Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/28/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: U. proti žalovanej: W., o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 6. februára 2020, č.k. -241, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody za trovy obhajoby sumu 1.111,61 eur, z titulu nemajetkovej ujmy počas väzby sumu 1.500,- eur, z titulu nemajetkovej ujmy počas trestného stíhania 1.000,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 74,62%. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.111,61 eur z titulu trov obhajoby, sumu 1.500,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy počas väzby, sumu 1.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy po zvyšnú dobu trestného stíhania a vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca založil uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe. Od rozhodnutia o väzbe odvíja aj svoj nárok na náhradu trov obhajoby, ušlý zisk v podobe straty na zárobku a taktiež náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej je potrebné splnenie troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. S prihliadnutím na výsledok trestného konania, keď odsudzujúci rozsudok voči žalobcovi bol zrušený a trestná vec bola postúpená Obvodnému úradu v V. na prejednanie ako priestupok, vzhľadom na tento výsledok konštatoval, že pôvodné uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o väzbe sú nezákonnými rozhodnutiami a objektívna zodpovednosť štátu je daná. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR, ktorá sa ustálila v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (z posledných rozhodnutí NS SR napr. z 27.02.2019). V danej veci ide o uznesenie OR PZ sp.zn. E. zo dňa 05.12.2016, ktorým bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie za zločin porušovania domovej slobody a prečin nebezpečného vyhrážania a ďalej uznesenie sudcu pre prípravné konanie sp. zn. zo dňa 07.12.2016, ktorým bol žalobca ako obvinený vzatý do väzby, následne uznesenie

sudcu pre prípravné konanie sp. zn. zo dňa 03.02.2017, ktorým bola žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamietnutá. Žalobca označil titul uplatnených nárokov, a to nezákonné rozhodnutia o začatí a vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe a všetky uplatnené nároky na náhradu škody špecifikoval v príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami. Súd prvej inštancie mal za to, že je nevyhnutné skúmať, či neexistujú také skutočnosti, ktoré by vylučovali právo žalobcu na náhradu škody z dôvodu, že si trestné stíhanie bez ohľadu na formu zavinenia zavinil sám. Považoval za dôležité preto skúmať samotné správanie žalobcu, ktoré malo viesť k začatiu trestného stíhania a následne aj rozhodnutia o väzbe. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že v prejednávanej veci neboli zistené také skutočnosti a okolnosti, ktoré by odôvodnili záver o zavinení trestného stíhania, resp. väzby samotným žalobcom. Keďže zo skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že žalobca sa mal dopustiť násilného konania voči poškodenej, ktorá bola jeho bývalou družkou a s ktorou má dve maloleté deti, súd prvej inštancie sa v širších súvislostiach zaoberal ich vzájomným vzťahom pred samotným začatím trestného konania, samotným správaním obvineného pred vzatím do väzby vo vzťahu k poškodenej a v tejto súvislosti sa oboznámil aj s obsahom spisu ( ), ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností k obom maloletým deťom. Tento návrh podala matka 9.8.2016 s tvrdením, že otec na domácnosť a deti ničím neprispieva, chodí za svojou partnerkou a o deti sa nestará. Tento návrh bol doručený žalobcovi 12.7.2016, žalobca sa k nemu vyjadruje písomne dňa 30.8.2016, obviňuje matku detí, že požíva alkohol, podvádza ho s inými mužmi, zadržiava mu jeho osobné veci, vymenila zámok na dverách od bytu, zakazuje mu stretávať sa s deťmi, o deti sa riadne nestará, nesúhlasí s výživným a už vôbec nie preto, aby ho platil k rukám matky. Taktiež z výsluchu žalobcu a matky detí zo dňa 9.11.2016 vyplýva, že vzťahy medzi partnermi boli napäté, navzájom sa obviňovali z krádeže vecí, hádky boli kvôli nedostatku peňazí, navzájom sa vulgárne osočovali, žalobca tvrdil, že družka ho aj fyzicky napádala a práve pre jej správanie odišiel zo spoločnej domácnosti. Styk otca s deťmi upravený nebol, sám žalobca sa vyjadroval, aby styk s deťmi bol ponechaný na dohodu rodičov. Z obsahu pripojeného spisu, ktorého súčasťou je i vyšetrovací spis R. vyplýva, poškodená Q. V. policajnej hliadke dňa 5.12.2016, teda v deň skutku uviedla, že žalobca chcel v uvedený deň aby mu dala deti, nakoľko ich chcel zaviesť do škôlky, avšak od rozchodu s ním nemá dobré vzťahy a neverí mu a nechce mu zverovať deti, preto mu uviedla, že mu ich nedá, potom prišiel ku vchodovým dverám, rozkopol ich, začal kričať na ňu, že ju zabije a pozabíja všetkých, potom odišiel z bytu a kričal aj vonku, že ich pozabíja. Žalobca ako podozrivý dňa 5.12.2016 a následne aj ako obvinený vypovedal, že pre deti chodí každé ráno, aby ich videl aspoň 5 minút a vozí ich do škôlky a školy. V uvedený deň mu matka detí nedvíhala telefón a od soboty mu nechcela deti dať, tak bol nahnevaný a vykopol nohou dvere, poprel, že by sa bol vyhrážal. Z obsahu uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že trestné stíhanie je začaté dôvodne s ohľadom na výpoveď obvineného a výpoveď svedkyne V., svedka Z. a listinné dôkazy. Sudca pre prípravné konanie konštatoval, že medzi obvineným a poškodenou sú dlhodobé spory ohľadom spoločne nadobudnutého majetku a starostlivosti o deti, pričom by mohlo dôjsť k tomu, že svoje vyhrážky obvinený môže naplniť, i keď ich popiera. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatuje, že konanie žalobcu bolo v čase vznesenia obvineného kvalifikované ako zločin porušovania a domovej slobody podľa , ods. 3 písm. a) s poukazom na , , pričom spáchanie tohto zločinu sa následne nepotvrdilo. Podľa názoru súdu prvej inštancie pre takúto kvalifikáciu skutku neboli dôvody od samého začiatku trestného stíhania, pretože príslušnému vyšetrovateľovi nič nebránilo riadne a podrobne vypočuť poškodenú k okolnostiam nadobudnutia bytu, ku ktorému sa mal skutok vzťahovať, zistiť či obvinený má a aký právny vzťah k bytu, zadovážiť prípadne listinné dôkazy - zámennú zmluvu a iné, ktoré následne vylúčili túto kvalifikáciu skutku o to zvlášť, že obvinený od samého začiatku vstup do bytu popieral. Išlo o úkony, ktoré mohli byť vykonané aj pred vznesením obvinenia, resp. rozhodovaním o väzbe, pričom tieto boli objasnené až pri výsluchu poškodenej 13.1.2017. Správanie žalobcu v čase pred spáchaním skutku bolo výrazne poznačené vzájomnými konfliktami a nevyriešenými vzťahmi ohľadom majetku a detí s poškodenou, avšak nemožno nechať bez povšimnutia, že išlo o osobu, ktorá nebola trestne stíhaná, k bydlisku poškodenej sa priblížil s úmyslom odviesť deti do školy a škôlky ako to robil predtým, žalobca akékoľvek vyhrážky od samého začiatku trestného stíhania popieral, tieto boli následne rozptýlené opakovanými výpoveďami poškodenej a aj ostatných svedkov. Nebolo preukázané žiadne obdobné správanie žalobcu voči poškodenej, práve naopak, konflikty medzi ním a poškodenou boli vzájomné, vzájomne sa obviňovali z nedostatku peňazí, krádeže vecí, požívania alkoholu, resp. u žalobcu drog a podobne. Dôkazom toho je i výpoveď poškodenej V. zo dňa 13.1.2017, keď uviedla, že predtým ju žalobca fyzicky napadol, čo však nebrala ako napadnutie, zmenila aj výpoveď ohľadom slovnej vyhrážky obvineného. V konaní ďalej potvrdil pracovník ÚPSVR V., že obvinený ako otec mal k deťom dobrý vzťah,

