Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/139/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci navrhovateľa (otca) Z. D. nar. X.X.XXXX bývajúceho v E. č. XX zastúpeného JUDr. Janou Bajužíkovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom na Štefánikovej ul. č. 8 v Michalovciach proti manželke navrhovateľa (matke) K. D., rod. S. nar. XX.X.XXXX bývajúcej na X. ul. č. XXXX/X v Z. zastúpenej JUDr. Františkom Hadušovským, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom na ul. Cyrila a Metoda č. 2 v Rožňave o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletej N. D. nar. X.X.XXXX zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 29.1.2020 č.k. -187 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom na čas po rozvode.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril na čas po rozvode mal. N. do osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia budú mal. dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Matke uložil povinnosť prispievať na výživu mal. N. výživným 200 eur mesačne od 23.10.2018 otcovi a dlžné výživné za obdobie od 23.10.2018 do 31.1.2020 v sume 3.258,05 eur povolil matke splácať v splátkach po 217,20 eur splatných spolu s bežným výživným, pod následkami straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 15-tym dňom nasledujúceho mesiaca, od právoplatnosti rozsudku. Styk matky s mal. N. upravil neobmedzene. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom z 25.1.2018 domáhal proti odporkyni

- manželke rozvodu manželstva poukazujúc na to, že ich manželstvo je hlboko a trvale rozvrátené, neplní a ani nemôže plniť spoločenský účel a nemožno očakávať ani obnovenie manželského spolužitia. Zároveň navrhol, aby mal. N., nar. X.X.XXXX bola na čas po rozvode zverená do jeho osobnej starostlivosti, matke bola uložená povinnosť prispievať na jej výživu sumou 70 eur mesačne a aby bol upravený styk matky s maloletou každý párny víkend od piatka 18.00 hod. do nedele 17.00 hod.. V priebehu konania navrhol upraviť styk neobmedzene. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 24.8.2018 č.k. -84 súd manželstvo navrhovateľa a matky rozviedol, na čas po rozvode zveril mal. N. do osobnej starostlivosti matky, otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu mal. N. výživným vo výške 130 eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku a upravil styk otca s maloletou neobmedzene. Návrh navrhovateľa na zverenie mal. N. do jeho osobnej starostlivosti na čas po rozvode zamietol. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 30.4.2019 č.k. -115 Krajský súd zrušil rozsudok okrem výrokov o rozvode manželstva a trovách konania a vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok vo výroku o rozvode manželstva a trovách konania nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 23.10.2018. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia v zmysle § 24 ods. 1, 3, § 25

