Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sa/4/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobkyne: P. D., M.. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, cestovný doklad Č..M., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku 74, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 10. 01. 2021, č.: PPZ-HCP-BB9-19-032/2021-AV o predĺžení zaistenia žalobcu, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 10. 01. 2021, č.: PPZ-HCP-BB9-19-032/2021-AV žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoPC), rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobkyne na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12. 04. 2021 a zároveň žalobkyňu umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC), Bitúnková 14, Sečovce. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa bola dňa 01. 12. 2020 o 15:00 hod. predvedená Oddelením cudzineckej polície PZ Ružomberok v súčinnosti s Oddelením cudzineckej polície PZ Žilina a Mobilnou jednotkou PZ Banská Bystrica podľa § 79 ods.1 ZoPC, nakoľko vzniklo dôvodné podozrenie že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, keďže nemala pri sebe žiadny cestovný doklad, ani iné povolenie na pobyt. Dňa 02. 12. 2020 vydal žalovaný správny orgán podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-BB9-33-011/2020-AV, v ktorom jej bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu troch rokov s tým, že lehota na vycestovanie určená nebola a odkladný účinok voči uvedenému rozhodnutiu bol zároveň vylúčený. V zápisnici č. p.: PPZ-HCP-BB9-33-013/2020-AV zo dňa 02. 12. 2020 vo veci zaistenia uviedla, že doposiaľ nepožiadala o udelenie azylu v žiadnej krajine a ani na území Slovenskej republiky o azyl požiadať nechce, v domovskej krajine jej nič nehrozí, o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny požiadať nechce, nežiada o informovanie o svojej situácii domovský štát, ani mimovládnu organizáciu, nemá pri sebe finančné prostriedky, ani si tieto nevie zabezpečiť, nevie si zabezpečiť ani ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Vykonaným dokazovaním a na základe získaných podkladov, zápisnice o podaní vyjadrenia žalobkyne zo dňa 02. 12. 2020, lustrácií v informačných systémoch a vlastných zistení dospel žalovaný k záveru, že v prípade žalobkyne sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, t. j. zaistenie je potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pretože táto nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, nemá a nevie si nijako zabezpečiť žiadne finančné prostriedky a taktiež si nevie nijako zabezpečiť ubytovanie a

starostlivosť o svoju osobu. Žalobkyňa sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti zabezpečenia starostlivosti o svoju osobu po stránke finančnej a zabezpečenia si ubytovania a starostlivosti. Dňa 02. 12. 2020 bolo žalovaným pod č. p.: PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV vydané rozhodnutie o zaistení žalobkyne podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, ktorým bola žalobkyňa zaistená na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12. 01. 2021 pre účely administratívneho vyhostenia. Žalovaný považuje zaistenie žalobkyne za účelné a efektívne, pre existenciu rizika, že jej nezaistením by sa naďalej pohybovala po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie Slovenskej republiky cestovala za účelom tranzitu do ostatných členských štátov (Nemecka). Zaistenie považoval za účelné aj z dôvodu, že žalobkyňa je osobou, ktorá sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Táto bola prevzatá hliadkou polície v dobrom zdravotnom stave, avšak bez základných potrieb na prežitie a starostlivosť o svoju osobu po akejkoľvek stránke. Za daných okolností je podľa názoru žalovaného potrebné, aby bola žalobkyňa k dispozícii správnemu orgánu, aby bolo možné vykonať všetky úkony k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminovať riziko úteku a skrývania sa, ktoré považuje u žalobkyne za reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky a členských štátov oprávnený pobyt a bolo jej vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na dobu troch rokov. Právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom. Zdržiavanie sa cudzincov a uplatňovania si práva pobytu a pohybu bez zaistenia pokladá žalovaný v danom prípade za neodôvodnené. Citovaným rozhodnutím žalovaný stanovil dĺžku zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC do 12. 01. 2021 vychádzajúc aj z informácie ÚPZC Sečovce, ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež výkon vyhostenia, podľa ktorej tento útvar odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, ktorí disponujú platným cestovným dokladom, na dobu 3 mesiacov, nakoľko sa počas doby zaistenia môžu vyskytnúť prekážky, ktoré môžu procedúru výkonu vyhostenia oddialiť. Taktiež odporúčajú brať do úvahy momentálnu celosvetovú krízovú situáciu v súvislosti so šírením vírusu COVID-19 (zdĺhavá reakcia ZÚ Sýrie, spolupráca, resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). 3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zároveň vyplýva, že dňa 05. 01. 2021 bola na oddelenie cudzineckej polície PZ Ružomberok doručená žiadosť o zaujatie stanoviska z ÚPZC Sečovce kde sa uvádza, že dňa 28. 08. 2020 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom ZÚ Sýrie, ktorý doplnil, že pred vystavením náhradného cestovného dokladu (ďalej len NCD) veľvyslanectvo potrebuje konkrétny letecký plán vyhostenia do Sýrskej arabskej republiky cez Libanon, avšak podľa jeho informácii Libanon povolí tranzitovať iba osobám, ktoré opustili územie Sýrie iba legálne s platným cestovným dokladom. Uvedený štátny príslušník Sýrie sa dobrovoľne do Sýrskej arabskej republiky vrátiť nechce. Z uvedeného dôvodu pri vstupnom pohovore odmietol vypísať žiadosť o NCD. Odmietol aj písomne prehlásiť, že sa chce vrátiť do Sýrskej arabskej republiky. Čo sa týka požiadavky, aby bol pred vystavením NCD zaslaný na veľvyslanectvo konkrétny letecký plán vyhostenia zo Slovenska do Sýrie, aktuálne s poukázaním na celosvetovú krízovú situáciu v súvislosti so šírením vírusu COVID-19 je nízka pravdepodobnosť zaslať konkrétny letecký plán vyhostenia na veľvyslanectvo v predstihu, nakoľko situácia so šírením COVID-19 ovplyvnila aj fungovanie leteckých spoločností, čo sa odzrkadľuje na množstve zrušených plánovaných letov za posledné obdobie. ÚPZC Sečovce písomnou formou oslovilo krajiny tranzitu menovaného cez príslušné veľvyslanectvá, konkrétne: Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Srbskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Albánskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Macedónskej republiky vo Viedni ohľadom možnosti prijatia občanov Sýrskej arabskej republiky na ich územie. Na písomnú žiadosť k dnešnému dňu odpovedalo Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave zamietavým stanoviskom. ÚPZC Sečovce požiadal NÚ Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie a potvrdenie totožnosti v domovskej krajine na základe daktyloskopickej karty a fotografie menovanej. Zároveň ÚPZC Sečovce požiadal NÚ Interpol Bratislava o zistenie, či sa uvedený štátny príslušník Sýrie nedopustil trestnej činnosti a či nie je hľadaná osoba. Lustráciu žiadalo vykonať v Turecku, Grécku, Albánsku a Srbsku na základe fotografie tváre a daktyloskopickýeh odtlačkov. K dnešnému dňu z NÚ Interpol Bratislava do ÚPZC Sečovce neboli doručené žiadne správy, ktoré by potvrdili totožnosť menovaného. Na základe získaných informácii preto žalovaný predĺžil zaistenie žalobkyne do 12. 04. 2021. Uvedená doba zaistenia je podľa správneho orgánu nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že žalobkyňa má cestovný doklad a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok s tým, že počas celej doby zaistenia bude žalovaný postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Žalovaný zároveň skúmal, či účel zaistenia bude môcť byť naplnený. V

