Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8CoCsp-33-2020.pdf
PDF · 108.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/33/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: A. C., D.. XX.XX.XXXX, N. C. XXXX/XX, N., v konaní o zaplatenie 836,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. februára 2020, č.k. 15Csp/66/2018-84, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok 9,09 % ročne zo sumy 879,68 eur od 01.05.2018 do 11.05.2018, zo sumy 877,05 eur od 12.05.2018 do 13.06.2018, zo sumy 849,37 eur od 14.06.2018 do 10.07.2018, zo sumy 836,62 eur od 11.07.2018 do zaplatenia, do troch dní. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 836,62 eur, úrok vo výške 172,37 eur, úroky z omeškania vo výške 0,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 879,68 eur od 1.5.2018 do 11.5.2018, úrokov z omeškania 5% ročne zo sumy 877,05 eur od 12.05.2018 do 13.6.2018, spolu s úrokom vo výške 5% ročne zo sumy 849,37 eur od 14.06.2018 do 10.7.2018 ,úrokom vo výške 5% ročne zo sumy 836,62 eur od 11.7.2018 do zaplatenia a úrokom 5% ročne zo sumy vo výške 172,32 eur od 11.7.2018 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na trovy konania v rozsahu 97 %. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu - Sberbank Slovensko, a.s. na strane veriteľa so žalovaným na strane dlžníka uzavreli dňa 12.06.2017 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.000,- eur. Žalovaný sa zaviazal splácať vyššie špecifikovaný úver v mesačných splátkach vo výške 20,86 eur, splatných vždy k 22. dňu kalendárneho mesiaca, počínajúc dňom 22.07.2017 do 22.06.2022. Žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas, ktorý mu vyplýval zo zmluvy, nesplnil. Preto žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru ku dňu 30.04.2018 zaslaním výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 30.04.2018. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému ku dňu predčasného zosplatnenia dňa 30.04.2018 predstavovala: istina poskytnutého úveru vo výške 879,68 eur, úroky vo výške 172,37 eur úroky z omeškania vo výške 0,55 eur . Po právnej stránke vec posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1, ods.2, ods.8, § 2 písm. a), b),c),d), § 9 ods.1, ods. 2, ods.6. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Mal za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo dňa 12.06.2017 k platnému uzavretiu úverovej zmluvy. Predmetnú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, s obsahom podstatných náležitostí, ktoré predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch. Na základe tejto zmluvy žalobca
poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.000,- eur. Žalovaný porušil zmluvné ustanovenia, keď dohodnuté splátky žalobcovi riadne a včas nesplácal a tak žalobca oprávnene zosplatnil celý úver ku dňu 30.04.2018 a žalobca si dôvodne uplatnil istinu poskytnutého úveru vo výške 879,68 eur, úroky vo výške 172,37 eur úroky z omeškania vo výške 0,55 eur . Žalovaný po zosplatnení úveru pokračoval v plnení, a preto žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy pozostávajúcej z nezaplatenej istiny úveru a úrokov do zosplatnenia úveru vo výške 879,68 eur, úroky vo výške 172,37 eur úroky z omeškania vo výške 0,55 eur vrátane úrokov z omeškania. Podanou žalobou sa žalobca ďalej domáhal zaplatenia úrokov vo výške 8 % ročne zo sumy 879,68 eur od 01.05.2018 do 11.5.2018, úrokov z omeškania 8% ročne zo sumy 877,05 eur od 12.06.2018 do 13.06.2018, spolu s úrokom vo výške 8% ročne zo sumy 849,37 eur od 14.06.2018 do 10.07.2018 ,úrokom vo výške 8% ročne zo sumy 836,62 eur od 11.07.2018 do zaplatenia V tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zmluvný úrok ako odplata (cena) veriteľom za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha len za dojednanú dobu poskytnutia úveru, čo vyplýva aj z ustanovenia § 503 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok platiť úrok je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti splatné úroky z tejto splátky. Zmluvná odplata však patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by spôsobil neprimerané zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Keďže k zosplatneniu úveru došlo dňa 05.10.2018, uvedeným dňom boli splatné aj úroky istiny úveru, preto žalobcovi zmluvné úroky po tomto dátume neprislúchajú. V tejto súvislosti súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax slovenských