Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-103-2020.pdf
PDF · 87 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/103/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., so sídlom Priemyselná 10, Sučany, IČO: 50 387 189, zast. JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom Kuzmányho 4, Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zast. JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o zaplatenie 472,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. augusta 2020, č.k. 14C/18/2020-51, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 427,24 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom II. žalobcovi priznal nárok proti žalovanému na náhradu 100 % trov konania. Rozhodoval tak na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 427,24 eur, odvodenej od škodovej udalosti, ktorá vznikla na vozidla právneho predchodcu žalobcu, ktorý bol poistený u žalovaného. Poškodený (právny predchodca žalobcu) si požičal do nájmu náhradné vozidlo od žalobcu. Po skončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru za nájom náhradného motorového vozidla a následne si uplatňoval túto sumu u žalovaného ako náhradu. Žalovaný však žalobcovi krátil poistné plnenie a oznámil mu ukončenie šetrenia poistnej udalosti. Žalovaná suma preto predstavovala rozdiel medzi sumou fakturovanou a sumou vyplatenou. Súd sa najskôr zaoberal aktívnou vecnou legitimáciu žalobcu, pričom dospel k záveru o jej danosti. Poškodený bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému na tretiu osobu, nebolo to v rozpore s §§ 524 a 525 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka bola postúpená za odplatu a bolo vecou postupcu a postupníka, na akej odplate sa dohodnú. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 31.10.2019 mal súd preukázané, že postúpenie pohľadávky oznamoval žalovanému ako dlžníkovi tejto pohľadávky poškodený ako veriteľ pohľadávky a zároveň aj postupca pohľadávky. Čo sa týka veci samej, žalovaný plnil z poistnej udalosti a poskytol žalobcovi poistné plnenie, avšak len za 5 dní nájmu náhradného vozidla. Sporným zostala len výška poistného plnenia, resp. to, za koľko dní nájmu bolo ešte dôvodné priznať poistné plnenie. Z dokazovania vyplynulo, že poškodený nemohol svoje vozidlo užívať najmenej 17 dní, keďže bolo prevzaté na opravu 15.10.2019 a odovzdané mu bolo až 31.10.2019. Poškodený nemohol ovplyvniť dĺžku opravy a z dôvodov, ktoré nezavinil, nemohol svoje vozidlo užívať. Rozsah náhrady škody v prípade uplatneného nároku na náhradu nákladov na používanie náhradného motorového vozidla počas nemožnosti používania havarovaného vozidla dôsledku jeho opravy je daný nevyhnutnosťou a účelnosťou nákladov vynaložených na vypožičanie náhradných veci.
Dĺžka doby, za ktorú možno uplatniť nárok na náhradu nákladov vynaložených na prenájom náhradného vozidla, zodpovedá predovšetkým dobre opraviť, t.j. času, po ktorý je poškodené motorové vozidlo v servise. Táto dohoda zahŕňa aj čas, kedy sa vozidlo priamo neopravuje, čaká na obhliadku, resp. objednanie náhradných dielov. Je potrebné zohľadniť, že poškodený nemohol dĺžku opravy ovplyvniť. Poškodený pred odovzdaním motorového vozidla na opravu nie je povinný robiť výber servisu v zmysle najlacnejšieho servisu alebo servisu poskytujúceho opravu najrýchlejšie. Súd vzhľadom na uvedené považoval uplatnený nárok v celom rozsahu za dôvodný, preto mu vyhovel. Výška žalovanej sumy zodpovedá výške celkového nájomného účtovaného za prenajatie náhradného vozidla 640,90 eur, od ktorého bola odrátaná suma 168,66 eur, ktorú žalovaný žalobcovi uhradil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa vydal rozsudok, ktorý je nesprávny, nezákonný, arbitrárny a trpí nepreskúmateľnosťou. Bol názoru, že rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Nestotožnil sa ďalej s právnym posúdením súdu o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, pretože podľa jeho názoru poškodený predstavoval dlžníka žalobcu, a preto s poukazom na § 524 Občianskeho zákonníka nemohol so žalobcom uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, nakoľko pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodený žalobcovi neuhradil (poškodený bol dlžníkom žalobcu), a teda mu ako pohľadávka nevznikla, pričom bol mienky, že došlo k postúpeniu záväzku poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Uvedeným postúpením došlo k postúpeniu pohľadávky a tento postup považuje za rozporný s § 542 OZ. Ďalej namietal, že k úhrade faktúry nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v zmluve o postúpení pohľadávky. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov smeroval najskôr k cedovaniu pohľadávky a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok. Ak preto nebol poškodený majiteľom pohľadávky voči žalobcovi, nemohol ju postúpiť na žalobcu. Dôvodil, že poškodený a žalobca nemohli uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky a takýto právny úkon je podľa § 39 OZ absolútne neplatný. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. K podanému odvolaniu sa žalobca písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Tvrdenia žalovaného o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie považoval za nedôvodné, pričom na zdôraznenie vecnej správnosti poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. Na základe uvedeného žiadal odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozsudku a priznanie náhrady trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Žalovaný v podanom odvolaní, zhodne ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
6. Všeobecne platí, že možno postúpiť pohľadávku (s výnimkou kategórie pohľadávok, ktoré nemožno postúpiť; § 525 OZ), a to aj pohľadávku budúcu, podmienenú, nesplatnú, splatnú, peňažnú i nepeňažnú. V prípade budúcej pohľadávky sa vyžaduje, aby bola určitá a identifikovateľná.
