Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_24S-3-2020.pdf
PDF · 432.34 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/3/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: RENYS MARK, s.r.o., A. Hlinku 2475/10, 960 01 Zvolen, IČO: 44 540 914, zast. Mgr. Ing. Jaroslavom Pencom, advokátom, so sídlom Nejedlého 47, 841 02 Bratislava, IČO: 30 865 298 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102522222/2019 zo dňa 07.11.2019 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012, ktorá bola začatá dňa 16.05.2017 spísaním Zápisnice č. 100896475/2017 o začatí daňovej kontroly. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 100757721/2018 zo dňa 17.04.2018 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol spolu s výzvou zo dňa 18.04.2018 na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole doručený žalobcovi 14.05.2018. Žalobca v stanovenej lehote podal písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole podaním dňa 08.06.2018. Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 101755899/2018 zo dňa 07.09.2018 (ďalej aj „prvé rozhodnutie správcu dane“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 14.375,75 € a neuznal daňovú stratu v sume 433.818,11 € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012. Proti prvému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102621909/2018 zo dňa 18.12.2018 (ďalej aj „prvé rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný zrušil prvé rozhodnutie správcu dane zo dňa 07.09.2018 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že správcovi dane uložil vo vyrubovacom konaní vykonať doplňujúce úkony, na základe ktorých by bolo možné preukázať realizáciu služieb poskytnutých daňovému subjektu (žalobcovi) zo strany dodávateľov a mieru ich pričinenia na predaji tovaru žalobcu jeho konkrétnym odberateľom. Správca dane vykonal doplnené preverovanie a s vykonanými úkonmi i s výsledkami vykonaného dokazovania oboznámil žalobcu dňa 24.06.2019, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101536152/2019.
2. Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 101648439/2019 zo dňa 04.07.2019 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 14.375,75 € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012 a neuznal daňovú stratu v sume 433.818,11 €. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia poukázal na priebeh administratívneho konania, na predchádzajúce vydané rozhodnutia správcu dane i žalovaného a konštatoval, že po vrátení veci žalovaným vykonal
doplnené preverovania v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu, ako aj na základe relevantných návrhov žalobcu, s výsledkami ktorých žalobcu oboznámil zákonom stanoveným spôsobom. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že položky zvyšujúce výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami boli vyčíslené spolu vo výške 509.480,- € a týkali sa nasledovných výdavkových položiek: a/ 3.200,- €: žalobca uplatnil do daňových výdavkov faktúru od dodávateľa HONORUS s.r.o. Banská Bystrica (ďalej len „HONORUS s.r.o.“) č. 20120030 zo dňa 29.05.20112, ktorá bola vystavená na základe Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 11.01.2012 (ďalej len „zmluva“) za mesiac máj 2012 v celkovej výške 3.840,- €, z toho základ dane 3.200,- €. Podľa zmluvy sa poskytovaeľ (HONORUS s.r.o.) zaviazal pre objednávateľa (žalobca) vyvíjať marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť vrátane regionálne mediálnej, smerujúcu k prezentácii jeho predmetu podnikania a to v súlade s princípmi navrhnutých a odsúhlasených projektov počas trvania zmluvy, vykonať prieskum trhu a sprostredkovať zrealizovanie obchodu s nízko obrátkovým tovarom. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.06.2012. Nakoľko z faktúry a zmluvy nebol zrejmý spôsob a dôkaz realizácie predmetu zmluvy, správca dane zaslal žalobcovi výzvu z 19.06.2017 na doplnenie týchto podstatných údajov. Žalobca elektronicky 03.08.2017 doručil odpoveď, kde sa k predmetnej zmluve a realizovanému obchodu vyjadril tak, že šlo o reklamné služby za účelom spropagovania činností spoločnosti vykonaných v rámci predmetu jej podnikania za účelom zviditeľnenia spoločnosti, rozšírenia klientely, v rámci čoho boli zároveň poskytnuté aj marketingové služby a výsledkom bola spolupráca s odberateľskou firmou BRAX s.r.o., ktorej bol predaný tovar z nepredajných zásob v hodnote 2.401,31 €. Správca dane uviedol, že odôvodnenie žalobcu malo len všeobecných charakter a nepreukázalo, aké konkrétne plnenia boli zo strany dodávateľa zrealizované za účelom naplnenia predmetu zmluvy. Samotné tvrdenie žalobcu, že výsledkom poskytnutej služby na základe uvedenej zmluvy bol predaj jeho tovaru z nepredajných skladových zásob spoločnosti BRAX s.r.o. ešte nepreukazuje, že k tomu došlo práve pričinením dodávateľa. Žalobca samotnú realizáciu služieb v zmysle uzavretej zmluvy od spoločnosti HONORUS s.r.o. nijako nepreukázal a žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by bolo možné preveriť, nepredložil. Správca dane ďalej uviedol, že podľa údajov z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť HONORUS s.r.o. bola ku dňu 04.11.2016 zrušená z dôvodu výmazu ex offo z obchodného registra OS Nitra a preveriť reálne uskutočnenie služby priamo v tejto spoločnosti nebolo možné. Z údajov z informačného systému správcu dane bolo zistené, že spoločnosť HONORUS s.r.o. si svoje povinnosti voči správcovi dane neplnila, nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to ani na výzvy správcu dane. Za máj 2012 spoločnosť HONORUS s.r.o. nepodala daňové priznanie k DPH, nebola platiteľom dane zo závislej činnosti a nemala zamestnancov. Správca dane v súvislosti s iným konaním 13.11.2015 na adrese sídla obchodnej spoločnosti HONORUS s.r.o., Bratislavská 4, Nitra (sídlo bolo zmenené od 22.04.2014) vykonal miestne zisťovanie, kde sa však nijaké označenie firmy HONORUS s.r.o. nenachádzalo a nebol zistený ani žiadny priestor označený názvom tejto spoločnosti. Posledným konateľom spoločnosti pred výmazom spoločnosti bol občan Rumunska. O nazretí do spisu spoločnosti HONORUS s.r.o. správca dane spísal Úradný záznam z 03.04.2018. Správca dane uviedol, že položka vo výške 3.200,- € je položkou zvyšujúcou výsledok hospodárenia. Správca dane konštatoval, že žalobca týmto porušil § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“), v zmysle ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a § 17 ods. 2 písm. a/ Zákona o dani z príjmov, podľa ktorého výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov, alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške v nadväznosti na § 2 písm. i/ cit. zákona - daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak a v nadväznosti na § 2 písm. j/ cit. zákona - základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak. b/ 19.900,- €: žalobca uplatnil do daňových výdavkov faktúru od dodávateľa BD STAV s.r.o. č. 201228 zo dňa 30.04.2012 v celkovej výške 23.880,- €, z toho základ dane 19.900,- €, ktorej predmetom fakturácie je plnenie na základe Zmluvy o obchodnej spolupráci a poskytnutí hmotných plnení zo dňa 28.12.2011 (ďalej len „zmluva“), ktorá bola uzavretá medzi objednávateľom (žalobcom) a poskytovateľom (BD STAV s.r.o.) a jej predmetom bolo zaistenie propagácie, prezentácie a reklamy objednávateľovi zo strany poskytovateľa za dohodnutých podmienok, pričom poskytovateľ sa zaviazal pre objednávateľa vyvíjať marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť, vrátane regionálne
mediálnej, smerujúcu k prezentácii jeho predmetu podnikania aj opakovane, zhotoviť reklamný banner a jeho umiestnenie na dohodnutom mieste, zhotoviť reklamné letáky propagujúce predmet plnenia. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.06.2012. Predložená zmluva bola po obsahovej stránke podľa správcu dane veľmi všeobecná a nekonkrétna, predmet plnenia bol určený len všeobecne a nebolo jasne stanovené, kde a ako má k plneniu predmetu zmluvy dôjsť. Správca dane zaslal na Daňový úrad Nitra 06.06.2017 dožiadanie na preverenie predmetnej faktúry v účtovníctve daňového subjektu BD STAV s.r.o., pričom z výsledku dožiadania vyplynulo, že táto spoločnosť má síce sídlo na adrese uvedenej v obchodnom registri, avšak podľa prenajímateľa sa v kancelárii nikto nezdržiava. Zásielka adresovaná na sídlo spoločnosti sa vrátila späť nedoručená s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Požadované skutočnosti preto nebolo možné preveriť. Správca dane následne žalobcovi zaslal výzvu na predloženie dokladov zo dňa 19.06.2017 a na doplnenie údajov týkajúcich sa plnení a preukázanie realizácie fakturovaného plnenia od dodávateľa BD STAV s.r.o. Žalobca v elektronicky zaslanej odpovedi dňa 03.08.2017 uviedol, že predmetnou faktúrou bola fakturovaná odmena za poskytované služby v súlade s platnou uzavretou obchodnou zmluvou, išlo o reklamné služby za účelom spropagovania spoločnosti, rozšírenia klientely, v rámci čoho boli zároveň poskytnuté marketingové služby. Výsledkom bola spolupráca s odberateľmi O. D., M-SZ Auto s.r.o., ktorým bol predaný tovar v celkovej hodnote 176.419,27 €. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podané odôvodnenie žalobcu malo len všeobecný charakter a nepreukázalo, aké konkrétne plnenia boli zo strany dodávateľa BD STAV s.r.o. realizované za účelom naplnenia predmetu zmluvy. Samotné tvrdenie žalobcu, že na základe poskytnutej služby a práve pričinením dodávateľa BD STAV s.r.o. získal možnosť odberateľovi O. Janigovi a spoločnosti M-SZ Auto s.r.o. predať svoj tovar, vo vyjadrení žiadnym spôsobom nespresnil a nekonkretizoval, ako presne dodávateľ BD STAV s.r.o. uzavretie obchodu sprostredkoval, alebo či k predaju zásob došlo na základe výsledku prieskumu trhu, alebo či to bolo výsledkom úspešnej reklamnej alebo marketingovej kampane. Správca dane mal za to, že žalobca samotnú realizáciu služieb v zmysle uzavretej zmluvy od spoločnosti BD STAV s.r.o. nijako nepreukázal a žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by bolo možné preveriť, nepredložil. Správca dane zaslal žalobcovi následne 03.11.2017 výzvu za účelom doplnenia vyjadrenia žalobcu a predloženia dôkazov preukazujúcich realizáciu plnení na základe predloženej zmluvy. Žalobca v odpovedi na výzvu (elektronická odpoveď z 15.01.2018) v prílohe doložil: „Dohodu o odsúhlasení projektov vypracovanej v rámci Obchodnej zmluvy z 28.12.2011“ (ďalej len “dohoda“), v ktorej bol zapracovaný grafický návrh bilboardu, letáku a návrhu reklamy na webe, propagujúci pracovné oblečenie. V dohode bol grafický návrh obsahujúci slovné spojenia „pracovné oblečenie“, názov daňového subjektu a telefonický kontakt. Z dohody bolo však zrejmé len to, že sa jedná o návrhy bilboardu a letákov a návrhy reklamy na internete. Realistické zobrazenie (napr. umiestnený bilboard v teréne, print screen obrazovky s reklamou na webe) nebolo predložené. Skutočnosť, že reklama bola realizovaná, táto dohoda podľa správcu dane nepotvrdila. Správca dane navyše zistil, že predložená Dohoda k zmluve s dodávateľom BD STAV s.r.o. z 28.12.2011 obsahovala rovnaké návrhy plagátu (bilboardu, letáku) na pracovné oblečenie, ako žalobca predložil ako dôkaz realizácie služby od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. (Dohoda z 02.01.2012), čo má za následok ich spochybnenie ako dôkazu v daňovom konaní. Správca dane konštatoval, že žalobca po uzavretí zmluvy o poskytovaní služieb, na základe ktorej mu bola následne vystavená faktúra, by mal mať vedomosť o tom, ako je poskytnutie služby zabezpečené a či fakturovaná suma zodpovedá dohodnutej cene poskytnutej služby, pričom je v záujme žalobcu, aby si preveril, či a ako k naplneniu predmetu zmluvy došlo. Keďže žalobca tieto skutočnosti u dodávateľa služby nepreveroval a nepožadoval od neho ani preukázanie realizácie služby, prebral na seba riziko, že neunesie dôkazné bremeno. Správca dane konštatoval, že položka 19.900 € je položkou zvyšujúcou výsledok hospodárenia a daňový subjekt týmto porušil § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a/ Zákona o dani z príjmov. c/ 486.380,- €: žalobca uplatnil do daňových výdavkov faktúry od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. Banská Bystrica (ďalej len „FOOD-IN s.r.o.“) č. 2012/0013 z 30.04.2012, č. 2012/0024 z 31.05.2012, č. 2012/0047 z 28.09.2012 a č. 2012/0053 zo dňa 31.10.2012, každá vystavená v celkovej sume 58.752,- €, základ dane 48.960,- € na základe Zmluvy o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb zo dňa 01.11.2011 (ďalej len „zmluva“), ďalej faktúry č. 2012/016 z 30.04.2012, celková suma 120.000,- €, základ dane 100.000,- € a č. 2012/0028 z 29.06.2012, celková suma 30.288,- €, základ dane 25.240,- €, vystavené na základe Zmluvy o poskytovaní reklamných, obchodných a propagačných služieb zo dňa 28.12.2011(ďalej len „zmluva“) a faktúry č. 2012/0033 z 31.07.2012, celková suma 198.360,- €, základ dane 165.300,- €, vystavenej na základe Zmluvy o poskytovaní reklamných, obchodných a propagačných služieb zo dňa 02.01.2012 (ďalej len „zmluva“). Správca dane zaslal žalobcovi výzvy zo dňa 19.06.2017 a 03.11.2017 na predloženie dôkazov a vyjadrení týkajúcich sa vyššie uvedených faktúr. Žalobca na výzvu správcu dane dňa 03.08.2017 poukázal na
predmet uzatvorenej Zmluvy z 01.11.2011, avšak k preverovaným faktúram vystaveným na základe tejto zmluvy nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce realizáciu poskytnutej služby, nebol zrejmý použitý reklamný komunikát (banner), jeho umiestnenie a pod. Zo zmluvy nebolo zrejmé, od kedy bude služba poskytovaná. Zmluva nesie obdobné znaky ako všetky ostatné žalobcom predložené zmluvy, má veľmi všeobecný charakter, predmet jej plnenia je rozsiahly, nedefinuje konkrétne plnenie, ktoré má byť poskytnuté (napr. ktorú komoditu alebo služby má poskytovateľ propagovať, nie je jasné, kde si želá poskytovateľ umiestniť banner, v akej spádovej oblasti budú reklamné letáky distribuované a kým. Na základe vzniknutých pochybností správca dane požiadal výzvou z 03.11.2017 žalobcu na odstránenie týchto pochybností o predložených dokladoch a na vyjadrenie a predloženie dokladov preukazujúcich realizáciu plnení na základe predložených zmlúv. Žalobca na uvedenú výzvu dňa 15.01.2018 predložil Dohodu o odsúhlasení projektu vypracovaných v rámci obchodnej zmluvy uzavretej dňa 01.11.2012 (ďalej len “dohoda“), ktorá obsahovala návrhy bilboardov, letákov a bannerov pre spoločnosť N.R.M. Auto s.r.o. Žalobca vo svojom vyjadrení z 03.08.2017 ďalej uviedol, že dodávateľ FOOD-IN s.r.o. sprostredkoval reklamu a služby pre žalobcu, ako aj pre jeho konečných odberateľov (N.R.M. Auto s.r.o. a TOGATO TRADE s.r.o.), za čo žalobcovi vystavil 4 faktúry, ktoré náklady boli žalobcovi daňovou kontrolou uznané z dôvodu, že tieto služby žalobca ďalej vyfakturoval svojim odberateľom. K týmto faktúram žalobca iné doklady nepredložil. Správca dane konštatoval, že realizáciu služieb na základe faktúr z 30.04.2012, 31.05.2012, 28.09.2012 a 31.10.2012 správca dane nepovažoval za dostatočne preukázanú. Zo zmluvy je zrejmé len to, čo sa poskytovateľ zaviazal pre odberateľa vykonať, ako však k naplneniu predmetu zmluvy došlo žalobca nijako nevysvetlil a nepredložil ani relevantné dôkazy. Realistické zobrazenie (napr. umiestnený bilboard v teréne, print screen obrazovky s reklamou na webe) nebolo predložené. Skutočnosť, že reklama a iné služby boli realizované, žalobca nepreukázal a ani sa k tomu konkrétne nevyjadril, jeho tvrdenia zostali vo všeobecnej rovine. Správca dane zhodne ako v predchádzajúcich prípadoch konštatoval, že žalobca by mal mať vedomosť o tom, ako je poskytnutie služby zabezpečené a realizované a či fakturovaná suma zodpovedá dohodnutej cene poskytnutej služby. Správca dane uzavrel, že žalobca nepredložil počas daňovej kontroly taký dôkaz, ktorý by jednoznačne a nezameniteľným spôsobom preukázal, že fakturovaná služba bola aj skutočne realizovaná a to tým dodávateľom a v takom rozsahu, ako je uvedené na faktúre. Vo vzťahu k Zmluve o poskytovaní reklamných, obchodných a propagačných služieb z 28.12.2011 uzavretej medzi objednávateľom RENYS MARK s.r.o. a poskytovateľom FOOD-IN s.r.o. v celkovej výške 125.240,- € (bez DPH) žalobca vo vyjadrení na výzvu správcu dane dňa 03.08.2017 uviedol, že predmetom zmluvy bolo zaistenie propagácie, prezentácie a reklamy objednávateľovi zo strany poskytovateľa za dohodnutých podmienok, pričom poskytovateľ sa zaviazal pre objednávateľa za dohodnutú odplatu vyvíjať marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť, vrátane regionálne mediálnej, smerujúcu k prezentácii jeho predmetu podnikania a to v súlade s princípmi navrhnutých a odsúhlasených projektov a za podmienok dojednaných v tejto zmluve opakovane počas jej trvania, poskytovateľ sa zaviazal zhotoviť reklamný banner propagujúci predmet predaja a následne jeho umiestnenie na dohodnutom mieste, zhotoviť reklamné letáky propagujúce predmet kúpy a predaja a sprostredkovať zrealizovanie obchodu so sortimentom pre kúpeľne a kuchyne. Plnenie bolo určené na propagáciu žalobcu ako konečného užívateľa. Keďže predložené vyjadrenia a dôkazy podľa správcu dane neboli dostatočné, správca dane zaslal žalobcovi výzvu 03.11.2017 na odstránenie vzniknutých pochybností o predložených dokladoch a na predloženie dokladov preukazujúcich konkrétnu realizáciu plnení na základe predloženej zmluvy. Na základe uvedenej výzvy žalobca 15.01.2018 predložil k predmetným faktúram Dohodu o odsúhlasení projektov vypracovaných v rámci Obchodnej zmluvy uzavretej dňa 28.12.2011 (ďalej len “dohoda“), ktorá obsahovala návrhy bilboardov, letákov a bannerov pre žalobcu („kúpeľne snov“). Správca dane konštatoval, že ani na výzvu správcu dane žalobca neuviedol presne, akou konkrétnou činnosťou poskytovateľa došlo k naplneniu predmetu zmluvy, zo samotnej zmluvy je zrejmé len to, čo sa poskytovateľ zmluvne zaviazal vykonať, ako však konkrétne k naplneniu predmetu zmluvy reálne došlo, žalobca nijako nevysvetlil a nepredložil žiadne relevantné dôkazy, realistické zobrazenie (napr. umiestnený bilboard v teréne, print screen obrazovky s reklamou na webe) nebolo predložené. Skutočnosť, že reklama a iné služby boli realizované, žalobca nepreukázal a ani sa k tomu konkrétne nevyjadril, jeho tvrdenia zostali vo všeobecnej rovine. Správca dane zopakoval svoje tvrdenie, že žalobca po uzavretí zmluvy o poskytovaní služieb by mal mať vedomosť o tom, ako je poskytnutie služby zabezpečené a či fakturovaná suma zodpovedá dohodnutej cene poskytnutej služby. Uzavrel, že žalobca nepredložil v daňovej kontrole taký dôkaz, ktorý by jednoznačne a nezameniteľným spôsobom preukázal, že fakturovaná služba bola skutočne aj realizovaná a to tým dodávateľom a v takom rozsahu, ako je uvedené na faktúre. Vo vzťahu k uplatneným výdavkom z faktúry vystavenej na základe Zmluvy o poskytovaní reklamných, obchodných a propagačných služieb z 02.01.2012 (ďalej len „zmluva“)
uzatvorenej medzi žalobcom ako objednávateľom a FOOD-IN s.r.o. ako poskytovateľom v celkovej dohodnutej výške 165.300,- € (bez DPH) žalovaný vo vyjadrení z 03.08.2017 uviedol, že predmetom zmluvy bolo zaistenie propagácie, prezentácie a reklamy objednávateľovi zo strany poskytovateľa za dohodnutých podmienok, pričom poskytovateľ sa zaviazal pre objednávateľa za dohodnutú odplatu vyvíjať marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť vrátane regionálne mediálnej, smerujúcu k prezentácii jeho predmetu podnikania a to v súlade s princípmi navrhnutých a odsúhlasených projektov a za podmienok dojednaných v tejto zmluve opakovane počas jej trvania, poskytovateľ sa zaviazal zhotoviť reklamný banner propagujúci predmet predaja a jeho následné umiestnenie na dohodnutom mieste, zhotoviť reklamné letáky propagujúce predmet kúpy a predaja a sprostredkovať zrealizovanie obchodu so sortimentom pracovného oblečenia. Zmluva bola platná do 31.07.2012. Žalobca uviedol, že poskytovateľ poskytoval všetky služby uvedené v zmluve a výsledkom bola spolupráca s odberateľskou firmou O. Janiga, ktorej bol predaný tovar v celkovej hodnote 208.549,20 €. Správca dane k tomu uviedol, že predložená zmluva mala len všeobecný a nekonkrétny charakter, koncového užívateľa podľa zmluvy nebolo možné jednoznačne určiť, dodávateľ sa zaviazal vykonávať rozsiahlu činnosť spočívajúcu v poskytovaní reklamných obchodných a propagačných služieb určených k „prezentácii jeho predmetu podnikania“, a teda služby mali byť prioritne poskytované žalobcovi ako konečnému užívateľovi. Žalobca na výzvu správcu dane 15.01.2018 predložil Dohodu o odsúhlasení projektov vypracovaných v rámci Obchodnej zmluvy uzavretej dňa 02.01.2012 (ďalej len „dohoda“), podľa ktorej dodávateľ FOOD-IN s.r.o. vypracoval pre odberateľa návrhy bilboardu, letáku a návrh reklamy na webe propagujúci pracovné oblečenie. Realistické zobrazenie (napr. umiestnený bilboard v teréne) nebolo predložené, skutočnosť, či reklama bola realizovaná predložená dohoda nepreukázala. Správca dane uviedol, že dokumenty, ktoré žalobca predložil ako dôkaz realizácie Zmluvy z 02.01.2012 uzavretej s dodávateľom FOOD-IN s.r.o. sú totožné (identické) s fotodokumentáciou, ktorú ako dôkaz realizácie predložil aj k „Dohode o odsúhlasení projektu vypracovanej v rámci Obchodnej zmluvy z 28.12.2011“ uzavretej s dodávateľom BD STAV s.r.o., jedná sa o totožný grafický návrh bilboardu, letáku a návrh reklamy na webe propagujúci pracovné oblečenie. V dohode bol grafický návrh obsahujúci slovné spojenie „pracovné oblečenie“, názov žalobcu a jeho telefonický kontakt. Vzhľadom na duplicitu predložených dôkazov správca dane spochybnil žalobcom predložené doklady. Správca dane ďalej uviedol, že ani tvrdenie žalobcu, že spolupráca so spoločnosťou FOOD-IN s.r.o. na základe Zmluvy z 02.01.2012 umožnila žalobcovi obchodovanie s odberateľom O. Janiga, nebolo zo strany žalobcu preukázané a zdokladované, žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal a ani dokazovanie správcu dane nepotvrdilo, že obchodná spolupráca žalobcu s odberateľom O. D. bola dosiahnutá práve pričinením poskytovateľa služieb - FOOD-IN s.r.o., a teda následne, že výdavky za služby na základe predmetnej zmluvy boli výdavkom vynaloženým účelne na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správca dane následne z iného daňového konania týkajúceho sa preverovania skutočností vo vzťahu k spoločnosti FOOD-IN s.r.o. nazretím do spisu tohto daňového subjektu, zistil nasledovné skutočnosti, o ktorých vyhotovil Úradný záznam 15.08.2017: FOOD-IN s.r.o. na adrese sídla nesídli, je nekontaktný, nepreberá poštu, so správcom dane nekomunikuje. S bývalým aj súčasným konateľom boli v období, keď bola spoločnosť kontaktná (t.j. v r. 2015) vykonané ústne pojednávanie vo veci vypočutia svedka, o čom bola spísaná Zápisnica zo dňa 07.10.2015, v ktorej sa bývalý konateľ Mgr. P. vyjadril, že všetky doklady odovzdal novému konateľovi pri predaji spoločnosti, nepamätal si meno účtovníčky, ani kto mal dispozičné právo na výber hotovosti z účtu spoločnosti. Na žalobcu ako obchodného partnera si pamätal, ale nevedel sa vyjadriť, odkiaľ spoločnosť je, o akú spoluprácu išlo, ani s akou komoditou sa obchodovalo. Mgr. P. odovzdal správcovi dane Protokol o odovzdaní a prevzatí obchodnej, ekonomickej, personálnej, mzdovej a evidenčnej agendy z 18.10.2013 preberajúcemu konateľovi D. E.. Z informácií nachádzajúcich sa v systéme finančnej správy správca dane zistil, že dňa 04.08.2015 sa uskutočnilo ústne pojednávanie so súčasným konateľom spoločnosti FOOD-IN s.r.o. D. E., o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom sa konateľ vyjadril, že mu bývalý konateľ odovzdal iba fotokópie Súvahy, Výkazu ziskov a strát a Poznámok k 31.12.2012, kópiu daňového priznania za r. 2012 a kópie výkazov z podnikateľského účtu, iné doklady nemá a k vykonávaniu ekonomickej činnosti uviedol, že spoločnosť nevykonáva ekonomickú činnosť, nevystavuje faktúry a k obchodnej spolupráci s obchodnými partnermi sa nevedel vyjadriť. Správca dane poukázal na to, že vyjadrenia obidvoch konateľov sú protichodné, účtovné a daňové doklady, z ktorých by bolo možné predmetné služby preveriť, nie sú k dispozícii, nie je možné zistiť, kde spoločnosť v súčasnosti sídli, je nekontaktná. Správca dane uzavrel, že žalobca nepredložil k daňovej kontrole k faktúram od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. taký dôkaz, ktorý by jednoznačne a nezameniteľným spôsobom preukázal, že fakturovaná služba bola skutočne aj realizovaná, že bola realizovaná tým dodávateľom a v takom rozsahu, ako je uvedené na faktúre. Poukázal na to, že žalobca by mal mať po uzavretí zmlúv o poskytovaní služieb, na základe ktorej mu boli následne vystavené faktúry za
služby, mať vedomosť o tom, ako je poskytnutie služby zabezpečené a či fakturovaná suma zodpovedá dohodnutej cene poskytnutej služby. Pokiaľ žalobca tieto skutočnosti u dodávateľa služby nepreveroval a ani od neho nepožadoval preukázanie realizácie služby, prebral na seba riziko, že neunesie dôkazné bremeno. Správca dane uzavrel, že položka vo výške 486.380,- € je položkou zvyšujúcou výsledok hospodárenia a žalobca porušil ust. § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 Zákona o dani z príjmov. Správca dane následne konštatoval, že dôkaznú povinnosť preukazovať splnenie podmienok uznateľnosti jednotlivého daňového výdavku podľa Zákona o DPH má žalobca a existencia samotnej zmluvy, faktúry a úhrada nie je dostatočným dôkazom, že k naplneniu predmetu fakturácie (či už je to sprostredkovanie alebo poskytnutie reklamy) aj reálne došlo. Žalobca mal povinnosť svoje tvrdenia doložiť dôkazmi. Faktúra vystavená dodávateľom a jej oprávnenie zaúčtovania do nákladov je podľa správcu dane použiteľná vtedy, ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočnosť a sú hodnoverné a že ich vystavil ten, kto ich vystaviť mal a za služby, za ktoré sa reálne uskutočnili. Nestačí, aby bola splnená táto zákonná povinnosť formálne tým, že je uvedená na doklade, ale musí byť aj uvedená služba skutočne vykonaná a osobami uvedenými na doklade aj skutočne zrealizovaná. Aby na daňové účely bolo možné považovať výdavok (náklad) za daňový výdavok, musí žalobca splniť všetky základné podmienky uznateľnosti, a to: výdavok musí vynaložiť daňovník, ktorý si tento výdavok uplatňuje - podmienka príslušnosti, výdavok musí byť preukázateľne vynaložený - podmienka existencie, výdavok musí slúžiť na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov - podmienka vecnosti, výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka - podmienka evidencie, výdavok musí byť preukázaný - podmienka preukaznosti a podmienka rozsahu (ak je jeho výška limitovaná). Na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve aj podmienka preukázateľnosti stanovená v § 2 písm. i/ Zákona o dani z príjmov. Pokiaľ nie je preukázané, že boli splnené hmotnoprávne podmienky, nepostačuje na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov len samotná existencia prvotných dokladov, ktorými sú faktúry a zmluvy. Správca dane konštatoval, že žalobca nepredložil počas daňovej kontroly taký dôkaz, ktorý by jednoznačne a nezameniteľným spôsobom preukázal, že fakturovaná služba bola skutočne aj realizovaná, že bola realizovaná tým dodávateľom a v takom rozsahu, ako je uvedené na faktúre. Daňovou kontrolou bola položka zvyšujúca výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami vyčíslená spolu vo výške 509.480,- €.
3. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ďalej uviedol, že dňa 10.04.2018 bola so žalobcom spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní, ktorej predmetom bolo oboznámenie žalobcu s priebehom daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012 a so zisteniami z kontroly s vplyvom na vykázaný základ dane v zmysle Zákona o dani z príjmov. Žalobca podľa § 45 ods. 1 písm. f/ zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) uviedol, že nesúhlasí so zisteniami správcu dane a že sa vyjadrí k Protokolu z kontroly. Keďže sa žalobca už konkrétne nevyjadril a nepodal iné vyjadrenia, vysvetlenia a doklady, než počas daňovej kontroly, správca dane vyhotovil Protokol zo dňa 18.04.2018, z ktorého vyplýva, že položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami vyčíslil vo výške celkom 509.480,- €, neuznal žalobcovi daňovú stratu uvedenú v daňovom priznaní vo výške 433.818,11 € a vyčíslil základ dane vo výške 75.661,89 €, daň vyčíslil vo výške 14.375,75 € a rozdiel dane vyčíslil vo výške 14.375,75 €. Správca dane následne poukázal na obsah vyjadrenia žalobcu k Protokolu z daňovej kontroly, ktoré vyjadrenie bolo doručené správcovi dane 08.06.2018, prílohou ktorého boli: Dokumentácia plnenia zmluvy z 02.01.2012 za obdobie od 02.01.2012 do 31.07.2012 o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb dodávateľa FOOD-IN s.r.o. a skenované dokumenty - reklamný banner „predaj textilného kompletu“ vytvorený BD STAV s.r.o., reklamný banner „Pracovné oblečenie“ vytvorený FOOD- IN s.r.o., letáky, Preberací protokol z 27.07.2012, Dokumentácia plnenia zmluvy z 28.12.2011 za obdobie od 28.12.2011 až 29.05.2012 dodávateľa FOOD-IN s.r.o. o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb a skenované dokumenty: reklamný banner „kúpeľňa snov“ - reklama pre žalobcu, leták k banneru, Preberací protokol z 15.01.2012, Dokumentácia plnenia zmluvy z 11.01.2012 za obdobie od 11.01.2012 do 30.06.2012 dodávateľa HONORUS s.r.o. o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb a skenované dokumenty - leták zobrazujúci kávu AMAROY a názov žalobcu, Preberací protokol z 28.05.2012 (odovzdanie 5 000 ks letákov propagujúcich činnosť žalobcu, ktoré budú roznášané a rozposielané), Dokumentácia plnenia zmluvy z 15.05.2012 o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb za obdobie od 15.05.2012 do 31.12.2012 dodávateľa FOOD-IN s.r.o. a skenované dokumenty - reklamný banner „čistiareň a práčovňa TOGATO“ a totožný leták, Preberací protokol z 26.09.2012 (odovzdané 10 000 ks letákov a banner od FOOD-IN s.r.o. propagujúci TOGATO TRADE s.r.o.), Dokumentácia
plnenia zmluvy z 01.11.2012 o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb za obdobie od 01.11.2011 do 31.12.2012 dodávateľa FOOD-IN s.r.o. a skenované dokumenty: reklamný banner „N.R.M. Auto s.r.o.“ a totožný leták, Preberací protokol z 01.01.2012 (odovzdané 10 000 ks letákov a banner), Dokumentácia plnenia zmluvy z 28.12.2012 o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb za obdobie od 01.01. do 30.06.2012 dodávateľa BD STAV s.r.o. a skenované dokumenty: „predaj textilného kompletu“ a totožný leták, Preberací protokol z 10.01.2012 (odovzdané 2 000 ks letákov a banner) a Dohodu o odsúhlasení projektov z 28.12.2011 so subjektom BD STAV s.r.o. (návrh bilboardu a letákov „predaj textilného kompletu“). Správca dane ďalej uviedol, že v rámci vyrubovacieho konania vykonal doplňujúce preverovanie a to dožiadaním Daňového úradu Nitra za účelom preverenia skutočností týkajúcich sa predaja tovaru odberateľovi Brax s.r.o. (nástupnícka spoločnosť Eva Trade Company s.r.o. Topoľčany, ktorá je od 30.11.2015 právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia zaniknutej spoločnosti Brax s.r.o.), ďalej nazretím do spisu daňového subjektu žalobcu vedeného z kontroly oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január 2017, dňa 14.08.2018 vypočul svedka Ing. T. J. (za prítomnosti zástupcu žalobcu), predvolal na vypočutie svedka C. T., bývalého konateľa spoločnosti BD STAV s.r.o., (ktorý sa ospravedlnil, na výsluch sa nedostavil a podľa Úradného záznamu z 15.08.2018 obsahujúceho obsah telefonického rozhovoru správcu dane s C. T. vyplýva, že p. T. sa k ničomu z r. 2012 nevie vyjadriť, nakoľko už nemá doklady, pretože ich odovzdal novému konateľovi, občanovi Rumunska), vypočul svedka Ing. C. E., o čom bola spísaná Zápisnica dňa 16.08.2018 (za prítomnosti zástupcu žalobcu), pričom žalobcovi umožnil nazretie do spisu daňovej kontroly, o čom boli spísané zápisnice. Následne správca dane dohodol so zástupcom žalobcu termín ústneho pojednávania s predmetom prerokovania pripomienok predložených žalobcom k Protokolu zo dňa 17.04.2018 a oboznámenie sa s priebehom a výsledkami doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní. Žalobca následne doručil správcovi dane 26.08.2018 Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania a na vykonanie viacerých úkonov, z ktorých však správca dane vo vyrubovacom konaní niektoré už medzičasom vykonal. Správca dane uviedol, že žalobca svoje podanie - Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania podal až po uplynutí lehoty na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole zo dňa 17.04.2018 a toto podanie duplicitne obsahovalo požiadavky žalobcu uvedené vo vyjadrení k Protokolu, správca dane ho považoval pre zmeškanie lehoty za bezpredmetné (§ 46 ods. 8 Daňového poriadku). Správca dane následne 04.09.2018 prerokoval so žalobcom pripomienky a dôkazy uvedené vo vyjadrení k Protokolu z daňovej kontroly, oboznámil ho s vykonanými doplňujúcimi preverovaniami vo vyrubovacom konaní, so získanými dôkazmi a z nich vyplývajúcimi zisteniami. Na ústnom pojednávaní žalobca nepredložil žiadne ďalšie dôkazy. O výsledku prerokovania bola spísaná Zápisnica zo dňa 04.09.2018.
4. Správca dane následne v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol jednotlivé námietky žalobcu uvedené vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v Protokole zo 17.04.2018 a následne k nim priradil svoje stanovisko. Vo vzťahu k faktúre od dodávateľa HONORUS s.r.o. žalobca uviedol, že trvá na svojich vyjadreniach, že táto spoločnosť propagovala žalobcu a na tomto základe bol uzavretý obchod s odberateľom BRAX s.r.o., ktorému bola predaná káva, ktorá bola na zásobách a pre žalobcu bola nepredajným tovarom. Správca dane k tomu uviedol, že vykonal doplňujúce preverovanie, na základe ktorého zistil, že spoločnosť BRAX s.r.o. zanikla zlúčením so spoločnosťou Eva Trade Company s.r.o., ktorá zaúčtovanie faktúry z 29.05.2012 vedela preukázať, avšak nevedela poskytnúť žiadne bližšie podrobnosti k realizácii tohto obchodného prípadu. Z výsluchu bývalého konateľa spoločnosti BRAX s.r.o. Ing. T. J. vyplýva, že tento svedok potvrdil, že so žalobcom v r. 2012 spolupracoval, spoluprácu začal z vlastnej iniciatívy na základe telefonického kontaktu s konateľom žalobcu na telefónnom čísle z reklamy (reklama na bližšie nešpecifikovanom mieste), pričom výsledkom komunikácie bol nákup kávy. Správca dane z uvedenej výpovede zistil, že konateľ Ing. J. konal so žalobcom priamo, bez pričinenia tretej osoby (spoločnosti HONORUS s.r.o.), pričom skutočnosť, že konateľ spoločnosti BRAX s.r.o. „niekde videl na reklame“ telefonický kontakt na žalobcu ešte neznamená, že táto reklama bola realizovaná niektorým z dodávateľov práve v r. 2012. Z výpovede Ing. C. E., bývalého konateľa spoločnosti HONORUS s.r.o. správca dane zistil, že tento sa síce vyjadril, že spolupracoval so žalobcom v oblasti sprostredkovania obchodu (napr. predaja kávy) a že spoločnosť HONORUS s.r.o. žalobcovi poskytla aj reklamu, ktorá bola umiestňovaná najmä na rôznych štadiónoch a autobusoch, konkrétnu formu reklamy, ani to, kde presne bola umiestnená a po akú dobu však svedok neuviedol. Podľa vyjadrenia svedka Zmluvu o poskytovaní služieb pospisoval bývalý konateľ p. R., a preto mu nebola známa. Po predložení preverovanej faktúry z 29.05.2012 za poskytnuté služby od HONORUS s.r.o. pre žalobcu vystavenej v čase, kedy bol svedok Ing. E. konateľom a zároveň jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť HONORUS s.r.o., tento jednoznačne uviedol, že razítko na faktúre a ani podpis nie
je jeho. Uvedené výpovede podľa správcu dane nepriniesli pre žalobcu žiadny dôkaz toho, že spolupráca žalobcu a odberateľa spoločnosti BRAX s.r.o. sa uskutočnila práve pričinením tretej osoby (HONORUS s.r.o.) a že táto poskytovala pre žalobcu aj reklamné služby. Vykonanie služby nepotvrdili ani výpovede Ing. J. a Ing. E., pričom svedkovia nekonkretizovali ani reklamu, ani reklamný komunikát a ani miesto jeho umiestnenia. Návrhy žalobcu predvolať na preverovanie predmetnej faktúry ďalšie osoby správca dane vyhodnotil za neopodstatnené z dôvodu, že z výpovedí vypočutých svedkov jednoznačne vyplynuli skutočnosti, ktoré vyvracajú tvrdenie žalobcu o spoluúčasti spoločnosti HONORUS s.r.o. na uzavretí obchodu so spoločnosťou Brax s.r.o. a na poskytovaní reklamy. Vo vzťahu k faktúre od spoločnosti BD STAV s.r.o. žalobca trval na svojich vyjadreniach a na tom, že tento dodávateľ propagoval žalobcu ako obchodníka s rôznymi komoditami, najmä s pracovným oblečením a keramickými výrobkami, výsledkom čoho bola spolupráca s odberateľom O. D. a jeho bratom S. Janigom, ktorí mali začať spolupracovať so žalobcom práve na základe reklamy. Ďalej tvrdil, že propagačné letáky vypracovala na pracovné oblečenie (na tie isté produkty) spoločnosť BD STAV s.r.o., neskôr túto činnosť prevzala spoločnosť FOOD-IN s.r.o., ktorá činnosť zásadne podľa požiadaviek žalobcu rozšírila. Správca dane k tomuto vyjadreniu uviedol, že výsledky doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní nepotvrdili vyjadrenie žalobcu, ale potvrdili stanovisko správcu dane k neoprávnenému zaúčtovaniu predmetnej faktúry do nákladov žalobcu. Správca dane poukázal na to, že predvolal na vypočutie svedka C. T., bývalého konateľa spoločnosti BD STAV s.r.o., ktorý sa na pojednávanie nedostavil a telefonicky oznámil správcovi dane, že k činnosti tejto spoločnosti sa už nevie vyjadriť, nakoľko nemá doklady, keďže ich odovzdal novému konateľovi - občanovi Rumunska. Predložená fotodokumentácia - reklamný banner vytvorený spoločnosťou BD STAV s.r.o. je identický s tým, ktorý mala vytvoriť spoločnosť FOOD-IN s.r.o. a ktorá mala tieto dokumenty žalobcovi odovzdať Preberacím protokolom z 27.07.2012. Keďže letáky i bannery sú identické, nejednalo sa podľa správcu dane o inovované a rozšírené propagačné materiály, z čoho správca dane vyvodil záver, že žalobca predkladal rovnaké dokumenty ako dôkazy poskytovania reklamy od rôznych dodávateľov. Správca dane uviedol, že opakovane nepredvolal na výsluch C. Bešinu a nepredvolal ako svedka ani nového konateľa - občana Rumunska, nakoľko tieto úkony považoval za kontraproduktívne, ktoré by nepriniesli nové informácie v daňovom konaní. Rovnako sa nepreukázalo podľa správcu dane ani tvrdenie žalobcu, že na základe poskytovanej služby (reklamy) a pričinením dodávateľa BD STAV s.r.o. získal možnosť odberateľovi O. Janigovi predať svoj tovar, žalobca to žiadnym dôkazom nepreukázal. Správca dane zdôraznil, že pokiaľ si žalobca sám počas obdobia, kedy mu mali byť fakturované služby poskytované, nezabezpečil dostatok dôkazov (napr. pravdivú fotodokumentáciu reálneho zobrazenia poskytnutej reklamy s možnosťou určenia miesta a času reklamy) riskoval, že sa ocitne v dôkaznej núdzi. Správca dane požiadavky na vykonanie nových úkonov, na výsluchy ďalších svedkov, resp. na opakované riadne vypočutie už vypočutých svedkov, vyhodnotil za neopodstatnené, smerujúce k preneseniu povinnosti hľadať dôkazov k priaznivejším výsledkom pre žalobcu na správcu dane. To, že žalobca obchodoval s obchodnými partnermi, ktorým dodával tovar alebo služby, je zrejmé z predloženého účtovníctva, avšak skutočnosť, že by sa tieto obchody mali uskutočniť práve pričinením iných osôb, či už ako sprostredkovateľov alebo poskytovateľov iných služieb, ani počas daňovej kontroly, ani počas vyrubovacieho konania neboli zo strany žalobcu riadne preukázané. Správca dane preto získané dôkazy vyhodnotil tak, aby správne určil daňovú povinnosť žalobcu, pričom uzavrel, že žalobca nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich svoje tvrdenia, pričom dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte. Položku vo výške 19.900,- € na základe výsledkov doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní správca dane vyhodnotil ako položku zvyšujúce výsledok hospodárenia. Vo vzťahu k faktúram od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. v celkovej sume 486.380,- € (bez DPH) vystavených na základe samostatných obchodných zmlúv žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že reklamnú a propagačnú činnosť pre žalobcu prevzala spoločnosť FOOD- IN s.r.o. od spoločnosti BD STAV s.r.o., pričom táto spoločnosť mala rozvinúť reklamnú a propagačnú kampaň zameranú najmä na reklamu a propagáciu a na iné služby propagujúce činnosť odberateľov daňového subjektu (N.R.M. Auto s.r.o., TOGATO TRADE s.r.o. Zvolen). Ako dôkazy žalobca predložil fotodokumentáciu reklamných bannerov (v skutočnosti bilboardov) a letákov, z ktorých však nebolo možné jednoznačne určiť dátum vyhotovenia fotodokumentácie a ani miesto ich umiestnenia (hlavne reklamné bilboardy). Správca dane vo vyrubovacom konaní vykonal doplňujúce dokazovanie nazretím do spisu žalobcu vedeného z kontroly oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január 2017, o čom spísal Úradný záznam z 19.07.2018, z ktorého zistil, že žalobca k tejto daňovej kontrole ako dôkaz realizácie fakturovaných reklamných služieb od dodávateľa PROTIS s.r.o. Nová Baňa (zmena názvu a sídla od 08.11.2017 Paleten Group s.r.o. Nitra) predložil identické fotodokumentácie, ako predložil pri daňovej kontrole dane z príjmu právnických osôb za r. 2012 na preukázanie realizácie reklamných služieb na základe faktúr od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. Z takéhoto
konania žalobcu je podľa správcu dane možné usudzovať, že žalobca účelovo používa na preukázanie jemu fakturovaných plnení (nákladov) za reklamné služby od rôznych dodávateľov a počas viacerých rokov rovnaké podklady a identickú fotodokumentáciu. Argument, že túto reklamu je možné vidieť aj v súčasnosti, nie je možné akceptovať ako dôkaz práve preto, že sa jedná o rôznych dodávateľov a dodania v rôznych obdobiach, predloženú fotodokumentáciu správca dane vyhodnotil tak, že nemá výpovednú hodnotu aj z dôvodu, že z nej nie je možné jednoznačne určiť miesto umiestnenia reklamného komunikátu a najmä čas vyhotovenia tejto dokumentácie. Doklady predložené k vyjadreniu k Protokolu podľa správcu dane v žiadnom prípade nekorešpondovali s vyjadrením, že malo ísť o zásadne rozšírenú činnosť po spoločnosti BD STAV s.r.o., pretože sa jednalo o identické dokumenty. Žalobca teda ani k vyjadreniu k Protokolu, ani k výzvam správcu dane nepredložil také doklady, ktoré by preukazovali rozšírené, resp. inovované reklamné produkty a takéto dôkazy nie je podľa správcu dane možné považovať za dôkaz v daňovom konaní, keďže doklady neodrážali to, čo daňový subjekt uvádzal vo svojom vyjadrení. Vo vzťahu k faktúram od dodávateľa FOOD-IN s.r.o., na základe ktorých boli fakturované služby, ktoré mali byť určené priamo pre žalobcu ako koncového užívateľa a tiež služby, ktorých výsledkom malo byť uzavretie obchodu s niektorými odberateľmi, správca dane uviedol, že žalobca ani na výzvy správcu dane neuviedol presne akou konkrétnou činnosťou poskytovateľa došlo k naplneniu predmetu zmluvy. Zo samotnej zmluvy je zrejmé len to, čo sa poskytovateľ zmluvne zaviazal vykonať, ako však konkrétne k naplneniu predmetu zmluvy reálne došlo, žalobca nijako nevysvetlil a nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Realistické zobrazenie (napr. umiestnený bilboard v teréne, print screen obrazovky a reklama na webe) nebolo predložené. Skutočnosť, že reklama a iné služby boli realizované, žalobca nepreukázal a ani sa k tomu konkrétne nevyjadril, jeho tvrdenia boli len všeobecné. Rovnako sa nepreukázalo tvrdenie, že pričinením spoločnosti FOOD-IN s.r.o. došlo k spolupráci s O. D., ktorému bol predaný tovar v celkovej hodnote 208.549,20 €. Správca dane vo vzťahu k dodávateľovi FOOD-IN s.r.o. získal informácie týkajúce sa účtovných a daňových dokladov tejto spoločnosti, ktoré považoval za dôkaz v daňovom konaní a jednalo sa konkrétne o výpovede bývalého konateľa spoločnosti FOO-IN s.r.o. Mgr. P. a súčasného konateľa tejto spoločnosti D. E., ktoré správca dane vyhodnotil tak, že vyjadrenia uvedených osôb vo veci odovzdania účtovníctva a účtovných dokladov sú rozporné a požiadavku žalobcu na riadne vypočutie týchto osôb nepovažoval správca dane za prínosné, lebo z výpovedí obidvoch svedkov je zrejmé, že ani jeden z nich uvedené účtovné a daňové doklady už nemá k dispozícii. Nie je reálne, aby sa pri opakovaných predvolaniach a vypočutiach svedkov správca dane dozvedel nové informácie, resp. že by získal požadované účtovné doklady spoločnosti FOOD-IN s.r.o. Správca dane konštatoval, že získal dostatok relevantných dôkazov, a preto opakované predvolania a vypočutia svedkov napriek návrhu žalobcu nevykonal. Správca dane ďalej uviedol, že to, že žalobca obchodoval s obchodnými partnermi, ktorým dodával tovar a služby, je zrejmé z predložených dokladov a účtovníctva, avšak skutočnosť, že by sa tieto obchody mali uskutočniť práve pričinením iných osôb, či už ako sprostredkovateľov alebo poskytovateľov iných služieb, ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané. To, že žalobca predložil len fotografické zobrazenie letákov a bilboardov (návrhov) bez toho, aby predložil riadne zdokumentované umiestnenie bilboardov v teréne na konkrétnom mieste tak, aby bolo možné preveriť reálnosť ich umiestnenia, správca dane vyhodnotil tak, že žalobca uvedené skutočnosti nepreukázal. Položku vo výške 486.380,- € preto správca dane na základe výsledkov doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní považoval za položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia.
5. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ďalej uviedol, že z daňovej kontroly vyplynuli pochybnosti o preukázaní predložených dokladov k preverovaným faktúram, pričom správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a zasielal mu výzvy s možnosťou doplniť neúplné alebo nepredložené doklady, správca dane nepožadoval od daňového subjektu dôkazy nad rámec jeho dôkazného bremena, keď vyzval žalobcu, aby relevantnými dôkazmi preukázal, že fakturované služby (reklamné služby a prieskum trhu) sa reálne uskutočnili. Žalobca nedisponoval vo svojom účtovníctve a ani dodatočne na výzvy správcu dane nepredložil napr. fotodokumentáciu reálneho umiestnenia reklamných bannerov v reálnom čase na určenom mieste. Dodatočne predkladané doklady sa ukázali ako nepravdivé, predloženie skenovaných návrhov, letákov, bannerov a pod. nie je dôkazom, že reklama sa realizovala v zmysle dohodnutých podmienok a tým subjektom, ktorý bol na faktúre uvedený ako dodávateľ, pričom z iných konaní bolo zároveň zistené, že žalobca tie isté skenované návrhy letákov, bannerov a pod. viackrát predkladal ako dôkaz dodania služieb od rôznych dodávateľov. Bolo v záujme žalobcu preverovať si v čase poskytovania plnení v zmysle zmluvy, či a ako k naplneniu predmetu zmluvy došlo a zabezpečiť si z toho dôkazy. Keďže si žalobca u sprostredkovateľov ani u dodávateľov reklamy uvedené skutočnosti nepreveroval, ani od
nich nepožadoval dôkazy o preukázaní služby, prebral na seba riziko, že neunesie dôkazné bremeno. Výpovede svedkov nepotvrdili tvrdenia žalobcu a požiadavky žalobcu na vykonanie nových úkonov, konkrétne požiadavky na výsluchy ďalších svedkov, resp. na opakované vypočutie už vypočutých svedkov, správca dane nepovažoval po vyhodnotení už získaných dôkazov v daňovom konaní za potrebné. Správca dane konštatoval, že preverovaní dodávatelia žalobcu nesú niektoré spoločné znaky, napr. neplnia si dlhodobo daňové povinnosti, konatelia sú aj občania iných krajín, alebo na predvolania nereagujú, alebo sú na adrese sídla neznámi, preverovaní dodávatelia sú spoločností, ktoré už boli buď vymazané z obchodného registra, alebo zanikli zlúčením s inou spoločnosťou a právni nástupcovia týchto zaniknutých dodávateľov nesídlia na adrese sídla, nepreberajú zásielky a nie je možné sa s nimi skontaktovať, predvolaní svedkovia si nevedeli spomenúť na nejaký konkrétny detail spolupráce so žalobcom, miesto umiestnenia reklamy bolo v zmluve vždy opísané len všeobecne a nebolo teda špecifikované, žalobca účelovo predkladal rovnakú dokumentáciu ako dôkaz realizácie služieb od rôznych dodávateľov v rôznych časových obdobiach. Podľa správcu dane preverovanie a dokazovanie ani vo vyrubovacom konaní nepreukázalo opodstatnenosť preverovaných výdavkov, čím nebola preukázaná ich súvislosť so zdaniteľnými príjmami. Žalobca ani vo vyrubovacom konaní neodstránil pochybnosti správcu dane o ich reálnom uskutočnení, čím neuniesol dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní spočívalo na ňom. Neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu má za následok neuznanie tvrdených skutočností za dokázané v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Žalobca nepredložil správcovi dane ani vo vyrubovacom konaní žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia o oprávnenosti zaúčtovania týchto nákladov do daňových výdavkov. Správcom získané skutočnosti a dôkazy počas výkonu daňovej kontroly a počas vyrubovacieho konania preukazujú, že k poskytnutiu služieb nedošlo tak, ako daňový subjekt deklaroval na preverovaných faktúrach od dodávateľov deklarovaných na faktúrach: HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o., a preto správca dane výdavky v celkovej výške 909.480 € považoval za nedostatočne preukázané daňové výdavky žalobcu a túto položku považoval za položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia v roku 2012. Keďže dokazovanie nepreukázalo opodstatnenosť preverovaných výdavkov, nebola tým preukázaná ani ich súvislosť so zdaniteľnými príjmami, žalobca ani vo vyrubovacom konaní neodstránil pochybnosti správcu dane o ich reálnom uskutočnení, čím neuniesol dôkazné bremeno. Správca dane za účelom preverenia kontrolovaných faktúr vykonal viacero úkonov a preverovaní, ktorých výsledky a zistenia ani v jednom prípade nepotvrdili vyjadrenia žalobcu o oprávnenosti zaúčtovania faktúr a o skutočnej realizácii fakturovaných služieb.
6. Správca dane ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo zrušujúceho rozhodnutia žalovaného z 18.12.2018 vyplynula pre správcu dane vo vyrubovacom konaní povinnosť vykonať doplňujúce úkony, na základe ktorých by bolo možné preukázať realizáciu služieb poskytnutých žalobcovi zo strany dodávateľov, najmä preukázanie miery ich pričinenia na predaji tovaru daňového subjektu jeho konkrétnym odberateľom. Správca dane v odôvodnení popísal úkony vykonané v súvislosti s doplnením dokazovania vo vzťahu k faktúram za reklamné marketingové a obchodné služby od dodávateľov BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o., pričom žalobcu oboznámil s priebehom a výsledkami doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní, o čom spísal Zápisnicu zo dňa 24.06.2019 a konštatoval, že vo vyrubovacom konaní po vrátení odvolacím orgánom, nezistil také skutočnosti a nezískal také dôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu položky zvyšujúcej výsledok hospodárenia, ktorá bola uvedená v Protokole z daňovej kontroly zo 17.04.2018 vo výške 509.480 €. Vo vzťahu k dodávateľovi BD STAV s.r.o., správca dane uviedol, že podľa zmluvy mala táto spoločnosť poskytnúť reklamné služby za účelom spropagovania činnosti žalobcu vykonaných v rámci predmetu jeho podnikania, za účelom zviditeľnenia spoločnosti, rozšírenia klientely, v rámci čoho mali byť zároveň poskytnuté aj marketingové služby. Výsledkom poskytnutých služieb mala byť spolupráca s O. Janigom a spoločnosťou M-SZ Auto s.r.o., ktorým mal byť predaný tovar v celkovej hodnote 176.419,27 €. Ako dôkaz k svojmu tvrdeniu žalobca predložil Dohodu o odsúhlasení projektov vypracovanej v rámci obchodnej zmluvy z 28.12.2011, grafický návrh bilboardu, letáku a návrh reklamy ma webe propagujúci pracovné oblečenie. Tieto listiny podľa správcu dane nemožno považovať za dôkaz v daňovom konaní, nakoľko identické listiny ako dôkaz žalobca predložil na preukázanie obdobných služieb fakturovaných v tom istom období iným dodávateľom FOOD-IN s.r.o., čím došlo jednoznačne k spochybneniu týchto listín ako dôkazov v daňovom konaní. Správca dane vo vyrubovacom konaní vypočul ako svedka odberateľa O. D. (Zápisnica zo 06.05.2019) a jeho splnomocneného zástupcu S. D. (Zápisnica zo 06.05.2019), pričom svedok S. D. vo vzťahu k dodávateľovi - žalobcovi vypovedal, že o podnikateľskej činnosti žalobcu sa dozvedel z letákov v schránke alebo cez bilboard, alebo to bolo oboje, kontakt so žalobcom nadviazal tak, že na letákoch bolo telefónne číslo. Od žalobcu odkúpil doplnkový keramický sortiment do kúpeľne a
pracovné oblečenie. Pri objednávaní tovaru jednal s konateľom žalobcu. Ďalšie podrobnosti o spolupráci so žalobcom svedok neuviedol. Správca dane ďalej vypočul konateľa spoločnosti M-SZ Auto s.r.o., E. J. (Zápisnica zo 07.05.2019), ktorý vo vzťahu k žalobcovi ako dodávateľovi vypovedal, že obchod nebol uzavretý pričinením tretej osoby, ale kontaktoval konateľa žalobcu priamo, účtovné doklady spoločnosti nemal k dispozícii. Výpovede uvedených svedkov mali priniesť dôkaz o tom, že sa dodávateľ služieb BD STAV s.r.o. pričinil na vzniku, resp. uskutočnení obchodných vzťahov žalobcu s odberateľmi O. D. a MS-SZ Auto s.r.o. Vypočutí svedkovia zhodne vypovedali, že s konateľom žalobcu konali priamo, teda bez pričinenia iného subjektu. Ďalej zhodne uviedli, že mali v schránkach letáky, videli aj bilboardy týkajúce sa podnikateľskej činnosti žalobcu, bez ktorých by o tejto spoločnosti nevedeli, avšak konkrétne umiestnenie bilboardov uviesť nevedeli. Na základe výpovede svedkov nie je podľa správcu dane možné vyvodiť záver, že by sa spoločnosť BD STAV s.r.o. akoukoľvek preukázateľnou mierou pričinila alebo podieľala na uzavretí týchto obchodov medzi žalobcom a jeho odberateľmi. Reálna existencia letákov a bilboardov propagujúcich činnosť žalobcu sa jednoznačne nepreukázala, predložené boli len grafické návrhy a tieto boli duplicitne predkladané za viaceré subjekty. Odberatelia konali priamo s konateľom žalobcu, reklamné služby vo forme letákov a bilboardov pre žalobcu v roku 2012 však fakturovali aj spoločnosti HONORUS s.r.o. a FOOD-IN s.r.o. Z vykonaného dokazovania zároveň správca dane zistil, že obchody s odberateľom O. D. mal svojimi službami, okrem spoločnosti BD STAV s.r.o. zabezpečiť aj dodávateľ FOOD-IN s.r.o., a tieto dodania žalobca preukazoval totožnými návrhmi bilboardov a letákov. Jediné konkrétne umiestnenie bilboardov špecifikoval svedok S. Janiga na stene Hotela Roya (jednalo sa o reklamu pre odberateľov žalobcu N.R.M. Auto s.r.o. a TOGATO TRADE s.r.o.), ich dodávateľom bola spoločnosť FOOD-IN s.r.o., ktorá sprostredkovala reklamu a služby pre žalobcu. Nakoľko k dodávateľským faktúram č. 2012/0042, 2012/0050, 2012/0056 a 2012/0059, bolo možné priradiť odberateľské faktúry, fakturované služby boli daňovou kontrolou uznané do daňových výdavkov. Vyjadrenie konateľa žalobcu, že dodávateľ BD STAV s.r.o. mu okrem reklamných služieb mal poskytnúť aj marketingové služby, t. j. obchodné služby, na základe ktorých on mohol potom predať tovar konkrétnym odberateľom, preverovaním a dokazovaním preukázané nebolo. Žalobca mieru pričinenia dodávateľa zúžil na skutočnosť, že odberatelia mali kontakt z letákov alebo bilboardov a práve v tom mal spočívať prínos dodávateľa BD STAV s.r.o. k marketingovej činnosti. Keďže letáky a bilboardy mali pre žalobcu zabezpečovať aj iné subjekty, to, že údaje boli práve v týchto letákoch vyrobených práve týmto dodávateľom, nie je možné preukázať. Vo vzťahu k dodávateľovi FOOD-IN s.r.o., ktorý vystavil pre žalobcu v roku 2012 faktúry za marketingové, reklamné, obchodné a propagačné služby v celkovej ume 486.380,- € (bez DHP), správca dane uviedol, že k faktúre č. 2012/033 z 31.07.2012 žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že služby boli poskytnuté podľa zmluvy a súčasne boli poskytnuté aj marketingové služby, výsledkom ktorých bola spolupráca s odberateľom O. D., pričom túto spoluprácu zhodne uviedol žalobca tiež ako výsledok spolupráce so spoločnosťou BD STAV s.r.o. V tejto súvislosti správca dane poukázal na obsah výpovedí O. D. a S. D. zo dňa 06.05.2019, zhodne ako je uvedené vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi BD STAV s.r.o. Žalobca považoval za preukázanie realizácie služieb od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. existenciu letákov a bilboardov, ktoré obsahovali kontakt na žalobcu. Skutočná existencia a umiestnenie letákov a bilboardov nebola jednoznačne potvrdená, reklamné služby mala v roku 2012 žalobcovi poskytovať aj firma HONORUS s.r.o. Správca dane poukázal na výpoveď svedka Mgr. Q. P., bývalého konateľa FOOD-IN s.r.o. zo dňa 30.04.2019, ktorý vo vzťahu k žalobcovi vypovedal, že so žalobcom spolupracoval v oblasti marketingu, reklamy, grafickej prípravy roznášania letákov, prípravy bilboardov vo viacerých kampaniach, pričom sa malo jednať o kampaň „doprava a čistiarenské služby“, pre odberateľa mal zabezpečovať letáky a bilboardy, ktoré boli vo veľkom množstve (v desaťtisícoch kusov), ktoré tlačil sám alebo s inými firmami z Banskej Bystrice, na ktorých názov si nespomenul. Letáky mali roznášať ním oslovení študenti a známi. Bilboardy boli umiestnené vo Zvolene, avšak nevedel uviesť presne kde, lepiť a umiestňovať ich mali jeho známi a študenti, ktorých oslovil, grafickú úpravu letákov a bilboardov mal riešiť konateľ sám, marketingová činnosť spočívala len v reklame, išlo len o reklamný marketing. Z výpovede Mgr. Kundratu správca dane zistil, že ťažiskom poskytnutých služieb mala byť pre žalobcu reklamná služba a hlavným komunikátom mali byť letáky a bilboardy, pričom kampaň sa mala týkať čistiarne a dopravy. So žalobcom predložených dokladov však vyplýva, že tieto služby neboli určené pre žalobcu ako pre koncového užívateľa, nakoľko sa nejednalo o jeho predmet podnikania. Nakúpené služby na reklamné kampane doprava a čistiarenské služby boli do nákladov zúčtované na základe faktúr, ktoré boli ďalej vyfakturované odberateľom daňového subjektu - spoločnostiam N.R.M. Auto s.r.o. a TOGATO TRADE s.r.o., a tieto náklady správca dane žalobcovi uznal ako daňové výdavky, a preto neboli súčasťou vyčísleného rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012. Správca dane napriek požiadavke žalobcu súčasného konateľa dodávateľa FOOD-IN s.r.o. D. E. po predchádzajúcich dvoch neúspešných pokusoch o predvolanie viac nepredvolával vzhľadom na
to, že tento sa stal konateľom až v čase, keď už mali byť fakturované služby poskytnuté a faktúry mali byť už vystavené (od 26.11.2013) a pokiaľ bývalý konateľ Mgr. P. nevedel poskytnúť relevantné dôkazy o realizácii fakturovaných služieb, nie je možné predpokladať, že by týmito informáciami a dôkazmi disponoval súčasný konateľ. Z uvedeného správca dane vyvodil, že by výpoveď D. E. nepriniesla žiadne nové zistenia a relevantné informácie. 7. Správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že k faktúram za reklamné služby od dodávateľov BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o. v roku 2012 neboli predložené také dôkazy, ktoré by preukázali, že fakturované služby boli zo strany dodávateľov skutočne aj realizované, alebo by preukázali akúkoľvek mieru a formu pričinenia týchto subjektov na obchodnej činnosti žalobcu. Ani výpovede vypočutých svedkov neodstránili rozpory medzi zisteným skutkovým stavom a tvrdeniami žalobcu. Celková hodnota týchto poskytnutých reklamných marketingových obchodných a iných služieb na základe preverovaných faktúr od týchto dodávateľov bola spolu v hodnote 506.280,- €, čo je cca 43,53% (t.j. takmer polovica) celkových nákladov na hospodársku činnosť v roku 2012, ktoré boli v daňovom priznaní uvedené vo výške 1.162.910,54 €. Správca dane považoval za paradoxné, že žalobca ani pri takomto objeme poskytnutých služieb nedokázal predložiť k týmto službám jediný relevantný dôkaz a tento nebol získaný ani rozsiahlym preverovaním vykonaným správcom dane. Po vyhodnotení všetkých dôkazov vo vzťahu k dodávateľom žalobcu BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o. správca dane konštatoval, že žiadny dôkaz o tom, že žalobca práve na základe aktívneho pričinenia týchto dodávateľov mohol uzavrieť obchody s konkrétnymi odberateľmi, nebol preukázaný, reálna existencia letákov a bilboardov propagujúcich činnosť samotného žalobcu nebola rovnako žiadnym spôsobom preukázaná a tvrdenia žalobcu o ich existencii zostali len vo formálnej rovine. Na základe uvedeného správca dane považoval položku 486.380 € za položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia. Ďalej správca dane konštatoval, že položka zvyšujúca výsledok hospodárenia 3.200,- € (vo vzťahu k dodávateľovi HONORUS s.r.o. Banská Bystrica ) nebola predmetom doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní po vrátení veci odvolacím orgánom a poukázal na to, že zotrváva na všetkých zisteniach týkajúcich sa tejto položky vyplývajúce z daňovej kontroly, v dôsledku čoho položku 3.200,- € považoval správca dane za položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia. Celkovo položka zvyšujúca výsledok hospodárenia, alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, bola vo vyrubovacom konaní vyčíslená vo výške 509.480 €. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uzavrel, že výsledky vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní po vrátení odvolacím orgánom nepriniesli žiadne nové zistenia a dôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu zistení správcu dane, preto zotrval na skutočnostiach uvedených v Protokole z daňovej kontroly (i v rozhodnutí zo 07.09.2018) a žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 14.375,75 € a neuznal daňovú stratu v sume 433.818,11 € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012.
8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102522222/2019 zo dňa 07.11.2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. Po zdôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný podrobne poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia správcu dane, vrátane jeho skutkových zistení a právnych záverov, s dôrazom na doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní (a to aj na základe právneho názoru odvolacieho orgánu). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal tiež na ustanovenia § 2 písm. i), § 21 ods. 1, § 17 ods. 2 písm. a) Zákona o dani z príjmov a na ustanovenia Daňového poriadku (§ 24 ods. 1, 2, 3, 4, § 45 ods. 2 písm. e) a konštatoval, že v priebehu daňovej kontroly, ani v priebehu vyrubovacieho konania vo veci faktúr od dodávateľa HONORUS s.r.o. žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení Daňového poriadku a nepreukázal, že spoločnosť HONORUS s.r.o. vyvíjala pre neho marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť, vrátane regionálne mediálnej, smerujúcu k prezentácii jeho predmetu podnikania, ani že vykonala prieskum trhu a sprostredkovala zrealizovanie obchodu s nízko obrátkovým tovarom. Ďalej konštatoval, že v priebehu daňovej kontroly, ani v priebehu vyrubovacieho konania vo veci faktúry od dodávateľa BD STAV s.r.o. žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení Daňového poriadku a žalobca nepreukázal, že spoločnosť BD STAV s.r.o. pre neho vyvíjala marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť vrátane regionálne mediálnej, smerujúcu k prezentácii jeho predmetu podnikania; že zhotovila reklamný banner propagujúci predmet plnenia zmluvy a že ho umiestnila na dohodnutom mieste; že zhotovila reklamné letáky propagujúce predmet plnenia (originály letákov žalobca nepredložil). Napokon žalovaný konštatoval, že v priebehu daňovej kontroly, ani v priebehu vyrubovacieho konania vo veci faktúr od dodávateľa FOOD-IN s.r.o. žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení Daňového poriadku a nepreukázal, že spoločnosť FOOD-IN s.r.o. pre neho vyvíjala marketingovú, reklamnú a ďalšiu propagačnú činnosť
vrátane regionálne mediálnej, smerujúcu k prezentácii predmetu jeho podnikania; že zhotovila reklamný banner propagujúci predmet plnenia zmluvy a že zhotovila reklamné letáky propagujúce predmet plnenia zmluvy (originály letákov žalobca nepredložil). Žalovaný uviedol, že počas daňovej kontroly a počas vyrubovacieho konania správca dane zistil skutočnosti nevyhnutné na správne určenie dane v dostatočnom rozsahu a úplnosti na prijatie záveru, že náklady zaúčtované na základe faktúr od dodávateľov HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o. nemožno uznať za daňové výdavky (náklady) v zmysle § 2 písm. i), ako aj v zmysle § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov. Žalovaný sa následne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Námietku, že neboli vykonané dôkazy a previerky podstatných skutočností za účelom riadneho a úplného zistenia skutkového stavu žalovaný vyhodnotil ako všeobecnú, pretože žalobca nekonkretizoval, ktoré dôkazy neboli vykonané, resp. ktoré skutočnosti neboli zistené. K námietke, že boli vykonané úkony v takom rozsahu, aby potvrdili „spochybňovanie“ prebehnutia obchodov, oprávnenosti fakturácie a ich úhrady s následným účtovaním k nákladovým položkám žalobcu, pričom v Protokole i rozhodnutí sú podľa žalobcu uvedené a hodnotené len tie časti výpovedí, ktoré nevyvracajú „spochybnenie“ kontrolnej skupiny a dôkazy a výpovede potvrdzujúce tvrdenia žalobcu neboli vzaté do úvahy, žalovaný uviedol, že uvedená námietka je nekonkrétna, všeobecná a navyše žalobca bol osobne prítomný na ústnych pojednávaniach, na ktorých formu a spôsob kladenia otázok svedkom nenamietal. K námietke, že neboli vykonané úkony dokazovania, ktoré pôvodne chcela kontrolná skupina vykonať a bolo upustené napr. od výsluchu osôb, bola účelovo zmenená forma dokazovania (z výsluchu osoby za prítomnosti žalobcu na dožiadanie iným správcom dane), čím mala byť žalobcovi odňatá možnosť klásť osobe otázky, žalovaný poukázal na ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku s tým, že dokazovanie vedie správca dane a je na ňom akým spôsobom bude viesť dokazovanie, aké procesné kroky uplatní v priebehu dokazovania, a z ktorých procesných krokov upustí. Žalobca mal právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam i k spôsobu ich zistenia, alebo navrhnúť, aby v Protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Žalovaný nezistil, že by bolo uvedené právo žalobcovi upreté. Žalobca napokon neuviedol ustanovenie právnej normy, v zmysle ktorej mal byť vyrozumený o vykonávanom miestnom zisťovaní, resp. dožiadaní a z ktorého by vyplývalo jeho právo pri týchto úkonoch klásť fyzickej osobe otázky za účelom objasnenia podstatných skutočností. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca niekoľkokrát nazrel do spisu a vyhotovil si fotokópie dokladov, bol oboznámený s úkonmi, ktoré správca dane vykonal (dožiadania a miestne zisťovania nazretia do jednotlivých spisov daňových subjektov), čo žalobca potvrdil svojím podpisom. Zároveň na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2019 bol žalobca podrobne informovaný s početnými úkonmi vykonanými správcom dane, medzi ktorými boli aj miestne zisťovania a predvolania na výsluch svedkov. Pokiaľ žalobca namietal, že neboli vykonané ďalšie dôkazy smerujúce k odstráneniu rozporov v tvrdení osôb, žalovaný uviedol, že námietka je všeobecná, žalobca nekonkretizoval ani osoby ani rozpory ani dôkazy, ktoré mal správca dane ešte vykonať. Pokiaľ žalobca namietal, že zistenia o subdodávateľoch (zánik, splynutie, nekontaktnosť) je v rozhodnutí správcu dane prezentované ako nemožnosť preverenia tvrdení žalobcu, avšak absentuje pokus o preverenie skutočností tvrdených žalobcom s tým, že neplnenie si povinností dodávateľov je prezentované, ako by tieto mohla ovplyvniť alebo mal mať o tom vedomosť žalobca, žalovaný uviedol, že námietka je všeobecná, a nemá logickú väzbu na rozhodujúcu skutočnosť zakladajúcu výrok napadnutého rozhodnutia a že žalobca nepredložil správcovi dane relevantný originálny dôkaz o skutočnom dodaní reklamy a reklamy činnosti žalobcu a o skutočnej realizácii činností súvisiacich s reklamou (napr. roznos reklamných letákov, dôveryhodný dôkaz o umiestnení reklamy v priestore, resp. teréne). Žalovaný poukázal na § 3 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo.
