Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-148-2023.pdf
PDF · 172.68 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/148/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Zuzany Konárikovej, v právnej veci žalobcu MAFIS Energy, s.r.o., so sídlom Gen. M. R. Štefánika 7263/6, 911 01 Trenčín, IČO: 45 628 912, zastúpený advokátom JUDr. Michal Hoffmann, so sídlom Nám. Sv. Anny 20A, 911 01 Trenčín, proti žalovanému Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpený Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom A. XX, XXXX B., C. D., registračné číslo FL.0002.539.075-9, ktorá podniká na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Dolná 370/6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 096 428, o zaplatenie 43.462,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 19Cb/117/2019-650 zo dňa 25. apríla 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 19Cb/117/2019-650 zo dňa 25. apríla 2023 v odvolaním napadnutej časti II. a III. výrokovej vety potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina odvolaním napadnutým rozsudkom č.k. 19Cb/117/2019-650 zo dňa 25. apríla 2023 I. výrokovou vetou zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 13.907,92 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.738,49 eur od 21.07.2016 do zaplatenia, 1.738,49 eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 3.476,98 eur od 18.10.2016 do zaplatenia, 1.738,49 eur od 19.11.2016 do zaplatenia, 3.476,98 eur od 18.04.2017 do zaplatenia a 1.738,49 eur od 17.05.2017 do zaplatenia, II. výrokovou vetou vo zvyšnej časti žalobu zamietol a III. výrokovou vetou uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania bol nárok, pôvodne pred uskutočnením dispozičného procesného úkonu čiastočného späťvzatia, na zaplatenie sumy 43.462,25 Eur s príslušenstvom titulom nároku žalobcu na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. vo forme doplatku. V konaní nebolo sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a ním prevádzkované zariadenie na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ( Fotovoltická elektráreň Ľadovo 32 ) je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného. V konaní nebolo sporné ani právo žalobcu na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. vo forme doplatku vo výške žalobcom uplatneného nároku vyúčtovaného faktúrami za obdobie január 2015 - apríl 2017, ani konkrétny rozsah úhrady faktúr žalovaným. Žalovaný faktúry priamo nezaplatil ( vo výške pôvodne žalovanej sumy 43.462,25 eur ) z dôvodu, že v tejto časti uplatneného nároku žalobcu na doplatok došlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok žalobcu na podporu vo forme doplatku v zmysle Zákona č. 309/2009 Z.z. a pohľadávok žalovaného na poplatok za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ( tzv. G-komponent ) účtovaný
žalovaným v zmysle Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. z 11.07.2013. Započítanie vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného bolo realizované buď na základe jednostranných právnych úkonov započítania zo strany žalovaného alebo dohôd o započítaní, ktoré právne úkony boli žalobcom preukázané listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými k žalobe, s výnimkou nároku žalobcu vyplývajúceho z faktúry č. 2016022 vystavenej za obdobie 11/2016 splatnej 15.12.2016, vo vzťahu ku ktorej nebola žalovaným uhradená suma 1.738,49 eur a faktúry č. 2017003 vystavenej za obdobie 01/2017, vo vzťahu ku ktorej nebola žalovaným uhradená suma 3.476,98 Eur.
3. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že vo vzťahu k faktúre č. 2016022 žalovaný na pojednávaní dňa 25.04.2023 predložil oznámenie o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok z 14.12.2016 a vo vzťahu k faktúre č. 2017003 predložil oznámenie o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok z 22.02.2017. Zároveň žalovaný predložil email zamestnankyne žalovaného E. A., ekonómky účtovníctva, správa obchodných záväzkov zo dňa 27. februára 2017, adresovaný na elektronickú adresu F., z obsahu ktorého vyplýva, že v prílohe zasiela skeny zrealizovaných zápočtov z 11., 12. mesiaca 2016 a 2. mesiaca 2017 na evidenciu s tým, že zvyšnú čiastku po poslednom zápočte žalovaný uhradil dňa 23.02.2017. Uvedenými listinnými dôkaznými prostriedkami žalovaný preukázal, že aj vo vzťahu k časti pohľadávok žalobcu na doplatok vyplývajúcich z faktúr č. 2016022 a 2017003 došlo zo strany žalovaného k uskutočneniu jednostranného právneho úkonu započítania, ktorý sa doručením elektronickej správy z 27.02.2017 adresovanej konateľovi žalobcu dostal do dispozičnej sféry žalobcu, čím nadobudol účinnosť. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou právnej zástupkyne žalobcu, že právny úkon jednostranného započítania musí byť riadne doručený do dispozície žalobcu jedine spôsobom osobného doručenia osobe oprávnenej konať za žalobcu alebo poštovou prepravou. Podľa názoru okresného súdu nie je vylúčené, aby jednostranný adresovaný právny úkon sa dostal do dispozície adresáta aj formou emailovej komunikácie, pričom zo strany žalobcu nebolo tvrdené, že by takýto spôsob komunikácie medzi stranami odporoval dojednaniam medzi žalobcom a žalovaným a rovnako nebolo namietané, že by sa email žalovaného z 27. februára 2017 nedostal do dispozície konateľa žalobcu. Okresný súd nepovažoval za relevantnú námietku žalobcu, že uvedené právne úkony započítania boli doručované žalobcovi zamestnankyňou žalovaného pani A., ani že k predmetnej emailovej komunikácii nie je uvedená reakcia konateľa žalobcu. Skutočnosti, že strany mali komunikovať o tom, že žalobca nesúhlasí, aby akékoľvek právne úkony sa diali mailovou komunikáciou, ostali len v rovine všeobecných, nepreukázaných tvrdení.
4. V zmysle skutkového vymedzenia uplatneného nároku v podanej žalobe žalobca právne úkony započítania, a to tak jednostranné právne úkony realizované žalovaným, ako aj dohody o započítaní uzavreté medzi žalobcom a žalovaným považoval za neplatné právne úkony z dôvodu neexistencie kompenzabilnej pohľadávky žalovaného titulom poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ( tzv. G-komponentu ). Žalobca poukazoval na Vyhlášku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. z 11.07.2013, v ktorom bola zavedená platba za prístup do distribučnej sústavy ( tzv. G-komponent ) uplatňovaná od 01. januára 2014 a na jej základe vydané Cenové rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E, ktorým bola stanovená výška platby za prístup do distribučnej sústavy a podmienky jej uplatnenia pre výrobcov elektriny pripojených do distribučnej sústavy žalovaného. Ďalej žalobca v prvoinštančnom konaní poukazoval na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o protiústavnosti časti ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., podľa ktorej sú výrobcovia elektriny povinní platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, ak neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca argumentoval tým, že so žalovaným nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, vzhľadom na čo v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 žalovaný poplatok za pripojenie do distribučnej siete ( tzv. G-komponent ) účtoval žalobcovi neoprávnene.
