Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)Rozsudok_24S-260-2019.pdf
PDF · 241.5 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/260/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: PROVYM, spol. s r. o., Priemyselná 5, 071 01 Michalovce, IČO: 36 179 574, právne zastúpeného: JUDr. Miroslavom Katunským, Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Katunský, JUDr. Milan Kuzma a spol. so sídlom Floriánska č. 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102408670/2019 zo dňa 21. októbra 2019, č. 102409003/2019 zo dňa 21. októbra 2019, č. 102408525/2019 zo dňa 21. októbra 2019 takto
rozhodol:
1. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102408670/2019 zo dňa 21. októbra 2019 a Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101749868/2019 zo dňa 17. júla 2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
2. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102409003/2019 zo dňa 21. októbra 2019 a Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101750130/2019 zo dňa 17. júla 2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
3. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102408525/2019 zo dňa 21. októbra 2019 a Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101749298/2019 zo dňa 17. júla 2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
4. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia február 2017, apríl 2017 a jún 2017 (ďalej aj „preverované zdaňovacie obdobia“). Daňová kontrola bola začatá 21. novembra 2017 na základe Zápisnice o začatí daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty č. 102420744/2017 zo dňa 21. novembra 2017 spísanej správcom dane podľa § 46 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a ukončená doručením Protokolu z daňovej kontroly č. 100863322/2019 zo dňa 11. apríla 2019 (ďalej len „Protokol“) spolu s Výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole žalobcovi dňa 30. apríla 2019. Žalobca sa k Protokolu vyjadril podaním zo dňa 21. mája 2019, v ktorom namietal skutkové zistenia a závery správcu dane a nezákonnosť daňovej kontroly, pretože sa správca
dane v Protokole nevysporiadal s tvrdeniami a vyjadreniami žalobcu k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly, pre absenciu uvedenia dôvodu začatia daňovej kontroly a pre prekročenie zákonnej jednoročnej lehoty na jej ukončenie. Pripomienky k Protokolu a zistenia správcu dane vo vyrubovacom konaní boli s konateľom žalobcu prerokované na ústnom pojednávaní dňa 03. júla 2019, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101623220/2019, čím bolo vyrubovanie konanie ukončené.
Rozhodnutia správcu dane 2. Rozhodnutím č. 101749869/2019 zo dňa 17. júla 2019 správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 30 875,- € na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2017, keď v porovnaní s daňou vyrubenou daňovým priznaním vo výške 6 069,95 € zistil vo vyrubovacom konaní daň vo výške 36 944,95 € (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie - apríl 2017“ alebo „rozhodnutie správcu dane - apríl 2017“).
3. Rozhodnutím č. 101749298/2019 zo dňa 17. júla 2019 správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 32 861,60 € na DPH za zdaňovacie obdobie február 2017, keď v porovnaní s daňou vyrubenou daňovým priznaním vo výške 4 559,38 € zistil vo vyrubovanom konaní daň vo výške 37 420,98 € (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie - február 2017“ alebo „rozhodnutie správcu dane - február 2017“).
4. Rozhodnutím č. 101750130/2019 zo dňa 17. júla 2019 správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 27 594,80 € na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017, keď v porovnaní s daňou vyrubenou v daňovom priznaní vo výške 7 176,49 € zistil vo vyrubovanom konaní daň vo výške 34 771,29 € (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie - jún 2017“ alebo „rozhodnutie správcu dane - jún 2017“).
5. V odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí, ktoré boli vo svojej podstate zhodné, len s čiastkovými odlišnosťami týkajúcimi sa konkrétnych preverovaných zdaniteľných plnení správca dane uviedol, že:
- v zdaňovacom období február 2017 si žalobca uplatnil právo na odpočet DPH zo štyroch dodávateľských faktúr (č. 21022017, 270220017, 2802201701, 2802201702) od deklarovaného dodávateľa media force s. r .o., Karpatské nám. 10A, Bratislava - Mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 711 578 spolu vo výške 30 861,60 € za nákup suroviny na výrobu polystyrénu a na základe dodávateľskej faktúry č. 3201713 od deklarovaného dodávateľa RKI, spol. s r.o., Košická 44, Bratislava, IČO: 36 829 048 za odvysielané reklamné spoty „IZO 4“ (dňom 21. novembra 2019 došlo k zmene pôvodného obchodného mena žalobcu IZO 4, s. r. o. na PROVYM, spol. s r. o.) v období od 01. 02. 2017 do 28. 02. 2017 daň vo výške 2 000 €,
- v zdaňovacom období apríl 2017 si žalobca uplatnil právo na odpočet DPH zo štyroch dodávateľských faktúr (č. 6042017, 11042017, 19042017, 25042017) od deklarovaného dodávateľa media force s. r. o., Karpatské nám. 10A, Bratislava - Mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 711 578 v celkovej sume 28 875,00 € za nákup suroviny na výrobu polystyrénu a na základe dodávateľskej faktúry č. 5201710 od deklarovaného dodávateľa RKI media, s. r. o., Košická 44, Bratislava, IČO: 48 257 907 za odvysielané reklamné spoty „IZO 4“ v období od 01. 04. 2017 do 30. 04. 2017 daň vo výške 2 000 €,
- v zdaňovacom období jún 2017 si žalobca uplatnil právo na odpočet DPH z troch dodávateľských faktúr (č. 8062017, 19062017, 26062017) od deklarovaného dodávateľa media force s. r. o., Karpatské nám. 10A, Bratislava - Mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 711 578 v celkovej sume 19 404,00 € za nákup suroviny na výrobu polystyrénu a na základe dodávateľskej faktúry č. 7201736 do deklarovaného dodávateľa RKI media, s. r. o., Košická 44, Bratislava, IČO: 48 257 907 za odvysielané reklamné spoty „IZO 4“ v období od 01. 06. 2017 do 30. 06. 2017 daň vo výške 2 000 €.
6. Správca dane neuznal žalobcom uplatnený odpočet DPH v uvedených zdaňovacích obdobiach z dodávateľských faktúr za nákup suroviny na výrobu polystyrénu napriek splneniu formálnych podmienok na odpočet dane v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“), pretože na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca sa stal účastníkom daňového podvodu. Z preverovaných dodávateľských faktúr za dodanie reklamných služieb správca dane žalobcovi neuznal uplatnený odpočet DPH, pretože vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca si uplatnil odpočet dane zo služby, pri ktorej deklarovanému
dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť z titulu jej reálneho dodania v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH, ale len z dôvodu uvedenia dane na preverovaných faktúrach, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1 Zákona o DPH. Okrem uvedeného správca dane žalobcovi v zdaňovacom období jún 2017 neuznal odpočet dane z dodávateľskej faktúry č. 17100872 vystavenej a predloženej spoločnosťou RP COMPOUNDS GmbH pre žalobcu s predmetom fakturácie Sconapor SP 238 NATURAL (netto 23 100 kg) vo výške 6 190,80 €, pretože žalobca uvedenú faktúru k daňovej kontrole nepredložil, nebola zaúčtovaná v jeho účtovníctve, nebola uvedená v evidencii DPH, ani priznaná v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017, v dôsledku čoho žalobca nebol oprávnený na jej odpočet podľa § 49 ods. 2 písm. c) a § 51 ods. 1 písm. c) Zákona o DPH.
7. Správca dane preveroval skutočnosti deklarované žalobcom v daňových priznaniach k DPH podaných za preverované zdaňovacie obdobia, pravdivosť vystavených dodávateľských faktúr, ktoré boli predmetom jeho účtovníctva a údajov obsiahnutých v žalobcom predložených dokladoch. Zameral sa na realitu deklarovaných vecných plnení, a teda, či skutočne došlo k zdaniteľným obchodom v zmysle § 8 a 9 Zákona o DPH a následnému právu žalobcu na odpočet dane. Pre opodstatnené pochybnosti o pravdivosti žalobcom deklarovaných skutočností preveroval celý obchodný reťazec.
8. Vo vzťahu k uplatnenému odpočtu dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti media force s. r. o. vykonal správca dane u žalobcu mieste zisťovanie, vypočul a tiež zo spisu z daňovej kontroly DPH vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2017 získal zápisnicu z vypočutia konateľa spoločnosti media force s. r. o.J., sveR.na T. konateľa spoločnosti PADAVAN s. r. o., ktorá bola právnym nástupcom spoločnosti media force s. r. o. a získal informácie z Obchodného registra i od zahraničných správcov dane. Zistil, že žalobca sa reálne zaoberá výrobou polystyrénu, k čomu využíva surovinu na jeho výrobu, ktorá bola predmetom preverovaných dodávok od spoločnosti media force s. r. o. V preverovaných zdaňovacích obdobiach bola spoločnosť media force s. r. o. pre žalobcu jediným dodávateľom suroviny na výrobu polystyrénu a za účelom jej predaja žalobcovi ju nakúpila od dodávateľov z členských štátov EÚ, a to v zdaňovacích obdobiach február 2017 a apríl 2017 od spoločnosti UNIPOL HOLLAND B.V a v zdaňovacom období jún 2017 od spoločnosti RP COMPOUNDS GmbH, ktorí v odpovediach na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) potvrdili, že ako kupujúci predmetného tovaru od spoločnosti UNIPOL HOLLAND B.V vystupoval pán Y. J., konateľ spoločnosti media force s. r. o. a od spoločnosti RP COMPOUNDS GmbH pán V. zo spoločnosti žalobcu, ktorý vystupoval v mene spoločnosti media force s. r. o. s tým, že tovar bol prepravený na Slovensko. Žalobca uviedol, že dôvodom realizácie zdaniteľných obchodov s deklarovaným dodávateľom bola jeho platobná neschopnosť s tým, že spoločnosť media force s. r. o. disponovala dostatkom finančných prostriedkov na nákup suroviny na výrobu polystyrénu, a to podľa inštrukcií žalobcu od žalobcovi známych zahraničných dodávateľov. Uvedeným spôsobom riešil žalobca svoju platobnú neschopnosť aj v minulosti, keď surovinu na výrobu polystyrénu nakúpil od zahraničných dodávateľov prostredníctvom tuzemských spoločností PONTES s. r. o., MG media s. r. o., LP media s. r. o., či Bright Industry s. r. o. V súčasnosti nakupuje žalobca uvedeným spôsobom surovinu na výrobu polystyrénu od spoločnosti ALUMA, s. r. o. Ich preverením správca dane zistil, že po realizácii obchodov so žalobcom došlo k skončeniu funkcie konateľov, pričom v spoločnosti PONTES s. r. o. a MG media, s. r. o. bol konateľom Y. J., bývalý konateľ spoločnosti media force, s. r. o. (do 12. júla 2017). Uvedeným spoločnostiam bola zrušená registrácia na DPH z úradnej moci, pretože ostali bez konateľov a prestali podávať daňové priznania na DPH. V spoločnosti LP media s. r. o. bol konateľom T. N., ktorý bol aj konateľom spoločnosti ALUMA, s. r. o., ktorá taktiež po uskutočnení zdaniteľných obchodov so žalobcom vstúpila do likvidácie a konateľ T. N. prestal vykonávať funkciu konateľa. Uvedená osoba bola aj konateľom spoločnosti Bright Industry, s. r. o., ktorá mala podľa zistení z MVI nakupovať surovinu na výrobu polystyrénu od nemeckého dodávateľa v zdaňovacích obdobiach júl a august 2017 a ktorá následne zanikla zlúčením s inou spoločnosťou. Žalobca uviedol, že hoci mu bol poskytnutý bankový úver, poskytnuté financie nestačili na pokrytie nákladov na nákup suroviny na výrobu polystyrénu. Správca dane však zistil, že do roku 2017 nevykazovala spoločnosť media force s. r. o. žiadnu ekonomickú činnosť a v preverovaných zdaňovacích obdobiach bola pre žalobcu jediným deklarovaným dodávateľom predmetného tovaru. Dňa 13. júla 2017 došlo k zániku spoločnosti media force s. r. o. jej zlúčením so spoločnosťou PADAVAN, s. r. o. a dňom 28. septembra 2018 k zlúčeniu spoločnosti PADAVAN s. r. o. so spoločnosťou ICHTIA s. r. o., ktorá bola dňa 28. októbra 2017 vymazaná ex offo z Obchodného registra. Z uvedeného dôvodu nebolo správcovi dane umožnené zaistiť účtovné doklady spoločnosti media force s. r. o., v dôsledku čoho nebolo možné overiť tvrdenia žalobcu. W., z výsluchu svedka R. Kochana, konateľa spoločnosti PADAVAN s. r. o. správca dane zistil, že bol na funkciu konateľa zneužitý neznámymi
osobami a o podnikaní spoločnosti PADAVAN, s. r. o. ani o tom, že táto spoločnosť bola právnym nástupcom spoločnosti media force s. r. o. nič nevedel.