9. K námietke žalobcu, že boli použité informácie a argumentácie ohľadne subdodávateľov z iných daňových kontrol u tretích subjektov vykonaných v minulosti, o vierohodnosti a výsledku ktorých sa žalobca nemohol žiadnym spôsobom presvedčiť, žalovaný uviedol, že žalobca nekonkretizoval ustanovenie právnej normy, ktoré správca dane porušil tým, že použil informácie z iných daňových kontrol, a poukázal pritom na ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku. Konštatoval, že správca dane získal informácie známe z jeho činnosti nahliadnutím do informačného systému finančnej správy i z iných daňových kontrol v súlade so zákonom. Pokiaľ žalobca namietal, že všetky návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré žalobca predložil v prílohe Stanovisko k Protokolu a v Opakovanom návrhu na vykonanie dokazovania neboli správcom dane vykonané s odôvodnením o ich údajnej zbytočnosti alebo boli odignorované, žalovaný k tomu uviedol, že námietka je všeobecná, žalobca nekonkretizoval ani dôkazy ani spôsob, akým správca dane odignoroval jeho návrhy, nekonkretizoval skutočnosti, na ktoré správa
dane nereagoval vysvetlením. Žalovaný opakovane poukázal na ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku a na skutočnosť, že Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi riadne doručený, čím bola daňová kontrola ukončená, žalobca sa k Protokolu nevyjadril v zákonnej lehote a Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania za rok 2012 doručil správcovi dane až po uplynutí zákonnej lehoty (26.08.2018). Navyše žalovaný konštatoval, že do 04.06.2018 (t.j. do uplynutia lehoty na vyjadrenie žalobcu k Protokolu z daňovej kontroly), správca dane v nadväznosti na vyrubovacie konanie vykonané v roku 2019 disponoval početnými relevantnými zisteniami a dôkazmi, existencia ktorých preukázala dostatočný záver už z vykonaného dokazovania. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že za účelom preukázania, že fakturované a uhradené služby partnerské podnikateľské subjekty aj reálne vykonali, žalobca predložil dohody a materiály, ktoré konkretizovali predmet reklamnej a marketingovej činnosti, ktorú mal subdodávateľ vykonávať na základe uzatvorenej zmluvy a v prospech ktorého konečného podnikateľského subjektu, ako aj pripojenú dokumentáciu o tom, že reálne plnenie bolo aj uskutočnené (letáky, fotokópie bilboardov, priamo a aj dodnes terénne inštalovaných), čo považoval (na rozdiel od správcu dane) za dostatočný dôkaz o reálnosti a vykonaní obchodov, žalovaný k tejto námietke uviedol, že žalobca za rozhodujúce považuje iba dôkazy preukazujúce materiálnu stránku veci, t.j. ním predložené doklady (dohody a fotokópie obrázkov). Daňový poriadok však žalobcovi ukladá povinnosť preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, pričom v § 24 ods. 4 Daňového poriadku sú vymedzené len niektoré možné dôkazy a je preto na žalobcovi, akým spôsobom preukáže reálnosť skutočností uvedených na dokladoch predložených k daňovej kontrole. Relevantnosť dôkazov vyhodnocuje správca dane a v tejto súvislosti poukázal žalovaný na § 24 ods. 2 Daňového poriadku s tým, že je na správcovi dane, akým spôsobom bude viesť dokazovanie, ktoré doklady bude od kontrolovaného daňového subjektu požadovať, ktoré úkony vykoná alebo nevykoná a je nad rámec zákonných práv kontrolovaného daňového subjektu hodnotiť, ktoré úkony musel alebo nemusel správca dane vykonať. Podľa žalovaného žalobca nepredložil v rámci daňovej kontroly ani v rámci dokazovania žiadny konkrétny a hodnoverný dôkaz preukazujúci skutočné dodane služieb dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, a preto si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku. Žalobca tvrdil, že predložením dohôd o plnení podľa zmlúv s konkrétnym vyobrazením predmetu plnenia a dodatočne doložené správy o prieskume trhu, resp. ďalšia dokumentácia o plnení reklamných a propagačných činností, je zodpovedajúcim preukázaním, aké konkrétne plnenie na základe zmluvy bolo reálne uskutočnené a to vysoko nad rámec povinne archivovaných dokladov spoločnosti a mal za to, že žalobca sa vo vlastnej réžii a v aktuálnom čase dodania služby presvedčil o jej dodaní a nie je namieste konštatácia, že túto kontrolu opomenul. Žalovaný uvedenú námietku považoval za všeobecnú, písomnú, opisnú interpretáciu žalobcovej dôkaznej povinnosti s tým, že žalobca nepredložil v rámci daňovej kontroly, ani v rámci dokazovania žiadny konkrétny a hodnoverný dôkaz, ktorým by preukázal skutočné dodanie predmetu fakturácie uvedeného na sporných faktúrach. Žalobca nekonkretizoval dodatočne doložené správy o prieskume trhu (kedy, kde a komu tieto správy doložil), neuviedol subjekt, ktorý prieskum trhu mal vykonať a kde bol prieskum vykonaný, ani okruh oslovených respondentov a ani výsledky prieskumu trhu. Žalobca nekonkretizoval ani ustanovenie právnej normy, o ktoré by oprel námietku ním prekročenej povinnosti archivovať doklady. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, v zmysle ktorých lehota na zánik práva vyrubiť daň za zdaňovacie obdobie roku 2012 uplynie dňom 31.12.2023, a teda do tohto dátumu je žalobca povinný splniť dôkaznú povinnosť vzhľadom na ust. § 44 ods. 1, § 45 ods. 2 písm. e) a § 24 ods. 1 Daňového poriadku, a teda daňovými, účtovnými a inými dokladmi a spôsobmi preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku 2012. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nepostupoval v súlade so zákonom, keď požadoval od žalobcu doloženie správcom dane spochybňovaných skutočností dôkazmi, ktoré žalobca nie je povinný archivovať a ani nešpecifikoval, ktoré doklady by mali byť predložené, čím podľa žalobcu preniesol správca dane dôkazné bremeno na žalobcu v rozpore so zákonom, žalovaný k tomu uviedol, že námietka je všeobecná a bez opory v konkrétnom ustanovení právnej normy, žalobca nekonkretizoval ako a čím správca dane mal preniesť dôkazné bremeno na žalobcu, ani ustanovenie, z ktorého by vyplývala povinnosť dôkazného bremena správcu dane. Žalovaný nezistil neprimerané dôkazné zaťaženie žalobcu, správca dane od neho nepožadoval dôkazy netýkajúce sa veci, ani dôkazy, ktoré by boli nad rámec možností žalobcu, pričom v procese dokazovania boli vyhodnotené všetky formy dôkazov predložené správcovi dane. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nepostupoval tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu žalobcu a ďalej, že nezvolil také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom by bolo rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci, pričom uviedol, že zákon neukladá žalobcovi povinnosť zabezpečiť účasť osôb na daňovom konaní alebo zabezpečenie dôkazov, ktoré preukazujú rôzne skutočnosti, pričom má povinnosť predkladať len tie dôkazy, ktoré preukazujú jeho vlastné účtovné prípady. Žalovaný aj túto námietku vyhodnotil ako všeobecnú, pretože žalobca neuviedol
ako a čím správca dane nadmerne zaťažil žalobcu a neuviedol, ktoré konkrétne zákonné prostriedky mal správca dane zvoliť tak, aby ich výsledkom bolo rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci. Bol to práve žalobca, ktorý podal 26.08.2018 Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania, dôsledkom ktorého mohlo byť vzhľadom na už získané dôkazy neodôvodnené predloženie daňovej kontroly, príp. ukončenie daňovej kontroly po zákonom stanovenej lehote. Žalobca neuviedol, kedy a ako mu správca dane uložil povinnosť zabezpečiť účasť osôb na daňovom konaní alebo zabezpečiť tie dôkazy, ktoré preukazujú skutočnosti ohľadne tretích osôb. Žalovaný konštatoval, že správca dane počas daňovej kontroly, ani v priebehu vyrubovacích konaní povinnosti, ktoré uviedol žalobca v námietke, neuložil. Námietku žalobcu, že správca dane opomenul, že reklamné činnosti boli preukázateľne vykonané a mali aj svoje pozitívny a ekonomický efekt pre činnosť žalobcu, resp. konečných odberateľov, pričom náklady na reklamnú činnosť, ani na činnosť prieskumu trhu si žalobca nikdy neúčtoval do svojich nákladov, a teda takéto náklady mu nevznikli, žalobca teda musel výkon uvedených činností zabezpečiť prostredníctvom iného podnikateľa, Žalovaný považoval za nelogickú, žalobca účtoval o nákladoch na reklamu na nákladovom účte podúčte 518.012 - Marketingové a reklamné služby. Ďalej sa žalovaný vyjadril k námietkam uvedeným v časti II. odvolania, v ktorej sa žalobca vyjadroval k jednotlivým položkám z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o. a FOOD- IN s.r.o., na základe Zmlúv za reklamné. marketingové, obchodné a propagačné služby, ktoré správca dane vylúčil z daňových výdavkov (nákladov) ako nepreukázané výdavky a tiež opakovane k procesným pochybeniam, ktorých sa mal správca dane dopustiť. Vo vzťahu k dodávateľovi HONORUS s. r. o. žalobca tvrdil, že táto spoločnosť vyhotovila pre žalobcu reklamné oznamy a na základe tejto propagácie sa podarilo žalobcovi predať časť nepredajných zásob spoločnosti BRAX s.r.o. Namietal, že správca dane mohol túto skutočnosť zistiť z účtovníctva žalobcu, z predloženého vyhodnotenia reklamy a aj z výsluchu konateľa spoločnosti BRAX s.r.o. a konateľa spoločnosti HONORUS s.r.o. Žalovaný k uvedenej námietke poukázal na obsah výpovede konateľa spoločnosti HONORUS s.r.o., ktorý síce vyslovil domnienku, že predmet činnosti na faktúre bol vykonaný, ale nepamätal si, či v roku 2012 bol obchodným partnerom žalobcu a zároveň uviedol, že podpis na faktúre nie je jeho a ani pečiatka mu nepatrí. Žalovaný zároveň vizuálnym porovnaním podpisov Ing. C. Marcinku na Zápisnici 16.08.2018 a na spornej faktúre zistil, že podpisy sú diametrálne odlišné. Žalovaný poukázal aj na to, že predmet fakturácie uvedený na spornej faktúre, ako aj predmet uvedenej Zmluvy z 11.01.2012 je všeobecný a nie je z neho zrejmé o propagáciu, prezentáciu a reklamu akého tovaru alebo činnosti ide a nie je zrejmé ani umiestnenie reklamy. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že spornú faktúru nevystavila osoba oprávnená konať za spoločnosť HONORUS s.r.o., pričom žalobca nedisponoval žiadnym hodnoverným dôkazom vo veci uvedenej faktúry. Vo vzťahu ku dodávateľovi BD STAV s.r.o. žalobca tvrdil, že spoločnosť BD STAV s.r.o. propagovala žalobcu ako obchodníka s rôznymi komoditami, za ktorým účelom boli vyhotovené reklamné oznamy a dodávateľ sa staral o ich distribúciu, na základe čoho sa podľa tvrdenia žalobcu podarilo predať tovary O. D. a ďalším subjektom. Ak by boli konateľ O. D. a jeho brat S. D. vypočutí, potvrdili by, že kontakt a obchod s nimi boli realizované práve na základe uvedenej reklamnej kampane. Žalobca za dôkaz o preukázaní reálnosti a ekonomickej opodstatnenosti reklamnej kampane považoval Vyhodnotenie reklamy. K totožnosti predložených reklamných letákov žalobca uviedol, že chybne doložil leták, ktorý distribuovala iná spoločnosť (FOOD-IN). Žalobca namietal aj nevykonanie výsluchu konateľa p. T. a JUDr. P.. Žalovaný k uvedenej námietke uviedol, že predmet fakturácie uvedený na faktúre nie je identifikovateľný a všeobecný je aj predmet Zmluvy o poskytovaní marketingových a obchodných služieb z 28.12.2011. Žalovaný vizuálnym porovnaním podpisov C. T. na faktúre, Zmluve z 28.12.2011 a doručenke (predvolanie na výsluch svedka) zistil, že tieto podpisy sa nezhodujú a sú diametrálne odlišné. K namietanému preukázaniu skutočnosti, že žalobca vykonal obchody s O. D. na základe reklamy, žalovaný uviedol, že uvedené tvrdenie žalobca nepreukázal a výpovede svedkov O. D. ani S. D. nepotvrdili žiadne konkrétne skutočnosti, čo vyplýva z obsahu týchto výpovedí. Žalovaný sa zároveň vyjadril k námietke týkajúcej sa nevypočutia C. T. a JUDr. E. P. a uviedol dôvody, pre ktoré výpoveď týchto osôb nepovažoval za potrebnú. Vo vzťahu ku dodávateľovi FOOD-IN s.r.o., žalobca tvrdil, že tento dodávateľ rozvinul reklamnú a propagačnú kampaň pre žalobcu, najmä vo vzťahu k plošnému šíreniu reklamy a propagácie súkromným osobám. Namietal použitie výpovede bývalého i súčasného konateľa FOOD-IN ( Mgr. P., resp. D. Mokrý) z iných daňových kontrol, v dôsledku čoho malo byť žalobcovi odňaté právo zúčastniť sa výsluchu týchto osoby a klásť im otázky. Namietal, že správcovi dane predložil dôkazy o reálnom vykonávaní reklamnej činnosti (letáky a ich distribúcia, ako i fotografie bannerov v teréne - propagácia podnikateľskej činnosti spoločnosti N.R.M. Auto s.r.o. a TOGATO TRADE s.r.o.), ktoré žalobca vykonával pre tretie subjekty. K uvedenej námietke žalovaný uviedol, že čerpanie vyjadrení fyzických osôb z inej daňovej kontroly bolo v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Poukázal na obsah výpovedí D. E. a Mgr. Q. P. s tým, že žalobca sa s uvedenými výpoveďami preukázateľne
oboznámil pri nahliadnutí do spisu a mohol sa k nim vyjadriť. Z výpovedí vyplynulo, že ani bývalí, ani súčasní konatelia nemajú žiadne doklady osvedčujúce vykonanie preverovanej činnosti. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o preukázaní reklamnej činnosti dodávateľom FOOD-IN s.r.o. žalovaný uviedol, že žalobca predložil nekvalitné fotokópie letákov, pričom grafické stvárnenie letáku na pracovné oblečenie, ktorý podľa žalobcu mala vytvoriť spoločnosť FOOD-IN s.r.o. je totožné s reklamným bannerom, ktorý podľa žalobcu vytvorila spoločnosť BD STAV s.r.o., pričom tieto nekvalitné fotokópie z kopírovacieho stroja podľa žalovaného nepreukazujú hmatateľný originálny výstup nesúci reklamu činnosti žalobcu (leták, plagát), a nie sú ani dôkazom o skutočnom umiestnení bannera v priestore. Tvrdenie žalobcu, že bannery mali byť umiestnené vo Zvolene, Banskej Bystrici a na celom Slovensku žalobca nepreukázal a v samotných Zmluvách o poskytovaní marketingových a reklamných služieb nie je dohodnuté žiadne konkrétne miesto umiestnenia reklamy. Letáky, ktoré mali byť roznášané po domácnostiach žalobca nepredložil a nekvalitné fotokópie z kopírovacieho stroja podľa žalovaného nepreukazujú leták a nie sú ani dôkazom o skutočnom roznášaní letákov, ani o tom, kto letáky vyhotovil a neboli identifikované ani konkrétne osoby, ktoré letáky mali roznášať. Fotokópie z kopírovacieho stroja nepreukazujú konkrétne umiestnenia reklamy (vo vzťahu k spoločnosti TOGATO TRADE s.r.o. a N.R.M. Auto s.r.o.), pričom tieto ani nie sú reklamou činnosti samotného žalobcu.
10. Žalovaný následne v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil žalobcom predložené Preberacie protokoly nasledovne: Preberací protokol z 27.07.2012, dodávateľ FOOD-IN s.r.o.: uvedený protokol podľa žalovaného nepreukazuje, že reklamný banner bol umiestnený na budove Hotela ACADEMIC, s.r.o., ani to, že tento hotel dal súhlas s jeho umiestnením, podpis Mgr. Q. P. (konateľ FOOD-IN s.r.o.), nie je totožný s podpisom Mgr. P. na Zápisnici o ústnom pojednávaní zo 07.10.2015, ktorú podpísal pred správcom dane. Preberací protokol z 15.01.2012, dodávateľ FOOD-IN s.r.o.: protokol nie je dôkazom o tom, že reklamný banner je umiestnený na plote rodinného domu majiteľa Z. J. v Komárne, nepreukazuje adresu umiestnenia, podpis konateľa spoločnosti FOOD-IN s.r.o. Mgr. Q. P. na Preberacom protokole nie je totožný s jeho podpisom na Zápisnici spísanej u správcu dane 07.10.2015. Preberací protokol z 28.05.2012, dodávateľ HONORUS s.r.o.: protokol nie je dôkazom o vyhotovení reklamných letákov, o tom, že boli roznášané do schránok, resp. rozposielané firmám, že boli umiestnené vo verejných priestoroch a reštauračných zariadeniach, podpis konateľa Ing. C. E. na Protokole nie je totožný s jeho podpisom na Zápisnici vyhotovenej u správcu dane 16.08.2018. Preberací protokol z 10.01.2012, dodávateľ FOOD-IN s.r.o.: protokol nie je dôkazom o umiestnení a vyhotovení reklamného banneru na budove práčovne vo Zvolene, podpis dodávateľa Mgr. Q. P. na Protokole nie je totožný s jeho podpisom na Zápisnici vyhotovenej u správcu dane 07.10.2015. Preberací protokol z 10.01.2012, dodávateľ BD STAV s.r.o.: protokol nie je dôkazom o vyhotovení reklamného banneru a jeho umiestnení na budove BD STAV s.r.o. Nitra, podpis konateľa C. T. na Protokole a na doručenke, ktorú má k dispozícii správca dane sú po vizuálnom posúdení diametrálne odlišné, obdobne na Dohode o odsúhlasení projektov vypracovaných v rámci Obchodnej zmluvy uzavretej 28.12.2011 medzi žalobcom a dodávateľom BD STAV s.r.o. je podpis C. T. odlišný po vizuálnom porovnaní od podpisu na doručenke, ktorú má k dispozícii správca dane. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že uvedené Protokoly nie sú dôkazmi o vykonaní reklamnej činnosti. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil Dohody o odsúhlasení projektov vypracovaných v rámci jednotlivých obchodných zmlúv, pričom konštatoval, že podpisy konateľov dodávateľských spoločností (Mgr. Q. P., C. T.), nie sú totožné s ich podpismi, ktoré sú na Zápisniciach o ústnom pojednávaní vyhotovenými správcom dane, resp. na doručenke, ktorú má k dispozícii správca dane, a preto žalovaný tieto Dohody vyhodnotil s tým, že tieto nie sú dôkazmi o vykonaní reklamnej činnosti. Obdobne vzhľadom na odlišnosť podpisov konateľov BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o. (C. T. a Mgr. Q. Kundrata) tak, ako je vyššie uvedené, žalovaný vyhodnotil Zmluvy o poskytovaní marketingových a obchodných služieb ako také, ktoré nie sú dôkazmi o vykonaní reklamnej činnosti. K námietke, že správca dane kontroloval len vybrané doklady a niektoré žalobcom navrhované dôkazy nevykonal, resp. niektoré skutočnosti nepreveril, žalovaný poukázal na ust. §2 ods.1 písm. a) zák. č. 147/2001 o reklame v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o reklame) § 2 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2 a § 17 ods. 12 písm. a), § 19 ods. 2 písm. k) a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov a uviedol, že výdavky (náklady) vynaložené na reklamu a obchod, spočívajúcom najmä v propagovaní a predaji nepredajných zásob kávy, tesne pred uplynutím dátumu expirácie, ako tvrdí žalobca, nie sú daňovými výdavkami (nákladmi) v zmysle § 19 ods. 2 písm. k) Zákona o dani z príjmov, pretože neprezentujú podnikateľskú činnosť žalobcu, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo
zvýšenia príjmov daňovníka. Takáto reklama je v rozpore z § 3 ods. 1 písm. d) zákona o reklame, podľa ktorého reklama nesmie prezentovať produkty škodlivé zdraviu ľudí. Reklamu kávy tesne pred dátumom expirácie bez výslovného a zreteľného upozornenia na reklamnom nosiči na túto skutočnosť možno považovať za reklamu zdraviu škodlivého výrobku. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval, že vďaka reklame nadviazal kontakty s rôznymi podnikateľskými subjektmi, žalovaný uviedol, že nadviazanie kontaktov s akoukoľvek osobou na základe zverejnenej reklamy nie je podstatou reklamy v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o reklame, nadviazanie kontaktov s podnikateľskými subjektmi na základe zverejnenia reklamy nie je reklamou ani podľa Zákona o dani z príjmov. Pokiaľ žalobca namietal, že doplnenie dokazovania o vyrubovacom konaní nebolo vykonané v súlade so zákonom a skutkový stav nebol dostatočne preukázaný, žalovaný uviedol, že preskúmal spisový materiál, procesné kroky vykonané správcom dane v priebehu daňovej kontroly i v priebehu vyrubovacieho konania, poukázal na to, že boli vykonané rozsiahle dokazovania a že skutočnosti, ktoré správca dane zistil sú dostačujúce na vyrubenie rozdielu dane. Žalobca nekonkretizoval, v čom vidí nezákonnosť dokazovania vykonaného vo vyrubovacom konaní. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, avšak správca dane takto nepostupoval, pričom poukázal na to, akým spôsobom boli kladené otázky osobám alebo z akého dôvodu neboli navrhované osoby vypočuté a že správca dane sa uspokojil s neurčitým tvrdením bez odstraňovania rozporov ďalšími dostupnými prostriedkami, žalovaný k tejto námietke uviedol, že preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že správca neviedol dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 a 3 Daňového poriadku tak, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a preukázal skutočnosti o úkonoch vykonaných voči žalobcovi, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane, žalobcovi neboli upreté žiadne práva vyplývajúce z § 45 ods. 1 Daňového poriadku. Žalovaný konštatoval, že nezistil také pochybenia správcu dane, ktoré by zakladali z procesného alebo hmotnoprávneho hľadiska žalobcom navrhované zrušenie rozhodnutia správcu dane a jeho vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na § 72 ods. 4 písm. d) Daňového poriadku, ktoré upravuje náležitosti podaného odvolania žalovaný uviedol, že odvolanie žalobcu vyhodnocuje ako všeobecné, bez konkrétnej väzby na jednotlivé časti odôvodnenia rozhodnutia, znenie ktorých by rozporoval s konkrétnymi ustanoveniami právnych noriem. Žalovaný konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne hodnoverné originálne tlačoviny, ktorými by preukázal výdavky (náklady) vynaložené na ich zhotovenie; nepredložil žiadne dôkazy o realizácii roznášky plagátov a letákov, nepredložil žiadne hodnoverné dôkazy o umiestnení reklamných bannerov; nepredložil žiadne dôkazy o vykonaní a výsledkoch prieskumu trhu. Sfalšované podpisy na predložených zmluvách (dohodách) na preberacích protokoloch a na faktúrach nie sú dôkazom ich originality prezentujúce obidve zmluvné strany. Žalovaný poukázal na to, že v priebehu daňovej kontroly na základe výziev správcu dane žalobca predložil ako dôkazy o realizácii reklamy Dohody o odsúhlasení projektov. Po doručení Protokolu z daňovej kontroly spolu s vyjadrením protokolu doručil správcovi dane aj Preberacie protokoly. Žalovaný na základe ich vyhodnotenia tieto považuje za zavádzajúce a účelovo vyhotovené a ani Preberacie protokoly, ani Dohody o odsúhlasení projektov nemajú podľa žalovaného žiadnu váhu dôkazu. Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca neuplatnil svoje právo v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a nesplnil si ani povinnosti vyplývajúce mu z § 45 a § 24 Daňového poriadku, čo znamená, že nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktorými by preukázal opodstatnenosť zaúčtovaných výdavkov spolu v sume 509.480,- € ako daňových výdavkov (nákladov). Na základe uvedeného žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane.