5. V odôvodnení rozsudku okresný súd tiež uviedol, že žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznával. Poukazoval na to, že má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy a žalobca je výrobcom elektriny s právom na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. pripojením do distribučnej sústavy žalovaného. Dohoda o prístupe do distribučnej sústavy a teda dohoda o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným je daná zmluvnými vzťahmi, ktoré žalobca a žalovaný uzavreli, predovšetkým Zmluvou o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. V28010018/2010/183 z 01.12.2010. Zmluva o pripojení uzatvorená medzi stranami sporu dňa 01.12.2010 bola uzatvorená za účinnosti Zákona č. 656/2004 Z.z. Táto zmluva vzhľadom na prechodné
ustanovenie § 96 ods. 7 Zákona č. 251/2012 Z.z. ostala v platnosti aj po nadobudnutí jeho účinnosti dňom 01.09.2012.
6. Okresný súd v odôvodnení rozsudku ďalej skonštatoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 pod č. 220/2016 rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „ a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny “ Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s Článkom 13 ods. 1 písm. a/ v spojení s Článkom 1 ods. 1, Článkom 2 ods. 2, Článkom 20 ods. 1 a Článkom 23 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s Článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo väzbe na závery Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, relevantnú právnu úpravy a existujúce zmluvné vzťahy medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie žalobcu na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pripojené, bolo v konaní sporným, či žalovaný bol oprávnený faktúrami špecifikovanými žalobcom účtovať žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy tzv. G-komponent a následne pohľadávky titulom poplatku za prístup do distribučnej sústavy započítať voči pohľadávkam žalobcu na doplatok v zmysle Zákona č. 309/2009 Z.z. v rozsahu vyplývajúcom z faktúr žalobcu vystavených na doplatok v žalovaným neuhradenej časti. Určujúce pre rozhodnutie okresného súdu bolo právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného skutkovo nespornou Zmluvou o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. V28010018/2010/183 zo dňa 01.12.2010 uzatvorenej za účinnosti Zákona č. 656/2004 Z.z.
7. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku poukázal na skutočnosť, že v priebehu času došlo k vydaniu viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( napríklad uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/25/2019 z 19.02.2020, sp.zn. 1Obdo/13/2019 z 05.03.2020, sp.zn. 2Obdo/9/2019 z 31.03.2020, sp.zn. 2Obdo/15/2019 z 30.04.2020, sp.zn. 4Obdo/95/2018 z 29.04.2020, sp.zn. 1Obdo/18/2019 z 19.02.2020 a sp.zn. 3Obdo/18/2019 z 20.11.2019 ), ktoré vychádzajú z obdobného skutkového a právneho stavu, pričom sú založené na právnom závere, podľa ktorého Zákon č. 656/2004 Z.z. podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa Zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v Zákone č. 251/2012. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy bol podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu ( Zákon č. 656/2004 Z.z. ) povinný na základe zmluvy umožniť pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom elektriny za rovnakých, t.j. nediskriminačných podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahu bezpodmienečne vyžadovaného Zákonom č. 656/2004 Z.z. nemohol mať výrobca elektriny prístup do distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený. V zmysle Zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe, resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení. Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe, ktorú Zákon č. 656/2004 Z.z. priamo vyžadoval, by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 656/2004 Z.z. Aby mohol výrobca elektriny vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené Zákonom č. 656/2004 Z.z. vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie a prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanej Zákonom č. 656/2004 Z.z. ( § 21 ods. 2 písm. a/ a § 24 ods. 2 písm. h/ Zákona č. 656/2004 Z.z. ) zodpovedá právo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za túto poskytnutú službu ( zákonom predpokladanú a zároveň vyžadovanú ) vrátane platby za prístup. Na tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v Zákone č. 251/2012 Z.z., ktorý upravuje niektoré zmluvné typy medzi subjektmi vykonávajúcimi činnosť na trhu s elektrinou odlišne od Zákona č. 656/2004 Z.z. Ak zmluva uzatvorená podľa Zákona č. 656/2004 Z.z. nie je v priamom rozpore so Zákonom č. 251/2012 Z.z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto ostala platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorená
zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa Zákona č. 656/2004 Z.z., táto zmluva neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa Zákona č. 251/2012 Z.z. ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Obdo/9/2019 z 31.03.2020 ). Citované právne posúdenie zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti Zákona č. 656/2004 Z.z. predstavuje spolu s obdobnými právnymi závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prejednávanej veci ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, v súlade s ktorou je nevyhnutné, aby v záujme naplnenia princípu právnej istoty zakotveného v Článku 2. ods. 2 Základných princípov CSP okresný súd právne posúdil aj žalobcom uplatnený nárok v prejednávanej veci. V konaniach vedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/18/2019, 2Obdo/15/2019 a 1Obdo/13/2019, ktoré boli posudzované v konaní o ústavných sťažnostiach vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. III. ÚS 167/2022 ( pôvodne Rvp 352/2020 ), Najvyšší súd SR na rozdiel od okresného a krajského súdu, ktoré konali v daných veciach v prvej a druhej inštancii dospel k záveru, že povinnosť výrobcov elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom vyplývala z § 21 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 656/2004 Z.z. a že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd SR tak odlišne právne posúdil zmluvné vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy založené zmluvami o pripojení uzatvorenými za účinnosti Zákona č. 656/2004 Z.z., než ich posúdili súdy prvej a druhej inštancie. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho v skutkovo a právne obdobných veciach je konštantná. Ústavný súd SR následne v uznesení III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 konštatoval, že závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v napadnutých uzneseniach nie sú arbitrárne, či svojvoľné a postupom Najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do rovnosti strán. Na základe viacerých vyššie označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných veciach tak okresný súd konštatoval, že došlo k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle ustanovenia Článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP, ktorú je povinný v konaní o prejednávanej veci rešpektovať.