tejto súvislosti konštatoval, že totožnosť žalobkyne, ako aj jej štátna príslušnosť bola zistená a preto výkon administratívneho vyhostenia v zmysle rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu zo dňa 02. 12. 2020 považoval za reálny. 4. Žalovaný zároveň uviedol, že medzi požiadavky pri rozhodovaní o možnosti využitia iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení a naplnenia článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (ďalej iba Návratová smernica) a § 89 ods. 1 písm. a), b) ZoPC je ich efektivita a praktická vykonateľnosť ich ukladaní, aby zložitosť celého procesu nakoniec neobmedzovala ich využitie. Vychádzajúc z uvedeného sa zaoberal tzv. alternatívami zaistenia aj z hľadiska efektivity výkonu, ako aj praktickej realizácie a možnosti ich využitia. Policajný útvar môže uložiť uvedené alternatívy na základe vlastných zistení a podkladov k rozhodnutiu, prihliadajúc aj na osobu účastníka konania, jeho pomery a mieru ohrozenia, ktorú mohol spôsobiť. Správny orgán sa komplexne zaoberal podkladmi ku konaniu, ktoré prebiehalo dňa 02. 12. 2020, vychádzal zo správnej úvahy, osoby účastníka konania, jeho pomerov na území Slovenskej republiky, zaoberal sa zabezpečením, mierou ohrozenia účelu zaistenia, ohrozením bezpečnosti spoločnosti a z verejného záujmu, ktorým je hlavne ochrana verejnosti pred osobami, ktorým bol pobyt na jeho území zakázaný rozhodnutím štátneho orgánu. V rámci efektivity možnosti využitia opatrení bral do úvahy aj možnosti zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke či už sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností žalobkyne. Táto nie je schopná si zabezpečiť žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a žiadne finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba, ako to vyplýva zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 02. 12. 2020. Existuje tu tak reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať v rozpore s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ako aj riziko úteku a skrývania sa, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádza sama, bez rodinných príslušníkov, nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Vychádzajúc z uvedeného menej prísne donucovacie opatrenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, ako aj v zmysle článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES nie je možné uplatniť. So zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2088/115/ES). 5. Žalovaný sa počas konania o zaistení zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z., ktoré žalobkyni neupiera a plne ich rešpektuje. Táto nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu ani žiadne záväzky. Žalovaný rešpektoval jej súkromný a rodinný život a konal v jej záujme, nebola jej spôsobená ujma na živote, zdraví a sociálnej existencii. Jej nezaistením by mohlo dôjsť k nerešpektovaniu vydaného rozhodnutia a táto by sa ďalej pohybovala na územiach členských štátov v rozpore s vydaným rozhodnutím a bez akýchkoľvek finančných prostriedkov a ubytovania. Vzhľadom na prebiehajúce konanie o zaistení, je zaistenie v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z.. Predmetné konanie o zaistení žalobkyne prebieha v súlade so ZoPC, preto v danom prípade nebol porušený čl. 17 Ústavy SR, ani Návratová smernica. So zaistenou žalobkyňou sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jej základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Žalobkyni bol pred vydaním predmetného rozhodnutia predložený spisový materiál vedený pod č. p.: PPZ-HCP- BB9-33/2020-AV, ktorý bol preevidovaný pod č .p.: PPZ-HCP-BB9-19/2021-AV, ktorý tvorí podklady pre vydanie uvedeného rozhodnutia a táto bola poučená o jej práve podľa § 120 ods. 7 ZoPC vyjadriť sa k jeho podkladom rozhodnutia i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Na základe uvedeného žalobkyňa vyhlásila, že k podkladom rozhodnutia sa nevyjadruje, svoje právo nevyužíva a nežiada o ich doplnenie. Táto bola poučená aj podľa § 90 ods. 1 ZoPC o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský úrad, ktorého je štátnym občanom, vyrozumieť blízku osobu alebo právneho zástupcu a bola poučená o možnosti požiadať o možnosť kontaktovať mimovládne organizácie. 6. Žalobou zo dňa 20. 01. 2021, doručenou elektronicky Krajskému súdu v Košiciach dňa 27. 01. 2021, sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 10. 01. 2021, č.: PPZ-HCP- BB9-19-032/2021-AV o predĺžení jej zaistenia, nariadenia jej bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania plnej náhrady trov konania považujúc ho za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov z hľadiska účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu, či existencie prekážok vyhostenia, ako aj

