Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-153-2020.pdf
PDF · 95.58 KB
No categories available
11CoP/153/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Aleny Čakváriovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa P. D., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, so sídlom Moyzesova 2, 902 01 Pezinok, dieťa rodičov: matky - C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. 6, XXX XX G., a otca - G. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. E., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, Mierové nám. 1/1, 019 17 Ilava, v konaní o návrhu otca na rozhodnutie súdu pri nezhode rodičov, na odvolanie otca proti rozhodnutiu Okresného súdu Pezinok, č.k. 12P/119/2019-111, zo dňa 21.01.2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 12P/119/2019-111, zo dňa 21.01.2020, zamietol návrh otca, ktorým sa domáhal rozhodnúť o nesúlade rodičov a nariadiť matke maloletého vyhovieť jeho právu, prihliadnuc na jeho presvedčenie a zmeniť edukáciu maloletého v základnej škole na výučbu etiky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 28 ods. 1, 2, § 35, Zákona o rodine, čl. 3, čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, a skutkovo tým, že po vykonanom dokazovaní obsahom spisu a pripojených listín, výsluchom rodičov, zisteným názorom maloletého dieťaťa, stanoviskom kolízneho opatrovníka a obsahom spisov Okresného súdu Pezinok sp. zn. 12P/369/2016, 12P/93/2019, Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 38P/6/2012, dospejúc k záveru o nedôvodnosti návrhu otca. Rozhodol v neprítomnosti otca vykonávajúceho trest odňatia slobody v ÚVTOS Ilava, výsluch ktorého zabezpečil zákonom predpísaným spôsobom prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu v Trenčíne. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 38P/6/2012-156, zo dňa 28.02.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 11CoP/266/2013-18, zo dňa 22.10.2013, bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, styk otca upravený nebol. Skonštatoval, že otec, ktorý z dôvodu vlastného protiprávneho konania za závažný trestný čin je vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 10 mesiacov, ktorý nastúpil ešte v čase pred narodením maloletého, nerealizuje výkon svojich rodičovských práv a povinností, na maloletého platí výživné vo výške 25 eur mesačne. Z uvedených dôvodov maloletý svojho otca nepozná, osobne sa s ním nestretol. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že návrh otca ktorým sa dožaduje zmeny výučby predmetu v rámci povinnej školskej dochádzky maloletého z náboženstva na výučbu etiky nie je dôvodný a nezodpovedá ani záujmu maloletého. Vychádzal z celkových rodinných pomerov
maloletého, ktorý vyrastá v usporiadaných pomeroch, v rodine tvorenej jeho matkou a jej manželom a jeho maloletým bratom C. I., nar. XX.XX.XXXX. Maloletý je vo svojej rodine vychovávaný v katolíckej viere a je pokrstený. Súd prvej inštancie zohľadnil zistený názor maloletého, ktorý uviedol, že sa sám rozhodol aký predmet bude navštevovať, keď mal na výber etiku a náboženskú výchovu a rozhodol sa pre náboženstvo a teší sa na Prvé sväté prijímanie. Za preukázané mal, že maloletý je zdravé a spokojné dieťa, navštevuje 2. ročník základnej školy, aktívne sa venuje futbalu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou otca, že voľba nepovinného predmetu je podstatnou náležitosťou vo výchove maloletého ,o ktorej by mal rozhodovať súd. Súhlasil s postupom matky, ktorá výber návštevy výuky náboženstva ponechala na rozhodnutí maloletého. Pokiaľ sa otec vo svojich opakovaných podaniach domáha svojich práv odvolávajúc sa na Ústavu SR a medzinárodné dohovory súd prvej inštancie pripomenul, že jeho práva nemôžu a nie sú nadradené právam maloletého garantované Ústavou SR, Zákonom o rodine a Dohovorom o právach dieťaťa. Nie je v záujme maloletého, aby v súčasnosti otec autoritatívne rozhodoval, aký predmet má maloletý navštevovať. Skonštatoval, že matka si svoju informačnú povinnosť voči otcovi, uloženú jej právoplatným rozsudkom riadne plní, pričom opakované unavujúce snahy otca považuje za zastrašovanie, z dôvodu ktorých bola nútená na obranu svojich práv podať na otca trestné oznámenie. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec, žiadajúc rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť, jeho návrhu vyhovieť a prikázať matke, aby edukačné pôsobenie v základnej škole, ktorú maloletý navštevuje zmenila z náboženskej na neutrálnu - etickú. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za stranícke, diskriminačné, odporujúce právnym normám a nesúce známky svojvôle. Súd sa nezaoberal jeho námietkou vo vzťahu k ustanovenému kolíznemu opatrovníkovi maloletého a neustanovil mu osobu rešpektujúcu medzinárodné právne normy viažúce sa k danej problematike. Odvolanie obsahuje vyjadrenie otca k právoplatným rozsudkom súdov, ktorými doposiaľ bolo rozhodnuté vo veci maloletého a to o výkone rodičovských práv a povinností k maloletému a o návrhu otca, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti matke a maloletému realizovať jeho styk s maloletým v mieste výkonu jeho trestu odňatia slobody vo ÚVTOS a ÚVV Ilava. Nesúhlasil so spôsobom a výkonom osobnej starostlivosti matky o maloletého, ktorá prezentuje, že celú starostlivosť a výchovu o maloletého zabezpečuje sama. Nesúhlasil s úvahou súdu uvedenou v citovanom rozsudku (rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 12P/369/2016-207, zo dňa 14.11.2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/77/2018, zo dňa 13.11.2018), že práva rodičov nemôžu a nie sú nadradené právam maloletého dieťaťa. Je podľa neho potrebné akcentovať, že v histórii ľudskej spoločnosti si žiadna tlupa, skupina, dedina, mesto, či štát, neuplatňovala a nemôže uplatňovať nárok na dieťa, ktoré sa narodí dvojici v ich komunite. Starostlivosť o dieťa je priznaná prioritne rodičom a to v miere limitovanej zákonom. Oprávnenie štátu zasahovať do atribútov výsostne rodičovských nastupuje v prípade, kedy základná rodičovská funkcia zlyháva v miere, že je nevyhnutné aby ju pri ochrane dieťaťa prevzal štát. Takýto stav v prípade maloletého vo vzťahu k ani jednému z rodičov nenastal. Za uvedeného stavu ho maloletý 8 rokov nevidel, nepočul a jeho listy končia rukou matky v odpadkovom koši. Nesúhlasil s vyjadrením súdu, že by sa nemal domáhať výkonu svojich práv k maloletému, pretože je limitovaný výkonom trestu odňatia slobody. Zdôraznil, že návšteva vyučovacích hodín náboženstva alebo etiky, je jedným z povinných predmetov, ktoré si maloletý musí vybrať, teda nejde o nepovinný predmet. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že maloletý vo svojom veku 9 rokov, pričom v čase rozhodnutia mal 8 rokov, je schopný sám sa rozhodnúť, aký predmet bude navštevovať. Uviedol, že do 15. roku veku dieťaťa, o náboženskej výchove rozhodujú jeho zákonní zástupcovia a nie maloleté dieťa. Mal za to, že otázka viery je zásadnou pri stanovení si životných hodnôt a spôsobu života. Uviedol, že sám vo VTOS z dôvodu, že opustil zásady stanovené bohom, v súčasnosti vynakladá veľké úsilie, aby mohol byť opäť uznaným svedkom Boha Jehovu. Tvrdil, že matka a členovia jej rodiny sú rýdzo formálni veriaci, ktorí prijali informácie o Bohu no neskúmali reálnu pravdu zjavenú v božom slove. Z tohto pohľadu je preto jeho rozhodovacia pozícia a kompetentnosť oproti matke neporovnateľná. Uviedol, že sa 16 rokov venoval štúdiu božieho slova a žil životom príkladného občana, v ktorom chce po ukončení VTOS pokračovať. Namietal, že súd pri rozhodovaní preferoval pocitové, stranícky rodové, živočíšne a kultové rozhodovanie a nie rozhodovanie na základe štatútov normatívnych predpisov s medzinárodnou garanciou spravodlivosti.
4. Kolízny opatrovník navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
5. Matka žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, zotrvávajúc na svojich prednesoch a tvrdeniach pred súdom prvej inštancie.
6. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky zotrval na svojich doposiaľ prezentovaných tvrdeniach a postojoch, zdôraznil, že matka mala mať jeho súhlas s výberom voliteľného predmetu už pred nástupom maloletého na povinnú školskú dochádzku, čo matka nerešpektovala, rovnako ako keď maloletého v 6. mesiacoch dala pokrstiť ako katolíka. Uviedol, že takto sofistikovane matka koná celých 8 rokov života maloletého a porušuje jeho práva, ako aj práva maloletého. Zopakoval, že on na rozdiel od matky, ktorá je len formálnou katolíčkou a je absolútne nekompetentná, bol nominovaný ako biskup, čo ho vzhľadom k predmetu sporu stavia do pozície erudovaného zástupcu maloletého. Postoj kolízneho opatrovníka uvedený vo vyjadrení považoval za nekompetentný, stranícky, feministický, podporujúci výlučne rozhodnutia matky.
7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie otca dôvodné nie je.
8. Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia dôvodnosti návrhu otca, vhodnosti zmeny výuky maloletého v rámci povinne voliteľného predmetu z náboženskej výuky na etickú, vrátane zisťovania názoru maloletého dieťaťa, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je postačujúce, spĺňajúce požiadavku § 220 ods. 2 CSP. V odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie nevzal do úvahy a ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
9. Podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, b) zastupovanie maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa.
10. Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine, rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
11. Podľa § 35 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
12. Zásadne patrí obom rodičom právo rozhodovať o náležitostiach svojho dieťaťa. Ak sa rodičia nedohodnú o podstatnej náležitosti týkajúcej sa osoby maloletého dieťaťa alebo jeho majetku v rámci výkonu svojich rodičovských práv a povinností, potom súd rozhoduje len na návrh jedného z nich, a to len vtedy ak ide o podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností. Pokiaľ rodičia sú schopní dodržiavať jednotnú líniu výchovného pôsobenia na dieťa, potom ani nemôže vzniknúť rozpor v otázke rozhodovania. Štát má povinnosť dieťa ochraňovať a to aj proti rodičovi, ktorý svojim správaním vnáša do výchovy maloletého dieťaťa zmätok, spory a antagonizmus a svoje právo rozhodovať o záležitostiach maloletého dieťaťa zneužíva. Takýto výkon rodičovských práv a povinností je v príkrom rozpore so záujmom dieťaťa a jeho situáciu zneisťuje.
13. Podstatné otázky týkajúce sa záležitostí maloletého dieťaťa musia byť vždy schválené oboma rodičmi. Výpočet v ustanovení § 35 Zákona o rodine je len demonštratívny, súd môže ako podstatnú vec posúdiť aj inú otázku, ktorá nie je v tomto ustanovení uvedená. Súd sa vždy musí vysporiadať s tým či ide o podstatnú otázku, keďže táto podmienka je hmotnoprávnou podmienkou pre rozhodovanie o veci. Právo určiť vzdelanie, či povolanie dieťaťa však rodiča obmedzuje v tom zmysle, že musí prihliadať na názor maloletého dieťaťa a jeho preferencie. Navyše netreba opomenúť povinnosti rodiča venovať názoru dieťaťa náležitú pozornosť.
14. V nadväznosti na námietky otca o nesprávnych záveroch súdu prvej inštancie, či v danom prípade ide o podstatnú vec týkajúcu sa maloletého dieťaťa sa odvolací súd zhodol s tvrdením otca o tom, že
voľba povinne voliteľného predmetu (súd prvej inštancie nesprávne uvádzal „nepovinného predmetu“), je podstatnou náležitosťou vo výchove maloletého, nakoľko súvisí s praktizovaním náboženstva a viery, v ktorej je maloleté dieťa vychovávané. V danom prípade však súd prvej inštancie napriek tejto svojej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia vo veci vykonával potrebné dokazovanie, posudzoval dôvodnosť návrhu otca a vhodnosť zmeny výuky maloletého v rámci povinne voliteľného predmetu z náboženskej výuky na etickú a na základe správne vykonaného dokazovania prijal v záujme maloletého dieťaťa aj zákonné rozhodnutie. Uvedená konštatácia súdu prvej inštancie preto nezakladá nesprávnosť jeho postupu a nemá vplyv na správnosť rozhodnutia.
15. V posudzovanom prípade, zohľadňujúc skutočný stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania, sa odvolací súd zhodol so súdom prvej inštancie na tom, že otcom navrhovaná zmena vo výučbe povinne voliteľného predmetu - výuky náboženstva, ktorý maloletý navštevuje v rámci povinnej školskej dochádzky od septembra 2018, nie je prostredníctvom rozhodnutia súdu o nezhode rodičov, nahradením súhlasu matky na zmenu výučby, v jeho záujme. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bola rešpektovaná požiadavka lepšieho výchovného prostredia či vzdelávania maloletého a rešpektované jeho právo na vlastné rozhodnutie, ktorý z uvedených predmetov chce a bude v škole navštevovať. Správne súd prvej inštancie postupoval, keď svoje rozhodovanie založil aj na zisťovanom názore maloletého, ktorý aj vo veku 8 rokov vedel k posudzovanej otázke, ktorá sa ho týka, zaujať svoje stanovisko. Pokiaľ otec namietal postup súdu pri ustanovení kolízneho opatrovníka v tomto konaní, odvolací súd nezistil nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, keď kolízneho opatrovníka maloletému ustanovil v súlade s § 31 ods. 2 Zákona o rodine, § 2 ods. 1 CMP, § 68 ods. 1, § 69, CSP. Odvolací súd nezistil žiadne skutkové okolnosti, ktoré by naznačovali existenciu možnej kolízie záujmov medzi maloletým a súdom ustanoveným kolíznym opatrovníkom.