ods. 1, 2, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 zákona o rodine dospel k záveru, že je v záujme mal. N., aby na čas po rozvode bola zverená do osobnej starostlivosti otca, nakoľko tento zabezpečuje jej riadnu starostlivosť nepretržite od augusta 2018 a neboli zistené žiadne nedostatky v jeho starostlivosti. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj správa kolízneho opatrovníka. Matka súhlasila so zverením maloletej do osobnej starostlivosti otca a aj mal. N. pred kolíznym opatrovníkom vyjadrila vôľu byť v starostlivosti otca. Čo sa týka výšky výživného, podľa názoru súdu je v možnostiach a schopnostiach matky prispievať na výživu mal. N. výživným vo výške 200 eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva. V konaní bolo preukázané, že matka dňa 7.10.2019 uzavrela pracovný pomer v Holandsku, kde pracovala s priemerným týždenným príjmom vo výške 215,06 eur, čo vyplýva z výplatných pások matky, ktoré súdu predložila. Taktiež z písomného vyčíslenia mesačných príjmov a výdavkov matky (na č.l. 156) vyplýva, že mesačný príjem matky činí 936,52 eur. Svoje výdavky v zahraničí však matka žiadnym spôsobom súdu nepreukázala a nepredložila žiadne listinné dôkazy o jej skutočných výdavkoch. Taktiež nepreukázala, že v Holandsku ukončila pracovný pomer a z akého dôvodu. Konštatoval, že matka v Holandsku mohla požiadať aj o vyplácanie rodinných prídavkov na maloletú, čím by sa navýšil jej príjem. Výdavky maloletej, ktoré uvádza otec považoval súd za primerané a odôvodnené a na úhrade týchto výdavkov sa majú primerane podieľať obaja rodičia. Matka ani otec nemajú ďalšie vyživovacie povinnosti. Preto matke uložil povinnosť prispievať na výživu mal. N. výživným vo výške 200 eur mesačne počnúc dňom 23.10.2018, t.j. počnúc právoplatnosťou rozvodu manželstva, nakoľko uvedená výška výživného zodpovedá zárobkovým možnostiam a schopnostiam matky ako aj odôvodneným potrebám maloletej. Keďže matka na výživu maloletej neprispievala žiadnou sumou, súd určil matke dlžné výživné za obdobie od 23.10.2018 do 31.1.2020 v sume 3.258,05 eur, ktoré jej povolil splácať v 217,20 eurových mesačných splátkach, splatných spolu s bežným výživným, pod následkami straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 15-tym dňom nasledujúceho mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Zároveň upravil styk matky s maloletou neobmedzene, nakoľko maloletá sa chce s matkou stretávať vždy, ak bude na Slovensku. Takáto úprava styku je aj v záujme maloletej. O trovách konania súd rozhodol podľa a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie manželka/matka (ďalej len matka) a to proti výroku o určení výživného a dlžnom výživnom. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zaviaže matku povinnosťou prispievať na výživu mal. N. sumou 130 eur mesačne od 23.10.2018 otcovi alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že súd jednotlivé vykonané dôkazy hodnotil izolovane a nevyhodnotil ich s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo a boli preukázané, niektoré dôkazy vyhodnotil v rozpore s tým, čo z nich objektívne vyplývalo, iné dôkazy nevzal vôbec do úvahy v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za nevyhnutné považovala vziať do úvahy to, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 24.8.2018 č.k. -84 bola mal. N. zverená do jej osobnej starostlivosti a otcovi bola uložená povinnosť prispievať na jej výživu sumou 130 eur mesačne, pričom čistý mesačný príjem otca bol v tom období 870 eur. Na druhej strane matka maloletej o 17 mesiacov neskôr bola pri priemernom týždennom príjme 215,06 eur, t.j. 860,24 eur mesačne v období pre rozsudkom - nakoľko už v čase posledného pojednávania bola bez akéhokoľvek príjmu v dôsledku ukončenia pracovnej zmluvy zaviazaná povinnosťou uhrádzať výživné 200 eur mesačne. Pri porovnateľnej výške príjmu oboch rodičov maloletej, aj keď v inom časovom období avšak bez akejkoľvek relevantne preukázanej zmene nárokov maloletej, bola zaviazaná k výživnému o 70 eur vyššiemu ako predtým otec maloletej. Súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že už v čase vyhlásenia rozsudku nemala akýkoľvek príjem a predtým príjem v priemernej týždennej výške nedosahovala na Slovensku ale v zahraničí - v Holandsku kde súčasne aj žije a preto musia byť náležite zohľadnené aj jej životné náklady v danej krajine, ktoré aj vyčíslila. Výživné stanovené súdom pri pomeroch vyplývajúcich z jej už bývalého zamestnania v Holandsku nepovažuje za určené správne nakoľko nezodpovedá jej zárobkovým schopnostiam a možnostiam. Zásadným kritériom je tu výška v minulosti dosahovaného príjmu 215,06 eur týždenne. Uvedený príjem by bolo možné považovať za priemerný, pokiaľ by bol dosahovaný na Slovensku. Je však všeobecne známe, že náklady na živobytie sú na Slovensku rádovo nižšie ako v Holandsku. Práca so mzdou priemerne 215 eur týždenne, ktorú vykonávala v Holandsku patrí do kategórie nízkopríjmových. Všeobecne je zamestnanie sa v zahraničí a príjem tam dosahovaný často iba z núdze cnosť, pretože s odchodom do zahraničia za nekvalifikovanou prácou často súvisia aj mnohé negatívne dopady (odlúčenie od domova, cudzie prostredie a kultúra, občas negatívny postoj domácej spoločnosti, nestále zázemie a pod.). Nielen so Slovenskom neporovnateľnú výšku príjmu, ale aj uvedené aspekty je potom potrebné vnímať ako životnú úroveň osoby, ktorá je povinná platiť výživné. Napriek potenciálnemu nárastu potrieb mal. dieťaťa za posledných 15 mesiacov, čo by však