9. Postupné zlučovanie spoločnosti media force s. r. o. a následný zánik nástupnických spoločností, skutočnosť, že žalobca už v minulosti niekoľkokrát využil spôsob ním deklarovaného prefinancovania nákupu od dodávateľov z iných členských štátov cez tuzemských dodávateľov, ktorí po realizácii deklarovaných obchodov so žalobcom ostali bez konateľov, prestali podávať daňové priznania na DPH, so správcom dane nekomunikovali a bola im zrušená registrácia na DPH z úradnej moci, ako aj to, že spoločnosť media force s. r. o. po nulových daňových priznaniach za rok 2016 začala vykazovať zdaniteľné plnenia v prvom štvrťroku 2017 s vysokým základom dane, ale s minimálnou daňovou povinnosťou, pričom v období od januára 2015 do júna 2017 si žalobca uplatnil odpočítanie dane z celkového počtu 100 ks dodávateľských faktúr od tuzemských dodávateľov za nákup suroviny na výrobu polystyrénu, pričom priamo uskutočnil nákup od zahraničných dodávateľov len v troch prípadoch, vyhodnotil správca dane ako konanie vykazujúce znaky úmyselného a koordinovaného postupu s úmyslom znemožniť prístup k daňovým a účtovným dokladom obchodných spoločností zúčastňujúcich sa na preverovaných zdaniteľných plneniach.
10. Konanie spoločnosti media force s. r. o., ktorá v preverovaných zdaňovacích obdobiach v riadnych daňových priznaniach neuviedla, a teda ani neodviedla daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku podľa § 69 ods. 6 Zákona o DPH, v dodatočných daňových priznaniach, ktorými boli nahradené riadne daňové priznania za preverované zdaňovacie obdobia uviedla len údaje o nadobudnutí tovaru podľa § 11 Zákona o DPH a o odpočítaní dane pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, avšak neuviedla žiadne údaje o tuzemských dodaniach tovaru, teda ani o dodaniach pre žalobcu, pričom dodatočné daňové priznania podal Y. J. na podnet žalobcu v období, keď už nebol za spoločnosť media force s. r. o. oprávnený konať, označil správca dane za účelové a svedčiace o úmyselnom a koordinovanom konaní žalobcu a spoločnosti media force s. r. o. Keďže media force s. r. o. nepredložila správcovi dane účtovníctvo na rok 2017, teda ani záznamy o prijatých a vystavených faktúrach k preverovaným zdaniteľným obchodom, neexistoval žiadny dôkaz o tom, či media force s. r. o. viedla účtovníctvo a záznamy k DPH v zmysle § 70 Zákona o DPH, v dôsledku čoho nebolo možné preveriť správnu výšku odvedenej dane a vznik práva na jej odpočítanie. Preto správca dane konštatoval, že konanie media force s. r. o. vykazuje vo vzťahu k preverovaným zdaniteľným obchodnom so žalobcom vo februári, apríli a júni 2017 znaky daňového podvodu, do ktorého sa zapojil aj žalobca, a preto žalobcovi právo na odpočet DPH z dodávateľských faktúr vystavených v preverovaných zdaňovacích obdobiach od media force s. r. o. nepriznal napriek tomu, že žalobca formálne požiadavky na odpočítanie dane z preverovaných dodávateľských faktúr v zmysle § 49 a 51 Zákona o DPH splnil. Tým, že media force s. r. o. neuviedla v daňovom priznaní daň z nadobudnutia tovaru, neodviedla daň do štátneho rozpočtu. Následne dodanie tovaru fakturovala žalobcovi, avšak z dôvodu nepredloženia účtovníctva nebolo preukázané, že media force s. r. o. odviedla daň z deklarovaného tuzemského dodania tovaru pre žalobcu a napriek uvedenému si žalobca túto daň odpočítal, čím došlo k podvodnému konaniu, pretože jeden z účastníkov transakcie štátu daň neodviedol a ďalší účastník si ju odpočítal za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia. Správca dane pritom poukázal na bod 43. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016. Poukázal aj na bod 56. rozsudku Súdneho dvora EÚ č. 332/2015 vo veci J. E., v zmysle ktorého aj neexistencia evidencie vystavených a zaplatených faktúr môže brániť riadnemu výberu dane a tým narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH s tým, že nesplnenie povinnosti daňového subjektu predložiť účtovníctvo je možné považovať za daňový podvod s následným zamietnutím práva na odpočet dane.
11. Správca dane uzavrel, že hoci žalobca splnil formálne požiadavky na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa media force s. r. o. podľa § 49 a § 51 Zákona o DPH, nebolo možné priznať mu právo na odpočítanie dane, pretože žalobca sa priamo podieľal na podvodnom konaní media force s. r. o. Účasť žalobcu na podvodnom konaní media force s. r. o. vyvodil správca dane zo skutočností, že žalobca si odpočítal priamo tú daň, pri ktorej nebolo preukázané jej odvedenie do štátneho rozpočtu platiteľom dane media force s. r. o., priamo sa podieľal na konaní media force s. r. o. pri nákupe suroviny na výrobu polystyrénu tým, že objednávky tovaru od zahraničného dodávateľa uskutočňovala media force s. r.o. len na základe odsúhlasenia žalobcom, do nákupov suroviny na výrobu polystyrénu zapojil žalobca media force s. r. o. účelovo z dôvodu prefinancovania svojich nákupov (čo deklarovaný dodávateľ media force s.r.o. potvrdil), z konania bývalého konateľa media force s. r. o. Y. J. pri podaní dodatočného daňového priznania, ktoré bolo priamo koordinované
žalobcom aj zo skutočnosti, že žalobca v iných zdaňovacích obdobiach nakupoval tovar aj priamo od tých dodávateľov z iných členských štátov EÚ, ktorí v preverovaných zdaňovacích obdobiach deklarovali dodanie tovaru spoločnosti media force s. r. o., žalobca aj v minulých obdobiach využil na prefinancovanie svojich nákupov iné spoločnosti, ktoré rovnako ako media force s. r. o. následne zanikli, tovar od zahraničných dodávateľov bol prepravený priamo z iných členských štátov EÚ do skladu žalobcu, ktorý mala media force s. r. o. bezodplatne prenajatý. Odpočítaním dane z preverovaných dodávateľských faktúr od media force s. r. o., ktorá nebola na predchádzajúcom stupni odvedená do štátneho rozpočtu získal žalobca neoprávnené daňové zvýhodnenie, a tým sa priamo zapojil do daňového podvodu.
12. Vo vzťahu k žalobcom deklarovanému nadobudnutiu suroviny na výrobu polystyrénu od nemeckého dodávateľa RP COMPOUNDS GmbH s uplatneným odpočtom dane vo výške 6 190,80 € správca dane uviedol, že nemecký dodávateľ RP COMPOUNDS GmbH priznal dodanie pre žalobcu v rámci dvojstranného obchodu v zdaňovacom období jún 2017 a v celkovej sume 30 954 € a v rámci odpovede na žiadosť o MVI predložil faktúru č. 17100872 zo dňa 02. júna 2017. Žalobca k daňovej kontrole predmetnú dodávateľskú faktúru nepredložil, nebola zaúčtovaná v jeho účtovníctve, ani uvedená v evidencii DPH a nebola priznaná ani v daňovom priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017. Správa dane poukázal na vznik daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu v zmysle § 20 Zákona o DPH s tým, že žalobca porušil § 69 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s § 11 a 11a citovaného zákona, pretože bol povinný priznať a zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru podľa uvedenej dodávateľskej faktúry a v zmysle § 49 ods. 2 písm. c) Zákona o DPH si ju mohol odpočítať len v prípade jej uplatnenia pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu. Právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 Zákona o DPH mohol uplatniť len v prípade, že pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) Zákona o DPH mal faktúru od dodávateľa z iného členského štátu. Keďže žalobca k daňovej kontrole dodávateľskú faktúru od nemeckého dodávateľa RP COMPOUNDS GmbH č. 17100872 nepredložil, nebol oprávnený si túto daň odpočítať, a preto správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z uvedenej dodávateľskej faktúry vo výške 6 190,80 €.
13. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odpočtu dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa RKI, spol. s r. o., resp. RKI media, s. r. o. vystavených v preverovaných zdaňovacích obdobiach vykonal správca dane úkony k získaniu dôkazov za účelom zistenia oprávnenosti odpočtu dane, ktoré popísal v Protokole z daňovej kontroly. Zistil, že fakturované reklamné služby - odvysielanie reklamných spotov „IZO 4“ v preverovaných zdaňovacích obdobiach na LED obrazovke umiestnenej na streche Mestskej krytej plavárne v Košiciach, Protifašistických bojovníkov 4 pre žalobcu nezabezpečili uvedené spoločnosti vo vlastnej réžii, ale subdodávateľským spôsobom. Podľa vyjadrenia žalobcu mal predmetný spot zhotoviť deklarovaný dodávateľ, ktorému žalobca odovzdal logo spoločnosti aj texty. Žalobca sa nevedel vyjadriť, čo ho zhotovil sám alebo prostredníctvom iného subjektu. Bývalý konateľ RKI, spol. s r. o. pán M. L. sa nevedel vyjadriť, kto bol vlastníkom LED obrazovky, uviedol, že od media force s. r. o. nakupoval vysielací čas, dával mu podklady a media force s. r. o. vyrábala spoty. Nevedel preukázať svoje obchodné aktivity žiadnymi účtovnými a daňovými dokladmi z dôvodu ich odovzdania novému spoločníkovi. Bývalý konateľ media force s. r. o. Y. J. nevedel preukázať svoje obchodné aktivity žiadnymi účtovnými a daňovými dokladmi, pretože spoločnosť zanikla zlúčením spôsobom uvedeným v predchádzajúcom texte tohto rozsudku, a preto boli jej účtovné doklady nedostupné. Uviedol, že media force s. r. o. nedisponovala materiálno - technickým vybavením na výrobu reklamného spotu, na ktorú si mala najať externé firmy alebo grafikov, ktorých konkrétne názvy, či mená nevedel uviesť. Na základe uvedeného správca dane konštatoval, že media force s. r. o. nepreukázala, že zabezpečila zhotovenie predmetného reklamného spotu. Ďalej správca dane zistil, že spoločnosť LASER media, s. r. o. je skutočným prenajímateľom reklamného priestoru na LED veľkoplošnej obrazovke na Mestskej krytej plavárni v Košiciach od spoločnosti SOCIETY s. r. o. LASER media, s. r. o. vystavila pre svojho odberateľa media force s. r. o. faktúru č. 20174653 za zdaňovacie obdobie február 2017, faktúru č. 20174782 za zdaňovacie obdobie apríl 2018 a faktúru č. 20174960 za zdaňovacie obdobie jún 2017, ktorých predmetom bol prenájom reklamného panela vo februári, apríli a júni 2017. Uvedené faktúry neobsahujú bližšiu špecifikáciu, ktorá by preukazovala dodanie služby, a to odvysielanie reklamného spotu „IZO 4“ napriek tomu, že v preverovaných zdaňovacích obdobiach vystavila spoločnosť LASER media, s. r. o. pre media force s. r. o. ďalšie faktúry už s konkrétnymi údajmi za akú spoločnosť, produkt alebo kampaň boli faktúry vystavené. Faktúry neobsahovali ani žiadne prílohy, ktoré by preukazovali názov reklamnej kampane, počet odvysielaní a pod., hoci v zmysle čl. 5 bod 3 predloženej Zmluvy o poskytnutí reklamného priestoru zo dňa 10. decembra 2016 uzatvorenej medzi LASER media,
s. r. o. a media force s. r. o. mala byť súčasťou daňového dokladu (faktúry) vystaveného LASER media, s. r. o. aj objednávka obsahujúca základné údaje reklamnej kampane. LASER media, s. r. o. objednávku k odvysielaniu reklamného spotu od media force, s. r. o. nepredložila a nevedela preukázať ani odvysielanie predmetného reklamného spotu v preverovaných zdaňovacích obdobiach. Uviedla, že dokumentáciu z odvysielania spotov nearchivuje, nebol vyhotovený mediaplán, ani reporty. LASER media, s. r. o. predložila len videonahrávky dvoch reklamných spotov propagujúcich spoločnosť IZO 4 s. r.o. (pôvodný názov žalobcu v období od 10. 08. 2013 do 20. 11. 2019). Žalobca preložil Zmluvu o poskytnutí reklamného priestoru zo dňa 22. decembra 2016, ktorú uzatvoril s RKI, spol. s r.o., z obsahu ktorej vyplynulo, že RKI, spol. s r. o. je poskytovateľom služby a zároveň zhotoviteľom reklamného spotu. Z jej obsahu nevyplýva, že by RKI, spol. s r. o. mala byť sprostredkovateľom poskytnutia preverovaného zdaniteľného plnenia. Žalobca pritom tvrdil, že predmetný spot zhotovila RKI, spol. s r. o., ktorej odovzdal logo spoločnosti a texty, nevedel sa však vyjadriť, či ho zhotovila sama, alebo dala spot zhotoviť inému subjektu. Konateľ žalobcu pán X. a pán L., konateľ spoločnosti RKI, spol. s r. o. sú kamaráti od detstva, preto správca dane nadobudol pochybnosti o tom, že by žalobca nemal informácie o konkrétnom subjekte, ktorý bol zhotoviteľom predmetného reklamného spotu, a kto konkrétne zabezpečil jeho odvysielanie na LED obrazovke a uviedol, že žalobca nebol pri svojej podnikateľskej činnosti dostatočne opatrný a bez zrejmého dôvodu sa spoliehal na tvrdenia a prípadne aj nesprávne údaje od svojho dodávateľa. Táto pochybnosť správcu dane vychádzala zo skutočností, že žalobca v preverovaných zdaňovacích obdobiach obchodoval s deklarovaným zhotoviteľom predmetného reklamného sporu, t. j. so spoločnosťou media force s. r. o. a s jej konateľom pánom Y. J. sa mali pravidelne stretávať za účelom nákupu suroviny na výrobu polystyrénu. Okrem toho spoločnosť media force s. r. o. podľa údajov zapísaných v Obchodnom registri vykonáva reklamnú a propagačnú činnosť a so súhlasom autora aj výrobu nahratých zvukových nosičov a videonosičov. Konateľ media force s. r. o. Y. J. potvrdil, že bol zhotoviteľom reklamného spotu pre žalobcu, z čoho správca dane vyvodil, že žalobca vedel, alebo mohol vedieť o tom, že skutočným zhotoviteľom reklamného spotu a sprostredkovateľom jeho odvysielania bola spoločnosť media force s. r. o., prípadne mohol zadať objednávku na reklamný spot priamo tejto spoločnosti. Z uvedených zistení nadobudol správca dane podozrenie, že spoločnosti PROVYM, spol. s r. o. (IZO 4, s.r.o.), RKI, spol. s r. o. a media force s. r. o. účelovo vytvorili reťazec bez riadneho podnikateľského dôvodu, čo podľa správcu dane preukazoval aj fakt, že práve M. L., konateľ RKI, spol. s r. o. mal dohodnúť obchodnú spoluprácu medzi media force s. r. o. a LASER media, s. r. o.
14. Zo zistení, že žalobca po ukončení spolupráce so spoločnosťou RKI, spol. s r. o. po zdaňovacom období marec 2017, ktorá od zdaňovacieho obdobia apríl 2017 prestala podávať daňové priznania na DPH a následne ostala bez konateľa začal v zdaňovacom období apríl až jún 2017 obchodnú spoluprácu so spoločnosťou RKI media, s. r. o, ktorej konateľom bol taktiež M. L., pričom aj táto spoločnosť prestala podávať daňové priznania na DPH po období, v ktorom deklarovala dodanie služieb žalobcovi, bola jej zrušená registrácia na DPH, ostala bez konateľa, novými spoločníkmi po M. L. sa stali občania Ukrajiny (U. V. a I. A.), ktorí sú nekontaktní a so správcom dane nespolupracujú, správca dane vyvodil, že tieto skutočnosti, spolu s postupným zlučovaním media force s. r. o., resp. predajom obchodného podielu spoločnosti RKI, spol. s r. o. a RKI media, s. r. o. vykazujú znaky úmyselného konania subjektov zúčastnených na preverovaných zdaniteľných plneniach. Správca dane konštatoval, že v uvedenom reťazci sa pre zaistenie neprehľadnosti uskutočnilo viac predajov, ktoré mali za cieľ znemožniť preverenie skutočností deklarovaných preverovanými faktúrami a predloženými zmluvami a žalobca ako posledný subjekt v reťazci si uplatnil voči štátu odpočítanie dane. Z dôvodu nepredloženia daňových a účtovných dokladov spoločnosti RKI, spol. s r. o. a media force s. r. o. nebolo možné preveriť, či daň z deklarovaných poskytnutí služby žalobcovi bola riadne priznaná a odvedená. Pochybnosti správca dane nadobudol aj z toho dôvodu, že deklarované odpočítania dane v daňových priznaniach media force s. r. o v preverovaných zdaňovacích obdobiach neboli zhodné s údajmi v jej kontrolnom výkaze DPH. Uvedené zistenia správca dane vyhodnotil tak, že žalobca, ani označení dodávatelia v reťazci nepreukázali, že reklamné spoty boli odvysielané práve z preverovaných zdaňovacích obdobiach v deklarovanom počte 6250 odvysielaní podľa preverovaných dodávateľských faktúr č. 3201716 (február 2017), č. 52017110 (apríl 2017) a č. 7201736 (jún 2017) a ich príloh. Správca dane nepovažoval videonahrávku reklamného spotu a fotodokumentáciu LED obrazovky za dôkaz preukazujúci skutočné odvysielanie reklamného spotu v preverovaných zdaňovacích obdobiach, pretože z predložených videonahrávok nevyplýva, v ktorom čase a koľkokrát bol reklamný spot reálne odvysielaný, resp. či nebol odvysielaný v predchádzajúcom období. Sám konateľ LASER media, s. r. o., ktorá mala reklamný spot odvysielať sa vyjadril, že dokumentáciu odvysielania nearchivuje.
15. S poukazom na § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, podľa ktorého je pre odpočet dane nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia správca danej konštatoval, že žalobca zákonom stanovené podmienky nesplnil, pretože nesporne nepreukázal realitu deklarovaných zdaniteľných plnení vo všetkých jej znakoch, t. j. v právnej skutočnosti, v objekte a subjekte, a preto mu právo na odpočet dane uvedenej na preverovaných dodávateľských faktúrach za dodanie reklamného spotu „IZO 4“ nevzniklo. Konštatoval, že žalobca si daň z reklamných služieb odpočítal napriek tomu, že daňová povinnosť mu nevznikla z titulu reálneho dodania reklamných služieb v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH, ale len z dôvodu jej uvedenia na preverovaných dodávateľských faktúrach. Správca dane tiež uviedol, že nekontaktnosť spoločnosti RKI, spol. s r. o. a RKI media, s. r. o. vyvracia vierohodnosť a preukaznosť ňou vystavených dokladov a odôvodňuje jeho pochybnosti o pravdivosti a pravosti údajov v nich uvedených. Pokiaľ sa daňový subjekt vyhýba správcovi dane alebo svojím konaním znemožňuje správcovi dane vykonať úkony pre správne určenie dane, je nedôveryhodný, a preto nemožno za vierohodný prijať ani dôkazný prostriedok znejúci na takýto subjekt. Takýto dôkazný prostriedok je nepreukazný, pretože jeho pravosť a pravdivosť údajov v ňom uvedených nie je možné overiť v účtovníctve nekontaktného daňového subjektu.
16. Súčasťou prvostupňových rozhodnutí bolo vyjadrenie správcu dane k pripomienkam žalobcu k zisteniam správcu dane a vykonaným dôkazom počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.