zmätočnosť výroku rozhodnutia, ktorý obsahuje dva rôzne údaje o konci zaistenia. Citujúc ustanovenia § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, č.l. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, čl. 15 ods. l, druhá veta, ods. 4 Návratovej smernice, § 77 ods. 1, § 81, § 88 ods. l písm. b), ods. 4, § 90 ods. l písm. d) ZoPC konštatoval, že limitom zaistenia je predovšetkým možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pričom aj keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tvrdí, že ďalšie trvanie zaistenia žalobkyne považuje za účelné, doposiaľ nebolo v predmetnej veci jednoznačne a určito uvedené, kam konkrétne bude žalobkyňa vyhostená, aby mohol žalovaný tak jednoznačne prijímať závery o efektívnosti jej držania v zaistení. Preto pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie, ani predĺženie zaistenia, a postup žalovaného predstavuje porušenie čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru. 7. Žalobkyňa poukázala na to, že v zaistení sa nachádza už takmer 2 mesiace, pričom nie je zrejmé, kam má byť vyhostená. V rozhodnutí o predlžení zaistenia žalovaný uvádza, že tranzitná krajina Turecko odmietla jej prijatie, pričom v rozhodnutí o administratívnom vyhostení zase uznáva, že si je vedomý zlej bezpečnostnej situácie v Sýrii, a preto nie je zrejmé, prečo v odôvodnení dĺžky doby predĺženia zaistenia v napadnutom rozhodnutí uvádza skutočnosti smerujúce k vyhosteniu do Sýrie, ktorá trvá na predložení leteckého plánu a že Libanon nepovolí tranzit osobe, ktorá Sýriu opustila nelegálne a že zariadenie nie je schopné predložiť zastupiteľskému úradu letecký plán. Všetky tieto skutočnosti iba potvrdzujú žalobcovo tvrdenie o jeho nevyhostiteľnosti a z tohto dôvodu aj neúčelnosti jeho zaistenia. Navrhla, aby žalovaný predložil krajskému súdu štatistiku konkrétnych prípadov vyhostenia sýrskeho štátneho príslušníka bez oprávnenia na pobyt v inom členskom štáte alebo treťom tranzitnom štáte na územie týchto krajín (Turecko, Srbsko, Macedónsko, Albánsko), keďže tvrdí, že žalobca je vyhostiteľný, a preto by mal byť schopný toto svoje tvrdenie oprieť o konkrétne prípady. 8. Poukázala tiež na to, že spolu so žalobkyňou bolo v rovnakom čase na tom istom mieste zadržaných a následne rozhodnutím žalovaného zaistených aj ďalších 12 cudzincov Sýrskej štátnej príslušnosti, ktorí rovnako ako žalobkyňa podali v ich veci žalobu a ktorých žaloby krajský súd rovnako zamietol, pričom desiati z nich boli zo zaistenia prepustení dňa 12. 01. 2021 bez toho, aby došlo k predĺženiu doby ich zaistenia. Ani jeden z týchto desiatich prepustených cudzincov nemal pri sebe platný doklad totožnosti, ani platný cestovný doklad, pričom žalovaný rozhodol o ich prepustení a rozhodol sa nevyužiť možnosť predĺženia zaistenia za účelom získania náhradného cestovného dokladu a zisťovania ich totožnosti, z čoho možno usúdiť, že samotný žalovaný vyhodnotil ich ďalšie držanie v zaistení za neúčelné. Preto jej nie je zrejmé, prečo v jej veci, ktorá je skutkovo totožná so zmienenými vecami, navyše keď ona disponuje platným cestovným dokladom a nesťažuje postupy slovenských orgánov s jej identifikáciou, nedošlo zo strany žalovaného k zvoleniu rovnakého postupu a rovnakému posúdeniu jeho veci. Žalovaný tým porušil § 3 ods. 5 Správneho poriadku, t. j. porušil princíp právnej istoty a princíp "dobrej verejnej správy". 9. Uviedla, že sa bojí návratu do krajiny pôvodu, kde je zlá bezpečnostná situácia a kde je ohrozený jej život, preto je pochopiteľné, že nechce požiadať o dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu. Nemusela ani vypĺňať dotazník potrebný pre vystavenie náhradného cestovného dokladu, keďže ním disponuje a logicky sa bojí návratu do Sýrie. Jej vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznila, že z dôvodu vojnového konfliktu v Sýrii Slovenská republika už niekoľko rokov nerealizuje nútené návraty do Sýrie a ani Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) nerealizuje dokonca ani dobrovoľné návraty do Sýrie z dôvodu vysokého bezpečnostného rizika pre všetky zainteresované osoby. V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobkyne na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko táto po celú dobu jej úteku zo Sýrie prechádzala viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v jej veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jej núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky, čo preukazuje aj reakcia Turecka na žiadosť slovenských orgánov. V jej veci nebolo navyše začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie. V zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice malo dôjsť k prepusteniu žalobkyne, nakoľko jej zaistenie nie je odôvodnené. 10. Napadnuté rozhodnutie, tak ako aj rozhodnutie o jej zaistení, ktoré tvorí jeho podklad, považuje žalobkyňa za nepreskúmateľné a v rozpore s § 77 ods. l ZoPC z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byt' žalobkyňa vyhostená, pretože týmto postupom jej bola odňatá účinná možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a možnosť efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jej návratu do tej ktorej krajiny. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé, ako žalovaný konkrétne skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o

neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyni. V tejto súvislosti poukázala na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. i sp. zn. . Vychádzajúc z uvedeného má za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a nedostatočne napadnuté rozhodnutie odôvodnil. Poukázala tiež na to, že z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Zdôraznila, že v zaistení sa nachádza čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať a kde by ju bolo prípustné vyhostiť. Predĺženie jej zaistenia napadnutým rozhodnutím bolo nedôvodné a neprípustné a preto aj v rozpore s čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru, ako aj čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Poukázala aj na to, že kasačný súd zastáva názor, že obmedzovanie osobnej slobody cudzincov nemožno zo strany súdov či policajných orgánov odôvodňovať resp. umocňovať ani na základne tvrdení o potrebe ochrany ich zdravotného stavu v súvislosti so súčasnou pandemickou situáciou, či ich neschopnosti vlastnej obživy alebo ubytovania. 11. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k záveru, že výkon núteného návratu žalobkyne je možné zrealizovať v ďalšej dobe 3 mesiacov a že predlženie zaistenia je dôvodné. Po dobu niekoľkých rokov sa nútené návraty do Sýrie nerealizujú, a preto nie je zrejmé, z akých dôkazov a akej konkrétnej praxe zariadenia pre cudzincov žalovaný vychádzal pri stanovení dĺžky doby predĺženia zaistenia žalobkyne. 12. V písomnom vyjadrení zo dňa 26. 01. 2021 žalovaný navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav veci. Uviedol, že totožnosť žalobkyne, ako aj jej štátna príslušnosť bola žalovaným zistená zo zápisnice o podaní vyjadrenia žalobkyne, kde táto čestne vyhlásila jej údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti, ako aj z podkladov získaných lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru, z ktorých vyplynulo, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z informačného systému Eurodac, oficiálnej databázy Európskej únie, obsahujúcej odtlačky prstov žiadateľov o azyl, bolo taktiež zistené, že táto nie je žiadateľom o udelenie azylu ani na území schengenského priestoru. Cestovný pas č. M. bol nájdený až pri prehliadke v rámci umiestňovania v ÚPZC Sečovce. Dokazovaním a na základe podporných dokladov bolo preukázané, že žalobkyňa sa nachádza na území Slovenskej republiky a všetkých štátov schengenskej dohody neoprávnene, pretože nedisponovala žiadnym oprávnením na pobyt, ktoré sa vyžaduje od štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, čím boli naplnené dôvody administratívneho vyhostenia podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky a bol jej uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu troch rokov. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená krajina, do ktorej sa má vyhostiť, nakoľko túto nebolo možné určiť vzhľadom na to, že situácia v Sýrii je dlhodobo kritická a nebezpečná a žalobkyňa pred vstupom do Schengenského priestoru tranzitovala cez viacero tretích krajín. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení zo dňa 02. 12. 2020 žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Následne bolo vydané rozhodnutie o zaistení žalobkyne podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC pre účely výkonu administratívneho vyhostenia a v súlade s ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia bola dĺžka zaistenia stanovená do 12. 01. 2021. Napadnutým rozhodnutím žalovaný predĺžil zaistenie žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12. 04. 2021, pričom lehotu zaistenia predĺžil o tri mesiace vzhľadom na poslednú informáciu z ÚPZC Sečovce o dĺžke návratovej procedúry, kde sa odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky s cestovným dokladom na 3 mesiace aj vzhľadom na to, že doposiaľ neboli správnemu orgánu doručené všetky správy od oslovených krajín tranzitu účastníka konania (Albánsko, Srbsko, Macedónsko) k tomu, či prijmú účastníka konania. Správny orgán má za to, že dobu predĺženia zaistenia posúdil starostlivo vzhľadom na okolnosti, aj vzhľadom na pandemickú situáciu v súvislosti s ochorením COVID-19 vo svete. Žalovaný zároveň poukázal na to, že rovnako ako žalobkyňa, bolo dňa 02. 12. 2020 podľa § 88 ods. 1písm. b) ZoPC pôvodne zaistených celkom trinásť štátnych príslušníkov Sýrie, zachytených ako skupina. Z tohto počtu okrem žalobkyne ďalší dvaja štátni príslušníci Sýrie disponujú cestovným dokladom, ktorým bolo rovnako, ako v prípade žalobkyne predĺžené zaistenie do 12. 04. 2021. Ostatných desať štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky zo skupiny bez cestovných dokladov bolo po uplynutí pôvodnej doby zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov do 12. 01. 2021 prepustených zo zaistenia, nakoľko nebolo možné