8. V súlade s vyššie popísanou ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky okresný súd vo väzbe na relevantnú právnu úpravu, a to najmä § 21 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 24 ods. 2 písm. h/ Zákona č. 656/2004 Z.z. v spojení s § 96 ods. 7 Zákona č. 251/2012 Z.z. konštatoval, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou medzi žalobcom a žalovaným uzatvorenej Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. V2801018/2010/183 zo dňa 01.12.2010 a táto zmluva oprávňovala žalovaného fakturovať žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Následne žalovaný bol oprávnený vzájomné kompenzabilné pohľadávky žalovaného a žalobcu započítať, či to už jednostranným právnym úkonom alebo dohodou o započítaní uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaným zrealizované právne úkony jednostranného započítania vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, ako ani medzi žalobcom a žalovaným uzatvorené dohody o započítaní vzájomných pohľadávok nie sú z dôvodov tvrdených v žalobe ( neexistencia kompenzabilných pohľadávok žalovaného titulom poplatku za prístup do distribučnej sústavy ) neplatné. Postupom podľa ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka došlo k zániku vzájomných pohľadávok žalobcu na doplatok podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. a žalovaného na poplatok za prístup do distribučnej sústavy žalovaného k momentu stretu týchto pohľadávok t.j. k momentu splatnosti neskôr splatných pohľadávok, čo boli vychádzajúc z predložených oznámení o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok resp. z dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov pohľadávky žalobcu. Vo väzbe na skutkové vymedzenie uplatneného nároku v podanej žalobe tak okresný súd nepovažoval žalobu za dôvodnú.
9. K tvrdenému dôvodu neplatnosti dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného prednesenému právnou zástupkyňou žalobcu na pojednávaní dňa 25.04.2023, kedy uviedla, že dohody o započítaní celkom zjavne nie sú podpísané konateľom spoločnosti a žalobca nemal ani iného zamestnanca či poverenú osobu, ktorí by boli oprávnení k podpisovaniu takýchto úkonov, v dôsledku čoho sú úkony absolútne neplatné, okresný súd uviedol, že prostriedok procesného útoku nebol zo strany žalobcu uplatnený včas ( dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok boli v konaní predložené práve žalobcom a na tieto dohody žalobca v podanej žalobe priamo odkazoval ), pretože žalobca ho nesporne mohol uplatniť už skôr. Vzhľadom na uvedené okresný súd v súlade s ustanovením § 153 ods. 2 CSP na tento prostriedok procesného útoku žalobcu neprihliadol.
10. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol k námietke žalobcu o nemožnosti započítania pohľadávok z dôvodu, že v danom čase boli pohľadávky žalobcu predmetom záložného práva v prospech záložného veriteľa OTB Banka Slovensko, a.s., čo bolo záložnému veriteľovi riadne oznámené a v dôsledku čoho mal žalovaný v súlade s § 151mb ods. 3 Občianskeho zákonníka plniť záväzky voči žalobcovi buď záložnému veriteľovi alebo ním určenej osobe, ktorou bol v tomto prípade žalobca podľa poverenia uvedeného v záložnej zmluve, že nepripustil zmenu žaloby uskutočnenú žalobcom písomným podaním z 10.12.2020 a z 22.06.2022 a preto sa procesným útokom žalobcu v tomto smere nezaoberal.
11. S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd na základe dispozičného procesného úkonu žalobcu I. výrokovou vetou konanie v časti o zaplatenie istiny 13.907,92 Eur s príslušenstvom zastavil, II. výrokovou vetou žalobu vo zvyšnej časti zamietol a III. výrokovou vetou uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Proti II. a III. výrokovej vete rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h).
13. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že žalovaný uhrádzal faktúry vystavené žalobcom za doplatok za vyrobenú elektrickú energiu len sčasti a sčasti ich mal započítať oproti svojim faktúram vystaveným za doplatok za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent). Nakoľko žalovaný nemal podľa názoru žalobcu nárok na G-komponent a nebol ani oprávnený vykonávať započítanie, domáhal sa žalobca časti doplatku, ktorú žalovaný uhrádzal formou započítania. Napriek rozhodovacej praxi súdov, žalobca zotrval na svojich argumentoch uvádzaných v konaní pred súdom prvého stupňa a mal za to, že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy z dôvodu, že medzi ním a žalobcom nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o prístupe, a ani k využívaniu prístupu do distribučnej sústavy zo strany žalobcu, na základe čoho by mohol žalovanému vzniknúť nárok na G- komponent. Z uvedených dôvodov je žalobca presvedčený, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ak uznal nárok žalovaného na G-komponent a oprávnenosť tento nárok započítavať oproti nároku žalobcu na doplatok za vyrobenú elektrickú energiu.