Rozhodnutia žalovaného 17. O podaným odvolaniach žalobcu voči prvostupňovým rozhodnutiam označeným v bodoch 2, 3, 4 tohto rozsudku rozhodol žalovaný
- Rozhodnutím č. 102408525 /2019 zo dňa 21. októbra 2019 tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil Rozhodnutie správcu dane č. 101749298/2019 zo dňa 17. júla 2019 (zdaňovacie obdobie február 2017),
- Rozhodnutím č. 102408670/2019 zo dňa 21. októbra 2019 tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil Rozhodnutie správcu dane č. 101749868/2019 zo dňa 17. júla 2019 (zdaňovacie obdobie apríl 2019 a
- Rozhodnutím č. 102409003/2019 dňa 21. októbra 2019 tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil Rozhodnutie správcu dane č. 101750130/2019 zo dňa 17. júla 2019 (zdaňovacie obdobie jún 2017).
18. V odôvodneniach obsahovo zhodných rozhodnutí žalovaného (s výnimkou skutkových odlišností v jednotlivých zdaňovacích obdobiach) žalovaný zopakoval obsah podaných odvolaní, priebeh daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, zistenia správcu dane a jeho skutkové a právne závery a po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolaní, po preskúmaní odvolaním napadnutých rozhodnutí správcu dane a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu konštatoval, že nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí. Uviedol, že ich závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výrokov odvolaním napadnutých rozhodnutí. V celom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutiami správcu dane, ktoré považoval za správne.
19. Po citovaní ustanovení §§ 8, 9, 19, 49, 51 Zákona o DPH, §§ 3 ods. 1, 2, 3 a 6, 24 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom v daňovej kontrole zaistil dôkazy, na základe ktorých zistil reálny skutkový stav veci, všetky získané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a ich vzájomnej súvislosti a dospel k správnym právnym záverom, že dodanie služby - odvysielanie reklamného spotu deklarovaným dodávateľom RKI spol. s r. o., resp. RKI media, s.r.o. nebolo v preverovaných zdaňovacích obdobiach preukázané, a preto nemohla uvedeným dodávateľom vzniknúť daňová povinnosť pri dodaní služby podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, v dôsledku čoho žalobcovi nevzniklo právo na odpočet dane z nimi vystavených (preverovaných) dodávateľských faktúr. Právo na odpočet dane v preverovaných zdaňovacích obdobiach žalobcovi nevznikol ani na základe dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou media force s. r. o. za dodanie suroviny na
výrobu polystyrénu napriek splneniu formálnych podmienok v zmysle § 49 a 51 Zákona o DPH, pretože sa žalobca stal účastníkom daňového podvodu. Za správny považoval aj záver správcu dane, že v zdaňovacom období jún 2017 žalobcovi nevzniklo právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry č. 17100872 od spoločnosti RP COMPOUNDS GmbH, pretože právo na jej odpočet nepreukázal.
20. Žalovaný konštatoval, že námietky žalobcu, ktoré boli obsahom jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutých prvostupňových rozhodnutí, ktorých odôvodnenie považoval žalovaný za logické, jasné a zrozumiteľné a v rozhodnutiach správcu dane nezistil žiadny rozpor s právnymi predpismi. Jednotlivo sa vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu. K odvolacej námietke, že prerušenie daňovej kontroly za účelom MVI trvalo v rozpore s čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie“) viac ako tri mesiace, konkrétne päť a pol mesiaca, v dôsledku čoho došlo k prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s čl. 10 uvedeného Nariadenia, pričom správca dane nevysvetlil možné predĺženie 3-oj mesačnej lehoty osobitnou kategóriou prípadov, a teda konal v rozpore so zákonom, keď daňovú kontrolu vykonával aj po 21. 02. 2019 a Protokol z daňovej kontroly žalobcovi doručil až 30. 04. 2019, žalovaný uviedol, že správca dane konal v súlade s čl. 10 až 12 Nariadenia a po uplynutí 3-oj mesačnej lehoty na poskytnutie odpovede v rámci MVI dožiadaný orgán urgoval. Z jeho odpovede vyplynulo, že nebol schopný na žiadosť o MVI odpovedať v stanovenej lehote. Vysvetlenie osobitnej kategórie prípadov v zmysle čl. 11 Nariadenia pre možné dohodnutie odlišných lehôt na vybavenie žiadosti o MVI nebolo potrebné, pretože správca dane na tento článok len poukázal. Prerušenie daňovej kontroly v trvaní 164 dní bolo v Protokole aj v preskúmavaných rozhodnutiach správcu dostatočne vysvetlené, jednotlivé úkony správcu dane prebiehali bez zbytočných prieťahov, počas prerušenia daňovej kontroly lehota na jej vykonanie neplynula a celkom trvala 362 dní. K odvolacej námietke, že daňová kontrola začala nezákonne, pretože správca dane v zápisnici o začatí daňovej kontroly neuviedol dôvod začatia daňovej kontroly, ktorý je jej obligatórnou náležitosťou žalovaný uviedol, že v zápisnici o začatí daňovej kontroly č. 102420744/2017 zo dňa 21. novembra 2017 správca dane uviedol ako dôvod začatia daňovej kontroly ustanovenie § 46 ods. 3 Daňového poriadku. Tiež uviedol, že Daňový poriadok bližšie nešpecifikuje, čo musí odôvodnenie zápisnice o začatí daňovej kontroly presne obsahovať. Začatiu daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku predchádzal výkon daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017 u žalobcu, počas ktorej boli zistené také skutočnosti, z ktorých vzniklo správcovi dane dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené, alebo zničené, a preto správca dane využil zákonnú možnosť začať u žalobcu daňovú kontrolu v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v zápisnici o začatí daňovej kontroly nebol uvedený dôvod jej začatia. K odvolacej námietke, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal reálne dodanie deklarovaných zdaniteľných plnení spoločnosťou media force s. r. o. ako aj reálnosť zdaniteľného obchodu s deklarovaným dodávateľom RKI, spol. s r. o., resp. RKI media, s. r. o. žalovaný uviedol, že uvedené tvrdenie žalobcu je zavádzajúce. Z Protokolu z daňovej kontroly aj z napadnutých rozhodnutí správcu dane vyplýva, že vyhodnotením všetkých jeho zistení dospel k záveru, že hoci žalobca splnil formálne požiadavky na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od media force s. r. o. podľa § 49 a 51 Zákona o DPH nebolo možné priznať mu právo na odpočítanie dane, pretože sa stal účastníkom daňového podvodu. Pri dodávateľských faktúrach od deklarovaného dodávateľa RKI, spol. s r. o., RKI media, s. r. o. žalobca podľa správcu dane nesplnil zákonom stanovené podmienky na odpočítanie dane, pretože si odpočítal daň zo služby, pri ktorej jej dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť z titulu reálneho dodania služby, ale len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. K odvolacej námietke, že je neprípustné, aby závery a zistenia správcu dane po ukončení daňovej kontroly boli diametrálne odlišné a pre žalobcu nepriaznivejšie než závery správcu dane uvedené v Protokole, pretože tým došlo k odňatiu možnosti žalobcovi vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, ktoré mu vyplýva z § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, a teda, že správca dane nemôže vo vyrubovacom konaní dospieť k záveru o daňovom podvode, keď v Protokole spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných obchodov s media force s. r. o. žalovaný uviedol, že závery a zistenia správcu dane po ukončení kontroly nie sú odlišné od záverov uvedených v napadnutých rozhodnutiach tak, ako to žalobca tvrdil. Správca dane vo vyrubovacom konaní nevykonal žiadne nové dokazovanie, s pripomienkami a dôkazmi žalobcu sa vysporiadal v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 03. júla 2019, ktorá bola poslednou zápisnicou vo vyrubovacom konaní. Správca dane už v Protokole na stranách 18 až 20 konštatoval, že reťazec plnení, ktoré sú poznačené podvodom začína u platiteľa media force s.r.o. a končí u žalobcu, ktorý z dodávateľských faktúr vystavených media force s. r. o. odpočítal priamo tú daň, pri ktorej nebolo preukázané jej odvedenie do štátneho rozpočtu spoločnosťou media force s. r.
o. Tým žalobca podľa správcu dane získal daňové zvýhodnenie, a teda sa priamo zapojil do daňového podvodu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že media force s. r. o. mala riadny podnikateľský dôvod na svoje podnikanie, ktorým bol zisk, pretože žalobca postupne využíval rôzne obchodné spoločnosti na údajné prefinancovanie nákupu suroviny na výrobu polystyrénu, čo správca dane označil za neobvyklú obchodnú stratégiu, pričom uvedené spoločnosti následne zanikli. Na takéto konanie žalobcu správca dane nezistil žiadny riadny podnikateľský, ani iný dôvod. K odvolacej námietke, že správca dane nedisponuje žiadnym dôkazom preukazujúcim údajné podvodné konanie spoločnosti media force s. r. o. a nepreukázal ani to, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o údajnom podvodnom konaní spoločnosti media force, s. r. o. žalovaný zopakoval správcom dane vykonané vyhodnotenie všetkých zistených skutočností vo vzťahu k jeho záveru o podvodnom konaní media force s. r.o. a o vedomosti žalobcu o ňom. K odvolacej námietke, že žalobca preukázal, že spoločnosti RKI, spol. s r. o. a RKI media, s .r. o. zabezpečili zhotovenie reklamných spotov pre žalobcu, ktoré žalobca správcovi dane reálne predložil s tým, že boli preukázateľne vyrobené pre žalobcu a odvysielané na veľkoplošnej LED obrazovke, o čom bola správcovi dane predložená fotodokumentácia, žalovaný uviedol, že správca dane v daňovej kontrole zaistil dôkazy, na základe ktorých zistil reálny skutkový stav veci, ktorý opísal v Protokole z daňovej kontroly ako aj v odvolaním napadnutých rozhodnutiach. Konštatoval, že dodanie reklamnej služby deklarovanými dodávateľmi nebolo v preverovaných zdaňovacích obdobiach preukázané, a preto im nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, v dôsledku čoho nevzniklo žalobcovi právo na odpočet dane. Nebolo preukázané, že RKI, spol. s.r.o., resp. RKI media, s. r. o. zabezpečila zhotovenie reklamných spotov, pretože videonahrávka reklamného spotu a fotodokumentácia LED obrazovky nie je dôkazom preukazujúcim skutočné odvysielanie reklamného spotu v jednotlivých preverovaných zdaňovacích obdobiach a v deklarovanom rozsahu. Zdôraznil, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH má skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym a z § 3 ods. 6 Daňového poriadku pre správcu dane vyplýva povinnosť neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, pokiaľ sa tieto reálne neuskutočnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Pre nárok na odpočet DPH je nevyhnutným preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovar alebo služby, ktoré sú na faktúre deklarované, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je povinný preukazovať platiteľ uplatňujúci si odpočet dane, za ktorých správnosť aj zodpovedá.