zabezpečiť cestou Veľvyslanectva Sýrie vo Viedni vydanie náhradného cestovného dokladu. Nebolo možné ani zabezpečiť ani cudzinecké pasy Slovenskej republiky a teda výkon ich administratívneho vyhostenia bol nerealizovateľný a boli im vydané potvrdenia v zmysle § 61 a ods. l písm. f) zákona pobyte cudzincov. U žalobkyne a ďalších dvoch štátnych príslušníkov Sýrie žalovaný dospel k názoru, že v ich prípade nedošlo k vyčerpaniu všetkých možností vykonania administratívneho vyhostenia do tretej krajiny tranzitu účastníka konania a preto ich ďalšie zaistenie v ÚPZC Sečovce je účelné a preto nevznikli nedôvodné rozdiely v rozhodovacej činnosti správneho orgánu.

13. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „ správny súd“) v konaní podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej iba SSP) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobkyne dôvodná nie je.

14. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 02. 12. 2020 vydal žalovaný správny orgán podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne z územia Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-BB9-33-011/2020-AV, v ktorom jej bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu troch rokov s tým, že lehota na vycestovanie v súlade s § 83 ods. písm. a) a písm. b) ZoPC určená nebola a odkladný účinok voči uvedenému rozhodnutiu bol zároveň vylúčený.

15. Rozhodnutím zo dňa 02. 12. 2020 bolo žalovaným pod č. p.: PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV vydané rozhodnutie o zaistení, ktorým bola žalobkyňa podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, zaistená na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12. 01. 2021 pre účely administratívneho vyhostenia.

16. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania - žalobkyne podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 02. 12. 2020 pre účely administratívneho vyhostenia vyplýva, že menovaná po poučení podľa platnej právnej úpravy za prítomnosti tlmočníka z kurdského jazyka, ktorý ovláda uviedla, že nemá zdravotné ťažkosti, žiadne lieky neužíva, nežiada o lekárske vyšetrenie a nežiada ani právneho zástupcu. Volá sa P. D., nar. XX.XX.XXXX, je štátnej príslušnosti Sýrie, pochádza zo Sýrie, konkrétne z mesta Derk, je slobodná, deti nemá, má snúbenca, ktorý je v Nemecku a žiada tam o azyl. Jej snúbenec je tiež zo Sýrie, volá sa L. J., narodený dňa XX.XX.XXXX. Zo Sýrie odišla preto, lebo je tam vojna. Dostala telefonický kontakt na pána, ktorý jej má zariadiť transport do Nemecka, meno uviesť nevie, zaplatila mu za to 600 Eur. Cestovať začala asi pred rokom, zo Sýrie išla do Turecka, cestovala peši a niekedy aj autom, ktorým bola dovezená do mesta Istanbul, kde asi mesiac a pol bývala v nejakom veľkom byte, adresu nevedela uviesť, lebo z bytu vôbec nevychádzala. Bývalo ich tam asi 5-6, ľudia sa tam striedali, ale väčšinou boli zo Sýrie. Nákup potravín im zabezpečoval jeden človek, ktorému dávali peniaze, aby im nakúpil. Jeho meno si nepamätá, mal asi 55 rokov. Odtiaľ išla do Grécka, najskôr išla z bytu peši a potom po ňu prišlo auto, ktoré ju odviezlo niekde ku vode, nevie, či to bola rieka alebo more. Tam ju a ďalších 24 ľudí vysadili a naložili na nejakú malú loď, ktorou cesta trvala asi 40 minút a vysadili ich v meste Thessaloniki, kde ostali asi štyri dni. Potom išli znovu do prístavu v meste Thessaloniki, kde ich asi 50 naložili na veľkú loď a odviezli do Kosova, odkiaľ išla taxíkom za 10,- eur do Belehradu v Srbsku. V Belehrade bývala 5 mesiacov, potom išla do Rumunska. V Rumunsku nastúpila do kamiónu, ktorý ju doviezol na Slovensko. Kamionista o tom, že ju vezie vedel, vopred sa dohodli, že mu zaplatí 3 000 Eur až keď ju dovezie do Viedne a odtiaľ do Nemecka, takže mu za cestu nezaplatila nič. Cesta trvala asi dva dni, mal ich vysadiť až v Rakúsku, kde pre nich mali prísť autá a doviezť ich až do Nemecka, ale vyhodili ich na Slovensku. Ďalej uviedla, že pri sebe nemá finančnú hotovosť a na území SR si nevie zabezpečiť ďalšiu finančnú hotovosť na pokrytie životných nákladov. Na území schengenských štátov políciou kontrolovaná a neboli jej odobraté ani odtlačky prstov. Za cestu zo Sýrie na Slovensko zaplatila asi 6 000 Eur. Z Rumunska na Slovensko sa dostala kamiónom cez noc, kamionista vedel, že ich vezie. V minulosti trestaná nebola, pri sebe má sýrsky občiansky preukaz. Je si vedomá, že porušila zákony krajín Európskej únie, ako aj zákony Slovenskej republiky tým, že ste vstúpila a nachádza sa na území Slovenskej republiky neoprávnene. Uviedla, že v Sýrii je vojna, preto odtiaľ odišiel aj jej snúbenec a ona chce ísť za ním do Nemecka. Na území štátov Schengenského priestoru, alebo EÚ nemá rodinných príslušníkov v priamom pokolení, nepoznám nikoho s oprávneným pobytom na území Slovenskej republiky, kto by za ňu zložil finančnú záruku. Nie je schopná si na území Slovenskej republiky zabezpečiť ubytovanie, z inej krajiny EÚ vyhostená nebola. Neželá si aby bol vyrozumený niektorý z jej rodinných príslušníkov, zastupiteľský úrad v Sýrii, mimovládne organizácie ani právny zástupca. Nemala