súdov, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98 a na Stanovisko č. 1/2019, Občianskoprávne kolégia Krajského súdu v Bratislave z dňa 1.3.2017 (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28.marca 2018). Nakoľko žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy uplatnenej istiny ako istiny po čiastočných úhradách po zosplatnení úveru 879,68 eur od 01.05.2018 do 11.05.2018, úrokov z omeškania 5% ročne zo sumy 877,05 eur od 12.06.2018 do 13.06.2018, spolu s úrokom vo výške 5% ročne zo sumy 849,37 eur od 14.06.2018 do 10.07.2018 ,úrokom vo výške 5% ročne zo sumy 836,62 eur od 11.07.2018 do zaplatenia a úrokom 5% ročne zo sumy vo výške 172,32 eur od 11.07.2018 do zaplatenia. Výška žalobcom uplatnených úrokov z omeškania určená podľa základnej úrokovej sadzby I. centrálnej banky ku dňu 01.05.2018 (prvý deň omeškania žalovanej s dlžnou sumou, t.j. deň nasledujúci po zosplatnení dlžnej sumy) bola 5 %. Na základe uvedeného uzavrel, že opodstatnené nároky žalobcu, ktoré žalovaný v konaní vôbec nerozporoval, tvorí istina 836,62 eur, úrok vo výške 172,37 eur, úroky z omeškania vo výške 0,55 eur vyčíslené do zosplanenia a uplatnené úroky z omeškania. Vzhľadom na to žalobe vyhovel v tejto časti a v prevyšujúcom rozsahu ju zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ išlo o nepriznaní zmluvného úroku po zosplatnení úveru až do vrátenia poskytnutej sumy poukázal na zákonné ustanovenia Obchodného zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch, na rozhodujúcu súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a krajských súdov. Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. K zamietnutiu nároku na úroky z omeškania 5% ročne zo sumy 172,32 eur od 01.05.2018, argumentoval nepreskúmateľnosťou rozsudku súdu prvej inštancie. 3. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť. 4. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatňovaného úroku 9,09 % ročne zo sumy istiny od 01.05.2018 , teda odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, do zaplatenia. Súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobca nemá proti žalovanému nárok na dohodnuté úroky z nevrátenej
časti úveru za obdobie po zosplatnení úveru žalobcom, opierajúc sa o konštantnú rozhodovaciu prax slovenských súdov, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98 a Stanovisko č. 1/2019, Občianskoprávne kolégia Krajského súdu v Bratislave z dňa 1.3.2017. 5. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci je pre posúdenie práva žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru, rozhodujúca právna úprava Obchodného zákonníka, keďže toto právo vyplýva zo zmluvy o úvere. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v danom prípade žalovanému treba priznať právne postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd je totiž toho názoru, že právne postavenie žalovaného ako spotrebiteľa nemôže mať v danej veci za následok vylúčenie ustanovení Obchodného zákonníka na posúdenie práva žalobcu (v postavení dodávateľa/vertiteľa) na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z úveru za obdobie po zosplatení úveru, keď nejde o prípad, kedy by použitie Obchodného zákonníka na (spotrebiteľský) právny vzťah medzi stranami sporu, bolo založené dojedaním neprijateľnej; teda neplatnej; zmluvnej podmienky a do úvahy neprichádza ani prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka na daný právny vzťah, t.j. na všetky práva a povinnosti plynúce z úverovej zmluvy, vyplýva priamo zo zákona (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka). Preto je nevyhnutné i následky ukončenia právneho vzťahu z úverovej zmluvy z dôvodu nesplácania úveru a nároky z nich vyplývajúce posúdiť so zreteľom na § 506 Obchodného zákonníka. 6. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 7. Podľa § 502 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. 8. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. 9. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. 