Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sa-29-2019.pdf
PDF · 132.65 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/29/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: O.. S. U., T. XXX XX U., U. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Langvarským, AK so sídlom 093 01 Vranov nad Topľou, Duklianskych hrdinov 1004/9, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom 813 63 Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 31. 07. 2019, č. XXXXX-X/XXXX-T., takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím zo dňa 31. 07. 2019, č. XXXXX-X/XXXX-T. žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o sociálnom poistení), vo veci zániku nároku žalobcu na materské, zmenila výrok rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 28. 02. 2019, č. 200-009252-CA04/2019 tak, že slová „Podľa § 49 ods. 2“ nahradila slovami „Podľa § 49“, v ostatnom zamietla podané odvolanie a potvrdila citované rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na materské z poistného vzťahu zamestnanca obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice, s. r. o., žiadosťou, doručenou správnemu orgánu prvého stupňa dňa 30. 01. 2019, v ktorej uviedol, že maloleté dieťa prevzal do starostlivosti dňa 04. 02. 2019 a zamestnávateľ potvrdil, že rodičovská dovolenka mu bola poskytnutá od 04. 02. 2019 a že naposledy pracoval dňa 01.02.2019. K žiadosti pripojil potrebné doklady. Podľa údajov evidovaných v informačnom systému Sociálnej poisťovne žalobca je ako zamestnanec obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice, s. r. o., povinne nemocensky poistený od 01. 08. 2008, pričom dňa 04. 02. 2019 mu v tej istej spoločnosti vzniklo ďalšie nemocenské poistenie. Matka dieťaťa W. U. je od 17. 03. 2003 povinne nemocensky poistená ako zamestnankyňa UNLP Košice, pričom od 16. 07. 2017 má povinné nemocenské poistenie prerušené z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky a je evidovaná ako občan starajúci sa o dieťa do 6 rokov veku, t. j. ako poistenec štátu.
3. Žalovaná konštatovala, že v zmysle § 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 1 písm. d) zákona o sociálnom poistení je nemocenské poistenie súčasťou sociálneho poistenia a je poistením pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, pričom materské sa poskytuje z tohto poistenia. Zákon o sociálnom poistení stanovuje všeobecné aj osobitné podmienky pre priznanie tohto nároku, pri posudzovaní ktorých sa prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a na všetky ustanovenia tohto zákona súvisiace s konkrétnym prípadom a posudzujú sa v ich vzájomnej súvislosti so zohľadnením účelu, sledovaného zákonom. Žalobca si v danom prípade uplatnil nárok na materské ako iný poistenec
- otec dieťaťa, z poistného vzťahu zamestnanca. Citujúc ustanovenia § 30 a § 49 ods. 1, ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení uviedla, že jednou z osobitných podmienok predmetného nároku je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Táto je splnená vtedy, ak otec dieťaťa prevezme dieťa do svojej starostlivosti fakticky, nielen formálne. Jedná o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného procesu. Otec dieťaťa preberá na seba tú časť starostlivosti o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia poskytovala jeho matka. Ak sa o dieťa naďalej stará matka a otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. Dohoda rodičov dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna.