len čiastočne a určite nie v takej miere odôvodňovalo zmenu výživného v porovnaní s výživným, ktoré mal stanovené otec, t.j. o 70 eur mesačne viac v jej neprospech, je potom možné z príjmu rodiča pracujúceho v zahraničí určiť na výživné len takú časť, aby rodičovi zostávajúca časť príjmu aspoň čiastočne vyvážila strádanie spojené s výkonom nekvalifikovanej práce v zahraničí. Vytýkala súdu, že si odporuje keď uvádza rôzne výšky jej príjmu a len jeden je, resp. bol skutočný a podložený relevantnými dôkazmi z jej strany a to priemerný týždenný príjem 215,06 eur. Nesprávne je tiež tvrdenie súdu, že žiadnym listinným dôkazom nepreukázala, že v Holandsku ukončila pracovný pomer a z akého dôvodu. Pracovnú zmluvu v Holandsku so sprostredkovateľskou agentúrou uzatvárala vždy na dobu určitú, jeden týždeň, z čoho vyplýva aj povaha a forma vyplácania mzdy na týždennej báze, čo bolo preukázané výplatnými páskami. Z vedeného dôvodu nebolo z jej strany ani možné „listinným dôkazom“ preukázať ukončenie jej pracovného pomeru, nakoľko toto bolo realizované prostým neuzatvorením pracovnej zmluvy zo strany zamestnávateľa, resp. pracovnej agentúry na ďalší pracovný týždeň. Pokiaľ súd uvádza, že „matka v Holandsku mohla požiadať aj o vyplácanie rodinných prídavkov na maloletú, čím by sa navýšil jej príjem...“ uviedla, že súd toto tvrdenie žiadnym spôsobom ďalej nerozvádza a nevysvetľuje akým spôsobom a či vôbec z jej strany došlo k „požiadaniu“, resp. „nepožiadaniu“ o vyplácanie rodinných prídavkov v Holandsku alebo či je vôbec možné v tomto konkrétnom prípade o takýto príspevok žiadať resp. či by naň mala nárok. Uviedla ďalej postup pri žiadosti o príspevky na dieťa v Holandsku a konštatovala, že podstatnou náležitosťou získania takýchto dávok je existencia poistenia zamestnanca v zmysle schémy pre udelenie príspevkov na dieťa, ktorá vyžaduje aby zamestnanec bol v pracovnom pomere priamo so zamestnávateľom, ktorý má sídlo v Holandsku a súčasne je poistený v sociálnom systéme Holandska, pričom ona bola v každotýždennom pracovnom pomere len so sprostredkovateľskou agentúrou E..V., ktorá mala uzatvorenú zmluvu priamo s jej zamestnávateľom čo znamená, že jej nevznikol nárok na vyplácanie príspevkov na dieťa. Nejedná sa tu o použitie princípu prednosti potenciality príjmu osoby povinnej platiť výživné /teda matky maloletej), kedy by v dôsledku jej zavinenia prišla o potenciálny príjem z dávok na dieťa v Holandsku. Skutočnosť, že takéto dávky nezískala vznikla objektívne, bez jej zavinenia, v dôsledku objektívnych príčin - súboru požiadaviek Sociálnej poisťovne v Holandsku pre žiadateľov o príspevky na dieťa.