deti sa ho nebáli. Svedok B. O., priateľ poškodenej taktiež pri výpovedi 6.1.2 2016 uvádzal, že sa nestalo, aby U. niečo vyvádzal, vypisoval niekoľko otravných SMS, nevedel sa zmieriť s jeho nasťahovaním sa, svedok nepotvrdil vyhrážky pred bytom, tieto mal počuť až keď obvinený stál vonku pred vchodom. Súd prvej inštancie konštatoval, že všetky uvedené okolnosti v spojitosti s faktom, že v čase pred trestným stíhaním žalobca už nežil v spoločnej domácnosti s poškodenou nemožno vyhodnotiť tak, že žalobca si ako obvinený väzbu zavinil sám, pretože nebol preukázaný jeho „zavinený úkon“, ktorý spôsobil, že musel byť jedine vzatý do väzby. Konštatoval, že nie je možné pre účely vyhodnotenia zavinenia väzby a existencie obavy z pokračovania trestnej činnosti v zmysle znovu revidovať rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, ktorý rozhoduje o väzbe v danom čase a vychádza z dôkazov vykonaných k času podaného návrhu na vzatie do väzby. Ale pokiaľ išlo o obavu uchrániť predovšetkým poškodenú pred možným násilným správaním žalobcu ako obvineného, bolo možné ponechať obvineného na slobode a uložiť mu primerané obmedzenia a povinnosti, spočívajúce v zákaze priblíženia sa k poškodenej, nekontaktovania sa s ňou a podobne. Ak sa však následne v trestnom konaní preukáže nedôvodnosť trestného stíhania, a tým aj nedôvodnosť väzby v dôsledku zmenených svedeckých výpovedí a platí, že za výsledok trestného konania, ktoré končí oslobodením spod obžaloby, zastavením trestného stíhania, alebo postúpením inému orgánu, musí niesť štát svoju zodpovednosť aj za to, ako bolo vyhodnotené správanie obvineného pred vzatím do väzby vo svetle obavy pred pokračovaním ďalšej trestnej činnosti (NS SR ). Štát sa nemôže zbaviť tejto zodpovednosti tvrdením, že obvinenie bolo zoslabené zmenou výpovede poškodenej, resp. neskôr zadováženými listinnými dôkazmi. Ak by súd prijal záver, že bola to práve zmenená výpoveď poškodenej V., ktorá zoslabila obvinenie a tým aj väzobné stíhanie, a preto za škodu zodpovedá táto osoba, bol by popretý vôbec zmysel zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ktorá zodpovednosť je rýdzo objektívna a tomu jednoznačne zodpovedá aj ustálená rozhodovacia prax súdov. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danej veci nebolo preukázané tak závažné zavinené správanie žalobcu, ktoré by odôvodňovalo subjektívne zavinenie väzby. Žalovaný sa nemôže zbaviť svojej objektívnej zodpovednosti len tvrdením, že v priebehu konania menila poškodená svoju výpoveď vo vzťahu k charakteru slov a namieste je aj obranná argumentácia žalobcu, že trestné stíhanie pre porušovanie domovej slobody bolo od začiatku nedôvodné práve pre riadne nevykonanie dôkazov, preto ťažko možno uvažovať o zavinení trestného a aj väzobného stíhania. Pokiaľ žalobca uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nákladov trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 3.670,- eur, súd prvej inštancie uviedol, že právne významná bola obranná argumentácia žalovanej, že žalobca v čase podania žaloby nepreukázal, že uhradil trovy obhajoby, teda, že došlo v jeho majetkovej sfére k úbytku, ktorým vznikla u neho skutočná škoda v zmysle vyhlášky č. 655/04 Z.z. Uviedol, že žalobca a aj svedkyňa U. W. potvrdili dohodu o tom, že za obhajobu žalobcu v trestnom konaní bude poskytovať platby sestra žalobcu, a to priamym vystavovaním a úhradou faktúr na spoločnosť sestry žalobcu. Svedkyňa pred súdom potvrdila úhradu vystavených faktúr a ich zaplatenie bolo žalobcom preukázané aj výpismi z jeho účtu. Žalobca predložil do spisu faktúry, a to č. XXXXXX zo dňa 10.01.2017, ktorou fakturoval spoločnosti W. za právne služby 2.196,70 PLN, faktúrou č. XXXXXX zo dňa 31.01.2017 fakturoval za právne služby uvedenej spoločnosti 2.171,75 PLN, faktúrou č. XX - XXXX. zo dňa 16.03.2017 fakturoval za právne služby 1.272,42 eur, faktúrou č. XX-XXXX zo dňa 26.09.2017 fakturoval za právne služby 1.781,40 eur, faktúrou č. XX - XXXX zo dňa 01.08.2017 fakturoval sumu 800,00 eur a faktúrou č. XXXXXX zo dňa 08.03.2018 fakturoval žalobcovi za právne služby celkom sumu 1.111,61 eur. Z priloženého vyhlásenia sestry žalobcu vyplýva, že poskytla žalobcovi pôžičku 7.500,- eur, ktorú spláca od marca 2018 mesačne po 312,50 eur po 24 mesiacov. Časť pôžičky poskytla uhradením faktúr advokátskej kancelárii. Žalobca následne predložil do spisu zálohové faktúry na úhradu trov obhajoby, ktorými fakturoval právne služby č. XX/XXXX za obdobie od prevzatia zastúpenia do 13.03.2017 v celkovej sume 2.272,42 eur, ďalej faktúru na sumu 800,- eur, ktorá bola uhradená v plnej výške - právne služby za dobu od 07.04.2017 do 05.06.2017, ďalšiu faktúru za služby od 05.06.2017 do 15.09.2017 v sume 1.781,40 eur a faktúrou na sumu 1.111,61 eur, ktorá bola uhradená a ide za právne služby od 03.11.2017 do 20.02.2018. Aj podľa právneho názoru súdu prvej inštancie škoda žalobcovi nevznikla tým, že trovy obhajoby zaplatila jeho sestra, resp. tieto boli uhradené obchodnou spoločnosťou jeho sestry. Konštatoval, že ako škoda žalobcu by prichádzala do úvahy len úhrada účelne vynaložených trov obhajoby, a v rámci nich len tarifnej odmeny advokáta, ktoré boli uhradené z majetkovej sféry žalobcu (viď napr. KS Nitra sp. zn. z 19.04.2018). Žalovaná aj po výsluchu svedkyne U. W. opakovane poprela nepreukázanie skutočnosti, že žalobca vrátil jeho sestre podľa tvrdenej dohody sumu 7.500,- eur, resp. časť tejto sumy. Súdu prvej inštancie sa javilo pravdivým to, že sestra žalobcu zabezpečila obhajobu žalobcovi v trestnom konaní, keďže bol „bez peňazí“, za tieto služby aj zaplatila. Svedkyňa tvrdila, že sumu 7.500,- eur jej mal žalobca splácať mesačne a zostáva mu uhradiť už len splátky do marca 2020, peniaze jej nosí v hotovosti