4. V danom prípade podľa názoru žalovanej i správneho orgánu prvého stupňa žalobca nespĺňa túto podmienku, stanovenú v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01. 01. 2019 a preto ho nemožno považovať za iného poistenca, keďže napriek formálne uzavretej dohode s matkou dieťaťa toto reálne do starostlivosti neprevzal. Účel tejto právnej úpravy nemožno považovať za naplnený, ak otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, tento naďalej vykonáva prácu v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. V prípade žalobcu je druh práce podľa ním predložených pracovných zmlúv odlišný, no miesto výkonu práce je rovnaké a totožný je aj rozsah a forma pracovného času. Žalobca má možnosť v rámci týždňa dve pracovné zmeny odpracovať formou Home Office až od 01. 04. 2019, pričom splnenie podmienok nároku na materské sa posudzuje ku dňu vzniku nároku na túto dávku, t. j. ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Nový pracovný pomer žalobca uzatvoril na dobu určitú, od 04. 02. 2019 do 18.08.2019, presne na obdobie 28 týždňov, po ktoré sa inému poistencovi poskytuje materské, čo podľa názoru žalovanej svedčí o formálnosti konania žalobcu. Z údajov o vymeriavacích základoch žalobcu na platenie poistného, evidovaných v informačnom systéme žalovanej, ako aj príloh k mesačným výkazom poistného a príspevkov vyplýva, že u žalobcu od 04. 02. 2019, kedy mal na základe dohody s matkou prevziať dieťa do starostlivosti, nedošlo k podstatnému poklesu jeho príjmov zo zárobkovej činnosti, ako to vyplýva z porovnania jeho príjmov za obdobie od 10/2018 do 6/2019. Nedošlo teda u neho k takej úprave životnej situácie, aby bolo možné objektívne predpokladať, že starostlivosť o dieťa fakticky prevzal v takom rozsahu, ako ju poskytovala pred 04. 02. 2019 matka. Vychádzajúc z uvedeného má žalovaná za to, že správny orgán prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom a účelom ním sledovaným.
5. Včas podanou žalobou zo dňa 27. 08. 2019, doručenou krajskému súdu dňa 01. 10. 2019, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré podľa jeho názoru nemá oporu v § 49 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého môže otec dieťaťa poberať materské pri súčasnom splnení podmienok v ňom uvedených. Z týchto nevyplýva požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, a to ani explicitne, ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. Zdôraznil, že tento pojem nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia, avšak definovaný je v zákone o rodičovskom príspevku, preto v zmysle princípu terminologickej jednoty je nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. Podľa jeho názoru riadnu starostlivosť je možné dieťaťu poskytovať osobne, pomocou inej plnoletej fyzickej osoby, ba aj pomocou právnickej osoby. Preto nie je nevyhnutné zanechať pracovnú činnosť za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne. O uvedenom svedčí aj fakt, že povinnosť osobnej starostlivosti bola z ust. § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 01. 01. 2011. Z dôvodovej správy k uvedenej novele zákona o rodičovskom príspevku vyplýva, že jej účelom je práve umožniť rodičom aj v období poberania rodičovského príspevku, čo sa vzťahuje aj na poberanie materského, prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca poukázal aj na diskriminačný rozmer postupu žalovanej, ktorá vo vzťahu k poskytovaniu rodičovského príspevku matkám, tento priznáva aj keď matky vykonávajú pracovnú činnosť.
6. V písomnom vyjadrení zo dňa 31. 07. 2019 žalovaná navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Zhodne ako v tomto rozhodnutí opísala zistený skutkový stav veci a zopakovala aj svoju právnu argumentáciu, na ktorej v celom jej rozsahu zotrvala. Reagujúc na žalobné námietky uviedla, že tým, že žalobca uzatvoril so svojim zamestnávateľom novú pracovnú zmluvu, na základe