4. Manžel/otec (ďalej len otec) v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že jej výhrady uvedené v odvolaní považuje za bezpredmetné, nakoľko matka sa nezúčastnila ani jedného pojednávania, jej právny zástupca chodieval na pojednávania nepripravený (nie z vlastnej viny), zakaždým sa ospravedlňoval, že nemá informácie od klientky, ktorá s ním nekomunikuje, pojednávania sa odročovali a ak aj boli súdu doložené doklady, predkladali sa v cudzom jazyku bez úradného prekladu. Matka nedoložila žiadne doklady ohľadne uzatvorenia pracovného pomeru, nepredložila mzdové listy, doložila síce výplatné pásky, avšak bez potrebného prekladu, z ktorých nebolo možné identifikovať či sa jedná o mesačnú alebo týždennú mzdu, nebolo zrejmé čo je hrubá a čo čistá mzda, či je zdravotne poistená, nepredložila žiadne náklady na bývanie v zahraničí ani iné nákladové položky, ktoré by mohli byť zohľadnené pri určení výšky výživného. Matka porovnávala svoj príjem s jeho príjmom 870 eur a určeným výživným 130 eur v čase, kedy bola dcéra v jej osobnej starostlivosti a teraz údajne jej príjem predstavuje 860,24 eur a súd ju zaviazal vyživovacou povinnosťou v sume 200 eur mesačne a nestotožnila sa s hodnotením súdu, ktorý jej vymeral výšku výživného o 70 eur viac ako mal on. S uvedenou výhradou matky sa nestotožnil a uviedol, že a/ príjem a výdaje matky boli len vyčíslené, avšak neboli zdokladované a ak aj niečo bolo predložené, bolo to v cudzom jazyku; nepredloženie prekladu pracovnej zmluvy z holandského jazyka do slovenského bolo zdôvodnené finančnou náročnosťou pre matku a vyjadrením, že pracovná zmluva už nie je aktuálna (k 30.11.2019), b/ od poslednej úpravy výživného vzrástli potreby dcéry, nakoľko už ubehli takmer dva roky, dcéra vyrástla, nastúpila na druhý stupeň školy, zvýšili sa výdaje, bolo potrebné vymeniť šatník a obuv, c/ podľa konštantnej judikatúry by výživné na mal. dieťa malo predstavovať cca 30% príjmu rodiča, čo by pri matkinom mesačnom príjme (936,52 eur) predstavovalo sumu vo výške 280,95 eur, d/ matka nezdokladovala ukončenie pracovného pomeru, z akého dôvodu sa tak údajne stalo (ak sa stalo, pretože je naďalej v zahraničí a nevrátila sa domov), pričom ak sa niekto bez závažného dôvodu vzdá svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, z ktorej mal príjem, na túto skutočnosť by súd nemal prihliadať, e/ matka neprejavovala záujem o súdne konanie, listiny predkladala na poslednú chvíľu, preto má za to, že nevyužila možnosť dostatočne zdokladovať svoje majetkové pomery, čo nemôže byť v neprospech určenia výživného voči jej dcére. Ospravedlňovanie nečinnosti matky právnym zástupcom, že sa nachádza v zahraničí nebránila matke, aby svoje stanovisko prejavila aspoň písomnou formou. Ďalej sa vyjadril k minimálnej mzde v Holandsku s poukazom na dostupnú internetovú stránku, jej popisom a uviedol, že nie je pravdivé zovšeobecňované tvrdenie matky o zamestnaní v zahraničí ako „z núdze cnosť“ za nekvalifikovanou

prácou ako aj ďalšie vyjadrenia o jej práci údajne zaradenej do „kategórie nízkopríjmových“ v korelácii s ďalšími negatívnymi dopadmi, napr. odlúčenie od domova, cudzie prostredie až po negatívny postoj voči nedomestikovaným obyvateľstvom a pod.. Naopak, očakával by väčšiu sebareflexiu od matky, pretože aj napriek jej návštevám doma tieto nevyužila na stretnutia s dcérou a stalo sa, že namiesto stretnutia s dcérou dala prednosť prepisu motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte aj napriek tomu, že dcéra na ňu čakala, bola sklamaná keď neprišla a preto ju odviezol pred dopravný inšpektorát, aby dieťa matku aspoň na chvíľu videlo. Konštatoval, že požiadavka matky na zohľadnenie jej príjmu na výživné len v takej časti, aby jej zostala časť príjmu, ktorá by aspoň čiastočne vyvážila strádanie spojené s výkonom nekvalifikovanej práce v zahraničí je prehnaná vo vzťahu k zásade, že výživné má prednosť pred všetkými ostatnými platbami ako aj s ohľadom nato, že náš právny poriadok takýto alibizačný dôvod, ktorý by mal uprednostniť životné potreby matky pred životnými potrebami malého dieťaťa, ktoré nie je zabezpečené, nepozná. K poberaniu rodinných prídavkov na dieťa matkou v Holandsku poukázal opäť na dostupnú internetovú stránku („Eures“) a uviedol, že v rámci dôkazných prostriedkov matka nepredložila, že by žiadala o rodinné prídavky, ktoré jej neboli priznané ani doklady o tom, že tieto prídavky nemôže požadovať z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok. K matkou deklarovanému a nepreukázanému skončeniu pracovného pomeru uviedol, že matky si mohla vyžiadať potvrdenie sprostredkovateľskej agentúry o tom, že pracovný pomer ukončila. Zároveň tvrdila, že jej výdaje sú porovnateľné s príjmom a teda jej neostáva nič len sa vrátiť domov, pričom doteraz - od deklarovaného ukončenia pracovného pomeru ostala v zahraničí. Ak by nemala prácu alebo úspory, určite by tam neostala. Uzavrel, že je v schopnostiach a možnostiach matky uhradiť požadované výživné 300 eur, pretože keď mala dieťa v osobnej starostlivosti, deklarované výdaje vysoko presahovali jej oveľa nižší príjem a bola schopná tieto nároky dieťaťa uspokojiť.

5. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu nevyjadril a ďalšie vyjadrenia podané neboli.

6. Výroky napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o zverení mal. N. do osobnej starostlivosti otca, o úprave styku matky s mal. N. a trovách konania odvolaním napadnuté neboli, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (ust. ).

7. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení výživného na čas po rozvode a dlžnom výživnom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa ust. bez nariadenia pojednávania podľa ust. a contrario a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s ust. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami matky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o vyživovacej povinnosti k mal. dieťaťu na čas po rozvode. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie, zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.

10. Z ust. § 62 a nasl. o Zákona o rodine vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách maloletých detí aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, ktoré však vždy limitujú uspokojovanie odôvodnených potrieb maloletých detí. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravy na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, je preto potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré sú zohľadnené pri určení výživného sú rôzne, podľa okolností každého konkrétneho prípadu. Sú závislé od veku dieťaťa, jeho fyzickej a psychickej vyspelosti, zdravotného stavu, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a pokiaľ životná situácia jedného z nich predstavuje vyšší životný štandard, možno očakávať, že rovnaký štandard umožní svojmu dieťaťu formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o určení výživného sa použijú zásady uvedené v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Aj pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Pri určení výživného je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje. Tzv. princíp potencionality príjmov má prednosť pred princípom fakticity a ukladá súdu povinnosť prihliadať nielen na reálne schopnosti a možnosti rodiča, ale aj tie, ktoré by mohol dosahovať, ak by dostatočne využíval či už svoju kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti ako aj možnosti dané jeho vekom. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Vo vzťahu k odvolacím námietkam matky týkajúcim sa hodnotenia jej nevyhnutných výdavkov (vyšším nákladom na živobytie v Holandsku) je potrebné poukázať na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine z ktorého vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a cieľom tohto ustanovenia je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Zákon zásadne nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča o vyživovacej povinnosti ktorého sa koná. Preukazovanie výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu. Zákon o rodine zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1), takže nemôže obstáť ani argumentácia matky, podľa ktorej už v čase vyhlásenia rozhodnutia nemala žiaden príjem, pretože s ňou nebola uzatvorená pracovná zmluva, keďže i napriek tomu zostala naďalej v Holandsku. Nepreukázala žiadnym spôsobom, že skutočne prácu nemá a nemá ani žiadny príjem. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rodič, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti, má väčšie možnosti nájsť si prácu, napr. vycestovaním mimo regiónu v ktorom žije, ak sa nedokáže uplatniť na trhu práce v mieste svojho bydliska v porovnaní s rodičom, ktorý sa o dieťa osobne stará. Nikto nemá zákonnú povinnosť pracovať, ale každý rodič mal. dieťaťa, má k nemu zákonnú