14. V podanom odvolaní žalobca ďalej uviedol, že v čase vykonávania započítania zo strany žalovaného boli všetky existujúce a budúce pohľadávky žalobcu predmetom záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam č. 1415/14/006 _ZZ-02 a následnej registrácie v Notárskom centrálnom registri záložných práv pod spisovou značkou NCRzp 3575/2014, založené v prospech záložného veriteľa spoločnosti OTP Banka Slovensko, a.s.. Žalovaný bol písomne listom zo strany žalobcu o vzniku záložného práva k pohľadávkam žalobcu riadne a opakovane informovaný, avšak naďalej neuhrádzal faktúry za doplatok a pokračoval v snahe o započítanie až do doručenia oznámenia o vzniku záložného práva a výzvy zo strany záložného veriteľa v marci 2017, kedy od snahy o započítanie odstúpil. Napriek uvedeným skutočnostiam z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd nepovažoval existenciu záložného práva za príčinu neplatnosti právnych úkonov započítania podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ale len za dôvod vzniku iných nárokov záložného veriteľa voči dlžníkovi (žalovanému). Podľa okresného súdu, prijaté plnenie od poddlžníka nepredstavuje bez ďalšieho plnenie slúžiace na uspokojenie pohľadávky a povinnosť plniť zabezpečenú pohľadávku má naďalej obligačný dlžník (žalobca). Žalobca nesúhlasí s právnym posúdením okresného súdu v tejto veci a má za to, že uvedené závery popierajú zmysel záložného práva na pohľadávky, zmysel povinnosti poddlžníka (žalovaného) a aj zmysel ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a znižujú ochranu záložného veriteľa. Vykonaním započítania zo strany žalovaného, ktorého účelom mal byť zánik pohľadávky, namiesto odovzdania plnenia pohľadávky záložnému veriteľovi (alebo ním určenej osobe), poddlžník (žalovaný) vykonal právny úkon, ktorý odporuje zákonu, ktorého následkom je absolútna neplatnosť započítania. Okresný súd tvrdenia žalobcu ohľadom existencie záložného práva vyhodnotil ako zmenu žaloby, ktorú uznesením nepripustil. Tvrdenia žalobcu, uvedené v podaniach zo dňa 11.10.2020 a 22.06.2022 nie sú zmenou žaloby. V tomto prípade ide o nesprávny procesný postup okresného súdu. Od podania žaloby do prvého pojednávania vo veci uplynuli štyri roky. Počas tohto obdobia v oblasti posúdenia nároku na G-komponent došlo k zásadnej zmene rozhodovacej praxe a nález Ústavného súdu PL. ÚS 17/2014-132 nebol viac braný do úvahy. Preto v reakcii na zmenu rozhodovacej súdnej praxe, žalobca v roku 2020, oznámil súdu ďalšie skutočnosti preukazujúce neplatnosť a nedôvodnosť úkonov započítania zo strany žalovaného, spočívajúce v existencii záložného práva na pohľadávkach, voči
ktorým žalovaný vykonával započítanie svojich pohľadávok na G-komponent. Informovanie okresného súdu ohľadom existencie záložného práva nie je, podľa názoru žalobcu, doplnenie rozhodujúcich skutočností, ale doplnenie vedľajších okolností, preto nejde o zmenu žaloby. Tvrdením o záložnom práve žalobca nezmenil skutkový dej, skutkový základ, ani titul svojho nároku. Okresný súd však tvrdenia ohľadom existencie záložného práva považoval za zmenu žalobu, ktorú uznesením nepripustil. Žalobca je toho názoru, že okresný súd mohol zmenu žaloby pripustiť, nakoľko všetky výsledky doterajšieho konania boli spôsobilými podkladmi na ďalšie konanie.
15. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že okresný súd mal za preukázané doručenie oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 14.12.2016 a 22.02.2017, ktoré mali byť doručené žalobcovi na e-mailovú adresu jeho konateľa. Žalobca pritom na pojednávaní dňa 25.04.2023 namietal, že predložený e-mail nepreukazuje doručenie započítania žalobcovi, nakoľko nepreukazuje, že jeho prílohou boli práve oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok. Nie je ani zrejmé, aké listiny tvorili prílohu e-mailu. Žalobca po pojednávaní, na ktorom žalovaný e-mailovú komunikáciu predložil zistil, že takýto e-mail s prílohami nikdy nebol konateľovi doručený. Medzi stranami sporu nebola nikdy dohodnutá e-mailová forma komunikácie. Okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s okolnosťami doručenia oznámenia o započítaní pohľadávok e-mailom a neobjasnil, z akého dôvodu má za preukázané, že spôsob doručovania e-mailom neodporoval dohode strán a že e-mail bol doručený. Žalobca tvrdí, že právne následky má doručovanie prostredníctvom poštového doručovateľa na adresu žalobcu, prípadne osobne do rúk štatutárneho zástupcu žalobcu. Iný spôsob doručovania nebol medzi sporovými stranami dohodnutý. Žalobca viackrát upozorňoval a vyzýval žalovaného, aby s ním v právnych a ekonomicky významných záležitostiach komunikoval výlučne listinne prostredníctvom poštovej prepravy a zakázal zasielanie elektronickou poštou. Bežnou obchodnou praxou medzi stranami sporu bola komunikácia v listinnej forme. Zasielanie jednostranných zápočtov žalovaným formou e-mailu by bolo v rozpore so zaužívanou praxou a dohodou sporných strán. K samotným oznámeniam o zápočtoch žalobca uviedol, že žalovaný nepredložil ich origináli, pričom žalobca má za to, že jednostranné zápočty neboli podpísané oprávnenou osobou. Na prvom pojednávaní vo veci dňa 25.04.2023žalobca oznámil okresnému súdu, že dohody o započítaní vzájomných pohľadávok nie sú podpísané konateľom spoločnosti, čo spôsobuje ich absolútnu neplatnosť. Zároveň navrhol vykonať znalecké dokazovanie z dôvodu preukázania pravosti podpisu konateľa spoločnosti na dohodách o započítaní. Okresný súd však návrh na vykonanie dokazovania nepripustil s odkazom na § 153 ods. 1 CSP. Okresný súd sa k absolútnej neplatnosti dohôd o započítaní nevyjadril a ich platnosť ani neposudzoval. Otázku prípadnej absolútnej neplatnosti právnych úkonov rozhodujúcich pre posúdenie oprávnenosti žalovaného nároku je súd povinný riešiť z úradnej povinnosti a to bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti procesná strana dovoláva.
16. Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. a III. výrokovej vety zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 29.554,33,-Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradu trov konania vo výške 100 %.