ktorej naďalej, t. j. aj počas čerpania rodičovskej dovolenky vykonával prácu, za ktorú dosahoval príjem považovaný za vymeriavací základ, splnil podmienku absencie príjmu z nemocenského poistenia, z ktorého si uplatnil nárok na materské napriek dosahovaniu príjmu zo zárobkovej činnosti z nového pracovného pomeru. Splnenie podmienok sa skúma k dátumu, deklarovanému ako dátum prevzatia dieťaťa do starostlivosti, takže už od tohto dátumu musí byť životná situácia poistenca upravená tak, aby bolo zrejmé, že starostlivosť od matky reálne prevzal. Konštatovala, že zákon o sociálnom poistení nezakazuje otcom vykonávať pracovnú činnosť, no podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti od matky a následného poskytovania starostlivosti prevzatej od matky musí byť splnená aj popri vykonávaní pracovnej činnosti, čo nie je reálne možné, ak otec dieťaťa z hľadiska pracovného času vykonáva prácu v nezmenenom rozsahu, ako pred deklarovaným prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Pri výklade prezentovanom žalobcom by bolo napr. ustanovenie § 51 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnom poistení bezpredmetné. Žalovaná poukázala na to, že rozlišovanie medzi riadnou starostlivosťou v zmysle zákona o rodičovskom príspevku a starostlivosťou v zmysle zákona sociálnom poistení je odôvodnené rozdielnym charakterom materského a rodičovského príspevku. Vychádzajúc z účelu nemocenských dávok vykonávanie zárobkovej činnosti poistencom v mieste odlišnom od jeho bydliska na takmer rovnaký pracovný úväzok, aj keď v inom pracovnom pomere, je priamo v rozpore s uvedeným, keďže je zrejmé, že v čase vykonávania zárobkovej činnosti sa nemôže starať o dieťa. Vo väčšine prípadov je od 01. 01. 2019 materské (maximálna výška 1458,50 eur mesačne) podstatne vyššie ako rodičovský príspevok (220,70 eur mesačne), preto bolo s účinnosťou od 01. 01. 2011 umožnené rodičom popri poberaní rodičovského príspevku vykonávať zárobkovú činnosť. Žalovaná uviedla, že pri posudzovaní predmetného nároku vychádzala z platnej právnej úpravy, jej zmyslu aj účelu a v tejto súvislosti poukázala aj na stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 21. 03. 2019, z obsahu ktorého vyplýva, že v poslednom období bol zaznamenaný enormný nárast prípadov obchádzania zákona o sociálnom poistení, keď nárok na materské si uplatňuje otec dieťaťa, ktorý ako iný poistenec po formálnom prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti uzavrie nový plnohodnotný pracovnoprávny vzťah s tým, že cieľom týchto praktík je dosiahnuť súčasne poberanie materského a príjmu, vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, čo je v rozpore s účelom nemocenského poistenia. Vychádzajúc z predložených podkladov a informácií, známych žalovanej z vlastnej činnosti, rešpektujúc platnú právnu úpravu a judikatúru žalovaná zastáva názor, že žalobca podmienky pre priznanie predmetného nároku z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nespĺňa. Poukázala tiež nato, že ku dňu podania vyjadrenia bolo proti rovnakému postupu žalovanej podaných niekoľko žalôb a rozhodnuté bolo v 8 veciach, z tohto v siedmych prípadoch bola žaloba zamietnutá. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystricu zo dňa 20. 06. 2019, sp. zn. 24Sa/6/2019-65 a ďalšie, ktoré konkretizovala a ktoré potvrdzujú jej argumentáciu. Preto trvá na tom, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je zákonné, vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení a v súlade s účelom ním sledovaným.
7. V replike zo dňa 13. 12. 2019 žalobca zotrval na svojej argumentácii, obsiahnutej v podanej žalobe a konštatoval, že obsah pojmu „riadna starostlivosť“ v zmysle § 3 ods. 3 a 5 zákona o rodičovskom príspevku č. 571/2009 Z. z. má význam aj pri výklade pojmu „starostlivosť“ v zmysle § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov. Uviedol, že vychádzajúc z jazykového výkladu pojem „riadna“ pridáva pojmu starostlivosť na dôraze, t. j. je pojmom konkrétnejším, preto ak podmienkou poskytnutia riadnej starostlivosti nie je to, že oprávnená osoba nesmie pracovať, t. j. že riadnu starostlivosť môže poskytovať aj prostredníctvom inej fyzickej či právnickej osoby, musí byť možné prostredníctvom takejto osoby poskytovať „obyčajnú“ starostlivosť v zmysle zákona o sociálnom poistení. V tejto súvislosti poukázal na komparáciu s pojmom „péče“ používanom v zákona č. 187/2006 Sb. o nemocenském pojištění s tým, že existujúce systémy nemocenského poistenia v SR i ČR sú upravené