podľa toho koľko má a keď príde do Poľska. Súd prvej inštancie zaplatenie tejto pôžičky žalobcom nemal za preukázané. V uvedenej súvislosti uviedol, že žalobca sa vo svojej výpovedi pred súdom nevedel vyjadriť ako spláca túto pôžičku, v akej výške, koľko má splatené a koľko mu zostáva uhradiť, odkazoval na svoju priateľku, ktorá sa o tieto záležitosti stará. Svedkyňa W. však vo svojej výpovedi uviedla, že nevie ako žalobca a v akých sumách túto pôžičku spláca, je to medzi žalobcom a jeho sestrou. Výpoveď svedkyne W. považoval súd za účelovú v snahe pomôcť žalobcovi v konaní, a to vzhľadom na príbuzenský vzťah a aj na možnú motiváciu získať svoje peniaze formou náhrady škody od žalovanej. Mal za to, že nepravdepodobnosť vrátenia pôžičky žalovaným zvyšuje aj samotná preukázaná výška príjmu žalovaného od skončenia trestného konania, kedy do februára 2018 nebol riadne zamestnaný, bol pod tlakom trestného konania pre nezaplatenie výživného, na výživnom mal značný dlh z titulu nedoplatku, bežné výživné mal určené v celkovej sume 250,- eur, mal osobné výdavky, a preto záver, že mesačne dal viac ak 300,- eur od marca 2018 na splatenie pôžičky sestre nie je pravdepodobné. Tieto pochybnosti žalobca neodstránil napriek opakovanej námietke žalovanej. Za preukázané mal súd prvej inštancie zaplatenie trov obhajoby z poslednej faktúry č. XXXXXX zo dňa 08.03.2018, ktorou fakturoval obhajca už žalobcovi sumu 1.111,61 eur za právne služby od 03.11.2017 do 20.02.2018. Táto suma bola uhradená z účtu priateľky žalobcu - viď výpis č.l. 189 spisu, a to platbami z 09.04.2018 sume 370,54 eur, 30.04.2018 v sume 370,54 eur, dňa 28.05.2018 v sume 370,54 eur. Išlo preukázateľne o úhradu predmetnej faktúry, pričom svedkyňa U. W. potvrdila, že išlo o platbu z jej účtu, avšak z peňazí, ktoré jej poskytol žalobca. Len v tomto rozsahu preukázal žalobca zaplatenie trov obhajoby na účet advokátskej kancelárie, preto považuje súd za preukázanú škodu len vo výške 1.111,61 eur. Pokiaľ ide o trovy obhajoby, súd prvej inštancie vzhľadom na preukázanú škodu len vo výške 1.111,61 eur sa zaoberal opodstatnenosťou a účelnosťou trov v tomto rozsahu. Za preukázané a účelne vynaložené úkony právnej pomoci považoval súd prvej inštancie úkony prípravného konania: prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 04.01.2017, kedy bola vystavená plná moc žalobcom (viď vyšetrovací spis č.l. 57,58 spisu a potvrdenie o predvedení klienta v ústave H. - č.l. 58 súdneho spisu), odmena podľa vyhlášky č. je vo výške 97,62 eur, účasť obhajcu pri vyšetrovacom úkone - výsluch M. V. a D. Z. dňa 13.01.2017 (viď vyšetrovací spis - zápisnica o výsluchu č.l. 85-90), odmena vo výške 97,62 eur, účasť obhajcu pri vyšetrovacom úkone - výsluch M. V., V. B., konfrontácia nad 2 hodiny zo dňa 20.01.2017, odmena v sume 195,24 eur (viď vyšetrovací spis č.l. 64 -71), účasť pri výsluchu svedkov Q. a B. dňa 26.01.2017 (vyšetrovací spis č.l. 131 - 138), odmena 97,62 eur, ďalšia porada s klientom v ústave dňa 14.02.2017 (viď potvrdenie ústavu) v sume 32,54 eur podľa vyhlášky, účasť pri výsluchu Q.. S. a svedka Q. dňa 15.02.2017 (viď vyšetrovací spis č.l. 117 - 120), odmena 97, eur, účasť pri záverečnom preštudovaní spisu zo dňa 13.03.2017 č.l. 172 - 173 spisu, odmena 97,62 eur; úkony počas väzby: žiadosť o prepustenie z väzby z 19.01.2017 - č.l. 64 spisu, účasť na neverejnom zasadnutí na OS Prievidza dňa 03.02.2017, sťažnosť proti uzneseniu OS Prievidza spolu s odôvodnením zo dňa 06.02.2017 - č.l. 35 spisu, odmena za jeden úkon 32,54 eur v zmysle vyhlášky; následné úkony v konaní pred súdom: podanie odporu proti trestnému rozkazu dňa 29.05.2017 a odôvodnenie tohto odporu ako jeden úkon, odmena v sume 65,08 eur ( vyhlášky vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie - viď spis písomné podania na č.l. 187 a spisu), doplnenie návrhu na vykonanie dôkazov z 02.08.2017