udelený žiadny druh pobytu v členskom štáte Schengenského priestoru ani EÚ, Centrum právnej pomoci o pomoc nežiada. Je slobodná, bezdetná, o azyl v krajinách EÚ nežiadala a o tento nežiada ani na území SR, chce ísť do Nemecka. Nechce požiadať ani o asistovaný dobrovoľný návrat, ktorý zabezpečuje organizácia IOM.

17. Do ďalšej zápisnice z toho istého dňa pre účely zaistenia okrem iného žalobkyňa uviedla, že nemá pri sebe finančnú hotovosť, na území SR si nevie zabezpečiť ďalšiu finančnú hotovosť na pokrytie životných nákladov.

18. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že dňa 02. 12. 2020 o 09:30 hod. bola u žalobkyne vykonaná prehliadka osoby a jej osobných vecí, pri ktorej bol okrem iných vecí do úschovy odobratý aj cestovný pas.

19. Z informácie ÚPZC Sečovce č. PPZ-HCP-SE-2021/013115-019 zo dňa 19. 01. 2021, okrem iného vyplýva, že ÚPZC Sečovce zasiela žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celorepublikovou pôsobnosťou na úseku NCD. Na základe doterajšej praxe ak štátny príslušník tretej krajiny disponuje platným cestovným dokladom, útvar pristupuje k samotnej realizácii výkonu vyhostenia z územia SR hneď po preštudovaní spisového materiálu. I napriek uvedenému odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, ktorí disponujú platným cestovným dokladom, na dobu 3 mesiacov, nakoľko sa počas doby zaistenia môžu vyskytnúť prekážky, ktoré môžu procedúru výkonu vyhostenia oddialiť, pričom odporúča brať do úvahy momentálnu celosvetovú krízovú situáciu v súvislosti so šírením vírusu COVID-19.

20. Zo stanoviska ÚPZC Sečovce č. PPZ-HCP-SE-63-/2021-ZC zo dňa 05. 01. 2021 okrem iného vyplýva, že ÚPZC písomnou formou oslovilo krajiny tranzitu žalobkyne cez príslušné veľvyslanectvá, konkrétne Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Srbskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Albánskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Macedónskej republiky vo Viedni ohľadne možnosti prijatia občanov Sýrskej arabskej republiky na ich územie, pričom na žiadosť odpovedalo ku dňu 05. 01. 2021 iba Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave zamietavým stanoviskom. ÚPZC požiadalo NÚ Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie a potvrdenie totožnosti v domovskej krajine na základe daktyloskopickej karty a fotografie žalobkyne, ako aj zistenie, či sa nedopustila trestnej činnosti a či nie je hľadanou osobou, pričom lustráciu žiadalo vykonať v Turecku, Grécku, Albánsku a Srbsku. Ku dňu 05. 01. 2021 do ÚPZC žiadne správy v uvedenej súvislosti doručené neboli.

21. Dňa 10. 01. 2021 bolo žalovaným pod č.: PPZ-HCP-BB9-19-032/2021-AV podľa § 88 ods. 4 ZoPC vydané rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia žalobkyne na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12. 04. 2021 a zároveň táto bola umiestnená v ÚPZC Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce.