podobne, pričom v zmysle českej právnej úpravy jediným obmedzením je, že poistenec nemôže vykonávať prácu u toho istého zamestnávateľa a na tej istej pracovnej pozícii. V zmysle uvedenej právnej úpravy možnosť poberania materského nevyplýva z výslovného znenia zákona, ale z jeho „mlčania“. V tejto súvislosti poukázal aj na zaužívanú právnu prax žalovanej, ktorá v minulosti za rovnakej právnej úpravy poskytovala materské matkám aj otcom aj v prípade, že popri poberaní predmetnej dávky vykonávali pracovnú činnosť aj v nezmenenom rozsahu, ako bola prezentovaná aj v médiách. Podľa názoru žalobcu častejšie uplatňovanie dávky materského zo strany otcov ani interné stanovisko nie sú legitímnym dôvodom na zmenu doposiaľ uplatňovaných pravidiel. V tejto súvislosti namietal porušenie princípu právnej istoty v nadväznosti na legitímne očakávania. Zdôraznil, že pokiaľ právna úprava neustanovuje ako podmienku
pre priznanie materského skutočnosť, aby otec nebol v čase poberania materského v inom pracovnom pomere, nie je v právomoci žalovanej túto podmienku dopĺňať na základe interného pokynu, ktorý nemá právnu záväznosť. Rozhodovanie žalovanej podľa zmyslu a účelu zákona nemôže podľa jeho názoru predstavovať legitímny dôvod pre dotváranie práva a vyžadovanie podmienok, ktoré zákon výslovne neukladá. Ak by uvedené bolo úmyslom zákonodarcu, uviedol by to v zákone. K argumentácii žalovanej, vychádzajúcej z charakteru predmetnej dávky poukázal na § 140 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, zmysle ktorého zamestnanec nie je povinný platiť poistné na nemocenské poistenie v období, počas ktorého sa mu poskytuje materské, z čoho vyplýva možnosť byť v pracovnom pomere ako zamestnanec počas poskytovania tejto dávky. Ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení, na ktoré poukazovala žalovaná, sa vzťahuje na prípady, kde sú splnené podmienky pre náhradnú starostlivosť v zmysle § 44 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Za absurdné považuje tvrdenie žalovanej, že pre splnenie podmienok pre tento nárok je potrebná taká zmena pracovného času, ktorá umožňuje zamestnancovi poskytovať dieťaťu starostlivosť a podstatný pokles príjmu, pretože uvedené nemá oporu v zákone. Nie je mu zrejmé, prečo je nemožné, aby otec mohol dieťaťu poskytovať starostlivosť v prípade, ak nedošlo k zmene jeho pracovných podmienok, keďže z úpravy jeho pracovného času vyplýva, že aj pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti (rovnako ako aj potom) boli jeho pracovné podmienky nastavené tak, že bol schopný poskytovať dieťaťu starostlivosť v takej miere, ako si to vykladá žalovaná. Podľa jeho názoru žalovaná pri posudzovaní predmetnej veci nezohľadnila to, že má dohodnutý pružný pracovný čas a má umožnené pracovať z domu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 07. 2019, sp. zn. 8Sa/6/2019, ktorým bolo žalobe vyhovené vychádzajúc z obdobných argumentov, ako sú obsiahnuté v tejto správnej žalobe s tým, že podľa názoru uvedeného správneho súdu umiestnenie dieťaťa do detských jaslí a vykonávanie zárobkovej činnosti je v súlade s účelom dávky nahradiť stratu, resp. zníženie príjmu za predpokladu starostlivosti o dieťa, s poukazom aj na smernicu č. 2010/18/EÚ. Splnenie podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa tak, ako to definuje zákon o sociálnom poistení, je naplnené uzatvorením dohody o prevzatí starostlivosti o dieťa a jej faktické naplnenie je plne v kompetencii rodičov, pri uplatňovaní zákona o rodine.
8. Krajský súd v Košiciach ako správny súd konajúc podľa procesnoprávnych podmienok uvedených v zákone č. 162/2015 (Správny súdny poriadok) (ďalej iba SSP), v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej a po oboznámení sa s úplným obsahom jej administratívneho spisu dospel k záveru, že správnej žalobe nemožno priznať úspech.
9. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca si uplatnil nárok na materské žiadosťou zo dňa 30. 01. 2019, z obsahu ktorej vyplýva, že predmetný nárok si uplatňuje ako zamestnanec U. S. Steel Košice, s. r. o., Vstupný areál U. S. Steel Košice, že dieťa W. U. prevzal do starostlivosti dňa 04. 02. 2019 a že naposledy pracoval dňa 01. 02. 2019.
