Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoCsp-31-2020.pdf
PDF · 92.1 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/31/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobkyne E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXXX/X, A. J., zastúpenej Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970 proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k. 3Csp/40/2019-81 zo dňa 05. 03. 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie 200,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .
Nadväzujúci výrok III. o nároku žalobkyne na náhradu trov konania m e n í tak, že jej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Vo výroku II., v ktorom v ostatnej časti žalobu zamietol, odvolaním nenapadnutom, p o n e c h á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 3 ods. 5 veta tretia z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- eur do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Vo výroku II. v ostatnej časti žalobu zamietol. Vo výroku III. priznal žalobkyni podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 25 %. Mal za to, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500070179 so žalobkyňou zo dňa 17. 07. 2014, na základe ktorej jej poskytol úver vo výške 1 200,- eur, ktorý sa zaviazala splácať v 30-mesačných splátkach po 79,- eur pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 18,03 % a RPMN 21,42 % porušil viaceré ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov - zavádzal žalobkyňu rôznymi výškami celkovej sumy, ktorú mala ako dlžník zaplatiť, v zmluve bola uvedená nesprávna výška ročnej percentuálnej miery nákladov, v zmluve absentujú ďalšie náležitosti zmluvy, a to adresa veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti, termín konečnej splatnosti úveru, doba trvania zmluvy. Žalobkyňa pritom na súde v konaní 2Csp/48/2018 uplatnila porušenie týchto povinností na základe žaloby podľa § 137 písm. a/ CSP, t. j. žalobou na splnenie povinnosti, v tomto prípade o vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy po prejednaní sporu bolo o tom právoplatne rozhodnuté v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/142/2019-161 z 27. 06. 2019 v prospech žalobkyne, pretože žalovaný bol zaviazaný jej zaplatiť 947,38 eur, keďže zmluva a úver z nej vyplývajúci bol považovaný
za bezúročný a bez poplatkov, čo znamenalo, že žalobkyňa ako spotrebiteľ bola povinná veriteľovi, t. j. žalovanému vrátiť len istinu úveru a platby ju prevyšujúce tak predstavovali bezdôvodné obohatenie, ktoré bol žalovaný povinný jej vydať. Práve v dôsledku porušenia predmetných povinností veriteľom - nedostatočného, resp. zavádzajúceho informovania spotrebiteľa o podmienkach poskytnutého úveru, došlo zo strany spotrebiteľa k platbám bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu, čo predstavovalo nezákonné získanie finančných prostriedkov veriteľom. Zákon nevyžaduje na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia existenciu ujmy reálne vzniknutej spotrebiteľovi, avšak je zrejmé, že došlo ku vzniku ujmy u spotrebiteľa - bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry, a to v rozsahu 974,38 eur. Túto sumu prijal veriteľ od spotrebiteľa neoprávnene. Preto boli splnené všetky predpoklady podľa ust. § 3 ods. 5 veta tretia z. č. 250/2007 Z. z. na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to existencia porušenia povinností veriteľom, ktorú mu ukladá zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, resp. osobitný predpis, spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie predmetnej povinnosti a napokon existencia príčinnej súvislosti medzi porušením uvedenej povinnosti veriteľom a úspešným uplatnením porušenia uvedenej povinnosti na súde spotrebiteľom. Ďalej mal za to, že výška uplatneného nároku 400,- eur nezodpovedá v celom rozsahu zákonnej požiadavke primeranosti, pričom vychádzal na jednej strane zo skutočnosti, že na základe uzavretej zmluvy vykonal spotrebiteľ úhrady vo výške 2 134,38 eur, zo strany veriteľa boli poskytnuté peňažné prostriedky 1 160,- eur, pričom vzniknutý rozdiel 974,38 eur predstavoval bezdôvodné obohatenie veriteľa a spotrebiteľ musel vyvinúť nezanedbateľné úsilie s cieľom domôcť sa jeho vydania od veriteľa a keďže veriteľ odmietol plniť, nevyhnutnosťou pre spotrebiteľa sa stalo domáhanie sa práva na súde, ktoré kladie požiadavky týkajúce sa vynaloženej energie na zabezpečenie právneho zastúpenia, podanie žaloby, ďalších písomných podaní, resp. príprava a účasť na pojednávaniach, ako aj vynaložených výdavkov v súvislosti so vznikom trov konania. Spotrebiteľ nemal na výber, a to predovšetkým k výške sumy bezdôvodného obohatenia a odmietavý postoj veriteľa. Uvedenú sumu pritom veriteľovi plnil na základe uzavretej