Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-134-2019.pdf
PDF · 94.2 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/134/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu Mgr. Maroša Feketeho a JUDr. Róberta Foltána, vo veci žalobkyne: OMV Slovensko, s.r.o., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 00 604 381, zastúpenej: ECKER - KÁN & PARTNERS, Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625, proti žalovanej: IHT s.r.o., Mlynská 10, Piešťany, IČO: 31 441 106, zastúpenej advokátom: JUDr. Martin Benický, Oravská Polhora 71, o zaplatenie 10.317,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 14. augusta 2019 č. k. 4Cb/147/2016-244, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 10.317,89 eur s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 550,14 eur od 30.12.2015 do zaplatenia, s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.496,06 eur od 20.1.2016 do zaplatenia, s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 36,46 eur od 20.1. 2016 do zaplatenia, s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 484,88 eur od 15.2.2016 do zaplatenia, s 9,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.533,27 eur od 15.3.2016 do zaplatenia, s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.555,09 eur od 17.4.2016 do zaplatenia, s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.153,42 eur od 15.5.2016 do zaplatenia, s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.334,36 eur od 15.6.2016 do zaplatenia, s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.430,43 eur od 15.7.2016 do zaplatenia, 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 743,78 eur od 30.7.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 261 ods. 1, § 269 ods. 1 a 2, § 324 ods. 1 a 2, § 340 ods. 1, § 365 ods. 1 veta prvá, § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 1 a 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády“). Vecne dôvodil, že sporové strany dňa 17.5.2011 uzatvorili zmluvu o vystavení platobnej karty - OMV Business Card s funkciou ROUTEX (ďalej len „zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné a dodacie podmienky (ďalej len „VODP“) ako aj zoznam servisných poplatkov v zahraničí, zoznam a cenník doplnkových služieb, zoznam požadovaných kariet (OMV Business Card), OMV Fleet Online Services - žiadosť o aktiváciu. Cieľom vystavenia OMV Business Card s funkciou ROUTEX (ďalej aj „karta“ alebo „platobná karta“) bolo umožniť vlastníkovi uvedenej karty bezhotovostný odber
tovarov a služieb na čerpacích a servisných staniciach žalobkyne, pričom úhrada ceny za dodaný tovar, či poskytnuté služby sa v zmysle VODP realizovala prostredníctvom zúčtovania zasielaného žalobkyňou žalovanej formou súhrnného zúčtovania (sumárneho protokolu). Na základe uzatvorenej zmluvy mala žalovaná možnosť bezhotovostných úhrad za odobratý tovar a prijaté služby, ktorých cenu žalobkyňa následne (v intervaloch 1 - 2krát mesačne) vyúčtovala. Žalovaná popierala dôvodnosť žalobou uplatneného nároku žalobkyne, keď tvrdila (ale nepreukázala), že došlo k zneužitiu platobnej karty neznámou treťou osobou. Žalovaná nevedela preukázať, že by žalobkyni oznámila stratu/krádež platobnej karty v zmysle bodu 5.2 VODP a tým by sa zbavila zodpovednosti za škodu spôsobenú treťou osobou (vo VODP nesprávne označené ako ručenie) bezhotovostnou úhradou za odobratý tovar/službu, čo sa ale nestalo, a teda žalovanú stíha povinnosť zaplatiť žalobkyni cenu odobratého tovaru/služieb tak, ako to žalobkyňa uplatnila podanou žalobou. Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Pokiaľ strana sporu pre rozhodnutie súdu dôležité skutkové tvrdenia iba označila, ale tieto nepodoprela dôkazmi, neuniesla dôkazné bremeno. V danej veci sa to týkalo strany žalovanej, ktorá existenciu záväzkového vzťahu sporových strán nepoprela, ale poprela odobratie tovaru/služieb tak, ako jej boli vyúčtované, keď tvrdila (ale nepreukázala), že tieto tovary/služby odobrala neznáma tretia osoba, ktorá zneužila kartu (pridelenú žalovanej). Tu súd prvej inštancie uviedol, že bez znalosti príslušného PINu nebolo možné kartu zneužiť a žalovaná (i jej zamestnanci) bola povinná držať PIN kód v tajnosti (bod 5.2 VODP). Z vykonaného dokazovania tak mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne nielen čo do istiny 10.317,89 eur, ale aj čo do príslušenstva (úrokov z omeškania). Nakoľko žalovaná neuhradila včas cenu tovaru/služieb podľa vyúčtovania, je povinná uhradiť aj úroky z omeškania uplatnené žalobkyňou v zmysle nariadenia vlády. Na základe uvedeného súd prvej inštancie preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala žalovaná včas odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. e/, f/ CSP, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nevykonanie navrhnutých dôkazov videla žalovaná v tom, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní odvolal na elektronický systém na zablokovanie predmetných kariet, avšak existencia tohto systému nebola v konaní preukázaná, takže nebolo preukázané, že žalovaná mala možnosť využiť tento elektronický systém na zablokovanie platobnej karty. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy žalovanou doložené trestné konanie, pričom jeho prerušenie nebolo chybou žalovanej.
3. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy uviedla, že naopak súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré strany sporu predložili v konaní, pričom práve žalovaná nepredložila žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Doplnila, že existenciu elektronického systému žalovaná v konaní do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie nenamietala, takže odvolací súd by na túto námietku nemal prihliadať, a navyše v predmetnej zmluve je výslovný odkaz na tento elektronický systém.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba (napriek námietkam žalovanej) považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
5. Pojmami procesný útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť procesného postavenia strán v sporovom konaní. Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP).
6. Doktrína civilného procesu tradične rozlišuje medzi procesnými povinnosťami a procesnými bremenami. Procesná povinnosť je konkrétna a spravidla vynútiteľná procesná povinnosť stanovená objektívnym právom a ako taká je súčasťou procesnoprávneho vzťahu medzi súdom a procesnými stranami. Procesné bremeno je, naopak, špecifickým následkom nedodržania relevantných procesných povinností. Procesné bremeno nie je teda súdom vynútiteľná povinnosť, jeho prípadné neunesenie však predstavuje určitú formu procesnej sankcie. Touto procesnou sankciou je najčastejšie strata sporu. Inak povedané, neunesenie konkrétneho procesného bremena nie je sankcionované zo strany súdu konkrétnou sankciou (napr. peňažnou sankciou a pod.), ale sankciu predstavuje strata civilného sporu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 50 s.).
7. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že medzi stranami sporu bola 17.5.2011 uzavretá zmluva o vystavení platobnej karty - OMV Business Card s funkciou ROUTEX (nepomenovaná zmluva), na základe ktorej bol umožnený vlastníkovi karty (žalovanej) bezhotovostný odber tovarov a služieb na čerpacích a servisných staniciach žalobkyne, pričom úhrada ceny za dodaný tovar, či poskytnuté služby sa v zmysle VODP realizovala prostredníctvom zúčtovania zasielaného žalobkyňou žalovanej formou súhrnného zúčtovania (sumárneho protokolu). Rovnako nebola sporná skutočnosť, že žalovaná prostredníctvom platobnej karty bezhotovostne nakupovala tovary a služby. Sporným v konaní bolo tvrdenie žalovanej o odcudzení platobnej karty, jej zneužití treťou osobou, ako i jej tvrdený pokus o zablokovanie karty, resp. reklamácia.
8. K sporných skutkovým tvrdeniam strany odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie s tým, že žalovaná žiadnym predloženým, prípadne označeným dôkazom nepreukázala oznámenie straty, resp. krádeže platobnej karty v zmysle bodu 5.2 VODP a tiež nepreukázala, že by reklamovala žalobkyňou vystavenú faktúru, čím by sa zbavila zodpovednosti.
9. K odvolacej námietke žalovanej vo vzťahu k tomu, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní odvolal na elektronický systém na zablokovanie predmetných kariet, avšak existencia tohto systému nebola v konaní preukázaná, takže nebolo preukázané, že žalovaná mala možnosť využiť tento elektronický systém na zablokovanie predmetnej karty, odvolací súd uvádza, že odkaz na takúto možnosť bol výslovne uvedený v písomnej zmluve o vystavení platobnej karty - OMV Business Card s funkciou ROUTEX zo dňa 17.5.2011. Odvolací súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bez ohľadu na uvedené, žalovaná mala povinnosť bezodkladne písomne oznámiť žalobkyni stratu alebo krádež karty (bod 5.2 všeobecných obchodných a dodacích podmienok k predmetnej zmluve). Uvedenej povinnosti by sa žalovaná nezbavila ani využitím elektronického systému a zablokovaním karty prostredníctvom systému. Pretože žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie splnenie tejto svojej povinnosti nepreukázala, rovnako ako ani reklamáciu faktúry u žalobkyne, súd prvej inštancie správne konštatoval nedostatočnú procesnú obranu žalovanej, ktorá nebola spôsobilá spochybniť žalobkyňou uplatnený nárok.
10. K odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy trestné konanie, pričom jeho prerušenie nebolo chybou žalovanej, odvolací súd uvádza nasledovné. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie predložila ako dôkaz (a išlo o jediný ňou predložený písomný dôkaz) uznesenie o prerušení trestného stíhania vo veci straty predmetnej karty žalovanej
(č. l. 219 a nasl. spisu). Z uznesenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Trvane, odbor kriminálnej polície, zo 4.2.2014 ČVS: ORP-172/2-OVK-TT-2013Ma vyplynulo, že trestné stíhanie bolo vedené na tom skutkovom základe, že predmetnú platobnú kartu mal použiť zamestnanec žalovanej. Uvedené uznesenie teda nebolo dôkazom preukazujúcim odcudzenie karty neznámou osobou (ktorú skutočnosť, ako už bolo vyššie uvedené, by mala žalovaná povinnosť oznámiť písomne žalobkyni). Námietka žalovanej preto nebola dôvodná. Súd prvej inštancie uvedené uznesenie zohľadnil, nebolo však spôsobilé privodiť žalobkyni rozhodnutie v jej prospech.
11. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej nespochybnili správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nebolo možné považovať za opodstatnené.
12. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
15. Písomné vyhotovenie rozsudku vypracoval sudca spravodajca Mgr. Maroš Fekete.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.