10. Prílohami žiadosti bol rodný list dieťaťa W. U., nar. XX.XX.XXXX, dohoda o starostlivosti dieťaťa v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení, uzavretá dňa 30. 01. 2019 medzi žalobcom a matkou menovaného maloletého dieťaťa W. U.Á., z obsahu ktorej vyplýva, že žalobca preberá uvedené dieťa do starostlivosti od 04. 02. 2019.
11. Z pracovnej zmluvy, uzavretej medzi U. S. Steel Košice, s. r. o., ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom dňa 09. 07. 2008 vyplýva, že pracovný pomer vznikol dňom 01. 08. 2008, druh práce
- dispečer, zmenový vedúci, miesto výkonu práce - U. S. Steel Košice, s. r. o., Vstupný areál U. S. Steel Košice s pracovným časom 36 hodín týždenne vrátane prestávky na odpočinok a jedenie. Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 24. 05. 2017, účinnou od 01. 06. 2017 došlo k zmene pracovnej pozície žalobcu z Developer I na Developer II.
12. Dňa 28. 01. 2019 uzavrel žalobca s U. S. Steel Košice, s. r. o., ďalšiu pracovnú zmluvu, na základe ktorej pracovný pomer žalobcu vznikol dňom 04. 02. 2019, ktorý je súčasne dňom nástupu do práce, uzavretý bol na dobu určitú do 18. 08. 2019, druh práce - Technical specialist II, miesto výkonu práce
- U. S. Steel Košice, s. r. o., Vstupný areál U. S. Steel Košice s pracovným časom 35,5 hodín týždenne bez prestávky na odpočinok a jedenie.
13. Dňa 01. 04. 2019 došlo medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom k uzavretiu dohody o zmene pracovných podmienok, v zmysle ktorej bežným miestom výkonu práce je U. S. Steel Košice, s. r. o.,
Vstupný areál U. S. Steel Košice alternatívne trvalý pobyt zamestnanca, pracovný čas bol stanovený v rozsahu 35,5 hod. týždenne bez prestávky na odpočinok a jedenie, z toho 3 pracovné zmeny v týždni zamestnanec odpracuje na bežnom mieste výkonu práce a ostávajúce 2 pracovné zmeny môže odpracovať na alternatívnom mieste výkonu práce. Táto dohoda nadobudla platnosť dňom jej podpisu a účinnosť od 01. 04. 2019 do 18. 08. 2019, po uplynutí ktorej doby sa pracovnoprávny vzťah zmluvných strán bude riadiť podľa podmienok platných a účinných do 01. 04. 2019.
14. Z elektronickej komunikácie medzi vo veci konajúcimi správnymi orgánmi a zamestnávateľom žalobcu vyplýva, že žalobca mal pred nástupom na rodičovskú dovolenku, t. j. pred uzavretím predmetnej pracovnej zmluvy dňa 28. 01. 2019 aj po jej uzavretí pružný pracovný čas s tým, že začiatok a koniec pracovnej zmeny si určuje sám, avšak za dodržania stanoveného týždenného pracovného času 35,5 hodiny. Vyplýva z nej aj to, že výška mesačnej tarify žalobcu je 1 779 eur.
15. Súčasťou administratívneho spisu sú aj registračné listy FO - prihláška zamestnanca zo dňa 01. 02. 2019 odo dňa 04. 02. 2019 a zmena v poistení platnom od 01.08.2008 zo dňa 04. 02. 2019 od 04. 02. 2019, ako aj prehľad predpisov a platieb poistného vrátane vymeriavacích základov za obdobie od 03/2018 do 06/2019.
16. Z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že manželka žalobcu a matka mal. dieťaťa W. U. je od 16. 07. 2017 registrovaná ako poistenec, za ktorého z dôvodu starostlivosti o dieťa do 6 rokov odvádza poistné štát.
17. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
18. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
19. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
21. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.
22. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak
a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a
b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods.
23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,
ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní.
24. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení účinným do 31. decembra 2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok.
25. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení účinnom od 01.01.2019 iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
26. Podľa § 51 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.
27. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.
28. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP a dospel k záveru, že oba správne orgány postupovali v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení a zároveň neporušili žiadne z namietaných princípov právneho štátu. Použitú právnu normu interpretovali v súlade so zmyslom a účelom zákona, s prihliadnutím aj na také hodnotové aspekty, ktoré pri aplikácii práva nemožno opomínať, ako sú dobré mravy a spravodlivosť. Rozhodnutia zodpovedajú zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.
29. Žiadny právny predpis nezakazuje otcovi, ako inému poistencovi, po dobu poberania materského vykonávať závislú činnosť, t. j. môže mať príjem z iného nemocenského poistenia. Z ustanovenia § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení vyplýva, že poistenec nesmie mať príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ z toho pracovného vzťahu, z ktorého si uplatňuje nárok na materské. To nevylučuje možnosť mať taký príjem z iného pracovného vzťahu, t. j. z iného nemocenského poistenia. Zároveň okrem tejto všeobecnej podmienky nároku na nemocenskú dávku, v danom prípade na materské, žiadateľ musí spĺňať aj ďalšie osobitné podmienky zákona, konkrétne podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti po dohode s matkou a zabezpečovania starostlivosti o takéto dieťa. Splnenie týchto podmienok nie je možné posudzovať izolovane. Výkon inej zárobkovej činnosti v zásade nie je prekážkou vzniku nároku na materské inému poistencovi, pokiaľ sú pracovné podmienky na výkon práce nastavené tak, aby za ich plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu adekvátnu starostlivosť. Nemožno pritom akceptovať len formálne prevzatie dieťaťa do starostlivosti. Sociálna poisťovňa preto oprávnene skúma, či tomu tak nie je, pričom uzavretie dohody rodičov a prevzatie dieťaťa do starostlivosti iného poistenca a zabezpečovanie starostlivosti tomuto dieťaťu musí vyhodnocovať individuálne u každého dieťaťa. V rámci zisťovania skutkového stavu veci musí postupovať tak, aby boli prostriedky na nemocenské vynakladané účelne, zároveň musí vykladať zákon tak, aby nepoprela jeho zmysel a účel.
30. Účelom materského, poskytovaného z nemocenského poistenia, je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej dochádza v dôsledku rôznych životných situácií (napr. materstvo, ale
aj prevzatie dieťaťa do starostlivosti - v prípade iného poistenca). Zákonodarca predpokladá stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Teda účelom poskytnutia poistného plnenia, po predchádzajúcom platení poistného je situácia, že poistenec prevezme dieťa do starostlivosti, v súvislosti s čím má ušlý príjem. Vymyká sa plne zmyslu a účelu zákona o sociálnom poistení, aby bola poskytovaná nemocenská dávka, ktorá má nahrádzať mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa, aby sa takáto dávka vyplácala za situácie, ak otec dieťaťa, ktorý deklaruje prevzatie dieťaťa do starostlivosti, naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa v rovnakom pracovnom čase, za rovnako dohodnutú odmenu.
31. Niet pochýb o tom, že v predmetnej veci žalobca bol povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa U. S. Steel Košice, s. r. o., od 01. 08. 2009. Z tohto pracovného pomeru čerpal rodičovskú dovolenku a požiadal o materské s tým, že podľa potvrdenia zamestnávateľa rodičovská dovolenka mu bola poskytnutá od 04. 02. 2019 do 18. 08. 2019. Žalobca so zamestnávateľom uzatvoril ďalšiu pracovnú zmluvu dňa 28. 01. 2019 s nástupom do práce dňa 04. 02. 2019, na dobu určitú do 18. 08. 2019. Podľa informačného systému Sociálnej poisťovne žalobca je povinne nemocensky poistený ako zamestnanec od 01. 08. 2009 a zároveň je povinne nemocensky poistený ako zamestnanec na základe vzniknutého nového pracovného pomeru od 04. 02. 2019, v oboch prípadoch ako zamestnanec toho istého zamestnávateľa. Z uvedeného vyplýva, že poistenec popri pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské, uzatvoril s tým istým zamestnávateľom nový pracovný vzťah, síce nie na totožnú pracovnú činnosť, avšak pri rovnakom pracovnom čase, s rovnakým miestom výkonu práce a porovnateľnej mzde. Až na základe dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01. 04. 2019 mu bolo zamestnávateľom umožnené dve pracovné zmeny v týždni odpracovať v mieste trvalého bydliska, čím došlo k nepatrnej zmene v jeho pracovných podmienkach, keďže pred nástupom na rodičovskú dovolenku, ako aj po nástupe na túto mal zamestnávateľom schválenú pružnú pracovnú dobu.