Žaloby
21. Včas podanými obsahovo zhodnými správnymi žalobami žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutí žalovaného, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý bol základom pre ich vydanie nemá oporu v administratívnom spise. Tvrdil, že nimi bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, a preto žiadal, aby ich správny súd zrušil spolu s prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane, vec vrátil na ďalšie konanie a uplatnil si plnú náhradu trov konania.
22. Žalobca tvrdil, že právne závery žalovaného, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly a pokračovanie správcu dane v daňovej kontrole vykonávanej u žalobcu aj po 21. februári 2019 boli zákonné, boli výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku nesprávneho záveru žalovaného o tom, že z Nariadenia nevyplýva, že primeranou lehotou na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podania žiadostí o MVI je lehota tri mesiace. Žalobca uviedol, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za preverované zdaňovacie obdobia, ktorá bola u žalobcu začatá dňa 21. novembra 2017 mala byť aj s ohľadom na jej prerušenie za účelom MVI ukončená najneskôr 21. februára 2019, avšak Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený až 30. apríla 2019. Žalobca argumentoval, že § 61 ods. 4 Daňového poriadku je v spojení s článkom 10 Nariadenia potrebné vykladať tak, že pominutie dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, je ohraničené lehotou troch mesiacov, pretože počas jej plynutia nedošlo medzi správcom dane a Nemeckou daňovou správou k dohode o inej než trojmesačnej lehote na vybavenie žiadosti o MVI. Nemecká daňová správa informovala konajúceho správcu dane o dôvode nevybavenia žiadosti v lehote 3 mesiacov a o predpokladanom termíne zaslania odpovede podľa žalobcu bez opory v článku 12 Nariadenia až na urgencie správcu dane, ktoré mu boli zaslané po štyroch mesiacoch od podania žiadosti o MVI. Z článku 12 Nariadenia pritom vyplýva, že nemecký dožiadaný daňový orgán bol povinný o uvedených skutočnostiach žiadajúceho správcu dane informovať okamžite. Naviac, podľa článku 11 Nariadenia možno odlišnú lehotu na vybavenie žiadosti o MVI dohodnúť len v „osobitných kategóriách prípadov“, pričom správca dane, ani žalovaný tento termín nijako neozrejmili.
Uviedli len, že dôvodom predĺženia trojmesačnej lehoty bola prebiehajúca daňová kontrola u nemeckého daňového subjektu.
23. Ako výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca namietal aj tvrdenie žalovaného, že Daňový poriadok nešpecifikuje povinný obsah odôvodenia zápisnice o začatí daňovej kontroly a že dôvody začatia daňovej kontroly bez oznámenia vyplývajú z § 46 ods. 3 Daňového poriadku, v dôsledku ktorého žalovaný nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že daňová kontrola bola začatá nezákonne, pretože v zápisnici o jej začatí nebol uvedený dôvod jej začatia. Žalobca argumentoval poukazom na § 46 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že zápisnica o začatí daňovej kontroly musí obsahovať konkrétny dôvod jej začatia, pretože ustanovenie §-u 46 ods. 3 v sebe subsumuje viacero dôvodov, kedy je možné začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia, a preto len odkaz na toto zákonné ustanovenie nepostačuje.
24. Žalobca namietal ako nesprávne skutkové závery správcu dane (a žalovaného), že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno jednak vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti a reálnosti vynaložených nákladov na reklamu od spoločnosti RKI, spol. s r. o. resp. RKI media, s. r. o. a jednak v súvislosti s nákupom suroviny na výrobu polystyrénu, ktoré boli dôvodom ich nesprávnych právnych záverov o tom, že žalobcovi nevzniklo/nebolo možné priznať právo na uplatnený odpočet DPH v preverovaných zdaňovacích obdobiach. Žalobca tvrdil, že tento skutkový záver je zavádzajúci, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že spoločnosť RKI, spol. s r. o. a RKI media, s. r. o. zabezpečili zhotovenie reklamných spotov, ktoré žalobca správcovi dane predložil, tieto boli preukázateľne vyrobené pre žalobcu a odvysielané na veľkoplošnej LED obrazovke, o čom žalobca predložil správcovi dane fotodokumentáciu. Tiež bolo preukázané, že media force s. r. o. žalobcovi reálne dodala granulát na výrobu polystyrénu. Sám správca dane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že žalobca sa výrobou polystyrénu reálne zaoberá a že miestnym zisťovaním v skladových a výrobných priestoroch žalobcu bolo zistené, že surovina na výrobu polystyrénu sa tam nachádzala a bola reálne používaná na výrobu. Media force s. r. o. dodaný tovar žalobcovi riadne fakturovala a žalobca faktúry uhradil, a teda k preverovaným zdaniteľným plneniam od spoločnosti media force s. r. o. reálne došlo.
25. V ďalej časti žaloby žalobca tvrdil, že postupom správcu dane, ktorý na rozdiel od jeho argumentácie počas daňovej kontroly a jeho záverov uvedených v Protokole, keď spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných plnení medzi media force s. r. o. a žalobcom založil prvostupňové rozhodnutia na záveroch, že konanie spoločnosti media force s. r. o. vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého sa svojím konaním zapojil aj žalobca, ktorý vedel o tom, že sa zúčastňuje podvodného konania tohto dodávateľa, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, najmä § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku tým, že žalobcovi bola počas daňovej kontroly odňatá možnosť účinne sa brániť voči takýmto záverom (zisteniam) správcu dane. Žalobca argumentoval tým, že je neprípustné a nezákonné, aby boli závery a zistenia správcu dane uvedené v jeho rozhodnutiach diametrálne odlišné a pre žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt nepriaznivejšie, než závery správcu dane uvedené v Protokole, pretože zistenia uvedené v Protokole sú podľa žalobcu pre správcu dane záväzné a môžu byť zmenené len v prospech žalobcu na základe jeho vyjadrenia k Protokolu. Správca dane podľa žalobcu nemôže vo vyrubovacom konaní pokračovať v dokazovaní, ktoré nestihol vykonať počas daňovej kontroly s tým, že vo vyrubovacom konaní môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhol žalobca vo vyjadrení k Protokolu na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca namietal, že tvrdenie žalovaného, že správca dane už na stranách 18 až 20 Protokolu konštatoval, podvodný reťazec, ktorý začal u media force s. r. o. a skončil u žalobcu, nemá oporu v administratívnom spise, pretože na uvedených stranách Protokolu správca dane konštatoval, že konanie media force s. r. o. vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého sa svojím konaním zapojil aj žalobca. Žalobca na základe uvedeného dospel k záveru, že dôvodom neuznania žalobcom uplatneného odpočtu dane bolo podľa správcu dane podvodné konanie media force s. r. o. napriek tomu, že správca dane v media force s. r. o. daňovú kontrolu nevykonal, a preto nemôže učiniť záver o jej podvodnom konaní, pretože media force s. r. o. nemá bez jej vykonania možnosť sa voči takémuto obvineniu brániť. Žalobca pritom zdôraznil, že media force s. r. o. mala riadny podnikateľský dôvod na nákup a predaj suroviny na výrobu polystyrénu, ktorým bol zisk.
26. Ako nesprávny namietal žalobca právny záver správcu dane a žalovaného, že konanie spoločnosti media force s. r. o. vykazuje znaky daňového podvodu, pretože bol vyvodený jedine zo skutočnosti, že media force s. r. o. nepredložila účtovníctvo a záznamy o prijatých a vystavených faktúrach za preverované zdaňovacie obdobia, čím neumožnila správcovi dane preveriť správnu výšku odvedenej
dane, a teda vznik práva žalobcu na jej odpočítanie, keď nebolo možné zistiť, či media force s. r. o. odviedla daň z preverovaných zdaniteľných plnení. Žalobca tvrdil, že správca dane nedisponoval žiadnym dôkazom preukazujúcim podvodné konanie media force s. r. o. a tiež, že nepreukázal, že žalobca mal o údajnom podvodnom konaní media force s. r. o. vedomosť. Žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/117/2015 zo dňa 08. júna 2017, z ktorého citoval a na jeho základe tvrdil, že naňho nemôže byť prenášaná zodpovednosť za preukazovanie skutočností v dodávateľskom reťazci, ktorého sa stal súčasťou, iba že by vedel alebo mohol vedieť, že obchod je poznačený podvodom a že ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, tak vlastné dôkazné bremeno vyčerpal. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa žalobcu a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane, preto bolo povinnosťou správcu dane preukázať, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia od svojho dodávateľa zúčastňuje na plneniach spojených s daňovým únikom, či poznačených podvodom vo vzťahu k DPH. Žalobca poukázal aj na závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-80/14 a C-142/11 podľa ktorého „odpočítanie DPH v zásade nemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonnosti, ktorej sa dopustil vystaviteľ faktúry, iba ak zdaniteľná osoba, ktorá si uplatňuje odpočet vedela alebo mala vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet je súčasťou daňového podvodu, pričom dôkazné bremeno nesú daňové orgány a od zdaniteľnej osoby, ktorá si uplatňuje odpočet DPH môže byť požadovaná iba obozretnosť primeraná okolnostiam“. Žalobca tvrdil, že správca dane žiadnym spôsobom akékoľvek podvodné konanie zo strany media force s.r.o. nepreukázal a nepreukázal ani, žeby žalobca vedel alebo mohol vedieť o údajnom podvodnom konaní media force s.r.o., a preto právny záver žalovaného, ktorý sa stotožnil so záverom správcu dane o tom, že keď spoločnosť media force s. r. o. správcovi dane nepredložila účtovníctvo za rok 2017, čím správcovi dane neumožnila preveriť správnu výšku odvedenej dane, správca dane preukázal, že media force s. r. o. sa dopustila daňového podvodu. Žalobca tvrdil, že v preskúmavaných veciach chýba vysvetlenie podvodného mechanizmu v posudzovaných zdaniteľných obchodoch, že úmyselné zapojenie žalobcu do podvodného reťazca nebolo v konaní preukázané a že vedomosť žalobcu o tom, že sa zúčastňuje podvodného konania správca dane oprel o také „dôkazy“ (že žalobca si media force s. r. o. zvolil za svojho dodávateľa len z dôvodu prefinancovania nákupov, čo jej konateľ potvrdil, že objednávky od zahraničného dodávateľa media force s. r. o. vyhotovovala len na základe odsúhlasenia žalobcu, že žalobca v iných obdobiach nakupoval aj priamo od tých dodávateľov z iných členských štátov EÚ, ktorí v preverovaných zdaniteľných obdobiach deklarovali dodanie tovaru spoločnosti media force s. r. o., že žalobca v minulých obdobiach využil na prefinancovanie nákupov tovaru aj iné spoločnosti, ktoré tak ako media force s. r. o. následne zanikli, že tovar bol od zahraničného dodávateľa prepravený priamo do skladu žalobcu, ktorý ho bezodplatne prenajal spoločnosti media force s. r. o. a že žalobca získal odpočítaním dane z dodávateľských faktúr od media force s. r.o., ktorá nebola odvedená do štátneho rozpočtu neoprávnené daňové zvýhodnenie, čím sa priamo zapojil do daňového podvodu), ktoré vedomosť žalobcu o jeho účasti na údajnom podvodnom konaní jeho dodávateľa nepreukazujú. Prefinancovanie nákupov na výrobu polystyrénu spoločnosťou media force s. r. o. označil žalobca za pre neho najvýhodnejšiu obchodnú stratégiu v jeho aktuálnej finančnej situácii, odsúhlasenie nákupov suroviny na výrobu polystyrénu spoločnosťou media force s. r. o. od zahraničných dodávateľov označil za bežnú obchodnú prax, prefinancovanie nákupov cez iné spoločnosti v minulých zdaňovacích obdobiach a ani skutočnosť, že časť dodávateľov žalobcu po uskutočnení zdaniteľných plnení zanikla nepreukazujú jeho vedomosť o „podvodnom konaní“ media force s. r. o. Nepreukazuje ju ani skutočnosť, že žalobca spoločnosti media force s. r. o. bezodplatne prenajal sklad, do ktorého bola prepravená surovina na výrobu polystyrénu od zahraničných dodávateľov pre prípad, že tam uskladnený tovar bude predávať výlučne žalobcovi. Žalobca zdôraznil najmä tú skutočnosť, že správca dane aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach uviedli, že pre nepredloženie účtovníctva spoločnosti media force s.r.o. nebolo možné zistiť, či bola alebo nebola týmto daňovým subjektom riadne odvedená daň z deklarovaných zdaniteľných plnení do štátneho rozpočtu, a preto ich záver, že žalobca získal neoprávnené daňové zvýhodnenie, keď si odpočítal daň z preverovaných dodávateľských faktúr od media force s. r. o., ktorá nebola touto spoločnosťou odvedená do štátneho rozpočtu, čím sa priamo zapojil do daňového podvodu, nemá oporu v dôkazoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Doplnil, že aj v prípade, že media force s. r. o. svoju daňovú povinnosť nesplnila, táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje vedomosť žalobcu o jeho zapojení sa do daňového podvodu. V nadväznosti na vedené žalobca zdôraznil, že správca dane neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o údajnom podvodnom konaní svojho dodávateľa.