Žaloba
11. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.11.2019 a jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane zo 04.07.2019, ktoré boli vydané potom, ako bolo predchádzajúce rozhodnutie správcu dane vo veci vyrubenia rozdielu dane žalobcovi na dani z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012 zo dňa 07.09.2018 zrušené rozhodnutím žalovaného zo dňa 18.12.2018. Žalobca v žalobe poukázal na priebeh administratívneho konania a na rozhodnutia vydané správcom dane i žalovaným (bod II. žaloby) a následne v bode IV. žaloby uviedol, že všetky pochybenia správcu dane počas výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania boli zahrnuté v jednotlivých odvolaniach žalobcu (vrátane Stanoviska k Protokolu), ktoré žalobca pripojil k žalobe a poukázal na dôvody a argumentáciu žalobcu v nich uvedené, o ktoré dôvody opiera i svoju žalobu. Žalobca následne v bode IV.1. žaloby poukázal na obzvlášť závažné porušenie zákonného postupu orgánu verejnej správy a na to, že mu bola takýmto postupom odňatá možnosť obrany v daňovom konaní, a teda aj možnosť preukázať skutočný stav. Príkladmo uviedol, že účelovým zmenením formy (nástroja) v dokazovaní
z výsluchu osoby formou pojednávania za prítomnosti zástupcu žalobcu, na miestne šetrenie i na dožiadanie iným kontrolným subjektom - všetko bez vyrozumenia a možnosti účasti zástupcu žalobcu, boli žalobcovi odňaté práva zúčastniť sa úkonu a možnosť klásť osobe otázky za účelom objasnenia podstatných skutočností, ďalej použitím informácií a argumentácie ohľadom subdodávateľov z iných daňových kontrol u tretích subjektov a vykonaných v minulosti, o vierohodnosti, preukaznosti a výsledku ktorých sa nemal možnosť žalobca žiadnym spôsobom presvedčiť, ďalej poukázal na nevypočutie navrhovaných svedkov (odmietnutie s argumentáciou, že výsluch by do konania nič nové nepriniesol), ďalej poukázal na vyjadrenie kontrolnej skupiny (Záznam z 27.08.2018 č. 101671440/2018), ktorý priraďuje podanie žalobcu (Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania) k inému úkonu - k vyjadreniu daňového subjektu k Protokolu (s poukazom zmeškania lehoty), ako aj na nevykonanie (pôvodne plánovaného a predvolaného ) výsluchu konateľa p. Bešinu, ktorý sa na úkon nedostavil, pričom sa kontrolná skupina uspokojila s jeho telefonátom, v ktorom uviedol, že si na nič nespomína. V bode IV.2. žaloby žalobca uviedol, že priloženými dôkazmi preukazuje, že správca dane vychádzal pri určovaní daňovej povinnosti žalobcu z nesprávne zisteného skutkového stavu, pričom žalobca tvrdil, správca dane nemal záujem skutočný stav riadne zistiť. Žalobca v tejto časti žaloby tvrdil, že správca dane nevykonal dostatočne podrobné dokazovanie, absenciu informácií, ktoré mali žalobcom navrhované úkony priniesť, nenahradil vlastnými skutkovými zisteniami, v procese dokazovania nevykonal úkony na odstránenie a vyjasnenie rozporov v dôkazoch a tieto nenahradil vlastnými skutkovými zisteniami, ale dôkazmi nepodloženými úvahami, pričom bez ďalšieho skonštatoval, že dôkaz nevykoná, pretože by do konania nič nové nepriniesol. Takýmto postupom sa podľa žalobcu správca dane dopustil protiprávneho konania, ktorého dôsledkom je vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že žalovaný si nesplnil povinnosť uloženú § 24 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), správca dane nevykonal podľa žalobcu žiadne dôkazy navrhované žalobcom, ani sa s jeho návrhmi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutí a uviedol nepravdivé skutočnosti. V bode IV.3. žaloby žalobca tvrdil, že žalovaný v rozpore s platnou úpravou pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci nepostupoval tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu žalobcu a nezvolil také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci, naopak opakovane zaťažoval žalobcu požiadavkami na predkladanie stále nových dôkazov, ktoré v niektorých prípadoch žalobca ani reálne nemohol mať k dispozícii, pretože žalobca nebol povinný roky uschovávať a archivovať takéto dôkazy, pričom žalovaný konštatoval, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Žalobca poukázal na to, že zákonným postupom je vyžadovanie dôkazov o skutočnostiach uvedených v daňovom priznaní kontrolovaného subjektu, a teda dokladov a dôkazov, ktoré je povinný daňový subjekt archivovať. Postup správcu dane počas kontroly, ktorej výsledkom je napadnuté rozhodnutie, bol podľa žalobcu účelový, keď na začiatku správca dane spochybnil vykonanie a existenciu výsledkov obchodov, ktoré žalobca uhradil subdodávateľom, a keď žalobca radom listín a dôkazov preukázal (alebo z návrhov na vykonanie dôkazov je zrejmé, že by bol preukázal), že sa činnosti a ich výsledok reálne vykonali, kontrolná skupina spochybnila, či ich vykonal ten-ktorý subdodávateľ, ktorý žalobcovi za tieto výkony fakturoval. Skutočnosť, že niektorá z obchodných spoločností, ktoré obchodovali so žalobcom, bola zrušená, splynula, nebola kontaktná, resp. nebol kontaktný jej konateľ, resp. nemala doklady, nie je vecou žalobcu, ktorý nemá reálnu možnosť tieto skutočnosti sledovať, ani ich ovplyvniť. Takýmto postupom správca dane i žalovaný podľa žalobcu prenášali dôkazné bremeno z iných (subdodávateľských) spoločností na žalobcu s výsledkom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) vyslovil právny názor, že daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania nákladových položiek, ako položiek znižujúcich základ pre výpočet dane z dôvodu, že zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty, ako tie, ktoré zo zákona musí mať. Žalobca v bode IV.5. žaloby poukázal na to, že daňový subjekt môže správcovi dane navrhovať vykonanie určitých dôkazov, zákon však neukladá daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť účasť osôb na daňovom konaní, prípadne zabezpečiť dôkazy, ktoré preukazujú rôzne skutočnosti. Daňový subjekt má povinnosť predkladať tie doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, teda vlastnú zákonom predpísanú dokumentáciu. Žalobca tvrdil, že záver uvedený v napadnutom rozhodnutí o „nepreukázaní“ skutočností, že konkrétne náklady žalobcovi vznikli a boli dôvodné, vychádza z nezákonného postupu žalovaného a jeho požiadaviek voči žalobcovi, ktoré boli nad rámec povinností žalobcu. Žalobca zdôraznil, že viedol predpísanú dokumentáciu riadne a v predpísanom rozsahu. Skutočnosti na strane subdodávateľov, na ktoré žalobca nemá žiadny vplyv a ani vedomosť, nemôže byť pripisované k zodpovednosti žalobcu. V bode IV.6. žaloby žalobca tvrdil, že správca dane po zrušení svojho rozhodnutia žalovaným aplikoval závery a konštatovania žalovaného redukovane, prípadne ich odignoroval alebo opomenul, a preto
doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní žalobca nepovažuje za zákonný a dostatočne dôkazmi preukázaný stav, ktorý by bez významných pochybností viedol k správnemu stanoveniu daňovej povinnosti daňovému subjektu (žalobcovi). Žalobca v bode IV.7. žaloby namietal, že žalovaný nesprávne (s poukazom na v odvolaniach voči prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane) nezákonne viedol konanie a následne nesprávne a nezákonne hodnotil dôkazy, keď opakovane účelovo vykladá pojem „pričinenie sa“, pýta sa svedkov, či vstúpili do týchto obchodov a či žalobca jednal s odberateľom priamo alebo ich prostredníctvom, čo žalobca považoval ako účelové zavádzanie v argumentácii a krokoch žalovaného v neprospech žalobcu za účelom, aby sa „potvrdili“ tvrdenia žalovaného o nedôvodnosti a nepreukázaní reálneho plnenia spochybňovaných fakturácií. Podľa žalobcu správca dane úplne odignoroval, resp. účelovo interpretoval tvrdenia viacerých svedkov, napr. p. D. a p. J., p. Kundrata. Ďalej podľa žalobcu účelovo zamieňa pojmy medzi „sprostredkovaním“ a „reklamou a propagáciou“, pričom žalobca od začiatku tvrdil, že fakturácia sa netýkala sprostredkovania, na ktoré sa dotazuje a skúma „pričinenie sa“ žalovaný, ale na reklamnú a propagačnú činnosť (príp. prieskum trhu), čo tvrdí žalobca od začiatku, avšak žalovaný toto tvrdenie v procese nijako nepreveril. Poukázal na to, že v prípade, ak kupujúci nevedel o spoločnosti, ktorá reklamnú kampaň realizovala a jednal na základe informácie z reklamného komunikátu priamo so žalobcom, záver správcu dane, že spoločnosť, ktorá riešila reklamnú kampaň sa o uzavretie obchodov „nepričinila“, je podľa žalobcu účelovým hodnotením dôkazov. V bode IV.8. žaloby žalobca vyslovil nesúhlas s paušalizovaným tvrdením uvedeným v rozhodnutí správcu dane, že správca dane nie je povinný vykonávať nové preverovanie na návrhy daňového subjektu až dovtedy, kým nezíska dôkaz svedčiaci v prospech daňového subjektu a takéto tvrdenie považuje za rozporné so zásadami dokazovania, najmä so zásadou objektívnej pravdy. V bode IV.9. žaloby žalobca poukázal na to, že dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, avšak aplikácia tohto ustanovenia nezbavuje daňové orgány povinnosti vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby o vyrubení dane rozhodli v súlade so zákonom, tak aby bola daň správne vyrubená a vybratá. Dôkazné bremeno zaťažujúce daňovníka neznamená podľa žalobcu použitie voľnej úvahy správcu dane o tom, ktoré dôkazy bude alebo nebude a v akej forme alebo akom rozsahu podrobnosti vykonávať a ktoré spochybní. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, pričom podľa žalobcu správca dane konal zrejme cielene (spôsobom ako zvolil kladenie otázok osobám alebo z akého dôvodu navrhované osoby nevypočul) a následne sa uspokojil s ich neurčitým tvrdením, bez odstraňovania rozporov ďalšími dostupnými prostriedkami. Nemožnosť ďalšieho preverenia fakturovaných a uhradených obchodov nemôže byť podľa žalobcu dôkazom, resp. podkladom a spochybnením samotnej podstaty posudzovaných, fakturovaných a uhradených obchodných nákladov žalobcom. Hodnotenie dôkazov so záverom, že ak ďalšie dôkazy nemožno zistiť, tak sa obchody reálne nevykonali, je podľa žalobcu hodnotením v rozpore so zákonom.
12. Žalobca v žalobe vyslovil názor, že základné zásady daňového konania nepredstavujú deklaratórne a nezáväzné požiadavky, ale majú rovnakú právnu záväznosť ako akékoľvek ďalšie špeciálne ustanovenia. Tieto zásady konania, ako základné pravidlá konania, sú dôležitým prostriedkom k správnej interpretácii ostatných ustanovení daňových zákonov. Pri aplikácii jednotlivých ustanovení daňových zákonov je nutné dbať, aby boli vždy v súlade s týmito základnými zásadami, ktoré vyjadrujú postup nevyhnutný pre dosiahnutie cieľa konania, t.j. pre správne stanovenie a včasné vybratie dane. Žalobca vyslovil názor, že pracovníci správcov dane si neuvedomujú dôsledky rozhodnutí, ktoré vydávajú v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, najvyššieho súdu a krajských súdov. Žalobca následne na str. 12 až 22 žaloby poukázal na platnú právnu úpravu (citáciou jednotlivých ustanovení Daňového poriadku - konkrétne § 3, § 13, § 22, § 24, § 25a, § 45, § 46, § 47, § 48, § 51, § 63), ku ktorým priradil označenie jednotlivých rozhodnutí Ústavného súdu SR, resp. Najvyššieho súdu SR, prípadne krajských súdov, z ktorých odcitoval časť z ich odôvodnenia). Následne konštatoval, že dôsledkom nesprávneho a nezákonného úradného postupu žalovaného a nerešpektovania citovaných ustanovení a ustálenej praxe ich aplikácie, ako aj v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného ako odvolacieho orgánu, je napadnuté nezákonné rozhodnutie, ktorého výsledkom môže byť v prípade neposkytnutia zákonnej ochrany zo strany nezávislého a nestranného súdu, ekonomické zničenie žalobcu ako podnikateľského subjektu. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na „ustálenú judikatúru na území Slovenska, Českej republiky, i na európsku judikatúru“ s tým, že podľa žalobcu smernicami na úrovni práva EÚ je dostatočne upravený zákonný postup v zmysle, že boj proti podvodom a zneužitiam je legitímny cieľ podporovaný spoločnou smernicou; prináleží vnútroštátnym orgánom zamietnuť právo na započítanie, ak sa objektívne preukáže, teda nie len spochybní, alebo nevykonaným dokazovaním navodí situácia, že daňový subjekt nepreukázal, že právo na započítanie sa uplatňuje podvodne. Následne poukázal na to, že právo na započítanie nákladov ako položky na zníženie základu pre výpočet dane môže byť
zamietnuté len preto, že sa objektívne preukáže, že platiteľ dane vedel alebo preukázateľne mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu a nie len pri daňovým orgánom len konštatovaných pochybnostiach, prípadne, že daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania nákladových položiek, ako položiek znižujúcich základ pre výpočet dane, z dôvodu, že zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty, ako tie, ktoré zo zákona musí mať. Následne poukázal na vyslovené názory Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k zamietnutiu práva na odpočítanie dane na vstupe zdaniteľnej osobe. Žalobca konštatoval, že žalovaný sa judikatúrou Súdneho dvora EÚ neriadil. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na článok 2 ods. 2 Ústavy SR a jednotlivé rozsudky NS SR, z ktorých odcitoval časť z ich odôvodnenia, ako aj „per analogiam“ na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR, z ktorých odcitoval niektoré časti ich odôvodnení týkajúcich sa dokazovania.
13. Žalobca v časti V. žaloby odcitoval niektoré pasáže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ku ktorým následne priradil svoje stanovisko so záverom, že „konštatovania žalovaného nie sú v súlade so skutkovým stavom, ani s platnou právnou úpravou, na čo žalobca poukazoval podrobne vo vyjadrení k Protokolu, prvom i druhom odvolaní voči rozhodnutiam správcu dane a uviedol, že v podrobnostiach dôvodov sa pridŕža v týchto materiáloch uvedenej argumentácie.“ Následne žalobca uviedol, že „porušenie zákona žalovaným vidí v jeho konaní popísanom v čl. IV. žaloby.“ a) Ku konštatovaniu žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, že žalobca nepreukázal vynaloženie výdavkov na reklamu a k daňovej kontrole predložil len prvotné doklady, žalobca uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože žalobcove tvrdenia potvrdili svedkovia a časť dôkazov, ktoré tvrdenia žalobcu mohli potvrdiť, žalovaný nevykonal, b) Pokiaľ žalovaný v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že vyjadrenia žalobcu sú len vo všeobecnej rovine a nepreukazujú, aké konkrétne plnenia boli zo strany dodávateľov realizované za účelom naplnenia predmetu zmluvy, žalobca uviedol, že konkrétny obsah plnení bol uvedený v predložených Zmluvách. K tvrdeniu žalovaného, že žalobcom predložená dokumentácia plnenia Zmluvy a Preberací protokol nepreukazujú, že spoločnosť HONORUS s.r.o. poskytla v r. 2012 žalobcovi deklarované služby a predložené doklady nepreukazujú, kým, do ktorých firiem, v akom čase a či vôbec boli reklamné letáky roznesené, v ktorých verejných priestoroch a reštauračných zariadeniach boli letáky umiestnené, žalobca uviedol, že požadovať od žalobcu uvedené údaje je nad rámec možnosti žalobcu s tým, že z výpovedí svedkov vyplýva, že reklamné kampane boli reálne vykonané. K tvrdeniu žalovaného, že predvolanie ďalších žalobcom navrhnutých svedkov nebolo opodstatnené s odôvodnením, že už z výpovedí vypočutých svedkov vyplynuli skutočnosti vyvracajúce tvrdenia žalobcu o poskytovaní reklamy touto spoločnosťou s tým, že žalovaný konštatoval, že výpovede svedkov nenahrádzajú konkrétne dôkazy, ktoré je povinný predložiť žalobca, žalobca uviedol, že žalovaný na jednej strane vykonáva dokazovanie výsluchmi svedkov a ich vyjadrenia akceptuje, na druhej strane však tvrdí, že výpovede svedkov nenahrádzajú konkrétne dôkazy. c) Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy (vrátane vyhodnotenia a porovnania podpisov bývalého konateľa BD STAV s.r.o. C. Bešinu), uviedol dôvody, pre ktoré bývalého ani súčasného konateľa BD STAV s.r.o. nevypočul, so záverom, že žalobca nepreukázal deklarované dodanie reklamných služieb dodávateľom BD STAV s.r.o. a zároveň vyhodnotil výpovede O. a S. D., ako aj konateľa M-SZ Auto s.r.o. M. J., ktoré vyhodnotil so záverom, že žalobca nepreukázal, že obchody žalobcu s uvedenými subjektmi mali byť uskutočnené pričinením spoločnosti BD STAV s.r.o. Žalobca k tomu uviedol svoje hodnotenie predložených dôkazov i výpovedí svedkov, ktoré dôkazy považoval za také, ktorými preukázal ním tvrdené skutočnosti a vyjadil nesúhlas s hodnotením dôkazov správcom dane, resp. žalovaným. Vyhodnotenie dôkazov považoval za účelové, tvrdil, že žalovaný v dokazovaní nepreveril umiestnenie reklamného banneru na budove BD STAV s.r.o. a porovnanie podpisov a vyjadrenie k ich autenticite nespadá do kompetencie žalovaného. d) Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy o dodaní deklarovaných služieb dodávateľom FOOD-IN s.r.o., vrátane vyhodnotenia podpisov Mgr. Q. P. (bývalého konateľa FOOD-IN s.r.o.) a výpovede O. D. so záverom, že žalobca nepreukázal, akou konkrétnou činnosťou poskytovateľa reklamných služieb došlo k naplneniu predmetu zmluvy, nepreukázal realistické zobrazenie reklamy, ani vplyv reklamy na obchodnú spoluprácu žalobcu s S. D.. Žalobca vyjadril nesúhlas s takýmto hodnotením a tvrdil, že reálne preukázal, že reklamné komunikáty na budovách reálne existujú, nesúhlasil s hodnotením žalobcom predložených dôkazov žalovaným a s vyhodnotením výpovede svedka D.. e) Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol zistené skutočnosti týkajúce sa dodávateľa FOOD-IN s.r.o. (nekontaktnosť daňového subjektu, zmena konateľov), ako aj obsah Zápisníc o výsluchu bývalého konateľa Mgr. P. a nového konateľa D. E., ktorí nemali k dispozícii relevantné dôkazy a ich výpovede
vyhodnotil ako protichodné. Žalobca k tomu uviedol, že skutočnosti týkajúce sa subjektu FOOD-IN nie je možné pripísať na ťarchu žalobcu a namietal, že žalovaný nevykonal všetky dostupné kroky na odstránenie rozporov v tvrdeniach bývalého a súčasného konateľa tohto subjektu. f) Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil svedeckú výpoveď Mgr. Q. P., bývalého konateľa spoločnosti FOOD-IN so záverom, že tento dôkaz nepreukazuje skutočnú realizáciu predmetu fakturácie dodávateľa FOOD-IN. Žalobca vyslovil nesúhlas s vyhodnotením tejto výpovede, svedok P. podľa žalobcu potvrdil obchody a bez vypočutia súčasného konateľa J. Mokrého a vykonania dokazovania na odstránenie rozporov, považuje žalobca hodnotenie za rozporné s princípmi dokazovania i zásadami hodnotenia dôkazov. g) Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k odvolacej námietke žalobcu o nevykonaní dôkazov a previerok podstatných skutočností za účelom riadneho a úplného zistenia skutkového stavu s tým, že žalobca nekonkretizoval (v odvolaní) uvedené dôkazy a podstatné skutočnosti a námietku vyhodnotil ako všeobecnú. Žalobca s týmto vyjadrením nesúhlasil. Mal za to, že dôkazy a podstatné skutočnosti konkretizoval v listinách, ktoré sú obsiahnuté v spise. Žalovaný sa ďalej vyjadril k odvolacej námietke žalobcu o spôsobe vykonávania úkonov (kladenie všeobecných otázok svedkom) s tým, že žalobca nekonkretizoval túto námietku a poukazom na to, že žalobca bol osobne prítomný na ústnych pojednávaniach, na ktorých nenamietal formu a spôsob kladenia otázok. Žalobca vyslovil nesúhlas s takýmto záverom žalovaného. h) Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril k námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že neboli vykonané úkony dokazovania správcom dane a došlo k účelovej zmene formy v dokazovaní (z výsluchu svedkov za prítomnosti žalobcu na miestne šetrenie, resp. na dožiadanie), pričom žalovaný poukázal na § 24 ods. 2 Daňového poriadku a § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku s tým, že nezistil porušenie práv žalobcu, ktorý navyše neuviedol ustanovenie právnej normy, podľa ktorej by mal mať právo byť vyrozumený o miestnom zisťovaní a dožiadaní, byť pri týchto úkonoch a klásť osobám otázky. Žalobca vyslovil nesúhlas s uvedeným záverom žalovaného a vedenie dokazovania žalovaným považoval za rozporné s princípmi dokazovania v daňovom konaní s tým, že žalovaný mal posúdiť podanie žalobcu podľa obsahu. i) Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril k námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že neboli vykonané dôkazy smerujúce k odstráneniu rozporov vo výpovediach svedkov, s tým, že námietku vyhodnotil ako všeobecnú, pretože žalobca nekonkretizoval ani osoby, ani rozpory vyplývajúce z ich tvrdení a ani nekonkretizoval ďalšie dôkazy, ktoré mal správca vykonať. Žalobca k tomu uviedol, že jeho námietky nikdy neboli vo všeobecnej rovine vždy konkretizoval osoby alebo rozpory, resp. charakter dôkazu, ktorý požadoval v daňovom konaní vykonať a nevykonanie týchto dôkazov je v rozpore so zásadami dokazovania i právami žalobcu v daňovom konaní. j) Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril k námietke žalobcu týkajúcej sa zistenia kontrolnej skupiny o subdodávateľoch, ktorú vyhodnotil ako všeobecnú a nemajúcu logickú väzbu na rozhodujúcu skutočnosť, na základe ktorej bolo rozhodnuté a to, že žalobca nepredložil správcovi dane relevantné dôkazy o skutočnom dodaní reklamných činností dodávateľov a o skutočnej realizácii týchto činností. Žalobca k tomu uviedol, že nejde o všeobecnú námietku. k) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol svoje vyjadrenie k námietke žalobcu v odvolaní ohľadne použitia informácií a argumentácie ohľadne subdodávateľov z iných daňových kontrol u tretích subjektov vykonaných v minulosti, o vierohodnosti, preukaznosti a výsledku ktorých sa nemal možnosť žalobca presvedčiť s tým, že žalobca nekonkretizoval, ktoré ustanovenia právnej normy správca dane takýmto postupom - použitím informácií z iných daňových kontrol porušil a poukázal na § 24 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca s takýmto vyhodnotením nesúhlasil a tieto skutočnosti nepovažoval za skutočnosti všeobecne známe, ktoré nie je potrebné dokazovať. Použitie informácií ohľadne subdodávateľov z iných daňových kontrol vykonaných v minulosti, ako dôkaz v neprospech žalobcu považoval žalobca za porušenie jeho práv. l) Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia k námietke žalobcu uvedenej v odvolaní týkajúcej sa nevykonania navrhnutých dôkazov uvedených v podaní „Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania“ uviedol, že námietku považoval za všeobecnú, pretože žalobca nekonkretizoval dôkazy, ani spôsob, akým správca dane odignoroval jeho návrhy a nekonkretizoval skutočnosti, na ktoré správca dane údajne nereagoval vysvetlením. Poukázal na § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Žalobca k tomu uviedol nesúhlasné stanovisko, námietku nepovažoval za všeobecnú a poukázal na podania žalobcu priložené k žalobe a nachádzajúce sa v administratívnom spise, v ktorých žalobca konkrétne dôkazy uvádzal opakovane. ľ) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol svoje vyjadrenie k odvolacej námietke žalobcu, v ktorej poukázal na predložené doklady, ktorými podľa jeho tvrdenia preukázal reálnosť vykonania obchodov i reklamnej činnosti, žalovaný uviedol, že žaloba považuje za rozhodujúce len
dôkazy preukazujúcu materiálnu stránku veci, avšak Daňový poriadok ukladá žalobcovi preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, pričom v § 24 ods. 4 Daňového poriadku sú vymedzené len niektoré možné dôkazy a je na daňovom subjekte, akým spôsobom preukáže reálnosť skutočností uvedených na dokladoch predložených v daňovej kontrole. Žalobca k tomu uviedol, že žalovaný od žalobcu opakovane žiadal predloženie dôkazov preukazujúcich reálne plnenie spochybňovaných obchodov, avšak nepostačujú mu dôkazy preukazujúce materiálnu stránku veci. Konštatoval, že opakovane predkladal dôkazy nad rozsah dôkazov, ktoré je povinný archivovať za účelom preukázania skutočností uvedených v daňovom priznaní. m) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca nepredložil v rámci daňovej kontroly, ani v rámci dokazovania žiadny konkrétny a hodnoverný dôkaz, ktorým by preukazoval skutočné dodanie služieb dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach a nesplnil si svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku. Poukázal na to, že je nad rámec zákonných práv žalobcu hodnotiť, ktoré úkony musel alebo nemusel správca dane vykonať. Žalobca k tomu uviedol, že všetky dôkazy, ktoré predložil počas konania žalovaný bez opory v ďalšom dokazovaní spochybnil. n) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že momentom začatia daňovej kontroly Daňový poriadok ukladá žalobcovi povinnosť preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku) a ďalej poukázal na § 44 ods. 1, § 45 ods. 2 písm. e/ a § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca k tomu uviedol, že permanentné spochybňovanie všetkých dôkazov, negovanie významu vykonaných dôkazov bez opory v iných dôkazoch (výsluchy svedkov), nevykonanie navrhovaných dôkazov, nemôže podľa žalobcu tvoriť podklad pre hodnotenie dôkazov tak, aby toto hodnotenie zodpovedalo platnej právnej úprave. Konečným výsledkom potom nemôže byť podľa žalobcu zákonný postup orgánu verejnej správy. ň) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že predloženie Dohôd o plnení podľa zmlúv, konkrétne vyobrazenie predmetu plnenia a dodatočne doložené Správy o prieskume trhu, resp. ďalšia dokumentácia o plnení reklamných a propagačných činností je zodpovedajúcim preukázaním, aké konkrétne plnenie na základe zmluvy bolo reálne uskutočnené a to vysoko nad rámec povinne archivovaných dokladov spoločnosti, pričom žalobca sa vo vlastnej réžii v aktuálnom čase dodania služby presvedčil (čo nevyvracia žiaden dôkaz) o jej dodaní, a teda nie je na mieste konštatácia, že žalobca toto opomenul, uviedol, že zo strany žalobcu sa jedná len o všeobecnú, písomnú a opisnú interpretáciu jeho dôkaznej povinnosti, pričom žalobca nepredložil v rámci daňovej kontroly, ani v rámci dokazovania žiadny konkrétny a hodnoverný dôkaz preukazujúci skutočné dodanie predmetu fakturácie uvedeného na sporných faktúrach a tým si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z Daňového poriadku, s tým, že žalobca nekonkretizoval dodatočne doložené Správy o prieskume trhu, ani neuviedol subjekt, ktorý prieskum vykonal, kde bol vykonaný a s akým výsledkom. Žalobca k tomuto vyhodnoteniu žalovaného uviedol, že absenciu v rozsahu vykonaného dokazovania žalovaný zneužíva na opakované konštatácie o údajnom „nepredložení konkrétneho a hodnoverného dôkazu“ a „nesplnenie dôkaznej povinnosti“. Zotrval na tom, že rozsah predložených dôkazov bol vysoko nad rámec dokladov, ktoré je povinný archivovať. o) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k námietke žalobcu, podľa ktorej správca dane požadoval doloženie dôkazov, ktoré žalobca nie je povinný archivovať a tým prenášal dôkazné bremeno na žalobcu v rozsahu, na ktorý správcu dane zákon nezmocňuje, uviedol, že námietka je všeobecná, pretože žalobca neuvádza konkrétne, ako a čím správca dane preniesol dôkazné bremeno na žalobcu a neuviedol ustanovenie právnej normy, z ktorej by správcovi dane vyplývala povinnosť dôkazného bremena. Žalovaný ďalej uviedol, že nezistil neprimerané dôkazné zaťaženie žalobcu, správca dane nepožadoval od neho dôkazy netýkajúce sa veci, ani dôkazy, ktoré by boli nad rámec možností žalobcu. Žalobca vyhodnotenie námietky ako všeobecnej považoval za nesprávne a mal za to, že dostatočne v odvolaní zdôvodnil, v čom vidí prenášanie dôkazného bremena žalovaným v neprospech žalobcu. ô) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k námietke žalobcu týkajúcej sa postupu správcu dane, ktorý podľa žalobcu nepostupoval tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu žalobcu a k nezvoleniu zákonných prostriedkov, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci, ako aj k námietke, že zákon neukladá žalobcovi povinnosť zabezpečiť účasť osôb na daňovom konaní alebo dôkazov preukazujúcich skutočnosti týkajúce sa tretích osôb, uviedol, že námietku považuje za všeobecnú, žalobca neuviedol konkrétne aké zákonné prostriedky mal správca dane zvoliť, ani kedy a ako uložil žalobcovi povinnosť zabezpečiť účasť na daňovom konaní alebo zabezpečiť iné dôkazy týkajúce sa tretích osôb. Žalovaný konštatoval, že žalobcovi neboli uložené žiadne povinnosti ani v priebehu daňovej kontroly, ani v priebehu vyrubovacích konaní, ktoré uvádza v odvolaní. Žalobca vyslovil nesúhlas s hodnotením uvedenej námietky žalovaným ako všeobecnej.
p) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia námietku žalobcu, že kontrolná skupina v procese dokazovania v napadnutom rozhodnutí úplne opomenula, že reklamné činnosti boli preukázateľne vykonané a mali aj svoj pozitívny ekonomický efekt pre činnosť žalobcu a konečných odberateľov, pre ktorých tieto žalobca zabezpečoval a náklady na reklamnú činnosť, ani na činnosť prieskumu trhu si žalobca nikdy neúčtoval do svojich nákladov na vlastnú činnosť, považoval za nelogickú, pretože žalobca účtoval o nákladoch na reklamu na nákladovom účte, podúčte 518.012 - Marketingové a reklamné služby. Žalobca k tomu uviedol, že námietku nepovažuje za nelogickú. q) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil výpoveď svedka S. D. zo dňa 06.05.2019 v kontexte s ostatnými predloženými dokladmi, pričom súčasne uviedol dôvody, pre ktoré nevypočul C. T. a D.. E. P.. Žalobca vyslovil nesúhlas s hodnotením vykonaným žalovaným i správcom dane, uviedol svoje hodnotenie výpovede a uviedol, že žalovaný nemá kompetenciu posudzovať identitu podpisov C. T.. r) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol výsledky vizuálneho porovnania podpisov C. Bešinu na faktúre a Zmluve predloženej žalobcom a na doručenke, ktorú mal k dispozícii správca dane, so záverom, že podpisy sú diametrálne odlišné. Žalobca k tomu uviedol, že takéto tvrdenie môže vyplývať len z expertízy vykonanej znalcom a žalovaný nemohol takýto dôkaz vykonať. s) Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril k námietke žalobcu, v ktorej namietal nezákonnosť postupu v dôsledku nevykonania pôvodne plánovaného a predvolaného výsluchu bývalého konateľa spoločnosti BD STAV s.r.o. p. T. a nevykonanie výsluchu JUDr. P. a Q. Q.. Žalovaný poukázal to, že predmet fakturácie uvedený na faktúre od dodávateľa BD STAV s.r.o. s odkazom na Zmluvu o obchodnej spolupráci o poskytnutí hmotných plnení z 28.12.2011 bol len všeobecný a nie je identifikovateľný aj z dôvodu, že predmet Zmluvy z 28.12.2011 je rovnako všeobecný a nie je zrejmé o reklamu, prezentáciu a propagáciu akého tovaru alebo činnosti sa jedná, nie je zrejmé miesto umiestnenia reklamného bannera a nie je dohodnuté časové rozpätie poskytovania služby. Žalobca s takýmto hodnotením nesúhlasil a tvrdil, že namietanú absenciu konkrétnych skutočností z predmetu zmluvy žalobca doložil v konaní listinami o jej realizácii. š) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol vyjadrenie k námietke žalobcu v odvolaní, že žalobca predložil dôkazy o reálnom vykonávaní reklamnej činnosti poskytnutej spoločnosťou FOOD- IN s.r.o. Žalovaný poukázal na obsah výpovedí D. E. (súčasného konateľa spoločnosť FOOD-IN) a Mgr. Q. P. (bývalého konateľa spoločnosti FOOD-IN) s tým, že žalobca sa s obsahom uvedených výpovedí preukázateľne oboznámil. Žalobca k tomu uviedol, že k významu vykonania dokazovania v rozsahu odstránenia rozporov medzi tvrdeniami svedkov p. E. a p. P. sa vyjadril s tým, že nevykonaním výsluchov bola žalobcovi odňatá možnosť obrany počas dokazovania. t) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, akým spôsobom vyhodnotil žalobcom predložené doklady (preberacie protokoly, letáky a tlačoviny, fotokópie z kopírovacieho stroja), ako aj výpovede bývalého a súčasného konateľa deklarovaného dodávateľa FOOD-IN s.r.o. Žalobca k tomu uviedol, že nesúhlasí s vyhodnotením týchto dôkazov, pričom žalovaný požadoval od žalobcu dôkazy o roznášaní letákov, identifikovaní osôb, ktoré tieto letáky mali roznášať, a teda žiadal dôkazy o skutočnostiach vykonávaných subdodávateľom, ktoré žalobca nemal možnosť evidovať. Poukázal na spochybňovanie zo strany žalovaného dodnes nainštalovaných bilboardov. ť) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol hodnotenie žalobcom predložených dohôd, ktoré boli podpísané Mgr. Q. P., resp. C. T., ktorých podpisy žalovaný po porovnaní s podpismi, ktoré sú k dispozícii správcovi dane, vyhodnotil ako odlišné a súčasne vyhodnotil Zmluvy z 28.12.2011 s BD STAV s.r.o. a Zmlúv z 01.11.2011, 28.11.2011, 02.01.2012 a 30.01.2012 s FOOD-IN s.r.o., ako zmluvy resp. dohody, ktoré nie sú dôkazmi o vykonaní reklamnej činnosti poskytnutej žalobcovi. Žalobca k tomu uviedol, že spochybnenie a neakceptácia týchto dôkazov zo strany žalovaného v dôsledku jeho laického posúdenia nemá oporu v spôsobe zákonného posúdenia podpisov v platnej právnej úprave. u) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil výdavky vynaložené na reklamu obchodu spočívajúcom najmä v propagovaní a predaji nepredajných zásob kávy (tesne pred uplynutím dátumu expirácie) za výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami v zmysle § 19 ods. 2 písm. k/ Zákona o dani z príjmov a konštatoval, že takáto reklama by bola aj v rozpore s ustanoveniami Zákona o reklame. Žalobca vyslovil nesúhlas s takýmto hodnotením a argumentáciu žalovaného nepovažoval za takú, ktorá by odôvodňovala neuznanie nákladov žalobcu. v) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nadviazanie kontaktov s akoukoľvek osobou na základe zverejnenej reklamy nie je podstatou reklamy v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o reklame a nadviazanie kontaktov s podnikateľskými subjektmi na základe zverejnenia reklamy nie je reklamou ani podľa Zákona o dani z príjmov. Žalovaný k tomu uviedol, že samotné nadviazanie kontaktov na základe zverejnenej reklamy nie je podstatou reklamy, avšak žalovaný opomenul, že
reklama nebola len podstatou pre nadviazanie kontaktov s tretími subjektmi, ale jej cieľom, účelom reklamy bolo prezentovať tovar žalobcu a služieb, pričom reklama mala priamy vplyv na následne uzatvorené obchody a profit žalobcu. Zámerom reklamy bolo dosiahnuť zabezpečenie, udržanie a zvýšenie príjmov žalobcu. w) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že správca dane viedol dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 a 3 Daňového poriadku a žalobcovi neboli upreté žiadne práva vyplývajúce z § 45 ods. 1 Daňového poriadku. Nebol preto dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane. Žalobca k tomu uviedol, že takýto postoj žalovaného je subjektívny. y) Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil odvolanie ako všeobecné, bez konkrétnej väzby na jednotlivé časti odôvodnenia rozhodnutia, znenie ktorých by rozporoval s konkrétnymi ustanoveniami právnych noriem. Žalobca k tomu uviedol, že takéto vyhodnotenie zo strany žalovaného považuje za nesprávne a nezákonné. Poukázal na znenie podaní priložených k žalobe. z) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne hodnoverné originálne tlačoviny, ktorými by preukázal výdavky (náklady) vynaložené na ich zhotovenie; nepredložil žiadne dôkazy o realizácii roznášky plagátov a letákov, nepredložil žiadne hodnoverné dôkazy o umiestnení reklamných bannerov, o vykonaní a výsledkoch prieskumu trhu. Sfalšované podpisy na predložených zmluvách (dohodách), na preberacích protokoloch a na faktúrach nie sú dôkazom ich originality prezentujúcej obidve zmluvné strany. Žalobca vyhodnotil vyššie uvedené konštatovanie žalovaného za rozporné s platnou právnou úpravou týkajúcou sa hodnotenia dôkazov v ich individualite, i vo vzájomných súvzťažnostiach. Konštatovanie o „sfalšovaných podpisoch“ nemá oporu v riadnom dokazovaní a vo vykonanom dôkaze zo strany oprávneného subjektu. ž) Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v priebehu daňovej kontroly na základe výziev správcu dane žalobca predložil ako dôkazy o realizácii reklamy Dohody o odsúhlasení projektov. Po doručení Protokolu z daňovej kontroly spolu s vyjadrením k Protokolu doručil správcovi dane aj Preberacie protokoly. Žalovaný na základe ich vyhodnotenia tieto považoval za zavádzajúce a účelovo vyhotovené s tým, že ani Preberacie protokoly, ani Dohody o odsúhlasení projektov nemajú žiadnu váhu dôkazu. Žalobca k tomu uviedol, že správca dane najprv požaduje od žalobcu doloženie dôkazov o realizácii obchodov, po ich predložení žalobcom však konštatuje, že sa jedná o účelovo vyhotovené doklady a že tieto nemajú žiadnu váhu dôkazov. Z napadnutého rozhodnutia a ani z priebehu dokazovania nebolo zrejmé, aké presné, nespochybniteľné a jednoznačné dôkazy požadoval správca dane i žalovaný od žalobcu v konaní predložiť.
Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo 16.04.2020 navrhol, aby správny súd zamietol žalobný návrh žalobcu a vyjadril sa k žalobným námietkam nasledovne: K námietkam uvedeným na str. 5-11 žaloby žalovaný uviedol, že žalobca namietal postup správcu dane, nie však žalobou napadnuté rozhodnutie. Žalobné námietky proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného sú podľa žalovaného uvedené v časti V. žaloby (str. 31). K námietke na str. 33 žaloby, kde žalobca citoval zo str. 4-6 napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že žalobca sa nevyjadruje k zisteniu, že faktúru č. 20120030 z 29.05.2012 Ing. E. nepodpísal a že ani na Preberacom protokole nie je jeho podpis, nevyjadrili sa ani k tomu, že Ing. Slávič si nepamätal na detaily súvisiace s reklamou. K námietke na str. 37 žaloby, kde žalobca cituje z napadnutého rozhodnutia (str. 8-12) žalovaný uviedol, že žalobca je pri uplatňovaní daňových výdavkov viazaný Zákonom o dani z príjmov a to znamená, že už pri uplatňovaní daňových výdavkov si bol vedomý, že tieto je povinný preukázať. Deklarovanie spolupráce s obchodným partnerom alebo tvrdenie o nadviazaní kontaktu s obchodným partnerom nie je splnením podmienky preukázateľnosti daňového výdavku. Žalobca opomenul a nevyjadril sa k nekonkrétnej a chybnej Zmluve z 28.11.2011. Pokiaľ žalobca namietal porovnávanie podpisov, ktoré vykonal žalovaný vizuálne, žalovaný uviedol, že porovnanie podpisov podporne preukazuje závery správcu dane a prispieva k celkovému obrazu žalobcom deklarovanej realizácie reklamy. Podpis vykonaný pred správcom dane nemožno podľa žalovaného spochybniť a porovnanie takéhoto podpisu s podpisom tejto osoby na dokladoch predložených žalobcom, ktorý je však diametrálne odlišný od originálneho podpisu osoby vykonaným pred správcom dane, možno vyhodnotiť podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz, ktorý bol získaný v súlade so zákonom. Nezrovnalosť podpisov žalovaný nemohol prehliadnuť a poukázal pritom na § 3 ods. 3 Daňového poriadku. K námietke na str. 39 žaloby, kde žalobca cituje zo strán 17-18 napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že žalobca neuvádza konkrétne kedy, ako a čím mu žalovaný odňal právo na možnosť predloženia ďalších dôkazov, ani nekonkretizuje kroky, ktoré mal žalovaný vykonať, aby odstránil zásadné rozpory vo vyjadreniach konateľov p. P. a p. Mokrého. Je vecou
žalobcu, aby z hľadiska zásady opatrnosti vstupoval do čitateľných a regulárnych obchodných vzťahov, pričom výber obchodného partnera je rizikom žalobcu a je na ňom, aký rozsah a akú formu opatrnosti uplatní pri tomto výbere. K námietke na str. 40 žaloby, kde žalobca cituje zo str. 18-19 napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že žalobca si uplatnil v daňových výdavkoch sumu 486.380,- € od deklarovaného dodávateľa FOOD-IN s.r.o., pričom na rozpory uvedené na str. 13 napadnutého rozhodnutia v odvolaní nereaguje a nereaguje ani na nejasnú Zmluvu z 01.11.2011. Žalobca neopiera ním deklarovaný dôkaz „nadviazanie nových kontaktov s podnikateľmi“ o žiadnu právnu normu a Daňový poriadok takýto dôkaz neuvádza. Výdavok z daňového hľadiska musí zabezpečiť predovšetkým dosiahnutie, udržanie alebo zabezpečenie zdaniteľných príjmov, nie nadviazanie nových kontaktov s podnikateľskými subjektmi. K textu na str. 41-58 žaloby žalovaný neuvádza žiadne vyjadrenie a trvá na tom, že skutkový stav bol zistený dostatočne a takto zistený skutkový stav zakladal výrok rozhodnutia. Žalovaný trval na tom, že žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku a v priebehu daňovej kontroly riadne nepreukázal skutočnosti uvedené v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012.
Replika žalobcu
15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného doručenej správnemu súdu 01.07.2020 zotrval na podanej žalobe a mal za to, že je dôvodná. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z právne nesprávneho postupu a nesprávne zisteného skutkového stavu a následne nesprávneho - nezákonného hodnotenia dôkazov správcom dane, čím sa samotné správcom dane vydané rozhodnutie stáva nezákonným na základe nezákonného postupu, v dôsledku ktorého bol žalobca ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Skutočnosť, že niektorý svedok si pre odstup času nespomína na niektoré skutočnosti, nemôže byť posudzovaná ako dôkaz o ich neexistencii, naviac ak ostatné dôkazy preukazujú existenciu týchto hospodárskych operácií a ich ekonomický prínos pre žalobcu. K dôkaznému bremenu preukázania vlastných daňových výdavkov daňového subjektu žalovaný neakceptuje prechod dôkazného bremena pri spochybnení zo strany správcu dane, resp. žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na v žalobe označenú slovenskú, medzinárodnú i európsku judikatúru. K laickému porovnávaniu podpisov sa žalobca podrobne vyjadril k žalobe a žalovaný nezákonne toto subsumuje pod jeho kompetencie pojednávajúce o hodnotení dôkazov napriek tomu, že platná právna úprava takéto niečo neumožňuje, pretože ani žalobca a ani žalovaný nie sú odborníkmi na posudzovanie identity (podobnosti podpisov). Vo vzťahu k opatrnosti a riziku výberu obchodného partnera žalobca poukázal na text žaloby a text odvolaní voči prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane. Mal za to, že žalovaný nepochopil základný cieľ reklamy. Vo zvyšku poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v žalobe.
16. Žalobca v žalobe žiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. a/ SSP, o ktorej správny súd rozhodol Uznesením sp. zn. 24S/3/2020-181 zo dňa 13.05.2020 tak, že návrh žalobcu zamietol. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.06.2020.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
17. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov nenavrhol, aby správny súd vec prejednal na pojednávaní a nariadenie pojednávania nebolo potrebné ani z iných dôvodov podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 29.01.2021. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 18.02.2021 (§ 137 ods. 3 SSP).
18. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012 v sume 14.375,75 €.
19. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
20. Podľa § 2 písm. a, b, c, h, i, j zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení úč. do 31.12.2012 (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“) na účely tohto zákona sa rozumie a) daňovníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, b) predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12, c) príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo 11 alebo 14, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, h) zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy, i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak, j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.
21. Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ Zákona o dani z príjmov výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.
22. Podľa § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej ...
23. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
24. Podľa § 19 ods. 1, 2, 7 Daňového poriadku (1) O ústnom pojednávaní alebo vykonaní úkonu spíše príslušný orgán zápisnicu. (2) Zo zápisnice musí byť zrejmé najmä kto, kde a kedy ústne pojednávanie alebo úkon vykonal, ktoré osoby sa ho zúčastnili, označenie hlavného predmetu ústneho pojednávania alebo úkonu, súvislé opísanie jeho priebehu, označenie listín a iných vecí odovzdaných pri ústnom pojednávaní alebo úkone alebo podstatný obsah listín predložených na nahliadnutie, vykonané poučenie, vyjadrenie poučených osôb, ich návrhy alebo námietky smerujúce proti obsahu zápisnice, závery o týchto návrhoch alebo námietkach. Ak zápisnica nahrádza podanie, musí mať náležitosti podania. (7) O oznámeniach, poznámkach, obsahoch telefonických hovorov, odkazoch na iné spisové materiály, výpisoch z vlastných alebo cudzích záznamov a o ďalších skutočnostiach vzťahujúcich sa na vec a zistených príslušným orgánom vyhotoví tento orgán úradný záznam. Úradný záznam podpíše zamestnanec príslušného orgánu, ktorý ho vyhotovil. V úradnom zázname odkáže na zdroj informácie uvedenej v zázname. Na ďalšie náležitosti úradného záznamu sa vzťahujú primerane odseky 1 až 6.
25. Podľa § 21 ods. 1 Daňového poriadku správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov pri správe daní iného vecne príslušného správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, ak tento môže požadovaný úkon vykonať ľahšie, hospodárnejšie
alebo rýchlejšie. Dožiadaný správca dane je povinný žiadosti vyhovieť alebo oznámiť dôvody, pre ktoré dožiadaniu nemôže vyhovieť.
26. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
27. Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
28. Podľa § 37 ods. 1, 2, 4 Daňového poriadku (1) Správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu 31)vykonávať miestne zisťovanie aj mimo obvodu svojej územnej pôsobnosti. (2) Miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. (4) O miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu. Rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice zamestnanec správcu dane odovzdá daňovému subjektu alebo inej osobe, alebo zamestnancovi daňového subjektu, alebo zamestnancovi inej osoby, za účasti ktorého sa vykonávalo miestne zisťovanie; to neplatí, ak je zápisnica podpísaná biometrickým elektronickým podpisom a zamestnanec správcu dane ju zašle do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu alebo inej osoby. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo jeho zamestnanec, alebo iná osoba alebo zamestnanec inej osoby, spíše zamestnanec správcu dane úradný záznam. Ak správca dane pri miestnom zisťovaní zabezpečí vec podľa § 41 a 42, odovzdá rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice osobe, od ktorej prevzal vec, ktorú zabezpečil.
29. Podľa § 39 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. (2) Daňový subjekt alebo iná osoba, u ktorej sa miestne zisťovanie vykonáva, je povinná zapožičať správcovi dane ním vyžiadané doklady alebo výpisy, alebo ich kópie a iné veci alebo umožniť odobrať vzorku mimo sídla alebo miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov. Na tento postup sa vzťahuje § 38 ods. 5.
30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
31. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/, e/, f/ Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
32. Podľa § 45 ods. 2 písm. c/, d/, e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
33. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
34. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je v zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Konanie pred správnym súdom nie je neformálne, a preto správna žaloba musí obsahovať určité zákonom stanovené náležitosti (§ 182 SSP). Okrem všeobecných náležitostí podania uvedených v § 57 SSP musí správna žaloba podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP obsahovať dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“). Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať. Žalobné body teda vymedzujú obsah a rozsah súdneho prieskumu. Zo žaloby musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojich tvrdení. Správny súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody, ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia (iba ak by išlo o vady, ktoré musí posúdiť ex offo). Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť. Nestačí však iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať prostý výpočet paragrafov Daňového poriadku, ktoré mal žalovaný resp. správca dane porušiť, ani ich parafrázovanie bez akejkoľvek špecifikácie. Za nedostatok žaloby súdna prax považuje len jednoduchý odkaz na námietky, ktoré žalobca vzniesol v administratívnom konaní, napr. v rámci daňovej kontroly alebo v rámci daňového konania. Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré majú podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom, ktorým je podľa § 134 ods. 1 SSP viazaný. Žalobca sa citovanými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku neriadil, pokiaľ v časti IV. žaloby všeobecne poukázal na dôvody a argumentáciu uvedenú vo Vyjadrení k Protokolu z daňovej kontroly a v jednotlivých odvolaniach žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane, ktoré pripojil v prílohe správnej žaloby a v ktorých sú podľa tvrdenia žalobcu zhrnuté všetky pochybenia správcu dane počas výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania. Z takto uplatnených dôvodov správny súd nemôže vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane). Tak, ako bolo vyššie uvedené, správny súd nie je oprávnený za žalobcu vyhľadávať a konkretizovať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ani konkretizovať dôvody nezákonnosti z obsahu žalobcových podaní, resp. z administratívneho spisu.