22. Zástupcovia žalobkyne i žalovaného sa na pojednávanie dňa 05. 02. 2021, na ktoré boli riadne a včas predvolaní nedostavili, pričom právny zástupca žalobcu svoju neprítomnosť na ňom vopred, už v rámci podanej žaloby ospravedlnil svojou pracovnou zaneprázdnenosťou s tým, že súhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Zástupca žalovaného svoju neprítomnosť na pojednávaní vopred neospravedlnil, ani z vážneho dôvodu nepožiadal o jeho odročenie. Vychádzajúc z uvedeného správny súd postupoval v súlade s ustanovením § 114 SSP a pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti.

23. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

24. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

25. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

26. Podľa ods. 4 prvá veta citovaného zákonného ustanovenia štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

27. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ citovaného zákona policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

28. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

30. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

31. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

32. Podľa čl. 15 ods. 5 Návratovej smernice zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v ods. 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

33. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

34. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

35. Podľa § 46 cit. zákona rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

36. Podľa § 47 ods. 3 cit. zákona v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

37. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.

38. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

39. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

40. Správny súd preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t. j. v medziach žalobných bodov, keďže v správnom súdnictve sa uplatňuje

dispozičná zásada. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach, a z akej stránky, má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Takémuto postupu neodporuje ustanovenie § 206 ods. 3 SSP, podľa ktorého správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi, ktoré ale musí v zákonom stanovenej lehote označiť v správnej žalobe žalobca.

41. Zo žaloby musí byť zrejmé (§ 226 SSP), v ktorých častiach, a z akej stránky, má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia, či opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré podľa § 226 SSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom.

42. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.

43. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, špecifikované v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku.

44. Správny súd k hlavnej námietke žalobkyne, ktorou bola neúčelnosť a neefektívnosť zaistenia žalobkyne z dôvodu nemožnosti jej vyhostenia z územia SR uvádza, že táto námietka nemôže byť vo svetle okolností daného prípadu relevantná. Žalovaný správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu žalobkyne č. PPZ-HCP-BB9-33-011/2020-AV zo dňa 02.12.2020 neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená, pričom tento postup v zmysle právneho názoru, vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 03. 2016 sp. zn. (aj v publikácii Q. V..: Zaistenie cudzincov, str. 129) nie je v rozpore s platnou právnou úpravou. Skutočnosť, že krajina, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená určená nebola je pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v žalobkyňou naznačenom smere irelevantná, pretože aj keď v krajine jej pôvodu prebieha vojnový konflikt a Turecko ju odmietlo prijať, ako to vyplýva z vykonaných dôkazov, táto prechádzala (tranzitovala) viacerými krajinami, ktoré však na základe požiadavky príslušného orgánu do vydania predmetného rozhodnutia neposkytli ešte požadovanú odpoveď, t. j. predĺženie lehoty zaistenia je odôvodnené práve z dôvodu zhromažďovania všetkých relevantných podkladov, potrebných pre realizáciu administratívneho vyhostenia, až na základe ktorých bude možné jednoznačne vyhodnotiť jej potenciálnu možnosť vyhostenia, resp. nevyhnutnosť jej prepustenia zo zaistenia. Vzhľadom na uvedené nebolo povinnosťou žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberať hodnotením bezpečnostnej situácie vo všetkých krajinách, kde by eventuálne vyhostenie žalobkyne prichádzalo do úvahy, keďže uvedené je v kompetencii zariadenia, ktoré bude administratívne vyhostenie realizovať. Podľa ustálenej praxe a ďalšieho postupu uvedeného zariadenia (ÚPZC Sečovce), u ktorého treba akceptovať dlhodobé praktické skúsenosti pri výkone vyhostenia aj štátnych príslušníkov Sýrie, uvedeného v rozhodnutí je zrejmé, že v danom prípade boli písomnou formou oslovené krajiny tranzitu žalobkyne cez príslušné veľvyslanectvá, pričom okrem Veľvyslanectva Tureckej republiky v Bratislave, ktorého stanovisko bolo zamietavé, ostatné dožiadané zastupiteľské úrady na žiadosť ešte neodpovedali. ÚPZC realizoval v uvedenej súvislosti aj ďalšie šetrenie, ako vyplýva z bodu 20 odôvodnenia rozsudku, ktoré ešte ukončené neboli. Preto v tejto fáze zaistenia nie je možné bez ďalšieho vyvodiť záver, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť ani do inej (tranzitnej) krajiny.

45. Tvrdenie žalobkyne o reálnej nevyhostiteľnosti občana Sýrie (prekážkach z dôvodu vojenského konfliktu) je v rozpore so štatistickými údajmi z verejne prístupných štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície za minulé roky, ktoré každoročne publikuje Ministerstvo vnútra SR na svojej web stránke (<https://www.minv.sk/?rocenky>), z ktorých vyplýva, že zo Slovenskej republiky bolo zrealizovaných niekoľko návratov, a to dobrovoľných aj nútených, a to aj napriek aktuálnej situácii a dlhšej lehote pre vydanie náhradného cestovného dokladu. Podľa údajov Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava za rok 2018 boli v roku 2018 z územia Slovenskej republiky realizované 3 administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie. Podľa Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava za rok 2019 boli v roku 2019 z územia Slovenskej republiky realizované 2 administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie a podľa Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava za rok 2020 boli v roku 2020 z územia Slovenskej republiky realizované 3 administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie. Preto tieto zistené skutočnosti potvrdzujú, že výkon administratívneho vyhostenia je potencionálne možný a reálny.