zmluvy v presvedčení, že táto bola uzavretá v súlade so zákonom a že dohodnuté podmienky zodpovedajú jeho požiadavkám. Poukázal na satisfakčnú funkciu finančného zadosťučinenia, to znamená priznanie náhrady za vynaložené úsilie spojené so súdnym konaním, pričom v prípade dodržania všetkých zákonom stanovených povinností zo strany veriteľa pri uzatváraní zmluvy by to potrebné nebolo. Zároveň mal za to, že je významná aj odradzovacia funkcia finančného zadosťučinenia s cieľom eliminovať porušovanie zákonných povinností veriteľom v budúcnosti. Pretože uplatnená výška finančného zadosťučinenia dosahuje cca 41 % neoprávnene získaných peňažných prostriedkov veriteľom, ktoré tento odmietal spotrebiteľovi vrátiť, ide už o značné percentuálne vyjadrenie, pri ktorom bolo potrebné zohľadniť individuálnu okolnosť prípadu, t. j. že žalobkyňa na základe uzavretej úverovej zmluvy prechodne disponovala finančnými prostriedkami veriteľa až do ich splatenia vo výške sumy 1 160,- eur. Služby žalovaného teda nepochybne využila, a preto mal za to, že suma 200,- eur zodpovedá nastoleniu spravodlivej rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán a zákonom sledovanému účelu tohto právneho inštitútu, a preto vo zvyšnej časti nad sumu 200,- eur, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že nedodržanie § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. nepredstavuje porušenie práv spotrebiteľa, ktoré by predstavovalo negatívny dôsledok pre spotrebiteľa a že ani z predmetných rozsudkov nevyplýva konštatovanie porušenia spotrebiteľského práva, keďže súd rozhodol len o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie a porušenie konkrétneho práva spotrebiteľa preukázané nebolo. Rozhodnutie o vydaní bezdôvodného obohatenia bolo práve v súvislosti s porušením povinností ustanovených osobitnými predpismi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom na skutočnosť, že veriteľ sa bezdôvodne obohatil, nezákonne získal peňažné prostriedky, čím došlo k zásahu do majetkovej sféry spotrebiteľa, porušenie zákona je vyššej intenzity, ako v prípade len samotného konštatovania porušenia povinností. Konštatovanie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v danom prípade na ochranu spotrebiteľa nepochybne nepostačovalo. Súd na základe žaloby spotrebiteľa sa musel zaoberať otázkou vrátenia neoprávnene prijatých súm veriteľom, čo tento mimosúdne preukázateľne odmietal. K výške nároku na finančné zadosťučinenie namietal žalovaný neopodstatnenosť postupu, ktorým žalobkyňa ozrejmuje spôsob určenia sumy 400,- eur, ktorú námietku čiastočne zohľadnil pri svojom rozhodovaní, keď bola priznaná suma finančného zadosťučinenia len vo výške 200,- eur a v ostatnej časti bola žaloba zamietnutá. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 25 %, keď prihliadol na to, že bola v celom rozsahu úspešná ohľadom základu nároku (100 %) a čiastočne úspešná ohľadom jeho výšky (50 %). Preto dospel k záveru, že spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá priznanie nároku žalobkyni na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 25 %.
2. Proti výroku I. a III. uvedeného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a priznaný mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani označenie, ktoré právo spotrebiteľa bolo porušené, čo je podmienkou pre uplatnenie si nároku na finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Z rozsudku nevyplýva, že by súd jej splnenie konštatoval, mal preukázané a v odôvodnení vôbec označil právo alebo povinnosť ustanovenú zákonom alebo osobitnými predpismi, ktoré bolo porušené. Zdôvodnenie výšky finančného zadosťučinenia odporuje obsahu súdneho spisu 2Csp/48/2018, pretože žalobkyňa nikdy netvrdila, ani v danom konaní, ani v tomto, že by spravila čokoľvek pri zabezpečení právneho zastúpenia, keďže v skutočnosti išlo o korešpondenčnú formu komunikácie so subjektom „Nebuď dlžník, s.r.o.“ a nikdy písomne nevyzvala na zaplatenie konkrétnej sumy, naopak spomenutá spoločnosť zasielala hromadné a nešpecifikované výzvy. Preto závery o satisfakčnej funkcii finančného zadosťučinenia za vynaložené úsilie spojené so súdnym konaním neboli preukázané a ani sama žalobkyňa neuvádzala skutočnosti, ktoré súd zohľadnil pri rozhodovaní. Pritom pri § 3 ods. 5 sa jedná o neurčitú hypotézu, pri ktorej v rámci jej možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jej účel, ktorým je nastolenie rovnováhy zmluvných strán a posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Súd sa nedostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré by pre rozhodnutie mali význam a priznanie zadosťučinenia odôvodnil skutočnosťami, ktoré z dokazovania nevyplývajú a samotné rozhodnutie nemá vo výsledkoch dokazovania podklad a oporu.