35. Pokiaľ žalobca v bode IV.1. žaloby príkladmo poukazuje na postup orgánov verejnej správy, ktorým mala byť žalobcovi odňatá možnosť brániť sa a preukazovať skutočný stav veci, správny súd uvádza: Námietka, že správca dane účelovo zmenil formu dokazovania, keď podľa žalobcu výsluch osôb na pojednávaní nahradil miestnym šetrením a dožiadaním, bez toho, aby vyrozumel o tom žalobcu a umožnil mu účasť na tomto úkone, je nedôvodná. Správny súd predovšetkým uvádza, že žalobca len všeobecne poukázal na jednotlivé úkony vykonané správcom dane bez toho, aby konkrétne uviedol, aký vplyv mal konkrétny úkon na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane a ktoré ustanovenie Daňového poriadku takýmto postupom správcu dane malo byť porušené. Žalobca tento žalobný bod koncipoval tak, že poukázal na konkrétne úkony žalobcu bez akejkoľvek konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie a odkázal v podrobnostiach na obsah svojho Vyjadrenia k
Protokolu z daňovej kontroly a na argumentáciu uvedenú v jednotlivých odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane. Takto všeobecne uplatnený dôvod nie je spôsobilý napadnúť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, a preto ho správny súd považoval len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane, resp. žalovaného. Obdobne správny súd ako všeobecnú vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa použitia informácií ohľadom subdodávateľov žalobcu z iných daňových kontrol u tretích subjektov, keď navyše v rozpore s obsahom administratívneho spisu tvrdil, že o výsledku a vierohodnosti týchto informácií nemal možnosť sa presvedčiť. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol so zisteniami správcu dane vyplývajúcimi z daňových kontrol vykonaných u tretích subjektov preukázateľne oboznámený, o čom boli spísané príslušné zápisnice. Správny súd však pre úplnosť poukazuje na to, že správca dane vykonal miestne zisťovanie (napr. vo vzťahu k zisťovaniu sídiel niektorých dodávateľov žalobcu) v súlade s ust. § 37 a nasl. Daňového poriadku, o miestnom zisťovaní spísal zápisnicu, resp. zápisnice a s výsledkom miestnych šetrení, t.j. so skutočnosťami zistenými správcom dane, bol žalobca vždy preukázateľne oboznámený a mal možnosť sa k zisteným skutočnostiam vyjadriť. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva ani povinnosť správcu dane, aby o tomto úkone (miestne zisťovanie) žalobcu písomne upovedomil, ani právo žalobcu sa takéhoto úkonu zúčastniť (okrem prípadu, ak sa miestne šetrenie vykonáva v sídle žalobcu) a ani právo žalobcu klásť otázky osobám zúčastňujúcim sa, resp. prítomným pri miestnom šetrení. Rovnako využitie inštitútu dožiadania je postup správcu dane súladný s ust. § 21 Daňového poriadku, pričom z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol s výsledkami jednotlivých dožiadaní preukázateľne oboznámený a mohol sa k nim vyjadriť. Rovnako pre záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane nepostačuje len všeobecný poukaz žalobcu, t.j. bez konkrétnej argumentácie, na vyjadrenie správcu dane i žalovaného k podaniu žalobcu označeného ako „Opakovaný návrh na vykonanie dokazovania“ a tento poukaz správny súd považuje len za vyjadrenie nesúhlasu s vyhodnotením tohto podania žalobcu správcom dane. Pokiaľ žalobca v žalobe konkrétne namietal nevykonanie výsluchu konateľa p. Bešinu, neuviedol, aké skutkové zistenia mali z označeného (navrhovaného) dôkazu vyplynúť, ani to, akým spôsobom by tento dôkaz ovplyvnil skutkové zistenia, ku ktorým správca dane, resp. žalovaný dospel a aký vplyv malo nevykonanie tohto dôkazu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd nie je oprávnený vyhľadávať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia za žalobcu, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti za žalobcu konkretizovať na prejednávaný prípad podľa okolností v preskúmavanej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu. Správny súd preto takto všeobecne uplatnený dôvod považoval len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s postupom žalovaného (správcu dane) v administratívnom konaní a so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel. Pre úplnosť správny súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie bolo v časti týkajúcej sa neuznania daňových výdavkov vyfakturovaných deklarovaným dodávateľom žalobcu BD STAV s.r.o. založené na tom, že žalobca dôkazmi nepreukázal v daňovom konaní, že služba fakturovaná dodávateľom BD STAV s.r.o. bola žalobcovi skutočne aj realizovaná, že bola realizovaná tým dodávateľom a v takom rozsahu, ako je uvedené na faktúre, v dôsledku čoho správca dane i žalovaný nepovažovali tieto výdavky za preukázané. Oprávnenosť uplatnenia daňových výdavkov nebola zistená ani preverovaním vykonaným správcom dane, keď tento zistil, že deklarovaný dodávateľ žalobcu má síce sídlo na adrese uvedenej v obchodnom registri, avšak v kancelárii sa nikto nenachádza, zásielky sa vrátili správcovi dane s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“ a požadované skutočnosti (preverením predmetnej faktúry priamo v účtovníctve daňového subjektu BD STAV s.r.o. prostredníctvom dožiadaného správu dane) nebolo možné overiť, pričom bolo súčasne zistené, že došlo k zmene konateľa. Správca dane predvolal vo vyrubovacom konaní bývalého konateľa C. T., (ktorý bol konateľom spoločnosti BD STAV s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období r. 2012) na výsluch svedka dňa 20.07.2018 a o termíne výsluchu svedka preukázateľne upovedomil žalobcu, predvolaný svedok sa však na výsluch nariadený na termín 14.08.2018 nedostavil, o čom správca dane spísal Úradný záznam zo dňa 14.08.2018. Z následne vykonaného Úradného záznamu zo dňa 15.08.2018 vyplýva, že C. Bešina telefonicky ospravedlnil svoju neúčasť na výsluchu z dôvodu jeho pobytu v zahraničí, pričom uviedol, že by sa nevedel za spoločnosť BD STAV s.r.o. k ničomu za r. 2012 vyjadriť, nakoľko nemá už doklady, pretože tieto odovzdal novému konateľovi - občanovi Rumunska. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že opakovane nevykonal výsluch p. T. s tým, že tento úkon považuje za kontraproduktívny a nepriniesol by nové informácie a najmä nové dôkazy v daňovom konaní, za ktoré správca dane považoval riadne vedené účtovníctvo a zaúčtovanie predmetnej faktúry, pričom súčasne poukázal na ostatné správcom dane získané dôkazy a na to, že samotný žalobca si nezabezpečil dostatok dôkazov na preukázanie reálneho zobrazenia poskytnutej reklamy s možnosťou určenia miesta a času reklamy. Z uvedeného vyplýva, že nevykonanie uvedeného dôkazu bolo v rozhodnutí správcu dane odôvodnené v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku a s
jeho argumentáciou sa stotožnil aj žalovaný. Z ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku pritom vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutočností nevyhnutných na účely správy daní. Nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov, čo znamená, že nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ ich nevykonanie odôvodní a zároveň môže vykonať aj také dôkazy, ktoré neboli kontrolovaným daňovým subjektom navrhnuté. Svedecká výpoveď je v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku len jedným z dôkazov, ktorý môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ktorý správca dane (aj žalovaný) hodnotí podľa svojej úvahy, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými vykonanými dôkazmi (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku) a uvedeným spôsobom tak správca dane, ako aj žalovaný, postupovali. Nevykonanie výsluchu p. Bešinu preto podľa názoru správneho súdu nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane. Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a dokladmi k nim. Správny súd preto námietky žalobcu uvedené v bode IV.1. žaloby vyhodnotil ako nedôvodné.
36. Žalobca v bode IV.2. žaloby namietal nesprávne, resp. nedostatočné zistenie skutkového stavu so všeobecne formulovanými dôvodmi (viď. bod 11 tohto rozsudku), napr. že správca dane nevykonal dostatočne podrobné dokazovanie, že skutkové zistenia nahradil vlastnými nepodloženými dôkazmi, že nevykonal úkony na vyjasnenie rozporov, že bez ďalšieho skonštatoval, že dôkaz nevykoná. Správny súd k tejto námietke uvádza, že takto všeobecne a nekonkrétne formulované námietky neumožňujú súdny prieskum napadnutého rozhodnutia a predstavujú opäť len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane i žalovaného. Námietka, že správca dane bez ďalšieho skonštatoval, že dôkaz (žalobca pritom nekonkretizoval ktorý) nevykoná, navyše nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutia správcu dane. V odôvodneniach týchto rozhodnutí nemá oporu ani konštatovanie žalobcu (bez akejkoľvek argumentácie), že žalobca sa s jeho návrhmi (žalobca neuviedol s ktorými) nevysporiadal, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane sú uvedené všetky dôkazy (tak predložené žalobcom i zadovážené správcom dane), z ktorých orgány verejnej správy pri rozhodovaní vychádzali, ako aj ich vyhodnotenie jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, s uvedením skutkových zistení, ktoré boli z uvedených dôkazov získané, prípadne s uvedením dôvodu, pre ktorý ten-ktorý dôkaz nebol vykonaný, a preto správny súd túto všeobecnú námietku považuje len za vyjadrenie nesúhlasu s vyhodnotením dôkazov správcom dane, resp. žalovaným.
37. Pokiaľ žalobca v bode IV.3. žaloby namietal, že žalovaný v rozpore s platnou úpravou pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie vo veci nepostupoval tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a tvrdil, že žalovaný opakovane zaťažoval žalobcu požiadavkami na predkladanie stále nových a nových dôkazov, túto námietku správny súd predovšetkým vyhodnotil ako nekonkrétnu, pretože zo žalobcom všeobecne formulovaných dôvodov (tak, ako sú uvedené v bode 11 tohto rozsudku), t.j. bez konkretizácie, aký má vplyv uvedená skutočnosť na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nie je možné vykonať súdny prieskum. Uvedená námietka je súčasne nedôvodná, pretože z postupu správcu dane i žalovaného vyplývajúceho z administratívneho spisu (i z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správcu dane i žalovaného) nemožno dospieť k záveru o neprimeranom, resp. nadmernom zaťažovaní žalobcu požiadavkami na predkladanie dôkazov. Ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a, b, c, (pričom správca dane nie je povinný označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť). Splnenie podmienok na úpravu základu dane z príjmov jeho znížením o daňové výdavky preukazuje daňovník. Splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložením dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, čo zreteľne vyplýva z platnej právnej úpravy, podľa ktorej sa daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom na tento účel, zaúčtovaný v účtovníctve alebo evidencii daňovníka (§ 2 písm. i/ Zákona o dani z príjmov). Daňovými výdavkami naopak nie sú výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané (§ 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov). Možno tak súhlasiť so záverom žalovaného, i správcu dane, že na to, aby mohol byť náklad uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená okrem podmienky
zaúčtovania v účtovníctve aj podmienka preukázateľnosti stanovená v § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov. Zákonodarca v Zákone o dani z príjmov ustanovuje zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu a súčasne Daňový poriadok požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil ako náklady výdavky vo vzťahu k faktúram od spoločností HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o. v zdaňovacom období r. 2012 (faktúry sú špecifikované v rozhodnutí správcu dane, v rozhodnutí žalovaného i v bode 2. tohto rozsudku), bolo povinnosťou žalobcu takéto tvrdenie preukázať spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, a teda preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet nákladov Zákon o dani z príjmov stanovil. Dôkazné bremeno je bezpochyby na strane žalobcu. V prípade, že žalobca nepredložil dôkazy osvedčujúce oprávnenosť ním uplatnených daňových výdavkov a pokiaľ správca dane počas daňovej kontroly, resp. v daňovom konaní zistil, že žalobca nepredložil dôkazy osvedčujúce oprávnenosť uplatnených daňových výdavkov, postupoval v súlade s § 24 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, keď vyzval žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a teda aj na predloženie takých dôkazov, ktorými by bola preukázaná vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je žalobca povinný viesť. Správca dane teda postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, keď potom, ako vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy, uviedol svoje pochybnosti o pravdivosti a úplnosti žalobcom predložených dôkazov a vyzval žalobcu na odstránenie týchto pochybností, resp. na predloženie dôkazov osvedčujúcich jeho tvrdenia. Takýto postup, súladný s ustanoveniami Daňového poriadku, nemožno považovať za nadmerné alebo nezákonné zaťažovanie žalobcu požiadavkami na predkladanie dôkazov a uvedená námietka nemá oporu v administratívnom spise. V prípade, ak si žalobca uplatnil v daňovom priznaní výdavky, musí byť schopný tieto výdavky preukázať spôsobom stanoveným v Zákone o dani z príjmov a musí si teda zadovážiť dostatok dôkazov osvedčujúcich splnenie podmienok stanovených Zákonom o dani z príjmov pre uplatnenie týchto výdavkov ako výdavkov daňových. Inak povedané, pokiaľ daňovník v daňovom priznaní zníži základ dane z príjmov o daňové výdavky, z princípu preukázateľnosti podľa § 2 písm. i/ v nadväznosti na § 19, § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov vyplýva, že musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a že mu právo na takúto úpravu základu dane vzniklo. Ak si žalobca takéto dôkazy nezabezpečí, dostane sa do stavu dôkaznej núdze. Správca dane v súlade so zákonom požadoval od žalobcu predloženie takých dôkazov, ktorými by svoj nárok na zníženie základu dane z príjmov o daňové výdavky preukázal. Nemá oporu v zákone tvrdenie žalobcu, že nemohol mať k dispozícii a predložiť správcovi dane ním požadované doklady a ani to, že nebol povinný uschovávať dôkazy, ktorými by „uniesol svoje dôkazné bremeno“. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že listinnými dôkazmi preukázal (alebo navrhovanými dôkazmi by bol preukázal), že sa činnosti a ich výsledok (deklarované vo faktúrach vystavených dodávateľmi žalobcu) reálne vykonali, toto všeobecné konštatovanie správny súd považuje len za prezentovanie názoru žalobcu a vyjadrenie nesúhlasu s vyhodnotením dôkazov vykonaným správcom dane, resp. žalovaným. Pokiaľ žalobca konštatoval, že skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti boli zrušené, splynuli, boli nekontaktné alebo nekontaktný bol ich konateľ, nemá možnosť žalobca nijakým spôsobom ovplyvniť, neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zároveň správny súd poukazuje na to, že na týchto skutočnostiach ani nebolo založené rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdil, že správca dane i žalovaný prenášali dôkazné bremeno zo subdodávateľských spoločností na žalobcu tým, že požadovali predloženie dokladov týkajúcich sa týchto spoločností od žalobcu (so záverom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno), správny súd uvádza, že takáto námietka je jednak nekonkrétna a jednak nemá oporu v administratívnom spise, resp. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane, pretože bolo zistené, že správca dane požadoval od žalobcu preukázanie skutočností, ktoré vyplývali z jeho dôkazného bremena v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Nemá oporu v administratívnom spise, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane, ani tvrdenie, že správca dane vyžadoval dôkazy týkajúce sa dodávateľov žalobcu potom, keď sa správcovi dane nepodarilo zaistiť dôkazy u týchto dodávateľov žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že dôkazné bremeno preukázania skutočností vyplývajúcich z § 24 ods. 1 Daňového poriadku je na žalobcovi. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak bolo daňovníkom (žalobcom) preukázané, že daňové výdavky žalobcu špecifikované na zaúčtovaných faktúrach skutočne a preukázateľne vznikli a to tak, ako ich vznik deklaruje žalobca, a teda, že nie je sporná deklarovaná existencia nákladu vynaloženého daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľných príjmov. V preskúmavanom prípade žalobca nepredložil dôkazy osvedčujúce splnenie podmienok na preukázanie daňových výdavkov uplatnených v daňovom priznaní za r. 2012,
na správcu dane teda neprešlo dôkazné bremeno, a preto správca dane len preveroval, resp. verifikoval žalobcom predložené dôkazy a tvrdenia. Ani týmto preverovaním sa však nepodarilo zistiť skutočnosti tvrdené žalobcom. Pokiaľ správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť skutočnosti tvrdené žalobcom a splnenie podmienok na zníženie základu dane z príjmov o daňové výdavky (uplatnené žalobcom), snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly i vo vyrubovacom konaní nevyhnutné podklady a dôkazy, a teda správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu žalobcom predložených daňových dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. To znamená, že správca dane v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či bola predmetná služba reálne dodaná dodávateľom určeným na faktúre a či boli splnené všetky zákonné podmienky pre uznanie daňových výdavkov a následné určenie správnej výšky základu dane zo strany žalobcu. Vykonaným dokazovaním správcu dane sa nepodarilo odstrániť pochybnosti o pravdivosti a úplnosti žalobcom predložených dôkazov. Všeobecný poukaz žalobcu v žalobe na právne názory Súdneho dvora EÚ, bez špecifikovania konkrétneho rozhodnutia a bez uvedenia konkrétnych skutočností, z ktorých by vyplývalo, že takéto rozhodnutie bolo vydané v skutkovo i právne obdobnej veci, neumožňuje vyjadrenie správneho súdu.
38. Pokiaľ žalobca v bode IV.5. žaloby poukázal na to, že zákon neukladá daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť účasť osôb na daňovom konaní, prípadne dôkazov týkajúcich sa tretích subjektov, správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu, ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane nevyplýva, že by takúto povinnosť (navyše bližšie žalobcom nešpecifikovanú tak vo vzťahu k označeniu fyzických osôb ako aj konkrétnych dôkazov týkajúcich sa tretích subjektov) správca dane žalobcovi uložil. Naopak, z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vyžadoval od žalobcu preukázanie len tých skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré bol žalobca povinný uvádzať v daňovom priznaní, t.j. požadoval od žalobcu predloženie len tých dokladov, ktoré bol povinný mať k dispozícii za účelom preukázania splnenia podmienok stanovených Zákonom o dani z príjmov a ktoré tvorili dôkazné bremeno žalobcu v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V konaní nebolo zistené, že by bol správca dane resp. žalovaný od žalobcu žiadali preukázanie skutočností týkajúcich sa výhradne subdodávateľov, ani to, že by nepredloženie takýchto dôkazov, resp. nekontaktnosť subdodávateľov, boli správca dane, resp. žalovaný pripísali na ťarchu žalobcu.
39. Tvrdenie žalobcu v bode IV.6. žaloby o tom, že doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní nie je zákonné a dostatočné, je podľa názoru správneho súdu všeobecné a nekonkrétne, a ako také neumožňuje súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rovnako tvrdenie, že správca dane po prvom zrušení svojho rozhodnutia aplikoval závery vyplývajúce z prvého rozhodnutia žalovaného, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane „redukovane“ žalobca bližšie neodôvodnil a odkaz na žalobcovu argumentáciu v „druhom odvolaní“ nepostačuje na vykonanie súdneho prieskumu pre nekonkrétnosť. Pre úplnosť však správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane potom, ako žalovaný zrušil prvé rozhodnutie správcu dane, postupoval v intenciách zrušovacieho rozhodnutia žalovaného a vykonal doplnené preverovanie v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu (zamerané na preukázanie realizácie služieb poskytnutých žalobcovi zo strany dodávateľov a mieru ich pričinenia na predaji tovaru žalobcu jeho konkrétnym odberateľom), pričom s vykonanými úkonmi, resp. s výsledkami doplneného dokazovania bol žalobca preukázateľne oboznámený pred vydaním rozhodnutia.
40. Žalobca v bode IV.7. žaloby tvrdil, že žalovaný nesprávne a nezákonne viedol konanie a nesprávne a nezákonne hodnotil dôkazy, keď podľa žalobcu účelovo vykladá pojem „pričinenie sa“, pričom bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých sa správca dane pýtal, či žalobca jednal s odberateľom priamo alebo ich prostredníctvom. Žalobca jednak toto svoje tvrdenie nekonkretizoval (ide o všeobecné tvrdenie) a jednak neuviedol, aký vplyv má toto ním prezentované hodnotenie dokazovania na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd naviac uvádza, že za situácie, keď správca dane i žalovaný založili svoje rozhodnutia na tom, že žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu služieb od deklarovaných dodávateľov žalobcu uvedených na faktúrach, t.j. nepreukázal, že práve títo deklarovaní dodávatelia mu poskytli na faktúrach všeobecne uvedené reklamné služby v kontrolovanom zdaňovacom období a v deklarovanom rozsahu, nemá vplyv na závery správcu dane a žalovaného zisťovanie, či obchodná spolupráca žalobcu s jeho odberateľmi (ktorá navyše nebola sporná a vyplývala z účtovníctva žalobcu) vznikla na základe, resp. v dôsledku poskytnutia reklamných služieb. Rozhodnutie
žalovaného (i správcu dane) nebolo založené ani na tom, že by žalobcom uplatnené daňové výdavky neboli správcom dane uznané z dôvodu, že žalobca nepreukázal „sprostredkovanie“ obchodov so svojimi odberateľmi prostredníctvom na faktúrach deklarovaných dodávateľov reklamných služieb. Z uvedeného dôvodu správny súd dospel k záveru, že žalobcova námietka je všeobecná, nedôvodná a nie je spôsobilá privodiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rovnako všeobecné je aj konštatovanie žalobcu, že správca dane úplne odignoroval tvrdenia viacerých svedkov (D., J., P.). Okrem toho, že žalobca neuviedol, aký vplyv by mala uvedená skutočnosť na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, takéto konštatovanie ani nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane, z ktorého vyplýva, že správca dane i žalovaný uvedené výpovede svedkov vyhodnotili v súlade s ich obsahom. Tak, ako bolo vyššie uvedené, bez toho, aby žalobca preukázal, že mu boli deklarované reklamné služby poskytnuté subjektmi uvedenými na faktúrach, je irelevantné, či sa tretie subjekty dozvedeli o žalobcovi, resp. o jeho podnikateľskej činnosti z reklamných komunikátov (z letákov alebo bilboardov).
41. Žalobca v bode IV.8. žaloby vyslovil nesúhlas s tvrdením správcu dane, že nie je povinný vykonávať nové a nové preverovanie daňového subjektu až dovtedy, kým nezíska dôkaz svedčiaci v prospech daňového subjektu. Vyjadrenie nesúhlasu s tvrdením správcu dane nie je samé o sebe spôsobilé privodiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. správcu dane.
42. Žalobca v bode IV.9. žaloby bez bližšieho spresnenia poukázal na povinnosti správcu dane pri vedení dokazovania a konštatoval, že hodnotenie dôkazov je v rozpore so zákonom. Ďalej žalobca tvrdil, že správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, avšak správca dane konal zrejme cielene (napr. ako zvolil kladenie otázok osobám alebo z akého dôvodu navrhované osoby nevypočul) a následne sa uspokojil s neurčitým tvrdením, bez odstraňovania rozporov ďalšími dostupnými prostriedkami a dôkazmi, konštatáciou o zbytočnosti vykonania výsluchu osoby a o nedostupnosti dokladov. Takéto tvrdenia, vyhlásenia a konštatovania žalobca urobil bez toho, aby ich konkretizoval a vysvetlil, čo znamenajú vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. z akých dôvodov vyvracajú závery žalovaného o rozhodných skutočnostiach, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené. Žalobca teda podľa názoru správneho súdu len prezentoval svoje vlastné názory, závery a presvedčenia na spôsob aplikácie použitej právnej úpravy a na všeobecné konštatovania, resp. domnienky týkajúce sa niektorých záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i žalovaného. Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade so závermi žalobcu však nepreukazuje ich nezákonnosť. Tieto námietky žalobcu neboli bližšie skutkovo a právne ozrejmené spôsobom, ktorý by ich individualizoval na preskúmavaný prípad, čo správny súd za žalobcu nemohol urobiť. Pokiaľ žalobca následne v žalobe na str. 11-22 poukazuje na zásady daňového konania, na jednotlivé ustanovenia Daňového poriadku a k nim žalobcom označenú judikatúru, a to opäť len všeobecne, bez konkretizácie na preskúmavanú vec, resp. bez uvedenia, prečo citovaný text jednotlivých žalobcom označených rozhodnutí vzhľadom na v nich uvedený skutkový stav by mal poskytnúť riešenie právnych otázok relevantných v preskúmavanej veci, ako aj bez vyjadrenia jasného stanoviska súvisu žalobcom označenej právnej úpravy so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, takto formulovaná žaloba neumožňuje správnemu súdu súdny prieskum napadnutého rozhodnutia. Len všeobecné tvrdenie žalobcu, že dôsledkom nesprávneho a nezákonného úradného postupu správcu dane i žalovaného a nerešpektovanie žalobcom v žalobe citovaných ustanovení a ustálenej praxe ich aplikácie, ako aj v dôsledku porušenia povinností žalovaného ako odvolacieho orgánu, je napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonné, s dôsledkom „ekonomického zničenia žalobcu“, a to so všeobecným poukazom na Vyjadrenie žalobcu k Protokolu z daňovej kontroly, na jednotlivé rozhodnutia správcu dane i žalovaného a na obsah odvolaní žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane, neumožňuje prijatie záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Rovnako všeobecný poukaz žalobcu na Smernice EÚ (opäť bez bližšej špecifikácie), ako aj na právny názor Súdneho dvora EÚ (rovnako bez označenia konkrétneho rozhodnutia SD EÚ), navyše týkajúci sa zamietnutia práva na odpočet DPH, resp. boja proti podvodom a zneužitiu práva, neumožňuje prijatie záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane, pretože preskúmavané rozhodnutia neboli založené na odmietnutí priznania práva na odpočet DPH žalobcovi s odôvodnením, že by sa žalobca ako platiteľ dane zúčastňoval na plnení, ktoré je súčasťou podvodu, resp. z dôvodu zistenia zneužitia práva. V preskúmavanom prípade bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného i správcu dane založené na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok stanovených v Zákone o dani z príjmov na uplatnenie daňových výdavkov pre určenie dane z príjmu. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k rozhodnutiam týkajúcim sa odmietnutia odpočtu DPH je na preskúmavanú vec neaplikovateľná, pretože predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie vo
veci neuznania žalobcom uplatnených výdavkov za výdavky daňové v zmysle Zákona o dani z príjmov, keďže žalobca nepreukázal, že reklamné služby boli žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom období r. 2012 dodané dodávateľmi uvedenými na faktúrach, v rozsahu a čase, v ktorom boli fakturované a že išlo o výdavky, ktoré súviseli s príjmami žalobcu. Pokiaľ žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR, správny súd nie je touto judikatúrou viazaný a v zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžfk/68/2018 z 28.04.2020 nie je možné odvolávať sa na rozhodnutia zahraničných najvyšších súdov, s výnimkou Súdneho dvora EÚ. Navyše žalobca neuviedol ani konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že tieto rozhodnutia boli vydané v skutkovo i právne obdobných veciach. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR, z ktorej vyplýva, že pre správne posúdenie preskúmavanej veci nie je podstatné množstvo judikátov, ktoré účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z citovaných rozhodnutí je možné aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec. Konkretizácia dopadov žalobcom citovaných rozsudkov na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v správnej žalobe absentuje.