Vyjadrenia žalovaného
27. Vo vyjadreniach k podaným správnym žalobám, ktoré sa svojim obsahom v podstate nelíšili od odvolacích námietok žalobcu žalovaný zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú v žalobami napadnutých rozhodnutiach. Žalobné námietky nepovažoval za dôvodné, a preto navrhol žaloby žalobcu zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania zo svojho.
Repliky žalobcu
28. Žalobca zotrval na podaných správnych žalobách a s vyjadreniami žalovaného k nim nesúhlasil. Argumentoval rovnakým spôsobom, ako v podaných správnych žalobách. Vo vzťahu k dodaniu reklamných služieb doplnil, že súčasťou faktúr bol aj takzvaný playlist, v ktorom bolo presne uvedené kedy a koľkokrát bol spot odvysielaný, a preto podľa žalobcu ním predložená dokumentácia dostatočným spôsobom preukázala reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Tiež zdôraznil, že podľa správcu dane a žalovaného nebolo možné zistiť, či media force s. r. o. skutočne odviedla daň alebo nie, a preto akékoľvek závery správcu dane o tom, že media force s. r. o. sa dopustila podvodného konania sú svojvoľné, bez opory v skutkových zisteniach. Bez toho, aby bolo podvodné konanie media force s. r. o. bez akýchkoľvek pochybností preukázané, nemožno zisťovať a dospieť k záveru, že žalobca sa na jej podvodnom konaní priamo podieľal.
29. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením 24S/260/2019-125 zo dňa 11. februára 2021 spojil na spoločné konanie veci vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24S/260/2019 (týka sa zdaňovacieho obdobia apríl 2017), sp. zn. 24S/261/2019 (týka sa zdaňovacieho obdobia jún 2017) a sp. zn. 24S/259/2019 (týka sa zdaňovacieho obdobia február 2017) s tým, že sa budú ďalej viesť pod sp. zn. 24S 260/2019. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12. februára 2021.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 30. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správy súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo z dôvodov uvedených v podaných správnych žalobách v súlade s § 134 ods. 1 SSP bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by mal na prejednanie veci samej nariadiť pojednávanie (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že správne žaloby sú dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu dňa 12. februára 2021. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 18. februára 2021 (§ 137 ods. 3 SSP).
31. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
32. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. a) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o a) správnych žalobách,
33. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
34. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP (1) V správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť e) dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len "žalobné body")
35. Podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verenej správy alebo opatrenie orgánu verenej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
36. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 a 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
37. Podľa § 24 ods. 1, 2, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
38. Podľa § 45 ods. 1 písm. f), ods. 2 písm. e) Daňového poriadku (1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, (2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia
39. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
40. Podľa § 47 písm. h), i) Daňového poriadku Protokol musí obsahovať
h) preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov, i) vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f)
41. Podľa § 63 ods. 2, 5 Daňového poriadku (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. 5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
42. Podľa § 68 ods. 1, 3 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. (3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
43. Podľa § 74 ods. 2, 4 Daňového poriadku 2) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. (4) Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
44. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom na toto konanie Dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8.
45. Podľa § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH v znení účinnom na toto konanie (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
46. Podľa § 49 ods. 1,2 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom na toto konanie (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané
47. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom na toto konanie Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
48. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH v znení účinnom na toto konanie Faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby
49. Predmetom súdneho prieskumu boli žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobia február 2017, apríl 2017, a jún 2017. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňových rozhodnutí správcu dane ako aj postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v podaných správnych žalobách. Každý, kto sa cíti dotknutý na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch rozhodnutím orgánu verenej správy, má Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo na súdnu ochranu. Je len na ňom, ako svoje právo využije. Správny súd poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom účastníkov administratívnych konaní pred nezákonnosťou rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak obsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Nemá oprávnenie dôvody nezákonnosti z obsahu administratívnych rozhodnutí, ani z obsahu administratívnych spisov za žalobcu vyhľadávať, a tak žalobné dôvody nezákonnosti za žalobcu dopĺňať a ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu a rozhodnutím na daný prípad konkretizovať (§ 182 ods. 1 SSP). To znamená, že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú súdny prieskum zákonnosti.
50. Vo vzťahu k žalobnej námietke, týkajúcej sa nezákonnosti začatia daňovej kontroly pre absenciu uvedenia dôvodu jej začatia (bod 23) správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február, apríl a jún 2017 bola začatá 21. novembra 2017 a ako dôvod jej začatia bol v Zápisnici o začatí daňovej kontroly č. 102420744/2017 zo dňa 21. novembra 2017 uvedený § 46 ods. 3 Daňového poriadku. Zároveň bol splnomocnený zástupca žalobcu K.. J. Fördöš poučený podľa § 11 ods. 3, § 45 ods. 1, 2 Daňového poriadku a boli odovzdané dostupné daňové a účtovné doklady. Z ustanovenia § 46 ods. 3 Daňového poriadku pritom vyplýva, že správca dane môže daňovú kontrolu začať aj bez oznámenia začatia daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku, ak sú na taký postup splnené zákonné podmienky a síce, ak tak ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní, alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Len v týchto prípadoch môže daňová kontrola začať tak, že v deň jej začatia spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu o začatí daňovej kontroly, v ktorej musí uviesť deň jej začatia, miesto jej vykonávania, dôvod jej začatia, jej predmet a kontrolované zdaňovacie alebo účtovné obdobie. Hoci je vykonávanie daňovej kontroly legitímnym zásahom (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku) do práv daňového subjektu, daňová kontrola môže byť začatá, vykonávaná a ukončená len spôsobom upraveným v § 44 až 47a Daňového poriadku, inak sa správca dane vystavuje riziku námietok voči jej zákonnosti, čo môže ovplyvniť zákonnosť daňového konania a v ňom vydaného rozhodnutia. Keďže ustanovenie § 46 ods. 3 Daňového poriadku predpokladá tri odlišné dôvody na začatie daňovej kontroly bez toho, aby bol daňový subjektu o dátume jej začatia vopred informovaný oznámením o daňovej kontrole podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, čo predstavuje
intenzívny zásah do jeho práv, možno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že v zápisnici o začatí daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku musí byť uvedený konkrétny dôvod jej začatia, pretože toto tvrdenie zodpovedá platnej právnej úprave. Žalobca teda dôvodne namietal, že tvrdenie žalobcu, že ustanovenie § 46 ods. 3 Daňového poriadku bližšie nešpecifikuje obsahové náležitosti zápisnice o začatí daňovej kontroly bez oznámenia o jej začatí, s tým, že uvedením § 46 ods. 3 Daňového poriadku bol dôvod začatia daňovej kontroly vymedzený, je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný citované zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Ak totiž ustanovenie § 46 ods. 3 Daňového poriadku predpokladá viacero dôvodov pre začatie daňovej kontroly bez oznámenia o jej začatí, a to spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly, potom logicky môže byť zákonná požiadavka na uvedenie dôvodu jej začatia naplnená len označením konkrétneho dôvodu jej začatia. Bez jeho konkretizácie sa daňový subjekt môže len domnievať (hoci aj mylne), čo bolo dôvodom na začatie daňovej kontroly, čo nezodpovedá jeho právu na poznanie skutočného dôvodu jej začatia. V dôsledku uvedeného obsahového nedostatku zápisnice o začatí daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku žalobca namietal nezákonnosť jej začatia, teda de facto nezákonný zásah správcu dane do jeho práv alebo právom chránených záujmov, voči ktorému sa však možným podaním správnej žaloby podľa § 252 v spojení s § 6 ods. 2 písm. f) Správneho súdneho poriadku nebránil. Žalobca ale neuviedol v čom, resp. akým spôsobom ovplyvnila zápisnica o začatí daňovej kontroly, ktorá nebola vyhotovená v súlade s § 46 ods. 3 Daňového poriadku, pretože neobsahovala konkrétny dôvod začatia daňovej kontroly zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, ktorá je predmetom posudzovania v konaní pred správnym súdom. Z § 182 ods. 1 písm. f) SSP pritom vyplýva, že z dôvodov žaloby musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti rozhodnutia konkretizovať na daný prípad, pretože skutkové aj právne dôvody tvrdenej nezákonnosti musia byť obsahom podanej správnej žaloby. Bez konkrétnej vecnej argumentácie žalobcu o tom, ako nedostatky zápisnice o začatí daňovej kontroly ovplyvnili zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného nebolo možné túto žalobnú námietku preskúmať, a teda dospieť na jej základe k záveru o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného. Preto ju správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Pre úplnosť správny súd dodáva, že argumentácia žalovaného, ktorá bola obsahom preskúmavaných rozhodnutí a síce, že začatiu daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku predchádzalo vykonávanie daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2017, počas ktorej boli zistené také skutočnosti, z ktorých vzniklo správcovi dane dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, čo bolo dôvodom na začatie daňovej kontroly v preverovaných zdaňovacích obdobiach v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku nemohla obstáť, pretože uvedené skutkové okolnosti nenahrádzajú povinnosť správcu dane uviesť v zápisnici o začatí daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku konkrétny dôvod jej začatia.