10. Z citovaných ustanovení vyplýva, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci z ust. § 502 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka výslovne nevyplýva, do kedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi, a teda nie len do doby, keď ich mal podľa zmluvy vrátiť. Uvedená zásada sa uplatní nielen v prípade ak dlžník zaplatí dlh predčasne, teda pred dobou splatnosti stanovenou v zmluve (§ 503 ods. 3 Obch. zák., § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), ale aj v prípade, ak k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov došlo po uplynutí doby splatnosti a dlžník je teda so zaplatením dlhu v omeškaní. V prípade odstúpenia od zmluvy dlžníkom, tento platí veriteľovi istinu a úrok z istiny odo dňa čerpania spotrebiteľského úveru až do dňa splatenia istiny (§ 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.) a v prípade odstúpenia od zmluvy veriteľom pre omeškanie dlžníka je veriteľ oprávnený požadovať vrátenie dlžnej sumy s úrokmi do doby ich vrátenia. V súvislosti s aplikáciou § 506 Obchodného zákonníka vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Obo 283/2003 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 8/2007 právny názor, že odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Možno preto pre účely danej veci konštatovať, že dôsledkom zosplatnenia úveru je zmena v obsahu záväzku v podobe straty výhody splátok a z toho vyplývajúce právo veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi a povinnosť dlžníka uhradiť veriteľovi nesplatenú časť istiny ihneď; spolu s dohodnutými úrokmi; pričom k tejto povinnosti dlžníka pristupuje už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred zosplatnením, hoci s tým rozdielom, že z dôvodu závažného porušenia svojej platobnej disciplíny stratí výhodu vrátiť veriteľovi neplatenú časť úveru s úrokom v splátkach. 11. Vzhľadom na podstatu oboch právnych inštitútov a z nich vyplývajúcu odlišnú funkciu, keď úroky sú odmenou (cenou) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a úroky z omeškania sú zákonnou sankciou za omeškanie s vrátením istiny, nie je vylúčené, požadovať úroky z úveru súbežne s úrokmi z omeškania po splatnosti celého úveru. V tomto smere sa odvolací súd priklonil k záverom vysloveným
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaného v časopise Zo súdnej praxe pod č. 55/1996, podľa právnej vety ktorého úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške. 12. Vyššie uvedené závery majú v preskúmavanej veci ten dôsledok, že žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z úveru aj za dobu po zosplatnení istiny úveru, teda i za dobu, za ktorú súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol. 13. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani spotrebiteľské právne postavenie žalovaného, keď vzhľadom na skutočnosť, že jeho povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov napriek zosplatneniu úveru, resp. odstúpeniu od úverovej zmluvy, vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, nemá toto jeho postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu relevanciu. V danom prípade totiž nemožno vylúčiť použitie Obchodného zákonníka len s poukazom na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovaého ako spotrebiteľa výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení ust. § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka; podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; nakoľko Občiansky zákonník (ani zákon o spotrebiteľských úveroch) výslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru za dobu po zosplatnení úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani ust. § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; a navyše ide o zákonný nárok veriteľa, ktorý vzniká bez zreteľa na ustanovenia dojednané v spotrebiteľskej zmluve. 14. V prípade akceptovania názoru, že v dôsledku predčasného zosplatnenia úveru veriteľom pre jeho nesplácanie dlžníkom, nie je už po tomto okamihu dlžník povinný platiť veriteľovi úroky, nastala by situácia, v ktorej by bolo na jednej strane celkom popreté, že úroky z úveru sú vo svojej podstate cena peňažných prostriedkov; v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi práve úrok z úveru; avšak zároveň by sa dlžník v prípade nesplácania úveru, teda neplnenia svojej základnej povinnosti zo zmluvy o úvere, ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania úveru a veriteľ využijúc svoje oprávnenie odstúpiť od zmluvy resp. predčasne zosplatniť úver, v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka, by sa dostal do horšieho postavenia aké mal pred porušením povinnosti dlžníka. Takýto výklad a aplikáciu platných právnych noriem je však potrebné odmietnuť ako neprijateľné a narúšajúcu ekonomické základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov. 15. Záverom možno dodať, že k zosplatneniu úveru v žiadnom prípade nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi. Zároveň je v súvislosti s potrebou zachovania elementárnej a vyváženej spravodlivosti, a aj ústavnej konformity, nevyhnutné poukázať na to, že práve popretie práva veriteľa na úroky z úveru za dobu po zosplatnení, resp. po zániku úverovej zmluvy, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli dlžníka a veriteľa v zmluve o úvere obsahujúcej tiež dohodu o úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa, vychádzajúcimi z platne uzavretej zmluvy o úvere, jeho majetok nezväčšil ani o sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícii (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil. Takýto právny stav je potom podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné považovať za neudržateľný. 16. V uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.júna 2020 dovolací súd zaujal právny záver, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí (obdobne aj rozhodnutia sp.zn. 8Cdo 118/2020, 8Cdo/125/2018, 7Cdo/111/2019, 7Cdo/135/2019, 7Cdo/307/2019, 2Cdo/115/2019, 3Cdo/113/2019, 6Cdo/193/2018, 6Cdo/56/2020). V uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.júla 2019 dovolací súd zaujal právny záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania. Týmito rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR bolo prekonané zjednocujúce Stanovisko č. 1/2019 Krajským súdom v Bratislave prijaté dňa 20.02.2019 z dôvodu rozdielov v rozhodovacej činnosti jednotlivých senátov občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého, cit: "V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi
nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28.marca 2018)". Odvolací súd sa preto v danej veci odklonil od cit. Stanoviska a zaujal vyššie prezentovaný právny názor súladný s právnym názorom judikovaným Najvyšším súdom SR v jeho rozhodovacej činnosti, podľa ktorého úroky z úveru po zosplatnení istiny veriteľovi patria. 17. V preskúmavanej veci tak dospel odvolací súd k záveru, že dohodnuté úroky je žalovaný ako dlžník povinný žalobcovi zaplatiť aj za dobu po zosplatnení úveru, a to až do úplného vrátenia istiny úveru. Odvolací súd sa priklonil k záverom vyplývajúcim z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 94/2019 z 18.08.2020 a sp.zn. 1Cdo 208/2019 z 18.08.2020, v zmysle záverov ktorých po zosplatenení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil) až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou peňažného záväzku). Napokon aj z rozhodnutia sp.zn. 6Cdo 113/2018 vyplýva, že nárok na bežné úroky patrí až do skutočného splatenia úveru. Pokiaľ potom za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi na zaplatenie úroku za obdobie po zosplatnení úverovej zmluvy nárok nevznikol, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 18. Odvolací súd preto; keď súd prvej inštancie v napadnutej časti podanú žalobu zamietol vychádzajúc z dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu, avšak z nesprávneho právneho posúdenia veci; zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti (vo výroku II.) podľa § 388 C.s.p. tak, že podanej žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 9,09 % ročne z nesplatenej istiny úveru po zosplatnení dňom 05.05.2018 do zaplatenia. Zároveň v tejto časti v písomnom vyhotovení rozsudku odvolací súd opravil zrejmú nesprávnosť výroku vyhláseného rozsudku postupom podľa § 224 C.s.p.
19. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu smeruje aj proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žalobcovi nárok na uplatnený úrok z omeškania zo zmluvných úrokov od 01.05.2018 do 10.07.2018. 20. Požadovať úroky z omeškania, ktoré v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky, z úrokov nemá oporu v zákone - Obchodný ani Občiansky zákonník totiž neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Definícia príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú teda podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka, pričom úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky, pričom tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. 21. Pokiaľ teda súd prvej inštancie zamietol časť nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z úrokov rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v tejto zamietajúcej časti výroku II. rozsudok podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v konaní neúspech len nepatrnej časti, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).