- viď č.l. 196 spisu , účasť na hlavnom pojednávaní nad 2 hodiny dňa 07.08.2017, odmena 130,16 eur - viď zápisnica o hlavnom pojednávaní č.l. 246 - 248 spisu), odôvodnenie odvolania zo dňa 18.09.2017 - č.l.258 - 265 spisu), odmena 65,08 eur, účasť na verejnom zasadnutí KS Trenčín dňa 12.02.2018 - viď zápisnica č.l. 270 spisu, odmena 67,- eur; Celková odmena za tieto úkony predstavuje sumu 1.454,17 eur (odmena za 8 úkonov od prevzatia veci do 13.03.2017, 8x 97,62 eur, 8x RP á 8,84, t.j. spolu suma 851,68 eur, odmena za úkony počas väzby 3x 32,54 eur, 3x RP á 8,84 eur, t.j. spolu suma 124,14 eur; odmena za úkony v konaní pred súdom predstavuje za 2 úkony á 65,08 eur, 1 úkon á 32,54 eur, účasť na pojednávaní nad 2 hodiny 130,16 eur, odôvodnenie rozsudku 65,08 eur, účasť na VZ KS TN odmena 67,- eur, odmena za úkony pred súdom 424,94 eur. Režijný paušál k týmto úkonom je 5x 8,84 eur a 1x 9,21 eur, RP spolu 53,41 eur). Za nepreukázané považoval súd prvej inštancie uplatnené úkony za ďalšiu poradu s klientom 20.01.2017, písomné podanie na súd zo dňa 25.01.2017, ďalšia porada s klientom 05.03.2017, ďalej by patrila obhajcovi obvineného za podanie sťažnosti proti uzneseniu o väzbe a odôvodnenie sťažnosti odmena len za jeden úkon, pretože ide o ten istý úkon právnej pomoci, obhajca nepreukázal úkon - ďalšiu poradu s klientom 25.07.2017, taktiež podanie odporu a jeho písomné odôvodnenie predstavuje ten istý právny úkon, nepreukázaná bola ďalšia porada s klientom 06.08.2017, 15.09.2017, a zo dňa 07.02.2018. Tieto úkony nemal za zistiteľné ani z obsahu pripojeného trestného spisu, boli namietané zo strany žalovanej a žalobca nepreukázal vznik týchto úkonov právnej pomoci. Uviedol, že ako trovy obhajoby prichádzajú do úvahy náhrady

cestovných výdavkov v zmysle § 15 písm. a/ vyhlášky, tieto podľa preskúmania trestného spisu a úkonov, ktoré súd prvej inštancie priznal, by patrili obhajcovi v uplatnenom rozsahu 321,70 eur, pretože išlo o účelné cesty spojené s právnou pomocou (viď špecifikácia náhrad č.l. 56 spisu). Rovnako by patrila obhajcovi náhrada za stratu času za čas strávený cestou k jednotlivým úkonom, ktoré súd priznal ako odôvodnené a náhrada za stratu času by patrila obhajcovi žalobcu v uplatnenom rozsahu 795,32 eur. Z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie uviedol, však priznal ako skutočnú náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi úhradou trov obhajoby len sumu 1.111, 61 eur, pričom je nepochybné, že súdom priznané trovy obhajoby vznikli v priamej príčinnej súvislosti jednak s väzbou obvineného, ako i trestným stíhaním ako takým. Pokiaľ žalobca v žalobe uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 14.979,- eur a tento zdôvodňuje jednak ako ujmu vzniknutú výkonom väzby pri celkovom počte dní väzby 50 a násobkom denného odškodnenia 99,58 eur, t.j. spolu 4.979,00 eur, uplatnil nemajetkovú ujmu súvisiacu s trestným stíhaním ako takým v celkovej sume 10.000,- eur. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že cieľom poskytnutia finančnej satisfakcie nie je navrátenie do pôvodného stavu alebo poskytnutie peňažného zadosťučinenia, ale predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov protiprávneho stavu. Súd prvej inštancie sa preto najskôr zaoberal tým, či v danej veci nie je postačujúcim prostriedkom nápravy len samotné konštatovanie práva, resp. či nie je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak. Pri úvahe o forme zadosťučinenia treba zohľadniť aj konanie žalobcu, ktorým k vzniku nemajetkovej ujmy prispel (NS SR z 21.06.2018). Podľa názoru súdu v danej veci len samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu vzhľadom na väzobné stíhanie, dĺžku väzby, zásah do jeho osobnostnej sféry počas väzby, podriadeniu sa režimu ústavu, pretrhnutie kontaktu s deťmi a jeho družkou, širšou rodinou, priateľmi, nie je postačujúce. Zásah do týchto hodnôt nemožno podľa názoru súdu zmierniť ani inak, pretože ide o nenavrátiteľný stav osobného preciťovania a prežívania pobytu v ústave na výkon väzby. Poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 27.08.2019. Podľa názoru súdu prvej inštancie už samotný výkon väzby a povinnosť rešpektovať režim jej výkonu predstavuje vážny zásah do práv fyzickej osoby a spôsobuje dotknutej osobe nepochybne nemajetkovú ujmu, keď pri dôsledkoch realizácie väzby na výkon práv fyzickej osoby iná ako peňažná forma - satisfakcia nemajetkovej ujmy sa nejaví spravodlivým a primeraným zadosťučinením. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nepochybné, že žalobca bol pred začatím trestného stíhania a vzatím do väzby nezamestnaný, nebol evidovaný na úrade práce. Z výpovede žalobcu v konaní zo dňa 09.11.2016, ktorú výpoveď považoval súd prvej inštancie za najobjektívnejšie zhodnotenie pomerov žalobcu pred trestným stíhaním, vyplýva jeho konštatovanie, že nemal zamestnanie, peniaze na deti matke odmietol dávať, pretože ich míňa na diskotéky. V októbri 2016 si privyrobil len na dohodu, pričom výšku príjmu neuvádzal. Od leta roku 2016 už nežil so svojou družkou v spoločnej domácnosti, žil u terajšej priateľky, z výpovedi oboch rodičov v tomto konaní vyplýva, že vzťahy medzi nimi boli mimoriadne konfliktné, matka detí ho upodozrievala z užívania drog, o čom založila do spisu aj výsledok z testov, mal sa voči nej vyhrážať mimoriadne vulgárne, vzájomne sa obviňovali z krádeže rôznych vecí, z nedostatku peňazí, z neprispievania na potreby detí. Žalobca vo svojej výpovedi naopak obviňoval matku detí z požívania alkoholu, z agresivity voči nemu, vyčítal matke detí, že ho podvádzala, zo zanedbávania starostlivosti o deti, z podvodu ohľadom úveru na byt. V čase keď sa mal stať skutok styk žalobcu s deťmi upravený nebol, žalobca si ako otec však chodieval pre deti, vodil ich do školy, resp. škôlky a túto skutočnosť potvrdila matka detí vo svojej výpovedi dňa 09.11.2016: „chodí v montérkach každé ráno pre deti a vodí ich do školy, zatiaľ nežiadam súd o úpravu styku, myslím si, že sa dohodneme“. V súvislosti so skutkom sa žalobca od samého začiatku priznával len k vykopnutiu dverí a popieral slovné vyhrážky voči poškodenej. Vychádzajúc z týchto skutkových zistení považoval súd prvej inštancie za čiastočne dôvodný nárok čo do nemajetkovej ujmy vzniknutej väzobným stíhaním. Podľa rozhodovacej praxe súdov dopad väzby zasahuje do osobnostných práv každého človeka vo forme zásahu do práva na osobnú slobodu, obmedzenie súkromného, rodinného života, odčlenenie od najbližších a podobne. Žalobca bol dňa 05.12.2016 vzatý do väzby, pričom pred vzatím do väzby býval v spoločnej domácnosti s družkou U. W. v V., v V.ili aj jeho dve maloleté deti, za ktorými chodieval pravidelne a vodil ich do školy a škôlky, v tej dobe viedol súdny spor s matkou detí ohľadom úpravy rodičovských práv a povinností, nebol síce riadne zamestnaný, ale privyrábal si ako sadrokartonista na dohodu, mal pomerne blízke rodinné vzťahy v Poľsku, hlavne so svojou sestrou U. W.. Počas väzby nebol zamestnaný, čím mu vznikal dlh na výživnom. Počas väzby matka detí - v trestnom konaní poškodená, nedovolila maloletým deťom návštevu žalobcu. Podľa vyjadrenia sestry žalobcu, tento uväznenie znášal mimoriadne zle, uzavrel sa do seba, pociťoval nešťastie z toho, že nemohol byť s deťmi a ako deti jeho uväznenie príjmu, pociťoval ujmu z toho, že nebol v kontakte s jeho otcom, ktorého zdravotný stav bol nepriaznivý. Mimoriadne zapojenie žalobcu do spoločenského života tvrdené a ani preukazované nebolo, pričom žalobca sa v podstate vrátil do rovnakého spôsobu života ako pred väzbou. Súd berie do úvahy aj ďalšie zákonné

