Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20CoE-1-2021.pdf
PDF · 71.93 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/1/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831 proti povinnému: Y. N., nar. XX.XX.XXXX, J. 74, XXX XX J., o vymoženie sumy 355,29 eura a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok sp.zn. 5Er/893/2012-11 zo dňa 29.10.2018 takto
rozhodol:
Zrušuje sa uznesenie a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením vo výroku I. exekúciu zastavil a vo výroku II. vyslovil, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 52,66 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podaním zo dňa 12.05.2017 súdny exekútor predložil súdu podnet na zastavenie exekúcie v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý odôvodnil tým, že u povinného bolo vykonané zisťovanie majetkových pomerov, z ktorého vyplýva, nemajetnosť povinného.
3. O trovách exekúcie rozhodol súd prvej inštancie podľa § 196, § 199, § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Priznaná suma predstavuje celkom sumu 52,66 eura a na úhradu tejto sumy zaviazal v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku oprávneného.
4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Bol toho názoru, že v tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť považoval za predčasné. Je toho názoru, že pravdepodobne ani súdny exekútor, ani súd nezistil majetkové pomery povinnej dôsledne. V napadnutom uznesení chyba akákoľvek konkretizácia, aké úkony vykonal a na základe akých lustrácií dospel súdny exekútor a následne aj súd prvej inštancie k záveru, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Taktiež nevyplýva zo zistení súdneho exekútora, či boli preverované iné majetkové práva povinnej, t.j. či nie je vlastníkom práv na plnenie z poistných zmlúv a pod. Zastavenie exekúcie je preto predčasným krokom, pričom rozhodnutie je v tomto rozsahu nedostatočne odôvodnené. Je toho názoru, že právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v exekúcii hospodárne, patrí oprávnenému. Na zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav, a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. Predčasné zastavenie exekúcie by uprelo oprávnenému právo na uplatnenie ústavného práva na súdnu a inú ochranu. Navrhol zmeniť
napadnuté uznesenie tak, že odvolací súd zamietne návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie alebo napadnuté uznesenie zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého uznesenia.
6. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie
7. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazoch.
8. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
9. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
10. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na fair proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.
11. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len zjednodušene skonštatoval, že z predloženého podnetu na zastavenie exekúcie súdnym exekútorom mal za preukázané, že povinný je nemajetný, a preto predmetnú exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len obmedzil na dôvody, ktoré sú tvrdené v podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie a to, že lustráciou majetkovej podstaty povinného nebola zistená žiadna majetnosť. V odôvodnení uznesenia sa nenachádza zmienka o tom, na základe akých skutočností či dôkazov súd takto rozhodol, či sa zaoberal tým, aké úkony boli vykonané súdnym exekútorom za účelom zistenia majetku povinného, či súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony a chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery.
12. V rozpore so zásadou danou v § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne a iba sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v podnete súdneho exekútora formulovanými všeobecne. Dôvody, pre ktoré
súd zastavil exekúciu, preto nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Navyše okresný súd ani podnet exekútora nedoručil na vyjadrenie oprávnenému.
13. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v napadnutom výroku o zastavení exekúcie ako aj v súvisiacom výroku o trovách exekúcie ako nepreskúmateľné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na zastavenie exekúcie a náležite preskúmať majetkové pomery povinnej, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodní v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).