vyživovaciu povinnosť, ktorá v sebe subsumuje celú škálu povinností od osobnej starostlivosti až po vecné zabezpečenie odôvodnených potrieb, nevynímajúc výchovu a vzdelávanie, preto je povinnosťou každého rodiča konať tak, aby jeho subjektívne rozhodnutia negatívnym spôsobom neovplyvňovali jeho schopnosť plniť si túto zákonnú vyživovaciu povinnosť. Pokiaľ matka namietala nárast výdavkov na dieťa od poslednej úpravy výživného, keď maloletá bola zverená do jej osobnej starostlivosti a otcovi bolo určené platiť výživné v sume 130 eur odvolací súd uvádza, že tieto náklady súd prvej inštancie hodnotil komplexne, ktorý postup bol správny, nakoľko je nepochybné, že každé dieťa potrebuje niekde bývať, stravovať sa, mať primerané oblečenie, zabezpečené školské pomôcky či záujmovú činnosť a otec aj osobnou starostlivosťou o neho zabezpečuje dobrovoľne a spontánne všetky jeho potreby tak, ako vznikajú. To znamená, že sa podieľa aj finančným spôsobom v rozsahu zodpovedajúcom svojmu príjmu ako aj zabezpečovaním jeho denného režimu. Pri rozhodovaní súd správne zohľadnil skutočnosť, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov na strane dieťaťa, vzrástli náklady na stravu, oblečenie a mimoškolské aktivity a preto výživné 200 eur mesačne považoval za primerané.

12. Pokiaľ matka namieta nesprávne zistenie skutkového stavu odvolací súd zdôrazňuje, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde aj s poukazom na , 2 Základných princípov z ktorého vyplýva, že dôkazy a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie mal dostatok podkladov na zistenie skutočného stavu veci vo vzťahu k predmetu konania. V tomto smere odvolací súd uvádza, že ani v mimosporovom konaní nie je povinnosť súdu zisťovať skutočný stav veci bezhraničná. Procesný postup súdu smerujúci k zisťovaniu skutočného stavu veci nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania ako aj subjektov zúčastnených na konaní, preto zákon aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností účastníkov konania - povinnosti tvrdenia právne relevantných skutočností a dôkaznej povinnosti. Zisťovaniu skutočného stavu veci preto zodpovedá zistenie takých skutočností, ktoré z hľadiska právnej normy smerujú k potvrdeniu oprávnenosti uplatneného nároku.

13. Odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci, ako aj tej skutočnosti, že je v potencionálnych možnostiach a schopnostiach matky prispievať na výživu maloletej v rozsahu súdom určeného výživného. Určené výživné zodpovedá potrebám maloletej a nezistil okolnosti na strane matky, ktoré by odôvodňovali určenie výživného nižšou sumou za rozhodné obdobie s prihliadnutím na jej možnosti a schopnosti. Nestotožnil sa s námietkou týkajúcou sa pomerov otca, pretože tento si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej plní aj osobnou starostlivosťou a rozhodujúcim subjektom pri určení vyživovacej povinnosti je v tomto prípade matka. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že výživné určené súdom prvej inštancie v rozsahu 200 eur mesačne, čo predstavuje denné výživné 6,66 eur je vzhľadom na citované ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané a korešpondujúce skutkovému stavu zisteného súdom prvej inštancie a poznamenáva, že určené výživné zohľadňuje iba nepatrnú časť nevyhnutných potrieb maloletej a je nepochybné, že práve otec dopĺňa zdroj výživy maloletej na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej všestranný rozvoj, čo fakticky znamená, že podiel otca na výživnom je porovnateľný s podielom matky, pretože o maloletú sa stará osobne a dobrovoľne si voči nej plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu zodpovedajúcom svojmu príjmu. Odvolací súd je toho presvedčenia, že matka bola schopná v rozhodnom období zabezpečiť si dostatok prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu minimálne bežného štandardu, preto možno od nej spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnila aj svojej dcére, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, ktorého rodičia nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo.

14. Odvolací súd tiež dodáva, že argumentácia matky rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie matke bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. Rozhodnúť v súlade s návrhom matky by v danom prípade znamenalo posunúť jej podiel zodpovednosti za duševný a fyzický vývoj maloletej len na otca, ktorý sa o maloletú osobne stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť, čo by bolo nepochybne v rozpore s relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine, morálkou a spravodlivosťou.

15. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol a matka ani v štádiu odvolacieho konania neoznačila také dôkazy, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, odvolací súd podľa rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení výživného na čas po rozvode a súvisiacom výroku o dlžnom výživnom ako vecne správny potvrdil a podľa sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody.

16. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0 ( vety druhej ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).