kritérium pre výšku nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 3 zákona, a to okolnosti, za ktorých k ujme došlo, a to práve tie okolnosti, ktoré sú popísané vyššie, žalobca sa určitého protiprávneho konania dopustil, toto nieslo známky hrubosti a agresie voči matke jeho dvoch detí práve aj v prítomnosti detí. Toto konanie naplnilo znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 zákona o priestupkoch, pretože rozhodnutím OU V. zo dňa 10.07.2019 bol uznaný vinným z toho, že dňa 05.12.2016 v danom čase a mieste vykopol dvere do bytu č. X patriacim manželom Z. a na adresu Q. V. sa vyjadril „pojebaná piča“ a následne si pred autom zanadával „kurva, piča tam, teda úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým správaním (viď aj rozhodnutie OÚ I. zo dňa 14.10.2019, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté). Aj uvedené má význam pre stanovenie výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy (okolnosti za ktorých k ujme došlo). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ ide o závažnosť následkov väzby v súkromnom živote, tieto žalobca vidí v tom, že nebolo to pre neho ľahké, bol prvýkrát zadržaný, zostal z toho nervózny, má problémy so spaním, deti sa ho báli, hlavne so staršou dcérou mal narušený vzťah po prepustení na slobodu. Žalobca tvrdil, že bolo po V. rozšírené, že bol vo väzbe, a že je trestne stíhaný. Ako však uviedol žalobca, ale i svedkyne W. a W., na týchto následkoch sa nepodieľala väzba ako taká, ale správanie matky detí, ktorá mala aj s jej rodinou žalobcu neustále v súvislosti s väzobným stíhaním pred deťmi očierňovať. Tento následok v súkromnej sfére života žalobcu vyvolala nie väzba ako taká, ale správanie a konanie bývalej družky žalobcu. Narušenie povesti žalobcu nemalo pôvod v samotnom trestnom stíhaní žalobcu. Žalobca pred vzatím do väzby neviedol mimoriadny spoločenský život, nebol spoločensky, politicky, kultúrne činný, viedol osobný život a príležitostne pracoval. Väzba ako taká však pretrhla všetky väzby v jeho súkromnom živote (kontakt s družkou, kontakt s deťmi, príležitostné práce na dohodu) na dobu 50 dní (dĺžka väzby tvrdení žalobcom). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi za dobu výkonu väzby, kedy zásah do jeho osobnostnej sféry bol mimoriadne intenzívny, patrí odškodnenie vo výške 30,- eur za jeden deň uväznenia, keď prihliadol aj na celkovú dĺžku väzby a všetky skutkové okolnosti. Súd prvej inštancie po zohľadnení všetkých zákonných kritérií, ktoré sú pri rozhodovaní o nároku na úhradu nemajetkovej ujmy rozhodujúce a porovnajúc rozhodnutia súdov v obdobných veciach, zohľadňujúcich všeobecné kritériá odškodňovania vyslovené v rozhodnutiach ESĽP považoval v danej veci vzhľadom na všetky osobitosti tohto prípadu odškodnenie počas výkonu väzby vo výške 1.500,- eur za primerané. V uvedenej súvislosti poukázal napr. na rozhodnutia iných súdov (KS v Banskej Bystrici sp. zn. , KS v Žiline sp. zn. , a iné, ako aj súdnu prax v ČR v prípade väzby, kde za adekvátne je potrebné považovať odškodnenie orientačne od 500 - 1.500,- Kčs za každý deň trvania väzby, pričom podľa českej judikatúry sa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňuje povaha trestnej veci, časové trvanie väzby, následky v osobnostnej sfére). V zmysle prehľadu súdnych rozhodnutí, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal, považoval vzhľadom na špecifiká tohto prípadu za primerané odškodnenie 30,- eur za jeden deň väzby, t.j. sumu 1.500,- eur (30,- eur x 50 dní väzby podľa uplatnenej dĺžky väzby žalobcom, i keď väzba ako taká trvala dlhší čas). Pri úvahe súdu o priznaní nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v čase po prepustení z väzby súd prvej inštancie zohľadnil predovšetkým tú skutočnosť, že uznesením KS Trenčín sp. zn. zo dňa 23.02.2017 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu, boli mu však uložené povinnosť dostaviť sa raz týždenne k probačnému a mediačnému úradníkovi, zákaz úmyselne sa priblížiť k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov. Z pripojeného spisu vyplýva, že žalobca povinnosť dostaviť sa k probačnému úradníkovi v podstate splnil od februára 2017 až do konca trestného konania vo februári 2018. Išlo o obmedzenie v súkromnom živote, keďže si musel svoje záležitosti usporiadať tak, aby sa na kontakt dostavil. Skutočnosť, že bol po V. očierňovaný bývalou družkou, a tým utrpel na povesti, súd nezohľadnil, pretože z výpovede žalobcu, jeho družky a aj sestry jednoznačne vyplynulo, že tieto „reči“ mala viesť jeho bývalá družka s rodinou, preto prípadné poškodenie povesti nemá priamu príčinnú súvislosť s trestným stíhaním, ale konaním jeho bývalej družky. Žiadne výrazné spoločenské odcudzenie žalobca okrem svojho tvrdenia nepreukázal, aspoň nie také, na ktorom by sa podieľalo samotné trestné stíhanie. Súd prvej inštancie čiastočne zohľadnil to, že žalobca musel naprávať svoj vzťah s maloletými deťmi, najmä so staršou dcérou S., pretože práve táto vnímala citlivejšie fakt, že jej otec bol vo väzbe. Skutočnosť, že by sa žalobca výkonom probačného dohľadu nemohol zamestnať súd nezohľadňoval. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že po prepustení z väzby pracoval 3 - 4 mesiace ako sadrokartonista v V., v mieste svojho bydliska sa aj pri výkone dohľadu mohol zamestnať. Jeho úmysel pracovať v Rakúsku vyplýval z povinnosti platiť výživné, ktorú skutočnosť uviedol sám žalobca na pojednávaní 04.11.2019. Okrem toho žalobcovi nič nebránilo po uplynutí určitého času dohľadu požiadať o zmenu tohto obmedzenia ( ), čo však napriek tomu, že bol zastúpený obhajcom nevyužil. Zo spisu vyplýva, že voči žalobcovi bolo vedené aj trestné stíhanie pre zanedbanie povinnej výživy, musel sa zúčastňovať úkonov aj v tejto veci, bol evidovaný na úrade práce,