51. Žalobná námietka, ktorej obsah bol zhrnutý v bode 22/ tohto rozsudku nebola dôvodná, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave. Žalobca namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly a pokračovanie v daňovej kontrole aj po 21. februári 2019 boli zákonné. Argumentoval poukazom na § 61 ods. 4 a čl. 10 až 12 Nariadenia. Výkladom ich obsahu dospel žalobca k záveru, že dôvody na prerušenie daňovej kontroly pominuli najneskôr 21. februára 2019, keď uplynula trojmesačná lehota na podanie informácií od zahraničného správcu dane v rámci MVI, pretože k dohode o predĺžení tejto lehoty nedošlo, keďže k nej nedošlo do uplynutia lehoty troch mesiacov na podanie žiadanej informácie a naviac, v preskúmavanom konaní nebola ozrejmená osobitná kategória prípadov, v ktorých by mohla byť dohodnutá iná, než trojmesačná lehota. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že v preskúmavaných veciach bola daňová kontrola prerušená dňom 14. septembra 2018 Rozhodnutím správcu dane č. 101789862/2018 zo dňa 12. septembra 2018 z dôvodu preverenia intrakomunitárneho dodania tovaru v rámci členských štátov EÚ do dňa získania informácií a podkladov potrebných pre správne určenie dane. Žiadosti o MVI boli vo vzťahu k spoločnostiam UNIPOL HOLLAND B.V a RP COMPOUNDS GmbH zaslané žiadanému zahraničnému orgánu dňa 15. februára 2018. Odpoveď týkajúca sa spoločnosti UNIPOL HOLLAND B.V bola správcovi dane doručená dňa 18. apríla 2018 a odpoveď na žiadosť týkajúcu sa spoločnosti RP COMPOUNDS GmbH bola po urgenciách zo dňa 19. júna 2018, 17. októbra 2018 a 17. januára 2019 doručená správcovi dane dňa 25. februára 2019. Dňa 14. marca 2019 správca dane žalobcovi doručil Oznámenie o pominutí dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila (č.100515232/2019), ďalej pokračoval v daňovej kontrole získaním informácií a podkladov z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017 vykonávanej u žalobcu, podaním zo dňa 22. marca 2019 žalobcu oboznámil so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole, umožnil mu vyjadriť sa k nim a
doručením Protokolu zo dňa 11. apríla 2019 dňom 30. apríla 2019 Daňovú kontrolu ukončil. Žalobca správne poukázal na čl. 10 až 12 Nariadenia, z ktorých vyplýva, že žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti a ak už žiadané informácie má, táto lehota sa znižuje na 1 mesiac. V niektorých osobitných kategóriách prípadov si žiadaný a žiadajúci orgán môžu navzájom dohodnúť iné lehoty (čl. 11) na poskytnutie žiadaných informácií. Postup pri nemožnosti zaslania odpovede v stanovenej lehote je upravený v čl. 12 Nariadenia tak, že žiadaný orgán okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch a uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa nemýli v tvrdení, že Nariadením je pre žiadaný orgán stanovená lehota na poskytnutie odpovede ako aj možnosti jej predĺženia a postup pri nemožnosti jej dodržania. Hoci sú lehoty na poskytnutie odpovede v rámci MVI určené, sú určené len pre žiadaný orgán, a nie pre žiadajúci orgán, t. j. tunajšieho správcu dane. S porušením v Nariadení stanovenej lehoty na poskytnutie žiadanej odpovede Daňový poriadok nespája žiadne právne následky, a preto nemajú tvrdenia žalobcu ohľadom nedodržania trojmesačnej lehoty, neexistencie dohody o jej predĺžení, či nedodržaní postupu podľa čl. 12 Nariadenia žiadny právny význam. Žalobca sa pritom mýli v tvrdení, že pominutie dôvodov na prerušenie daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku súvisí s trojmesačnou (alebo inou dohodnutou lehotou) na poskytnutie odpovede v rámci MVI, pretože táto úvaha nemá oporu v § 61 ods. 4, ani v iných ustanovenia Daňového poriadku a ani v obsahu Nariadenia. Správny súd nespochybňuje, že aj dĺžka prerušenia daňovej kontroly má svoje hranice z hľadiska jej primeranosti a proporcionality, v rámci ktorých sa posudzuje účel, vhodnosť aj dĺžka prerušenia daňovej kontroly s ohľadom na relevanciu, obsah, rozsah a možnosti získania žiadaných informácií. V preskúmavaných veciach však žalovaný uvedené zohľadnil, keď uviedol, že dôvodom prerušenia daňovej kontroly bolo získanie informácií za účelom preverenia intrakomunitárneho dodania tovaru, čo boli skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Prerušenie daňovej kontroly v trvaní 164 dní nebolo podľa správneho súdu v zmysle vyššie uvedených kritérií neprimerané ani neproporcionálne, a preto sa správny súd stotožnil so záverom žalovaného, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly a pokračovanie v nej aj po 21. februári 2019 bolo zákonné. Po odpočítaní doby prerušenia daňovej kontroly táto trvala celkom 362 dní, teda bola v súlade s§ 46 ods. 10, v spojení s § 61 ods. 6 Daňového poriadku ukončená do 1 roka od jej začatia. Z uvedených dôvodov vyhodnotil správny súd túto žalobnú námietku ako nedôvodnú, pretože žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie zákonnosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly a jej ukončenia v zákonnej lehote nezistil.
52. Žalobná námietka, ktorej obsah bol zhrnutý v bode 25/ tohto rozsudku, nebola dôvodná, pretože nezodpovedala obsahu Protokolu a prvostupňových rozhodnutí, ani priebehu administratívneho konania. Z obsahu Protokolu správny súd zistil, že vo vzťahu k preverovanému odpočítaniu dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa media force s.r.o. správca dane na základe skutočností zistených v priebehu daňovej kontroly konštatoval, že hoci žalobca splnil formálne požiadavky pre odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa media force s.r.o. podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, nebolo možné mu priznať právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr, pretože sa stal účastník daňového podvodu. Správca dane na základe výsledkov dokazovania v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní vyhodnotil vykonané dôkazy a z nich zistené skutočnosti tak, že konanie spoločnosti media force s.r.o. vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého sa svojím konaním zapojil aj žalobca tým, že si odpočítal práve tú daň, u ktorej nebolo možné zistiť jej odvedenie do štátneho rozpočtu. Poukázal pritom na aj na rozsudky ESD vo veci C- 332/15 J. E., bod 56/ aj C-285/2011, Bonik, či C-18/2013 Maks Pen s tým, že „zamietnutie práva na odpočet dane prichádza do úvahy nielen v prípade, že daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ktorá sa si odpočet uplatňuje, ale aj vtedy, ak táto osoba vedela alebo mohla vedieť, že sa svojim nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je vo vzťahu k DPH súčasťou podvodu. Za týchto okolností sa má žalobca ako zdaniteľná osoba považovať na účely šiestej Smernice za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení, ktoré uskutočnil na výstupe“. Vo vzťahu k odpočítaniu dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa RKI, spol. s r. o. a RKI media, s. r. o. správca dane konštatoval, že dodanie deklarovanej služby - odvysielanie reklamného spotu „IZO 4“ deklarovanými dodávateľmi v preverovaných zdaňovacích obdobiach nebolo preukázané, preto RKI, spol. s r.o. nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods.1 zákona o DPH, a preto žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods.1 zákona o DPH. Rovnaké závery správcu dane boli obsahom aj prvostupňových rozhodnutí a žalovaný považoval skutkovú a právnu argumentáciu správcu dane za dostatočnú, logickú a súladnú so zákonom. To znamená, že tvrdenie žalobcu o rozdielnych záveroch správcu dane v Protokole z daňovej kontroly a v prvostupňovom rozhodnutí, nezodpovedá
obsahu týchto dokumentov napriek odlišnej formulácii záveru o podvodnom konaní media force s. r. o. s vedomou účasťou žalobcu, pretože jej vecný obsah bol rovnaký. Z uvedeného vyplýva, že závery prvostupňového rozhodnutia a závery správcu dane uvedené v Protokole neboli odlišné, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu v zmysle § 45 ods. 1, písm. f) Daňového poriadku. Naviac, okrem vyjadrenia k Protokolu mal žalobca možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam aj v priebehu vyrubovacieho konania, čo aj učinil. K porušeniu práv žalobcu, a teda k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy by mohlo dôjsť len v takom prípade, ak by sa závery orgánov správy daní v priebehu daňovej kontroly, či vyrubovacieho konania menili a žalobcovi by nebolo umožnené, aby sa k zisteným skutočnostiam vyjadril, čo správny súd v danej veci nezistil. Hoci sa závery orgánov správy daní v priebehu konania nemenili, pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca sa vo svojich tvrdeniach o záväznosti skutkových zistení obsiahnutých v Protokole a o možnosti ich zmeny len v prospech daňového subjektu (žalobcu) a o nemožnosti vykonávať vo vyrubovacom konaní iné, než žalobcom navrhnuté dôkazy mýli, pretože jeho tvrdenia nemajú oporu v platnej právnej úprave. Z § 68 ods. 3 Daňového poriadku nevyplýva, že vo vyrubovacom konaní môže správca dane vykonať len také dôkazy, ktoré navrhol daňový subjekt, ale že môže vykonať ďalšie dokazovanie, ak to považuje vzhľadom na vyjadrenia daňového subjektu za potrebné. Riadne zistenie skutkového stavu veci, t. j čo najúplnejšie zistenie rozhodujúcich skutočností pre správne určenie dane je základným predpokladom pre vydanie zákonného rozhodnutia v daňovom konaní. Práve možnosťou vykonania ďalších dôkazov je vyvrátené tvrdenie žalobcu, že skutkové závery obsiahnuté v Protokole sú pre správcu dane a vydanie jeho rozhodnutí záväzné. Tvrdenie žalobcu, že dôvodom neuznania nadmerného odpočtu DPH z dodávateľských faktúr od media force s. r. o. bolo podvodné konanie tohto dodávateľa nemalo oporu v obsahu preskúmavaných rozhodnutí, pretože dôvodom jeho neuznania bola vedomá účasť žalobcu na podvodnom konaní tohto dodávateľa. Žalobca sa pritom mýli, keď tvrdí, že k záveru o podvodnom konaní media force s. r. o. nemohol správca dane dospieť bez vykonania daňovej kontroly u media force, s. r. o., pretože konštatovanie „podvodného konania“ nemalo trestnoprávny rozmer, ale bolo výsledkom vyhodnotenia skutkových zistení pre správne určenie dane v súvislosti so žalobcom uplatneným nadmerným odpočtom DPH. Aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžf/16/2016 vyplýva, že: „Vyčleňovanie pojmu daňový podvod zo sféry daňového práva a jeho stotožňovanie výlučne s obdobne označenou skutkovou podstatou (§ 277a Trestného zákona) v oblasti trestného práva zrejme vychádza z nepochopenia judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá jasne rozlišuje medzi zneužitím práva a podvodom na DPH, pričom pojem daňový podvod v danej súvislosti stabilne používa na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. s nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti“. Obsahu preskúmavaných rozhodnutí nezodpovedalo tvrdenie žalobcu, že v nich nebol vysvetlený/ozrejmený mechanizmus tvrdeného podvodného konania a účasti žalobcu na ňom tak, ako je to uvedené v bode 10/ tohto rozsudku. Aj z obsahu žalobných námietok je zrejmé, že rozhodnutia správcu dane obsahovali vysvetlenie podvodného konania v preverovanom obchodnom reťazci, ktoré žalobca namietal.
53. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane pre nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia predložených dôkazov ohľadom reality vecných plnení týkajúcich sa dodania reklamných služieb od spoločnosti RKI spol. s r. o. a RKI media s. r. o. (bod 24), vyhodnotil správny súd túto žalobnú námietku ako nekonkrétnu. Žalobca tvrdil, že dodanie reklamných služieb bolo nepochybne preukázané, pretože bolo preukázané, že RKI, spol. s r. o. a RKI media, s. r. o. zabezpečili zhotovenie reklamných služieb, žalobca reklamné spoty správcovi dane predložil, tieto boli vyrobené pre žalobcu a boli odvysielané na LED obrazovke na Mestskej krytej plavárni v Košiciach, o čom bola predložená fotodokumentácia. Žalobca uvedeným tvrdením predložil len vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré je de facto len vyjadrením nesúhlasu s vyhodnotením dôkazov správcom dane a žalovaným. Žalobca však neuviedol, v čom spočíva nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, t. j. ktorý žalobcom predložený alebo správcom dane získaný dôkaz nebol vôbec vyhodnotený alebo bol vyhodnotený v rozpore s jeho obsahom, alebo ktorého vyhodnotenie je nelogické. Žalobca neuviedol ani žiadnu argumentáciu, v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci, pretože neuviedol, či správca dane a žalovaný aplikovali právne predpisy nesprávne alebo ich nesprávne vyložili, alebo hoci právne predpisy aplikovali správne, nezisťovali rozhodné skutočnosti. Z obsahu tejto námietky je zrejmé, že ňou bola namietaná len nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov, avšak bez toho, aby žalobca konkrétne argumentoval, v čom nesprávnosť
vyhodnotenia vykonaných dôkazov spočíva. Správny súd nie je podľa SSP oprávnený za žalobcu všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti rozhodnutia konkretizovať na daný prípad vyhľadávaním ich z obsahu administratívneho spisu. Z obsahu administratívneho spisu i z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane a žalovaného vyplýva, že žalobca na preukázanie splnenia podmienok na odpočet dane z faktúr za dodanie reklamných služieb predložil faktúry, fotodokumentáciu LED obrazovky, ktoré správca dane i žalovaný spolu s ostatnými dôkazmi vyhodnotili v súlade s ich obsahom a uviedli správnu úvahu, na základe ktorej dospeli k záveru, že žalobca predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie podmienok na odpočet DPH v zmysle zákona o DPH a ani preverovaním vykonaným správcom dane dodanie reklamných služieb žalobcovi od dodávateľov uvedených na faktúrach nebolo preukázané. Žalobca síce v žalobách predostrel svoje vlastné hodnotenie ním predložených dôkazov, avšak bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti, ktorými by závery správcu dane a žalovaného spochybnil, a preto bola takto uplatnená žalobná námietka nekonkrétna. Z dôvodu jej nekonkrétnosti ju nebolo možné preskúmať, a preto na jej základe nebolo možné dospieť k záveru, že skutkové a právne závery správcu dane a žalovaného týkajúce sa preverovaných zdaniteľných plnení za dodanie reklamných služieb od spoločnosti RKI, spol. s r. o., resp. RKI media, s. r. o. sú nesprávne, pretože nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto nemohol dospieť ani k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci správcom dane a žalovaným, že žalobcovi právo na odpočet DPH z dodávateľských faktúr za dodanie reklamných služieb nevzniklo, pretože daňová povinnosť v nich uvedená nemala základ v skutočnom dodaní reklamných služieb. Prílohy dodávateľských faktúr, tzv. playlist, ktorý žalobca v replikách konkretizoval ako dôkaz preukazujúci reálne dodanie deklarovaných reklamných služieb boli správcom dane vyhodnotené spolu s faktúrami ako dôkaz nepreukazujúci skutočné odvysielanie reklamného spotu v deklarovanom čase a počte odvysielaní. V ňom uvedené údaje boli len tvrdením dodávateľa, ktoré nebolo možné overiť, pretože spoločnosť Laser media, s. r. o, ktorá mala reklamné spoty odvysielať ich skutočné odvysielanie nepreukázala. Preto správny súd vyhodnotil túto žalobnú námietku ako nedôvodnú. Pre úplnosť správny súd poukazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorý upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a) , b) a c), pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňovníka alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematiky dôkazného bremena v spojení s § 49 a § 51 zákona o DPH) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“ Zo znenia § 24 Daňového poriadku nevyplýva to, na čom žalobca založil svoje tvrdenie o zvládnutí dôkazného bremena a síce, že predložením povinnej evidencie, resp. účtovných dokladov, ktorých vystavenie je predpísané zákonom, je dôkazné bremeno daňového subjektu vyčerpané. Pokiaľ daňovník uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy s overiteľným obsahom o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vznikol, avšak žalobca také dôkazy nepredložil a nezískal ich ani správca dane v rámci svojho preverovania.
54. Dôvodná bola žalobná námietka, že rozhodnutia žalovaného (a správcu dane) sú nezákonné v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov zhrnutých v bode 26/ tohto rozsudku. Možno prisvedčiť žalobcovi, že v prípade, ak daňovník preukáže splnenie zákonom o DPH stanovených podmienok na odpočítanie DPH vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Vyplýva to zo znenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého daňovník preukazuje rozhodné skutočnosti pre správne určenie dane, tiež skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií, ktoré je povinný viesť. V takom prípade, keď daňovník zvládne dôkazné bremeno je možné takému daňovníkovi odoprieť odpočítanie dane na základe výkladu práva EÚ upravujúceho oblasť DPH, ktorý podal súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach. Tento záväzný výklad možno vo všeobecnosti zhrnúť na 2 prípady, v ktorých správca dane v situáciách, kedy nie je sporné splnenie vecných a materiálnych podmienok, môže odmietnuť priznať právo na odpočet DPH. O prvý prípad sa
jedná vtedy, keď správca dane preukáže, že išlo o zneužitie práva, t. j., že obchodné transakcie nemali ekonomický význam a ich účelom bolo len dosiahnutie daňovej výhody u niektorého daňovníka. O druhý prípad ide vtedy, keď správca dane preukáže, že vykonaný obchod bol súčasťou reťazca obchodov zaťažených podvodom a zároveň preukáže, že daňovník o tomto podvode vedel alebo musel vedieť. Správca dane ani žalovaný u žalobcu nespochybnili splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočet DPH z dodávateľských faktúr od media force s. r. o. Preto zákonným dôvodom na nepriznanie žalobcom uplatneného odpočtu DPH z faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom mohli byť len jednoznačné skutkové zistenia preukazujúce podvodné konanie deklarovaného dodávateľa a vedomú účasť žalobcu na jeho podvodnom konaní. Dôkazným bremeno ohľadom preukázania týchto skutočností sú zaťažené orgány správy daní. Bez preukázania, že ide o zneužitie práva alebo o podvod, o ktorom daňovník vedel, nie je možné daňovníkovi (žalobcovi) odoprieť právo na odpočet DPH z dodávateľských faktúr od media force s. r. o. Správny súd sa stotožňuje so žalobcom uplatnenou argumentáciou, na základe ktorej tvrdil, že správca dane nepreukázal podvodné konanie media force s. r. o., pretože nedisponoval dôkazmi o tom, že tento dodávateľ neodviedol do štátneho rozpočtu daň uvedenú v preverovaných dodávateľských faktúrach, ktorej splatnosť nastala dodaním deklarovaného zdaniteľného plnenia. Nepredloženie účtovných a daňových dokladov, v dôsledku ktorého nebolo možné zistiť, či deklarovaný dodávateľ odviedol z preverovaných zdaniteľných plnení splatnú daň, a to aj v správnej výške, nie je dôkazom o tom, že ju neodviedol. Správca dane v uvedených súvislostiach nesprávne argumentoval poukazom na bod 56. Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci J. E., pretože v ňom poskytnutý výklad práva EÚ sa vzťahoval k odlišným skutkovým okolnostiam, než aké boli preukázané v preskúmavaných veciach, a preto nebol v preskúmavaných veciach aplikovateľný. Išlo o posúdenie vzniku trestnej zodpovednosti uvedenej osoby ako štatutárneho zástupcu obchodnej spoločnosti z dôvodu, že nesplnila povinnosť podať v stanovenej lehote daňové priznanie k DPH a zaplatiť splatnú daň, ktorá sa podľa talianskeho právneho poriadku považuje za trestný čin. Ani ďalšie správcom dane uvádzané skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal, neboli spôsobilé preukázať podvodné konanie media force s. r. o. Išlo o skutočnosti, ktoré mohli u správcu dane vyvolať pochybnosti o obvyklosti a riadnom podnikateľskom dôvode preverovaných obchodných transakcíí, nesvedčili však o tom, že tieto boli poznačené podvodom. V nadväznosti na uvedené možno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že bez nesporného preukázania podvodného konania media force s. r. o. neexistuje skutkový základ pre konštatovanie vedomej účasti žalobcu na podvodnom konaní jeho dodávateľa, a preto žalobca dôvodne namietal nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane, ktorými bol žalobcovi odopretý odpočet DPH pre jeho vedomú účasť na podvodnom konaní jeho dodávateľa. Vykonanými dôkazmi nebolo preukázané podvodné konanie deklarovaného dodávateľa žalobcu, a preto bolo nepriznanie nadmerného odpočtu DPH z dodávateľských faktúr od media force s. r. o. pre účasť žalobcu na jeho (nepreukázanom) podvodnom konaní výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov.
55. Na základe vyššie uvedeného správny súd zrušil žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňových rozhodnutí správcu dane a veci vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. V ňom bude jeho povinnosťou opätovne rozhodnúť v súlade s obsahom vykonaných dôkazov tak, aby žalobcovi vyrubená daň zodpovedala zákonu.
56. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.
Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Poznámka: Rozhodnutie nepodpísali členovia senátu JUDr. Alena Antalová a JUDr. Peter Molčan z dôvodu ich ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.