3. Proti výroku III. o nároku na náhradu trov konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP aj žalobkyňa a žiadala ho zmeniť tak, že jej bude priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Výška primeraného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, ktorý ju prizná s prihliadnutím na všetky podstatné skutkové a právne okolnosti prípadu, zatiaľ čo žalobca túto výšku iba navrhuje, vzhľadom na zaužívanú súdnu prax, a preto pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu. Mala za to, že u nej sa nejedná o neúspešného žalobcu, ak jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou, aby svoju ujmu podceňovala iba preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania. Treba rozlíšiť, čo je základné a čo druhotné, t. j. súd prvej inštancie musí vyhodnotiť, či do práva žalobkyne bolo zasiahnuté a v prípade ak áno, toto treba považovať za základné. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V prípade priznania čo i len časti žalovanej sumy bola nepochybne plne procesne úspešná čo do základu a mala právo na náhradu trov konania z prisúdenej sumy.
4. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny čo do výroku I., II. potvrdiť, keďže spĺňa všetky atribúty vyžadované v § 220 ods. 2 CSP pre jeho odôvodnenie. Poukázala na to, že súd sa v bode 9. v spojení s bodom 10. odôvodnenia vysporiadal s tým, ktoré porušenia práv zistili všeobecné súdy v predchádzajúcich konaniach, kedy zistili konkrétne porušenie ustanovenia § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z., ktorý stanovuje, aké náležitosti musí mať zmluva o spotrebiteľskom úvere a ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa, aby mal pred rozhodnutím o výbere najvhodnejšieho úveru všetky potrebné informácie. Preto je povinnosťou veriteľa tieto náležitosti do zmluvy uviesť v súlade so zákonom. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá závisí od úvahy súdu, zobral súd do úvahy všetky relevantné skutkové okolnosti, prihliadnuc na výšku bezdôvodného obohatenia a výšku poskytnutých finančných prostriedkov, ako aj úsilie, ktoré musela vyvinúť, aby sa domohla svojho nároku, keďže žalovaný sa odmietal akokoľvek mimosúdne dohodnúť, a teda bola nútená pristúpiť na súdne konanie, s ktorým je nepochybne spojený stres a napätie. Pri výške primeraného finančného zadosťučinenia súd pritom zobral do úvahy všetky relevantné skutkové okolnosti. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nikdy nespravila čokoľvek pri zabezpečovaní právneho zastúpenia, nevedela si predstaviť ako mohol právny zástupca v jej mene podať žalobu a viesť v súčasnosti už druhý súdny spor, keďže bez jej súčinnosti by to bolo nereálne, pretože by nemal ani základné informácie o právnom vzťahu medzi stranami sporu.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, v nadväzujúcom výroku III. o nároku na náhradu trov konania ho podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100 %, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Vo výroku II., ktorým
vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolaním nenapadnutom ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
6. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku I., prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalovaný, krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného krajský súd dopĺňa, že čisto účelové je tvrdenie žalovaného, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aké právo alebo povinnosť ustanovená zákonom alebo osobitnými predpismi, boli porušené, pretože jednak z rozhodnutia v pôvodnom konaní pred okresným súdom č.k. 2Csp/48/2018-108 v spojení s rozhodnutím krajského súdu č.k. 9Co/142/2019-161, v ktorom bola žalobkyňa domáhajúca sa proti žalovanému bezdôvodného obohatenia úspešná, je konštatované porušenie konkrétnych povinností týkajúcich sa náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. a tieto uvádza vo svojom odôvodnení aj súd prvej inštancie ako to vyplýva z jeho odseku 9. a 10. Za čisto účelovú možno považovať aj námietku žalovaného, týkajúcu sa výšky finančného zadosťučinenia, že žalobkyňa netvrdila ani v pôvodnom, ani v tomto konaní, že by spravil čokoľvek pre zabezpečenie právneho zastúpenia, keďže išlo o korešpondenčnú formu komunikácie so subjektom „Nebuď dlžník, s.r.o.“, keďže táto je v príkrom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi zo samotného spisu, že takisto ako aj v pôvodnom, tak aj v tomto konaní žalobkyňa sa svojich práv domáhala cestou splnomocneného zástupcu, teda jednoznačne vynaložila už úsilie spojené so súdnymi konaniami, v ktorej súvislosti dáva krajský súd žalovanému do pozornosti, že práve cieľom ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný, na čo žalobkyňa poukazovala už jednak v žalobe, ako aj vo svojom písomnom vyjadrení.
8. Vychádzajúc z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalovaného, či už v prvoinštančnom alebo odvolacom konaní odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. ako vecne správne potvrdil. Výrok III. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 388 CSP zmenil, keďže súd sa pri rozhodovaní o ňom neriadil zásadou úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) v konaní, v ktorom výška plnenia závisí od úvahy súdu. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v takomto prípade musí súd prvej inštancie vyhodnotiť, čo je základné a čo druhotné. Ak vyhodnotí, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté, toto treba považovať za základné a výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca, t. j. v prípade priznania čo i len časti žalovanej sumy je žalobkyňa vo veci plne procesne úspešná, čo do základu a má preto právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
9. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, keďže v odvolacom konaní bola plne úspešná.
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).