17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého okresný súd vychádzal z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ktoré sa týkali tzv. G-komponentu. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou medzi žalobcom a žalovaným uzatvorenej Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa – výrobcu do distribučnej sústavy č. V2801018/2010/183 zo dňa 01.12.2010 a táto zmluva oprávňovala žalovaného fakturovať žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Sám žalobca neuvádza, v čom konkrétnom spočíva nesprávne právne posúdenie konajúceho súdu v otázke existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí podrobne vysvetlil, prečo vykonané zápočty nie je možné považovať za absolútne neplatné právne úkony. Nie je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi inštitút poddlžníctva ani so zmluvou o zriadení záložného práva, pokiaľ žalobca svoj dlh plnil sám. Skutočnosti preukazujúce neplatnosť a nedôvodnosť úkonov započítania, ktoré súdu predniesol vo svojich vyjadreniach žalobca, predstavujú nové skutočnosti od ktorých žalobca svoj nárok odvodzoval a zmenu skutkového a právneho základu. Žalobca v konaní spochybňuje doručenie oznámenia o jednostrannom zápočte zo dňa 14.12.2016 a 22.02.2017 prostredníctvom e-mailu. V odvolaní uvádza, že e-maily, ktorých prílohou boli označené oznámenia o jednostrannom zápočte, neboli nikdy konateľovi žalobcu doručené. Žalovaný preukázal, že e-mailová komunikácia bola priamo zasielaná konateľovi žalobcu. Pokiaľ ide o moment, kedy možno očakávať, že sa adresát správy prijatej do e-mailovej schránky s ňou oboznámi, posudzuje sa e-
mailová schránka rovnako ako klasická poštová schránka. Od podnikateľov sa očakáva, že si pravidelne kontrolujú e-mailovú schránku, a preto ak je e-mailová správa zapísaná na server e-mailovej schránky adresáta počas prevádzkových hodín, vychádza sa z toho, že v tomto momente aj dôjde. Doručovanie medzi jednotlivými subjektami súkromného práva nie je upravené v žiadnom právnom predpise a preto sa žalovaný nedopustil ani žiadneho porušenia zákonnej povinnosti. V obchodnej praxi je úplne bežné, že podnikateľské subjekty komunikujú medzi sebou prostredníctvom e-mailov a výklad, ktorý poskytol žalobca, predstavuje formalizmus, ktorý nemá v podnikateľskej sfére svoje opodstatnenie a ani aplikačnú logiku. Žalobca, z dôvodu tvrdenej absencie podpisu konateľa žalobcu, namieta absolútnu neplatnosť dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok. Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, ktoré boli súdu predložené a ktorých počet je vyšší ako desať, jednoznačne preukazujú, že podnikateľskou praxou a zaužívaným postupom žalobcu bolo, že tieto úkony podpisovala pani G., zodpovedná za účtovníctvo, čo okrem iného vyplýva aj z tej skutočnosti, že mala vždy aktuálny prehľad o vzájomných pohľadávkach a záväzkoch. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ten, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkonu, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Pokiaľ by mal žalobca za to, že dohody o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov musí podpísať výlučne konateľ žalobcu, túto skutočnosť mohol žalobca žalovanému namietať už pri prvom takomto úkone, t.j. v júni 2015. Zo strany žalobcu však k ničomu takému neprišlo. Na základe uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
18. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný nebol oprávnený započítavať svoje pohľadávky s pohľadávkami žalobcu z dôvodu, že pohľadávky žalobcu boli v čase vykonávania zápočtov predmetom záložného práva a žalovaný mal zákonnú povinnosť pohľadávky voči žalobcovi uhrádzať záložnému veriteľovi alebo ním určenej osobe. Skutočnosť, či žalobca si svoj záväzok voči žalovanému veriteľovi plnil alebo neplnil nemá žiadny vplyv na povinnosť žalovaného ako poddlžníka, po oznámení vzniku záložného práva, uhrádzať pohľadávky záložnému veriteľovi alebo ním určenej osobe a ani na to, že po oznámení vzniku záložného práva nie je oprávnený pohľadávky, ktoré sú predmetom záložného práva započítavať. Podľa názoru žalobcu nie je oznámenie existencie záložného práva zmenou žaloby, nakoľko sa v dôsledku tohto oznámenia nemenil skutkový základ ani titul žalobného nároku. Naviac, ak by súdom bolo toto oznámenie posúdené ako zmena žaloby, nebol by dôvod zmenu nepripustiť, pretože výsledky doterajšieho konania boli spôsobilým podkladom na ďalšie konanie. Žalobca tvrdí, že v konaní nebolo preukázané doručenie e-mailov s jednostrannými zápočtami a to, že e-mail odišiel z e-mailovej schránky žalovaného s pripojenými prílohy a že tieto boli doručené žalobcovi resp., že boli zapísané na server e-mailovej schránky adresáta počas prevádzkových hodín adresáta. Predložený e-mail nebol e-mailovou komunikáciou v pravom slova zmysle, nakoľko išlo o jednostranný e- mail vytvorený žalovaným bez odpovede žalobcu. Súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou doručenia zápočtov prostredníctvom e-mailu a s predloženými listinami. Od bežnej komunikácie podnikateľov súvisiacej s vykonávaním podnikateľskej činnosti je nutné odlíšiť špecifickú povahu zasielaného úkonu, ktorým je jednostranné započítanie. Samotný úkon započítania zo svojej povahy nepredpokladá reakciu adresáta, ktorý nemôže svojím súhlasom ovplyvniť jeho účinnosť. Takýto úkon však musí byť preukázateľne zaslaný tomu, voči ktorého pohľadávke započítanie smeruje. Právny úkon takejto povahy vyžaduje podľa žalobcu nutne listinné doručenie. Aby jednostranný zápočet vyvolal právne účinky, bolo potrebné doručiť originál oznámenia o započítaní podpísaný osobou oprávnenou konať za žalovaného, nie sken ani kópiu. Ak chcel žalovaný preukázať doručenie vykonaného započítania, mal predložiť originál listiny oznámenia o započítaní s vlastnoručným podpisom oprávnenej osoby konať za spoločnosť s potvrdením o doručení tejto listiny žalobcovi, alebo mal úkon urobiť elektronicky zaručeným elektronickým podpisom spolu s oznámením o jednostrannom započítaní podpísaný elektronickým podpisom. Žalovaný však na pojednávaní predložil len vytlačený e-mail bez preukázania doručenia, bez autorizovaného podpisu a fotokópie oznámení o započítaní bez autorizovaného podpisu. Žalobca odmietol tvrdenie žalovaného o tom, že množstvo počtu dohôd podpísaných pani G. zodpovednou za účtovníctvo preukazuje podnikateľskú prax a zaužívaný postup žalobcu. Skutočnosť, že pani G. bola osobou zodpovednou za účtovníctvo je žalovaného ničím nepodložená špekulácia, ktorá sa nezakladá na pravde. Jedinou osobou oprávnenou konať za žalobcu bol a je jeho konateľ. Žiadna iná osoba na úkony zaväzujúce spoločnosť nebola oprávnená. To, že pre spoločnosť niekto spracovával účtovníctvo, v dôsledku čoho mohol mať prehľad o jeho pohľadávkach a záväzkov, ho neoprávňuje a nesplnomocňuje na konanie v mene spoločnosti.
19. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku v časti II. a III. výrokovej vety za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku potvrdil.
20. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 09.11.2017 (ďalej len Zákon č. 309/2009 Z.z.), výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. 21. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení platnom a účinnom do 31.12.2010, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
22. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 22. a 23. Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „Zákon č. 656/2004 Z.z.“), na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne 22. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do 23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny, 23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, 23.3. prepravnej siete a preprave plynu, 23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu, 23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave plynu, 23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu.
23. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak spĺňa technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia do sústavy.
24. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny je povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.
25. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 písmeno a), b), c) a h) Zákona č. 656/2004 Z.z., prevádzkovateľ distribučnej sústavy je povinný a) zabezpečiť spoľahlivé a bezpečné prevádzkovanie sústavy, b)
zabezpečiť užívateľom distribučnej sústavy nediskriminačné podmienky na pripojenie k sústave, c) zabezpečiť prístup do sústavy na transparentnom a nediskriminačnom princípe s výnimkou plnenia povinností vo všeobecnom hospodárskom záujme, h) uzatvoriť zmluvu o prístupe a zmluvu o pripojení k sústave, ak sú splnené technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia k sústave.
26. Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení platnom a účinnom do 20.7.2016, platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.
27. Podľa ustanovenia § 96 ods. 7 prvá a druhá veta Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike účinného od 1.9.2012 ( ďalej len „Zákon č. 251/2012 Z.z. ), zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012.
28. Podľa ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. ( ďalej len Občiansky zákonník ), ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
29. Podľa ustanovenia § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
30. Podľa ustanovenia Čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. ( ďalej len CSP ), právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
31. Podľa ustanovenia § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
32. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie vyčíslenej sumy s príslušenstvom titulom nároku na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. vo forme doplatku. V prvoinštančnom konaní nebolo sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a ním prevádzkované
zariadenie na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného. Neboli sporné ani skutočnosti, že žalobca za obdobie od januára 2015 do apríla 2017 vystavil pre žalovaného faktúry na úhradu doplatku , nebol sporný rozsah, v ktorom žalovaný tieto faktúry uhradil, ani to, že ich priamo žalobcovi neuhradil vo výške pôvodne žalovanej sumy 43.462,25 Eur z dôvodu započítania pohľadávok žalobcu na podporu vo forme doplatku v zmysle Zákona č. 309/2009 Z.z. a pohľadávok žalovaného na poplatok za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ( tzv. G-komponent ) účtovaný žalovaným v zmysle Vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Započítanie vzájomných pohľadávok strán sporu bolo realizované na základe jednostranných právnych úkonov započítania zo strany žalovaného alebo dohôd o započítaní.
33. Žalobca v podanom odvolaní uvádza, že napriek súčasnej rozhodovacej praxi, trvá na svojich argumentoch v konaní pred súdom prvej inštancie a má za to, že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent) z dôvodu, že medzi ním a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o prístupe, a ani k využívaniu prístupu do distribučnej sústavy zo strany žalobcu, na základe čoho by mohol žalovanému vzniknúť nárok na G-komponent. Žalobca odvolaciu námietku podrobnejšie nezdôvodnil.
34. Po preskúmaní napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje so skutkovým, dôkazným a právnym posúdením nároku titulom poplatku do distribučnej sústavy žalovaného (tzv. G-komponent), ktoré okresný súd uviedol v odsekoch 47 až 51 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje. Okresný súd v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako vec právne posúdil s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax. Okresný súd v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správne konštatoval, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou medzi stranami sporu uzatvorenej Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa – výrobcu do distribučnej sústavy č. V2801018/2010/183 zo dňa 01.12.2010 a táto zmluva oprávňovala žalovaného fakturovať žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd poukázal na relevantnú právnu úpravu, z ktorej pri rozhodovaní vo veci vychádzal, a to najmä na § 21 ods. 2 písm. a) v spojení s § 24 ods. 2 písm. h) Zákona č. 656/2004 Z.z. v spojení s § 96 ods. 7 Zákona č. 251/2012 Z.z. Zároveň konštatoval, že žalovaný bol oprávnený vzájomné kompenzabilné pohľadávky žalovaného a žalobcu započítať, či to už jednostrannými zápočtami, alebo dohodami o započítaní, ktoré strany sporu uzatvorili. Započítanie pohľadávok strán sporu teda nie je neplatné ( z dôvodov tvrdených v žalobe, a to neexistencia kompenzabilných pohľadávok žalovaného titulom poplatku za prístup do distribučnej sústavy ).
35. V podanom odvolaní žalobca napáda právne posúdenie veci okresným súdom v časti vyhodnotenia oprávnenosti žalovaného vykonávať započítanie jeho pohľadávok na G-komponent oproti pohľadávkam žalobcu na doplatok za vyrobenú elektrickú energiu. Žalobca argumentuje tým, že v čase vykonávania započítania zo strany žalovaného boli všetky existujúce a budúce pohľadávky predmetom záložného práva na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam č. 1415/14/006_ZZ-02 a následnej registrácie v Notárskom centrálnom registri záložných práv pod sp.zn. NCRzp 3575/2014 založenej v prospech záložného veriteľa spoločnosti OTP Banka Slovensko, a.s.. Okresný súd tvrdenia žalobcu ohľadom existencie záložného práva vyhodnotil ako zmenu žaloby, ktorú nepripustil uznesením č.k. 19Cb/117/2019-613 zo dňa 10.03.2023. Vyhodnotenie skutkových tvrdení žalobcu okresným súdom považuje žalobca za nesprávny procesný postup a má za to, že podania doručené súdu v dňoch 11.10.2020 a 22.06.2022 zmenou žaloby nie sú.