46. Správny súd súhlasí so žalobkyňou citovanou judikatúrou a konštatuje, že účel zaistenia musí byť počas celej doby zaistenia jednoznačne preukázaný, t. j. že administratívne vyhostenie a úkony, ktoré sú vykonávané počas tohto konania, úzko súvisia so samotným zaistením žalobkyne. V danom prípade je účelom zaistenia výkon administratívneho vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z doteraz vykonaných úkonov žalovaného (výsluch žalobkyne, rozhodnutie o administratívnom vyhostení) a ďalších, ako vyplývajú z bodu 19 odôvodnenia rozsudku možno konštatovať, že tieto sú efektívne pre ďalší postup.

47. Podľa čl. 15 ods. 6 psím. a) a b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie (a) z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo (b) z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín. Z citovanej právnej normy vyplýva, že správny orgán môže predĺžiť lehotu zaistenia aj nad maximálnu dobu zaistenia, t.j. šesť mesiacov, ak sú splnené ďalšie podmienky. Túto dobu môže predĺžiť o ďalších 12 mesiacov.

48. V preskúmavanom prípade správny orgán predĺžil lehotu zaistenia o ďalšie 3 mesiace, pričom ako dôvod predĺženia aplikoval omeškanie pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín. Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že predĺženie lehoty zaistenia napadnutým rozhodnutím neprekročilo platnou právnou úpravou stanovenú lehotu a táto zodpovedá odporúčaniu ÚPZC v Sečovciach (viď bod 19 odôvodnenia rozsudku). Takémuto právnemu hodnoteniu skutkovej situácie nemožno vzhľadom na právnu úpravu v návratovej smernici nič vytknúť (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. z 11.12.2015). Stanovená doba predĺženia zaistenia žalobkyne je primeraná pre zabezpečenie žalovaným špecifikovaných podkladov a vykonanie všetkých úkonov, potrebných pre realizáciu jej administratívneho vyhostenia. Nemožno preto konštatovať, že správny orgán danú vec nesprávne právne posúdil.

49. Keďže správny orgán nemohol postupovať v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, nemohol žalobcu prepustiť zo zaistenia, pretože účel zaistenia, ktorým je vyhostenie žalobcu z územia SR trval, pričom jeho fyzická prítomnosť je pre tento proces nevyhnutná.

50. Správny súd si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia, keďže sa v podstate jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. V danom prípade však žalobca nepreukázal, že takýto zásah do jeho práv sa uskutočnil bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte cudzincov. Predĺženie zaistenie žalobkyne podľa § 88 ods. 4 ZoPC s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a vzhľadom na neopodstatnenosť žalobných námietok aj účelné a efektívne.

51. Za neopodstatnenú považoval správny súd aj námietku žalobkyne, týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty a legitímneho očakávania s poukazom na okolnosti, špecifikované v bode 6 odôvodnenia rozsudku, pretože, ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného (bod 12 odôvodnenia rozsudku) u žalobkyne a ďalších dvoch štátnych príslušníkov Sýrie, ktorí disponovali cestovnými dokladmi (na rozdiel od ostatných desiatich, ktorí nimi nedisponovali a ktorí boli prepustení zo zaistenia, nakoľko nebolo možné zabezpečiť cestou Veľvyslanectva Sýrie vo Viedni vydanie náhradného cestovného dokladu, ani zabezpečiť cudzinecké pasy Slovenskej republiky a teda výkon ich administratívneho vyhostenia bol nerealizovateľný a boli im vydané potvrdenia v zmysle § 61 a ods. l písm. f) zákona pobyte cudzincov) bolo zaistenie zhodne predĺžené, pretože u nich nedošlo k vyčerpaniu všetkých možností vykonania administratívneho vyhostenia do tretej krajiny tranzitu účastníka konania a preto ich ďalšie zaistenie v ÚPZC Sečovce považoval žalovaný za účelné, t. j. nevznikli nedôvodné rozdiely v rozhodovacej činnosti správneho orgánu.

52. K námietke žalobkyne, týkajúcej sa zmätočnosti výroku napadnutého rozhodnutia pokiaľ ide o stanovenie dátumu, do ktorého má zaistenie žalobkyne trvať, keďže v tejto súvislosti sú v ňom uvedené dve lehoty, správny súd uvádza, že so zohľadnením charakteru tohto konania, s prihliadnutím aj na rozhodnutie o zaistení žalobkyne zo dňa 02. 12. 2020, výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým bola podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12. 01. 2021, je potrebné považovať za zrejmú nesprávnosť s tým, že tento dátum bol pôvodne uvedený v citovanom rozhodnutí o zaistení, odkiaľ bol pravdepodobne nedopatrením skopírovaný, pričom je v kompetencii správneho orgánu túto chybu odstrániť postupom, súladným s ustanovením § 47 ods. 6 Správneho poriadku.

53. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv a slobôd žalobcu, chránených zákonom o pobyte cudzincov i medzinárodnými predpismi, vzťahujúcimi sa na danú oblasť, podľa § 229 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

54. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť : a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).