32. Správny súd v zhode so stanoviskom žalovanej, ako aj so stanoviskom Generálnej prokuratúry SR zastáva názor, že v danom prípade došlo k obchádzaniu zákona. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa tak, aby zámerne dosiahol právnou normou upravené podmienky, t. j. predstiera splnenie zákonom požadovaných podmienok, pričom v skutočnosti sa jedná len o simulovanie splnenia týchto zákonných podmienok pre vyhovenie žiadosti, t. j. priznanie nároku. Pri obchádzaní zákona je podstatným to, čo svojím konaním mieni žiadateľ dosiahnuť. Prerušenie pracovného vzťahu rodičovskou dovolenkou a uzatvorenie nového pracovného vzťahu na dobu určitú len na čas čerpania rodičovskej dovolenky napĺňa predpoklady obchádzania zákona, t. j. uzatvorený nový pracovný pomer predstavuje predstieraný právny úkon s úmyslom vylákať materské vo vyššej výške (v porovnaní s rodičovským príspevkom). V danom prípade nedošlo k takej zmene životnej situácie, ktorú predpokladá zákon o sociálnom poistení pre kompenzovanie zníženého príjmu alebo jeho absencie, keďže žalobca naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa a dosahuje porovnateľný príjem, čím nedochádza ani k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia. Jeho formálnym nástupom na rodičovskú dovolenku, a tiež formálnym prevzatím dieťaťa do starostlivosti evidentne sleduje zvýhodnenie v podobe neoprávneného získania finančného prospechu. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že v jednotlivých pracovných zmluvách sa popis pracovného miesta odlišuje, ani to, že u neho došlo k čiastočnej úprave pracovných podmienok (možnosť výkonu práce formou Home Office 2 dni v týždni). Dohodou rodičov síce žalobca deklaroval prevzatie dieťaťa do svojej starostlivosti, ale išlo len o dohodu nie myslenú vážne, ak sa v starostlivosti o dieťa zo strany otca nič podstatné nezmenilo v čase vykonávania práce u toho istého zamestnávateľa, pričom matka dieťaťa bola od 16. 07. 2017 evidovaná ako povinne dôchodkovo poistená osoba z dôvodu starostlivosti o dieťa do 6 rokov (poistenec štátu).
33. Najvyšší súd SR už v rozhodnutí sp. zn. 10Sk/3/2017 z 19. 06. 2018 konštatoval, že je zneužívaním sociálneho systému, ak poistenec plánovane ukončí pracovnoprávny vzťah a bezprostredne nadväzujúc na to, uzatvorí nový, bez žiadneho iného dôvodu len s cieľom ovplyvniť výšku nemocenskej dávky vo svoj prospech. Poukázal na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 10Sžso/3/2016 zo dňa 02. 07. 2017, v ktorom uviedol, že skončenie pracovnoprávneho vzťahu a následné časovo nadväzujúce uzatvorenie nového, medzi tými istými účastníkmi konania, rovnakého typu, je účelové konanie, t. j. obchádzajúce účel a zmysel zákona o sociálnom poistení.
34. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu v správnej žalobe, že pojem starostlivosť je potrebné vykladať zhodne s pojmom riadna starostlivosť v zmysle zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku, ktorý umožňuje zabezpečiť poskytovanie starostlivosti o dieťa aj pomocou
inej fyzickej, či právnickej osoby. Pojem riadna starostlivosť, zavedený zákonom č. 571/2009 Z. z., umožňujúci zabezpečenie starostlivosti o dieťa aj pomocou inej fyzickej, či právnickej osoby, zodpovedá účelu rodičovského príspevku ako štátnej dávky, ktorou štát prispieva na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, nie však vyššie vymedzenému účelu materskej dávky. Materské a rodičovský príspevok sú dve rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Tieto dávky si nemožno zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, a tou je zákon o sociálnom poistení, používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú právnu silu ako zákon č. 571/2009 Z. z., ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho a špeciálneho predpisu, umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona č. 571/2009 Z. z., resp. iného špeciálneho predpisu na materské, ani stotožňovanie obsahu jednotlivých ich pojmov, ako to namieta žalobca. Zatiaľ čo zákon o rodičovskom príspevku používa pojem „zabezpečuje“, ktorý pripúšťa aj iný spôsob realizácie starostlivosti, ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení pracuje s pojmom „prevezme“. Aj vzhľadom na uvedené správny súd zastáva názor, že za daných okolností je pojem starostlivosť potrebné vykladať ako osobnú starostlivosť, ktorú pre odkázanosť dieťaťa je celodenne povinný poskytovať rodič dieťaťa. O tom, že inému poistencovi vzniká nárok na materské len za podmienky prevzatia dieťaťa do osobnej starostlivosti a následného poskytovania osobnej starostlivosti svedčí aj znenie ustanovenia § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré prevzatie starostlivosti od poistenca inou fyzickou alebo právnickou osobou, resp. ukončenie starostlivosti spája so zánikom nároku na materské. S poukazom na uvedené sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že povinnosť osobnej starostlivosti o dieťa nemožno na účely nároku na materské vyžadovať z dôvodu, že táto bola zo zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 01. 01. 2011.
35. Je nesporné, že výklad a uplatňovanie všeobecných záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Obsah právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.
36. Za neopodstatnenú považuje správny súd aj námietku žalobcu, týkajúcu sa rozdielneho postupu Sociálnej poisťovne po usmernení pobočiek na základe stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny k problematike poberania materského zo dňa 10. 09. 2018.
37. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že správny súd preskúmava zákonnosť konkrétneho žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom neposudzuje zákonnosť predchádzajúceho postupu Sociálnej poisťovne a skôr vydaných rozhodnutí v obdobných prípadoch. Sociálna poisťovňa začala postupovať správne, ak sa odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pokiaľ Sociálnej poisťovni v zásade postačovalo len preukázanie formálneho splnenia zákonom predpokladaných podmienok a táto sa nezaoberala reálnym premietnutím týchto podmienok do každého individuálneho prípadu. Súčasný postup Sociálnej poisťovne plne zodpovedá účelu a zmyslu zákona o sociálnom poistení. Aby bolo vydané rozhodnutie v súlade s § 209 citovaného zákona, jej povinnosťou je postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel si obstarala potrebné podklady na rozhodnutie (§ 195 ods. 1 cit. zákona). Preto je nevyhnutné, aby každý prípad bol posudzovaný individuálne a deklarované splnenie podmienok bolo vyhodnocované vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Tým sa vylúči nežiaduce obchádzanie zákona a účelové konanie žiadateľov.
38. Pokiaľ žalobca namietal diskriminačný postup zo strany Sociálnej poisťovne voči žalobcovi, správny súd jeho námietku taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú. V konaní nebol preukázaný rozpor v postupe orgánu verejnej správny so zákonom a prípadné nároky súvisiace s predmetom ochrany poskytovanej antidiskriminačným zákonom by mohli byť uplatňované len v konaní pred civilným súdom (§ 307 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktoré sú z použitia správnym súdom vylúčené v zmysle § 25 SSP a contrario), a to na základe tomu zodpovedajúcej žaloby.
39. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, keďže zistil, že správne orgány v administratívnom konaní rozhodli na základe správnej interpretácie príslušných zákonných ustanovení a predmetné rozhodnutia nemajú za následok ukrátenie žalobcu na jeho subjektívnych právach, bez
nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
40. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).