musel sa kontaktovať na úrade, preto jeho prítomnosť v mieste bydliska bola nevyhnutná aj z iných dôvodov. Ďalej mal súd prvej inštancie preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do jeho súkromného života, vnútorného prežívania. Ako sám uviedol bol z celej situácie nervózny, nespával dobre, zmenu v jeho správaní potvrdil aj svedok Q., priateľka U. W. a aj sestra žalobcu. Žalobcovi však zostal zachovaný vzťah s terajšou družkou a taktiež rodinné vzťahy s ostatnými príbuznými v Poľsku. Súd prvej inštancie zohľadňoval aj to, že trestné konanie ako také prebiehalo urýchlene, úkony tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom boli robené promptne, efektívne. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa k určitému protiprávnemu konaniu priznal, a to k vykopnutiu dverí, k použitiu vulgarizmov, čo nakoniec viedlo aj k uznaniu za vinného v priestupkovom konaní, nešlo teda o situáciu, že by trestné konanie bolo absolútne nedôvodné od samého počiatku. Vzhľadom na dĺžku trestného konania od decembra 2016 do februára 2018 považoval vzhľadom na uvedené primeranú nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,- eur, keď zohľadňoval už priznané odškodnenie aj počas väzby. Pre porovnanie súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie KS v BB sp. zn. . Za nepreukázaný a nedôvodný považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku. Konštatoval, že žalobca uplatnil ušlý zisk vo výške 9.816,66 eur a tvrdil, že dostal dve ponuky na prácu so sadrokartónom v Rakúsku s platom 1.600,- eur a túto bol nútený odmietnuť z dôvodu vedenia trestného stíhania a povinnosti raz týždenne sa dostaviť na súd. Na začiatku septembra 2017 ho mal osloviť aj Q. Q. s tým, že môže ísť pracovať na tri týždne do Rakúska za 1.500,- eur, túto ponuku nemohol prijať. Žalobca bol v čase pred vznesením obvinenia nezamestnaný, nemal stály pracovný pomer, ako sám uvádzal pracoval na Slovensku na rôzne „fušky“ - práca na hotely Q., byty po V., práca bez živnosti, pracoval aj ako maliar a nebol evidovaný ako nezamestnaný, pracoval na dohody a tieto skutočnosti vyplynuli z výsluchu tak žalobcu ako i poškodenej v konaní ako súd uvádza vyššie. V tomto čase žalobca netvrdil, že má ísť pracovať do Rakúska, že má konkrétnu pracovnú príležitosť, ktorú môže prijať. Aj svedok Q., ktorý pracoval v Rakúsku už od júna 2016 potvrdil, že už pred trestným stíhaním pracovali spolu na fuškách na Slovensku, potom ako začal pracovať v Rakúsku vybavoval túto prácu aj pre U., avšak ho neprijali. Týmto tvrdením mal za preukázané, že žalobca pred začatím trestného konania nemal žiadnu pracovnú príležitosť v Rakúsku. Žalobcovi nič nebránilo aj po prepustení z väzby zamestnať sa riadne na území Slovenska a dosahovať aspoň taký príjem ako pred začatím trestného konania. Svedkyňa U. W. a nakoniec aj sám žalobca vo svojich výsluchom tvrdili, že do Rakúska musel ísť robiť preto, že mal určené vysoké výživné a mal nedoplatok na výživnom, čoho jasným dôkazom bolo i vedené trestné konanie pre zanedbanie povinnej výživy uznesením ČVS R. zo dňa 23.11.2017, pričom mal dlh na výživnom už od 1.9.2016. Žalobca pritom vo svojej výpovedi uviedol, že po prepustení z väzby pracoval v V., 3 - 4 mesiace u V. J. a robotu do Rakúska hľadal vôli súdu o výživnom. Hoci svedok Q. potvrdil, že aj následne mu ponúkal prácu v Rakúsku (svedok sa pomýlil v čase), avšak v konaní je preukázané, že záujem žalobcu o prácu v Rakúsku súvisel s jeho vyživovacou povinnosťou, pričom sa mohol zamestnať aj na Slovensku. Celkom nepreukázané a zahmlené zostalo v konaní aký konkrétny zárobok by bol za uplatnené obdobie žalobca dosiahol, keďže aj svedok Q. nevedel riadne vysvetliť spôsob odmeňovania cez personálnu agentúru. Aj v tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca po uplynutí niekoľkých mesiacov „v snahe“ predísť strate na zárobku mohol požiadať o zmenu uloženého dohľadu napríklad na kontakt len jedenkrát za mesiac. Faktom však zostáva, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz na podporu svojho tvrdenia o existencii konkrétnej pracovnej ponuky, ktorá mu bola v období od augusta - septembra 2017 ponúknutá s preukázaním konkrétneho zárobku, ktorý by dosiahol. Výpočet straty na zárobku predložený žalobcom považuje súd za čisto hypotetický. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v tomto rozsahu zamietol ako nedôvodnú. O nároku žalovanej na náhradu trov konania súd rozhodol podľa v spojitosti s .