7. Otázka (ne)platnosti zmluvy o postúpení budúcej pohľadávky bola riešená v minulosti Najvyšším súdom ČR. Uviedol, že „predmetom postúpenia môže byť pohľadávka budúca, t.j. taká, ktorá v dobe uzatvorenia zmluvy o postúpení ešte neexistuje a má vzniknúť až v budúcnosti; okamih postúpenia budúcej pohľadávky je potom totožný s okamihom, v ktorom pohľadávka vznikne. Dohoda o postúpení pohľadávok môže taktiež zahŕňať väčší počet pohľadávok. K postúpeniu je spôsobilá i pohľadávka, ktorej existencia je sporná, i pohľadávka, ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky. Dôsledkom neexistencie pohľadávky v dobe uzatvorenia zmluvy o jej postúpení (postupník sa tak nestal miesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom) nie je neplatnosť zmluvy o postúpení, ale „iba“ zákonná zodpovednosť postupcu voči postupníkovi podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ. Ak dopadá uvedený záver na neexistenciu pohľadávky, tým skôr možno dovodiť, že nie je neplatná zmluva o postúpení, ktorej
predmetom sú existujúce pohľadávky postúpené s odkladacou podmienkou zaplatenia dohodnutej ceny za postúpenie“ (rozsudok sp. zn. 33 Cdo 4658/2009 zo dňa 29.02.2012).
8. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 31.10.2019 vyplýva, že poškodený postúpil na žalobcu pohľadávku vo výške 640,90 eur, ktorú mal voči žalovanému. Zmluvné strany si postúpenie dohodli ako odplatné, a to vo výške 640,90 eur, ktorá výška zodpovedá faktúre č. 190543. Zároveň si dohodli v bode 5., že si vzájomné nároky (na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo) započítavajú.
9. Predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody. Postupovaná pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, nakoľko jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré boli obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Identifikovaná pohľadávka bola existujúca, vyjadrená určito a bez pochybností bola identifikovateľná, a fakt, že ňou došlo zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom vozidla a žalobcom ako prenajímateľom vozidla, nijako záver o platnosti postúpenia pohľadávky nenarúša, a to tiež vzhľadom na vyššie prezentované závery. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, lebo postúpenie pohľadávky medzi poškodeným a žalobcom bolo platné.
10. Žalovaný sa v podanom odvolaní nestotožňoval ani s kvalitou napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že je nesprávny, nezákonný, arbitrárny, nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený.
11. Podľa § 220 ods. 1 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 220 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
13. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka svojej poctivej argumentácií a presvedčivosti.
14. Ústavný súd SR uviedol, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu bola v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (nález sp. zn. I. ÚS 372/2006 zo dňa 29.03.2007).
15. Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril Ústavný súd ČR konštatovaním, že „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o sebe dostatočná“ (nález sp. zn. III. ÚS 989/08 zo dňa 12.02.2009, bod 68).
16. Optikou uvedených záverov bolo potrebné posúdiť odvolaciu námietku žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vec právne posúdil, ako vyložil a aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej. Nezostala bez prijatia záveru súdom prvej inštancie žiadna právne relevantná námietka žalovaného, pričom súd prvej inštancie odkryl svoj myšlienkový postup, ktorým sa dostal k svojmu záveru o vyhovení žaloby žalobcu v plnom rozsahu.
17. Napadnutý rozsudok má tak všetky zákonom stanovené náležitosti, nie je nepreskúmateľný alebo trpiaci inou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.
18. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).