36. Odvolací súd z obsahu predloženého spisu konštatuje, že okresný súd uznesením č.k. 17Cb/117/2019-613 zo dňa 10. marca 2023 nepripustil zmenu žaloby uskutočnenú žalobcom písomným podaním z 10.12.2020 a z 22.06.2022 z dôvodu, že výsledky doterajšieho konania viažuce sa k skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku v zmysle žaloby doručenej súdu dňa 18.04.2019 (nárok na zaplatenie doplatku podľa zákona č. 309/2009 Z.z.) nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe podľa neskorších dispozičných procesných úkonov žalobcu obsiahnutých v písomných podaniach, obsah ktorých považoval okresný súd za rozhodujúci vo vzťahu k skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V uznesení okresný súd ďalej konštatoval, že prostriedky procesného útoku súvisiace s uzatvorenou zmluvou o zriadení záložného práva k pohľadávkam, vo väzbe na tvrdené oznámenia o vzniku záložného práva k pohľadávkam žalobcu
a žalobcom dovodzované dôsledky vyplývajúce z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, neboli zo strany žalobcu uplatnené včas, pretože vzhľadom na časové súvislosti, tieto skutkové tvrdenia mohli byť uvedené žalobcom už v podanej žalobe. Podľa názoru okresného súdu by žalobcom uplatnené prostriedky procesného útoku formou podstatnej zmeny rozhodujúcich skutočností vyžadovali vykonanie ďalších úkonov súdu. Z uvedených dôvodov okresný súd v súlade s ustanovením § 143 ods. 1 CSP zmenu žaloby nepripustil.
37. Odvolací súd uvádza, že podľa § 140 ods. 1, 2 CSP je zmenou žaloby návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo, alebo ide o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Za zmenu žaloby je preto potrebné považovať také doplnenie, či upresnenie skutočností tvrdených v žalobe, ktoré majú dopad na iné posúdenie skutkového základu oproti skutkovému základu uvedenému v žalobe. Zmena žaloby, ako dispozičný procesný úkon patriaci výlučne žalobcovi, je podľa § 132 ods. 2 CSP podaním vo veci samej, ktorým žalobca môže meniť žalobu a určovať predmet konania. Zmena žaloby môže nastať v kvalitatívnej, kvantitatívnej rovine, ako aj v podstatnej zmene alebo doplnení rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Zmena žaloby podlieha súhlasu súdu, ktorý o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu rozhoduje uznesením bez možnosti podať voči nemu odvolanie.
38. Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe. Zákonodarca v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku precizoval, že za zmenu žaloby je potrebné považovať zásah, doplnenie, upresnenie uplatneného nároku alebo skutočností, o ktoré žalobca uplatnený nárok opiera. Na rozdiel od kvalitatívnej alebo kvantitatívnej zmeny návrhu, podstatnou zmenou alebo doplnením rozhodujúcich skutočností, nedochádza k zmene žalobného petitu.
39. Vyhodnotenie zásahu, doplnenia, upresnenia žalobného návrhu alebo skutočností uplatnených žalobcom v podanej žalobe podlieha hodnotiacemu úsudku konajúceho súdu, ktorý sa odvíja od žalobcom predloženého skutkového základu. Je možné konštatovať, že za podstatnú zmenu skutkových okolností tvrdených v žalobe je potrebné považovať také doplnenia či upresnenia, ktoré majú dopad na iné posúdenie skutkového základu oproti skutkovému základu uvedenému v žalobe.
40. V prejednávanom súdnom spore žalobca v podanej žalobe právne úkony započítania pohľadávok ( jednostranné právne úkony vykonané žalovaným a dohody o započítaní uzatvorené medzi stranami sporu ) považoval za neplatné právne úkony z dôvodu neexistencie kompenzabilnej pohľadávky žalovaného titulom poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ( tzv. G-komponent ), ktorý poplatok za pripojenie do distribučnej siete účtoval žalovaný podľa názoru žalobcu neoprávnene. V písomných podaniach vo veci samej z 10.12.2020 a 22.06.2022 žalobca už ale tvrdil, že žalovaný nebol oprávnený vykonať započítanie faktúr na poplatok za prístup do distribučnej sústavy oproti faktúram na poplatok za vyrobenú elektrinu z dôvodu zriadenia záložného práva k pohľadávkam žalobcu. V konkrétnych okolnostiach veci preto ide o podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Takáto zmena skutkových okolností zo strany žalobcu je aj podľa názoru odvolacieho súdu zmenou žaloby po stránke skutkovej v zmysle § 140 ods. 2 CSP. Pokiaľ okresný súd zmenu žaloby uznesením nepripustil z dôvodu, že výsledky doterajšieho konania viažuce sa k skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku podľa žaloby bez ďalšieho nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, tak podľa názoru odvolacieho súdu je takáto úvaha legitímna a súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkov vnútorného presvedčenia konajúcej sudkyne a jej myšlienkového postupu. Pokiaľ je konajúcim súdom súd prvej inštancie, žalobca nemá oprávnenie napadnúť správnosť tejto úvahy odvolaním, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa nepripustila zmena žaloby nie je prípustné. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd ani nemôže de facto prehodnocovať správnosť úvahy prvoinštančného súdu v tomto smere.
41. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, ktorou žalobca namieta postup okresného súdu, ktorý neprihliadol na tvrdenú absolútnu neplatnosť dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným a v tejto súvislosti nevykonal žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom preukázania, že podpis na dohodách o započítaní pohľadávok nie je podpisom konateľa žalobcu. Súd prvej inštancie svoj postup odôvodnil tým, že dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu žalobcom je hmotnoprávnou námietkou a ako také má z procesného hľadiska charakter procesného útoku. Okresný súd konštatoval, že predmetný prostriedok procesného útoku nebol zo
strany žalobcu uplatnený včas, nakoľko žalobca ho nesporne mohol uplatniť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Vzhľadom na uvedené okresný súd na tento prostriedok procesného útoku žalobcu neprihliadol a návrh žalobcu na nariadenie znaleckého dokazovania na preukázanie, že podpisy na dohodách o vzájomnom započítaní pohľadávok nie sú podpismi konateľa žalobcu, zamietol. Odvolací súd v zhode s vysloveným názorom okresným súdom konštatuje, že dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok predložil žalobca ako listinné dôkazy spolu s podanou žalobou. Na tieto listinné dôkazy žalobca v podanej žalobe priamo odkazuje, pričom ich neplatnosť odvodzuje výlučne iba od neexistencie nároku žalovaného na poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Pokiaľ mal žalobca za to, že dohody o započítaní pohľadávok sú neplatné pre absenciu podpisu konateľa žalobcu, uvedené skutočnosti mal a mohol tvrdiť a preukazovať už skôr v súlade s princípom hospodárnosti konania podľa článku 8 základných princípov CSP. Nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy s časovým oneskorením, čo by znamenalo zmarenie účelu rýchlosti a hospodárnosti konania. Je v kompetencii konajúceho súdu, aby včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotil v okolnostiach konkrétneho prípadu a je ponechané na jeho úvahu, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či príjme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Okresný súd nepochybil, ak na uvedené procesné úkony žalobcu, aplikujúc sudcovskú koncentráciu konania, neprihliadol a nepriznal im procesné účinky, pretože žalobca ich z objektívneho hľadiska mohol vykonať už skôr ( v čase podania žaloby ), nie až na pojednávaní vo veci dňa 25.04.2023.
