na polícii uviedol nesprávne osobné údaje, ktoré žiadal zmeniť. Ďalej uviedol, že pochádza z provincie Mashad v Iráne. Z Iránu vycestoval letecky oficiálne do Turecka, pri sebe mal cestovný doklad, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Jeho manželka je Afganka, ona nemohla legálne cestovať s ním z Iránu, preto cestovala spolu s ich synom z Iránu nelegálne prostredníctvom prevádzačov. Stretli sa s manželkou a synom v Istanbule. Tureckú a grécku hranicu prekročili spolu peši, potom sa manželke spolu so synom podarilo dostať do autobusu a pokračovať v ceste do Nemecka. Jeho zadržala grécka polícia a vrátila ho do Turecka, tak sa rozdelili. Turecká polícia ho zaistila na 20 dní, potom ho prepustila a on sa znova dostal do Grécka, kde som bol 5 mesiacov. Turecká polícia mu vzala mobil, preto sa nevedel skontaktovať s manželkou. Potom mu prevádzač povedal, že manželka je v Nemecku. Z Grécka sa chcel dostať do Talianska, preto som sa skryl v kamióne, kde ho našli grécki policajti. Viackrát sa pokúsil odísť z Grécka, no stále ho chytili policajti. Dostal sa do Srbska, kde bol v tábore mesiac, potom odišiel do Chorvátska, kde bol znova zadržaný policajtmi a vrátený a do Srbska. Zo Srbska znova odišiel, dostal sa do Maďarska, kde som preskočil ostnatý plot, dve hodiny išiel peši, až som dostal na nejaké parkovisko pre kamióny, kde sa s pomocou prevádzača ukryl v kamióne a potom ho zadržala slovenská polícia. Je ženatý, má manželku a trojročného syna, ktorého rok nevidel. Obidvaja sú v Nemecku, prvýkrát sa mu podarilo s nimi skontaktovať pred tromi, štyrmi mesiacmi. Doma v Iráne pracoval ako skladník v elektrárni. Z Iránu odišiel aj so svojou rodinou preto, lebo mal problémy s manželkinou rodinou, ktorá nesúhlasila s tým, aby sa zobrali. Ani jeho rodina nesúhlasila s ich sobášom, lebo manželka je Afganka. Manželkin brat sa mu vyhrážal, vyhľadával ho, preto musel odísť z práce a skrývať sa. Manželka nemala zlegalizovaný pobyt v Iráne, čo bol tiež veľký problém. Sobáš nemali úradný, len cirkevný. Jej otec nedal súhlas na tento sobáš, preto mali veľké problémy, a tak sa rozhodli odísť spolu z Iránu. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky žiada prvý raz z dôvodu zlúčenia rodiny. Chce ísť do Nemecka za svojou manželkou a synom, ktorí majú v Nemecku zlegalizovaný pobyt. Nevie, o aký druh pobytu ide. Manželka sa volá: G. Z. a syn sa volá R. U.. Dátumy narodenia nevie presne uviesť, tieto údaje má v mobilnom telefóne, ktorý má v úschove v ÚPZC Sečovce. Tam má aj údaje týkajúce sa pobytu manželky v Nemecku, konkrétne
fotokópiu dokladu preukazujúceho pobyt v Nemecku. Tieto údaje vie poskytnúť z mobilného telefónu a tiež sa vie skontaktovať telefonicky s manželkou a získať konkrétnejšie údaje, týkajúce sa jej aktuálnej adresy v Nemecku, ktorú teraz nevie uviesť. Požiadal o právne zastupovanie v tomto konaní. Prehlásil, že všetko, čo som vypovedal, sa zakladá na pravde, súhlasil so znením zápisnice a nežiadal jej zmenu, ani doplnenie.
34. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania (žalobcu) podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 14. 12. 2020 vyplýva, že tento po poučení o začatí konania o zaistení a o jeho procesných právach a upovedomení o tom, že vzhľadom na to, že počas svojho zaistenia na ÚPZC v Sečovciach požiadali o udelenie azylu a žalovaný sa dozvedel, že o jeho žiadosti nebude rozhodnuté do 60 dní, v dôsledku čoho sa žalovaný rozhodol zaistiť ho ako žiadateľa o azyl, pretože má za to, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie tým, že by sa pokúsil o útek uviedol, že sa nechce vyjadriť pred vydaním rozhodnutia o zaistení k jeho podkladu (spis č. PPZ-HCP-SOI7-116/2020-ZAV) a k spôsobu jeho zistenia, ani navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň uviedol, že si nevie zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky a nemá tu žiadnych rodinných príbuzných, že má k dispozícii asi 4,47,- eur a 24 srbských dinárov a že nevie zložiť peňažnú záruku ani nemá blízku osobu, ktorá môže zložiť peňažnú záruku za neho. Svoju výpoveď nechcel doplniť. Potvrdil, že všetko čo vypovedal je pravda, nič vedome nezamlčal a počas výpovede nebol na neho zo strany policajtov kladený žiadny fyzický ani psychický nátlak, vypovedal dobrovoľne. S obsahom zápisnice súhlasil, zmenu ani jej doplnenie nežiadal.