43. Žalobca žalobu v časti V. koncipoval takým spôsobom, že odcitoval jednotlivé ním vybrané časti z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ku ktorým jednotlivým pasážam následne priradil svoje stanovisko, vyhlásenie, hodnotenie, tvrdenie alebo názor, pričom vo všetkých prípadoch (uvedených v bode 13 písm. a/ - ž/ tohto rozsudku) v závere uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného ním citované „...konštatovanie nie je v súlade jednak so skutkovým stavom, a jednak ani s platnou právnou úpravu, na čo žalobca poukazoval podrobne a opakovane vo vyjadrení sa k protokolu, v prvom i druhom odvolaní sa voči rozhodnutiam prvostupňového orgánu (všetky materiály v prílohách), pričom sa v podrobnostiach dôvodov pridržiaval v týchto materiáloch uvedenej argumentácie. Porušenie zákona žalovaným v tomto prípade žalobca vidí v jeho konaní (resp. nekonaní) popísanom v čl. VI. tejto žaloby“. Takto koncipovaná žaloba neumožňuje súdny prieskum napadnutého rozhodnutia. Tvrdenia, vyhlásenia a konštatovania žalobcu v časti V. žaloby žalobca urobil bez toho, aby ich konkretizoval a vysvetlil, čo znamenajú vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. z akých dôvodov vyvracajú závery žalovaného o rozhodných skutočnostiach, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené. Ide len o všeobecné tvrdenia žalobcu, bez zmienky o tom, aký majú mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a relevantné závery žalovaného. Žalobca teda v podstatnej časti podanej správnej žaloby (mimo v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku pretraktovaných žalobných námietok) prezentoval svoje vlastné názory, závery a presvedčenia na spôsob interpretácie a aplikácie použitej právnej úpravy, na vyhodnotenie podstatných i menej podstatných skutkových okolností a všeobecné konštatovania, vlastné názory a domnienky týkajúce sa niektorých záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i napadnutého rozhodnutia žalovaného. Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi však nepreukazuje ich nezákonnosť. Uvedené konštatovania a názory žalobcu na nastolené otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením, aké žalovaný vykonal v napadnutom rozhodnutí. Námietky žalobcu neboli bližšie skutkovo a právne ozrejmené spôsobom, ktorý by ich individualizoval pre daný preskúmavaný prípad, čo správny súd za žalobcu nemôže urobiť. Nepostačuje pritom poukaz na podrobnosti, resp. na pridŕžanie sa argumentácie v žalobcom označených prílohách k žalobe (Vyjadrenie žalobcu k Protokolu, prvé i druhé odvolanie voči rozhodnutiam správcu dane). Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu žalobcových „námietok“ so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, tzn. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto „námietky“ ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru žalobcu, resp. všeobecného nesúhlasu žalobcu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia a konštatovania bez špecifikácie právneho významu jednotlivých „námietok“ vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda žalobca vo väčšine textu správnej žaloby len uviedol určitú polemiku s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného, bez toho, aby vyjadril konkrétny dopad jeho záverov na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú potrebnú relevanciu a nie je možné ich brať v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v úvahu a ďalej sa nimi zaoberať. Tak, ako bolo vyššie uvedené, takto uplatnené „žalobné dôvody“ neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože tieto sú nekonkrétne a všeobecné.
44. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením, či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecné uplatnené námietky, resp. vyjadrenie nesúhlasu so závermi žalovaného v rámci žalobných bodov správnej žaloby, neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný.
45. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R60/2000). Nakoľko žalobca v podstatnej časti podanej správnej žaloby dostatočne nekonkretizoval, v čom sa žalovaný mýlil, alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore s logickým uvažovaním a vo vzťahu k žalobcom odcitovaným častiam odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyslovil len svoje (nesúhlasné) stanovisko, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola formulovaná, nebolo možné na niektoré časti žaloby prihliadať.
46. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného (i z rozhodnutia správcu dane) vyplýva, že orgány verejnej správy svoje rozhodnutia založili na zistení, že žalobca nesplnil podmienky uplatnenia nákladov špecifikovaných v odôvodnení rozhodnutí ako daňových výdavkov, ktoré sú ustanovené v Zákone o dani z príjmov, poukázali pritom na podmienku príslušnosti, existencie, vecnosti, rozsahu a najmä na podmienku preukaznosti. Konštatovali, že už nesplnenie jednej z podmienok vylučuje opodstatnenosť zahrnutia nákladov do daňových výdavkov. Mali tak za to, že daňové výdavky boli žalobcom uplatnené v rozpore s § 2 písm. i/, § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a/ Zákona o dani z príjmov. Správca dane (i žalovaný) tak svoje rozhodnutia odôvodnili záverom, že žalobca nepredložil dôkazy, a teda nepreukázal jednoznačne a nezameniteľným spôsobom, že deklarované fakturované reklamné služby boli skutočne aj realizované, že boli realizované tým dodávateľom a v takom rozsahu, ako je uvedené na faktúrach (HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o., FOOD-IN s.r.o.) s tým, že položka zvyšujúca výsledok hospodárenia, resp. rozdiel medzi príjmami a výdavkami, predstavuje spolu sumu 509.480,- €, pričom správcom dane bol zistený rozdiel dane vo výške 14.375,75 € a žalobcovi nebola uznaná daňová strata vykázaná v sume 433.818,11 €. Pokiaľ daňovník (žalobca) v daňovom priznaní znížil základ dane z príjmov o daňové výdavky, z princípu preukázateľnosti podľa § 2 písm. i/ v nadväznosti na § 19, § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov vyplýva, že musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na takúto úpravu základu dane vzniklo. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočností uvedených v § 24 ods. 1 Daňového poriadku znáša žalobca. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak bolo daňovníkom preukázané, že daňové výdavky špecifikované na zaúčtovaných faktúrach skutočne a preukázateľne vznikli a to tak, ako ich vznik deklaruje žalobca (tzn. spôsobom
zahŕňajúcim pôvod nákladu - výdavku v osobe pôvodcu - dodávateľa tovaru resp. služby), a teda nie je sporná deklarovaná existencia nákladu vynaloženého daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľných príjmov. Žalovaný i správca dane podľa názoru správneho súdu dospeli k odôvodnenému záveru, že žalobca nepreukázal dodanie služieb dodávateľmi uvedenými na faktúrach, ani rozsah a čas poskytnutia na faktúrach deklarovaných služieb, z ktorých faktúr si uplatnil náklady v daňových výdavkoch. Správnosť argumentácie žalovaného podporuje fakt, že akýkoľvek výdavok, nie len daňový, sa nevyhnutne musí vzťahovať k jeho nositeľovi - dodávateľovi. Materiálna existencia výdavku teda predstavuje reálny tovar alebo služby skutočne dodané skutočnou osobou v príslušnom množstve, kvalite a čase odberateľovi, ktorý tovar alebo služby od takejto osoby prevzal a skontroloval. V preskúmavanom prípade vyššie uvedené skutočnosti preukázané neboli. Správca dane i žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí konkrétne uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom vydaných rozhodnutí, ďalej uviedli, aké skutkové zistenia získali z vykonaných dôkazov, jednotlivé žalobcom predložené i správcom dane zadovážené, resp. vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v súlade s obsahom týchto listín, resp. výpovedí svedkov.
47. Z administratívneho spisu i z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane vyplýva, že žalobca pri daňovej kontrole predložil na preukázanie daňových výdavkov (nákladov) za reklamné, marketingové, sprostredkovateľské, obchodné a iné služby, ktoré mali byť poskytnuté žalobcovi dodávateľmi uvedenými na faktúrach - HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o., FOOD-IN s.r.o., predložil faktúry, zmluvy a doklady o úhradách, t.j. prvotné doklady. Aby mohli byť skutočnosti uvedené v predložených prvotných dokladoch akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na úpravu - zníženie základu dane a jeho verifikovateľnosti. To znamená, že by museli obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na uznanie tvrdených daňových výdavkov (nákladov), ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcom predložené Zmluvy (Zmluva o poskytovaní reklamných, obchodných a propagačných služieb z 11.01.2011 uzavretá medzi poskytovateľom HONORUS s.r.o. a žalobcom, Zmluva o obchodnej spolupráci a poskytnutí hmotných plnení z 28.12.2011 uzavretá medzi poskytovateľom BD STAV s.r.o. a žalobcom, ako aj Zmluva o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb z 01.11.2012, Zmluva o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb z 28.12.2011, Zmluva o poskytovaní marketingových, reklamných, obchodných a propagačných služieb z 02.01.2012 uzavreté medzi poskytovateľom FOOD-IN s.r.o. a žalobcom), ktoré tvorili prílohu dodávateľských faktúr, pričom prílohou dodávateľských faktúr, ani prílohou uvedených Zmlúv neboli žiadne podklady a dokumentácia súvisiaca s predmetom fakturácie. Z faktúr a Zmlúv nebol zrejmý konkrétny obsah poskytnutej služby, ani konkrétny reklamný komunikát (reklamné nosiče, plagáty, fotodokumentácia), realizovanie prieskumu trhu nebolo doložené žiadnymi štúdiami či projektami a sprostredkovanie zostalo rovnako vo všeobecnej rovine. Keďže zo žalobcom predložených faktúr a Zmlúv nebol zrejmý spôsob a ani dôkazy realizácie predmetu Zmlúv, to znamená, že tieto dôkazy neobsahovali skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na uznanie tvrdených daňových výdavkov (nákladov), ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť, správca dane vyzval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku žalobcu na doplnenie požadovaných dôkazov. Ak sa správca dne pokúsil tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt, uplatňujúci si úpravu základu dane z príjmov, je v tomto smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktorými je možné verifikovať, t.j. preukázať údaje uvedené vo faktúre a jej prílohách resp. v účtovnej evidencii. Ak takéto dôkazy žalobca nepredloží, nie je možné tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce mu z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 2 písm. i/ Zákona o dani z príjmov. Samotné tvrdenia žalobcu o realizovaní v Zmluvách uvedených služieb, ktoré správca dane i žalovaný vyhodnotili ako vyjadrenia všeobecného charakteru, neboli preukazujúcimi dôkazmi žalobcom tvrdenej skutočnosti. Neboli nimi ani faktúry vystavené deklarovanými dodávateľmi žalobcu HONORUS s.r.o., BD STAV s.r.o. a FOOD-IN s.r.o., keďže na sporných faktúrach, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, nie sú vôbec opísané žiadne konkrétne dodané služby, čo do rozsahu, alebo druhu, na faktúrach sa nachádza len všeobecná (a so zákonom nesúladná) veta: „Fakturujeme Vám na základe Zmluvy............zo dňa......“, (pričom na jednotlivých faktúrach nasleduje označenie a dátum príslušnej Zmluvy). Takýmito dôkazmi neboli ani žalobcom vo vyrubovacom konaní predložené dôkazy označené ako: Dokumentácia plnenia zmluvy a Preberací protokol, ktoré správca dane i žalovaný vyhodnotili v súlade s ich obsahom ako dôkazy, z ktorých nevyplývajú skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie deklarovaných služieb subjektom uvedeným v týchto dokladoch (podľa vyhodnotenia vykonaného správcom dane i žalovaným predložené doklady nepreukazujú, kým,
do ktorých firiem a v akom čase a či vôbec boli reklamné letáky roznesené, v ktorých verejných priestoroch a reštauračných zariadeniach, v akom čase boli letáky umiestnené, resp. nie je z nich zrejmé konkrétne miesto resp. lokalita, ani začiatok časového momentu umiestnenia bannerov, rozmery bannera, z dokladov nevyplýva, aký rozmer letáku, počet kusov letákov mal byť vyhotovený, z Dohôd o odsúhlasení projektov, v ktorých bol zapracovaný grafický návrh bilboardu a letáku, resp. návrh reklamy na webe, bolo zrejmé, že sa jedná o návrh. Realistické zobrazenie napr. umiestnený bilboard v teréne, print screen obrazovky s reklamou na webe, nebolo predložené, predložené nekvalitné fotokópie obrázkov na formáte A4 správca dane a žalovaný vyhodnotili ako nedôveryhodný dôkaz, z ktorého nie je zrejmé, či sa jedná o leták, bilboard, alebo reklamný banner, nebolo zrejmé miesto umiestnenia ani dátum vyhotovenia fotokópie, v niektorých prípadoch predložil žalobca identické dôkazy ako dôkazy realizácie fakturovaných reklamných služieb od rôznych dodávateľov). Takéto dôkazy sa stali formálnymi dokladmi (čo žalovaný i správca dane v odôvodneniach svojich rozhodnutí náležite odôvodnili). Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu a ním predložené doklady verifikovať u dodávateľov žalobcu, nemohol následne zistené skutočnosti ignorovať, ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo tak žalovaný, ako aj správca dane urobili. Pri hodnotení týchto dôkazov žalovaný i správca dane na ne prihliadali v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie, alebo vybratie dane. Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani výpoveďami svedkov, ktoré výpovede žalovaný i správca dane vyhodnotili v dostatočne zrozumiteľnom obsahu a v potrebnom rozsahu (viď. body 2-10 tohto rozsudku).
48. Žalobca v podanej správnej žalobe neuviedol žiadny relevantný dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo urobené v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu, alebo v rozpore so zásadami logického uvažovania. Tvrdenia i názory žalobcu, ktoré neboli podložené relevantnými dôkazmi, podkladmi a argumentami, tak predstavujú len vyjadrenia jeho nesúhlasu so závermi žalovaného a s vyhodnotením žalobcom predložených i správcom dane zadovážených resp. vykonaných dôkazov, čo nepostačuje na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správu dane sú nezákonné. Výpovede osôb, ktorými boli konateľ žalobcu a konatelia resp. bývalí konatelia deklarovaných dodávateľov, navyše podľa názoru správneho súdu nemali charakter dôkazu, pretože ich obsah vzhľadom na postavenie takýchto „svedkov“ (napr. ich záujem na výsledku daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ako kontrolovaného daňového subjektu) mali len charakter tvrdení, resp. vyhlásení, ktoré bolo potrebné preukázať.
49. Tvrdenia osôb vystupujúcich v mene dodávateľa/dodávateľov (konatelia, resp. bývalí konatelia ), ktoré sa mali podieľať na vzniku výdavkov žalobcu (mali zabezpečovať odplatné dodanie služieb) v súlade s predloženými účtovnými dokladmi, ale tiež v súlade so záujmami žalobcu, ako aj v súlade so záujmami svojimi, za rozhodujúce potvrdzujúce dôkazy nemožno považovať. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). Najmä konateľ žalobcu a konatelia, resp. bývalí konatelia deklarovaných dodávateľov, neboli teda tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo konaní iného (inak povedané o tom čo videli a počuli), t.j. nemožno ich výpovediam v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede v rámci dokazovania, ale skôr význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť, čo správa dane i žalovaný aj urobili. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom, obsahujúce verifikovateľné skutočnosti. Preto ich nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie služieb žalobcovi, ale len za podklady spĺňajúce formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu a bývalých, resp. súčasných konateľov deklarovaných dodávateľov žalobcu samé o sebe nepredstavujú dôkazy o tvrdených skutočnostiach, a preto je ich možné považovať len za vyhlásenia, bez možnosti overenia.
50. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojími dodávateľmi, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol daňovníkom podľa Zákona o dani z príjmov povinným platiť daň z príjmov právnických osôb, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik daňového výdavku na účely zníženia základu dane preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uvedeným spôsobom znižovať základ dane z príjmu právnických osôb na základe
určitých nákladov, zabezpečil dostatok podkladov (t.j. nie len faktúr a zmlúv, ktoré majú obmedzené náležitosti, resp. iných dokladov obsahujúcich formálne náležitosti, bez možnosti ich verifikovania) slúžiacich na osvedčenie, že vznik týchto nákladov (dodanie tovaru alebo služby) bol založený na reálnom základe tak, ako to vyplýva z exitujúcich účtovných a iných dokladov, ktoré predloží. Je možné preto konštatovať, že žalobca tejto otázke nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou starostlivosťou úmernou vnímanému riziku pri realizácii dodávok reklamných služieb. Žalovaný ani správca dane tak nepreniesli zodpovednosť alebo ťarchu dokazovania z dodávateľských spoločností na žalobcu, samotný žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre vznik daňového výdavku doklady týkajúce sa vykonania deklarovaných služieb deklarovanými dodávateľmi, pričom údaje v nich uvedené sa ani preverovaním vykonaným správcom dane nepodarilo preukázať. Doplňujúco možno v tejto súvislosti poukázať na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2016, podľa ktorého „fakt, že dodávateľská spoločnosť či iné subjekty v obchodnom reťazci, vrátane účtovníctva a iných dokladov, sa dostali do rúk nekontaktných osôb, pôsobí teraz na ťarchu žalobcu, aj keď ho priamo nezavinil. Nemožnosť preveriť, že uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny konateľov v týchto spoločnostiach, totiž sťažia dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení“. Skutočnosť, že účtovné doklady dodávateľských spoločností žalobcu sa počas daňovej kontroly ani počas vyrubovacieho konania nepodarilo zabezpečiť, stavajú tieto spoločnosti do postavenia obdobného nekontaktným spoločnostiam, a to aj vo vzťahu k zisteniam správcu dane týkajúcich sa uvedených spoločností (nekontaktnosť, neexistencia účtovných dokladov, formálne sídlo spoločnosti, zmena konateľov a pod.).
51. Z napadnutého rozhodnutia (i z rozhodnutia správcu dane) vyplýva, ktoré skutočnosti správca dane zistil, aj akým spôsobom ich vyhodnotil. Ak zo žalobných bodov správnej žaloby (v tej časti, v ktorej boli aspoň čiastočne konkrétne formulované) vyplýva, že podľa žalobcu daňová kontrola a následné vyrubovacie konanie neboli (podľa žalobcu) správcom dane vykonané v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie ich účelu, resp. že správca dane i žalovaný hodnotili podklady predložené žalobcom vrátane výsledkov preverovania jednostranne a v neprospech žalobcu, nesprávne alebo nedostatočne, resp. sa s námietkami žalobcu dôsledne nevysporiadali, že správca dane i žalovaný konali v rozpore so základnými zásadami správy daní a nedbali na zachovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, takéto námietky sú len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením správcu dane i žalovaného a samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Uvedené platí aj vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov k dôvodnosti žalobnej námietky nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov nesúhlasí, resp. vykonané dôkazy hodnotí sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. v rozpore so zásadami logického uvažovania.
52. Rovnako, len jednostranné závery, hodnotenia a konštatovania žalobcu samé osebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného (i rozhodnutie správcu dane) založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, to znamená k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný, resp. správca dane mýli (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Chýbajú tak žalobné body správnej žaloby, ktoré by obsahovali zrozumiteľnú argumentáciu, v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, čo za žalobcu správny súd nemohol urobiť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať ich a ani rozhodovať na základe domnienok z obsahu správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP).
53. Pokiaľ žalobca v časti V. žaloby uvádza svoje vyjadrenie, resp. stanovisko k argumentácii žalovaného uvedenej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (v jednotlivých bodoch), tvrdenie o nepravdivosti niektorých záverov žalovaného, nesúhlas s vyhodnotením dôkazov s následnou prezentáciou svojho vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov, správny súd tieto vyjadrenia žalobcu vyhodnotil ako vyslovenie nesúhlasu s tvrdeniami žalovaného, resp. nesúhlasu s vyhodnotením vykonaných dôkazov,
ktoré samé o sebe nespôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. V niektorých bodoch žalobca polemizuje s vyjadreniami a so závermi správcu dane žalovaného a prezentuje len vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov, toto však nepostačuje na záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Ku konštatovaniu správcu dane i žalovaného že niektoré podpisy sa javia pri porovnaní s podpismi tých istých osôb, ktoré boli k dispozícii správcovi dane, resp. ktoré boli vykonané pred správcom dane, ako odlišné (falošné), tvrdenie o tom, že správca dane nebol kompetentný k vysloveniu takéhoto záveru, samé o sebe nepostačuje na vyslovenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného (ani rozhodnutie správcu dane) neboli založené na tejto skutočnosti. Vo vzťahu k vyhodnoteniu jednotlivých výpovedí svedkov správny súd uvádza, že pokiaľ žalobca neunesie dôkazné bremeno a nepreukáže splnenie podmienok pre uznanie výdavkov ako daňových výdavkov v zmysle Zákona o dani z príjmov objektívnymi dôkazmi, potom na preukázanie splnenia týchto podmienok nepostačuje len výpoveď samotného žalobcu alebo výpovede súčasných, resp. bývalých konateľov deklarovaných dodávateľov žalobcu, najmä pokiaľ tieto neobsahujú žiadne konkrétne skutočnosti a nie sú zo strany konateľov, resp. bývalých konateľov deklarovaných dodávateľov doložené objektívnymi verifikovateľnými listinnými dôkazmi. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal realizáciu reklamných komunikátov a žalobca tvrdí opak, správny súd považoval takéto tvrdenia žalobcu len za vyjadrenie nesúhlasu s hodnotením predložených dôkazov správcom dane i žalovaným, ktoré vyhodnotenie považuje správny súd za súladné s ich obsahom aj so zásadami logického uvažovania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplývajú úvahy, na ktorých sú založené závery, ktorým sa žalovaný riadil pri posúdení preskúmavanej veci. Pokiaľ žalobca poukazuje na jednotlivé odvolacie námietky uplatnené žalobcom v odvolacom konaní, ku ktorým sa vyjadruje žalovaný (v rámci vysporiadania sa s odvolacími námietkami proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane), tieto vyjadrenia žalobcu predstavujú (tak, ako sú formulované) len vyjadrenie nesúhlasu s ich hodnotením, resp. polemiku so závermi žalovaného, keďže žalobca v podstate namieta posúdenie týchto námietok žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako námietok všeobecných. Vo všeobecnosti je možné súhlasiť s hodnotením odvolacích námietok žalobcu ako námietok všeobecných a nekonkrétnych a toto hodnotenie korešponduje s ich všeobecnou formuláciou uvedenou v podanom odvolaní. Je možné konštatovať, že pokiaľ žalobca v odvolaní (rovnako tak aj v žalobe) svoje odvolacie (resp. v žalobe žalobné) námietky opiera o podrobnosti a argumentáciu uvedenú vo Vyjadrení k Protokolu z daňovej kontroly, resp. v odvolaniach proti rozhodnutiam správcu dane, takýto „odkaz“ na konkretizáciu námietok nepostačuje. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru správneho súdu zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku.
54. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a konania predchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí, z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že z týchto dôvodov je rozhodnutie žalovaného (i správcu dane) v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
55. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.
56. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozsudok nepodpísal člen senátu JUDr. Peter Molčan z dôvodu jeho ospravedlnenej neprítomnosti na pracovisku v čase jeho podpisovania.
Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).