2. Proti rozsudku vo výroku II. a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky zmenil a žalobe vyhovel. Dôvodil, že v konaní predložil príjmové doklady od svojho právneho zástupcu, ktoré preukazujú ním uvádzanú výšku uvádzaných záloh na trovy právneho zastúpenia. Účasť na jednotlivých úkonoch právnej služby bola preukázaná údajmi zo súdneho spisu a právny zástupca si odmeny za jednotlivé úkony uplatňoval v zmysle platnej vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb č. Žalobca predložené vyúčtovanie považuje za správne a odôvodnené. Pripustil, že na príjmových dokladoch vystavených advokátom je uvedené obchodné meno spoločnosti jeho sestry U. W., a to z dôvodu, že sa nachádzal vo väzbe, preto mu nemohli byť vystavované príjmové doklady na jeho meno, keď fyzicky peniaze za právne služby neuhradil on, ale jeho sestra, avšak z finančných prostriedkov mu zapožičaných pod podmienkou v ústnej dohode, že tieto prostriedky sestre bude postupne splácať. Uviedol, že svedkyňa U. W. potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi, že advokáta

pre žalobcu vyhľadala ona, záležalo jej na tom, aby ovládal poľský jazyk. Poverila advokáta, aby faktúry posielal priamo jej a nie žalobcovi, všetky faktúry vystavené na jej spoločnosť uhradila ona. Žalobca ďalej uviedol, že peniaze od svojej sestry si požičal, tieto na základe ústnej dohody postupne aj spláca a z výpovede sestry žalobcu vyplynulo, že tento dlh v marci 2020 splatí poslednou splátkou z požičanej sumy. Ďalej uviedol, že na základe dôkazov obsiahnutých v rámci konania je nepochybne dôvodný záver primeranosti žalobcom navrhovanej sumy nemajetkovej ujmy počas väzby a počas trestného stíhania, nakoľko s poukazom na nekriminálnu minulosť bola povesť žalobcu dobrá, a z výsledkov vykonaného dokazovania výsluchom svedkýň pani U. W. a U. W. bolo preukázané, že vykonaná väzba a trestné stíhanie žalobcu, vážnejšie zasiahli do jeho života. Dôvodil, že v konaní náležite preukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu v súvislosti s trestným stíhaním a väzbou vznikli a jeho tvrdenia v tomto smere boli dostatočne dôkazne podložené výpoveďami dvoch svedkov, ktorí potvrdili, že väzba mala podstatný vplyv na zmenu správania a psychiku žalobcu. S poukazom na výpovede súčasnej partnerky žalobcu a najmä sestry žalobcu, ktorá sa vyjadrila, že práve vzatie do väzby sa na žalobcovi podpísalo a malo to na neho a jeho psychické zdravie najväčší vplyv a nie vzťah s ex družkou, ako sa snažil svojimi tvrdeniami podsúvať žalovaný. Mal za to, že partnerské nezhody nemôžu za traumu, ktorú utrpel počas väzby. Tieto nezhody boli v tomto vzťahu prítomné aj pred vzatím do väzby, preto je potrebné uviesť, že žalobca bol na tieto osočovania zvyknutý a nepriznával im význam. Pokiaľ sa týka ušlého zisku, dával do pozornosti, že žalovaný sa opakovane snažil navodiť situáciu, že žalobca nemal problém po prepustení z väzby nájsť si prácu, nakoľko začal pracovať u p. J.. Poukazoval na skutočnosť, že u p. J. nepracoval ako zamestnanec, ale len na dohodu, bola to občasná fuška a keďže si nemohol nájsť zamestnanie na Slovensku pre zhoršenú povesť a tiež pre skutočnosť, že sa musel chodiť hlásiť k probačnému úradníkovi, nemohol vycestovať za prácou do Rakúska, kde mu svedok Q. vybavil lepšie platenú prácu. Zamestnaný by bol na trvalý pracovný pomer a zarobil by podstatne viac peňazí ako u p. J.. Dával do pozornosti rozsudok ESĽ vo veci Bruncko proti Slovenskej republike a Kormoš proti Slovenskej republike s tým, že tieto v obdobnom prípade priznali žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a zaviazali Slovenskú republiku zaplatiť žalobcovi 25.000,- eur, t.j. 74,- eur za jeden deň trvania väzby, ktorá celkom trvala 337 dní. Zastával názor, že pri určení peňažnej náhrady za požadovanú náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a na základe nesprávneho vyhodnotenia dôležitosti jednotlivých dôkazov a tiež porušením pravidiel formálnej logiky, čím je podľa názoru žalobcu naplnený odvolací dôvod podľa .

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. K priznanému nároku na náhradu majetkovej škody vo výške 1.111,61 eur titulom náhrady trov obhajoby uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v podobe výsluchu žalobcu a svedkyne (sestry žalobcu), keď konštatoval nepreukázanie tvrdení žalobcu ohľadom existencie pôžičky od sestry a jej následného splácania. Uviedol, že k týmto výpovediam svedkov sa podrobne vyjadril, poukázal na jednotlivé rozpory v ich výpovediach, pričom na toto svoje písomné vyjadrenie zo dňa 27.11.2019 v celom rozsahu odkazuje. Zdôraznil, že v konaní o náhradu škody podľa osobitného predpisu dôkazné bremeno ohľadom preukázanie vzniku škody a jej výšky zaťažuje práve žalobcu. Je však nepochybné, že žalobca nedokázal v konaní hodnoverným spôsobom preukázať (ani len tvrdiť), že práve v jeho majetkovej sfére došlo k zníženiu finančných prostriedkov (úhrada trov obhajoby, resp. splácanie splácania pôžičky), v dôsledku čoho mu mala vzniknúť skutočná škoda uplatnená v konaní. Konštatoval, že žalobcom prezentované rozhodnutia a závery, ku ktorým v nich súdy dospeli, sú z hľadiska posúdenia vzniku a výšky majetkovej škody irelevantné. K priznanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 2.500,- eur uviedol, že pri odôvodnení priznania náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie nevychádzal len z výpovede žalobcu, svedkov, ale aj z pripojených spisov Okresného súdu Prievidza sp. zn. a sp. zn. . S prihliadnutím na rozsiahle odôvodnenie rozsudku v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie, na konkrétne skutkové okolnosti a na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov je možné podľa názoru žalovaného považovať súdom prvej inštancie priznanú sumu 30,- eur za jeden deň väzby (30 x 50 dní väzby) za primeranú. Vo zvyšku súd prvej inštancie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, lebo mal za preukázané, že v ostatnom sa žalobca v podstate vrátil k svojmu bežnému životu (žalobca nepreukázal tvrdenia ohľadom vzniknutej ujmy v spoločenskom uplatnení a v pracovnom živote). Zároveň aj pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 1.000,- eur (po prepustení žalobcu z väzby) súd prvej inštancie zohľadnil osobitné konkrétne okolnosti daného prípadu, a to, že žalobcovi boli po prepustení z väzby na slobodu uložené povinnosti: dostaviť sa raz týždenne k probačnému a mediačnému úradníkovi a zákaz úmyselne sa priblížiť k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné konanie však