42. V podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu žalobca tiež namietal neplatnosť jednostranných zápočtov, ktoré mu žalovaný doručoval na e-mailovú adresu konateľa spoločnosti žalobcu, poprel doručenie jednostranných zápočtov zo dňa 22.02.2017 a 14.12.2016 e-mailom, tiež tvrdil, že mailová komunikácia nebola medzi stranami sporu dohodnutá. Žalobca ďalej uviedol, že upozorňoval žalovaného, aby s ním v právne a ekonomicky významných veciach komunikoval výlučne prostredníctvom poštovej prepravy a zakázal doručovanie elektronickou formou. Podľa názoru žalobcu, doručovanie e-mailom nemohlo vyvolať voči žalobcovi akékoľvek právne účinky.
43. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný na pojednávaní dňa 25.04.2023 predložil konajúcemu súdu oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 14.12.2016 k faktúre č. 2016022 a zo dňa 22.02.2017 k faktúre č. 2017003. Zároveň žalovaný predložil aj e-mail zamestnankyne žalovaného (ekonómky účtovníctva) zo dňa 27.02.2017 adresovaný konateľovi žalobcu z obsahu ktorého vyplýva, že v prílohe e-mailovej správy boli zasielané skeny realizovaných zápočtov z novembra a decembra 2016 a z februára 2017 na evidenciu s oznámením, že zvyšnú čiastku po poslednom zápočte žalovaný zaplatil 23.02.2017.
44. Podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka je písomná forma právneho úkonu zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Ide o jednoduchú písomnú formu právneho úkonu, ktorý je možné podľa označeného paragrafového znenia Občianskeho zákonníka realizovať formou e- mailu.
45. Doručovanie hmotnoprávnych úkonov upravuje Občiansky zákonník v § 45 tak, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od momentu, keď jej dôjde. Zákonom normovaná teória dôjdenia spočíva v tom, že pri hmotnoprávnych úkonoch nie je rozhodujúce skutočné doručenie úkonu, ale skutočnosť, či sa úkon dostal do sféry dispozície adresáta. Od momentu, kedy adresát mal objektívnu možnosť sa oboznámiť s právnym úkonom, ktorý mu je adresovaný, začína byť právny úkon voči adresátovi účinný.
46. Prejav vôle adresovaný e-mailom dôjde do sféry dispozície adresáta momentom uloženia do e- mailovej schránky adresáta.
47. Žalovaný e-mailovou správou, ktorej prílohami podľa obsahu e-mailu boli oznámenia o jednostrannom zápočte pohľadávok, preukázal vykonanie jednostranného úkonu započítania pohľadávok žalobcu na doplatok vyplývajúci z faktúr č. 2016022 a č. 2017003 a ich elektronické oznámenie doručované na mailovú adresu konateľa žalobcu. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 25.04.2023 odvolací súd konštatuje, že právna zástupkyňa žalobcu namietala skutočnosť, že predložené listinné dôkazy nepreukazujú doručenie e- mailu konateľovi žalobcu. Prezentovala aj názor,
že jednostranné zápočty musia byť doručené žalobcovi buď osobne, alebo poštovou prepravou, pretože medzi stranami sporu nebola dohodnutá mailová komunikácia. Vo vzťahu k uvedeným skutkovým tvrdenia nepredložila žiadne dôkazy a ani neuviedla návrhy na vykonanie dokazovania.
48. Z obsahu listinného dôkazu – odoslaného e- mailu označeného ako „ zápočty ETOP POWER PLANT A za mes. 11., 12./2016 a 2/2017 “ ( č.l. 638 súdneho spisu ) predloženého na pojednávaní vo veci dňa 25.04. 2023 žalovaným odvolací súd konštatuje, že ide o preposlaný e-mail žalovaného na mailovú adresu F., z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva oznámenie o zrealizovaných zápočtoch z 11.,12. mesiaca roku 2016 a 2. mesiaca roku 2017, ktorých scany žalovaný poslal v prílohe e- mailovej správy žalobcovi na evidenciu. Podľa názoru odvolacieho súdu predloženým listinným dôkazom žalovaný preukázal oznámenie ním zrealizovaných jednostranných zápočtov žalobcovi. Z listinného dôkazu je možné identifikovať osobu, ktorá úkon realizovala, ako aj obsah realizovaného úkonu. Pokiaľ žalobca mienil uvedené účinne poprieť, mal predložiť dôkazy, resp. navrhnúť vykonanie dokazovania v časti preukázania, že predmetná e-mailová správa nebola konateľovi žalobcu doručená, resp. uložená do jeho e-mailovej schránky. Uvedené však žalobca v konaní nepreukázal. Rovnako žalobca v konaní nepreukázal ani existenciu tvrdenej dohody strán sporu o doručovaní právnych úkonov iba osobne, alebo poštou. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu poukazovala na neexistenciu dohody strán sporu ohľadne doručovania právnych úkonov e-mailom, odvolací súd konštatuje, že e-mailová komunikácia v rovine súkromného práva a realizovania právnych úkonov predstavuje riadnu platformu kreovania záväzkov, uplatňovania práv či plnenia povinností. Rovnako, ako pri listinnej forme, ide o konanie vyjadrené písomnou formou, ktoré môže mať povahu právneho úkonu. Pokiaľ nebolo v konaní preukázané, že strany sporu dohodou vylúčili možnosť realizovať právne úkony elektronicky, nič nebránilo žalovanému doručovať žalobcovi jednostranné zápočty pohľadávok elektronicky a používať emailovú komunikáciu.
49. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.
50. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti II. a III. výrokovej vety rozsudku ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku aplikujúc zásadu pomeru úspechu v konaní tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
52. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).