35. Súčasťou administratívneho spisu je aj záznam o vykonaní lustrácie zo dňa 14. 12. 2020.
36. Zástupcovia účastníkov konania sa na pojednávanie dňa 25. 01. 2021, na ktoré boli riadne a včas predvolaní, nedostavili, pričom svoju neprítomnosť na ňom vopred ospravedlnili, a to žalobca pracovnou zaťaženosťou a žalovaný prekážkou, spočívajúcou v nezjazdnosti ciest v smere do Košíc z dôvodu nepriaznivého počasia, pričom o odročenie pojednávania nežiadali a žalobca zároveň vyslovil aj svoj súhlas s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Vzhľadom na uvedené postupoval správny súd v súlade s § 114 SSP a pojednávanie vykonal v neprítomnosti zástupcov účastníkov konania.
37. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ZoPC), štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
38. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
39. Podľa § 88 ods. 1 ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.
40. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
41. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
42. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
43. Podľa § 89 ods. 1 ZoPC policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
44. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).
45. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
46. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
47. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.
48. Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR.
49. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
50. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
51. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
52. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
53. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.
54. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
55. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
56. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.
57. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, špecifikované v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku.
58. Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti považoval správny súd za preukázané, že v prejednávanom prípade bol žalobca (v tom čase pod menom I.V. U., T.. XX. XX. XXXX) rozhodnutím žalovaného zo dňa 31. 10. 2020 č. PPZ-HCP-SO17-114-012/2020-ZAV (v znení opravy zo dňa 03. 12. 2020), podľa 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky. Krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený žalovaný neurčil a neurčil ani lehotu na vycestovanie. Na základe uvedeného vydal žalovaný dňa 31. 10. 2020 č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV, (v znení opravy zo dňa 03. 12. 2020) rozhodnutie, ktorým žalobcu (v tom čase pod menom I.V. U., T.. XX. XX. XXXX) podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC dňom 31. 10. 2020 o 13:30 hod. zaistil na účel uvedeného administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný najviac na dobu 4 mesiacov, t. j. do 28. 02. 2021 a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce. Počas zaistenia na účely výkonu administratívneho vyhostenia (§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov) požiadal žalobca o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, čo bolo žalovanému oznámené 03. 12. 2020, a následne žalovaný začal voči žalobcovi konanie vo veci zaistenia, ktoré bolo ukončené vydaním rozhodnutia, špecifikovaného v bode 1 odôvodnenia rozsudku, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní.
59. V danom prípade teda ide o cudzinca, zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorý požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Pre naplnenie podmienok ustanovených v § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bolo okrem uvedených skutočností potrebné preukázať, že existuje dôvodné podozrenie, že sťažovateľ podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Túto skutočnosť bol žalovaný povinný náležite odôvodniť.
60. Správny súd v uvedenej súvislosti konštatuje, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca neoprávnene vstúpil a následne sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, o azyl požiadal až po preukázaní jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a po jeho administratívnom vyhostení. Do zápisnice dňa 31. 10. 2020 v konaní o administratívnom vyhostení uviedol, že Slovenská republika je len tranzitnou krajinou a skutočným cieľom jeho cesty je Nemecko z dôvodu lepšieho života. Na výslovnú otázku správneho orgánu, či žiada na území Slovenskej republiky o azyl, žalobca odpovedal, že nežiada. Rovnako záporne odpovedal na otázku, či mu v krajine pôvodu hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo či je jeho život ohrozený z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia o zaistení bol žalobca opätovne vypočutý, pričom do zápisnice dňa 14. 12. 2020 po oznámení, že správny orgán má za to, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie tým, že by sa pokúsil o útek, uviedol, že k tomu nechce nič uviesť. Na záverečnú otázku, či sťažovateľ chce niečo doplniť do svojej výpovede, uviedol, že nie.
61. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z obsahu dôkazov, špecifikovaných v bodoch 30, 33 a 34 odôvodnenia rozsudku správny súd konštatuje, že záver žalovaného o existencii dôvodného podozrenia účelovosti žiadosti o azyl, t. j. že žalobca nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a žiadosť o udelenie azylu podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie je logický, majúci oporu v skutkových zisteniach. Tento bol podľa názoru správneho súdu aj relevantným spôsobom, so zohľadnením individuálnych okolností prípadu odôvodnený (body 7 a 8 odôvodnenia rozsudku) a nasvedčuje mu aj skutočnosť, že žalobca nepožiadal o azyl ani v Grécku, kde sa po opustení domovského štátu zdržiaval dva mesiace. Žalobca síce požiadal o udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny, avšak toto jeho tvrdenie v kontexte s jeho predchádzajúcimi vyjadreniami a správaním považoval aj správny súd za účelové s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Žalobca v podanej žalobe neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, ktoré by ak už nie vyvrátili, tak aspoň dostatočne vážne spochybnili záver o účelovosti podania žiadosti o azyl.
62. Za dostatočne odôvodnené považoval správny súd rozhodnutie žalovaného aj pokiaľ ide o dĺžku zaistenia s odkazom na ustanovenie § 20 zákona o azyle, v zmysle ktorého príslušný orgán verejnej správy o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania s tým, že vo veci azylu je potrebné vykonať množstvo úkonov, špecifikovaných na str. 8 a 9 napadnutého rozhodnutia, časový horizont realizácie ktorých v čase vydania tohto rozhodnutia nemohol byť žalovanému v čase rozhodovania v predmetnej veci známy, pričom počas celej doby zaistenia je povinnosťou žalovaného postupovať v súlade s § 91 ods. 1 písm. d) ZoPC. Preto dĺžku zaistenia žalobcu, stanovenú žalovaným v napadnutom rozhodnutí aj správny súd považoval za primeranú. Irelevantnou je aj námietka žalobcu, že žalovaný dĺžku zaistenia odôvodnil z pohľadu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, čo nie je v súlade s účelom zaistenia stanoveným výrokom rozhodnutia, pretože vychádzajúc z kontextu celej tejto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa názoru súdu, citáciu tohto ustanovenia je potrebné považovať za odkaz v súvislosti so zisťovaním okrem iných žalovaným špecifikovaných aj skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu.
63. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú neúčelnosť a neefektívnosť zaistenia žalobcu z hľadiska trvania azylového konania, ktoré je prekážkou administratívneho vyhostenia, v tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné uviesť, že vychádzajúc z už vyššie uvedeného, keďže ani žalobcovi nemôže byť známa celková dĺžka trvania azylového konania, počas ktorého sa konanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 77 ods. 5 ZoPC prerušuje (iba ak by bolo jeho zámerom toto konanie predlžovať), možno výkon administratívneho vyhostenia žalobcu považovať za potenciálne možný. Následne podľa výsledku azylového konania bude realizovaný ďalší postup v uvedenej súvislosti.
64. Za neopodstatnenú považoval správny súd aj námietku žalobcu, týkajúcu sa alternatívy zaistenia v špecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl, v súvislosti s ktorou správny súd konštatuje, že mu je známa jestvujúca prax, ktorú popisuje žalovaný, ktorý uvádza, že „(...)doterajšej praxe, štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o udelenie azylu a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. U zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín je preto snahou dostať sa do azylových zariadení s iným režimom,
ako je v policajných útvaroch pre zaistenie, a tým dosiahnutie voľného pohybu a následne svojvoľné opustenie takých zariadení. Po svojvoľnom opustení je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie.“ Správny súd posudzoval túto námietku aj z hľadiska týchto okolností. Z formálneho hľadiska žalobca nespĺňa zákonné požiadavky pre aplikáciu ustanovenia § 89 ods.1 ZoPC, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške, ktoré vyžaduje ustanovenie § 6 zákona o pobyte cudzincov a rovnako si nevie ani zabezpečiť ubytovanie. Preto mu nebolo možné uložiť žiadnu z uvedených alternatív zaistenia, keďže by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené. Účelnosť zaistenia je treba vidieť aj v situácii, v ktorej sa žalobca nachádza.
65. Správny súd si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia, keďže sa v podstate jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. V danom prípade však žalobca nepreukázal, že takýto zásah do jeho práv sa uskutočnil bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte cudzincov. Zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a vzhľadom na neopodstatnenosť žalobných námietok aj účelné a efektívne.
66. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv a slobôd žalobcu, chránených zákonom o pobyte cudzincov i medzinárodnými predpismi, vzťahujúcimi sa na danú oblasť, podľa § 229 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
67. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).