súd prvej inštancie na druhej strane zohľadnil, že trestné konanie prebiehalo urýchlene a že sa žalobca k určitému protiprávnemu konaniu priznal (k vykopnutiu dverí a k použitiu vulgarizmov). Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za trestné konanie a väzobné stíhanie zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom podal výklad, ktoré tvrdenia žalobcu ohľadom negatívnych následkov ne/mal za preukázané, a akým spôsobom vyhodnotil dôkazy prezentované žalobcom. Len samotné tvrdenia žalobcu, že náležite preukázal rozsah nepriaznivých následkov vo svojom živote, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške 14.979,- eur, nijakým relevantným spôsobom nespochybňujú závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel na základe riadneho a podrobného dokazovania. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného dostatočným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami žalobcu ohľadom prípadného vzniku ušlého zisku, ohľadom existencie pracovných ponúk a na základe vykonaných dôkazov dospel aj k správnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že „Faktom však zostáva, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz na podporu svojho tvrdenia o existencii konkrétnej pracovnej ponuky, ktorá mu bola v období od augusta - septembra 2017 ponúknutá s preukázaním konkrétneho zárobku, ktorý by dosiahol.“ Záverom žalovaný uviedol, že len všeobecné tvrdenia o strate príležitostí bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že opierajúc sa o svoje doterajšie písomné vyjadrenia a ústne prednesy trvá na dôvodnosti ním podaného odvolania a žiada, aby odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným v podanom odvolaní. K priznanému nároku na náhradu majetkovej škody vo výške 1.111,61 eur titulom náhrady trov obhajoby pripustil, že prvotne došlo k úbytku v majetkovej sfére jeho sestry, ale tak ako vypovedala sestra, tieto požičané financie jej postupne počas obdobia dvoch rokov splácal, čím prišlo v konečnom dôsledku k úbytku v majetkovej sfére žalobcu. Uviedol, že nemožno predpokladať, že sestra žalobcu poskytla žalobcovi tieto financie bez vidiny ich postupného vrátenia. Mal za to, že dostatočne a zrozumiteľne bol preukázaný vznik úbytku v jeho majetkovej sfére. Poukázal na tú skutočnosť, že z ustanovení vyplýva, že zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu, ale postačuje ústna dohoda, preto nevie inak ako svedeckými výpoveďami svedkov hodnoverne preukázať vznik ústne dojednanej zmluvy o pôžičke. K priznanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 2.500,- eur mal za to, že s prihliadnutím na všetky okolnosti nemožno považovať súdom prvej inštancie priznanú sumu 30,- eur za jeden deň väzby (30 x 50 dní väzby) za primeranú. Zdôraznil, že relevantným spôsobom preukázal tvrdenia týkajúce sa negatívnych následkov vo svojom živote v súvislosti so vzatím do väzby, s prihliadnutím na jeho osobu, rodinných príslušníkov a okolie v zmysle ust. Tieto tvrdenia, tak ako uviedol už v podanom odvolaní, preukázal svedeckými výpoveďami sestry a súčasnej priateľky, ktoré potvrdili, že najväčší vplyv na žalobcom psychický stav mal pobyt vo väzbe a všetky ostatné žalovaným tvrdené okolnosti v danom prípade zohrali len okrajovú úlohu. K nároku na náhradu ušlého zisku uviedol, že reálny vznik a aj výšku škody v podobe ušlého zisku v intenciách dostatočne preukázal, teda preukázal existenciu takých okolností, z ktorých by bolo možné usúdiť, že nebyť vzatia do väzby a následná povinnosť pravidelne sa hlásiť a stretávať s probačným úradníkom, očakávaný zisk by skutočne vznikol, pretože žalobca by túto ponuku bol prijal. V uvedenej súvislosti poukázal na výsluch svedka p. Q., ktorý počas svojho výsluchu potvrdil, že takúto ponuku žalobcovi ponúkol, ktorý ju ale musel pod tlakom vtedajších okolností odmietnuť.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa potvrdiť, pričom v súlade s ust. odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. . Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle

ods. 2 poukazuje, aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.

7. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú proti tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. a .

8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, v uvedenej súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov a dokazovania, ak dokazovanie zopakuje alebo ho doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania, či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie, alebo ak zistí, že súdom prvej inštancie konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov), prípadne, ak má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám ( ). V danom spore odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, pričom vychádzal z predložených dôkazov v konaní a z tohto dokazovania získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií ( ) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nezistil žiaden rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné súdom prvej inštancie prevedené dokazovanie zopakovať, alebo ho doplniť.

10. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver.

11. Podľa , za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

12. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, akú výpovednú resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu

- ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z . Súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval, vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je v tomto smere vyčerpávajúce. Do obsahu základného práva strany podľa článku 46 ods. 1 SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov.

13. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal v rozsahu dôkazných návrhov strán sporu všetko potrebné dokazovanie na posúdenie medzi stranami spornej veci, z hľadiska všetkých relevantných

prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku a procesnej obrany, ktorými žalovaný popieral uplatňovaný nárok.

14. Vo všeobecnosti pre sporové konanie platí, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania určitej tvrdenej skutočnosti zaťažuje v spore tú stranu sporu, ktorá sa dovoláva použitia nejakej právnej normy a právneho následku z nej vychádzajúceho. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. Nutnosť preukázania tvrdení strany sporu vyplýva zo skutočnosti, že súdy rozhodujúce spory v sporovom konaní sú a musia byť pri rozhodovaní nestranné. Ak by súd rozhodoval iba na základe riadne nepreukázaného tvrdenia strany sporu (ktoré je v rozpore s opačným tvrdením protistrany), automaticky by tým porušil základnú zásadu, a to zásadu jeho nestrannosti, ktorej zákonným vyjadrením je Zásada rovnosti strán sporu stanovená v článku 47 ods. 3 je transformovaním zásady rovnosti občanov pred zákonom ustanovenej v článku 12 ods. 1 .

15. Súd môže svoje rozhodnutie založiť len na skutočnostiach, ktoré boli v spore preukázané s vysokou mierou pravdepodobnosti, blížiacou sa k hranici istoty. Kde sa v konkrétnom prípade táto hranica bude nachádzať, je v zásade individuálne, závislé od posúdenia všetkého, čo vyjde v konaní najavo a čo vyplynie z vykonaných dôkazov posúdiac ich jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. V civilnom konaní, ktoré sa riadi týmto prístupom, pre neunesenie dôkazného bremena postačí, aby druhá strana sporu spochybnila tvrdenia protistrany tak, že nebudú z pohľadu súdu preukázané s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote.

16. Odvolací súd s prihliadnutím k uvedenému nemá žiaden zásadný dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie pojatou ním do odôvodenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia.

17. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobca uviedol ako odvolací dôvod ust. , ktorý znamená nesprávne právne závery, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).

18. Vyššie uvedené odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

19. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa , a tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

21. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie podľa samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

22. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).