16. Pokiaľ otec nesúhlasí s vyjadrením súdu, že by sa nemal domáhať výkonu svojich práv k maloletému, pretože je limitovaný výkonom trestu odňatia slobody (z obsahu rozhodnutia takáto argumentácia súdu prvej inštancie nevyplýva) odvolací súd udáva, že v danom prípade je nevyhnutné zohľadňovať celkovú rodinnú situáciu maloletého a výkon rodičovských práv a povinností každého z rodičov komplexne. Z obsahu opatrovanského spisu maloletého a z registra trestov Generálnej prokuratúry SR vyplýva, že otec maloletého G. X. bol rozhodnutím Okresného súdu Levice sp. zn. 3T/105/08, právoplatne (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.11.2014) odsúdený za spáchanie prečinu podľa § 283 ods. 1 Tr. zákona, prečinu podľa § 294 ods. 1 Tr. zák., zločinu podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. (týranie blízkej a zverenej osoby) a zločinu podľa § 208 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. na odňatie slobody nepodmienečne na 9 rokov 10 mesiacov. Otec maloletého je vo výkone trestu odňatia slobody od 21.05.2011 (pred narodením maloletého) a tento stav trvá doposiaľ. V danom prípade otec z dôvodu vlastného zavineného protiprávneho konania sa diskvalifikoval z výkonu svojich rodičovských povinností, nepodieľa sa na starostlivosti a výchove maloletého a takmer vôbec neparticipuje na finančnom zabezpečení jeho výživy a oprávnených potrieb. Za uvedenej situácie matka po narodení maloletého musela sama prevziať komplexnú osobnú starostlivosť o maloletého a rovnako sama zabezpečiť maloletého aj po finančnej stránke. Maloletý z uvedených dôvodov vyrastá iba s matkou a v rodine, ktorú tvorí jej manžel a maloletý brat. Matka, ktorá sa zodpovedne po každej stránke o maloletého stará, ho vedie ku katolíckej viere, ktorú okolnosť z dôvodu, že otec sa hlási k náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia, nemožno považovať v rozpore so záujmom maloletého. O tom, že maloletý vyrastá pre neho v bezpečnom, podnetnom a harmonickom prostredí svedčí aj zistenie, že ide o komunikatívne a šťastné dieťa, ktoré má svoje záujmy a svoje predstavy dokáže jasne formulovať. Je zrejmé, že otec sa v danom prípade domáha výkonu svojich práv k maloletému spôsobom, ktorý vnáša do jeho výchovy zmätok a zneisťuje jeho situáciu. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o potrebe zaoberať sa návrhom otca v prvom rade z pohľadu záujmu maloletého dieťaťa, kedy záujem otca na presadení jeho náboženského presvedčenia a predstáv o výchove, nemožno uprednostniť pred záujmami maloletého vzdelávať sa v rámci ním zvoleného voliteľného predmetu. Pokiaľ sa otec odvoláva na správanie matky a nesúhlasí s postupom kolízneho opatrovníka a súdov, je potrebné zdôrazniť, že je to on kto by mal prevziať zodpovednosť za vzniknutú situáciu, kedy z dôvodu svojich skutkov za ktoré bol právoplatne odsúdený na výkon trestu odňatia slobody, nemôže maloletému poskytovať pozitívne vzory a ani podmienky pre jeho zdravý psychický a fyzický vývin. Skutočnosť, že maloletý je vychovávaný v rodine matky v katolíckej viere, nemožno hodnotiť ako matkou neoprávnené zasahovanie a presadzovanie si výchovných postupov v rozpore so záujmom maloletého. Odvolací súd nepopiera právo otca na vyslovenie nesúhlasu s vedením maloletého ku katolíckej viere (v dôsledku čoho si maloletý zrejme vybral povinne voliteľný predmet), avšak z pohľadu jeho zdravého psychického a fyzického vývinu nebol
zistený žiadny nesúlad a ani relevantný dôvod na uloženie povinnosti matke (a tým aj maloletému) smerujúcej k zmene výučby voliteľného predmetu z náboženstva na etiku. Odvolací súd argumentáciu otca, že matka a členovia jej rodiny sú rýdzo formálni veriaci, ktorí neskúmali reálnu pravdu zjavenú v božom slove a on nominovaný ako biskup, je vzhľadom k predmetu sporu v pozícii erudovaného zástupcu maloletého, nezohľadnil a uvádza, že svojim obsahom skôr zodpovedá iba otcovmu videniu sveta, bez akceptácie názorov maloletého a jeho záujmov na stabilnom a harmonickom výchovnom prostredí.
17. Odvolací súd pri zohľadnení najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa ako prioritného kritéria pre rozhodovaciu činnosť súdu v konaní starostlivosti o maloleté deti rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP.
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).